C-19/21

S

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Rechtbank Den Haag zittingsplaats Haarlem (súd v Haagu, zasadajúci v Haarleme, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie Rady (EÚ) č. 604/2013 (Dublin III) – Článok 8 ods. 2 – Maloletá osoba bez sprievodu, ktorá tvrdí, že má na území iného členského štátu príbuzného, ktorý sa tam oprávnene zdržiava – Článok 27 – Zamietnutie príslušných orgánov daného iného členského štátu prevziať žiadateľa – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Právo na účinný opravný prostriedok“

I. Úvod

4.

V prejednávanej veci žiadateľ tvrdí, že má takéhoto príbuzného, konkrétne jeho údajného strýka, S, ktorý býva v Holandsku. V dôsledku toho grécke orgány požiadali Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“), aby prevzal žiadateľa, a tak jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu mohla byť preskúmaná v Holandsku a aby počas tohto posúdenia mohol žiť u S. Žaloba, ktorú žiadateľ a S podali na vnútroštátnom súde na štátneho tajomníka, sa zameriava na zamietnutie tejto žiadosti týmto štátnym tajomníkom.

5.

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd dožaduje objasnenia, či by sa žiadateľovi a S mal poskytnúť opravný prostriedok proti zamietnutiu štátneho tajomníka, a ak áno, tak na akom právnom základe (článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III alebo článku 47 prvého odseku Charty, samostatne alebo spoločne).

6.

V prejednávanej veci sa opäť dostáva do popredia ( 5 ) otázka citlivej rovnováhy medzi dvoma cieľmi, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou nariadenia Dublin III, konkrétne na jednej strane zabezpečenie rýchleho postupu na rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi za posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu a na druhej strane zabezpečenie ochrany základných práv dotknutých osôb, najmä v prípade, že v členských štátoch ide o maloleté osoby bez sprievodu, ktoré sa považujú za osobitne zraniteľnú skupinu žiadateľov o udelenie azylu.

V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a [Chartou] by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.

(14)

V súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať rešpektovanie rodinného života.

…

(16)

V záujme zabezpečenia úplného dodržiavania zásady jednoty rodiny a najlepších záujmov dieťaťa by sa mala existencia závislého vzťahu medzi žiadateľom a jeho dieťaťom, súrodencom alebo rodičom z dôvodov tehotenstva alebo materstva žiadateľky, zdravotného stavu alebo vysokého veku stať záväzným kritériom zodpovednosti. Keď je žiadateľom maloletá osoba bez sprievodu, malo by sa záväzným kritériom zodpovednosti stať aj to, že rodinný príslušník alebo príbuzný, ktorý sa o ňu môže postarať, sa nachádza na území iného členského štátu.

9.

Článok 8 tohto nariadenia s názvom „Maloleté osoby“ vo svojom druhom odseku znie:

„Ak je žiadateľom maloletá osoba bez sprievodu, ( 6 ) ktorá má príbuzného, ( 7 ) ktorý sa oprávnene zdržiava v inom členskom štáte, a na základe individuálneho posúdenia sa zistilo, že sa o ňu tento príbuzný môže starať, tento členský štát zlúči maloletú osobu s jej príbuzným a je zodpovedným členským štátom, za predpokladu, že je to v najlepšom záujme maloletej osoby.“

10.

V oddiele II kapitoly VI nariadenia Dublin III s názvom „Postupy pre dožiadania o prevzatie“ sú zahrnuté články 21 a 22, v ktorých sa stanovujú povinnosti vzťahujúce sa na členské štáty pri podávaní dožiadania o prevzatie a odpovedaní naň. V článku 21 ods. 1 sa v príslušných častiach uvádza:

„Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti… dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.

III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

13.

Žiadateľ je egyptský štátny príslušník narodený v roku 2002. Dňa 23. decembra 2019, v čase, keď mal menej ako 18 rokov, podal v Grécku žiadosť o medzinárodnú ochranu.

14.

Počas postupu vykonávaného gréckymi orgánmi na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti na základe kritérií stanovených v nariadení Dublin III (ďalej len „dublinské konanie“) žiadateľ uviedol gréckym orgánom, že si želá byť zlúčený so S, o ktorom tvrdí, že je jeho strýkom a že býva v Holandsku.

15.

Listom z 11. júna 2020 štátny tajomník opätovne potvrdil svoj záver o nedostatočnom preukázaní rodinného vzťahu medzi žiadateľom a S, a teda zamietol žiadosť o opätovné posúdenie.

19.

Dňa 24. júna 2020 žiadateľ a S podali námietku proti zamietnutiu štátneho tajomníka prevziať žiadateľa. Listom z 26. júna 2020 štátny tajomník túto sťažnosť zamietol ako zjavne neprípustnú a poukázal na to, že nariadenie Dublin III neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by sa žiadatelia o medzinárodnú ochranu mohli brániť proti zamietnutiu dožiadania o prevzatie.

20.

V ten istý deň žiadateľ a S napadli rozhodnutie uvedené v danom liste na vnútroštátnom súde. ( 9 )

21.

Vnútroštátny súd uviedol, že podľa informácií, ktoré mal k dispozícii, grécke orgány rozhodli, že neposúdia žiadateľovu žiadosť o medzinárodnú ochranu, pokiaľ bude stále prebiehať konanie vo veci samej.

25.

Okrem toho poznamenáva, že členské štáty (konkrétnejšie Nemecko, Rakúsko, Švédsko a predtým aj Spojené kráľovstvo) majú všetky veľmi odlišný prístup k tomu, či by sa opravný prostriedok mal poskytovať v prípade, že žiadateľ o udelenie azylu má v úmysle napadnúť to, že ho členský štát odmietol prevziať.

26.

Vnútroštátny súd sa ďalej domnieva, že slová „rozhodnutie o odovzdaní“ v článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III by sa mali vykladať extenzívne, bez ohľadu na to, či sa vykladajú v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty, alebo nie. Reštriktívny výklad článku 27 ods. 1 uvedeného nariadenia by viedol k svojvôli a bol by neodôvodnený. Okrem toho, keďže len príslušné orgány členských štátov môžu začať „zmierovací postup“ v zmysle článku 37 ods. 2 nariadenia Dublin III, nebolo by možné dospieť k záveru, že týmto ustanovením sa už poskytuje žiadateľom o udelenie azylu účinný opravný prostriedok v zmysle článku 47 prvého odseku Charty.

27.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, a ak článok 27 [nariadenia Dublin III] neponúka základ pre účinný opravný prostriedok, má sa článok 47 Charty – v spojení so základným právom na jednotu rodiny a záujem dieťaťa (ako je to zaručené v článkoch 8 až 10, ako aj v odôvodnení 19 [nariadenia Dublin III]) – vykladať v tom zmysle, že dožiadaný členský štát je povinný poskytnúť žiadateľovi, ktorý sa zdržiava v žiadajúcom členskom štáte a domáha sa odovzdania podľa [článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III], alebo jeho [rodinnému príslušníkovi], v zmysle [daného ustanovenia] účinný opravný prostriedok na súd proti zamietnutiu dožiadania o prevzatie?

(3)

V prípade kladnej odpovede na prvú alebo druhú otázku, akým spôsobom a ktorý členský štát má žiadateľovi alebo jeho [rodinnému príslušníkovi] oznámiť… zamietavé rozhodnutie dožiadaného členského štátu a právo podať proti nemu opravný prostriedok?“

29.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 12. januára 2021 bol zapísaný do registra v kancelárii Súdneho dvora 13. januára 2021. Žiadateľ a S, a grécka, francúzska, holandská a švajčiarska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Žiadateľ a S, a grécka, holandská a belgická vláda, ako aj Komisia boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. januára 2021.

IV. Posúdenie

33.

V nasledujúcich častiach teda postupne preskúmam tieto otázky. Najskôr vysvetlím, prečo sa podľa môjho názoru pôsobnosť článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III nemôže rozšíriť tak, aby zahŕňal opravný prostriedok v prípade, že žiadateľ o udelenie azylu napadne zamietnutie dožiadaného členského štátu (v tomto prípade zamietnutie Holandska), aby ho prevzal (A). Potom skonštatujem, že v prípade, že sa zamietnutie týka dožiadania o prevzatie na základe článku 8 ods. 2 daného nariadenia, takýto členský štát napriek tomu musí podľa článku 47 prvého odseku Charty v spojení s jej článkom 7 a článkom 24 ods. 2 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a ochranu najlepších záujmov dieťaťa) poskytnúť maloletej osobe bez sprievodu účinný opravný prostriedok (B). Napokon posúdim praktické dôsledky tejto povinnosti, pokiaľ ide o všeobecnú koncepciu nariadenia Dublin III (C).

A.

Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III (Otázka 1)

34.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či by sa článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III mal vykladať ako článok, ktorý členskému štátu, ktorému je adresované dožiadanie o prevzatie na základe článku 8 ods. 2 uvedeného nariadenia a ktorý takéto dožiadanie zamietne, ukladá povinnosť poskytnúť dotknutej maloletej osobe bez sprievodu a/alebo jej údajnému príbuznému účinný opravný prostriedok na súde.

38.

Po druhé článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa týka konkrétnej situácie. Pojem „rozhodnutie o odovzdaní“ v zmysle uvedeného ustanovenia, vykladaný v spojení s článkom 26 ods. 1 a článkom 29 ods. 1 nariadenia Dublin III ( 17 ), sa vzťahuje na rozhodnutie i) prijaté členským štátom, v ktorom sa žiadateľ o udelenie azylu nachádza, a ii) ktorého predmetom je to, že daná osoba má byť „odovzdaná“ do členského štátu, ktorý je na základe kritérií obsiahnutých v uvedenom nariadení určený ako štát zodpovedný za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu. ( 18 ) Takéto rozhodnutie sa prijme po tom, čo orgány prvého (žiadajúceho členského štátu) zašlú dožiadanie o prevzatie (resp. prípadne dožiadanie o prijatie späť) ( 19 ) svojim náprotivkom v druhom členskom štáte (dožiadanom členskom štáte) a tieto orgány takéto dožiadanie akceptujú. ( 20 )

39.

Z toho vyplýva, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa nemôže vykladať tak, že poskytuje opravný prostriedok na súde dožiadaného členského štátu (v tomto prípade v Holandsku) proti rozhodnutiu orgánov daného členského štátu zamietnuť dožiadanie o prevzatie, ktorého dôsledkom je to, že žiadateľ nebude odovzdaný do druhého členského štátu. Situácie, v ktorých žiadateľ o udelenie azylu tvrdí, že by mal byť odovzdaný do určitého členského štátu, ale tento členský štát ho odmieta prevziať (alebo ho prijať späť), jednoducho nepatria do pôsobnosti tohto ustanovenia.

40.

Hoci sa Súdny dvor prikláňa k širokému výkladu článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III ( 21 ) a hoci sa toto ustanovenie musí vykladať v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty, ( 22 ) je zrejmé, že výklad článku 27 ods. 1 tohto nariadenia spôsobom, že zamietnutie dožiadaného členského štátu prevziať maloletú osobu, akou je žiadateľ, by malo podliehať súdnemu preskúmaniu, by predstavoval rozšírenie pôsobnosti uvedeného ustanovenia nad rámec toho, čo jeho znenie povoľuje. ( 23 )

B.

Článok 47 prvý odsek Charty (Otázka 2)

44.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či by sa článok 47 prvý odsek Charty v spojení s jej článkom 7 a článkom 24 ods. 2 mal vykladať ako článok, ktorý členskému štátu, ktorému je adresované dožiadanie o prevzatie na základe článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III, ukladá povinnosť poskytnúť žiadateľovi o udelenie azylu, ktorý je maloletou osobou bez sprievodu, a/alebo jej údajnému príbuznému, účinný opravný prostriedok pred súdom proti jeho zamietnutiu akceptovať takéto dožiadanie.

45.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že článkom 47 Charty s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ bola kodifikovaná všeobecná zásada účinnej súdnej ochrany, ktorú predtým stanovil Súdny dvor. ( 27 ) Právo na účinný opravný prostriedok, zaručené v prvom odseku uvedeného ustanovenia, zodpovedá právu stanovenému v článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (EDĽP). ( 28 )

Pokiaľ teda ide o uplatňovanie článku 47 prvého odseku Charty v takej situácii, k akej dochádza v konaní vo veci samej, najskôr by som chcel vysvetliť, že ak členský štát zamietne prijať dožiadanie o prevzatie, ktoré mu bolo adresované na základe článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III, toto zamietnutie nielen očividne patrí do pôsobnosti práva Únie, keďže orgány dožiadaného členského štátu pri prijímaní takéhoto rozhodnutia uplatňujú pravidlá nariadenia Dublin III, ( 33 ) ale ovplyvňuje aj (a môže aj skutočne narušovať) viacero konkrétnych „práv… zaručených právom Únie“ v prospech dotknutých maloletých osôb bez sprievodu. Maloletá osoba (ale nie jej údajný príbuzný) preto musí podľa článku 47 prvého odseku Charty mať účinný opravný prostriedok proti tomuto zamietnutiu na súde dožiadaného členského štátu (1). Potom podrobne opíšem dôvody, prečo sa domnievam, že nariadenie Dublin III ako celok nie je v rozpore s uznaním takéhoto opravného prostriedku ( 34 ) a že neexistuje konflikt medzi daným nariadením a článkom 47 prvým odsekom Charty (2). Napokon vysvetlím prečo, v rozpore s obavami, ktoré vyjadrili vedľajší účastníci konania na Súdnom dvore, sa domnievam, že takýto výklad nepovedie k celkovej zmene dublinského systému (3).

1. „Práva… zaručené právom Únie“ vyžadujúce si účinný opravný prostriedok

49.

Ako som uviedol v bode 31 vyššie, v článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III sa zavádza „záväzné kritérium zodpovednosti“ zamerané na určenie toho, ktorý členský štát má posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú maloletou osobou bez sprievodu, ktorá má dospelého príbuzného, ktorý sa oprávnene zdržiava v Európskej únii. Toto kritérium má prednosť pred všetkými ostatnými kritériami stanovenými v uvedenom nariadení. ( 35 ) Za predpokladu, že požiadavky uvedené v článku 8 ods. 2 sú splnené, uvedené ustanovenie obsahuje dve jasné, presné a bezpodmienečné povinnosti pre členský štát, v ktorom príbuzný žije: „zlúči maloletú osobu s jej príbuzným“ a „je… zodpovedný“ za posúdenie žiadosti maloletej osoby o azyl. ( 36 )

V tejto súvislosti bol článok 8 ods. 2 nariadenia Dublin III prijatý s výslovným cieľom „zabezpečenia úplného dodržiavania zásady jednoty rodiny a najlepších záujmov dieťaťa“ ( 41 ), a tým uplatnenia základných práv obsiahnutých v článku 7 a článku 24 ods. 2 Charty, pričom oba by mali členské štáty „predovšetkým zvažovať“ pri uplatňovaní pravidiel stanovených v nariadení Dublin III. ( 42 )

53.

V tomto zmysle najskôr pripomínam, že v článku 7 Charty sa zaručuje základné právo na rešpektovanie rodinného života. Toto právo zodpovedá právu stanovenému v článku 8 ods. 1 EDĽP. Príslušne by sa malo vykladať vzhľadom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). ( 43 ) Podľa uvedenej judikatúry to, či existuje „rodinný život“, je skutkovou otázkou. Tento pojem vychádza z ochrany základu rodiny (alebo bezprostrednej rodiny). Bolo však uznané, že blízki „príbuzní“ mimo tohto základu rodiny môžu takisto zohrávať úlohu a prispievať k rodinnému životu. ( 44 ) Pojem „rodinný život“ preto môže zahŕňať aj vzťah medzi dieťaťom a jeho „príbuzným“, ktorý poskytuje základ pre kritérium zodpovednosti obsiahnuté v článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III (napr. vzťah medzi dieťaťom a jeho strýkom).

54.

Po druhé v článku 24 ods. 2 Charty sa uznáva, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Druhé základné právo by sa malo vykladať v spojení s prvým. ( 45 ) Súdny dvor totiž skonštatoval, že z odôvodnení 14 až 16 nariadenia Dublin III, a okrem iného aj z jeho článku 6 ods. 3 písm. a) ( 46 ) a článku 6 ods. 4 ( 47 ), ako aj jeho článku 8 ods. 2 vyplýva, že rešpektovanie rodinného života a konkrétnejšie zachovania jednoty rodiny je v zásade v najlepšom záujme dieťaťa. ( 48 ) Inými slovami, zásada „najlepšieho záujmu“ dieťaťa od členských štátov často vyžaduje, aby v plnej miere uplatňovali právo maloletej osoby na rodinný život zachovaním jednoty jej rodiny a za určitých okolností jej zlúčením s rodinnými príslušníkmi alebo príbuznými.

57.

Pre úplnosť by som chcel dodať, že ma nepresvedčil argument Komisie, belgickej a holandskej vlády, že, keďže normotvorca Únie už zahrnul ustanovenie týkajúce sa jednoty rodiny v iných právnych nástrojoch EÚ, napríklad v smernici o zlúčení rodiny, ( 55 ) nemal v úmysle podporiť zlúčenie rodiny v prípade maloletých osôb bez sprievodu a ich príbuzných v nariadení Dublin III. Podľa ich názoru by toto nariadenie malo mať za cieľ predovšetkým zaručiť rýchle spracovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, a nie zlučovanie rodín. Okrem toho, ak by žiadosť maloletej osoby bez sprievodu bola úspešná a táto osoba by získala postavenie utečenca, mohla by sa podľa kvalifikačnej smernice ( 56 ) v každom prípade slobodne presťahovať do iných členských štátov, a teda sa pripojiť k svojim príbuzným.

58.

Musím priznať, že nechápem, prečo by skutočnosť, že maloletá osoba bez sprievodu požíva určité práva na základe smernice o zlúčení rodiny a kvalifikačnej smernice, mala brániť tomu, aby sa domáhala ochrany svojich práv vyplývajúcich z Charty na „rodinný život“ a na ochranu jej „najlepších záujmov“ pri uplatňovaní nariadenia Dublin III.

59.

Tieto jednotlivé nástroje sa totiž uplatňujú v odlišných časoch. V konaní vo veci samej sa žiadateľ môže odvolávať na kvalifikačnú smernicu alebo na smernicu o zlúčení rodiny, aby sa pripojil k svojmu strýkovi v Holandsku alebo aby sa iní členovia jeho rodiny (napríklad jeho matka alebo otec) ( 57 ) pripojili k nemu v Grécku, po tom , ako (a ak) získal postavenie „utečenca“. Počas obdobia, keď grécke orgány posudzujú jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, by mu však tieto dve smernice nepomohli, a len článok 8 ods. 2 nariadenia Dublin III by mohol zabezpečiť, aby napriek jeho najlepším záujmom nezostal odlúčený od príbuzného, ktorý sa o neho môže postarať. ( 58 )

63.

Doložka zvrchovanosti členským štátom naozaj ponecháva určitý priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o uplatňovanie pravidiel nariadenia Dublin III. Napriek tomu, ako je zrejmé z odôvodnenia 17 uvedeného nariadenia, táto doložka by sa mala uplatňovať zásadne z humanitárnych dôvodov a ako záruka voči možným porušeniam základných práv žiadateľov, napríklad pri zlučovaní rodiny, a nie pri jej rozdelení.

64.

V každom prípade je použitie tejto doložky, ktorá sa nachádza v nástroji sekundárneho práva, nevyhnutne ohraničené základnými právami, ktoré zaručuje Charta. ( 63 ) (Hypotetické) záujmy, na ktoré sa členský štát môže (vo výnimočných prípadoch) odvolávať pri odchýlení sa od článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III, preto nemôžu prevážiť najlepší záujem maloletej osoby bez sprievodu pri jej zlúčení s jej príbuzným podľa uvedeného ustanovenia. ( 64 ) Vyplýva z toho, že hoci Súdny dvor rozhodol, že zásada „najlepšieho záujmu“ dieťaťa nemôže zaväzovať členské štáty k využitiu doložky o zvrchovanosti, ( 65 ) môže im v tom v mnohých prípadoch brániť . ( 66 )

65.

Napokon by som chcel poznamenať, že podľa môjho názoru v situácii, ktorá je predmetom konania vo veci samej, ide aj o ďalšie právo, ktoré je zaručené právom Únie, v zmysle článku 47 prvého odseku Charty, konkrétne právo maloletej osoby bez sprievodu na riadne, nestranné a spravodlivé spracovanie dožiadania o prevzatie, ktoré sa jej týka.

Z vysvetlenia poskytnutého v predošlej časti vyplýva, že ak členský štát z akéhokoľvek dôvodu zamietne akceptáciu dožiadania o prevzatie vypracovaného na základe článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III, môže to, ak je zamietnutie neodôvodnené, nepodložené, alebo všeobecnejšie nezákonné, brániť právam maloletej osoby bez sprievodu, ktoré sú chránené právom Únie. Konkrétnym dôsledkom takého rozhodnutia je to, že žiadateľ nebude odovzdaný a ani zlúčený so svojím príbuzným. Táto maloletá osoba preto musí mať účinný prostriedok nápravy pred súdom v súlade s článkom 47 prvým odsekom Charty proti takémuto rozhodnutiu. ( 73 )

69.

Naopak, údajný strýko maloletej osoby bez sprievodu podľa môjho názoru nezískava pri uplatňovaní článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III žiadne skutočné právo. Uvedené ustanovenie sa zameriava na maloletú osobu bez sprievodu a ochranu jej práva na ochranu jej „najlepších záujmov“ (článok 24 ods. 2 Charty) a „rodinného života“ (článok 7 Charty). Nezameriava sa na jej „rodinných príslušníkov“ ani „príbuzných“, ani im nepriznáva žiadne práva.

70.

Zdôraznil by som, že v situáciách, akou je situácia v konaní vo veci samej, ak by maloletej osobe bez sprievodu nebolo dovolené napadnúť zamietnutie orgánov dožiadaného členského štátu jej „prevzatia“, nemala by žiadnu možnosť obhájiť svoje práva pred súdom, keďže by v každom prípade orgány žiadajúceho členského štátu neprijali žiadne „rozhodnutie o odovzdaní“ v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III. ( 74 )

71.

74.

Existuje však viacero dôvodov, ktoré ma vedú k ignorovaniu takéhoto drastického výsledku, a k záveru, že v skutočnosti nedochádza k žiadnemu konfliktu medzi nariadením Dublin III a článkom 47 prvým odsekom Charty.

75.

Po prvé podľa môjho názoru znenie článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III ničím nenaznačuje, že keďže toto ustanovenie poskytuje len opravný prostriedok proti „rozhodnutiam o odovzdaní“ ( 77 ), vylučuje tým možnosť, že by sa v prejednávanej veci mohol poskytnúť účinný opravný prostriedok. Toto ustanovenie bolo výslovne prijaté normotvorcom Únie s cieľom posilniť súdnu ochranu žiadateľov o udelenie azylu, ( 78 ) a to nie s cieľom jeho používania ako „esa v rukáve“ na odopretie účinného opravného prostriedku v iných prípadoch, ktoré nepatria do jeho pôsobnosti. Aj v prípade, že by sa znenie článku 27 ods. 1 v tejto záležitosti považovalo za nejednoznačné, nebolo by podľa môjho názoru možné vykladať toto ustanovenie ako majúce takúto taxatívnu povahu. Je totiž súčasťou ustálenej judikatúry, že ak je ustanovenie sekundárneho práva Únie možné vykladať viac ako jedným spôsobom, uprednostniť by sa mal výklad, na základe ktorého je ustanovenie v súlade s primárnym právom (vrátane práv a slobôd na základe Charty), a nie výklad, ktorý vedie k jeho nesúladu s týmto právom. ( 79 )

76.

Po druhé, pokiaľ ide o všeobecnú štruktúru a ciele nariadenia Dublin III, musím konštatovať, že väčšina argumentov, ktoré predložila Komisia a vlády členských štátov, tak na pojednávaní, ako aj v písomných vyjadreniach, vychádza (podľa môjho názoru nesprávneho) z predpokladu, že poskytnutie opravného prostriedku by nebolo zlučiteľné s cieľom vyplývajúcim z podstaty uvedeného nariadenia, ktorým je zabezpečiť „rýchle vybavenie žiadostí o medzinárodnú ochranu“ a „rýchlo [určiť] zodpovedný členský štát“, ako aj s prísnymi lehotami, ktoré boli na tento účel stanovené. Predovšetkým francúzska vláda tvrdí, že uplatnenie opravného prostriedku by v praxi nebolo možné, keďže tieto lehoty by naďalej plynuli a mohli by mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti. ( 80 )

80.

Súdny dvor uznal v kontexte výkladu článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III, že oneskorenia pri určovaní zodpovedného členského štátu sú nevyhnutným dôsledkom povinnosti uloženej členským štátom, aby poskytli účinný opravný prostriedok. ( 85 ) Napriek tomu však dospel k záveru, že normotvorca Únie pri prijímaní uvedeného nariadenia nemal v úmysle „obetovať súdnu ochranu žiadateľov o azyl požiadavke rýchleho vybavenia žiadostí o azyl“ ( 86 ). Nevidím dôvod, prečo by bolo nemožné prijať v prejednávanej veci podobný výklad. ( 87 )

81.

83.

V tejto súvislosti je podľa mňa aj zrejmé, že vykonanie tohto opravného prostriedku musí mať odkladný účinok , pokiaľ ide o konanie týkajúce sa určenia zodpovedného členského štátu. Ak súdy dožiadaného členského štátu napokon rozhodnú, že príslušné orgány uvedeného štátu pochybili pri zamietnutí prevzatia maloletej osoby bez sprievodu, akou je žiadateľ, ich rozhodnutie by bolo zrušené (ak nie zmenené) a tieto orgány by potom museli predložiť novú odpoveď v rámci poskytnutej lehoty, ktorá by sa uplatňovala de novo . ( 89 ) Dôsledky, ku ktorým by došlo v prípadoch nedodržania týchto lehôt, by preto boli v plnej miere zachované.

84.

Po tretie sa domnievam, že povinnosť členských štátov poskytnúť účinný opravný prostriedok v prejednávanej veci je v súlade s cieľom normotvorcu Únie zapojiť maloleté osoby bez sprievodu do konania vedúceho k určeniu členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti. Tento cieľ možno najlepšie zachytáva článok 6 ods. 2 nariadenia Dublin III a článok 12 ods. 3 vykonávacieho nariadenia a konkrétne povinnosti členských štátov, ktoré sú v nich obsiahnuté. ( 90 )

85.

Podľa môjho názoru tieto povinnosti by mohli prispieť k zabezpečeniu toho, aby v prejednávanej veci opravný prostriedok maloletej osoby bez sprievodu bol účinný , a nie len iluzórny. Napríklad je absolútne možné dospieť k záveru, že vzhľadom na to, že tieto ustanovenia sú formulované dostatočne všeobecne a široko, zahŕňajú konkrétnu a presnú povinnosť v praxi pre žiadajúci členský štát, aby informoval zástupcu maloletej osoby bez sprievodu o skutočnosti, že jeho orgány podali dožiadanie o prevzatie na základe článku 8 ods. 2 daného nariadenia do iného členského štátu (dožiadaného členského štátu), a potom aj o zápornej odpovedi orgánov tohto iného členského štátu na uvedené dožiadanie. Takáto povinnosť by umožnila, aby maloletá osoba bez sprievodu bola informovaná o obsahu rozhodnutia dožiadaného členského štátu, a v prípade záujmu sa mohla proti nemu odvolať.

87.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy pochybujem, že by zachovávanie rozdielu medzi situáciou, v ktorej sa maloletá osoba bez sprievodu má odovzdať (a má opravný prostriedok podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III), a situáciou, v ktorej ju dožiadaný členský odmietne prevziať na základe článku 8 ods. 2 uvedeného nariadenia, takže zostane v členskom štáte, v ktorom je (a podľa vedľajších účastníkov konania nebude mať opravný prostriedok), malo aj naďalej zmysel. Možno si jednoducho predstaviť prípad, že maloletá osoba bez sprievodu príde do Grécka a čoskoro nato sa jej samotnej nejako podarí dostať do Holandska, kde žije jej údajný strýko. Takáto maloletá osoba by sa dopúšťala presne toho, od čoho sa uvedené nariadenie snaží odrádzať, a to od „sekundárneho pohybu“ (podávanie po sebe nasledujúcich žiadostí o medzinárodnú ochranu v rôznych členských štátoch). Ak by však potom Holandsko adresovalo dožiadanie o prijatie späť Grécku, a napokon prijalo rozhodnutie o odovzdaní maloletej osoby bez sprievodu naspäť do Grécka, takéto rozhodnutie by patrilo do pôsobnosti článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III a maloletá osoba by mala možnosť brániť sa na súdoch v Holandsku. Tá istá maloletá osoba by podľa týchto účastníkov nemala k dispozícii takýto opravný prostriedok, ak by tak ako žiadateľ dodržala pravidlá a zostala v Grécku, pričom Holandsko by ju jednoducho odmietlo prevziať. ( 98 )

88.

Ja osobne sa domnievam, že takýto prístup by v skutočnosti odmeňoval tých, ktorí by sa v rozpore s pravidlami dopúšťali neoprávneného sekundárneho pohybu, a že by sa tým vytváral dodatočný „motivujúci faktor“ pre maloleté osoby bez sprievodu, aby cestovali nelegálne – a riskovali vlastnú bezpečnosť, ochranu a blaho – do členského štátu, v ktorom býva ich „rodinný príslušník“ alebo „príbuzný“.

Podľa môjho názoru by však mnou navrhované riešenie neviedlo k takémuto výsledku, a to z troch hlavných dôvodov.

92.

Po prvé je potrebné mať na zreteli skutočnosť, že podstatná časť, ak nie väčšina dožiadaní o prijatie späť alebo prevzatie sa v skutočnosti týka žiadateľov o udelenie azylu, ktorí sú fyzicky prítomní v členskom štáte, v ktorom by chceli, aby sa ich žiadosť o medzinárodnú ochranu posudzovala, a ktorí sa snažia vyhnúť tomu, aby boli odovzdaní do iného členského štátu [pri uplatňovaní článku 13 alebo článku 18 ods. 1 písm. c) až d) nariadenia Dublin III]. V takýchto situáciách sa v článku 27 ods. 1 daného nariadenia už poskytuje opravný prostriedok, pričom sa tento článok vyčerpávajúco zaoberá otázkou toho či, a ak áno, kedy by sa tento opravný prostriedok mal poskytnúť. ( 100 ) Ako Súdny dvor zdôraznil vo veci M.A a iní ( 101 ), pokiaľ je účinný opravný prostriedok k dispozícii v určitom okamihu počas dublinského konania, postačuje to na ochranu individuálnych práv žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

93.

Po druhé riešenie, ktoré navrhujem, sa vzťahuje len na určité situácie. Týka sa uplatňovania veľmi konkrétneho ustanovenia nariadenia Dublin III (článok 8 ods. 2) týkajúceho sa osobitnej kategórie žiadateľov o udelenie azylu (maloleté osoby bez sprievodu) určeného na zabezpečenie úplného dodržiavania určitých základných práv (článok 7 a článok 24 ods. 2 Charty). Takýto opravný prostriedok by sa nemusel poskytovať všetkým žiadateľom o udelenie azylu vo vzťahu ku všetkým kritériám stanoveným v uvedenom nariadení.

94.

97.

V tomto zmysle je zrejmé, že po sebe nasledujúce dožiadania o prevzatie môže podávať len žiadajúci členský štát, pokiaľ neuplynula povinná lehota stanovená na tento účel v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III. ( 103 ) Po uplynutí tejto lehoty sa skutočnosť, že členský štát nepredložil dožiadanie o prevzatie na základe článku 8 ods. 2 nariadenia Dublin III stáva konečnou, a podľa môjho názoru preto aj možným predmetom odvolania. Predtým by však nemalo byť možné žiadne napadnutie. Podobne po uplynutí lehoty na odpovedanie na konečné dožiadanie o prevzatie žiadajúceho členského štátu ( 104 ) (alebo prípadne po uplynutí dvojtýždňovej lehoty na odpovedanie na žiadosti o opätovné preskúmanie), ( 105 ) zamietnutie dožiadaného členského štátu sa takisto stáva konečným, a teda môže podliehať preskúmaniu. Akékoľvek zamietnutie oznámené pred týmto okamihom by však nemalo byť napadnuteľné, pokiaľ a kým sa nezlúči s takýmto konečným rozhodnutím alebo sa naň nezmení.

98.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že ak by sa Súdny dvor riadil riešením, ktoré navrhujem, a konštatoval, že v prejednávanej veci musí byť poskytnutý účinný opravný prostriedok podľa článku 47 prvého odseku Charty, nespôsobilo by to celkovú zmenu dublinského systému, ktorej sa vlády členských štátov tak obávajú.

C.

Niekoľko úvah o praktických postupoch týkajúcich sa opravného prostriedku (Otázka 3)

102.

Podľa mňa je zrejmé, že v prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý jediný má právomoc vykladať vnútroštátne právne predpisy, aby určil, či a do akej miery režim preskúmania v Holandsku zodpovedá týmto požiadavkám a či je príslušný preskúmať rozhodnutie štátneho tajomníka zamietnuť dožiadanie o prevzatie. ( 109 ) Vzhľadom na uvedené by som chcel zdôrazniť skutočnosť, že, aby bolo možné poskytnúť skutočne účinný opravný prostriedok, príslušný súd musí podľa môjho názoru vykonať úplné preskúmanie, z právneho i z faktického hľadiska , takéhoto rozhodnutia, aby dokázal vyhodnotiť, či práva ( 110 ) žiadateľa boli porušené, alebo nie, a v prípade potreby zrušil alebo zmenil predmetné rozhodnutie.

103.

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že aby jej opravný prostriedok bol účinný (podľa článku 47 prvého odseku Charty), dotknutá osoba musí mať možnosť zoznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti. ( 111 )

104.

V tejto súvislosti sa domnievam, že v konečnom dôsledku prináleží príslušným orgánom žiadajúceho členského štátu (v tomto prípade gréckym orgánom), ktorý bol ako jediný v kontakte s maloletou osobou bez sprievodu, aby ju informoval o zamietnutí orgánov dožiadaného členského štátu a o jej práve na odvolanie sa proti tomuto rozhodnutiu alebo na jeho preskúmanie. ( 112 )

V. Návrh

108.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Den Haag zittingsplaats Haarlem (súd v Haagu, zasadajúci v Haarleme, Holandsko), odpovedal takto:

1.

Článok 27 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa nemôže vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť poskytnúť účinný opravný prostriedok proti zamietnutiu zo strany ich príslušných orgánov akceptovať dožiadanie o prevzatie v zmysle jeho článku 22 ods. 1 v spojení s jeho článkom 8 ods. 2.

2.

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 , ďalej len „nariadenie Dublin III“).

( 5 ) Pozri okrem iného rozsudky zo 7. júna 2016, Ghezelbash ( C‑63/15 , EU:C:2016:409 ); z 23. januára 2019, M.A. a i. ( C‑661/17 , EU:C:2019:53 ), a z 19. marca 2019, Jawo ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 ).

( 6 ) Podľa článku 2 písm. i) a j) nariadenia Dublin III je na účely uvedeného nariadenia „maloletá osoba“„osoba mladšia ako 18 rokov, ktorá je štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti“, zatiaľ čo „maloletá osoba bez sprievodu“ je „maloletá osoba, ktorá prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelej osoby, ktorá je za ňu zodpovedná…, pokiaľ sa skutočne nenachádza v opatere takejto dospelej osoby“.

( 7 ) Podľa článku 2 písm. h) nariadenia Dublin III „príbuzný“ je „dospelá teta alebo dospelý strýko žiadateľa alebo starý rodič žiadateľa, ktorí sa zdržiavajú na území členského štátu…“.

( 8 ) Nariadenie Komisie z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ( Ú. v. ES L 222, 2003, s. 3 ; Mim. vyd. 19/006, s. 200), zmenené vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014 ( Ú. v. EÚ L 39, 2014, s. 1 ).

( 15 ) Pozri odôvodnenie 16 nariadenia Dublin III.

( 16 ) Chcel by som zdôrazniť, že pri posudzovaní toho, či je žiadateľ „maloletou osobou“, je relevantný len dátum, ku ktorému bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná [pozri analogicky rozsudok z 12. apríla 2018, A a S ( C‑550/16 , EU:C:2018:248 , body 39 až 64 )]. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že v konaní vo veci samej žiadateľ už dosiahol vek 18 rokov po tom, čo podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Grécku, nie je relevantná.

( 17 ) V článku 26 ods. 1 nariadenia Dublin III sa stanovuje, že „keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V jeho článku 29 ods. 1 sa naznačuje, že odovzdanie dotknutej osoby sa vykoná „najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania… o prevzatie alebo prijatie späť “ danej osoby (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 18 ) Pozri v tomto smere aj odôvodnenie 19 nariadenia Dublin III, v ktorom sa vysvetľuje, že opravný prostriedok, ktorý sa stanovuje v článku 27 ods. 1 tohto nariadenia, zahŕňa „preskúmanie… právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 19 ) V článkoch 23 a 24 nariadenia Dublin III sa podrobne opisuje postup, ktorý sa vzťahuje na dožiadania o prijatie späť [ktoré sú možné len v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 18 ods. 1 písm. b) až d) nariadenia Dublin III]. V prejednávanej veci ide o dožiadanie o prevzatie, a nie o dožiadanie o prijatie späť.

( 26 ) Chcel by som poznamenať, že najnovší návrh Komisie neobsahuje žiadne rovnocenné ustanovenie <pozri článok 33 „návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o riadení azylu a migrácie a o zmene smernice Rady 2003/109/ES a navrhovaného nariadenia (EÚ) XXX/XXX [Fond pre azyl a migráciu]“ [COM(2020) 610 final]>.

( 27 ) Pozri k všeobecnej zásade účinnej súdnej ochrany rozsudok z 15. mája 1986, Johnston ( 222/84 , EU:C:1986:206 , bod 18 ). Neskôr v spojení s článkom 47 Charty pozri okrem iného rozsudky z 13. marca 2007, Unibet ( C‑432/05 , EU:C:2007:163 , bod 37 ), a z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , bod 45 ).

( 28 ) Podľa článku 52 ods. 3 Charty má preto prvé uvedené právo rovnaký význam a pôsobnosť ako druhé uvedené, hoci v práve Únie sa môže poskytovať rozsiahlejšia ochrana.

( 29 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2020, État luxembourgeois (Právo podať opravný prostriedok proti žiadosti o informácie v daňových veciach) ( C‑245/19 a C‑246/19 , EU:C:2020:795 , bod 54 a citovaná judikatúra).

( 30 ) Tamže, bod 55.

( 31 ) Pozri článok 51 ods. 1 Charty vo výklade najmä v rozsudku z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( C‑617/10 , EU:C:2013:105 , body 17 až 23 ).

( 37 ) Pozri odôvodnenie 39 nariadenia Dublin III, v ktorom sa konkrétnejšie spomínajú základné práva zaručené podľa článkov 1, 4, 7, 18, 24 a 47 Charty.

( 38 ) Okrem uznávania práva na účinný opravný prostriedok za určitých okolností v jeho článku 27 ods. 1 nariadenie Dublin III obsahuje pravidlá týkajúce sa práva na prístup ku konaniu o azyle (článok 3), práva na informácie (článok 4), práva byť vypočutý (článok 5), pravidlá týkajúce sa zadržania (článok 28) a pravidlá o uchovávaní osobných údajov (článok 38).

( 39 ) Pozri okrem iného rozsudky zo 7. júna 2016, Ghezelbash ( C‑63/15 , EU:C:2016:409 ); zo 7. júna 2016, Karim ( C‑155/15 , EU:C:2016:410 ), a z 25. októbra 2017, Shiri ( C‑201/17 , EU:C:2017:805 ).

( 40 ) Pozri v tomto zmysle odôvodnenia 9, 13, 14, 16 a 19 nariadenia Dublin III.

( 41 ) Odôvodnenie 16 nariadenia Dublin III (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 42 ) Pozri odôvodnenia 13 a 14 uvedeného nariadenia.

( 49 ) ESĽP konštatoval, že maloleté osoby si „vzhľadom na ich osobitné potreby a extrémnu zraniteľnosť“ zaslúžia viac ochrany než ostatní žiadatelia o udelenie azylu. Orgány verejnej správy majú povinnosť ich chrániť a prijať primerané opatrenia ako súčasť svojich pozitívnych povinností podľa článku 3 EDĽP. Pozri predovšetkým rozsudok ESĽP, 19. januára 2012, Popov v. Francúzsko (CE:ECHR:2012:0119JUD003947207, § 91), a rozsudok ESĽP, 4. novembra 2014, Tarakhel v, Švajčiarsko (CE:ECHR:2014:1104JUD002921712, § 118 a 119).

( 50 ) Pozri odôvodnenie 13 nariadenia Dublin III. Pozri aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96 ) (ďalej len „smernica o prijímaní“). Podľa uvedenej smernice, ktorá sa vzťahuje na žiadateľov o medzinárodnú ochranu aj počas dublinského konania (pozri odôvodnenie 11 nariadenia Dublin III a jeho článok 3), členské štáty „zohľadnia osobitnú situáciu zraniteľných osôb“ vrátane maloletých osôb a maloletých osôb bez sprievodu (článok 21), najmä „zabezpečením životnej úrovne primeranej fyzickému, psychickému, duchovnému, morálnemu a sociálnemu rozvoju maloletej osoby“ (článok 23).

( 51 ) Najmä podľa článku 24 ods. 2 smernice o prijímaní musí maloletá osoba bez sprievodu byť v zásade umiestnená do pestúnskej rodiny, pobytového tábora špeciálne vybaveného na ubytovávanie maloletých osôb alebo iného ubytovania vhodného pre maloleté osoby, len ak nemá dospelého príbuzného .

( 52 ) Pozri odôvodnenie 13 nariadenia Dublin III.

( 59 ) Pozri článok 31 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ). Celkové obdobie môže dokonca trvať až 21 mesiacov (pozri článok 31 ods. 5 uvedenej smernice). Členské štáty môžu samozrejme uprednostniť spracovanie žiadostí podaných maloletými osobami bez sprievodu [pozri článok 31 ods. 7 druhý pododsek uvedenej smernice], ale nie je to ich povinnosť.

( 60 ) V tejto súvislosti nie som toho názoru ako grécka vláda, že dublinské konanie je len sprostredkovateľským konaním a len jedným z krokov v celkovom postupe, ktorým žiadatelia o udelenie azylu prechádzajú od okamihu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu až po vybavenie ich žiadosti o udelenie azylu. Podľa môjho názoru môžu byť dôsledky tohto konania naozaj veľmi reálne pre maloleté osoby bez sprievodu, najmä ak je ich vek mimoriadne nízky.

( 61 ) Pozri analogicky rozsudok ESĽP, 19. januára 2012, Popov v. Francúzsko (CE:ECHR:2012:0119JUD003947207, § 100). Platilo by to o to viac, ak by členský štát, v ktorom sa maloletá osoba bez sprievodu fyzicky nachádza, čelil mimoriadne vysokému počtu žiadostí o medzinárodnú ochranu a mal by ťažkosti poskytnúť jej starostlivosť, ktorú by si jej najlepší záujem vyžadoval.

( 62 ) Ako jednoznačne vyplýva z článku 6 ods. 3 nariadenia Dublin III, príslušné orgány členských štátov musia pri určovaní najlepších záujmov maloletej osoby náležite zohľadniť škálu faktorov, pričom názory tejto maloletej osoby (vzhľadom na jej vek a vyspelosť) sú len jedným z nich.

( 69 ) Pozri napríklad článok 6 ods. 3 nariadenia Dublin III, v ktorom sa podrobne opisujú všetky relevantné faktory, ktoré je potrebné zohľadniť pri vyhodnotení najlepších záujmov maloletej osoby, alebo článok 3 ods. 2 a článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v ktorých sa stanovuje, že až po „vykonaných kontrolách“ a po tom, čo sa dožiadaný členský štát domnieva, že z predložených dôkazov nevyplýva jeho zodpovednosť, môže tento členský štát zamietnuť dožiadanie o prevzatie. Pozri tiež článok 12 vykonávacieho nariadenia.

( 70 ) Napríklad pravidlá týkajúce sa lehoty, v rámci ktorej členský štát musí odpovedať na dožiadanie o prevzatie (v článku 22 ods. 1 nariadenia Dublin III alebo článku 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia).

( 71 ) Pozri pravidlá obsiahnuté okrem iného v zozname A časti I bode 1 prílohy II k vykonávaciemu nariadeniu, v ktorom sa uvádzajú rôzne dôkazné prostriedky, z ktorých sa môže vychádzať pri určovaní prítomnosti „rodinného príslušníka“, „príbuzného“ alebo „blízkej osoby“ žiadateľa, ktorý je maloletou osobou bez sprievodu.

( 72 ) Pozri v tomto zmysle všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa riadnej správy vecí verejných spomínanú najmä v rozsudku z 8. mája 2014, N. ( C‑604/12 , EU:C:2014:302 , bod 50 ).

( 73 ) Rovnako ako vnútroštátnemu súdu (pozri bod 26 vyššie) mi je zrejmé, že zmierovací postup stanovený v článku 37 ods. 2 nariadenia Dublin III nepredstavuje účinný opravný prostriedok v zmysle článku 47 Charty. Hoci je tento postup nepochybne „pre členské štáty, ako aj pre dotknutých žiadateľov, dôležit[ý]“ (pozri odôvodnenie 37 uvedeného nariadenia), chcel by som uviesť, že i) k tomuto postupu dochádza výlučne z iniciatívy členských štátov, a nie je otvorený pre žiadateľov (ani sa ich inak netýka), a ii) neprebieha pred nestranným „súdom“ trestajúcim nesprávne uplatňovanie práva. Ide jednoducho o dialóg medzi jednotlivými verejnými správami.

( 80 ) V kontexte uplatňovania nariadenia Dublin III lehoty naozaj predstavujú viac než len obyčajný súbor procesných záruk. Ak členský štát nedodrží príslušné lehoty, zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu môže prejsť na tento štát namiesto toho, aby pripadla členskému štátu, ktorý by bol inak týmto nástrojom na to určený (pozri napríklad v tejto súvislosti článok 21 ods. 1 tretí pododsek a článok 22 ods. 7 nariadenia Dublin III).

( 81 ) Pozri odôvodnenie 5 nariadenia Dublin III.

( 82 ) Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 21 nariadenia Dublin III.

( 83 ) Pozri rozsudok z 25. októbra 2017 ( C‑201/16 , EU:C:2017:805 , bod 44 ).

( 84 ) Chcel by som poznamenať, že v súčasnej verzii sa v nariadení Dublin III v každom prípade umožňuje oneskorenie určenia členského štátu zodpovedného v situáciách, keď sa žiadajúci členský štát rozhodne začať zmierovací postup podľa článku 37 nariadenia Dublin III. Na rozdiel od prípadu, keď žiadateľ o udelenie azylu podá odvolanie na súde, v kontexte tohto postupu tu nemá absolútne žiadny vplyv .

( 85 ) Pozri rozsudok zo 7. júna 2016, Ghezelbash ( C‑63/15 , EU:C:2016:409 , bod 56 ).

( 91 ) Pozri bod 66 vyššie.

( 92 ) Pozri odôvodnenie 5 nariadenia Dublin III.

( 93 ) Pozri kapitolu VII s názvom „Administratívna spolupráca“ nariadenia Dublin III.

( 94 ) Pozri odôvodnenia 7 a 9 nariadenia Dublin III.

( 95 ) Pozri odôvodnenie 22 nariadenia Dublin III. Pozri aj den HEIJER, M.: Remedies in the Dublin Regulation: Ghezelbash and Karim. In: Common Market Law Review . 2017, zv. 54, s. 869.

( 96 ) Podľa tohto ustanovenia môže byť zmierovací postup začatý na žiadosť jedného členského štátu. Je však zrejmé, že členovia výboru zriadeného na vyriešenie tohto sporu, ktorí zastupujú členské štáty, ktorých sa netýka daná záležitosť, nepodliehajú rovnakým normám správania ako nestranný sudca, ak by samotný žiadateľ o udelenie azylu mal opravný prostriedok.

( 100 ) Pozri okrem iného rozsudky zo 7. júna 2016, Ghezelbash ( C‑63/15 , EU:C:2016:409 ); zo 7. júna 2016, Karim ( C‑155/15 , EU:C:2016:410 ), a z 25. októbra 2017, Shiri ( C‑201/16 , EU:C:2017:805 ).

( 101 ) Rozsudok z 23. januára 2019 ( C‑661/17 , EU:C:2019:53 , body 76 až 79 ).

( 102 ) Podľa môjho názoru by sa výklad navrhovaný v týchto návrhoch mohol analogicky uplatňovať aj na situáciu, ak si maloletá osoba bez sprievodu želá byť odovzdaná na základe, že má „rodinného príslušníka“ (článok 8 ods. 1 nariadenia Dublin III) v inom členskom štáte.

( 103 ) Pozri rozsudok z 13. novembra 2018, X a X ( C‑47/17 a C‑48/17 , EU:C:2018:900 , a najmä výrok rozsudku).

( 104 ) Podľa článku 22 ods. 1 nariadenia Dublin III je potrebné to spraviť do dvoch mesiacov od prijatia dožiadania o prevzatie.

( 105 ) V prejednávanej veci sa domnievam, že zamietnutie štátneho tajomníka prevziať žiadateľa sa stalo konečným presne v tom časovom okamihu.

( 112 ) Pozri bod 85 vyššie.

( 113 ) Pozri bod 86 vyššie.

( 114 ) Pozri okrem iného odôvodnenie 13 nariadenia Dublin III.

( 115 ) Holandské orgány tu podľa všetkého postupovali práve tak vzhľadom na to, že grécke orgány sa rozhodli neposúdiť žiadosť žiadateľa o medzinárodnú ochranu, kým bude prebiehať konanie vo veci samej (pozri bod 24 vyššie).

( ) Pozri bod 83 vyššie.