T-50/20

žalobkyňa,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB) , v zastúpení: C. Hernández Saseta, F. Bonnard a V. Hümpfner, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia ECB z 19. novembra 2019, ktorým sa odmieta nariadiť správcovi konkurznej podstaty žalobkyne, aby poskytol advokátovi splnomocnenému jej predstavenstvom prístup do jej priestorov, k informáciám, ktoré má v držbe, ako aj k jej zamestnancom a zdrojom,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora),

[ omissis ]

O návrhoch na zrušenie

25

Žalobkyňa namieta voči tomu, aby ECB odmietla dať správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn. Prístup do priestorov, k informáciám, zamestnancom a zdrojom žalobkyne je nevyhnutný na to, aby jej predstavenstvo mohlo plniť svoju úlohu spočívajúcu v zastupovaní žalobkyne v súlade s rozsudkom z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 ). Žalobkyňa tvrdí, že predstavenstvo ju nemôže efektívne zastupovať, ak je advokátovi, ktorého uvedené predstavenstvo splnomocnilo, odmietnutý prístup k informáciám a k spisom, ktoré má žalobkyňa v držbe, ako aj k jej zdrojom, najmä k jej finančným zdrojom, ktoré by umožňovali uhradiť náklady na externé právne zastupovanie.

26

Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na údajnom pochybení, ktorého sa dopustila ECB tým, že vyslovila, že nemá právomoc dať správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení práva žalobkyne na účinný prostriedok nápravy. Prostredníctvom svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že bolo porušené jej právo byť vypočutý. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení práva na primerané odôvodnenie. Svojím piatym žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že ECB porušila zásadu nemo auditur propriam turpitudinem allegans .

29

Žalobkyňa sa opiera aj o článok 4 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1024/2013 a o články 67 a 74 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338 ), čo sú ustanovenia, ktoré sa týkajú požiadaviek na mechanizmy interného riadenia úverovej inštitúcie. Zdôrazňuje, že najmä z článku 67 ods. 1 a 2 smernice 2013/36 vyplýva, že v situácii, keď úverová inštitúcia nezaviedla mechanizmy riadenia vyžadované príslušnými orgánmi v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami preberajúcimi článok 74 tej istej smernice, môže orgán dohľadu vydať príkaz, aby zodpovedná fyzická alebo právnická osoba upustila od takéhoto konania a neopakovala ho.

30

Z týchto ustanovení vyplýva, že keďže ECB nahradila KFKT, má právomoc dať správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn, aby zaručila skutočné zastupovanie žalobkyne na účely riadenia. V tomto prípade samotná ECB bráni tomu, aby v rámci žalobkyne boli dodržiavané pravidlá dohľadu, ktoré má kontrolovať.

31

ECB navyše uznala, že predstavenstvo žalobkyne si zachovalo postavenie jej zástupcu. ECB tak dala advokátovi splnomocnenému jej predstavenstvom možnosť predložiť pripomienky k návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia žalobkyne.

35

V tejto súvislosti treba uviesť, že ECB v súlade s článkom 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 v rámci svojich úloh prudenciálneho dohľadu, ako je úloha upravená článkom 4 ods. 1 písm. e) uvedeného nariadenia, uplatňuje všetky relevantné ustanovenia práva Európskej únie a v prípade, keď toto právo Únie zahŕňa smernice, tak aj vnútroštátne právne predpisy preberajúce tieto smernice.

– O nariadení č. 1024/2013

36

Článok 1 prvý odsek nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že týmto nariadením „sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, s cieľom prispieť k bezpečnosti a zdraviu úverových inštitúcií a stabilite finančného systému v rámci Únie a jednotlivých členských štátov s plným zreteľom a ohľadom na jednotu a integritu vnútorného trhu na základe rovnakého zaobchádzania s úverovými inštitúciami s cieľom predchádzať regulačnej arbitráži“.

37

40

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, samotná skutočnosť, že ECB je jedinou inštitúciou poverenou úlohami uvedenými v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 v súvislosti so „všetkými úverovými inštitúciami“, vôbec neznamená, že voči tzv. „významným“ úverovým inštitúciám, ktoré preto podliehajú jej priamemu dohľadu, disponuje širšou právomocou, než upravuje článok 4 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1024/2013.

41

Samozrejme treba pripomenúť, že článok 4 nariadenia č. 1024/2013, nazvaný „Úlohy, ktorými je ECB poverená“, vo svojom odseku 1 stanovuje, že v rámci článku 6 tohto nariadenia má ECB „výhradnú právomoc“ vykonávať na účely prudenciálneho dohľadu úlohy uvedené v tomto článku 4 ods. 1 v súvislosti so „všetkými“ úverovými inštitúciami. Zo znenia článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 tak vyplýva, že ECB má výlučnú právomoc vykonávať úlohy uvedené v tomto ustanovení v súvislosti so všetkými týmito inštitúciami, teda tak „významnými“, ako aj „menej významnými“ inštitúciami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P , EU:C:2019:372 , body 37 a 38 ).

42

V kontexte článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 v spojení s článkom 6 ods. 4 až 6 toho istého nariadenia však rozdiel medzi obomi kategóriami úverových inštitúcií nie je relevantný, pokiaľ ide o rozsah právomocí ECB v oblasti prudenciálneho dohľadu, ale iba na účely rozdelenia úloh medzi ECB a vnútroštátne orgány dohľadu, keďže tieto orgány asistujú ECB pri plnení úloh, ktoré jej zveruje uvedené nariadenie, a to decentralizovaným vykonávaním niektorých z týchto úloh vo vzťahu k menej významným úverovým inštitúciám v zmysle článku 6 ods. 4 prvého pododseku tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P , EU:C:2019:372 , bod 41 ).

46

Po druhé, pokiaľ ide o účel nariadenia č. 1024/2013 a jeho článku 4 ods. 1 písm. e), najprv treba uviesť, že v článku 127 ods. 6 ZFEÚ, ktorý predstavuje právny základ na prijatie nariadenia č. 1024/2013, sa stanovuje, že Rada Európskej únie môže poveriť ECB osobitnými úlohami, ktoré sa týkajú politiky obozretného dohľadu nad úverovými inštitúciami a ďalšími finančnými inštitúciami, s výnimkou poisťovní (rozsudok z 2. októbra 2019, Crédit mutuel Arkéa/ECB, C‑152/18 P a C‑153/18 P , EU:C:2019:810 , bod 52 ).

47

Ďalej treba uviesť, že článok 127 ZFEÚ sa nachádza v kapitole 2, nazvanej „Menová politika“, hlavy VIII tretej časti Zmluvy o FEÚ a stanovuje ciele a základné úlohy Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) a ECB (rozsudok z 2. októbra 2019, Crédit mutuel Arkéa/ECB, C‑152/18 P a C‑153/18 P , EU:C:2019:810 , bod 54 ).

48

Výkon úloh prudenciálneho bankového dohľadu uvedených v článku 127 ods. 6 ZFEÚ má za cieľ zabezpečiť bezpečnosť a stabilitu úverových inštitúcií, najmä veľkých úverových inštitúcií a bankových skupín, s cieľom prispieť k zabezpečeniu stability finančného systému Únie ako celku (rozsudok z 2. októbra 2019, Crédit mutuel Arkéa/ECB, C‑152/18 P a C‑153/18 P , EU:C:2019:810 , bod 55 ).

52

Je preto zjavné, že ani znenie príslušných ustanovení nariadenia č. 1024/2013, ani ich účel, ktorý sa premieta najmä do právneho základu uvedeného nariadenia, ktorým je Zmluva o FEÚ, ani ich kontext neumožňujú dospieť k záveru, že preskúmanie žiadosti predstavenstva žalobkyne, aby ECB dala správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn, patrilo do právomoci ECB.

– O smernici 2013/36

53

V súlade s článkom 74 ods. 1 smernice 2013/36 „inštitúcie majú dôkladné mechanizmy v oblasti riadenia, ktoré zahŕňajú jasnú organizačnú štruktúru s náležite definovanými, transparentnými a konzistentnými líniami zodpovednosti, účinné postupy na identifikáciu, riadenie, monitorovanie a vykazovanie rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené, primerané mechanizmy vnútornej kontroly vrátane riadnych administratívnych a účtovných postupov, ako aj politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade s riadnym a účinným riadením rizík a podporujú ho“.

54

Normotvorca v tejto súvislosti v tom istom odôvodnení uviedol, že „v niektorých prípadoch neexistencia účinného systému kontroly a protiváh v rámci inštitúcií vyústila do nedostatočne účinného dohľadu nad rozhodovaním riadiacich orgánov, čím sa ešte posilnili krátkodobé a nadmerne rizikové stratégie riadenia“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2018, Caisse régionale de crédit agricole mutuel Alpes Provence a i./ECB, T‑133/16 až T‑136/16 , EU:T:2018:219 , bod 74 ).

58

Treba uviesť, že ciele článku 74 ods. 1 smernice 2013/36 sú podobné ako ciele nariadenia č. 1024/2013. Hoci je teda ECB orgánom s právomocou zabezpečiť dodržiavanie tohto ustanovenia voči žalobkyni, ani uvedené ustanovenie nedáva ECB právomoc prijímať také pokyny, ako je požadovaný pokyn, takže predmet žiadosti žalobkyne, aby ECB nariadila správcovi konkurznej podstaty konať podľa požadovaného pokynu, zjavne nepatrí do právomoci ECB. Jediným cieľom žiadosti predstavenstva žalobkyne je totiž v skutočnosti to, aby mohlo nakladať s prostriedkami žalobkyne a zaplatiť odmenu svojho advokáta a malo prístup k dokumentom a informáciám, ktoré mu majú umožniť výkon jeho práva byť vypočutý a práva na účinný prostriedok nápravy. Táto žiadosť teda nesúvisí s cieľom článku 74 smernice 2013/36, ktorý sa týka riadenia dotknutej úverovej inštitúcie a zavedenia riadneho a účinného riadenia rizík v rámci tejto inštitúcie.

59

Článok 67 ods. 1 písm. d) a článok 67 ods. 2 písm. b) smernice 2013/36 nemôžu spochybniť uvedené skutočnosti. Z týchto ustanovení totiž najmä vyplýva, že v situácii, keď úverová inštitúcia nezaviedla mechanizmy riadenia vyžadované príslušnými orgánmi v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami preberajúcimi článok 74 tej istej smernice, môže orgán dohľadu okrem iného vydať príkaz nariaďujúci, aby zodpovedná fyzická alebo právnická osoba upustila od takéhoto konania a neopakovala ho.

62

Ako bolo v podstate uvedené v bode 35 vyššie, z článku 4 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1024/2013 vyplýva, že:

„ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú.“

63

Treba uviesť, že zákon o úverových inštitúciách patrí medzi množstvo lotyšských legislatívnych nástrojov na prebratie smernice 2013/36.

64

66

V dôsledku toho je zjavné, že ani nariadenie č. 1024/2013, ani smernica 2013/36, ani vnútroštátne právo nepriznávajú ECB právomoc dať správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn.

– O rozsudku z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. (C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P)

67

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že ECB porušila povinnosti vyplývajúce z rozsudku z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 ), treba uviesť, že tento rozsudok sa týka súdnej ochrany právnickej osoby, úverovej inštitúcie Trasta Komercbanka, za špecifických okolností, teda v situácii, keď vymenovaný likvidátor vypovedal plnomocenstvo advokáta splnomocneného predstavenstvom tejto inštitúcie na podanie žaloby na súd Únie proti rozhodnutiu o odňatí povolenia, ktoré sa týkalo tejto banky. Z uvedeného rozsudku v podstate vyplýva, že so zreteľom na právo na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), súd Únie nemohol za týchto okolností vziať do úvahy vypovedanie plnomocenstva dotknutého advokáta a že teda bolo potrebné rozhodnúť o žalobe.

68

V tomto prípade však treba konštatovať, že ECB rešpektovala požiadavky vyplývajúce z rozsudku z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 ). Po prvé po vyhlásení tohto rozsudku ECB uznala, že predstavenstvo žalobkyne ju ešte stále zastupuje na účely podania žaloby proti rozhodnutiu o odňatí povolenia. ECB tak namiesto toho, aby získala pripomienky iba od správcu konkurznej podstaty, v súlade s týmto rozsudkom Súdneho dvora vyzvala aj advokáta splnomocneného predstavenstvom žalobkyne, aby predložil svoje pripomienky k návrhu rozhodnutia o odňatí povolenia žalobkyne. Po druhé v liste, ktorý obsahoval aj odmietnutie ECB dať správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn, ECB priznala predĺženie lehoty na podanie pripomienok požadované advokátom splnomocneným predstavenstvom žalobkyne. Po tretie ECB v tomto liste oznámila, že advokát splnomocnený predstavenstvom žalobkyne bude mať prístup k spisu týkajúcemu sa prudenciálneho dohľadu (supervisory file). Tvrdenie žalobkyne, že ECB tým, že odmietla dať správcovi konkurznej podstaty požadovaný pokyn, nerešpektovala dôsledky vyplývajúce z rozsudku z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 ), je teda zjavne neopodstatnené.

71

V každom prípade však z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade potreby prislúcha vnútroštátnym orgánom členského štátu prijať všeobecné alebo individuálne opatrenia vhodné na zabezpečenie rešpektovania práva Únie na ich území. Hoci si uvedené orgány zachovávajú právo výberu opatrení, ktoré treba prijať, musia dbať najmä na to, aby sa zabezpečil plný účinok práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie, vrátane práva na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2007, Jonkman a i., C‑231/06 až C‑233/06 , EU:C:2007:373 , bod 38 a citovanú judikatúru).

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora)

nariadil:

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Konanie o návrhu Lotyšskej republiky na vstup do konania ako vedľajší účastník konania sa zastavuje.

E. Coulon

Predseda

A. Kornezov

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

( ) Uvádzajú sa iba tie body tohto uznesenia, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.