C-115/21

proti

Európskemu parlamentu

„Odvolanie – Inštitucionálne právo – Akt o voľbách poslancov Európskeho parlamentu – Článok 13 – Zánik mandátu v dôsledku odsúdenia – Rokovací poriadok Európskeho parlamentu – Článok 4 ods. 4 druhý pododsek a článok 8 – Vyhlásenie predsedu Európskeho parlamentu, ktorým vzal na vedomie uvoľnenie mandátu – Žiadosť o naliehavé prijatie iniciatívy na potvrdenie imunity europoslanca – Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“

Úvod

1.

Počiatky prejednávanej veci siahajú k udalostiam súvisiacim s referendom o sebaurčení autonómneho spoločenstva Katalánsko (Španielsko), ktoré sa konalo v októbri 2017. Odvolateľ, pán Oriol Junqueras i Vies, bol v čase konania tohto referenda, ktoré medzičasom Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) vyhlásil za nezákonné, podpredsedom Gobierno autonómico de Cataluña (Katalánska autonómna vláda, Španielsko). V dôsledku týchto udalostí bolo začaté trestné konanie proti viacerým osobám vrátane odvolateľa, ktorý bol vzatý do vyšetrovacej väzby.

4.

Súdny dvor vo svojom rozsudku z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( 4 ), rozhodol, že k získaniu postavenia člena Parlamentu dochádza na účely článku 9 protokolu o výsadách a imunitách na základe a v okamihu oficiálneho vyhlásenia výsledkov volieb uskutočneného členskými štátmi, takže zvolená osoba požíva imunitu podľa druhého odseku tohto článku. Okrem toho, ak dotknutý orgán nepožiada Parlament o pozbavenie imunity dotknutého poslanca, z tejto imunity vyplýva povinnosť zrušenia väzby uvalenej na dotknutú osobu s cieľom umožniť dotknutej osobe dostaviť sa do Parlamentu a splniť tam formálne podmienky požadované právom Únie. ( 5 )

5.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd) uznesením z 9. januára 2020 rozhodol o účinkoch tohto rozsudku Súdneho dvora na trestné konanie. Tento súd predovšetkým konštatoval, že nie je opodstatnené povoliť cestu odvolateľa do sídla Parlamentu, povoliť jeho prepustenie na slobodu, vyhlásiť rozsudok zo 14. októbra 2019 za neplatný ani požiadať Parlament o pozbavenie imunity. Uvedený súd totiž usúdil, že vzhľadom na štádium, v ktorom sa trestné konanie proti odvolateľovi nachádzalo v čase jeho zvolenia do Parlamentu, sa na odvolateľa nevzťahovala poslanecká imunita podľa španielskeho práva. ( 6 ) Okrem toho Ústredná volebná komisia vyhlásila nezvoliteľnosť odvolateľa z dôvodu jeho odsúdenia na trest odňatia slobody.

6.

V dôsledku týchto udalostí stratil odvolateľ postavenie poslanca Parlamentu. Na Všeobecnom súde odvolateľ napadol rôzne opatrenia, ktoré voči nemu prijal predseda Parlamentu, ako aj jeho odmietnutie prijať ďalšie opatrenia. Tieto žaloby, ktoré Všeobecný súd zamietol ako neprípustné, viedli k celému radu odvolaní vrátane odvolania vo veci samej, ktoré smeruje proti uzneseniu z 15. decembra 2020, Junqueras i Vies/Parlament (T‑24/20, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2020:601 ) ( 7 ).

V článku 7 aktu o voľbách je vymenovaný celý rad funkcií, ktoré sú nezlučiteľné s postavením člena Parlamentu. V odseku 3 tohto článku sa uvádza:

„Okrem toho môže každý členský štát v súlade s článkom 8 rozšíriť nezlučiteľnosť na vnútroštátnej úrovni na ďalšie prípady.“ [ neoficiálny preklad ]

9.

Podľa článku 8 prvého odseku tohto aktu:

„S výhradou ustanovení tohto aktu sa volebný postup v každom členskom štáte spravuje jeho vnútroštátnymi predpismi.“ [ neoficiálny preklad ]

10.

11.

Článok 4 ods. 1, článok 4 ods. 4 druhý pododsek a článok 4 ods. 7 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (9. volebné obdobie – september 2021) (ďalej len „rokovací poriadok“) stanovuje:

„1. Poslanecký mandát vzniká a zaniká v súlade s článkami 5 a 13 aktu [o voľbách].

…

4. …

Ak príslušné orgány členských štátov oznámia predsedovi Parlamentu zánik mandátu poslanca Európskeho parlamentu buď v dôsledku dodatočnej nezlučiteľnosti stanovenej právom tohto členského štátu v súlade s článkom 7 ods. 3 aktu [o voľbách], alebo v dôsledku straty mandátu poslanca podľa článku 13 ods. 3 uvedeného aktu, predseda Parlamentu informuje Parlament, že mandát tohto poslanca zanikol v deň, ktorý uviedli príslušné orgány členského štátu. Pokiaľ takýto deň nebol uvedený, dňom zániku mandátu je deň oznámenia, ktoré vykonal uvedený členský štát.

…“

13.

Článok 8 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje:

„V naliehavom prípade, ak je poslanec zadržaný alebo je jeho sloboda pohybu obmedzená v zjavnom rozpore s jeho výsadami a imunitami, predseda Parlamentu sa môže po porade s predsedom a spravodajcom príslušného výboru ujať iniciatívy o potvrdenie výsad a imunít dotknutého poslanca. Predseda Parlamentu oznámi túto iniciatívu výboru a informuje o nej Parlament.“

14.

Článok 9 rokovacieho poriadku stanovuje postup, ktorý treba dodržať, pokiaľ ide o žiadosti o zbavenie alebo ochranu imunity poslanca Parlamentu.

17.

Dňa 20. decembra 2019 po vyhlásení rozsudku Junqueras Vies ( 10 ), v ktorom Súdny dvor potvrdil postavenie odvolateľa ako člena Parlamentu, pani Diana Riba i Giner, ktorá bola tiež členkou Parlamentu, podala v mene odvolateľa predsedovi tejto inštitúcie žiadosť, aby sa na základe článku 8 rokovacieho poriadku prijali naliehavé opatrenia s cieľom potvrdiť imunitu odvolateľa (ďalej len „žiadosť z 20. decembra 2019“). V dňoch 10. a 13. januára 2020 pani Riba i Giner svoju žiadosť doplnila, pričom predsedu Parlamentu požiadala predovšetkým o to, aby odmietol vyhlásiť mandát odvolateľa za uvoľnený, a predložila doplňujúce dokumenty.

18.

Rozhodnutím z 3. januára 2020 vyhlásila Ústredná volebná komisia nezvoliteľnosť odvolateľa z dôvodu jeho odsúdenia na trest odňatia slobody. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolateľ opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd), v ktorom navrhoval odklad výkonu tohto rozhodnutia. Dňa 9. januára 2020 Tribunal Supremo (Najvyšší súd) tento návrh zamietol.

19.

Na plenárnom zasadnutí 13. januára 2020 vyzval predseda Parlamentu túto inštitúciu na to, aby vzala na vedomie jednak zvolenie odvolateľa do Parlamentu s účinnosťou od 2. júla 2019 ( 11 ) a jednak uvoľnenie jeho mandátu od 3. januára 2020.

Dňa 2. marca 2020 vzniesol Parlament námietku neprípustnosti žaloby odvolateľa z dôvodu, že napadnuté akty nepredstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ.

23.

V napadnutom uznesení Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti bez toho, aby sa vecou zaoberal po vecnej stránke.

24.

Pokiaľ ide o vyhlásenie z 13. januára 2020, Všeobecný súd so zreteľom na článok 13 ods. 3 aktu o voľbách a článok 4 ods. 4 rokovacieho poriadku rozhodol, že toto potvrdenie je čisto informatívnym aktom, ktorý nemôže byť predmetom žaloby podľa článku 263 ZFEÚ, keďže všetky účinky na právne postavenie odvolateľa vyplývajú z vnútroštátnych aktov, ktoré Parlament nemá právomoc preskúmať. ( 13 )

25.

Všeobecný súd tak vyhovel Parlamentom vznesenej námietke neprípustnosti a žalobu zamietol ako neprípustnú v celom rozsahu.

Odvolacie konanie a návrhy účastníkov konania

29.

Dňa 25. februára 2021 podal odvolateľ v tejto veci odvolanie.

30.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 9. júna 2021 bol povolený vstup Španielskeho kráľovstva do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov Parlamentu. Uznesením z 28. septembra 2021 predseda Súdneho dvora zamietol návrh na vstup pána Carles Puigdemont i Casamajó a pána Antoni Comín i Oliveresa do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov pána Junqueras i Viesa.

–

vyhlásil žalobu podanú na Všeobecný súd za prípustnú,

–

vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o žalobných dôvodoch, o ktorých ešte nerozhodol,

–

uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania o námietke neprípustnosti vo veci T‑24/20 a trovy odvolacieho konania.

O odvolaní

34.

Odvolateľ vo svojom odvolaní uvádza štyri odvolacie dôvody. ( 19 ) Tri z nich sa týkajú prípustnosti jeho návrhov na zrušenie vyhlásenia z 13. januára 2020 a posledný sa týka prípustnosti jeho návrhov smerujúcich proti zamietnutiu žiadosti z 20. decembra 2019.

O prípustnosti jednotlivých odvolacích dôvodov

35.

Parlament vo svojom vyjadrení k odvolaniu spochybňuje prípustnosť prvého, tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že nespĺňajú požiadavky, ktoré vyžadujú článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ, článok 58 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 168 ods. 1 písm. d) a článok 169 ods. 2 rokovacieho poriadku, keďže v nich nie sú presne označené body odôvodnenia napadnutého uznesenia, proti ktorým sa namieta, a nie sú konkrétne uvedené právne argumenty na podporu odvolacieho návrhu. Odvolateľ proti touto tvrdeniu namieta vo svojej replike.

Svojím prvým odvolacím dôvodom vytýka odvolateľ Všeobecnému súdu to, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 13 ods. 3 aktu o voľbách, keď rozhodol, že toto ustanovenie, a teda aj článok 4 ods. 4 rokovacieho poriadku, sa v jeho situácii uplatňujú.

Tvrdenia účastníkov konania

39.

Odvolateľ v podstate tvrdí, že v španielskom práve sa nezvoliteľnosť vyplývajúca z odsúdenia na trest odňatia slobody, pokiaľ ide o osobu, ktorá získala volebný mandát, nekvalifikuje ako odňatie mandátu, ale ako dôvod nezlučiteľnosti, pričom táto nezlučiteľnosť vzniká vo vzťahu k získaniu mandátu ex post . Článok 13 ods. 3 aktu o voľbách, ktorý sa týka odňatia mandátu, sa preto neuplatňuje.

40.

Odvolateľ ďalej tvrdí, že hoci článok 7 ods. 3 aktu o voľbách umožňuje členským štátom rozšíriť dôvody nezlučiteľnosti uplatniteľné na vnútroštátnej úrovni, vzťahuje sa to len na nezlučiteľnosť rovnakej povahy ako je uvedená v článku 7 ods. 1 a 2 tohto aktu, t. j. nezlučiteľnosť súvisiaca so zastávaním určitých pracovných miest alebo určitých funkcií. Uvádza, že toto ustanovenie sa naopak nevzťahuje na nezlučiteľnosť súvisiacu s odsúdením za trestný čin, ako je to v prejednávanom prípade.

Na rozdiel od Parlamentu sa domnievam, že prvý odvolací dôvod je prípustný a že sa týka výkladu článku 13 ods. 3 aktu o voľbách. Myslím si však, že tento odvolací dôvod je nedôvodný, a to z nasledujúcich dôvodov.

44.

Logika argumentácie odvolateľa spočíva v tom, že zámerne zamieňa terminológiu aktu o voľbách s terminológiou vnútroštátneho práva, aby sa na jeho situáciu nevzťahovalo žiadne ustanovenie tohto aktu. Odvolateľ totiž najprv poukazuje na význam pojmu „nezlučiteľnosť“ vo vnútroštátnom práve na účely svojho tvrdenia, že v jeho prípade nejde o odňatie mandátu, ale iba o nezlučiteľnosť. V druhom rade naopak vyžaduje, aby sa tento istý pojem, ktorý je obsiahnutý v článku 7 ods. 3 aktu o voľbách, vykladal autonómne, pričom vylúčil prípady nezlučiteľnosti (v zmysle vnútroštátneho práva) nesúvisiace so zastávaním pracovnej pozície alebo funkcie.

45.

Je pravda, že samotné znenie článku 13 ods. 3 aktu o voľbách môže vyvolávať nejasnosti, keďže sa vzťahuje na prípad, keď „právny predpis členského štátu výslovne požaduje odňatie mandátu člena Parlamentu“. Toto ustanovenie sa však má vykladať v tom zmysle, že hoci na účely stanovenia dôvodov odňatia mandátu a postupov súvisiacich s jeho vyhlásením odkazuje na vnútroštátne právo, samotný pojem „odňatie mandátu“ sa má vykladať autonómne. Nemožno totiž vyžadovať, aby akt o voľbách zohľadňoval všetky formulácie použité vo vnútroštátnom práve členských štátov na označenie odňatia mandátu poslanca.

46.

Nejasnosti vyplývajú možno zo skutočnosti, že v článku 13 ods. 3 aktu o voľbách sa v jeho španielskej jazykovej verzii používa pojem „anulación del mandato“, ktorý vyvoláva dojem, že ide o vyhlásenie neplatnosti mandátu ex tunc . Pojmy použité v iných jazykových verziách ( 23 ) však takémuto výkladu bránia, pričom jasne evokujú stratu mandátu počas jeho výkonu.

50.

Všeobecný súd tak oprávnene konštatoval, že článok 13 ods. 3 aktu o voľbách sa v situácii odvolateľa uplatňuje a že predseda Parlamentu môže v súlade s článkom 4 ods. 4 rokovacieho poriadku len informovať Parlament o skončení jeho mandátu, ku ktorému došlo v dôsledku vnútroštátnych rozhodnutí, pričom táto informácia nevyvoláva vlastné právne účinky, ktoré by z nej robili napadnuteľný akt podľa článku 263 ZFEÚ.

51.

Prvý odvolací dôvod tak musí byť zamietnutý.

O druhom odvolacom dôvode

Parlament, ktorý pritom subsidiárne spochybňuje tvrdenia odvolateľa, v prvom rade tvrdí, že skutočnosť, že Všeobecný súd považoval článok 4 ods. 7 rokovacieho poriadku za neuplatniteľný, bola len subsidiárnym dôvodom napadnutého uznesenia, takže aj za predpokladu, že by bol druhý odvolací dôvod dôvodný, tento dôvod by neumožnil zrušenie napadnutého uznesenia. Tento odvolací dôvod je tak podľa Parlamentu neúčinný.

Moje posúdenie

55.

Druhý odvolací dôvod je založený na predpoklade, že článok 4 ods. 7 rokovacieho poriadku oprávňuje Parlament „z vlastnej iniciatívy posúdiť“ (čo podľa odvolateľa znamená preskúmať) vymenovanie, ktoré predstavuje dôvod nezlučiteľnosti týkajúcej sa mandátu člena Parlamentu.

56.

Tento predpoklad je však nesprávny. Článok 4 ods. 7 rokovacieho poriadku neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by sa dalo chápať v tomto zmysle. Toto ustanovenie totiž stanovuje len to, že na jednej strane v situácii, keď sa zdá, že prijatie mandátu sa zakladá na vecných nepresnostiach alebo neplatnom súhlase, Parlament môže vyhlásiť preskúmavané vymenovanie za neplatné, zatiaľ čo na druhej strane v prípade, že sa zdá, že sa na rovnakej vade zakladá zánik mandátu, môže odmietnuť potvrdiť uvoľnenie mandátu. V uvedenom ustanovení sa v žiadnom prípade nezmieňujú vymenovania, ktoré sú nezlučiteľné s mandátmi členov Parlamentu.

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu po prvé vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že dôvod nezvoliteľnosti, ktorý bol na neho uplatnený, patrí do rámca volebného postupu, a teda do výlučnej právomoci členských štátov (prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu). Po druhé mu tiež vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nerozhodol, že prípustnosť jeho žaloby vyplýva z článkov 39 a 41 Charty, alebo alternatívne, že článok 13 ods. 3 aktu o voľbách, ako aj článok 4 ods. 7 rokovacieho poriadku sú v rozpore s uvedenými ustanoveniami Charty (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu).

Tvrdenia účastníkov konania

60.

Na podporu prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľ uvádza, že hoci články 8 a 12 aktu o voľbách odkazujú na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o volebný postup a platnosť mandátov, tento odkaz sa netýka takého dôvodu nezlučiteľnosti, aký sa uplatňuje vo vzťahu k nemu, takže môže dôjsť k preskúmaniu tohto dôvodu zo strany Parlamentu. Odvolanie je preto v rozsahu, v akom smeruje proti absencii takéhoto preskúmania zo strany Parlamentu, prípustné.

61.

V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľ uvádza, že prípustnosť jeho odvolania vyplýva z ustanovení aktu o voľbách a rokovacieho poriadku, vykladaných v súlade s článkami 39 a 41 Charty.

Moje posúdenie

65.

Pokiaľ ide o prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu, nestotožňujem sa s názorom Parlamentu, podľa ktorého napadnuté uznesenie neobsahuje závery, na ktoré odvolateľ poukazuje. Odvolateľ sa totiž snaží spochybniť práve dôvody záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého Parlament nemal právomoc preskúmať rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie, ktoré sa ho týkalo, a to z dôvodu, že toto rozhodnutie patrí do sféry výlučných právomocí členských štátov, pokiaľ ide o úpravu volebného postupu a platnosť mandátov.

66.

Domnievam sa však, že táto časť tretieho odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

67.

Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že k nezvoliteľnosti odvolateľa došlo po jeho zvolení do Parlamentu. Môže totiž dôjsť k tomu, že osoba, ktorá vykonáva volebný mandát, stratí svoje právo byť volený, čo má zvyčajne za následok odňatie mandátu. Pokiaľ však v práve Únie nie je ustanovené inak, právo byť volený sa naďalej spravuje právom členských štátov, a to tak pred voľbami, ako aj počas trvania mandátu.

71.

Všeobecný súd tak správne vychádzal z predpokladu, že právo byť volený patrí do „volebného postupu“ v zmysle článku 8 ods. 1 aktu o voľbách, ktoré sa spravuje právom členských štátov, takže Parlament nemá právomoc preskúmavať vnútroštátne rozhodnutia, ktorými sa rozhodlo o strate práva byť volený a ktoré v dôsledku toho viedli k odňatiu mandátu.

72.

Prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu tak treba zamietnuť.

73.

Napokon v rozsahu, v akom odvolateľ namieta proti nezákonnosti článku 13 ods. 3 aktu o voľbách a článku 4 ods. 7 rokovacieho poriadku vzhľadom na články 39, 41 a 21 Charty pre prípad, že by sa tieto ustanovenia vykladali v tom zmysle, že mu nepriznávajú právo napadnúť vyhlásenie z 13. januára 2022, táto výhrada je tak neúčinná, ako aj neprípustná.

77.

V systéme práva Únie totiž za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci ( 26 ), môže byť takýto žalobný dôvod uplatnený len na základe článku 277 ZFEÚ.

78.

V prvom rade pritom žalobný dôvod založený na článku 277 ZFEÚ možno uplatniť len na podporu prípustnej žaloby, no nemôže byť samotným predmetom žaloby, a odôvodňovať tak jej prípustnosť. ( 27 ) V druhom rade, podľa judikatúry Súdneho dvora takýto dôvod nemožno uplatniť po prvýkrát v rámci odvolania. ( 28 )

79.

Odvolateľ tvrdí, že tým, že sa Všeobecný súd obmedzil len na analýzu článku 8 rokovacieho poriadku, dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého iniciatíva prijatá predsedom Parlamentu na základe tohto ustanovenia s cieľom potvrdiť imunitu člena Parlamentu nemá pre príslušné orgány členských štátov záväzné účinky. Tento záver má za dôsledok to, že prípadné zamietnutie žiadosti o prijatie takejto iniciatívy nie je napadnuteľné na súde, keďže toto zamietnutie nevyvoláva účinky na právne postavenie dotknutého člena Parlamentu.

82.

Podľa odvolateľa pritom článok 8 rokovacieho poriadku, vykladaný v spojení s článkom 39 Charty a povinnosťou lojálnej spolupráce, mal priviesť Všeobecný súd k opačnému záveru. Podľa jeho názoru mal teda Všeobecný súd konštatovať, že v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, bol predseda Parlamentu povinný prijať iniciatívu na základe článku 8 rokovacieho poriadku, a že preto zamietnutie žiadosti o prijatie takejto iniciatívy vyvolalo vo vzťahu k odvolateľovi právne účinky. V dôsledku uvedeného je odvolanie proti tomuto zamietnutiu prípustné.

83.

Parlament poznamenáva, že v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľ vážne nenamieta proti hlavnému dôvodu zamietnutia jeho žaloby ( 29 ) Všeobecným súdom, t. j. že táto žaloba smeruje proti neexistujúcemu aktu. Tvrdenia, ktoré odvolateľ uvádza na vyvrátenie subsidiárneho dôvodu zamietnutia jeho žaloby, súvisiaceho s nezáväzným charakterom prípadnej iniciatívy predsedu Parlamentu na základe článku 8 rokovacieho poriadku a s neexistenciou právnych účinkov zamietnutia žiadosti o prijatie takejto iniciatívy, sú preto podľa názoru Parlamentu neúčinné.

Je pritom potrebné konštatovať, že, po prvé, odvolateľ nenamieta proti hlavnému dôvodu zamietnutia jeho žaloby Všeobecným súdom, t. j. neexistencii napadnutého aktu. Jediný bod odvolania, ktorý by na ňu mohol poukazovať, to znamená bod, v ktorom odvolateľ uvádza celý rad výnimočných okolností, ktorými sa vyznačuje jeho situácia a ktoré spočívajú hlavne v udalostiach predchádzajúcich žiadosti z 20. decembra 2019, sa nachádza v odôvodnení venovanom údajne záväznému charakteru iniciatívy predsedu Parlamentu, prijatej na základe článku 8 rokovacieho poriadku. Odvolateľ tak nevysvetľuje, ako mali tieto okolnosti priviesť Všeobecný súd k tomu, aby mlčanie predsedu Parlamentu považoval za implicitné zamietnutie predmetnej žiadosti.

87.

Treba tiež po druhé konštatovať, že odvolateľ nespochybňuje ani závery Všeobecného súdu týkajúce sa diskrečnej povahy iniciatívy predsedu Parlamentu, prijatej na základe článku 8 rokovacieho poriadku, a neexistencie jeho povinnosti odpovedať na také žiadosti, akou je žiadosť z 20. decembra 2019. Jediné tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého má predseda Parlamentu povinnosť prijať takúto iniciatívu na základe zásady lojálnej spolupráce, je zjavne nedôvodné, pretože táto zásada sa netýka spolupráce predsedu inštitúcie s členmi tejto inštitúcie, ale spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami pri dosahovaní cieľov Únie. Okrem toho toto tvrdenie nepatrí do rámca prípustnosti, ale vecnej stránky veci.

88.

Napokon po tretie nie som presvedčený tvrdeniami uvádzanými odvolateľom v odvolaní, pokiaľ ide o záväzný charakter iniciatívy predsedu Parlamentu prijatej na základe článku 8 rokovacieho poriadku.

92.

V dôsledku uvedeného sa odvolateľovi nepodarilo účinne spochybniť dôvodnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, týkajúceho sa neprípustnosti žaloby v rozsahu, v akom smerovala proti údajnému zamietnutiu žiadosti z 20. decembra 2019. Štvrtý odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť.

Návrh

93.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy, keďže žiadny z odvolacích dôvodov nebol úspešný, je opodstatnené zamietnuť odvolanie v celom rozsahu. Ak sa Súdny dvor bude riadiť týmto návrhom, odvolateľovi by sa mala uložiť povinnosť nahradiť trovy konania, keďže to Parlament v tomto zmysle navrhol. Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania spojené s jeho vedľajším účastníctvom.

94.

Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 266 .

( 3 ) Vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( C‑502/19 , EU:C:2019:1115 ).

( 4 ) C‑502/19 , EU:C:2019:1115 , bod 71 .

( 5 ) Rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies ( C‑502/19 , EU:C:2019:1115 , výrok).

( 12 ) K daným zamietnutiam došlo uznesením z 3. marca 2020, Junqueras i Vies/Parlament ( T‑24/20 R , neuverejnené, EU:T:2020:78 ), a uznesením podpredsedníčky Súdneho dvora z 8. októbra 2020, Junqueras i Vies/Parlament [( C‑201/20 P(R ), neuverejnené, EU:C:2020:818 ].

( 13 ) Body 54 až 73 napadnutého uznesenia.

( 14 ) Body 75 až 85 napadnutého uznesenia.

( 15 ) Ktoré zaručujú právo byť volený vo voľbách do Parlamentu a právo na dobrú správu vecí verejných.

( 16 ) Body 87 až 93 napadnutého uznesenia.

( 17 ) Body 101 až 106 napadnutého uznesenia.

( 24 ) Podľa odvolania článok 4 ods. 7 rokovacieho poriadku obsahuje pravidlo, že „el Parlamento Europeo puede declarar el nombramiento bajo consideración o rechazar la vacancia del escaño“, zatiaľ čo v skutočnosti toto ustanovenie stanovuje, že „el Parlamento podrá declar inválido el mandato examinado o podrá negarse a declarar la vacante“.

( 25 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia ( C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P , EU:C:2004:6 , bod 51 ), ako aj najnovšie uznesenie z 2. apríla 2020, ITSA/Komisia ( C‑553/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:248 , body 28 a 29 ).

( 26 ) To znamená v situácii, keď osoba podliehajúca súdnej právomoci napadne akt, ktorý jej nie je určený a ktorý sa jej priamo netýka, po uplynutí lehoty na podanie žaloby proti tomuto aktu.

( 27 ) Uznesenie zo 16. novembra 2000, Schiocchet/Komisia ( C‑289/99 P , EU:C:2000:641 , bod 25 ).

( 28 ) Rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia ( C‑10/18 P , EU:C:2020:149 , body 121 až 126 ).

( ) V časti jeho žaloby smerujúcej proti údajnému zamietnutiu žiadosti z 20. decembra 2019 zo strany predsedu Parlamentu.