T-499/20

62020TJ0499

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)

z 30. apríla 2025 ( *1 )

„Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Rozhodnutie SRB o výpočte príspevkov ex ante na rok 2016 – Vylúčenie určitých záväzkov z výpočtu príspevkov ex ante – Článok 5 ods. 1 písm. a), b) a f) delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 – Námietka protiprávnosti – Zásada zákazu retroaktivity – Mimozmluvná zodpovednosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Bezdôvodné obohatenie“

Vo veci T‑499/20,

Banco Cooperativo Español, S.A ., so sídlom v Madride (Španielsko), v zastúpení: D. Sarmiento Ramírez‑Escudero a J. Beltrán de Lubiano Sáez de Urabain, advokáti,

vedľajší účastník konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia D. Petrlík, K. Kecsmár (spravodajca), S. Kingston a L. Spangsberg Grønfeldt,

tajomník: S. Jund, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 27. júna 2024,

V Španielsku sú poľnohospodárske úverové inštitúcie družstevné úverové inštitúcie, ktoré ponúkajú finančné služby vo vidieckych oblastiach.

3

Žalobkyňa je úverovou inštitúciou, ktorú v roku 1990 založili určité poľnohospodárske úverové inštitúcie, ktoré sú jej akcionármi. Žalobkyňa stojí na čele siete, ktorú tvora tieto inštitúcie a ponúka bankové služby jednotlivcom a podnikom, vrátane poľnohospodárskych úverových inštitúcií. Jednou z hlavných služieb poskytovaných poľnohospodárskym úverovým inštitúciám je centralizovaná správa ich financií.

4

Dňa 25. januára 1994 žalobkyňa a poľnohospodárske úverové inštitúcie uzavreli zmluvu o správe financií (ďalej len „zmluva o správe financií“), ktorej cieľom bolo regulovať investovanie likvidných aktív poľnohospodárskych úverových inštitúcií žalobkyňou v ich mene. Táto zmluva na jednej strane stanovuje, že poľnohospodárske úverové inštitúcie prevedú žalobkyni finančné prostriedky na účely ich investovania na medzibankovom alebo peňažnom trhu. Na druhej strane, keďže žalobkyňa vo vlastnom mene preberá riziko protistrany v súvislosti so všetkými investovanými prostriedkami, článok 4 uvedenej zmluvy obsahuje záruku, že poľnohospodárske úverové inštitúcie prevezmú prípadnú stratu alebo záväzky vyplývajúce z činnosti žalobkyne na medzibankovom trhu v ich mene.

5

Rozhodnutím SRB/ES/SRF/2016/06 z 15. apríla 2016 o výpočte príspevkov ex ante na rok 2016 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií v súlade s článkom 70 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1 ), SRB stanovila príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) (ďalej len „príspevky ex ante “) na rok 2016 (ďalej len „príspevkové obdobie 2016“) inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje článok 2 v spojení s článkom 67 ods. 4 tohto nariadenia (ďalej len „inštitúcie“), vrátane žalobkyne.

9

Rozhodnutím SRB/ES/SRF/2016/13 z 20. mája 2016 o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 do SRF, ktorým sa dopĺňa rozhodnutie SRB/ES/SRF/2016/06, SRB opravila výpočet príspevkov ex ante inštitúcií na príspevkové obdobie 2016.

10

Dňa 19. marca 2020 SRB prijala rozhodnutie SRB/ES/2020/16 o výpočte príspevkov žalobkyne ex ante na príspevkové obdobie 2016 (ďalej len „rozhodnutie z 19. marca 2020“), ktorým zrušila a nahradila rozhodnutia uvedené v bodoch 8 a 9 vyššie (ďalej len „pôvodné rozhodnutia“). Podľa odôvodnení 7 a 8 rozhodnutia z 19. marca 2020 bolo cieľom tohto rozhodnutia napraviť procesné vady a nedostatky odôvodnenia pôvodných rozhodnutí, ktoré Všeobecný súd konštatoval v rozsudkoch z 28. novembra 2019, Banco Cooperativo Español/SRB ( T‑323/16 , EU:T:2019:822 ); z 28. novembra 2019, Hypo Vorarlberg Bank/SRB ( T‑377/16, T‑645/16 a T‑809/16 , EU:T:2019:823 ), a z 28. novembra 2019, Portigon/SRB ( T‑365/16 , EU:T:2019:824 ).

14

Dňa 2. februára 2023 Autoridad de Resolución Ejecutiva (FROB, výkonný orgán pre riešenie krízových situácií, Španielsko) ako vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 3 nariadenia č. 806/2014 oznámil napadnuté rozhodnutie žalobkyni.

Napadnuté rozhodnutie

15

Napadnuté rozhodnutie tvorí hlavná časť, ktorá, pokiaľ ide o žalobkyňu, obsahuje päť príloh.

16

V oddiele 7 napadnutého rozhodnutia SRB opísala spôsob výpočtu príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2016. V tejto súvislosti v odôvodnení 95 uvedeného rozhodnutia spresnila, že za toto obdobie bolo 60 % príspevkov ex ante vypočítaných na „vnútroštátnom základe“, teda na základe údajov poskytnutých inštitúciami povolenými na území dotknutého zúčastneného členského štátu (ďalej len „vnútroštátny základ“) podľa článku 103 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ), a podľa článku 4 delegovaného nariadenia 2015/63. Zvyšná časť príspevkov ex ante (40 %) bola vypočítaná „na základe bankovej únie“, t. j. na základe údajov poskytnutých všetkými inštitúciami povolenými na území všetkých členských štátov zúčastnených na jednotnom mechanizme riešenia krízových situácií (SRM) (ďalej len „únijný základ“ a „zúčastnené členské štáty“) v súlade s článkami 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 a článkom 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

20

SRB ďalej vypočítala príspevky ex ante inštitúcií, akou je žalobkyňa, v súlade s týmito hlavnými fázami.

21

V prvej fáze výpočtu príspevkov ex ante SRB v súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. a) nariadenia č. 806/2014 vypočítala základný ročný príspevok jednotlivých inštitúcií, ktorý je úmerný výške záväzkov príslušnej inštitúcie, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, vo vzťahu k celkovým záväzkom, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov. V súlade s článkom 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 SRB odpočítala určité druhy záväzkov od celkových záväzkov inštitúcie, ktoré je potrebné zohľadniť pri určovaní tohto príspevku.

25

Príloha I k napadnutému rozhodnutiu obsahuje individuálny výkaz žalobkyne, ktorý obsahuje výsledky výpočtu jej príspevku ex ante . V každom z týchto výkazov je uvedená výška základného ročného príspevku žalobkyne, ako aj hodnota jej koeficientu úpravy, a to tak na únijnom základe, ako aj na vnútroštátnom základe, pričom v prípade každého ukazovateľa rizika sa uvádza číslo intervalu, do ktorého bola žalobkyňa zaradená. Okrem toho sú v uvedenom výkaze uvedené údaje, ktoré sa používajú na výpočet príspevkov ex ante všetkých dotknutých inštitúcií a ktoré SRB stanovila sčítaním alebo kombináciou individuálnych údajov všetkých týchto inštitúcií. Tento výkaz napokon obsahuje údaje, ktoré žalobkyňa uviedla vo formulári na vykazovanie údajov a ktoré boli použité na výpočet tohto príspevku.

26

Príloha II k napadnutému rozhodnutiu obsahuje štatistické údaje týkajúce sa výpočtu príspevkov ex ante pre každý zúčastnený členský štát v súhrnnej a agregovanej podobe. V tejto prílohe sa uvádza najmä celková výška príspevkov ex ante , ktoré majú dotknuté inštitúcie zaplatiť za každý z týchto členských štátov. V uvedenej prílohe je ďalej pre každý ukazovateľ rizika vymenovaný počet intervalov, počet inštitúcií patriacich do každého intervalu, ako aj minimálne a maximálne hodnoty týchto intervalov. V prípade intervalov týkajúcich sa vnútroštátneho základu sa tieto hodnoty z dôvodu dôvernosti znížia alebo zvýšia o náhodnú sumu, pričom sa zachová pôvodné rozdelenie inštitúcií.

27

Prílohy IIIa, IIIb a IVa k napadnutému rozhodnutiu sa týkajú pripomienok predložených inými inštitúciami ako žalobkyňou počas konzultačného postupu, ktorý uskutočnila SRB pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–

subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom má retroaktívne účinky odo dňa prijatia rozhodnutia z 15. apríla 2016,

–

uložil SRB nahradiť škodu:

–

uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania.

30

SRB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

v prvom rade zamietol žalobu,

–

zamietol žalobu,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

O návrhoch na zrušenie

32

35

Prvým žalobným dôvodom žalobkyňa spochybňuje zákonnosť článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, najmä v rozsahu, v akom toto ustanovenie nevylúčilo z výpočtu príspevkov ex ante určité záväzky, ktoré vznikli v rámci činností, ktoré vykonáva v prospech poľnohospodárskych úverových inštitúcií, a druhým žalobným dôvodom sa dovoláva právnych dôsledkov, ktoré majú vyplývať z tejto protiprávnosti.

36

SRB v podstate tvrdí, že prvý a druhý žalobný dôvod sú neprípustné z dôvodu nedostatku právneho záujmu na podaní žaloby, keďže žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil za nepoužiteľné ustanovenie, ktoré sa neuplatnilo v rámci výpočtu jej príspevku ex ante na príspevkové obdobie 2016. Z toho podľa SRB vyplýva, že žalobkyňa nemá záujem na vyhlásení protiprávnosti dotknutého ustanovenia.

37

Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia SRB.

41

V článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 sa uvádzajú podmienky, za ktorých je záväzok vylúčený z výpočtu príspevkov ex ante . V tejto súvislosti SRB v bodoch 18 a 19 prílohy IVb k napadnutému rozhodnutiu vysvetlila dôvody, pre ktoré záväzky vzniknuté v súvislosti s činnosťami, ktoré žalobkyňa vykonáva v mene poľnohospodárskych úverových inštitúcií, nemožno vylúčiť z výpočtu jej príspevku ex ante podľa článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63.

42

Žalobkyňa v rámci svojej námietky protiprávnosti tvrdí, že ak sa má článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vylúčiť z výpočtu jej príspevku ex ante záväzky, ako sú záväzky vzniknuté v rámci činností, ktoré vykonáva v mene poľnohospodárskych úverových inštitúcií, toto ustanovenie porušuje článok 103 ods. 2 smernice 2014/59, článok 70 ods. 2 a 6 nariadenia č. 806/2014, článok 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a zásadu proporcionality, keďže tieto normy vyžadovali, aby Komisia pri prijímaní uvedeného delegovaného nariadenia zabezpečila, že režim vylúčenia záväzkov stanovený v článku 5 ods. 1 tohto delegovaného nariadenia umožní vylúčiť takéto záväzky z výpočtu príspevkov ex ante .

43

Ak by sa teda vyhovelo tejto námietke protiprávnosti, bolo by na SRB, aby prehodnotila svoje stanovisko k žiadosti žalobkyne o vylúčenie dotknutých záväzkov z výpočtu jej príspevku ex ante , a na Komisii, aby prijala opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa s týmito záväzkami zaobchádzalo v súlade s pravidlami vyššej právnej sily uvedenými v bode 42 vyššie, prípadne aj rozšírením rozsahu výnimiek stanovených v článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63.

O prvom žalobnom dôvode, založenom na protiprávnosti článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63

47

Prvý žalobný dôvod, ktorý má tri časti, sa zakladá na protiprávnosti článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, a to po prvé s ohľadom na článok 103 ods. 7 smernice 2014/59, po druhé na článok 16 Charty a po tretie na zásadu proporcionality.

– O prvej časti, týkajúcej sa protiprávnosti článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 a článku 103 ods. 7 smernice 2014/59

48

Žalobkyňa tvrdí, že činnosti, ktoré vykonáva v mene poľnohospodárskych úverových inštitúcií, predstavujú len nízku úroveň rizika, keďže jej tieto inštitúcie poskytujú záruky na základe zmluvy o správe financií. Komisia preto mala zahrnúť záväzky súvisiace s týmito činnosťami medzi tie, na ktoré sa vzťahuje článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorým sa určité záväzky vylučujú zo základu pre výpočet príspevkov ex ante , lebo inak by neboli v súlade s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktorý jej ukladá povinnosť prijať delegovaný akt s cieľom spresniť spôsob, ako sa majú upraviť príspevky ex ante v závislosti od rizikového profilu inštitúcií.

52

Na otázku týkajúcu sa rozsahu argumentácie na pojednávaní žalobkyňa spresnila, že nenamieta porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, ale len nezlučiteľnosť článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59.

53

SRB podporovaná Komisiou spochybňuje argumentáciu žalobkyne.

54

Treba uviesť, že v súlade s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59 je Komisia oprávnená prijímať delegované akty s cieľom bližšie určiť koncepciu „prispôsobovania príspevkov [ ex ante ] úmerne k rizikovému profilu inštitúcií“.

58

V tejto súvislosti a ako vyplýva z bodu 114 odôvodnenia smernice 2014/59, normotvorca Únie poveril Komisiu, aby delegovaným aktom spresnila spôsob úpravy príspevkov ex ante inštitúcií do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií v pomere k ich rizikovému profilu.

59

V rovnakom duchu sa v bode 107 odôvodnenia smernice 2014/59 uvádza, že s cieľom zabezpečiť spravodlivý výpočet príspevkov ex ante a s cieľom poskytnúť motiváciu na fungovanie na základe menej rizikového modelu by sa v rámci týchto príspevkov do vnútroštátnych mechanizmov financovania malo zohľadniť úverové riziko, riziko v oblasti likvidity a trhové riziko spojené s inštitúciami.

60

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mala vypracovať pravidlá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií tak, že by sledovala dva súvisiace ciele, a to na jednej strane zabezpečiť zohľadnenie rôznych rizík vyplývajúcich z činností bankových alebo všeobecnejšie finančných inštitúcií, a na druhej strane motivovať tieto inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

64

V dôsledku toho prináleží žalobkyni, aby preukázala, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 je postihnutý takýmito vadami, keďže z výpočtu jej príspevku ex ante nevylučuje také záväzky, ako sú tie, ktoré vznikli v rámci činností, ktoré vykonáva v mene poľnohospodárskych úverových inštitúcií.

65

Po prvé v súlade s článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 a článkom 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 tak všetky inštitúcie v zásade podliehajú povinnosti platiť príspevky ex ante a na účely výpočtu týchto príspevkov treba v zásade zohľadniť všetky záväzky týchto inštitúcií, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov. Preto sa všetky výnimky z tejto zásady, ako napríklad výnimky stanovené v článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, majú vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. októbra 2017, Kamin und Grill Shop, C‑289/16 , EU:C:2017:758 , bod 20 a citovanú judikatúru).

66

Takýto prístup zodpovedá logike poistenia systému príspevkov ex ante , ako sa uvádza v bode 57 vyššie. V súlade s touto logikou totiž všetky inštitúcie, vrátane tých, pri ktorých je údajne nižšia pravdepodobnosť, že sa začne riešiť ich krízová situácia vzhľadom na nimi držané záväzky, majú prospech zo svojich príspevkov ex ante prostredníctvom stability finančného systému, ktorú SRF zabezpečuje.

70

Po druhé žalobkyňa nemôže tvrdiť, že činnosti, ktoré vykonáva v mene poľnohospodárskych úverových inštitúcií, predstavujú len nízku úroveň rizika.

71

Pokiaľ ide o analógiu, ktorú uvádza žalobkyňa, s vylúčením stanoveným v článku 5 ods. 1 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 pre určité záväzky v rámci skupiny, treba v tejto súvislosti po prvé uviesť, že z odôvodnení 8 a 9 uvedeného nariadenia vyplýva, že výpočet príspevkov na individuálnej úrovni by v prípade skupín viedol k dvojitému započítaniu určitých záväzkov pri určovaní základného ročného príspevku jednotlivých subjektov skupiny, keďže záväzky súvisiace s dohodami, ktoré subjekty tej istej skupiny uzatvárajú medzi sebou, by sa považovali za súčasť celkových záväzkov, ktoré sa majú zohľadniť pri určovaní základného ročného príspevku každého subjektu skupiny. Určenie základného ročného príspevku by sa teda malo v prípade skupín podrobnejšie špecifikovať, aby odrážalo vzájomnú prepojenosť jednotlivých subjektov skupiny a aby sa zabránilo dvojitému započítaniu expozícií v rámci skupiny. Aby sa zabezpečili rovnaké podmienky pre subjekty, ktoré sú súčasťou skupiny, a inštitúcie, ktoré sú členmi tej istej SIZ alebo ktoré sú trvalo pridružené k ústrednému orgánu, malo by sa na nich vzťahovať rovnaké zaobchádzanie. Na účely výpočtu základného ročného príspevku subjektu skupiny by sa do celkových záväzkov, ktoré sa majú zohľadniť, nemali zahrnúť záväzky vyplývajúce z akejkoľvek zmluvy, ktorú daný subjekt skupiny uzatvoril s iným subjektom tej istej skupiny. Takéto vylúčenie je však možné len v prípade, že každý subjekt skupiny má sídlo v Únii, je v plnom rozsahu zahrnutý do tej istej konsolidácie, podlieha zodpovedajúcemu centralizovanému hodnoteniu rizika, postupom merania a kontroly rizika a v súčasnosti neexistuje ani sa nepredpokladá žiadna významná vecná alebo právna prekážka brániaca okamžitému splateniu príslušných záväzkov v čase ich splatnosti. To zabráni vylúčeniu záväzkov zo základu na výpočet príspevkov ex ante v prípade, keď neexistujú záruky, že finančné expozície v rámci skupiny by boli kryté, ak dôjde k zhoršeniu finančnej situácie skupiny.

V tejto súvislosti treba uviesť, že údajne „trvalý a záväzný“ charakter zmluvy o správe financií nemožno preukázať len na základe skutočnosti, že táto zmluva nebola od roku 1994 zmenená. Aj keď každá zmena zmluvy o správe financií podlieha schváleniu Banco de España (Španielska centrálna banka), podľa článku 5 tejto zmluvy je každá z poľnohospodárskych úverových inštitúcií oprávnená jednostranne odstúpiť od tejto zmluvy písomným oznámením správnej rade žalobkyne, a to s účinnosťou od uplynutia druhého mesiaca nasledujúceho po doručení oznámenia tejto správnej rade. Naopak, v článku 113 ods. 7 písm. f) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1 ) sa okrem iného stanovuje oznamovacia povinnosť najmenej 24 mesiacov pred vypovedaním zmluvy o založení SIZ.

75

Okrem toho žalobkyňa na pojednávaní potvrdila, že sieť, ktorú vytvorila s akcionárskymi poľnohospodárskymi úverovými inštitúciami, netvorila v plnom rozsahu rovnaký rozsah konsolidácie a nepodliehala primeranému a centralizovanému postupu posudzovania, merania a kontroly rizík, takže jej situácia sa líšila tak od situácie skupín, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 9 delegovaného nariadenia 2015/63 uvedeného v bode 71 vyššie, ako aj od situácie SIZ (pozri najmä článok 113 ods. 7 nariadenia č. 575/2013 a bod 87 nižšie). Žalobkyňa nevysvetlila, ako by bolo možné pri absencii takejto centralizovanej konsolidácie a kontroly overiť a zabezpečiť, aby finančné prostriedky, ktoré majú k dispozícii poľnohospodárske úverové inštitúcie, boli dostatočné na pokrytie dlhov, ktoré sú predmetom záruk vyplývajúcich podľa jej názoru zo zmluvy o správe financií.

79

Po prvé z článku 5 ods. 1 písm. a) delegovaného nariadenia 2015/63 a odôvodnenia 9 tohto nariadenia, na ktoré sa odkazuje v bode 71 vyššie, vyplýva, že záväzky v rámci skupiny vyplývajúce z transakcií, ktoré inštitúcia uzavrela s inou inštitúciou, ktorá je členom tej istej skupiny, možno vylúčiť z výpočtu príspevkov ex ante , len ak sú splnené podmienky uvedené v tomto článku.

80

Pojem „skupina“ je vymedzený v článku 2 ods. 1 bode 26 smernice 2014/59 ako „materská spoločnosť a jej dcérske spoločnosti“. Pojmy „dcérska spoločnosť“ a „materská spoločnosť“ sú definované v článku 2 ods. 1 bodoch 5 a 6 uvedenej smernice odkazom na článok 4 nariadenia č. 575/2013, ktorý odkazuje na články 1 a 2 siedmej smernice Rady 83/349/EHS z 13. júna 1983 o konsolidovaných účtovných závierkach, vychádzajúcej z článku 54 ods. 3 písm. g) zmluvy ( Ú. v. ES L 193, 1983, s. 1 ; Mim. vyd. 17/001, s. 58), s ktorými obsahovo korešponduje článok 22 ods. 1 až 5 siedmej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/34/EÚ z 26. júna 2013 o ročných účtovných závierkach, konsolidovaných účtovných závierkach a súvisiacich správach určitých druhov podnikov, ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/43/ES a zrušujú smernice Rady 78/660/EHS a 83/349/EHS ( Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 19 ). Z týchto vymedzení vyplýva, že vzťah matka – dcéra predpokladá určitú formu kontroly, ktorá znamená, že materská spoločnosť disponuje väčšinou hlasovacích práv vykonávaných akcionármi alebo spoločníkmi v rámci svojej dcérskej spoločnosti, právom menovať alebo odvolávať určité riadiace orgány tejto dcérskej spoločnosti alebo dominantným vplyvom na uvedenú dcérsku spoločnosť (rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18 , EU:C:2019:1036 , body 85 a 86 ).

84

Okrem toho zohľadnenie zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a proporcionality nemôže odôvodniť iný výsledok, keďže delegované nariadenie č. 2015/63 rozlišovalo medzi situáciami, ktoré vykazujú značné osobitosti priamo spojené s rizikami, ktoré predstavujú predmetné záväzky (pozri rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18 , EU:C:2019:1036 , bod 95 a citovanú judikatúru).

85

V rozsudku z 3. decembra 2019, Iccrea Banca ( C‑414/18 , EU:C:2019:1036 ), Súdny dvor navyše rozhodol, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nepriznáva príslušným orgánom diskrečnú právomoc na vylúčenie určitých záväzkov z príspevkov uvedených v článku 103 ods. 2 smernice 2014/59 na základe úpravy v závislosti od rizika, ale naopak, presne uvádza podmienky, za ktorých sú záväzky predmetom takého vylúčenia.

86

Je síce pravda, že prejudiciálna otázka v rozsudku z 3. decembra 2019, Iccrea Banca ( C‑414/18 , EU:C:2019:1036 ), sa netýkala zákonnosti článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, ale Súdny dvor po posúdení legislatívneho rámca, ktorý zahŕňal okrem iného smernicu 2014/59 a zásady rovnosti zaobchádzania, nediskriminácie a proporcionality, nestanovil žiadny základ pre širší výklad výnimiek uvedených v článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63. Z tohto rozsudku teda vyplýva, že spôsob, akým Komisia v tejto súvislosti vykonávala svoje delegované právomoci, je podľa Súdneho dvora v súlade s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59.

90

Po tretie to isté platí, pokiaľ ide o údajnú paralelu medzi situáciou žalobkyne a situáciou stanovenou v článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 o podporných úveroch poskytovaných podpornými bankami.

91

Článok 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje, že z výpočtu príspevkov ex ante sú vylúčené „v prípade inštitúcií poskytujúcich podporné úvery záväzky sprostredkovateľskej inštitúcie voči pôvodcovskej alebo inej podpornej banke alebo inej sprostredkovateľskej inštitúcii a záväzky pôvodnej podpornej banky voči jej financujúcim stranám, ak výška týchto záväzkov zodpovedá podporným úverom tejto inštitúcie“.

92

Podľa článku 3 bodu 28 delegovaného nariadenia 2015/63 „podporný úver“ je „úver poskytovaný podpornou bankou alebo prostredníctvom sprostredkovateľskej banky na nesúťažnom a neziskovom základe s cieľom podporiť ciele verejnej politiky ústrednej alebo regionálnej štátnej správy daného členského štát“.

Po piate treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že siete úverových inštitúcií, akou je sieť, do ktorej patrí, predstavujú kategóriu uznanú v rámci bankovej prudenciálnej regulácie, najmä delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/61 z 10. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013, pokiaľ ide o požiadavku na krytie likvidity pre úverové inštitúcie ( Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 1 ). Hoci sa špecifické charakteristiky týchto sietí zohľadňujú pri prudenciálnom dohľade nad inštitúciami, neznamená to, že by sa rovnako zohľadňovali aj pri financovaní v rámci SRM, keďže tieto pravidlá upravujú rôzne aspekty bankového sektora. Cieľom prudenciálnej regulácie je okrem iného zabezpečiť, aby finančné inštitúcie fungovali s dostatočnými zdrojmi na znášanie rizík spojených s ich finančnými činnosťami, zatiaľ čo príspevky do SRF podľa nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63 majú vytvoriť fond, ktorý môže za určitých okolností poskytnúť pomoc v prípade riešenia krízovej situácie. V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní vysvetlila – bez toho, aby jej žalobkyňa v tomto bode odporovala –, že záväzky vzniknuté v rámci fungovania sietí úverových inštitúcií neboli vylúčené z výpočtu príspevkov ex ante podľa článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, pretože v prípade neexistencie požiadavky centralizovaného dohľadu a dostatočnej úrovne transparentnosti a kontroly sa orgány dohľadu nad takýmito sieťami nemôžu uistiť o finančnom zdraví dotknutých subjektov alebo o ich dlhodobej platobnej schopnosti, čo je situácia, ktorá je v protiklade so situáciou SIZ a skupín, ako to v podstate vyplýva z odôvodnenia 9 delegovaného nariadenia 2015/63 uvedeného v bode 71 vyššie.

SRB podporovaná Komisiou spochybňuje argumentáciu žalobkyne.

99

Ochrana priznaná článkom 16 Charty zahŕňa slobodu vykonávať hospodársku alebo obchodnú činnosť, zmluvnú slobodu a slobodnú hospodársku súťaž (pozri rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20 , EU:C:2021:1035 , bod 79 a citovanú judikatúru).

100

Sloboda podnikania však nepredstavuje absolútne privilégium. Môže byť predmetom širokej škály zásahov verejnej moci, ktoré sú schopné vo verejnom záujme obmedziť výkon hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11 , EU:C:2013:28 , body 45 a 46 a citovanú judikatúru, a z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20 , EU:C:2021:1035 , body 80 a 81 a citovanú judikatúru).

101

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie žalobkyne, že podmienka týkajúca sa rešpektovania základnej podstaty slobody podnikania nie je splnená, keďže príspevok ex ante , ktorý musí zaplatiť, sa rovná približne 20 % výsledku hospodárenia za účtovné obdobie, za ktoré sa tento príspevok vypočítava, treba uviesť, že povinnosť žalobkyne zaplatiť príspevok ex ante neznamená pre ňu, ani vo všeobecnosti pre podniky vykonávajúce obchodnú činnosť, zákaz vykonávať takúto činnosť. Okrem toho sú predmetné opatrenia dočasnej povahy, keďže sa uplatňujú len počas úvodného obdobia stanoveného v článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014. Sú preto v súlade so základnou podstatou slobody podnikania (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2018, Spika a i., C‑540/16 , EU:C:2018:565 , bod 38 ).

105

Záväzok príslušných inštitúcií prispievať do SRF navyše sleduje cieľ všeobecného záujmu, ako je uvedené vyššie v bode 57, a to zabezpečiť, aby na základe logiky poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje úlohy, a pritom motivovať dotknuté inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

106

Vzhľadom na cieľ uvedený v bode 105 vyššie je SRB zodpovedná za výber príspevkov od dotknutých inštitúcií na financovanie vykonávania SRM, ktorého cieľom je posilniť stabilitu týchto inštitúcií v zúčastnených členských štátoch a predísť presahovaniu účinkov prípadných kríz na nezúčastnené členské štáty v súlade s odôvodnením 12 nariadenia č. 806/2014, a tým uľahčiť fungovanie vnútorného trhu ako celku.

107

Žalobkyňa napokon nepreukázala, že existujú menej obmedzujúce prostriedky na dosiahnutie cieľa, ktoré by boli rovnako účinné. Vzhľadom na analýzu uvedenú najmä v bodoch 70 až 93 vyššie nemôže byť úspešné tvrdenie žalobkyne, že Komisia sa mohla rovnako ľahko rozhodnúť vylúčiť záväzky, ako sú tie, ktoré sa týkajú činností, ktoré žalobkyňa vykonáva v mene poľnohospodárskych úverových inštitúcií, keďže existujú dostatočné záruky v rámci zmluvy o správe financií uvedenej v bode 4 vyššie, a to z dôvodov spomenutých v bodoch 74 až 96 vyššie, a v každom prípade toto tvrdenie nemôže postačovať na preukázanie najmä toho, že dotknuté inštitúcie sú v dôsledku tejto zmluvy motivované, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.

111

Za týchto okolností žalobkyňa nepreukázala, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 je v rozpore s článkom 16 Charty.

112

V dôsledku toho treba druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

– O tretej časti, týkajúcej sa protiprávnosti článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 z hľadiska zásady proporcionality

116

Z bodu 62 vyššie vyplýva, že Komisia disponovala širokou mierou voľnej úvahy na účely prijatia pravidiel podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktoré spresňujú koncepciu „prispôsobovania príspevkov [ ex ante ] úmerne k rizikovému profilu inštitúcií“.

117

Za týchto okolností a v súlade s judikatúrou (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 80 , 81 a 91 , a z 21. decembra 2022, Firearms United Network a i./Komisia, T‑187/21 , neuverejnený, EU:T:2022:848 , body 122 a 123 a citovanú judikatúru) sa preskúmanie dodržania zásady proporcionality Všeobecným súdom musí obmedziť na preskúmanie toho, či článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 je zjavne neprimeraný vo vzťahu k cieľu, ktorý Komisia sleduje, či zjavne neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, alebo či nespôsobuje nevýhody, ktoré sú zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu.

118

Po prvé, ako vyplýva z bodu 149 žaloby, žalobkyňa nespochybňuje, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 môže prispieť k dosiahnutiu cieľa uvedeného v bode 57 vyššie.

122

Po tretie, ako vyplýva tiež z bodu 110 vyššie, žalobkyňa nepreukázala, že existovali menej obmedzujúce prostriedky na dosiahnutie cieľa spomenutého v bode 57 vyššie, a to v prejednávanej veci zahrnutím záväzkov týkajúcich sa činností, ktoré vykonáva pre poľnohospodárske úverové inštitúcie, do článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63.

123

Pokiaľ ide ďalej o existenciu prípadných nevýhod, ktoré sú zjavne neprimerané cieľu uvedenému v bode 57 vyššie, treba uviesť, že samotné tvrdenie, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 ohrozuje úlohu, ktorú žalobkyňa prevzala v súvislosti s poľnohospodárskymi úverovými inštitúciami, a zbavuje ju ekonomického zmyslu existencie, nepostačuje na preukázanie existencie takýchto nevýhod. Zo spisu totiž nevyplýva nič, čo by naznačovalo, že úloha žalobkyne bola ohrozená tým, že jej príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016 bol vypočítaný bez vylúčenia predmetných záväzkov, najmä v súlade s článkom 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63.

124

V tomto ohľade argumentácia žalobkyne neumožňuje objasniť, prečo bolo potrebné, ako tvrdí, usilovať sa o väčšiu súdržnosť medzi oblasťami obozretného dohľadu a riešenia krízových situácií. Konkrétne žalobkyňa neurobila žiadne porovnanie medzi cieľom sledovaným systémom príspevkov ex ante a ustanoveniami právnych predpisov o prudenciálnom dohľade.

Keďže prvý žalobný dôvod bol zamietnutý, musí byť v dôsledku toho zamietnutý aj druhý žalobný dôvod.

O treťom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady právnej istoty

128

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu právnej istoty, keďže jeho výrok stanovuje, že nadobúda účinnosť 15. apríla 2016, t. j. dňom nadobudnutia účinnosti prvého z pôvodných rozhodnutí. V súlade so zásadou právnej istoty nemôže byť počiatočným bodom stanoveným pre obdobie platnosti aktu dátum, ktorý predchádza jeho vyhláseniu. Výnimočne môže mať akt Únie spätný účinok, ak si to vyžaduje cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, ak je riadne rešpektovaná legitímna dôvera dotknutých strán a ak jeho spätný účinok jasne vyplýva z dotknutého predpisu. V predmetnej veci tieto podmienky nie sú splnené.

129

SRB spochybňuje argumentáciu žalobkyne.

133

V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie a vyššie uvedené rozsudky a uznesenia nezmenili rozsah povinnosti žalobkyne zaplatiť príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016, ako bola stanovená v druhom z pôvodných rozhodnutí a ako existovala pre toto príspevkové obdobie.

134

Výpočet príspevku žalobkyne ex ante na príspevkové obdobie 2016, ako aj výška tohto príspevku boli totiž v druhom z pôvodných rozhodnutí, v rozhodnutí z 19. marca 2020 a v napadnutom rozhodnutí rovnaké. V tomto ohľade jedinými novými prvkami zavedenými napadnutým rozhodnutím bolo rozsiahlejšie odôvodnenie výpočtu príspevku žalobkyne ex ante na príspevkové obdobie 2016.

135

V odôvodneniach 188 až 194 napadnutého rozhodnutia SRB uviedla dôvody, pre ktoré stanovila časové účinky napadnutého rozhodnutia spôsobom, aký je uvedený v bode 130 vyššie. Konkrétne spresnila, že tak urobila s cieľom zachovať právny titul, na základe ktorého sa vyberali príspevky ex ante dotknutých inštitúcií počas príspevkového obdobia 2016, a s cieľom zachovať platnosť platby týchto príspevkov.

139

Za týchto osobitných podmienok ak by SRB neprijala napadnuté rozhodnutie s tým, že by mu priznala účinnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti prvého z pôvodných rozhodnutí, napadnuté rozhodnutie by nemohlo byť účinné v období od 15. apríla 2016 do 7. decembra 2022, počas ktorého by bola žalobkyňa oslobodená od povinnosti platiť príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016, hoci sa na ňu táto povinnosť vzťahovala podľa článku 2, článku 67 ods. 4 a článkov 69 a 70 nariadenia č. 806/2014. Rovnako by počas tohto obdobia SRF prišiel v rozpore s tými istými ustanoveniami o finančné prostriedky pochádzajúce z príspevku žalobkyne ex ante , čo by ohrozilo vykonanie smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63 (pozri analogicky rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P , EU:C:2021:601 , bod 176 a 177 ).

140

Cieľom prijatia napadnutého rozhodnutia s účinnosťou od 15. apríla 2016 bolo teda zabezpečiť, aby sa uplatniteľnosť napadnutého rozhodnutia zhodovala s okamihom vzniku povinnosti žalobkyne zaplatiť príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016, a zabrániť tak výsledku, ktorý by bol v rozpore s uplatniteľnou právnou úpravou. Na dosiahnutie takéhoto legitímneho cieľa a verejného záujmu muselo toto rozhodnutie nadobudnúť účinnosť v deň predchádzajúci dňu jeho prijatia, t. j. v rovnaký deň ako rozhodnutie z 19. marca 2020, ktoré nahradilo.

141

Článok 266 ZFEÚ okrem toho ukladá inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, povinnosť konať len v medziach toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie vykonania rozsudku o zrušení. V tomto zmysle toto ustanovenie ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby akt, ktorý má nahradiť zrušený akt, obsahoval rovnaké nezrovnalosti ako nezrovnalosti identifikované v uvedenom rozsudku (pozri rozsudok z 11. decembra 2017, Léon Van Parys/Komisia, T‑125/16 , EU:T:2017:884 , bod 49 a citovanú judikatúru). Na dosiahnutie súladu s rozsudkom o zrušení a na jeho úplné vykonanie je inštitúcia povinná rešpektovať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, ktoré k nemu viedli a ktoré predstavujú jeho potrebnú oporu v tom zmysle, že sú nevyhnutné na určenie presného významu toho, o čom bolo rozhodnuté vo výroku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2007, Taliansko/Komisia, C‑417/06 P , neuverejnený, EU:C:2007:733 , bod 50 a citovanú judikatúru).

143

Z toho vyplýva, že na prijatie nového rozhodnutia v súlade s dôvodmi, ktoré predstavujú nevyhnutnú oporu výroku rozsudku z 28. novembra 2019, Banco Cooperativo Español/SRB ( T‑323/16 , EU:T:2019:822 ), bola SRB povinná dodržať formálne náležitosti, ktoré boli porušené počas konania o prijatí sporného rozhodnutia. Táto okolnosť nemohla u žalobkyne vyvolať žiadne očakávanie, že napadnuté rozhodnutie nenadobudne účinnosť v deň predchádzajúci dňu vydania rozhodnutia, ktoré malo nahradiť, alebo že bude povinná zaplatiť príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016 až od neskoršieho dátumu, keď bude prijaté nové rozhodnutie (pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2024, Eurobolt a i./Komisia a Stafa Group, C‑517/22 P , EU:C:2024:9 , body 55 a 56 a citovanú judikatúru).

Žalobkyňa sa odvoláva na mimozmluvnú zodpovednosť Únie, aby sa domáhala úrokov z omeškania, ktoré jej prináležia od 23. júna 2016, teda odo dňa, keď zaplatila svoj príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016 na základe prvého z pôvodných rozhodnutí, ktoré Všeobecný súd zrušil v rozsahu, v akom sa týkalo žalobkyne, svojím rozsudkom z 28. novembra 2019, Banco Cooperativo Español/SRB ( T‑323/16 , EU:T:2019:822 ). SRB jej dlhuje konkrétne úroky, keďže od zrušenia nevrátila jej príspevok ex ante . Inými slovami, SRB sa dopustila bezdôvodného obohatenia. Za týchto okolností žalobkyňa svoje návrhy opiera o bezdôvodné obohatenie, ako aj o články 268 a 340 ZFEÚ.

147

SRB spochybňuje argumentáciu žalobkyne.

148

Pokiaľ ide predovšetkým o právo žalobkyne podať žalobu založenú na bezdôvodnom obohatení, stačí pripomenúť, že žaloba založená na takomto obohatení nepodlieha striktne režimu mimozmluvnej zodpovednosti, ktorej vznik je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to protiprávnosťou konania vytýkaného Únii, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a uvádzanou škodou. Odlišuje sa od žalôb podaných na základe uvedeného režimu v tom, že nevyžaduje dôkaz o protiprávnom konaní žalovaného ani existenciu konania ako takého, ale len dôkaz o obohatení žalovaného bez platného právneho dôvodu a o ochudobnení žalobcu, ktoré súvisí s týmto obohatením (pozri rozsudok z 23. novembra 2022, Westfälische Drahtindustrie a i./Komisia, T‑275/20 , EU:T:2022:723 , bod 48 a citovanú judikatúru).

149

152

Pokiaľ jedna z podmienok uvedených v bode 151 vyššie nie je splnená, žalobu treba zamietnuť v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ďalšie podmienky mimozmluvnej zodpovednosti Únie (pozri rozsudky z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P , EU:C:2008:476 , bod 165 a citovanú judikatúru, a z 21. decembra 2023, United Parcel Service/Komisia, C‑297/22 P , EU:C:2023:1027 , bod 61 a citovanú judikatúru).

153

V prejednávanej veci, ako vyplýva z analýzy žalobných dôvodov predložených na podporu návrhu na zrušenie, žalobkyňa nepreukázala existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. V dôsledku toho by sa mali zamietnuť aj prejednávané návrhy na náhradu škody v rozsahu, v akom sa zakladajú na článkoch 268 a 340 ZFEÚ.

154

Tento záver nespochybňujú rozsudky z 20. januára 2021, Komisia/Printeos ( C‑301/19 P , EU:C:2021:39 ), a z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), na ktoré sa žalobkyňa odvolávala vo svojich vyjadreniach a na pojednávaní.

158

Okrem toho a na rozdiel od predmetných rozhodnutí vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky z 20. januára 2021, Komisia/Printeos ( C‑301/19 P , EU:C:2021:39 ), a z 11. júna 2024, Komisia/Deutsche Telekom ( C‑221/22 P , EU:C:2024:488 ), tak napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie z 19. marca 2020 nadobudli účinnosť bez toho, aby bola porušená zásada právnej istoty (pozri bod 144 vyššie), ku dňu, ktorý predchádzal dňu ich prijatia, t. j. k 15. aprílu 2016, takže za obdobie od 23. júna 2016, keď žalobkyňa zaplatila svoj príspevok ex ante na príspevkové obdobie 2016, do dňa prijatia jedného z týchto rozhodnutí nevznikol nárok na úrok z omeškania.

159

SRB preto nebola povinná vrátiť žiadne príspevky ex ante spolu s úrokmi.

160

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba zamietnuť návrhy žalobkyne na náhradu škody.

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Banco Cooperativo Español, S.A. znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (SRB).

Spangsberg Grønfeldt

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. apríla 2025.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.