C-110/21

62021CC0110

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 24. februára 2022 ( 1 )

Vec C‑110/21 P

Universität Bremen

2.

V rámci tohto odvolania sa univerzita v Brémach domáha zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu a tvrdí, že Všeobecný súd vykonal nesprávne právne posúdenie, keď uplatnil povinnosť nezávislosti na jej právneho zástupcu a v každom prípade neumožnil odvolateľke, aby určila iného právneho zástupcu.

3.

Otázka nezávislosti právnych zástupcov v konaní na Súdnom dvore alebo na Všeobecnom súde nie je nová. Povinnosť nezávislosti sa v judikatúre súdov Európskej únie vyvinula tak, že sa vzťahuje na advokátov , ktorí na nich vystupujú. V tejto súvislosti Súdny dvor nedávno v podstate spresnil, že povinnosť nezávislosti advokáta vyžaduje neexistenciu väzieb so zastupovaným účastníkom konania, ktoré zjavne narušujú schopnosť advokáta konať v najlepšom záujme žalobcu. ( 3 )

4.

V napadnutom uznesení Všeobecný súd uplatnil povinnosť nezávislosti na vysokoškolského učiteľa . Pri užšom výklade sa prejednávaná vec týka otázky, či môže vysokoškolský učiteľ zastupovať svoju univerzitu na súdoch Európskej únie, a to konkrétne v čase, keď bol ako koordinátor a vedúci zapojený do vedeckého projektu, ktorý REA zamietla. Zo širšieho hľadiska má Súdny dvor v prejednávanej veci znovu objasniť obmedzenia spojené s povinným právnym zastúpením neprivilegovaných žalobcov na súdoch Európskej únie.

Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestor.

…

Voči týmto poradcom a advokátom, ktorí sa dostavia pred Súdny dvor, má Súdny dvor za podmienok stanovených v rokovacom poriadku právomoci, ktoré sú obvykle priznávané súdom.

Vysokoškolskí učitelia, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorého právo im priznáva právo vystupovať pred súdom, majú pred Súdnym dvorom rovnaké práva, aké tento článok priznáva advokátom.“

6.

Podľa článku 21 druhého odseku štatútu „k návrhu sa v prípade potreby doloží doslovné znenie právneho aktu, ktorého zrušenie sa požaduje alebo v prípade upravenom v článku 265 Zmluvy o fungovaní Európskej únie listinným dôkazom o dátume, kedy bol orgán v súlade s uvedenými článkami požiadaný, aby konal. Ak tieto doklady nebudú priložené k návrhu, tajomník požiada navrhovateľa, aby ich predložil v primeranej lehote; návrh nemožno zamietnuť z toho dôvodu, že požadované doklady boli predložené až po uplynutí lehoty stanovenej pre podanie žaloby“.

3. Advokáti musia v prípade, že účastníkom konania, ktorého zastupujú, je právnická osoba podľa súkromného práva, uložiť v kancelárii Všeobecného súdu plnomocenstvo udelené touto osobou.

4. Ak listiny uvedené v odsekoch 2 a 3 nie sú uložené, tajomník určí dotknutému účastníkovi konania primeranú lehotu na ich predloženie. Ak v určenej lehote nedôjde k predloženiu požadovaných listín, Všeobecný súd rozhodne, či má nesplnenie tejto náležitosti za následok formálnu neprípustnosť žaloby alebo vyjadrenia.“

9.

Oddiel 2 kapitoly 1 hlavy III Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu upravuje „práva a povinnosti zástupcov účastníkov konania“. Daný oddiel obsahuje články 52 až 56.

10.

Článok 55 rokovacieho poriadku upravuje podmienky „vylúčeni[a] z konania“. Znie takto:

III. Napadnuté uznesenie

12.

Dňa 25. septembra 2019 podala univerzita v Brémach na Všeobecný súd Európskej únie žalobu o neplatnosť rozhodnutia REA, konkrétne Ares (2019) 4590599 zo 16. júla 2019 o zamietnutí návrhu tejto univerzity v odpovedi na výzvu na predkladanie návrhov H2020‑SC6‑Governance‑2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

13.

REA vzniesla námietku neprípustnosti, pričom v podstate tvrdila, že právny zástupca odvolateľky nebol nezávislou treťou osobou vzhľadom na to, že bol zamestnaný na univerzite v Brémach ako učiteľ. Podľa agentúry REA došlo k zjavnému nedostatku nestrannosti vo vzťahu k sporu, keďže pripravil a predložil predmetnú žiadosť o financovanie, mal koordinovať a pokračovať v príslušnom projekte a v tejto súvislosti mu mali byť zverené podstatné úlohy.

14.

17.

V prejednávanej veci Všeobecný súd uviedol, že okrem toho, že je zamestnancom žalobkyne na základe verejnoprávneho zákonného vzťahu, pripravil a predložil predmetnú žiadosť o financovanie, bol koordinátorom a vedúcim súvisiaceho projektu a bol v tejto súvislosti poverený zásadnými úlohami. Všeobecný súd z toho vyvodil záver, že mal úzky osobný vzťah k sporu a priamy záujem na jeho výsledku, ktorý narúša jeho schopnosť poskytovať právnu pomoc vyžadovanú klientom úplne nezávisle a v najvyššom záujme spravodlivosti. ( 5 ) Všeobecný súd dodal, že rozsiahle právomoci vykonávané právnym zástupcom na univerzite v Brémach ohrozujú jeho postavenie nezávislej tretej osoby a predstavujú väzbu, ktorá zjavne narušuje schopnosť tohto právneho zástupcu zastupovať navrhovateľku. ( 6 )

18.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že univerzita v Brémach mala mať možnosť napraviť nedostatok jej právneho zastúpenia, Všeobecný súd konštatoval, že takýto nedostatok nie je možné odstrániť. ( 7 )

IV. Konanie na Súdnom dvore

19.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode univerzita v Brémach tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 19 štatútu. Tento odvolací dôvod uvádza tri hlavné dôvody, ktoré možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

23.

Po prvé, odvolateľka tvrdí, že vzhľadom na to, že je verejnou univerzitou, predstavuje subjekt, ktorý reprezentuje členský štát, ktorý je privilegovaným žalobcom na základe článku 19 prvého odseku štatútu. Odvolateľka dodáva, že keďže ide o verejnú univerzitu, zastúpenie jedným z jej učiteľov oboznámeným s dotknutou vecou je výhodou.

24.

27.

REA okrem toho tvrdí, že vysokoškolskí učitelia nemajú vo vzťahu k advokátom privilegované postavenie. Argumentácia univerzity v Brémach nezohľadňuje skutočnosť, že podľa článku 19 prvého a druhého odseku štatútu môžu byť iba privilegovaní žalobcovia zastúpení vlastnými zamestnancami alebo úradníkmi.

28.

REA v tejto súvislosti tvrdí, že judikatúra vypracovaná na základe článku 19 tretieho odseku štatútu sa uplatňuje na vysokoškolských učiteľov, ktorí sa v prípade, že konajú na súdoch Únie, nachádzajú v rovnakej situácii ako advokáti. Dodržiavanie vnútroštátnych právnych predpisov teda nepostačuje na konštatovanie, že určitý vysokoškolský učiteľ môže zastupovať dotknutého účastníka konania na súdoch Európskej únie, pretože vysokoškolský učiteľ musí byť rovnako ako advokát nezávislý. Okrem toho skutočnosť, že daný vysokoškolský učiteľ nie je finančne závislý od právneho zastúpenia, je irelevantná, keďže Všeobecný súd usúdil, že tento vysokoškolský učiteľ bol do daného projektu osobne zapojený.

29.

Okrem toho tvrdenia uvedené s cieľom preukázať, že dotknutý právny zástupca má procesnú spôsobilosť podľa nemeckého práva, sú podľa agentúry REA irelevantné skutkové okolnosti predložené po prvýkrát v štádiu odvolania.

33.

Napokon odvolateľka tvrdí, že hoci nie je oprávnená dovolávať sa svojich oprávnených očakávaní na základe znenia článku 19 siedmeho odseku štatútu, zásada právneho štátu vyžaduje, aby bola odvolateľka upozornená na to, že ustanovenie sa bude vykladať v rozpore s jeho znením, a aby mala možnosť opätovne začať konanie s advokátom, ktorý spĺňa podmienku nezávislosti.

34.

REA v odpovedi spochybňuje údajné porušenie článku 47 Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP. Zdôrazňuje, že Všeobecný súd dospel k záveru, že nebolo potrebné upozorniť odvolateľku z dôvodu, že nedostatok zastúpenia nemožno napraviť. Podľa agentúry REA to teda vylučuje porušenie práva na účinné súdne preskúmanie.

35.

REA tiež tvrdí, že univerzita v Brémach nepreukázala, že predmetné obmedzenie nesleduje legitímny cieľ, je neprimerané alebo ovplyvňuje samotnú podstatu práva na účinný prostriedok nápravy.

Z dôvodov uvedených v týchto návrhoch sa domnievam, že prvý odvolací dôvod je čiastočne dôvodný. Všeobecný súd sa totiž v napadnutom uznesení dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nesprávne vyložil povinnosť nezávislosti, ktorú musia dodržiavať právni zástupcovia konajúci pred súdmi Únie (A). Ak by Súdny dvor v tejto otázke nesúhlasil a preskúmal druhý odvolací dôvod, zastávam názor, že tento odvolací dôvod je tiež dôvodný. Vyhlásiť žalobu za neprípustnú ako automatický dôsledok konštatovania, že súdne zastúpenie nespĺňa požiadavky článku 19 štatútu, predstavuje obmedzenie práva na prístup k súdu Únie, ktoré nespĺňa kritérium proporcionality (B).

A. O prvom odvolacom dôvode: o údajnom nesprávnom výklade článku 19 štatútu

39.

Na účely odpovede na prvý odvolací dôvod začnem preskúmaním tvrdenia odvolateľky, podľa ktorého sa má považovať za privilegovaného navrhovateľa v zmysle článku 19 prvého odseku štatútu (1). Následne sa budem zaoberať ústrednou otázkou tohto odvolacieho dôvodu týkajúcou sa uplatniteľnosti povinnosti nezávislosti na právneho zástupcu odvolateľky, aby som dospel k záveru, že ak sa na neho táto povinnosť skutočne uplatňuje, Všeobecný súd ju vyložil nesprávne (2). Pre úplnosť sa budem zaoberať treťou časťou prvého odvolacieho dôvodu, ktorou odvolateľka žiada Súdny dvor, aby mu v prípade, že by sa na daného vysokoškolského učiteľa uplatňovala povinnosť nezávislosti (a ak by ju nespĺňal), umožnil zastupovať odvolateľku výnimočne v tejto veci (3).

1.

Môže byť univerzita v Brémach považovaná za privilegovaného žalobcu?

43.

Preto sa domnievam, že táto časť prvého odvolacieho dôvodu je zjavne nedôvodná.

2.

O uplatniteľnosti a rozsahu povinnosti nezávislosti

44.

Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod, pripomeniem spresnenia, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku Uniwersytet Wrocławski, pokiaľ ide o to, kedy možno zastúpenie neprivilegovaných žalobcov advokátom považovať za nedodržanie povinnosti nezávislosti vyplývajúcej z článku 19 tretieho odseku štatútu (časť a). Keďže cieľom tejto povinnosti je chrániť riadny výkon spravodlivosti a najmä zaručiť rešpektovanie záujmov zastúpených účastníkov konania, vyvodzujem z toho, že by sa mala uplatniť, ako rozhodol Všeobecný súd v napadnutom uznesení, aj na zastupovanie neprivilegovaných žalobcov vysokoškolským učiteľom podľa siedmeho odseku tohto ustanovenia (časť b). Ďalej uvediem, že prípady, keď je potrebné obmedziť voľbu žalobcu týkajúcu sa právneho zástupcu, by mali byť obmedzené, ako rozhodol Súdny dvor, na prípady, keď právne zastúpenie zjavne narušuje záujmy zastupovaného účastníka konania (časť c). V tomto štádiu dospejem k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď uplatnil toto kritérium na napadnuté uznesenie (časť d).

47.

Povinnosť nezávislosti sa v judikatúre súdov Únie objavila najprv preto, aby bol vymedzený rozsah ochrany dôvernosti medzi advokátmi a klientmi a aby sa zároveň určili dokumenty zadržané Komisiou, na ktoré sa táto dôvernosť musí vzťahovať. ( 14 ) Následne bola prevzatá do rámca článku 19 štatútu na účely posúdenia prípustnosti právneho zastúpenia neprivilegovaných žalobcov a prípustnosti ich žaloby. ( 15 )

48.

V rozsudku vo veci Uniwersytet Wrocławski Súdny dvor spresnil rozsah preskúmania, ktoré musia súdy Únie vykonať na posúdenie toho, či daný právny zástupca plní povinnosť nezávislosti.

49.

Hoci Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul svoju skoršiu judikatúru, podľa ktorej povinnosť nezávislosti advokáta v podstate vylučuje možnosť, aby boli privilegovaní žalobcovia zastúpení advokátmi, ktorí sú s nimi určitým spôsobom prepojení, dodal, že nezávislosť advokáta neznamená, že advokát by nemal mať „nijaké väzby“ so svojím klientom, ale znamená, že by nemal mať také väzby, „ktoré zjavne narušujú jeho schopnosť zabezpečiť obranu klienta a čo najlepšie ochrániť jeho záujmy“ ( 16 ).

52.

Zatiaľ čo REA tvrdí, že povinnosť nezávislosti sa vzťahuje aj na vysokoškolských učiteľov konajúcich ako právni zástupcovia, univerzita v Brémach to spochybňuje a tvrdí, že spôsobilosť vystupovať ako zástupca na súdoch Únie by sa mala, pokiaľ ide o vysokoškolských učiteľov, vykladať výlučne s odkazom na vnútroštátne právo. Vysvetľuje, že osobitné postavenie vysokoškolských učiteľov v nemeckom práve spôsobuje, že kritérium nezávislosti je irelevantné.

53.

Na účely posúdenia tohto tvrdenia treba spresniť, čo treba rozumieť pod povinnosťou nezávislosti advokáta vo všeobecnosti a najmä v osobitnom kontexte zastupovania na súdoch Únie.

54.

Pojem „nezávislosť“ je často označovaný ako základná vlastnosť povolania advokáta ako takého. ( 19 ) Hoci jeho presný obsah možno chápať v rôznych právnych poriadkoch odlišne, najmä v závislosti od vnímania úlohy advokáta v širšom kontexte výkonu spravodlivosti, javí sa ako základná vlastnosť, ktorá je základom výkonu tohto povolania, ktorá vyžaduje, aby právne poradenstvo rešpektovalo určité odborné štandardy a aby nepodliehalo žiadnemu vonkajšiemu tlaku alebo zaujatosti vyplývajúcim z osobných záujmov advokáta alebo tretích osôb. ( 20 ) Všeobecne sa predpokladá, že každá právna rada by sa mala poskytovať v najlepšom záujme zastupovanej strany. ( 21 ) Z povinnosti nezávislosti advokáta však vyplýva aj povinnosť advokáta odmietnuť riadiť sa určitými pokynmi v prípade, že by to bolo v rozpore so zákonnými alebo etickými pravidlami.

58.

Keď je teda vysokoškolský učiteľ vyzvaný, aby vystupoval na súdoch Únie ako právny zástupca, stáva sa jeho postavenie rovnakým ako postavenie advokáta v tom zmysle, že obaja napĺňajú rovnakú úlohu, t. j. zastupujú neprivilegovaných účastníkov konania. To sa odráža, ako uvádza REA, v znení článku 19 siedmeho odseku štatútu, podľa ktorého majú vysokoškolskí učitelia rovnaké práva (a je teda potrebné dodať, že implicitne aj rovnaké povinnosti), aké sú v tejto súvislosti priznané „advokátom“ v zmysle článku 19 tretieho odseku štatútu.

59.

Plne uznávam, že možnosť vysokoškolského učiteľa stať sa právnym zástupcom môže byť výrazom osobitného postavenia, ktoré mu môže priznávať vnútroštátne právo. Možno to nie je príliš obvyklé, ale vnútroštátne právo skutočne môže vysokoškolským učiteľom priznať zjednodušený prístup k členstvu v advokátskej komore, ( 22 ) alebo im dokonca môže priamo priznať možnosť zastupovať účastníkov konania, ako je to podľa všetkého v Nemecku. Takéto špecifiká vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o možnosť vystupovať ako právny zástupca, však nie sú relevantné pre posúdenie povinnosti nezávislosti, ktorú musia právni zástupcovia vrátane vysokoškolských učiteľov, ktorí môžu podľa vnútroštátneho práva vystupovať ako právni zástupcovia, dodržiavať na pojednávaní na súdoch Únie. Ako už bolo uvedené vyššie, je to tak preto, že sa táto povinnosť konkrétne pridáva k funkcii, ktorú vykonávajú na týchto súdoch.

60.

Ako podrobnejšie vysvetlím nižšie, pri overovaní, či právny zástupca spĺňa povinnosť nezávislosti, vykonávajú súdy Únie zostatkové a výnimočné preskúmanie, ktorého cieľom je zaručiť riadny výkon spravodlivosti a najmä dodržiavanie práv žalobcov vyplývajúcich z článku 47 Charty. Vzhľadom na to, že toto preskúmanie je zamerané práve na práva zastúpených strán v konaní na týchto súdoch, nevidím žiadny zásadný dôvod, prečo by toto preskúmanie nemalo byť vykonané vo vzťahu k vysokoškolským učiteľom, ktorí vystupujú ako právni zástupcovia.

63.

Existujú rôzne druhy ujmy, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku výberu konkrétneho právneho zástupcu. Z rozsudku vo veci Uniwersytet Wrocławski vyplýva, že ujmou relevantnou pre posúdenie povinnosti nezávislosti podľa článku 19 tretieho odseku štatútu nie je iba akákoľvek ujma, ktorú možno utrpieť v dôsledku (prípadne zlého) výberu advokáta, ale zjavná ujma, ktorá je spôsobená, alebo môže byť spôsobená, určitými väzbami medzi právnym zástupcom a zastupovanou stranou.

64.

Súdny dvor konkrétne potvrdil, že povinnosť nezávislosti nemôžu splniť interní právnici, ( 24 ) pretože ako to vyplýva z príslušnej judikatúry, ich odborný názor môže byť „prinajmenšom čiastočne, ovplyvnený ich pracovným prostredím“ ( 25 ). Uvedený prípad sa teda týka jedného z aspektov nezávislosti právneho zástupcu, uvedeného v bode 54 vyššie, ktorý sa týka možnej povinnosti odmietnuť riadiť sa určitými usmerneniami, pokiaľ sú v rozpore s platnými zákonnými alebo etickými pravidlami. Existencia súbežných povinností právneho zástupcu, ako sú povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, môže skutočne brániť právnemu zástupcovi v účinnom plnení takej povinnosti a ovplyvniť tak kvalitu poskytovaného právneho poradenstva.

65.

K nedodržaniu povinnosti nezávislosti však môže dôjsť aj v iných prípadoch. Typicky by to tak bolo v prípade, keď s ohľadom na predmet sporu existuje medzi právnym zástupcom a zastúpeným taká väzba, ktorá spôsobuje, že ochrana práv zastúpeného je v skutočnosti iluzórna, pretože právny zástupca sleduje iné záujmy ako záujmy klienta.

68.

Na znázornenie rozdielu, ktorý treba v tejto súvislosti načrtnúť, možno uviesť, že právne zastúpenie blízkym príbuzným, ktorý je zhodou okolností advokátom, je pravdepodobne vylúčené z dôvodu konfliktu záujmov v dedičskom konaní, v ktorom sú advokát aj zastupovaná strana možnými dedičmi. Naproti tomu môže byť bezproblémové v spore so susedom o vymedzení hranice medzi susedovým a rodinným pozemkom. Ak vezmeme iný príklad, advokát, ktorý je tiež blízkym priateľom, môže byť prijateľnou voľbou v rámci dedičského konania, ale také zastúpenie v spore týkajúcom sa pozemku bude problematické, ak je tento blízky priateľ zhodou okolností tiež vlastníkom dotknutého pozemku. Napokon advokát, ktorý má menšinový podiel v zastupovanej spoločnosti, nemôže v rámci sporu medzi touto spoločnosťou a menšinovými akcionármi predstavovať možný výber, zatiaľ čo právne zastúpenie tohto advokáta na účet tejto spoločnosti nemôže byť problematické v rámci konania o určenie zodpovednosti za výrobky, ktoré iniciovala tretia osoba.

69.

Hoci sa posúdenie týchto situácií môže líšiť v závislosti od dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku, vo všetkých uvedených prípadoch je dôležité nielen určenie určitej väzby medzi právnym zástupcom a zastúpeným, ale aj posúdenie, či táto väzba vzhľadom na predmet sporu vedie k záveru, že právny zástupca nebude konať alebo nebude konať nevyhnutne v najlepšom záujme zastúpeného.

d)

Uplatnenie kritéria v prejednávanej veci

Bez ohľadu na rozdiely, ktoré môžu existovať medzi verejnoprávnou povahou zamestnania právneho zástupcu odvolateľky ako vysokoškolského učiteľa a zamestnaním interného právnika, zastávam názor, že Všeobecný súd v napadnutom uznesení nezohľadnil skutočnosť, že, ako pred ním tvrdila univerzita v Brémach (a ako bolo uvádzané v tomto konaní), právne zastupovanie nepatrilo medzi úlohy, ktoré právny zástupca odvolateľky vykonáva ako vysokoškolský učiteľ. Univerzita v Brémach ďalej tvrdila, že právne zastúpenie teda nesúviselo s možnosťou vysokoškolského učiteľa vystupovať ako právny zástupca (vysokoškolský učiteľ sa obmedzuje na výskum a výučbu) a bolo vykonávané mimo akéhokoľvek vzťahu podriadenosti.

73.

Domnievam sa teda, že dotknutý vysokoškolský učiteľ, keď prijal funkciu právneho zástupcu odvolateľky, nekonal na základe povinnosti, ktorú mal voči univerzite v Brémach ako jeden z jej učiteľov, ale na základe svojho rozhodnutia prevziať toto zastúpenie mimo svojej úlohy vysokoškolského učiteľa. V tomto ohľade sa teda jeho situácia zásadne líši od situácie interných právnikov, keď zastupujú svojich zamestnávateľov, pričom v takom prípade je právne zastúpenie súčasťou ich pracovnej náplne a môže o ňom rozhodovať zamestnávateľ.

74.

Z tohto dôvodu možno podľa môjho názoru prejednávanú vec porovnávať so situáciou, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Uniwersytet Wrocławski. Uvedený prípad sa tiež týkal právneho zástupcu, ktorý prednášal na univerzite, ktorú zastupoval na súdoch Európskej únie. Je pravda, že neprednášal na plný úväzok, ale na základe zmluvy o poskytovaní výučby. Dôvodom, na ktorý sa Súdny dvor odvolával, aby vylúčil nesplnenie povinnosti nezávislosti, však bola skutočnosť, že právny zástupca „zabezpečoval ochranu záujmov Vroclavskej univerzity bez akéhokoľvek vzťahu podriadenosti voči tejto univerzite“ ( 31 ).

Druhým dôvodom, na základe ktorého Všeobecný súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že právny zástupca univerzity v Brémach nespĺňal povinnosť nezávislosti, sa týkal jeho postavenia koordinátora a vedúceho predmetného projektu, v rámci ktorého „je poverený zásadnými úlohami“ ( 32 ). Všeobecný súd tiež dodal, že príslušný vysokoškolský učiteľ vypracoval a predložil predmetnú žiadosť o financovanie. Podľa Všeobecného súdu to znamenalo, že tento zástupca mal priamy záujem na výsledku prejednávaného sporu, čo ohrozilo jeho schopnosť poskytovať právnu pomoc požadovanú klientom, a to úplne nezávisle a vo vyššom záujme spravodlivosti. ( 33 )

78.

Týmito výrokmi sa Všeobecný súd vysporiadal s povinnosťou nezávislosti, o ktorej sa písalo v bode 65 vyššie, ktorá sa týka prípadu, keď právny zástupca skutočne neháji záujmy zastúpeného účastníka konania, ale namiesto toho v skutočnosti sleduje iné záujmy, napríklad svoje vlastné.

79.

Rozumiem tomu tak, že v prípade úspechu žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia bude môcť univerzita v Brémach uskutočniť dotknutý vedecký projekt a rovnako tak jej právny zástupca bude môcť v tejto súvislosti pôsobiť okrem iného ako vedúci výskumného tímu. Inými slovami, prípadný úspech žaloby o neplatnosť ovplyvní šancu odvolateľky získať požadované finančné prostriedky, čo je zase v záujme jej právneho zástupcu ako vysokoškolského učiteľa, pretože to bude mať vplyv na to, či bude môcť pokračovať v dotknutom výskumnom projekte a viesť ho.

80.

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu univerzita v Brémach tvrdí, že ak by Súdny dvor v podstate dospel k záveru, že sa na jej právneho zástupcu vzťahuje povinnosť nezávislosti (čo, ako tomu rozumiem, by malo za následok, že by nemohol v prejednávanej veci zastupovať odvolateľku), malo by jej právnemu zástupcovi byť výnimočne umožnené ju zastupovať. Odvolateľka vysvetľuje, že by mala mať možnosť dovolávať sa svojich oprávnených očakávaní na základe jasného znenia článku 19 siedmeho odseku štatútu, z ktorého podľa odvolateľky vyplýva, že povinnosť nezávislosti, ako bola rozvinutá judikatúrou Súdneho dvora, sa nevzťahuje na vysokoškolských učiteľov.

83.

Domnievam sa, že nie je potrebné podrobne sa zaoberať týmto odvolacím dôvodom vzhľadom na moje vyššie uvedené konštatovanie, z ktorého vyplýva, že aj keď sa povinnosť nezávislosti vzťahuje na vysokoškolských učiteľov konajúcich za podmienok stanovených v článku 19 siedmom odseku štatútu, jeho správny výklad znamená, že v prejednávanej veci musí byť právnemu zástupcovi umožnené odvolateľku zastupovať.

84.

Ak by však Súdny dvor rozhodol inak, stručne a subsidiárne vysvetlím dôvody, pre ktoré sa podľa môjho názoru tretia časť prvého odvolacieho dôvodu musí považovať za nedôvodnú.

85.

88.

Za týchto okolností sa domnievam, že tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu treba považovať za nedôvodnú.

4.

Záver k prvému odvolaciemu dôvodu

89.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospel k záveru, že Všeobecný súd tým, že rozhodol, že postavenie dotknutého právneho zástupcu na univerzite v Brémach, ako aj jeho osobné zapojenie do prejednávaného sporu malo zjavne nepriaznivý vplyv na schopnosť tohto zástupcu zastupovať odvolateľku v najlepšom možnom záujme, nevyložil správne povinnosť nezávislosti, ktorú musia právni zástupcovia konajúci na súdoch Únie spĺňať, a dopustil sa teda nesprávneho právneho posúdenia. V tomto rozsahu je teda prvý odvolací dôvod dôvodný.

Pre úplnosť však načrtnem, prečo podľa môjho názoru univerzita v Brémach správne tvrdí, že tým, že nemala možnosť si zvoliť nového právneho zástupcu, ktorý by nahradil zástupcu, ktorý bol považovaný za nespĺňajúceho povinnosť nezávislosti, ako uviedol Všeobecný súd v napadnutom uznesení, porušuje právo tejto univerzity na prístup k súdu priznané článkom 47 prvým odsekom Charty.

93.

Na tento účel sa najskôr budem zaoberať tým, čo je podľa môjho názoru v tejto súvislosti hlavnou otázkou, a to automatickou neprípustnosťou žaloby (1). Potom sa budem venovať vedľajšej otázke právneho základu určenia nového advokáta (2).

1.

O automatickej neprípustnosti žaloby

94.

Rozhodne súhlasím so Všeobecným súdom, že v zásade „právo na prístup k súdu nie je absolútnym právom“ ( 41 ). Akékoľvek obmedzenie tohto práva však možno akceptovať iba vtedy, ak spĺňa podmienky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty.

98.

Podľa prvej vety tohto ustanovenia, akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte musí byť ustanovené zákonom a musí rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. V druhej vete stanovuje, že za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

99.

Keďže tieto štyri podmienky sa uplatnia kumulatívne, považujem za postačujúce zamerať analýzu v prejednávanej veci na existenciu cieľov všeobecného záujmu, ktoré uznáva Únia, a na dodržanie zásady proporcionality.

100.

103.

Hoci vyhlásenie žaloby za neprípustnú môže byť vhodným spôsobom riešenia situácií, ktoré ohrozujú riadny výkon spravodlivosti alebo ochranu záujmov žalobcu, domnievam sa však, že výsledok v podobe automatického vyhlásenia žaloby za neprípustnú prekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie oboch týchto cieľov.

104.

O tom, že v tejto súvislosti existujú menej zaťažujúce prostriedky, svedčí možnosť daná článkom 55 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu určiť nového právneho zástupcu, pokiaľ Všeobecný súd rozhodne o vylúčení pôvodne určeného zástupcu, pretože sa domnieva, že jeho konanie je, ako vyplýva z článku 55 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, „nezlučiteľné s dôstojnosťou Všeobecného súdu alebo požiadavkou riadneho výkonu spravodlivosti“. V takejto situácii článok 55 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje prerušenie konania, aby dotknutý účastník konania mohol určiť iného právneho zástupcu. Uvedené pravidlo tak umožňuje chrániť nevyhnutné podmienky na výkon spravodlivosti tým, že vylučuje právneho zástupcu, ktorý svojím konaním tieto podmienky ohrozuje, a zároveň zachováva možnosť prejednania veci okrem prípadu, keď žalobca neurčí iného právneho zástupcu.

105.

Na základe vyššie uvedenej analýzy sa domnievam, že univerzita v Brémach správne tvrdí, že automatická neprípustnosť jej žaloby – ako dôsledok nesplnenia povinnosti nezávislosti zo strany jej právneho zástupcu – predstavuje neprimerané obmedzenie jej práva na prístup k súdu. Prekračuje medze toho, čo je nevyhnutné, pretože ciele riadneho výkonu spravodlivosti a ochrany záujmov žalobcu možno dosiahnuť menej obmedzujúcimi prostriedkami, pokiaľ sa žalobcovi umožní určiť iného advokáta.

108.

REA v reakcii na to tvrdí, že článok 51 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa týka iba chýbajúceho potvrdenia o členstve advokáta v príslušnej advokátskej komore alebo chýbajúcom procesnom plnomocenstve. Podľa jej názoru je výklad, ktorý navrhol generálny advokát Bobek, v rozpore so znením uvedeného ustanovenia a vyžadoval by legislatívnu zmenu, ktorá prekračuje právomoci Všeobecného súdu.

109.

Konštatujem, že neexistenciu výslovného pravidla, ktoré by stanovilo určenie nového advokáta v situácii, keď pôvodný advokát nespĺňa povinnosť nezávislosti, je potrebné zasadiť do príslušného normatívneho kontextu. Povinnosť nezávislosti vyplynula z judikatúry. Nie je teda prekvapujúce, že tvorcovia štatútu a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nezahrnuli ustanovenia, ktoré sa konkrétne týkajú možnosti alebo nemožnosti napraviť porušenia tejto povinnosti. Za týchto okolností nie je presvedčivé tvrdenie, podľa ktorého Rokovací poriadok Všeobecného súdu neobsahuje ustanovenie, ktoré by vysvetľovalo, že skutočne neexistuje žiadna iná možnosť ako vyhlásiť žalobu za neprípustnú.

110.

Vzhľadom na to, že požiadavka povinnosti nezávislosti „advokáta“ vyplynula z judikatúry, ideálna odpoveď na dôsledky nedodržania tejto požiadavky by sa mala poskytnúť za podmienok stanovených v článku 254 piatom odseku ZFEÚ. V tomto ohľade súhlasím s agentúrou REA.

114.

Na účely zabezpečenia účinného výkonu práva neprivilegovaných žalobcov na prístup k súdu a predtým, než bude na tento účel stanovený výslovný právny základ, teda navrhujem, aby sa Všeobecný súd oprel o článok 55 ods. 3 rokovacieho poriadku, aby neprivilegovaným žalobcom poskytol možnosť určiť si nového právneho zástupcu, ak by sa ukázalo, že pôvodne určený právny zástupca nespĺňa povinnosť nezávislosti.

115.

Napokon a ako už bolo uvedené na inom mieste ( 46 ), zmena právneho zastúpenia neznamená, že by dotknutý účastník konania mohol znovu predložiť nové podania. Zmena právneho zastúpenia znamená, že nový zástupca preberá vec v takej fáze, v ktorej ju zanechal predchádzajúci zástupca, pričom každý z nich je zodpovedný za svoje príslušné úkony.

3.

Záver o druhom odvolacom dôvode

V prejednávanej veci Všeobecný súd nerozhodol vo veci samej. Je teda namieste vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecného súdu.

VII. O trovách

119.

Vzhľadom na to, že navrhujem, aby bola vec vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania účastníkov konania o odvolaní v súlade s článkom 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku použije na konanie o odvolaní, sa rozhodne neskôr.

VIII. Návrh

120.

rozhodol o trovách konania neskôr.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Uznesenie zo 16. decembra 2020, Universität Bremen/REA ( T‑660/19 , neuverejnené, EU:T:2020:633 ) (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

( 3 ) Rozsudok zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA ( C‑515/17 P a C‑561/17 P , EU:C:2020:73 , bod 64 ) (ďalej len „Uniwersytet Wrocławski“).

( 4 ) Napadnuté uznesenie, body 18 až 24.

( 5 ) Napadnuté uznesenie, bod 25.

( 12 ) Táto povinnosť sa v prejudiciálnom konaní neuplatní na základe článku 97 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

( 13 ) Napadnuté uznesenie, body 18 a 19. Pozri tiež rozsudok vo veci Uniwersytet Wrocławski, body 55 až 57 a citovanú judikatúru.

( 14 ) Rozsudky z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia ( 155/79 , EU:C:1982:157 ), a zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia ( C‑550/07 P , EU:C:2010:512 ).

( 15 ) Rôzne smery príslušnej judikatúry boli rozobrané v návrhoch vo veci Uniwersytet Wrocławski, bod 37 a nasl.

( 16 ) Rozsudok vo veci Uniwersytet Wrocławski, bod 64.

( 17 ) Uznesenie z 13. júna 2017, Uniwersytet Wrocławski/REA ( T‑137/16 , neuverejnené, EU:T:2017:407 ).

( 24 ) Rozsudok vo veci Uniwersytet Wrocławski, bod 63.

( 25 ) Rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej a Poľsko/Komisia ( C‑422/11 P a C‑423/11 P , EU:C:2012:553 , bod 25 ) (ďalej len „Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej“).

( 26 ) Rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 ).

( 27 ) Uznesenie z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB ( T‑247/16 , neuverejnené, EU:T:2017:623 ).

( 28 ) Rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 , body 60 až 62 ).

( 29 ) Napadnuté uznesenie, bod 25.

( 36 ) Rozsudok z 8. apríla 1976, Defrenne ( 43/75 , EU:C:1976:56 ).

( 37 ) Pozri napríklad rozsudky z 8. apríla 1976, Defrenne ( 43/75 , EU:C:1976:56 , body 72 až 75 ); zo 17. mája 1990, Barber ( C‑262/88 , EU:C:1990:209 , body 44 a 45 ); alebo zo 16. júla 1992, Legros a i. ( C‑163/90 , EU:C:1992:326 , body 34 až 36 ).

( 38 ) Pozri napríklad rozsudok z 29. septembra 2015, Gmina Wrocław ( C‑276/14 , EU:C:2015:635 , bod 45 ).

( 39 ) Za týchto okolností nepovažujem za potrebné púšťať sa do analýzy otázky, či sa kritérium, ktoré Súdny dvor uplatňuje v prejudiciálnom konaní v reakcii na žiadosti o obmedzenie časových účinkov svojich rozsudkov, uplatní ako také v tomto kontexte.

( 40 ) Univerzita v Brémach sa tiež dovoláva porušenia článku 6 ods. 1 EDĽP. Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, posledný uvedený nástroj nepredstavuje, kým k nemu Európska únia nepristúpi, právny nástroj, ktorý by bol formálne začlenený do práva Únie. Súdne preskúmanie napadnutého uznesenia musí byť preto vykonané so zreteľom na článok 47 Charty. Pri uplatňovaní článku 52 ods. 3 Charty, podľa ktorého je zmysel a rozsah práv stanovených v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, rovnaký, ak nie širší, ako práva stanovené EDĽP, je však potrebné náležite zohľadniť článok 6 ods. 1 EDĽP (a tiež článok 13 EDĽP), ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa týchto ustanovení.

( 41 ) Napadnuté uznesenie, bod 35. Podobne sa opakovane vyjadril aj ESĽP. Pozri napríklad rozsudok ESĽP z 11. februára 2014, Maširević v. Srbsko, (CE:ECHR:2014:0211JUD003067108, bod 46 a citovaná judikatúra).