C-69/21

62021CC0069

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 9. júna 2022 ( 1 )

Vec C‑69/21

X

2.

Súdny dvor už v rozsudku MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) ( 3 ) rozhodol, že článok 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) môže v zásade predstavovať prekážku výkonu príkazu na vyhostenie v zmysle smernice 2008/115. V prejednávanom prípade má Súdny dvor so zreteľom na svoju judikatúru a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) objasniť kritérium uplatnené v tomto rozsudku s cieľom identifikovať mieru závažnosti, po prekročení ktorej môže dôjsť k porušeniu zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.

3.

Súdny dvor sa má v prejednávanej veci predovšetkým vyjadriť k otázkam, či zvýšenie bolesti pociťovanej štátnym príslušníkom tretej krajiny z dôvodu jeho vyhostenia bez toho, aby sa akokoľvek zmenili klinické príznaky jeho choroby, možno považovať za „zhoršenie“ zdravotného stavu tohto štátneho príslušníka v zmysle relevantnej judikatúry a či sú členské štáty oprávnené stanoviť presnú lehotu, v ktorej musí dôjsť k takémuto zhoršeniu.

4.

Okrem toho bude musieť Súdny dvor rozhodnúť o právnych kritériách, ktoré sa majú uplatniť v prípade konfliktu medzi výkonom vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny a právom na rešpektovanie jeho súkromného života, tak ako je uvedené v článku 7 Charty, tým, že spresní, či sa zdravotný stav tohto štátneho príslušníka musí zohľadniť ako súčasť jeho súkromného života.

Holandské právo

6.

Ustanovenie § 64 Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000, ďalej len „zákon o cudzincoch“) stanovuje:

„Vyhostenie sa odloží dovtedy, kým zdravotný stav cudzincovi alebo jeho rodinného príslušníkovi neumožňuje cestovať.“

7.

Vreemdelingencirculaire 2000 (obežník o cudzincoch z roku 2000, ďalej len „obežník o cudzincoch“) stanovuje:

–

existuje skutočné nebezpečenstvo porušenia článku 3 [dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“)] zo zdravotných dôvodov.

7.1.1. Cudzinec neschopný cestovať

Odchod cudzinca na základe § 64 [zákona o cudzincoch] sa odloží, ak [Bureau Medische Advisering (Úrad pre lekárske poradenstvo Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti, Holandsko)] uvedie, že zdravotný stav neumožňuje cudzincovi alebo jeho rodinnému príslušníkovi z lekárskeho hľadiska cestovať.

…

7.1.3. Skutočné nebezpečenstvo porušenia článku 3 EDĽP zo zdravotných dôvodov

–

ak je takáto liečba dostupná, javí sa, že k nej zjavne nie je zabezpečený prístup.

Naliehavá zdravotná situácia

Pod naliehavou zdravotnou situáciou IND rozumie stav, pri ktorom cudzinec trpí chorobou, o ktorej je na základe súčasných poznatkov lekárskej vedy preukázané, že nedostatok liečby bude mať do troch mesiacov za následok smrť, invaliditu alebo inú formu vážnej duševnej alebo telesnej ujmy.

…“

II. Skutkové okolnosti sporu, konanie vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

11.

Dňa 19. mája 2016 podal X novú žiadosť o azyl v Holandsku, pretože lehota na jeho odovzdanie do Švédska uplynula. Na podporu tejto žiadosti X tvrdil, že liečba, ktorá mu bola poskytovaná v Rusku, mu spôsobila vedľajšie účinky, a že následne zistil, že užívanie konopy na lekárske použitie lepšie vyhovovalo jeho zdravotnému stavu. Keďže užívanie konopy nie je v jeho krajine pôvodu povolené, pestoval rastliny konopy na liečebné účely, čo mu spôsobilo také problémy, že teraz potrebuje medzinárodnú ochranu. V rámci tejto žiadosti X znovu požiadal o odklad svojho vyhostenia na základe § 64 zákona o cudzincoch.

12.

Po doručení stanoviska BMA štátny tajomník rozhodnutím z 29. marca 2018 zamietol žiadosť X o azyl s odôvodnením, že problémy, ktorým žalobca údajne čelil v Rusku, nie sú hodnoverné. Tiež rozhodol, že žalobcovi nemožno udeliť riadne povolenie na pobyt, a nevyhovel jeho žiadosti o odklad výkonu jeho povinnosti opustiť štátne územie na základe § 64 zákona o cudzincoch.

13.

Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s Hertogenbosch (súd v Haagu, so sídlom v ’s Hertogenboschi, Holandsko) rozsudkom z 20. decembra 2018, ktorý potvrdila Raad van State (Štátna rada, Holandsko) 28. marca 2019, toto rozhodnutie čiastočne zrušil. Hoci potvrdil, že X nemá nárok na priznanie postavenia utečenca a ani na doplnkovú ochranu, nariadil štátnemu tajomníkovi, aby znovu preskúmal tvrdenie X založené na jeho práve získať povolenie na pobyt na základe článku 8 EDĽP, ako aj jeho žiadosť o uplatnenie § 64 zákona o cudzincoch.

17.

V rámci azylového konania, ktoré začalo 19. mája 2016, X predložil rôzne zdravotné dokumenty na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého jeho zdravotné problémy môžu odôvodniť odklad jeho vyhostenia.

18.

BMA vo svojich stanoviskách vydaných na žiadosť štátneho tajomníka najmä uviedol, že hoci pri absencii flebotómie možno očakávať, že X bude čeliť v krátkej dobe naliehavej zdravotnej situácii, táto liečba je v Rusku dostupná. Naproti tomu sa BMA domnieval, že keďže liečebný účinok konopy nie je preukázaný, nie je možné vyjadriť sa k zdravotným následkom prerušenia liečby na báze konopy. BMA tiež uviedol, že neboli hlásené žiadne ťažkosti súvisiace s bolesťou, ktoré by viedli k obavám zo smrti X alebo k jeho závislosti pri bežných životných úkonoch. BMA sa preto domnieval, že nemožno tvrdiť, že užívanie konopy bráni tomu, aby v krátkej dobe vznikla naliehavá zdravotná situácia. BMA napokon uviedol, že existuje dostatok iných liekov proti bolesti, ktoré by sa mohli X podávať.

19.

Podľa vnútroštátneho súdu z informácií predložených X však vyplýva, že jeho ošetrujúci lekári sa domnievajú, že liečebná konopa predstavuje jedinú vhodnú liečbu proti bolesti a že iné analgetiká sú kontraindikované. Tento súd tiež zastáva názor, že X z právneho hľadiska dostatočne preukázal, že liečba na báze liečebnej konopy sa predpisuje a používa iba vtedy, keď sa iné riešenia proti bolesti ukážu nielen ako neúčinné, ale aj ako kontraindikované.

23.

V druhom rade tento vnútroštátny súd poznamenáva, že podľa ustálenej judikatúry Raad van State (Štátna rada), ktorá sa opiera o požiadavku rýchleho zhoršenia zdravotného stavu v zmysle rozsudku vo veci Paposhvili v. Belgicko ( 4 ), možno na určenie toho, či takéto prerušenie spôsobí naliehavú zdravotnú situáciu, zohľadniť len zdravotné následky, ktoré nastanú do troch mesiacov od prerušenia liečby. Podľa vnútroštátneho súdu však ESĽP v tomto rozsudku nestanovil výslovnú lehotu. Vnútroštátny súd preto považuje za potrebné určiť, či sa na následky spojené s prerušením liečby vážne chorého štátneho príslušníka tretej krajiny v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu vzťahuje rozsah pôsobnosti článku 4 Charty len vtedy, ak tieto následky nastanú v lehote troch mesiacov, bez ohľadu na povahu ochorenia a liečbu.

24.

V treťom rade vnútroštátny súd zdôrazňuje, že Raad van State (Štátna rada) rozhodla, že § 64 zákona o cudzincoch vyžaduje tiež posúdenie, či príkaz na vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí obzvlášť závažným duševným alebo fyzickým stavom, môže ako taký viesť ku skutočnému nebezpečenstvu porušenia článku 3 EDĽP. K takémuto posúdeniu by však mohlo dôjsť iba pri skúmaní schopnosti dotknutého štátneho príslušníka cestovať, takže BMA nikdy neposudzuje, či zdravotné následky môžu vyplynúť zo samotného vyhostenia, a tieto následky tak nie sú zohľadnené pri určovaní, či „naliehavá zdravotná situácia“ v zmysle obežníka o cudzincoch bráni takémuto vyhosteniu, ak liečba poskytovaná dotknutému štátnemu príslušníkovi nie je dostupná v krajine pôvodu alebo k nej nemá prístup.

28.

Za týchto okolností si vnútroštátny súd kladie otázku, či sú príslušné orgány členského štátu povinné skúmať, či sa má na základe práva na rešpektovanie súkromného života uznať právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z dôvodu jeho vážnych zdravotných problémov a liečby, ktorá mu je poskytovaná v tomto štáte, a či rešpektovanie súkromného života tohto štátneho príslušníka predstavuje okolnosť, ktorá sa má zohľadniť pri rozhodovaní o jeho žiadosti o odklad príkazu na vyhostenie, ktorý sa naňho vzťahuje.

29.

Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu, so sídlom v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Môže výrazné zvýšenie intenzity bolesti spôsobené nedostatkom liečby bez zmeny klinických príznakov choroby predstavovať situáciu, ktorá je v rozpore s článkom 19 ods. 2 [Charty] v spojení s jej článkami 1 a 4, ak sa neodloží povinnosť návratu vyplývajúca zo [smernice 2008/115]?

30.

Písomné vyjadrenia predložili X, holandská vláda a Európska komisia.

31.

Tí istí účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. marca 2022.

III. Analýza

A.

V druhom rade sa holandská vláda domnieva, že druhá prejudiciálna otázka je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka zákonnosti presnej lehoty uplatniteľnej na účely posúdenia zhoršenia zdravotného stavu akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny v prípade výkonu jeho vyhostenia, hoci táto lehota nie je rozhodujúca na vyriešenie sporu vo veci samej.

35.

Toto tvrdenie nemožno prijať. Rozhodnutie o návrate prijaté proti X bolo totiž založené najmä na vylúčení možnosti, že v prípade vyhostenia nastane v krátkej dobe naliehavá zdravotná situácia. Je totiž nepochybné, že existencia naliehavej zdravotnej situácie sa v súlade s uplatňovanou holandskou právnou úpravou posudzuje z hľadiska trojmesačnej lehoty stanovenej obežníkom o cudzincoch. Dodávam, že otázka týkajúca sa zákonnosti tejto lehoty je o to dôležitejšia, že z rozhodnutia o vyhostení vyplýva, na rozdiel od toho, čo tvrdí holandská vláda vo svojich písomných vyjadreniach, že bolesti X sú spojené s chorobou, ktorou trpí, a že v jeho krajine pôvodu, v Rusku, neexistuje žiadna alternatívna liečba na zmiernenie jeho bolesti.

36.

V treťom a poslednom rade sa holandská vláda domnieva, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o štvrtej prejudiciálnej otázke v rozsahu, v akom sa týka možnosti vyvodiť nárok na pobyt z článku 8 EDĽP. Podľa tejto vlády by bola tiež dotknutá otázka neprípustná v prípade, ak by sa vnútroštátny súd pýtal, či článok 7 Charty ukladá členským štátom povinnosť priznať právo na pobyt každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii ako X.

1. O prvej a druhej otázke

39.

Svojim prvými dvoma otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115 v spojení s článkom 4 a článkom 19 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa na vážne chorého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, vzťahoval príkaz na vyhostenie v prípade, ak v dôsledku právnej nedostupnosti jedinej účinnej analgetickej liečby v jeho krajine pôvodu bude vystavený významnému zvýšeniu jeho bolesti bez akejkoľvek zmeny ostatných klinických príznakov choroby, alebo prinajmenšom ak toto významné zvýšenie bolesti nastane viac ako tri mesiace po návrate do jeho krajiny pôvodu.

a) Úvodné pripomienky

40.

Na úvod je potrebné poznamenať, že podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, X, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, sa nemôže domáhať postavenia utečenca, doplnkovej ochrany alebo riadneho povolenia na pobyt v Holandsku. Prítomnosť X na území Holandska má povahu „nelegálneho pobytu“ v zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2008/115, pretože nespĺňa podmienky vstupu ustanovené v článku 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) ( 8 ) alebo iné podmienky vstupu, pobytu alebo bydliska v tomto štáte. Z uvedeného vyplýva, že situácia X podlieha ustanoveniam tejto smernice.

44.

Otázka či a prípadne za akých podmienok bránia článok 4 a článok 19 ods. 2 Charty ( 10 ) vyhosteniu členským štátom štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je vážne chorý a ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, teda závisí od preskúmania rozsudkov vydaných ESĽP vo veciach N. v. Spojené kráľovstvo ( 11 ) a Paposhvili, a rozsudkov, ktoré v značnej miere odkazujú na zásady stanovené ESĽP, vydaných Súdnym dvorom vo veciach Abdida, C. K. a i. ( 12 ) a MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti). Toto preskúmanie umožní určiť právne kritérium uplatniteľné na overenie súladu uvedeného vyhostenia so zákazom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.

45.

Pred začatím analýzy je potrebné stručne vysvetliť dôvody, pre ktoré judikatúra Súdneho dvora vyplývajúca z rozsudkov N. S. a i., Jawo a Ibrahim a i. ( 13 ), ktorými boli prebraté závery rozsudku ESĽP M.S.S. v. Belgicko a Grécko ( 14 ), nie je uplatniteľná na okolnosti vo veci samej, ako tvrdili všetci účastníci konania na pojednávaní.

46.

Vo svojich rozsudkoch Súdny dvor konštatoval, že odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu z jedného členského štátu do druhého porušuje zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v prípade, ak je táto osoba „v plnej miere závislá od verejnej pomoci“ a ak by „ľahostajnosť orgánov [tohto druhého štátu] mala za následok, že by sa [táto osoba] ocitla nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu v situácii ťažkej materiálnej deprivácie , ktorá by jej neumožňovala uspokojenie jej najzákladnejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by jej telesné alebo duševné zdravie alebo by ju uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou“ ( 15 ).

49.

Tento prístup bol rozvinutý v rozsudku Pretty v. Spojené kráľovstvo, podľa ktorého „na utrpenie spôsobené chorobou, ktorá sa objavila prirodzene… sa môže vzťahovať článok 3 [EDĽP], ak je alebo sa môže zhoršiť zaobchádzaním – či už toto zaobchádzanie vyplýva z podmienok zadržania, vyhostenia alebo iných opatrení – za ktoré možno považovať zodpovedné orgány“ ( 17 ).

50.

Pokiaľ ide o vyhostenie osoby nakazenej AIDS, ESĽP v rozsudku D. v. Spojené kráľovstvo rozhodol, že výkon tohto rozhodnutia by vystavil jednotlivca skutočnému riziku smrti za obzvlášť bolestivých okolností a predstavoval by neľudské zaobchádzanie v zmysle článku 3 EDĽP. V tejto súvislosti zdôraznil, že hoci sa cudzinci, na ktorých sa vzťahuje rozhodnutie o vyhostení, v zásade nemôžu domáhať práva zostať na území hostiteľského štátu, aby mohli naďalej využívať zdravotnú a sociálnu pomoc, ktorú im tento štát zabezpečuje, porušenie článku 3 EDĽP bolo odôvodnené „veľmi výnimočnými okolnosťami“ prejednávanej veci a „naliehavými humanitárnymi dôvodmi“, ktoré boli v hre. ( 18 ) ESĽP najmä zohľadnil skutočnosť, že adresát rozhodnutia o vyhostení sa nachádzal v konečnom štádiu svojej choroby a že náhle odňatie lekárskych služieb poskytovaných v hostiteľskom štáte, ako aj absencia vhodnej liečby v jeho krajine pôvodu, by skrátili jeho očakávanú dĺžku života a spôsobili by mu akútne fyzické a duševné utrpenie. ( 19 )

51.

Vo veci N. v Spojené kráľovstvo ( 20 ) bol ESĽP v podstate vyzvaný, aby túto mieru závažnosti znížil tým, že zvolí menej úzky výklad pojmu „veľmi výnimočné okolnosti“.

55.

Nedávno ESĽP v rozsudku Paposhvili konštatoval, že uplatňovanie článku 3 EDĽP iba na vyhostenie osôb nachádzajúcich sa na pokraji smrti, ako to bolo od rozsudku N. v. Spojené kráľovstvo ( 23 ), malo za následok, že vážne chorí cudzinci, ktorí boli v menej kritickom stave, sa tohto článku nemohli dovolávať. Požiadavka zaistiť účinok tohto článku 3 EDĽP tak podľa súdu vyžaduje, aby sa výraz „iné veľmi výnimočné prípady“ vykladal v tom zmysle, že ochrana zakotvená v tomto ustanovení má byť priznaná aj týmto osobám. ( 24 )

56.

Konkrétne ESĽP konštatoval, že pod pojmom „iné veľmi výnimočné prípady“ treba rozumieť „prípady vyhostenia vážne chorej osoby, u ktorej závažné dôvody zakladajú domnienku, že hoci táto osoba nie je v bezprostrednom ohrození života, absencia vhodnej starostlivosti alebo prístupu k nej v hostiteľskej krajine pre ňu predstavuje riziko skutočného nebezpečenstva vážneho, rýchleho a nezvratného zhoršenia jej zdravotného stavu vedúceho k intenzívnemu utrpeniu alebo k významnému skráteniu očakávanej dĺžky jej života“ ( 25 ).

57.

V tejto veci sťažovateľ trpel veľmi vážnou chorobou. Podľa informácií, ktoré predložil, bol jeho zdravotný stav stabilizovaný vďaka liečbe, ktorú dostával v Belgicku, a ak by mala byť táto liečba prerušená, očakávaná dĺžka jeho života by bola v priemere kratšia ako šesť mesiacov. ESĽP považoval za vierohodné tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých uvedená liečba nebola dostupná v jeho krajine pôvodu a podľa ktorých tento sťažovateľ nemá žiadnu záruku, že bude mať prístup k iným formám liečby jeho choroby dostupných v tejto krajine. ( 26 ) Podľa ESĽP by bolo možné konštatovať porušenie článku 3 EDĽP, ak by príslušné vnútroštátne orgány neposúdili riziko, ktorému bol sťažovateľ vystavený, z hľadiska údajov týkajúcich sa jeho zdravotného stavu a existencie vhodnej liečby v Gruzínsku. ( 27 )

Pokiaľ ide o relevantnú judikatúru Súdneho dvora, treba poznamenať, že tento súd pri štyroch príležitostiach výslovne identifikoval kritérium, ktoré sa musí uplatňovať na účely určenia, či nútené premiestnenie ťažko chorej osoby predstavuje neľudské a ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 3 EDĽP.

61.

Vo veci Abdida sa Súdny dvor s ohľadom na rozsudku ESĽP vo veci N. v. Spojené kráľovstvo ( 31 ) domnieval, že výkon rozhodnutia o návrate, ktoré spočíva vo vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, do krajiny, kde neexistuje primeraná liečba, porušuje vo veľmi výnimočných prípadoch článok 4 Charty. Okrem iného spresnil, že pre tieto prípady je charakteristická vážna a nenapraviteľná ujma vyplývajúca z vyhostenia štátneho príslušníka do krajiny, v ktorej existuje reálne riziko, že bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Účinnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o návrate podľa Súdneho dvora vyžaduje, aby tento opravný prostriedok mal odkladný účinok, keďže vykonanie tohto rozhodnutia môže dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vystaviť vážnemu nebezpečenstvu, že jeho zdravotný stav sa vážne a nezvratne zhorší . ( 32 ) Toto kritérium bolo následne prevzaté v rozsudku CPAS de Seraing ( 33 ).

62.

Vo veci C. K. a i. bola Súdnemu dvoru položená otázka, či odovzdanie žiadateľky o azyl s obzvlášť závažnou psychickou poruchou, konkrétne popôrodnou depresiou a opakujúcimi sa samovražednými sklonmi, zo Slovinska do Chorvátska v rámci dublinského systému, predstavuje neľudské a ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty.

66.

V rámci preskúmania tejto otázky najmä zdôraznil, že podľa judikatúry ESĽP týkajúcej sa vyhostenia vážne chorých osôb je nevyhnutné, aby utrpenie vyplývajúce z vyhostenia dosiahlo minimálnu závažnosť na vyvolanie porušenia článku 3 EDĽP a pripomenul, že toto posúdenie vykonal ESĽP, uplatňujúc kritérium uvedené v rozsudku. ( 37 )

67.

V tejto fáze úvah Súdneho dvora bolo legitímne očakávať, že si osvojí toto kritérium a uvedie, že sa má použiť aj na vymedzenie situácií, v ktorých článok 4 Charty bráni vyhosteniu ťažko chorej osoby. V nasledujúcom bode rozsudku MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) sa však uvádza, že „v rovnakej perspektíve sa má článok 4 Charty vykladať v tom zmysle, že vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny trpiaceho osobitne závažným psychickým alebo fyzickým ochorením predstavuje neľudské a ponižujúce zaobchádzanie…, ak toto vyhostenie spôsobuje skutočné a preukázané riziko významného a nezvratného zhoršenia jeho zdravotného stavu “ ( 38 ).

68.

Kritérium uplatnené v tejto veci, ktoré Súdny dvor už použil v rozsudku C. K. a i. ( 39 ), sa odlišuje od kritéria vyplývajúceho z rozsudku Paposhvili. Hoci je pravda, že výraz „významné a nezvratné zhoršenie“ sa zdá byť významovo rovnocenný s výrazom „vážne a nezvratné zhoršenie“, treba však poznamenať, že toto kritérium nevyžaduje, aby zhoršenie zdravotného stavu dotknutej osoby viedlo k „intenzívnemu utrpeniu“ alebo k „významnému skráteniu očakávanej dĺžky života“, ani aby toto zhoršenie bolo zároveň „rýchle“. K tomuto poslednému bodu totiž Súdny dvor uviedol, že použitie tohto kritéria zahŕňa zohľadnenie „ všetkých významných a nezvratných dôsledkov, ktoré by vyplynuli z tohto vyhostenia“ ( 40 ).

d) Uplatnenie na vec samu

72.

Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, X trpí obzvlášť vážnou chorobou, ktorá si vyžaduje osobitnú liečbu. Je nesporné, že v prípade vyhostenia by X túto liečbu mohol získať, pretože v Rusku je táto liečba dostupná a prístupná. Naproti tomu by X už v prípade vyhostenia nemal prístup k liečbe na báze konopy, ktorá mu bola predpísaná lekárom, a je mu v súčasnosti podávaná s cieľom zmierniť bolesť vyvolanú jeho chorobou, keďže táto liečba nie je v Rusku povolená. Hoci sa zdá málo pravdepodobné, že prerušenie tejto liečby vyvolá zhoršenie jeho choroby, vnútroštátny súd sa domnieva, že vzhľadom na relevantnú dokumentáciu predloženú žalobcom vo veci samej by takéto prerušenie spôsobilo zvýšenie utrpenia prežívaného X, pretože akákoľvek iná analgetická liečba, ktorá by mu mohla byť poskytnutá v Rusku, nie je vhodná.

73.

75.

Okrem toho vyhostenie tohto štátneho príslušníka by bolo nezlučiteľné s článkom 4 Charty iba v prípade, ak by sa dosiahla miera závažnosti stanovená judikatúrou Súdneho dvora. Je preto nevyhnutné preveriť, či by vyhostenie X založilo skutočné a preukázané riziko významného a nezvratného zhoršenia jeho zdravotného stavu.

76.

Hoci takéto preskúmanie, ktoré je do značnej miery závislé na skutkových okolnostiach vlastných prejednávanému prípadu, prináleží vnútroštátnemu súdu v rámci posúdenia výsledkov znaleckého posudku nariadeného v konaní vo veci samej, skutočnosti vyplývajúce zo spisu podľa môjho názoru umožňujú sformulovať nižšie uvedené úvahy.

77.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že X predložil dokumenty preukazujúce, že trpí vážnou chorobou, ktorá mu okrem iného spôsobuje migrény, bolesti brucha, krčných stavcov, kostí, svalov a nervov, a že tieto bolesti sú v súčasnosti ešte stále znesiteľné vďaka podávaniu liečby na báze liečebnej konopy. Okrem toho X uvádza, že prerušenie liečby na báze liečebnej konopy by znamenalo zvýšenie bolesti, takže by už nemohol spať ani jesť, a že trvalá povaha tejto bolesti by z dlhodobého hľadiska vyvolala psychické poruchy vo forme depresívnych a samovražedných myšlienok. Na druhej strane z tohto rozhodnutia vyplýva, že táto liečba, ktorá je pre X jedinou vhodnou liečbou bolesti, pričom alternatívy sú dokonca kontraindikované, nie je v Rusku legálne dostupná.

81.

Nemyslím si, že by Súdny dvor mal zosúladiť svoj výklad, ktorý poskytuje vyššiu mieru ochrany, s výkladom ESĽP.

82.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z najstaršej judikatúry ESĽP, že tento súd je oprávnený posúdiť, či vyhostenie cudzinca môže byť porušením práva nebyť vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu z dôvodu utrpenia, ktoré môže nastať v krajine určenia, aj keď ide o porušenie EDĽP, ktoré ešte nebolo preukázané. Tento výklad je podľa ESĽP nevyhnutný na zaručenie účinnosti tohto práva ako absolútneho práva a základnej hodnoty demokratickej spoločnosti, keďže ujma vyplývajúca z vyhostenia by bola vážna a nenapraviteľná. ( 46 )

83.

Za týchto okolností, ak by Súdny dvor vo svojom budúcom rozsudku požadoval aj túto požiadavku rýchlosti vzniku ujmy (v prejednávanom prípade rýchlosti zhoršenia zdravotného stavu), podľa môjho názoru by vzniklo riziko, že by sa to mohlo považovať za oslabenie absolútnej povahy práva zakotveného v článku 4 Charty, pretože by sa toto právo vyvažovalo s právomocou členských štátov kontrolovať vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny na ich území. Domnievam sa, že práve snaha lepšie zaručiť absolútnu povahu tohto ustanovenia viedla Súdny dvor k tomu, aby vo svojej judikatúre presadzoval vyššiu úroveň ochrany práva nebyť vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. ( 47 )

87.

Odklad tohto vyhostenia nemôže mať podľa môjho názoru za následok zbavenie rozhodnutia o návrate prijatého príslušným holandským orgánom účinnosti, ako to tvrdila Komisia na pojednávaní. ( 48 ) Nie je mi totiž jasné, ako je možné sa domnievať, že takýto následok vyplýva z rozsudku CPAS de Seraing ( 49 ), hoci Súdny dvor v tomto rozsudku konštatoval, že problematika priznania automatického odkladného účinku sa nevyhnutne týka rozhodnutia o návrate a prípadne rozhodnutia o vyhostení, ktoré je s ním spojené. ( 50 )

88.

Je dôležité poznamenať, ako uviedla holandská vláda na pojednávaní, že aj keby bolo vyhostenia odložené, neexistuje žiaden dôvod, aby stratilo účinnosť rozhodnutie o návrate, ktorým sa konštatuje neoprávnenosť pobytu, a to tým skôr, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty sú povinné prijať rozhodnutie o návrate vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa zdržiava neoprávnene na ich území, pretože „bolo by v rozpore tak s cieľom smernice 2008/115…, ako aj so znením článku 6 tejto smernice, keby sa tolerovala existencia medzistupňa postavenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí by sa nachádzali na území členského štátu bez práva alebo povolenia na pobyt…, ale voči ktorým by nebolo vydané žiadne platné rozhodnutie o návrate“ ( 51 ).

2. O tretej otázke

89.

92.

Najskôr je potrebné poznamenať, že všeobecná a absolútna povaha článku 4 Charty, ktorého dodržiavanie v podstate ukladá článok 5 smernice 2008/115, znamená, že právny rámec stanovený v rozsudku C. K. je v zásade možné uplatniť aj na odovzdanie osoby do tretej krajiny, akým je vyhostenie vykonané na základe smernice 2008/115. Uvedený právny rámec, prenesený do tohto kontextu, je založený na nižšie uvedených zásadách.

93.

Vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí osobitne závažným duševným alebo telesným stavom, predstavuje samo osebe neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, pokiaľ zakladá skutočné a preukázateľné riziko významného a nezvratného zhoršenia jeho zdravotného stavu. ( 53 )

94.

Príslušným vnútroštátnym orgánom prináleží, aby odstránili každú vážnu pochybnosť týkajúcu sa vplyvu tohto vyhostenia na zdravotný stav dotknutej osoby, zohľadniac „všetky významné a nezvratné dôsledky“ vyplývajúce z vyhostenia. Uvedené znamená, že členský štát pristupujúci k vyhosteniu musí nielenže zorganizovať toto vyhostenie tak, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny počas fyzického odovzdania do štátu určenia bola zaistená všetka potrebná starostlivosť prostredníctvom sprevádzania vhodným zdravotníckym personálom, ale musí sa tiež ubezpečiť, že dotknutý štátny príslušník hneď po svojom príchode do tohto štátu dostane liečbu nevyhnutnú na vylúčenie akéhokoľvek skutočného rizika významného a nezvratného zhoršenia jeho zdravotného stavu. ( 54 )

Treba konštatovať, že Súdny dvor už rozhodol, že „smernica 2008/115 sa vzťahuje len na návrat štátnych príslušníkov tretích krajín s nelegálnym pobytom, a teda jej cieľom nie je v celom rozsahu zosúladiť pravidlá členských štátov týkajúce sa pobytu cudzincov“ a že „spoločné normy a postupy zavedené smernicou 2008/115 sa tak vzťahujú iba na prijatie rozhodnutí o návrate a výkon týchto rozhodnutí“ ( 55 ). Uvedené znamená, že podmienky týkajúce sa priznania práva na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín sa neriadia touto smernicou, ale spadajú pod právomoc vnútroštátneho zákonodarcu.

98.

V tejto súvislosti treba dodať, že článok 6 ods. 4 tejto smernice členským štátom nepriznáva možnosť prijímať zákony na základe práva Únie, ale iba uznáva právomoc týchto štátov na základe vnútroštátneho práva udeliť právo na pobyt, najmä z humanitárnych dôvodov, aby tak vyjasnil otázku skĺbenia tohto práva s rozhodnutím o návrate. ( 56 )

99.

Výkon tejto právomoci teda nepredstavuje uplatnenie práva Únie v zmysle článku 51 Charty, takže otázka, či sa musí vyhovieť žiadosti o povolenie na pobyt, nemôže byť posúdená z hľadiska jej ustanovení. Dovolávanie sa Charty, a najmä jej článku 7 v spojení so smernicou 2008/115, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, že X bude priznané právo na pobyt vyplývajúce z práva Únie.

100.

Súdny dvor nedávno rozhodol, že cieľom článku 5 smernice 2008/115 je v rámci konania o návrate stanoveného touto smernicou zabezpečiť dodržiavanie viacerých základných práv . ( 57 ) Z tohto konštatovania vyplýva, že po prvé výraz „rodinný život“ sa má vykladať v tom zmysle, že odkazuje na právo na súkromný a rodinný život, ako je zakotvené v článku 7 Charty, a po druhé, že povinnosť zobrať náležite do úvahy toto právo nie je splnená tým, že sa zoberú do úvahy iba relevantné okolnosti súkromného a rodinného života dotknutého štátneho príslušníka tretieho štátu, ako na pojednávaní tvrdila holandská vláda. ( 58 ) Z tohto hľadiska rozsudok K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), citovaný na pojednávaní touto vládou, nemôže odôvodniť opačný výklad, pretože Súdny dvor sa v tomto rozsudku obmedzil na konštatovanie, že zohľadnenie týchto okolností príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, keď im boli dotknutou osobou predložené, predstavuje nevyhnutný predpoklad pre prijatie rozhodnutia o návrate. ( 59 )

104.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že táto otázka by mala byť preskúmaná Súdnym dvorom z hľadiska článku 5 písm. b) smernice 2008/115 v spojení s článkom 7 Charty a tiež článkom 9 tejto smernice s názvom „Odklad odsunu [vyhostenia – neoficiálny preklad ]“.

105.

Najskôr je preto potrebné poskytnúť vnútroštátnemu súdu právny rámec upravujúci posúdenie zákonnosti vykonania vyhostenia X s ohľadom na jeho právo na rešpektovanie súkromného života príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, pričom treba spresniť, či a prípadne za akých podmienok sa v tejto súvislosti musí brať do úvahy zdravotný stav X. ( 60 )

109.

Na jednej strane niet pochýb o tom, že prípadný výkon vyhostenia X do Ruska by predstavoval zásah do práva na rešpektovanie jeho súkromného života ( 61 ) a na druhej strane, že takéto opatrenie má právny základ vo vnútroštátnej právnej úprave (§ 64 zákona o cudzincoch, ako je vykladaný v bode A/37 rovnomenného obežníka) a sleduje jeden z „legitímnych cieľov“ uvedených v článku 8 ods. 2 EDĽP („predchádzanie nepokojom“). Uvedené ustanovenie za týchto podmienok vyžaduje overiť, či dotknuté opatrenie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, čo podľa ESĽP znamená posúdenie primeranosti. ( 62 )

110.

Základné črty tohto posúdenia určil ESĽP najmä vo veciach spájajúcich nedovolené prisťahovalectvo a právo na rešpektovanie rodinného života. V rozsudku Pormes v. Holandsko však tento súd uviedol, že zásady formulované v týchto veciach a faktory, ktoré v nich boli zohľadnené, možno použiť mutatis mutandis na situáciu cudzinca, ktorý si počas doby svojho nelegálneho pobytu vytvoril na území štátu väzby zakladajúce súkromný život. ( 63 ) Z toho vyplýva toto.

111.

Rozsah práva na rešpektovanie súkromného života v podstate závisí od konkrétnej situácie cudzinca a všeobecného záujmu. Pokiaľ cudzinec nemá postavenie „usadeného prisťahovalca“, ktorý má v hostiteľskom štáte povolenie na pobyt, nie je existencia „veľmi závažných dôvodov“ nevyhnutná na to, aby právo vyhostiť cudzinca z tohto štátu prevážilo nad právom cudzinca na rešpektovanie jeho súkromného života. ( 64 )

115.

V tejto súvislosti pripomínam, že ESĽP nevylučuje, že zaobchádzanie, ktoré nemožno považovať za „neľudské alebo ponižujúce“ v zmysle článku 3 EDĽP, by mohlo narušiť fyzickú a duševnú integritu do takej miery, že tento článok porušuje z hľadiska súkromného života. V nadväznosti na tento prístup v rozsudku Paposhvili tento súd v podstate uviedol, že vyhostenie cudzinca môže predstavovať porušenie článku 8 EDĽP, aj keď nemožno konštatovať porušenie jeho článku 3. ( 71 )

116.

Konkrétne v situácii, keď by vyhostenie mohlo zhoršiť zdravotný stav dotknutej osoby do takej miery, že by už nebola schopná rozvíjať väzby zakladajúce súkromný život, môžu takéto okolnosti zdravotnej povahy hrať významnú rolu pri posudzovaní primeranosti tohto vyhostenia.

117.

Pokiaľ by z takéhoto posúdenia primeranosti vyplynulo, že existuje riziko porušenia práva na rešpektovanie súkromného života štátneho príslušníka tretej krajiny z dôvodu jeho vyhostenia, povinnosť konformného výkladu každého aktu sekundárneho práva so základnými právami, ako potvrdzuje odôvodnenie 24 smernice 2008/115, by si vyžadovala vyvodiť záver, že vyhostenie nemožno vykonať.

121.

Preto treba uznať, že smernica 2008/115 nehovorí o právnych dôsledkoch konštatovania príslušných vnútroštátnych orgánov, že výkonom vyhostenia by sa porušilo právo štátneho príslušníka tretej krajiny na rešpektovanie jeho súkromného života. Keďže žiadne ustanovenie smernice 2008/115 takéto dôsledky neupravuje, tieto dôsledky patria do pôsobnosti vnútroštátneho zákonodarcu.

122.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že článok 5 písm. b) smernice 2008/115 v spojení s článkom 7 Charty a článkom 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu zohľadniť zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny, ako súčasť jeho súkromného života, keď posudzujú, či výkon jeho vyhostenia môže porušiť právo na rešpektovanie súkromného života tohto štátneho príslušníka, pričom právne dôsledky prípadného konštatovania porušenia patria do pôsobnosti vnútroštátneho zákonodarcu.

IV. Návrh

123.

3.

Článok 5 písm. b) smernice 2008/115 v spojení s článkom 7 Charty a článkom 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu zohľadniť zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny, ako súčasť jeho súkromného života, keď posudzujú, či výkon jeho vyhostenia môže porušiť právo na rešpektovanie súkromného života tohto štátneho príslušníka, pričom právne dôsledky prípadného konštatovania porušenia patria do pôsobnosti vnútroštátneho zákonodarcu.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ).

( 3 ) Rozsudok z 24. apríla 2018 [(C‑353/16, ďalej len MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti), EU:C:2018:276 ].

( 4 ) Rozsudok ESĽP, 13. december 2016, ďalej len „rozsudok Paposhvili“, CE:ECHR:2016:1213JUD004173810.

( 11 ) Rozsudok ESĽP, 27. máj 2008, CE:ECHR:2008:0527JUD002656505.

( 12 ) Rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 ), a zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 ).

( 13 ) Rozsudky z 21. decembra 2011 ( C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 ); z 19. marca 2019 ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 ), a z 19. marca 2019 ( C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 ).

( 14 ) Rozsudok ESĽP, 21. január 2011, CE:ECHR:2011:0121JUD003069609.

( 15 ) Rozsudky z 19. marca 2019, Jawo ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 , bod 92 ), a z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 , bod 90 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 16 ) Rozsudok ESĽP, 2. máj 1997, CE:ECHR:1997:0502JUD003024096), body 49 a 50.

( 23 ) Rozsudok ESĽP, 27. mája 2008, CE:ECHR:2008:0527JUD002656505.

( 24 ) Rozsudok Paposhvili (body 181 a 183).

( 25 ) Tamže (bod 183). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 26 ) Tamže (body 194 až 198).

( 27 ) Tamže (body 205 až 206).

( 28 ) Rozsudok ESĽP, 7. december 2021, CE:ECHR:2021:1207JUD005746715.

( 35 ) Rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 74 ).

( 36 ) Rozsudok 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , body 75 a 76 ).

( 37 ) Rozsudok MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) (body 36 až 40).

( 38 ) Rozsudok MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) (bod 41). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 39 ) Rozsudok zo 16. februára 2017 ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 ).

( 40 ) Rozsudok MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) (body 41 a 42). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 76 ).

( 47 ) Rozsudky zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 59 ), a MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) (bod 36).

( 48 ) Som si vedomý toho, že takýto výklad bude mať za následok posilnenie právnej ochrany štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situácii „dlhodobej možnosti vyhostenia“ a sú v zásade vylúčení z využívania mnohých sociálno‑ekonomických práv z dôvodu nelegálnej povahy ich pobytu. Aj keď je ich situácia poľutovaniahodná, nemôže to viesť k nesprávnemu výkladu smernice 2008/115.

( 49 ) Rozsudok z 30. septembra 2020 ( C‑402/19 , EU:C:2020:759 ).

( 50 ) Rozsudok z 30. septembra 2020, CPAS de Seraing ( C‑402/19 , EU:C:2020:759 , body 43 až 48 ). Pozri tiež rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi ( C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 56 ).

( 51 ) Rozsudok z 3. júna 2021, Westerwaldkreis ( C‑546/19 , EU:C:2021:432 , bod 57 ).

( 52 ) Rozsudok zo 16. februára 2017 ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 ).

( 59 ) Rozsudok z 8. mája 2018 ( C‑82/16 , EU:C:2018:308 , body 102 až 104 ).

( 60 ) Naproti tomu sa v týchto návrhoch nebude skúmať aspekt „rodinného života“, pretože X na pojednávaní potvrdil, že jeho žaloba nie je v žiadnom prípade založená na existencii rodinných väzieb v Holandsku.

( 61 ) Pozri najmä rozsudok ESĽP, 7. december 2021, Savran v. Dánsko, CE:ECHR:2021:1207JUD005746715, bod 179.

( 62 ) Pozri najmä rozsudok ESĽP, 18. október 2006, Üner v. Holandsko, CE:ECHR:2006:1018JUD004641099, bod 54.

( 63 ) Rozsudok ESĽP, 14. december 2020, CE:ECHR:2020:0728JUD002540214, bod 58.

( 64 ) Tamže (body 52, 53 a 59). Status „usadeného prisťahovalca“ teda nie je podmienkou, ktorej podlieha uplatnenie práva na rešpektovanie súkromného života, ale okolnosť, ktorá vymedzuje úroveň ochrany, ktorá má byť tomuto právu v danej situácii poskytnutá.

( 71 ) Rozsudok Paposhvili (bod 225).

( 72 ) Pozri rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , bod 50 ).

( ) Ide o právo nebyť vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a právo na účinnú súdnu ochranu.