C-204/21
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CA0204
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2023252SK.01000201.xml
17.7.2023
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 252/2
Rozsudok
Súdneho dvora (veľká komora) z 5. júna 2023 – Európska komisia/Poľská republika
(Vec C-204/21) ( 1 )
(Nesplnenie povinnosti členským štátom - Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ - Článok 47 Charty základných práv Európskej únie - Právny štát - Účinná súdna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie - Nezávislosť sudcov - Článok 267 ZFEÚ - Možnosť predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky - Prednosť práva Únie - Právomoc vo veci zbavenia trestnoprávnej imunity sudcov a vo veciach týkajúcich sa pracovného práva, sociálneho zabezpečenia a odchodu sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) do dôchodku, ktorá je zverená disciplinárnemu senátu tohto súdu - Zákaz spochybňovať legitimitu súdov a ústavných orgánov alebo určovať či posudzovať zákonnosť vymenovania sudcov alebo ich súdnych právomocí uložený vnútroštátnym súdom - Preskúmanie súdom, či sú splnené určité požiadavky týkajúce sa existencie nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom, kvalifikované ako „disciplinárne previnenie“ - Výlučná právomoc preskúmavať otázky týkajúce sa nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu, ktorá bola udelená senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) - Články 7 a 8 Charty základných práv - Právo na rešpektovanie súkromného života a na ochranu osobných údajov - Nariadenie (EÚ) 2016/679 - Článok 6 ods. 1 prvý pododsek, písm. c) a e) a článok 6 ods. 3 druhý pododsek - Článok 9 ods. 1 - Citlivé údaje - Vnútroštátna právna úprava, ktorá sudcom ukladá povinnosť predložiť vyhlásenie týkajúce sa ich členstva v združeniach, nadáciách alebo politických stranách, ako aj funkcií, ktoré v nich zastávajú, a ktorá stanovuje, že údaje obsiahnuté v týchto vyhláseniach sa sprístupnia online)
(2023/C 252/02)
Jazyk konania: poľština
Účastníci konania
Žalobkyňa: Európska komisia (v zastúpení: K. Herrmann, P.J.O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia)
Žalovaná: Poľská republika (v zastúpení: B. Majczyna, J. Sawicka, K. Straś, S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia)
Vedľajší účastníci, ktorí v konaní podporujú žalobkyňu: Belgické kráľovstvo (v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet a L. Van den Broeck, splnomocnení zástupcovia), Dánske kráľovstvo (v zastúpení: pôvodne V. Pasternak Jørgensen, M. Søndahl Wolff a L. Teilgård, neskôr J. F. Kronborg, V. Pasternak Jørgensen a M. Søndahl Wolff, splnomocnení zástupcovia), Holandské kráľovstvo (v zastúpení: M.K. Bulterman, J. Langer, M. A. M. de Ree, C.S. Schillemans, splnomocnení zástupcovia), Fínska republika (v zastúpení: H. Leppo, splnomocnený zástupca), Švédske kráľovstvo (v zastúpení: H. Eklinder, C. Meyer-Seitz, A. Runeskjöld, M. Salborn Hodgson, R. Shahsavan Eriksson, H. Shev a O. Simonsson, splnomocnení zástupcovia)
Výrok
rozsudku
1.
Poľská republika si tým, že disciplinárnemu senátu Najvyššieho súdu (Sąd Najwyższy, Poľsko), ktorého nezávislosť a nestrannosť nie je zaručená, zverila právomoc rozhodovať vo veciach, ktoré sa priamo dotýkajú postavenia a výkonu funkcie sudcov a justičných čakateľov, ako sú jednak žiadosti o povolenie začať trestné konanie proti sudcom a justičným čakateľom alebo o súhlas s ich zatknutím, a jednak pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia týkajúce sa sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a veci týkajúce sa ich odchodu do dôchodku, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.
2.
Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti článok 107 ods. 1 body 2 a 3 ustawa – Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001, zmeneného a doplneného prostredníctvom ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019 a článok 72 ods. 1 body 1 až 3 ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019, čím umožnila kvalifikovať preskúmanie dodržiavania požiadaviek Európskej únie týkajúcich sa nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom ako disciplinárne previnenie, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a článkom 267 ZFEÚ.
3.
Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti článok 42a ods. 1 a 2 a článok 55 ods. 4 zákona o organizácii všeobecných súdov v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019, článok 26 ods. 3 a článok 29 ods. 2 a 3 zákona o Najvyššom súde v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019, článok 5 ods. 1a a 1b ustawa – Prawo o ustroju sądów administracyjnych (zákon o organizácii správnych súdov) z 25. júla 2002, v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019, a článok 8 tohto posledného uvedeného zákona, čím zakázala vnútroštátnym súdom preskúmavať dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie týkajúcich sa záruky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv, ako aj zo zásady prednosti práva Únie.
4.
Poľská republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti článok 26 ods. 2 a 4 až 6 a článok 82 ods. 2 až 5 zákona o Najvyššom súde v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019, ako aj článok 10 tohto zákona, čím stanovila výlučnú právomoc Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych (senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné) Najvyššieho súdu (Sąd Najwyższy, Poľsko) na preskúmanie sťažností a právnych otázok týkajúcich sa nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv, ako aj z článku 267 ZFEÚ a zo zásady prednosti práva Únie.
5.
Poľská republika tým, že prijala a ponechala v platnosti článok 88a zákona o organizácii všeobecných súdov v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019, článok 45 ods. 3 zákona o Najvyššom súde v znení uvedeného zákona z 20. decembra 2019 a článok 8 ods. 2 zákona o organizácii správnych súdov v znení toho istého zákona z 20. decembra 2019, porušila právo na rešpektovanie súkromného života a právo na ochranu osobných údajov, ktoré sú zaručené článkom 7 a článkom 8 ods. 1 Charty základných práv a článkom 6 ods. 1 prvým pododsekom písm. c) a e), článkom 6 ods. 3 a článkom 9 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov).
6.
Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
7.
Poľská republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vzniknuté Európskej komisii, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.
8.
Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Holandské kráľovstvo, Fínska republika a Švédske kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.
( 1 ) Ú. v. EÚ C 252, 28.6.2021 .