T-252/20

62020TO0252(01)

UZNESENIE

VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 8. júna 2021 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a z Euratomu – Rozhodnutie Rady o uzavretí dohody o vystúpení – Štátni príslušníci Spojeného kráľovstva – Strata občianstva Únie – Neexistencia osobnej dotknutosti – Akt, ktorý nie je regulačným aktom – Neprípustnosť“

Vo veci T‑252/20,

Joshua Silver , bydliskom v Bicestere (Spojené kráľovstvo), a ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe ( 1 ), v zastúpení: P. Tridimas, barrister, D. Harrison a A. von Westernhagen, solicitors,

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia E. Buttigieg, K. Kowalik‑Bańczyk (spravodajkyňa), G. Hesse a M. Stancu,

tajomník: E. Coulon,

vydal toto

Uznesenie

Okolnosti predchádzajúce sporu

1

Dňa 24. januára 2020 podpísali zástupcovia Únie a Spojeného kráľovstva Dohodu o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7 , ďalej len „dohoda o vystúpení“).

5

Rada Európskej únie prijala 30. januára 2020 rozhodnutie (EÚ) 2020/135 o uzavretí Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 1 ). Podľa článku 1 tohto rozhodnutia bola dohoda o vystúpení schválená v mene Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

6

Spojené kráľovstvo vystúpilo 31. januára 2020 z Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Dohoda o vystúpení nadobudla platnosť 1. februára 2020.

Konanie a návrhy účastníkov konania

10

Dňa 8. septembra 2020 podali žalobcovia do kancelárie Všeobecného súdu svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.

11

Medzitým podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. júna 2020 Európska komisia podala návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Rady. Listami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 28. a 31. augusta 2020 žalobcovia a Rada vzali na vedomie tento návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

12

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. augusta 2020 British in Europe, združenie založené podľa francúzskeho práva, podalo návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov žalobcov. Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2020 žalobcovia a Rada predložili svoje pripomienky k tomuto návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

16

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. augusta 2020, European Alternatives Ltd, ktorá vystupuje ako skupina organizácií občianskej spoločnosti pozostávajúca zo spoločnosti podľa anglického a waleského práva, združenia založeného podľa francúzskeho práva, združenia založeného podľa nemeckého práva a združenia založeného podľa talianskeho práva, podala návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov žalobcov. Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2020 žalobcovia a Rada predložili svoje pripomienky k tomuto návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

17

Uznesením z 5. novembra 2020 Všeobecný súd (desiata komora) spojil na základe článku 130 ods. 7 rokovacieho poriadku preskúmanie námietky neprípustnosti s prejednaním veci samej s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

18

Rozhodnutím z 11. novembra 2020 Všeobecný súd postúpil vec desiatej rozšírenej komore v súlade s článkom 28 rokovacieho poriadku.

–

zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom „ich… zbav[uje] [postavenia] občanov Únie a práv z toho vyplývajúcich“,

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

22

Vo svojej námietke neprípustnosti Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

23

V článku 54 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa uvádza, že ak sú Súdnemu dvoru a Všeobecnému súdu predložené záležitosti, ktoré majú rovnaký charakter, týkajú sa rovnakej otázky výkladu alebo otázky uplatňovania rovnakého právneho aktu, môže Všeobecný súd po vypočutí strán prerušiť konanie dovtedy, kým Súdny dvor nevynesie rozsudok, alebo ak je žaloba podaná podľa článku 263 ZFEÚ, môže vyhlásiť svoju nepríslušnosť, aby umožnil Súdnemu dvoru o takých záležitostiach rozhodnúť.

24

Z tohto ustanovenia vyplýva, že Všeobecný súd môže vo veci vyhlásiť svoju nepríslušnosť len za podmienky, že Súdnemu dvoru aj Všeobecnému súdu budú predložené žaloby o neplatnosť.

25

V prejednávanej veci však Rada navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil svoju nepríslušnosť, aby tak Súdny dvor mohol rozhodnúť o prejednávanej žalobe spoločne s dvomi návrhmi na začatie prejudiciálneho konania (bod 20 vyššie).

Podľa judikatúry možnosť zamietnuť žalobu ako neprípustnú odôvodneným uznesením, a teda bez nariadenia pojednávania, nie je vylúčená skutočnosťou, že Všeobecný súd predtým prijal uznesenie, ktorým preskúmanie námietky vznesenej na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku spojil s prejednaním veci samej (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. februára 2008, Tokai Europe/Komisia, C‑262/07 P , neuverejnené, EU:C:2008:95 , body 26 až 28 ).

29

V prejednávanej veci síce Všeobecný súd uznesením z 5. novembra 2020 rozhodol, že preskúmanie námietky neprípustnosti podanej Radou spojí s prejednaním veci samej, teraz sa však domnieva, že na základe písomností obsiahnutých v spise má dostatok informácií, aby o tejto námietke rozhodol uznesením.

O námietke neprípustnosti

30

Rada tvrdí, že žaloba je neprípustná, keďže žalobcovia nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu. Po prvé toto rozhodnutie totiž nie je určené žalobcom. Po druhé žalobcovia nie sú osobne dotknutí uvedeným rozhodnutím. Po tretie napadnuté rozhodnutie jednak vyžaduje vykonávacie opatrenia a jednak nie je regulačným aktom.

34

Na úvod treba konštatovať, že žalobcom nie je určené ani napadnuté rozhodnutie, ani dohoda o vystúpení. Z toho vyplýva, že nemajú právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku prvej časti vety ZFEÚ, čo okrem iného nespochybňujú.

35

Za týchto podmienok treba preskúmať, či žalobcovia majú právo podať žalobu na základe niektorého z prípadov stanovených v článku 263 štvrtom odseku druhej a tretej časti vety ZFEÚ.

O aktívnej legitimácií žalobcov z hľadiska článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ

36

V dôsledku toho možnosť určiť s väčšou či menšou presnosťou počet alebo dokonca aj totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa opatrenie uplatňuje, však vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, pokiaľ k tomuto uplatňovaniu dochádza na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej dotknutým aktom (rozsudky z 22. novembra 2001, Antillean Rice Mills/Rada, C‑451/98 , EU:C:2001:622 , bod 52 , a z 13. marca 2018, European Union Copper Task Force/Komisia, C‑384/16 P , EU:C:2018:176 , bod 94 ).

40

Rovnako okolnosť, že normatívny akt môže mať rôzne konkrétne účinky na rôzne právne subjekty, na ktoré sa vzťahuje, ich nemôže vymedzovať vo vzťahu ku všetkým ostatným dotknutým osobám, pokiaľ sa uplatňovanie tohto aktu vykonáva na základe objektívne určenej situácie (rozsudok z 22. februára 2000, ACAV a i./Rada, T‑138/98 , EU:T:2000:45 , bod 66 , a uznesenie z 3. decembra 2008, RSA Security Ireland/Komisia, T‑227/06 , EU:T:2008:547 , bod 59 ).

41

Skutočnosť, že ustanovenie má na základe svojej povahy a dosahu všeobecný charakter, keďže sa vo všeobecnosti uplatňuje na dotknuté osoby, však nevylučuje, že by sa mohlo osobne dotýkať niektorých z nich (rozsudky z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03 , EU:C:2006:416 , bod 58 , a z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia, C‑362/06 P , EU:C:2009:243 , bod 29 ).

42

Podľa žalobcov „uzatvorený“ charakter tohto okruhu osôb vyplýva zo skutočnosti, že všetci členovia uvedeného okruhu sú v čase nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení a napadnutého rozhodnutia identifikovaní alebo identifikovateľní a že do uvedeného okruhu nemôže následne vstúpiť žiaden nový člen. Osoby, ktoré získali postavenie štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva po vystúpení tohto štátu z Únie, sa totiž nemôžu dovolávať postavenia občanov Únie.

46

Žalobcovia okrem toho tvrdia, že postavenie občana Únie má trvalý a v zásade neodvolateľný charakter a že im bolo priznané pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Toto rozhodnutie ich preto zbavuje nadobudnutého práva, ktoré je špecifické a výlučné pre členov uzatvoreného okruhu, ktorého sú súčasťou.

47

Po druhé žalobcovia tvrdia, že každý z nich je osobne dotknutý stratou svojho postavenia občana Únie a práv spojených s týmto postavením. V tejto súvislosti sa odvolávajú na dôsledky, ktoré má strata postavenia občanov Únie a práv spojených s týmto postavením, najmä pre tých z nich, ktorí už využili svoje právo na voľný pohyb. Odvolávajú sa najmä na:

–

vysokoškolské štúdium absolvované v minulosti alebo zamýšľané v budúcnosti v Nemecku a plánovaná profesijná činnosť v tomto členskom štáte (dvaja žalobcovia),

–

prítomnosť rodinných príslušníkov alebo priateľov vo Francúzsku a v Nemecku (traja žalobcovia).

48

Po tretie žalobcovia vyzývajú Všeobecný súd, aby všeobecne posúdil podmienku osobnej dotknutosti. Táto podmienka sa totiž musí vykladať s prihliadnutím na právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Navyše prejednávaná vec sa týka zásady demokracie a zasahuje do podstaty ústavnej identity Únie.

49

Zo znenia a zo systematiky dohody o vystúpení – a najmä zo šiesteho odseku jej preambuly, z jej článku 2 písm. b) až d), jej článku 10 ods. 1 písm. a) až d) a všeobecne z jej druhej časti, nazvanej „Práva občanov“ – však jasne vyplýva, že táto dohoda zaobchádza so štátnymi príslušníkmi Spojeného kráľovstva, vrátane tých, ktorí boli občanmi Únie ku dňu vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie, ako s osobami, ktoré nemajú alebo k tomuto dátumu už nemajú postavenie občanov Únie. Uvedená dohoda tak nestanovuje pre štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva zachovanie postavenia občanov Únie a všetkých práv spojených s týmto postavením.

53

Je pritom potrebné zdôrazniť, že strata alebo nezachovanie postavenia občana Únie môže nepochybne podstatným spôsobom ovplyvniť práva štátneho príslušníka členského štátu vystupujúceho z Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 64 ). Štátni príslušníci takéhoto členského štátu, ktorí žijú v inom členskom štáte, môžu byť vystúpením členského štátu, z ktorého pochádzajú, z Únie o to viac dotknutí, že si už častokrát vytvorili dlhodobé osobné, profesijné či ekonomické väzby (uznesenie zo 16. júna 2020, Walker a i./Parlament a Rada, T‑383/19 , neuverejnené, EU:T:2020:269 , bod 41 ).

54

Pokiaľ však ide o podmienku osobnej dotknutosti a v súlade s judikatúrou citovanou v bode 38 vyššie, je na žalobcoch, aby odôvodnili, že napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ich zbavuje postavenia občanov Únie a práv spojených s týmto postavením, sa ich dotýka z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre ne príznačné, alebo faktickej situácie, ktorá ich vymedzuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje podobným spôsobom, akým by boli individualizovaní adresáti rozhodnutia.

58

Po prvé napadnuté rozhodnutie totiž v rozsahu, v akom zbavuje štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva postavenia občanov Únie a práv spojených s týmto postavením, bolo prijaté s prihliadnutím na ich objektívne postavenie príslušníkov členského štátu, ktorý vystupuje z Únie (pozri bod 56 vyššie), a okrem toho bez zohľadnenia osobitostí ich individuálnej situácie, takže títo štátni príslušníci nie sú týmto rozhodnutím osobitne dotknutí (pozri analogicky rozsudok z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P , EU:C:2015:284 , body 66 a 67 , a uznesenie z 20. mája 2020, Nord Stream/Parlament a Rada, T‑530/19 , EU:T:2020:213 , bod 64 ). Z toho vyplýva, že žalobcovia, ako sami uznávajú, sú dotknutí napadnutým rozhodnutím len z toho istého dôvodu ako všetci ostatní štátni príslušníci Spojeného kráľovstva. „Uzatvorený kruh“, na ktorý sa odvolávajú, teda vyplýva zo samotnej povahy systému zavedeného napadnutým rozhodnutím (pozri analogicky rozsudky z 10. júla 1996, Weber/Komisia, T‑482/93 , EU:T:1996:97 , bod 65 , a zo 6. júna 2013, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, T‑279/11 , EU:T:2013:299 , body 84 a 89 ).

59

Za týchto podmienok a v súlade s judikatúrou citovanou v bode 39 vyššie okolnosti, že počet, či dokonca totožnosť osôb, ktoré patria do „uzatvoreného okruhu“, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia, možno určiť s väčšou či menšou presnosťou a že tento okruh už nemôže byť po nadobudnutí platnosti napadnutého rozhodnutia rozšírený, nemôžu samy osebe viesť k tomu, že tieto osoby sú týmto rozhodnutím osobne dotknuté.

63

Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že podmienka osobnej dotknutosti by sa mala vykladať široko, treba pripomenúť, že cieľom článku 47 Charty nie je meniť systém súdneho preskúmania ustanovený v Zmluvách, a najmä pravidlá prípustnosti žalôb podaných priamo na súd Únie. Podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa tak musia vykladať so zreteľom na základné právo na účinnú súdnu ochranu, avšak bez toho, aby došlo k odchýleniu sa od tých podmienok, ktoré sú výslovne stanovené v Zmluve o FEÚ (pozri rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , body 97 a 98 a citovanú judikatúru; rozsudok z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P , EU:C:2015:284 , body 43 a 44 ).

64

Ochrana priznaná článkom 47 Charty nevyžaduje, aby osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla bez toho, aby splnila akékoľvek podmienky, podať žalobu o neplatnosť proti aktom, ktoré sa jej osobne nedotýkajú.

65

68

Treba pripomenúť, že podmienky súvisiace po prvé s regulačnou povahou napadnutého aktu, po druhé s priamou dotknutosťou žalobcov a po tretie s neexistenciou vykonávacích opatrení stanovených v článku 263 štvrtom odseku tretej časti vety ZFEÚ sú kumulatívne (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. novembra 2020, Buxadé Villalba a i./Parlament, T‑32/20 , neuverejnené, EU:T:2020:552 , bod 30 a citovanú judikatúru).

69

Za okolností prejednávanej veci treba najskôr preskúmať, či je splnená prvá podmienka týkajúca sa regulačnej povahy napadnutého rozhodnutia.

70

Je dôležité pripomenúť, že pojem „regulačné akty“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ má obmedzenejší rozsah než pojem „akty“, ktorý je použitý v článku 263 štvrtom odseku prvej a druhej časti vety ZFEÚ. Tento pojem sa teda nemôže vzťahovať na všetky všeobecne záväzné akty, ale týka sa obmedzenejšej kategórie aktov tejto povahy (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 58 ).

74

Na druhej strane treba pripomenúť, že právny akt možno kvalifikovať ako legislatívny akt Únie len vtedy, ak bol prijatý na základe ustanovenia Zmlúv, ktoré výslovne odkazuje buď na riadny legislatívny postup, alebo na mimoriadny legislatívny postup (rozsudok zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15 , EU:C:2017:631 , bod 62 ). V prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie prijaté na základe článku 50 ods. 2 ZEÚ. Je pritom potrebné konštatovať, že hoci toto ustanovenie spresňuje, že dohodu o podmienkach vystúpenia členského štátu uzatvára v mene Únie Rada, ktorá rozhoduje kvalifikovanou väčšinou po získaní súhlasu Parlamentu, výslovne neodkazuje ani na riadny legislatívny postup, ani na mimoriadny legislatívny postup. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako legislatívny akt.

75

Po druhé sa účastníci konania nezhodujú na dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie je všeobecne záväzným nelegislatívnym aktom. Podľa žalobcov je toto rozhodnutie len regulačným aktom. Podľa Rady nie je uvedené rozhodnutie ani legislatívnym aktom, ani regulačným aktom.

76

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v rozsudku z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada ( C‑583/11 P , EU:C:2013:625 ), Súdny dvor nerozhodol, že pojem „regulačné akty“ zahŕňa všetky všeobecne záväzné nelegislatívne akty.

80

Za týchto podmienok treba preskúmať, či sa pojem „regulačné akty“ vzťahuje aj na takéto rozhodnutia.

81

V tejto súvislosti je po prvé dôležité uviesť, že dohoda o podmienkach vystúpenia členského štátu je rovnako ako každá medzinárodná zmluva uzatvorená Úniou záväzná pre jej inštitúcie a má prednosť pred aktmi, ktoré tieto inštitúcie prijímajú (pozri analogicky rozsudok z 13. januára 2015, Rada a Komisia/Stichting Natuur en Milieu a Pesticide Action Network Europe, C‑404/12 P a C‑405/12 P , EU:C:2015:5 , bod 44 a citovanú judikatúru).

82

Z tejto prednosti medzinárodných zmlúv uzavretých Úniou pred ustanoveniami sekundárneho práva vyplýva, že dohoda o vystúpení má v hierarchii právnych noriem vyššie postavenie ako ostatné všeobecne záväzné akty, či už ide o legislatívne, alebo regulačné akty.

86

Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie zavádza do právneho poriadku Únie pravidlá obsiahnuté v dohode o vystúpení, ktoré sa vyznačujú mimoriadne vysokou demokratickou legitimitou, podobne ako pravidlá obsiahnuté v legislatívnom akte. Pritom práve mimoriadne vysoká demokratická legitimita právnych predpisov prijatých postupom, ktorý stanovuje účasť Rady a Parlamentu, odôvodňuje zachovanie prísnosti podmienok, za ktorých môžu jednotlivci podať žaloby o neplatnosť proti legislatívnym aktom (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokáta Kokott vo veci Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:21 , bod 38 ).

87

Okrem toho vo viacerých jazykových verziách článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ evokuje pojem „regulačné akty“ skôr akty výkonnej moci než akty zákonodarnej moci (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:21 , bod 41 ). Také rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody alebo dohody o podmienkach vystúpenia členského štátu, ako je napadnuté rozhodnutie, pritom nemožno prirovnať k aktu výkonnej moci.

88

Po tretie by bolo nekonzistentné a paradoxné zmierniť podmienky, za ktorých môžu jednotlivci podať žalobu o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu tým, že ho kvalifikujú ako regulačný akt. Takéto zmiernenie by totiž malo za následok, že jednotlivci by mohli ľahšie napadnúť danú právnu normu, pokiaľ je obsiahnutá v takej medzinárodnej dohode, ako je dohoda o vystúpení, a následne je zavedená do právneho poriadku Únie prostredníctvom takého rozhodnutia, ktorým sa schvaľuje uzavretie predmetnej dohody, ako je predmetné rozhodnutie, než keď je tá istá právna norma obsiahnutá v legislatívnom akte s rovnakým obsahom, ktorý má v hierarchii noriem nižšie postavenie.

92

Tento záver nie je spochybnený ďalšími tvrdeniami žalobcov.

93

Po prvé okolnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie pod názvom „Nelegislatívne akty“ neznamená, že toto rozhodnutie je nevyhnutne regulačným aktom. Z toho vyplýva, že toto uverejnenie nemohlo uviesť jednotlivcov do omylu, pokiaľ ide o ich možnosti podať žaloby proti uvedenému rozhodnutiu.

94

Po druhé kvalifikácia napadnutého rozhodnutia ako všeobecne záväzného aktu, ktorý nie je ani legislatívnym, ani regulačným aktom, nie je v rozpore so zásadami právnej istoty a účinnej súdnej ochrany. Tieto zásady totiž nemožno vykladať tak, že zakazujú postupné objasňovanie pravidiel prípustnosti žalôb prostredníctvom súdnych výkladov pod podmienkou, že sú rozumne predvídateľné (pozri analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 167 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci bol pritom výklad pojmu „regulačné akty“ ktorý je uvedený v bode 90 vyššie, rozumne predvídateľný s ohľadom na osobitosti rozhodnutí, ktorými sa schvaľuje uzatvorenie medzinárodnej dohody, ako sú najmä rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzatvorenie dohody o podmienkach vystúpenia členského štátu.

O návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania

98

Podľa článku 142 ods. 2 rokovacieho poriadku sa vedľajšie účastníctvo stane bezpredmetné, ak je žaloba vyhlásená za neprípustnú. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci bola žaloba zamietnutá ako neprípustná, konanie o návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Komisia, British in Europe, Plaid Cymru – The Party of Wales, European Democracy Lab, ECIT a European Alternatives Ltd, sa zastavuje.

O trovách

99

Po prvé podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade, v súlade s jej návrhmi, s výnimkou trov konania spojených s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

Konanie o návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Európska komisia, British in Europe, Plaid Cymru – The Party of Wales, European Democracy Lab, ECIT a European Alternatives Ltd, sa zastavuje.

3.

Pán Joshua Silver a ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie, s výnimkou trov spojených s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

4.

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

( ) Zoznam ďalších žalobcov je pripojený iba k zneniu oznámenému účastníkom konania.