T-612/20
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62020TN0612
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2020390SK.01004701.xml
16.11.2020
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 390/47
Žaloba podaná 4. októbra 2020 – Malacalza Investimenti/ECB
(Vec T-612/20)
(2020/C 390/64)
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Žalobkyňa: Malacalza Investimenti Srl (Genova, Taliansko) (v zastúpení: M. Condinanzi a L. Boggio, advokáti)
Žalovaná: Európska centrálna banka
Návrhy
Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zrušil a vyhlásil za neplatné napadnuté rozhodnutia po vyhlásení ich protiprávnosti,
—
uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.
Dôvody a hlavné tvrdenia
Táto žaloba je podaná proti rozhodnutiu Rady guvernérov Európskej centrálnej banky ECB-SSM-2019-ITCAR-11 z 1. januára 2019, určenému správnej a dozornej rade Banca Carige S.p.A., a prijatému na základe návrhu rozhodnutia Rady dohľadu v zmysle článku 26 ods. 8 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013, podľa článkov 69 octiesdecies , 70 a 98 legislatívneho dekrétu č. 385 z 1. septembra 1993 (ďalej len „legislatívny dekrét č. 385“), ktoré vykonávajú článok 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, v spojení s článkom 9 ods. 2 nariadenia (EÚ) 1024/2013, o rozpustení správnych a dozorných orgánov Banca Carige S.p.A., so sídlom v Janove, a ich nahradení tretími dočasnými správcami a dozorným výborom zloženým z troch členov, ako aj následným rozhodnutím o predĺžení dočasnej správy.
Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza šesť žalobných dôvodov.
1.
Prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality, článkov 28 a 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ), a na porušení článku 69 octiesdecies a nasl. legislatívneho dekrétu č. 385.
—
Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že opatrenie dočasnej správy je zjavne zbytočné a neprimerané.
2.
Druhý žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia (článok 296 ZFEÚ), článku 33 nariadenia Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014, o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (nariadenie o rámci JMD) ( Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1 ), ako aj práva na účinnú súdnu ochranu.
—
Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že rozhodnutie o prijatí opatrenia dočasnej správy nie je odôvodnené vzhľadom na odstupňovanie prijateľných opatrení.
3.
Tretí žalobný dôvod založený na porušení článku 29 poslednej vety smernice 2014/59/EÚ a zásady riadnej správy vecí verejných. V každom prípade vychádza v tejto súvislosti z chýbajúceho odôvodnenia.
—
Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že vymenovanie dvoch členov bývalej správnej rady, a navyše predsedu a výkonného riaditeľa bývalej správnej rady nedodržiava v rozsahu, v akom im zveruje dočasnú správu, zákaz konfliktu záujmov a potenciálneho konfliktu záujmov.
4.
Štvrtý žalobný dôvod založený na porušení článku 70 legislatívneho dekrétu č. 385 v rozsahu, v akom rozpustenie orgánov spoločnosti môže byť nariadené v prípadoch výslovne stanovených v tomto ustanovení.
5.
Piaty žalobný dôvod založený na porušení článku 29 smernice o ozdravení a riešení krízových situácií bánk (BRRD) a článku 71 legislatívneho dekrétu č. 385.
—
Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie v súvislosti s existenciou konfliktu záujmov.
6.
Šiesty žalobný dôvod založený na porušení pravidiel týkajúcich sa práv akcionárov obsiahnutých v právnej úprave Únii v smernici (EÚ) č. 1132/2017 a v talianskom občianskom zákonníku, vrátanie čo sa týka vykonania základných zásad zakotvených v Charte základných práv Európskej únie, v EDĽP a talianskej Ústave v oblasti ochrany vlastníctva, slobody podnikania a sebaurčenia občana v osobnej voľbe.
—
Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že v rozsahu, v akom banková spoločnosť podlieha osobitným pravidlám, ktoré zohľadňujú osobitnú povahu činnosti vykonávanej spoločnosťou a osobitné vlastnosti relevantného trhu, právne predpisy Únie, rovnako ako vnútroštátne právne predpisy priznávajú akcionárom s právne chránených postavením, súbor práv, ktoré napadnuté rozhodnutie porušuje tak, že v podstate vedie k ich úplnému odňatiu.