C-83/21

62021CC0083

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 7. júla 2022 ( 1 )

Vec C‑83/21

Airbnb Ireland UC,

Federazione delle Associazioni Italiane Alberghi e Turismo – Federalberghi,

Renting Services Group Srl,

Codacons – Coordinamento delle Associazioni e dei Comitati di tutela dell’ambiente e dei diritti degli utenti e dei consumatori

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Služby informačnej spoločnosti – Elektronický obchod – Telematický sprostredkovateľský portál s nehnuteľnosťami – Smernica 2000/31/ES – Článok 1 ods. 5 písm. a) – Smernica 2006/123/ES – Služby na vnútornom trhu – Článok 2 ods. 3 – Vylúčenie ‚daňovej oblasti‘ a ‚oblasti daní‘ z týchto smerníc – Smernica (EÚ) 2015/1535 – Postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti – Článok 1 bod 1 písm. e) a f) – Pojmy ‚pravidlo vzťahujúce sa na služby‘ a ‚technický predpis‘ – Prenájom nehnuteľností na účely bývania na najviac 30 dní – Povinnosť poskytovateľov sprostredkovateľských služieb v oblasti nehnuteľností, vrátane sprostredkovania prostredníctvom telematického portálu, oznámiť daňovým orgánom údaje o nájomných zmluvách a uplatniť zrážkovú daň z uskutočnených platieb – Povinnosť určiť daňového zástupcu vzťahujúca sa na poskytovateľov služieb, ktorí nemajú v Taliansku stálu prevádzkareň – Článok 56 ZFEÚ – Slobodné poskytovanie služieb – Reštriktívna povaha – Odôvodnenie – Účinnosť daňových kontrol a boj proti daňovým únikom – Proporcionalita – Článok 267 tretí odsek ZFEÚ“

Úvod

Ponúka sa teda otázka, do akej miery majú aj samotné online platformy prispieť k riešeniu problémov spojených s ich fungovaním. Hľadanie týchto riešení musí, samozrejme, rešpektovať právo, a najmä právo Únie. Služby poskytované cez internet sú totiž charakteristické tým, že sú cezhraničné, lebo na internete nie je geografické ukotvenie ich poskytovateľa a prijímateľa dôležité. Osobitná povaha online platforiem spočíva v tom, že ich služby, ktoré sú poskytované cez internet, a preto ich v zásade možno ponúkať cezhranične, sú pevne prepojené so službami následne poskytovanými používateľmi uvedených platforiem, pričom tieto služby sú často „reálne“ a viažu sa na konkrétne fyzicky vymedzené miesto. Uvedené platformy teda zásadne zmenili povahu cezhraničných služieb, a to nielen tým, že umožnili ich poskytovanie a využívanie v obrovskom rozsahu, ale aj tým, že im dali zmiešaný charakter v tom zmysle, že tieto služby sú pevne spojené s následnými plneniami, ktoré nemajú spomínanú vlastnosť.

4.

Táto zmena paradigmy si vyžaduje znovu sa zamyslieť nad niektorými zásadami práva Únie, najmä nad zásadou slobodného poskytovania služieb, aby bolo možné reagovať na nové výzvy stanovené fungovaním online platforiem. Prejednávaná vec teda ponúka Súdnemu dvoru príležitosť rozhodnúť o opatreniach, ktoré členské štáty môžu prijať s cieľom odpovedať na jednu z uvedených výziev, spočívajúcu konkrétne v daňovom zaobchádzaní s plneniami poskytnutými prostredníctvom online platforiem.

Právny rámec

Právo Únie

5.

…“

6.

Článok 1 ods. 1 a článok 2 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu ( 3 ) uvádza:

„Článok 1

1. Táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.

…

…

b)

‚služba‘ je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.

…

e)

‚pravidlá vzťahujúce sa na služby‘ sú požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na zriaďovanie a vykonávanie služieb v zmysle písmena b), najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu a vylučujúce všetky pravidlá netýkajúce sa špecificky služieb tak, ako sú vymedzené v uvedenom písmene.

‚technický predpis‘ sú technické špecifikácie a ďalšie požiadavky alebo pravidlá o službách vrátane príslušných správnych opatrení, dodržiavanie ktorých je v prípade predaja, poskytovania služieb, zriadenia poskytovateľa služby alebo používania služby v členskom štáte alebo na väčšej časti jeho územia de jure alebo de facto povinné, ako aj zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia členských štátov, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 7, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo ktoré zakazujú poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu ako poskytovateľa služby.

Medzi de facto technické predpisy patria:

…

iii)

technické špecifikácie alebo iné požiadavky alebo pravidlá o službách, súvisiace s fiškálnymi alebo finančnými opatreniami, ktoré ovplyvňujú spotrebu výrobkov alebo služieb podporovaním súladu s takýmito technickými špecifikáciami alebo inými požiadavkami alebo pravidlami o službách; nepatria sem technické špecifikácie ani iné požiadavky alebo pravidlá o službách, ktoré súvisia s vnútroštátnymi systémami sociálneho zabezpečenia.

…

9.

Článok 4 decreto‑legge n. 50 convertito con modificazioni dalla L. 21 giugno 2017, n. 96 – Disposizioni urgenti in materia finanziaria, iniziative a favore degli enti territoriali, ulteriori interventi per le zone colpite da eventi sismici e misure per lo sviluppo (zákonný dekrét č. 50, ktorý bol zmenený a doplnený zákonom č. 96 z 21. júna 2017, ustanovujúci naliehavé finančné ustanovenia, iniciatívy v prospech samosprávnych subjektov, dodatočné intervencie v prospech oblastí ovplyvnených zemetrasením a opatrenia zamerané na rozvoj) z 24. apríla 2017 ( 5 ) v znení zmien a doplnení (ďalej len „zákonný dekrét č. 50“), upravuje daňový režim krátkodobého prenájmu nehnuteľností mimo rámca podnikateľskej činnosti (ďalej len „sporný daňový režim“).

10.

Sporný daňový režim sa uplatňuje na zmluvy o prenájme nehnuteľností určených na bývanie na najviac 30 dní, ktoré uzavreli fyzické osoby mimo výkonu podnikateľskej činnosti priamo s nájomcami alebo prostredníctvom osôb vykonávajúcich sprostredkovateľskú činnosť v oblasti nehnuteľností alebo „subjektov, ktoré spravujú telematické portály“ (článok 4 ods. 1 zákonného dekrétu č. 50).

11.

Od 1. júna 2017 je možné zvoliť si v prípade príjmov z takýchto nájomných zmlúv možnosť paušálnej dane z príjmov z prenájmu nehnuteľností, ktorej sadzba je 21 %, namiesto riadnej dane z príjmov (článok 4 ods. 2 zákonného dekrétu č. 50).

15.

Ustanovenia, ktorými sa článok 4 ods. 4, 5 a 5a zákonného dekrétu č. 50 vykonávajú, mali byť prijaté rozhodnutím riaditeľa daňovej správy.

Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky

16.

Žalobcovia vo veci samej, Airbnb Ireland UC a Airbnb Payments UK Ltd (ďalej len spoločne „skupina Airbnb“) patria do celosvetovej skupiny Airbnb, ktorá spravuje internetový portál s rovnakým menom zameraný na sprostredkovanie ubytovania. Uvedený portál umožňuje kontakt medzi prenajímateľmi, ktorí majú k dispozícii miesto na ubytovanie, a osobami, ktoré takýto typ ubytovania hľadajú, pričom pred začiatkom prenájmu prijme od zákazníka platbu za ubytovanie a prevedie ju po začatí prenájmu na účet prenajímateľa v prípade, že nájomca nevyjadrí námietky. ( 6 )

17.

Rozhodnutím z 11. júla 2019, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 30. septembra 2019, vnútroštátny súd podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa viacerých ustanovení práva Únie. Uznesením z 30. júna 2020, Airbnb Ireland a Airbnb Payments UK ( C‑723/19 , neuverejnené, EU:C:2020:509 ), Súdny dvor vyhlásil tento návrh za zjavne neprípustný, keďže nič nenaznačovalo, že by mohol na položené otázky poskytnúť užitočnú odpoveď, pričom zároveň spresnil, že vnútroštátny súd mu môže predložiť nový návrh na začatie prejudiciálneho konania.

21.

Práve za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Akým spôsobom sa majú vykladať pojmy ‚technický predpis‘ služieb informačnej spoločnosti a ‚pravidlo vzťahujúce sa na služby‘ informačnej spoločnosti, ktoré sú uvedené v smernici [2015/1535], a najmä, majú sa tieto pojmy vykladať tak, že zahŕňajú aj opatrenia daňovej povahy, ktoré priamo nesmerujú k regulácii špecifickej služby informačnej spoločnosti, ale môžu upraviť jej konkrétny výkon na území členského štátu, predovšetkým tým, že pre všetkých poskytovateľov sprostredkovateľskej služby v oblasti nehnuteľností – teda aj prevádzkovateľov, ktorí nie sú v tomto štáte usadení a poskytujú svoje služby na internete – zavedú povinnosti podporujúce efektívny výber daní od prenajímateľov, ako sú:

a)

b)

Bráni zásada slobodného poskytovania služieb uvedená v článku 56 ZFEÚ, ako aj podobné zásady vyplývajúce zo [smerníc 2000/31 a 2006/123] v prípade, že sa považujú za uplatniteľné na dotknutú oblasť, vnútroštátnemu opatreniu, ktoré ukladá sprostredkovateľom v oblasti nehnuteľností aktívnym v Taliansku – teda aj neusadeným prevádzkovateľom poskytujúcim svoje služby online, – ktorí sa zapoja do štádia platby týkajúcej sa zmlúv o krátkodobom prenájme uzatvorených s ich pomocou, povinnosť uplatniť na účely výberu priamych daní od užívateľov služby zrážku z týchto platieb a následne ju odviesť do štátnej pokladnice?

c)

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky môžu uplatnenie zásady slobodného poskytovania služieb uvedenú v článku 56 ZFEÚ, ako aj podobné zásady vyplývajúce zo [smerníc 2000/31 a 2006/123] v prípade, že sa považujú za uplatniteľné na dotknutú oblasť, obmedziť v súlade s právom Únie vnútroštátne opatrenia, akými sú opatrenia opísané vyššie v písmenách a) a b) vzhľadom na to, že inak by bolo odvedenie priamych daní, ktoré majú zaplatiť užívatelia služby, neefektívne?

d)

Môže uplatnenie zásady slobodného poskytovania služieb uvedenej v článku 56 ZFEÚ, ako aj podobné zásady vyplývajúce zo [smerníc 2000/31 a 2006/123] v prípade, že sa považujú za uplatniteľné na dotknutú oblasť, obmedziť v súlade s právom Únie vnútroštátne opatrenie, ktoré ukladá sprostredkovateľom v oblasti nehnuteľností neusadeným v Taliansku povinnosť určiť daňového zástupcu povinného v mene a na účet neusadeného sprostredkovateľa uskutočniť vnútroštátne opatrenia uvedené v písmene b) vzhľadom na to, že inak by bolo odvedenie priamych daní, ktoré majú zaplatiť užívatelia služby, neefektívne?

23.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 písm. f) smernice 2015/1535 vykladať v tom zmysle, že „technickým predpisom“ v zmysle tohto ustanovenia je vnútroštátna právna úprava, ktorá sprostredkovateľom krátkodobého prenájmu nehnuteľností, vrátane osôb, ktoré svoju činnosť vykonávajú online, ukladá jednak povinnosť zbierať a oznamovať daňovým orgánom údaje týkajúce sa nájomných zmlúv uzavretých v dôsledku činnosti sprostredkovateľa, a jednak – v prípade, že sprostredkovatelia sú zapojení aj do etapy platby nájomného – povinnosť zrážky dane, ktorá má byť zaplatená zo sumy uhradenej nájomcami prenajímateľom, a jej odvedenia do štátnej pokladnice.

O uplatniteľnosti smernice 2015/1535 na daňové ustanovenia

24.

Súdny dvor sa pýtal účastníkov konania a oprávnených subjektov prítomných na pojednávaní na uplatniteľnosť smernice 2015/1535 na opatrenia, aké vyplývajú zo sporného daňového režimu, pretože článok 114 ZFEÚ, ktorého odsek 1 je právnym základom tejto smernice, vylučuje vo svojom odseku 2 uplatnenie uvedeného odseku 1 na „fiškálne ustanovenia“.

25.

28.

„Technickým predpisom“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. f) smernice 2015/1535 je najmä „pravidlo vzťahujúce sa na služby“, ako je definované v článku 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice.

29.

Pripomínam, že v zmysle tejto definície je „pravidlom vzťahujúcim sa na služby“ požiadavka všeobecnej povahy, ktorá sa vzťahuje na prístup k službám informačnej spoločnosti a na ich vykonávanie, najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu a vylučujúce všetky pravidlá netýkajúce sa špecificky týchto služieb.

30.

Je nepochybné, že služby, aké poskytuje Airbnb, sú službami informačnej spoločnosti v zmysle smernice 2015/1535 ( 7 ). Je potrebné ešte zistiť, či rôzne povinnosti, ktoré sporný daňový režim ukladá sprostredkovateľom krátkodobého prenájmu nehnuteľností, spĺňajú ostatné kritériá uvedené v definícii „pravidla vzťahujúceho sa na služby“.

34.

V situácii vo veci samej teda nejde o jednoduché uplatnenie už existujúcich pravidiel platných pre prevádzkovateľov pôsobiacich mimo internetu, na služby informačnej spoločnosti, ( 8 ) ale o vytvorenie pravidiel, ktorých cieľom je vyriešiť problémy vzniknuté konkrétne v priestore internetu, pričom tieto pravidlá sa z toho dôvodu vzťahujú osobitne na poskytovateľov internetových služieb. ( 9 )

35.

Preto sa podľa mňa možno domnievať, že povinnosti uložené sprostredkovateľom v zmysle sporného daňového režimu sa vzťahujú konkrétne na služby informačnej spoločnosti a samotná skutočnosť, že predmetné vnútroštátne ustanovenia sú formulované technologicky neutrálne, nemôže tento záver zmeniť. ( 10 )

36.

Táto analýza však zohľadňuje iba jeden aspekt tohto problému, a to špecifické zameranie poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti. Takýto prístup nepochybne môže byť dostatočný v situácii týkajúcej sa pravidiel určených na úpravu samotných podmienok prístupu k internetovej činnosti a jej vykonávania ( 11 ) alebo na zákaz takejto činnosti. ( 12 ) Naopak v situácii, ako je tá vo veci samej, ktorá sa týka ustanovení s odlišným cieľom, si podľa mňa veľmi komplexná definícia „pravidla vzťahujúceho sa na služby“ vyžaduje podrobnejší výklad, aby bolo možné správne určiť, či tieto ustanovenia spadajú do rámca oznamovacej povinnosti a sankcie, ktorá túto povinnosť sprevádza v prípade jej prípadného nedodržania a spočíva v nemožnosti uplatňovať voči jednotlivcom ustanovenia, ktoré mali byť oznámené. ( 13 )

Po prvé, pokiaľ ide povinnosť zberu a oznamovania informácií, je podľa mňa potrebné konštatovať, že cieľom tejto povinnosti nie je vôbec regulovanie prístupu k službe sprostredkovania krátkodobého prenájmu nehnuteľností alebo jej vykonávania. Poskytnutie informácií daňovému orgánu totiž nie je zamerané na reguláciu a ani na kontrolu sprostredkovateľskej činnosti, ale len na reguláciu činnosti zákazníkov sprostredkovateľa, teda prenajímateľov. Uvedená povinnosť sa preto týka sprostredkovateľa len „náhodným spôsobom“, ako to vyplýva z článku 1 ods. 1 písm. e) prvej vety a článku 1 ods. 1 písm. e) druhej vety bodu ii) smernice 2015/1535. Táto povinnosť síce je priamym dôsledkom výkonu sprostredkovateľskej služby týkajúcej sa nehnuteľností v Taliansku, ktoré prenajímajú fyzické osoby, nie je však, na rozdiel od tvrdenia skupiny Airbnb, predpokladom výkonu tejto činnosti ( 14 ) a nepredurčuje ani spôsob, ani podmienky tohto výkonu. Ide o povinnosť, ktorá sa uplatňuje až následne z dôvodu výkonu činnosti a netýka sa vzťahu sprostredkovateľa a jeho zákazníkov, ale len vzťahov s daňovým orgánom. ( 15 )

40.

Po druhé, pokiaľ ide o povinnosť zrážky dane, je zjavné, že je bezprostrednejšie prepojená s poskytovaním sprostredkovateľskej služby za predpokladu, že táto služba zahŕňa aj sprostredkovanie platby nájomného. Ak totiž sprostredkovateľ túto povinnosť splní, neprevedie na prenajímateľa celú sumu nájomného, ktorú prevzal, ( 16 ) ale len sumu, ktorá zostane po zrazení dane.

41.

Povinnosť zrážky dane však rovnako ako povinnosť informovať nemá za cieľ regulovať sprostredkovateľské služby, ale zdaniť súvisiaci prenájom nehnuteľnosti. Zrážka dane, ktorú uskutoční sprostredkovateľ v rámci platby, je len prostriedkom na uskutočnenie tohto cieľa. Uvedená povinnosť, ako aj povinnosť zberu a oznámenia informácií, sa teda týka služby sprostredkovania len náhodným spôsobom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ako správne uviedla francúzska vláda, technika zrážky dane pri zdroji sa bežne používa v rôznych oblastiach, ktoré nesúvisia so službami informačnej spoločnosti, ako sú napríklad pracovnoprávne vzťahy alebo zdanenie kapitálových výnosov. Tento nástroj preto nie je v nijakom zmysle výlučne spojený so službami informačnej spoločnosti.

Na pojednávaní bola predmetom diskusie aj otázka, či by povinnosti, ktoré sprostredkovateľom vyplývajú zo sporného daňového režimu, mali byť označené za „ de facto technické predpisy“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. f) druhej vety bodu iii) smernice 2015/1535, ako pravidlá, ktoré sa vzťahujú na služby spojené s daňovými opatreniami.

45.

Ako však tvrdí francúzska vláda, takéto pravidlá sprevádzajú daňové opatrenia, ktorých cieľom je ovplyvniť spotrebu istých výrobkov alebo služieb, akými sú výrobky šetrnejšie k životnému prostrediu alebo menej náročné na energiu. To však nie je cieľom sporného daňového režimu. Ako presvedčivo uvádza talianska vláda, jeho cieľom je len zabezpečiť výber daní a bojovať s daňovými únikmi. Dotknuté povinnosti sú teda daňovými opatreniami v pravom zmysle a nemožno ich označiť za „ de facto technické predpisy“ ( 17 ).

Návrh odpovede na prvú prejudiciálnu otázku

46.

Navrhujem preto odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že článok 1 ods. 1 písm. f) smernice 2015/1535 v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že „technickým predpisom“ podľa prvého uvedeného ustanovenia nie je vnútroštátna právna úprava, ktorá sprostredkovateľom krátkodobého prenájmu nehnuteľností, vrátane tých, ktorí vykonávajú svoju činnosť online, ukladá povinnosť zbierať a oznamovať daňovým orgánom údaje týkajúce sa nájomných zmlúv uzavretých v dôsledku činnosti sprostredkovateľa, ako aj, v prípade že je sprostredkovateľ zapojený do platby nájomného, povinnosť zrážky dane zo sumy, ktorú nájomca zaplatí prenajímateľovi a jej odvedenia do štátnej pokladnice.

v prípade, že uvedení sprostredkovatelia sú zapojení do platby nájomného, povinnosť vykonať zrážku dane, ktorú je potrebné zaplatiť zo sumy uhradenej nájomcami prenajímateľom, a odviesť túto daň do štátnej pokladnice a

c)

povinnosť určiť daňového zástupcu, ak dotknutý sprostredkovateľ nemá v Taliansku stálu prevádzkareň.

O povinnosti informovať

48.

Pokiaľ ide o povinnosť zbierať a oznámiť informácie, Súdny dvor vo svojom rozsudku Airbnb Ireland ( 18 ) rozhodol, že belgická právna úprava, z ktorej vyplývali podobné povinnosti ako v prejednávanej veci, je vylúčená z pôsobnosti smernice 2000/31, keďže patrí do „daňovej oblasti“ v zmysle článku 1 ods. 5 písm. a) tejto smernice.

V rozsudku Airbnb Ireland ( 20 ) Súdny dvor konštatoval, že povinnosť informovať uložená poskytovateľom sprostredkovateľských služieb v oblasti krátkodobého prenájmu je vzhľadom na to, že spadá do daňovej oblasti, vylúčená z pôsobnosti smernice 2000/31, pretože dotknuté informácie sú určené daňovému orgánu, uvedená povinnosť je súčasťou daňovej právnej úpravy a informácie, ktorých oznámenie z tejto povinnosti vyplýva, sú svojou podstatou neoddeliteľné od tejto právnej úpravy, lebo slúžia na identifikáciu osoby skutočne povinnej zaplatiť daň, základu tejto dane, a teda aj jej výšky.

52.

To isté platí a fortiori o povinnosti zrážky dane, ktorá má výsostne daňovú povahu. Niet preto nijakých pochybností, že táto povinnosť spadá z rovnakého dôvodu ako povinnosť informovať do „daňovej oblasti“ v zmysle článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31, ako aj do „oblasti daní“ v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2006/123.

53.

Preto je potrebné konštatovať, že povinnosť zrážky dane je vylúčená z pôsobnosti smerníc 2000/31 a 2006/123.

54.

Pripomínam, že článku 56 ZFEÚ podľa ustálenej judikatúry odporujú vnútroštátne opatrenia, ktoré zakazujú výkon slobodného poskytovania služieb, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým. ( 22 )

58.

Airbnb v prvom rade tvrdí, že sporný daňový režim, a najmä povinnosť zrážky dane, je nepriamou diskrimináciou cezhraničných poskytovateľov služieb, pretože „takmer všetky“ platformy sprostredkovania v oblasti nehnuteľností nachádzajúce sa na talianskom trhu a „najmä tie platformy, ktoré spravujú aj platbu“, sú usadené v iných členských štátoch. Podľa mňa je toto tvrdenie potrebné chápať v tom zmysle, že podľa skupiny Airbnb sa taliansky normotvorca tým, že uložil povinnosť zrážky dane len sprostredkovateľom, ktorí sú zapojení do platby nájomného, dopustil diskriminácie platforiem, ktoré patria nerezidentom, a zvyčajne sú zapojené do platby, v porovnaní so sprostredkovateľmi rezidentmi, ktorí často do platby zapojení nie sú.

59.

Správnosť skutkového predpokladu, na ktorom je založená uvedená téza, môže overiť iba vnútroštátny súd. Bez ohľadu na to však tézu skupiny Airbnb nepokladám z hľadiska slobodného poskytovania služieb za opodstatnenú.

60.

Je totiž potrebné konštatovať, že ako pripúšťa aj samotná Airbnb vo svojich pripomienkach, miera rizika je vyššia v prípadoch, v ktorých sa zmluvy uzatvárajú medzi fyzickými osobami, ako v prípadoch, v ktorých je prenajímateľ podnikateľ a nájomca spotrebiteľ. Pokiaľ totiž ide v prvej z uvedených situácií o nájomcu, nemusí byť schopný si dopredu zabezpečiť skutočnú kvalitu, a dokonca ani existenciu nehnuteľnosti, ktorá by nepatrila podnikateľovi pôsobiacemu v oblasti turizmu, a nemá nárok na ochranu patriacu spotrebiteľom; pokiaľ zas ide o prenajímateľa, ktorý nie je podnikateľom, často nedokáže tak ako podnikateľ zabezpečiť efektívnu platbu nájomného nájomcom. Sprostredkovateľ, ktorý zaručuje, že nájomca bude môcť vstúpiť do prenajímaných priestorov až po tom, čo zaplatí nájom, a že prenajímateľ dostane svoje peniaze až po tom, čo nájomca prevezme nehnuteľnosť a zistí, že zodpovedá podmienkam stanoveným v zmluve, tak zabezpečuje jednak platobný postup, a jednak vytvára podmienky bezpečnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa odvetvie krátkodobého prenájmu nehnuteľností osobami, ktoré nie sú podnikatelia, mohlo rozvíjať ako masový trh.

62.

Verejný orgán, ktorý chce tento prenájom zdaniť, pritom čelí podobným ťažkostiam. Činnosť veľkého počtu fyzických osôb, ktoré nepodliehajú rôznym povinnostiam vzťahujúcim sa na podnikateľov, sa vzhľadom na jej povahu len ťažko daňovo kontroluje. Preto je úplne logické uložiť sprostredkovateľom zapojeným do platby nájmu povinnosť zrážky dane, a to z rovnakých dôvodov, z akých uvedení sprostredkovatelia túto službu ponúkajú.

66.

Na základe uvedeného som dospel k záveru, že povinnosť zrážky dane uložená sprostredkovateľom v rámci sporného daňového režimu nepredstavuje diskrimináciu voči prevádzkovateľom nerezidentom. Domnievam sa však, že uvedená povinnosť by sa mohla považovať za prekážku slobodného poskytovania služieb ako opatrenie, ktoré môže urobiť výkon tejto slobody menej príťažlivým.

67.

Takáto povinnosť totiž ukladá dotknutým prevádzkovateľom povinnosť pôsobiť v novej úlohe, keďže už nebudú len sprostredkovateľmi medzi prenajímateľmi a nájomcami, ale aj medzi prenajímateľmi a daňovými orgánmi, z čoho vyplýva väčšia finančná zodpovednosť jednak voči daňovým orgánom v súvislosti s presnou platbou dlžnej dane, a jednak voči prenajímateľom, ktorí sa budú oprávnene považovať za oslobodených od svojich daňových povinností vzhľadom na zrážku dane, ktorú uplatnili sprostredkovatelia. Slobodné poskytovanie služieb, najmä tých, ktoré sa týkajú sprostredkovania pri platbe nájomného, je teda spojené s dodatočným rizikom, ktoré by neexistovalo v prípade absencie povinnosti zrážky dane. ( 26 )

68.

Na rozdiel od skupiny Airbnb sa však domnievam, že táto prekážka je úplne opodstatnená. Talianska vláda v tejto súvislosti poukazuje na nevyhnutnosť zaručiť efektívny výber daní z príjmov pochádzajúcich z krátkodobého prenájmu nehnuteľností, a zároveň na potrebu bojovať proti daňovým únikom v tomto odvetví. Treba poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry predstavuje tento cieľ dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť prekážku slobody vnútorného trhu. ( 27 )

Ako pripomenuli viaceré oprávnené subjekty, ktoré predniesli v prejednávanej veci svoje pripomienky, Súdny dvor uznal techniku zrážky dane ako techniku, ktorá odôvodňuje prekážku jednej zo slobôd vnútorného trhu. ( 28 ) Aj keď je pravda, ako to zdôrazňuje Airbnb, že tento záver sa týkal situácií, v ktorých mali daňovníci nerezidenti príjem z domácich zdrojov, ( 29 ) nevidím dôvod, pre ktorý by sa nemohol uplatňovať v situáciách ako vo veci samej. Ťažkosti súvisiace s výberom daní sa netýkajú iba miesta sídla alebo pobytu daňovníka, ale aj viacerých iných faktorov, pričom jeden z najdôležitejších je početnosť daňovníkov, z ktorých každý má relatívne malý príjem. Podľa mňa je zjavné, že výber istej sumy daní od viacerých malých daňovníkov si vyžaduje viac úsilia a zdrojov ako výber rovnakej sumy od jedného veľkého daňovníka. Je preto úplne legitímne zvoliť si techniku zrážkovej dane v situácii, keď jediný sprostredkovateľ prijíma a ďalej odovzdáva príjmy podliehajúce dotknutej dani viacerým daňovníkom, a to aj v prípade, že mu to spôsobuje dodatočnú administratívnu záťaž. Rovnako je zjavné, že takéto opatrenie umožňuje účinný boj proti daňovým únikom, keďže prevádzkovateľovi, ktorý nemá osobný záujem na tom, aby sa vyhol dani, zveruje zodpovednosť za odvedenie tejto dane daňovému orgánu.

71.

Uvedená povinnosť zrážky dane preto podľa mňa vzhľadom na legitímny cieľ efektívneho výberu daní a boja proti daňovým únikom nie je vôbec neprimeraná. Riešenie, ktoré podporuje Airbnb a spočíva v dobrovoľných dohodách o poskytovaní informácií medzi sprostredkovateľmi a daňovými orgánmi, sa mi zdá zjavne menej efektívne, a to práve z dôvodu jeho dobrovoľnej povahy. Daňové povinnosti predsa nemôžu mať dobrovoľnú povahu.

O povinnosti určiť daňového zástupcu

75.

Pripomínam, že sprostredkovateľ podliehajúci povinnosti zrážky dane, ktorý nie je rezidentom v Taliansku, je v zmysle sporného daňového režimu povinný určiť daňového zástupcu na účely splnenia tejto povinnosti. Z vysvetlení talianskej vlády na pojednávaní vyplýva, že aj keď to nie je výslovne stanovené, tento zástupca musí byť logicky talianskym rezidentom, lebo inak by jeho určenie nemalo nijaký význam.

76.

Povinnosť určiť daňového zástupcu, rovnako ako dve ďalšie povinnosti sprostredkovateľov vyplývajúce zo sporného daňového režimu, zjavne spadá ako opatrenie, ktoré má výsostne daňovú povahu a je spojené s povinnosťou zrážky dane, do „daňovej oblasti“ v zmysle článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31, ako aj do „oblasti daní“ v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2006/123, takže ide o povinnosť, ktorá je vylúčená z pôsobnosti oboch uvedených smerníc.

77.

Naopak Súdny dvor už v rozsudku Komisia/Španielsko ( 32 ) rozhodol, že povinnosť určiť daňového zástupcu, ktorú španielska právna úprava ukladá poskytovateľom cezhraničných služieb práve s cieľom oznamovania informácií a zrážky dane, je neprimeraným obmedzením slobodného poskytovania služieb, a preto je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ.

81.

Domnievam sa, že na rozdiel od toho, čo zrejme navrhuje talianska vláda, konštatovanie Súdneho dvora v tomto rozsudku nie je posúdením „vo výnimočnom prípade“, ale skôr výsledkom uplatnenia zásad, podľa ktorých sa vykladá článok 56 ZFEÚ, na povinnosť určiť daňového zástupcu uloženú poskytovateľom služieb usadeným v iných členských štátoch. Uvedený rozsudok už totiž bol založený na precedense. ( 33 ) Rozdiely medzi právnymi úpravami, ktorých sa týkali tieto dve veci, pritom Súdny dvor nepovažoval za rozhodujúce. ( 34 ) Okrem toho dôvody, ktoré sú podľa talianskej vlády opodstatnením povinnosti určiť daňového zástupcu, sú v podstate rovnaké, ako dôvody uvedené španielskou vládou vo veci, v ktorej bol vyhlásený spomenutý rozsudok, a spočívajú v potrebe účinnej daňovej kontroly, ako aj v boji proti daňovým podvodom. ( 35 )

82.

Z toho vyplýva, že povinnosť určiť daňového zástupcu je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ.

Odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku

V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci účastníci konania navrhovali, aby boli Súdnemu dvoru predložené presné otázky týkajúce sa výkladu práva Únie a že podľa neho by nerešpektovanie tohto návrhu mohlo viesť ku vzniku zodpovednosti štátu, a teda v zmysle talianskeho právneho poriadku aj zodpovednosti sudcu ako fyzickej osoby.

86.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že aj keď vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať vnútroštátny opravný prostriedok, je v zásade povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak konštatuje, že v konaní sa objavila otázka výkladu práva Únie, určenie otázok pre Súdny dvor a ich formulácia prináleží výhradne tomuto vnútroštátnemu súdu, pričom účastníci konania nemôžu určiť ich obsah. ( 36 ) Systém zavedený článkom 267 ZFEÚ teda nepredstavuje možnosť opravného prostriedku ponúknutú účastníkom konania v spore pred vnútroštátnym súdom. Ak niektorý z účastníkov konania tvrdí, že zo sporu vyplýva otázka týkajúca sa výkladu práva Únie, nestačí to na to, aby bol dotknutý súd povinný dospieť k záveru, že ide o otázku položenú v zmysle článku 267 ZFEÚ. ( 37 ) To isté platí o obsahu otázok.

87.

Okrem toho vnútroštátny súd je pri podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania povinný rešpektovať požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania nachádzajúce sa v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ( 38 ) teda požiadavky, ktoré účastníci konania nemusia dodržiavať pri formulácii svojich návrhov prejudiciálnych otázok. Zodpovednosť za dodržanie týchto požiadaviek teda nesie výhradne vnútroštátny súd pod hrozbou odmietnutia návrhu alebo niektorých otázok ako neprípustných.

Článok 1 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že „technickým predpisom“ v zmysle prvého uvedeného ustanovenia nie je vnútroštátna právna úprava, ktorá sprostredkovateľom krátkodobého prenájmu nehnuteľností, vrátane tých, ktorí vykonávajú svoju činnosť online, ukladá povinnosť zbierať a oznamovať daňovým orgánom údaje týkajúce sa nájomných zmlúv uzavretých v dôsledku činnosti sprostredkovateľa, ako aj, v prípade, že je sprostredkovateľ zapojený do platby nájomného, povinnosť zrážky dane zo sumy, ktorú nájomca zaplatí prenajímateľovi a jej odvedenia do štátnej pokladnice.

2.

Článok 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), ako aj článok 2 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá sprostredkovateľom krátkodobého prenájmu nehnuteľností, vrátane tých, ktorí svoju činnosť vykonávajú online, ukladá

a)

povinnosť zbierať a oznámiť daňovým orgánom údaje týkajúce sa nájomných zmlúv uzavretých v dôsledku činnosti sprostredkovateľa;

b)

Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať vnútroštátny opravný prostriedok, si v prípade otázky zameranej na výklad práva Únie, ktorú predložil jeden z účastníkov konania, zachováva možnosť samostatnej formulácie prejudiciálnych otázok.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1 ; Mim. vyd. 13/025, s. 399.

( 3 ) Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36 .

( 4 ) Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1 .

( 5 ) GURI č. 144, z 23. júna 2017.

( 12 ) Ako bola situácia vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 12. septembra 2019, VG Media ( C‑299/17 , EU:C:2019:716 ).

( 13 ) Táto sankcia má prétorskú povahu. Pozri najmä rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International ( C‑194/94 , EU:C:1996:172 , bod 2 výroku).

( 14 ) Aj keď túto povinnosť sprevádzajú sankcie, tie sa neprejavujú zákazom činnosti sprostredkovania, ale len peňažnými pokutami.

( 15 ) Okrem prípadu, že by sa skutočnosť, že prenajímatelia prenajímajú nehnuteľnosť bez vedomia daňových orgánov, považovala za dôležitú súčasť dotknutej sprostredkovateľskej služby. To by však predpokladalo existenciu podvodu.

( 16 ) Po odpočítaní svojej provízie.

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i. ( C‑98/14 , EU:C:2015:386 , body 96 a 97 ).

( 24 ) Rozsudok z 26. júna 2001, Komisia/Taliansko ( C‑212/99 , EU:C:2001:357 ).

( 25 ) Pozri v súvislosti s daňovou právomocou členských štátov návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Google Ireland ( C‑482/18 , EU:C:2019:728 , body 42 až 47 ).

( 26 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2019, N Luxembourg 1 a i. ( C‑115/16, C‑118/16, C‑119/16 a C‑299/16 , EU:C:2019:134 , bod 159 ).

( 27 ) Pozri nedávny rozsudok z 26. februára 2019, N Luxembourg 1 a i. ( C‑115/16, C‑118/16, C‑119/16 a C‑299/16 , EU:C:2019:134 , bod 160 ).

( 28 ) Rozsudok z 26. februára 2019, N Luxembourg 1 a i. ( C‑115/16, C‑118/16, C‑119/16 a C‑299/16 , EU:C:2019:134 , bod 160 a citovaná judikatúra).

( 29 ) Pozri však rozsudok z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko ( C‑678/11 , EU:C:2014:2434 , bod 47 ), v ktorom Súdny dvor pripustil takúto povinnosť poskytovateľov cezhraničných služieb, hoci vo forme obiter dictum .

( 36 ) Účastníci konania zas majú právo na prístup k súdu, ktorý je spôsobilý naformulovať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

( 37 ) Túto judikatúru pripomína aj nedávny rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:799 , body 53 až 58 ).

( ) Rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:799 , body 68 a 69 ).