C-120/21
ECLI:EU:C:2022:367
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CC0120
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62021CC0120
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 5. mája 2022 ( 1 )
Vec C‑120/21
LB
proti
TO
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Peňažná náhrada za platenú dovolenku za kalendárny rok nevyčerpanú pri skončení pracovného pomeru – Premlčacia lehota troch rokov – Začiatok plynutia – Povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky“
I. Úvod
1.
Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) Súdny dvor o výklad článku 7 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( 2 ) a článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie ( 3 ).
2.
Tento návrh bol prednesený v rámci sporu medzi TO a LB, ktorého cieľom je vyplatenie peňažnej náhrady za dni platenej dovolenky za kalendárny rok. LB uplatňuje premlčanie nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorého sa domáha TO.
3.
Otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, vyzýva k stanovisku, či je uplatnenie vnútroštátnych ustanovení v oblasti premlčania nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok v súlade s právom Únie vtedy, keď zamestnávateľ nedodržal povinnosť vyzvať a poučiť pracovníka, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky, ako ju Súdny dvor vyvodil v rozsudkoch zo 6. novembra 2018, Kreuziger ( 4 ) a Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften ( 5 ).
4.
V týchto rozsudkoch totiž Súdny dvor rozhodol, že zamestnávateľ musí zamestnanca vyzvať na uplatnenie nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok a poučiť o možnom zániku tohto nároku. Ak tento zamestnávateľ uloženú povinnosť nedodrží, uvedený nárok nemôže zaniknúť uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia na prenesenie dovolenky upraveného vnútroštátnym právom.
5.
Súdny dvor by mal v rámci prejednávanej veci rozhodnúť, či to, čo rozhodol vo veci zániku nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, platí rovnako aj pre uplatnenie všeobecnej premlčacej lehoty na tento nárok. Presnejšie, môže taká lehota začať plynúť a skončiť nezávisle od toho, či zamestnávateľ skutočne zamestnancovi umožnil uplatnenie tohto nároku?
6.
V nasledujúcej analýze vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že je s nimi v rozpore taká vnútroštátna právna úprava, pri uplatnení ktorej nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorý vznikol počas referenčného obdobia, a zároveň aj nárok na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nebola vyčerpaná v prípade skončenia pracovného pomeru, podlieha premlčacej lehote troch rokov, ktorá začína plynúť na konci tohto referenčného obdobia, a to vtedy, keď zamestnávateľ nedodržal svoju povinnosť vyzvať a poučiť zamestnanca, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky týmto zamestnancom.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
7.
Článok 7 smernice 2003/88 s názvom „Ročná dovolenka“ uvádza toto:
„1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
2. Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“
B.
Nemecké právo
8.
§ 7 Bundesurlaubsgesetz (spolkový zákon o dovolenke) ( 6 ) z 8. januára 1963, v znení zo 7. mája 2002, ktoré je uplatniteľné na pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi sporu, ( 7 ) má názov „Termín, prenesenie a náhrada za dovolenku“. Toto ustanovenie znie:
„…
3. Dovolenku treba nariadiť a vyčerpať v priebehu kalendárneho roka. Prenos dovolenky do nasledujúceho kalendárneho roka je možný, len ak to odôvodňujú naliehavé dôvody týkajúce sa podniku alebo dôvody týkajúce sa osoby zamestnanca. V prípade prenosu dovolenky treba dovolenku nariadiť a vyčerpať v priebehu prvých troch mesiacov nasledujúceho kalendárneho roka. Na žiadosť zamestnanca sa však čiastková dovolenka, na ktorú vznikol nárok v súlade s § 5 ods. 1 písm. a) prenáša do nasledujúceho kalendárneho roka.
4. Ak z dôvodu skončenia pracovného pomeru už nemožno čerpanie dovolenky úplne alebo sčasti nariadiť, vzniká nárok na náhradu.“
9.
Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“), ktorý sa uplatňuje na pracovnoprávny pomer medzi stranami sporu vo veci samej, v § 194, s názvom „Predmet premlčania“, uvádza toto:
„1. Nárok domáhať sa voči inej osobe konania alebo opomenutia (pohľadávka) podlieha premlčaniu.
…“
10.
Podľa § 195 BGB s názvom „Všeobecná premlčacia lehota“:
„Všeobecná premlčacia lehota sú tri roky.“
11.
§ 199 BGB s názvom „Začiatok plynutia všeobecnej premlčacej lehoty a maximálne trvanie premlčacej lehoty“ znie takto:
„1. Pokiaľ nie je uvedené inak, všeobecná premlčacia lehota začína plynúť na konci roka, v priebehu ktorého
(1)
došlo ku vzniku nároku a
(2)
sa veriteľ dozvedel o okolnostiach, ktoré zakladajú nárok, a o osobe dlžníka alebo by sa o nich musel dozvedieť, ak by nekonal s hrubou nedbanlivosťou.
…“
4. Iné nároky, ako sú nároky uvedené v odsekoch 2 až 3a, sa premlčia po desiatich rokoch od ich vzniku, a to bez ohľadu na to, či sa o nich veriteľ dozvedel alebo by sa o nich musel dozvedieť, ak by nekonal s hrubou nedbanlivosťou.
…“
12.
Podľa § 204 BGB s názvom „Prerušenie premlčania uplatnením nároku na súde“:
„1. Premlčanie sa prerušuje
(1) podaním návrhu na výkon alebo uznanie nároku…“
…“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka
13.
TO pracovala pre LB ako pracovníčka zodpovedná za dane a účtovníctvo od 1. novembra 1996 do 31. júla 2017. Mala nárok na 24 dní dovolenky za kalendárny rok. Listom z 1. marca 2012 zamestnávateľ LB potvrdil TO, že jej nárok na zvyšok dovolenky v trvaní 76 dní za kalendárny rok 2011, ako aj za predošlé štyri roky 31. marca 2012 nezanikne, keďže si dovolenku z dôvodu vysokého pracovného nasadenia v advokátskej kancelárii nemohla vyčerpať. Od roku 2012 do roku 2017 zamestnávateľ LB poskytol TO celkom 95 dní dovolenky. TO si svoju zákonnú minimálnu dovolenku úplne nevyčerpala. LB nevyzval TO, aby čerpala ďalšiu dovolenku, ani nepoukázal na to, že nevyčerpaná dovolenka môže zaniknúť uplynutím kalendárneho roka alebo obdobia na prenos dovolenky.
14.
Žalobou podanou 6. februára 2018 na Arbeitsgericht (pracovný súd, Nemecko) sa TO domáha peňažnej náhrady za 101 dní platenej dovolenky za kalendárny rok, za roky 2017 a predošlé roky, ktoré TO nevyčerpala pred koncom jej pracovného pomeru. LB sa domnieva, že nárok na predmetnú dovolenku zanikol. V tejto súvislosti tvrdí, že svoje povinnosti poučiť a vyzvať zamestnanca nemohol poznať a ani ich dodržať, keďže judikatúra Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) sa zmenila až po skončení pracovného pomeru, a to rozhodnutiami z 19. februára 2019. Okrem toho nie je povinný vyplatiť náhradu z dôvodu nevyčerpanej dovolenky preto, lebo nároky na dovolenku, za ktorú môže TO požadovať náhradu, sú premlčané.
15.
Arbeitsgericht (pracovný súd) uložil LB povinnosť zaplatiť peňažnú náhradu za zvyšok dovolenky za rok 2017. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.
16.
Na základe odvolania podaného TO uložil Landesarbeitsgericht (Krajinský pracovný súd, Nemecko) zamestnávateľovi LB povinnosť zaplatiť TO peňažnú náhradu za 76 dní nevyčerpanej dovolenky za roky 2013 až 2016, teda 17376,64 eura pred zdanením. Domnieval sa, že vzhľadom na požiadavky práva Únie nemohol nárok TO zaniknúť na základe § 7 ods. 3 BUrlG a nemohol byť ani premlčaný na základe všeobecných ustanovení o premlčaní vyvodených z § 194 a nasl. BGB, pretože LB neumožnil TO vyčerpať si dovolenku.
17.
LB podal na vnútroštátny súd opravný prostriedok „Revision“.
18.
Vnútroštátny súd uvádza, že na základe judikatúry vychádzajúcej z rozsudkov Kreuziger a Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften nárok TO na platenú dovolenku za kalendárny rok za roky 2013 až 2016 podľa § 7 ods. 3 BUrlG nezanikol, pretože LB opomenul vyzvať TO na vyčerpanie dovolenky a riadne a včas ju poučiť o tom, že ak si dovolenku nevyčerpá, nárok na dovolenku zanikne na konci kalendárneho roka alebo obdobia na prenesenie dovolenky.
19.
Rovnako ako Súdny dvor, vnútroštátny súd vychádzal zo zásady, že zánik nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok v prípade, že si zamestnanec dovolenku nemohol vyčerpať, prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, a to v prípade, že existujú osobitné okolnosti odôvodňujúce zánik nároku na túto dovolenku. Tento súd však konštatuje, že LB mohol umožniť TO vyčerpať si svoju dovolenku za roky 2013 až 2016 ak by si tento zamestnávateľ splnil svoje povinnosti vyzvať a poučiť, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky.
20.
Keďže LB uplatnil námietku premlčania na základe § 194 a 195 BGB, z ktorého vyplýva, že nároky veriteľa sú premlčané uplynutím troch rokov od konca roka, v priebehu ktorého nárok vznikol, uvedený súd musí preskúmať, či nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorý nemohol zaniknúť podľa § 7 ods. 3 BUrlG, je premlčaný.
21.
Vnútroštátny súd uvádza, že návrh TO nie je dôvodný v rozsahu, v akom sa týka náhrady za nevyčerpanú dovolenku za roky 2013 a 2014, ak by § 7 BUrlG, vykladaný v zmysle práva Únie, nebránil premlčaniu nároku na dovolenku za tieto roky a z hľadiska okamihu začatia plynutia premlčacej lehoty by umožňoval vychádzať z referenčného roka, v priebehu ktorého došlo ku vzniku nároku, a to aj v prípade, že zamestnávateľ neposkytol súčinnosť.
22.
Tento súd si tiež želá zistiť, aký je vzťah všeobecných ustanovení o premlčaní v § 194 a nasl. BGB a § 7 BUrlG vzhľadom na judikatúru, ktorá vychádza z rozsudkov Kreuziger a Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften. Z hľadiska tejto judikatúry by totiž uplatnenie vnútroštátnych predpisov o premlčaní nároku na dovolenku v takej situácii, o akú ide v spore vo veci samej, mohlo viesť k porušeniu článku 7 smernice 2003/88 a článku 31ods. 2 Charty.
23.
Konkrétne je potrebné určiť, či sa má z uvedenej judikatúry vyvodiť, že tieto ustanovenia bránia tomu, aby sa od zamestnanca požadovalo podanie žaloby v súlade s § 204 ods. 1 BGB na to, aby sa prerušilo premlčanie jeho nároku na dovolenku v situácii, keď mu jeho zamestnávateľ neumožnil tento nárok uplatniť.
24.
Vnútroštátny súd má pochybnosti o správnom výklade práva Únie, keďže Súdny dvor už v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov pripustil uplatnenie premlčacej lehoty pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.
25.
Z hľadiska zásady efektivity však poznatky, ktoré možno vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora, vyžadujú dodatočné objasnenie, pokiaľ ide o ich použitie na uplatnenie nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok. V centre otázok vnútroštátneho súdu je konkrétne otázka začiatku plynutia premlčacej lehoty.
26.
Podľa prvého stanoviska možno považovať použitie vnútroštátnych pravidiel premlčania na uplatnenie tohto nároku za zlučiteľné so zásadou efektivity. Tým, že vnútroštátny zákonodarca určil trojročnú premlčaciu lehotu, vytvoril primeranú rovnováhu medzi záujmami zamestnávateľa ako povinného z nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok a záujmami zamestnanca ako oprávneného z tohto nároku. Vnútroštátny súd zdôraznil, že v súlade s § 195 a § 199 ods. 1 bod 1 a 2 BGB začína táto lehota plynúť až od nadobudnutia vedomosti o nároku alebo až od okamihu, kedy bolo možné sa o nároku dozvedieť, a poznamenáva, že zamestnanec, ktorý má za normálnych okolností vedomosť o nároku na dovolenku vyplývajúcom z jeho pracovnej zmluvy, zo zákona alebo z kolektívnych zmlúv, dokáže na súde tento nárok uplatniť v dostatočne dlhej lehote, a tým prerušiť premlčanie.
27.
Podľa druhého stanoviska však judikatúra Súdneho dvora obsahuje tiež prvky, ktoré umožňujú dospieť k záveru, že uplatnenie vnútroštátnych pravidiel premlčania nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok je nezlučiteľné so zásadou efektivity vtedy, keď zamestnávateľ nedodržal povinnosť vyzvať a poučiť zamestnanca, pokiaľ ide o nárok na dovolenku.
28.
Súdny dvor už totiž v inej súvislosti rozhodol, že uplatnenie premlčacej lehoty má takú povahu, že prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatnenie práv udelených právom Únie, a preto porušuje zásadu efektivity v spojení so zásadou právnej istoty vtedy, ak premlčacia lehota začína plynúť v deň, v ktorý žalobca nemohol mať vedomosť o svojich právach vyplývajúcich z práva Únie alebo nemohol poznať ich rozsah, pretože nemal k dispozícii potrebné informácie. ( 8 )
29.
V tejto súvislosti teda podľa vnútroštátneho súdu vzniká otázka, či článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty vyžadujú, aby bolo začatie plynutia premlčacej lehoty podmienené nielen vedomosťou o vzniku a rozsahu nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok ale tiež informáciou o časovom obmedzení a prípadnom zániku tohto nároku, ktorú musí zamestnávateľ poskytnúť pri výkone svojej povinnosti zamestnanca vyzvať a poučiť, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky.
30.
Za týchto okolností Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bránia článok 7 [smernice 2003/88] a článok 31 ods. 2 [Charty] uplatneniu takej vnútroštátnej právnej úpravy, akou je § 194 ods. 1 v spojení s § 195 [BGB], podľa ktorej nárok na platenú ročnú dovolenku podlieha všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorej plynutie začína podľa podmienok uvedených v § 199 ods. 1 BGB uplynutím bežného kalendárneho roka, ak zamestnávateľ zamestnanca náležite nevyzval a nepoučil, čím mu fakticky znemožnil realizáciu jeho nároku na dovolenku?“
31.
Písomné pripomienky predložila nemecká vláda a Európska komisia. Pojednávanie sa konalo 24. marca 2022.
IV. Analýza
32.
Svojou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v zásade od Súdneho dvora požaduje, aby rozhodol, či sa má článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že je s nimi v rozpore taká vnútroštátna právna úprava, pri uplatnení ktorej nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorý vznikol počas referenčného obdobia, a zároveň aj nárok na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nebola vyčerpaná v prípade skončenia pracovného pomeru, podlieha premlčacej lehote troch rokov, ktorá začína plynúť na konci tohto referenčného obdobia, a to vtedy, keď zamestnávateľ nedodržal svoju povinnosť vyzvať a poučiť zamestnanca, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky.
33.
Pri odpovedi na túto otázku treba zdôrazniť, ako to vyplýva zo samotného znenia článku 7 smernice 2003/88 a judikatúry Súdneho dvora, že prináleží členským štátom definovať vo vnútroštátnej právnej úprave podmienky výkonu a uplatňovania práva na platenú dovolenku za kalendárny rok spolu so spresnením konkrétnych podmienok, za ktorých pracovníci môžu toto právo využiť. ( 9 )
34.
V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že „článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pravidlá výkonu práva na platenú ročnú dovolenku výslovne priznaného touto smernicou vrátane zániku uvedeného práva uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia na prenesenie dovolenky pod podmienkou, že pracovník, ktorému zaniká právo na platenú ročnú dovolenku, mal skutočne možnosť výkonu práva, ktoré mu smernica priznáva“ ( 10 ).
35.
Súdny dvor už spresnil, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je § 7 ods. 3 BUrlG, patrí do oblasti spôsobov uplatňovania platenej dovolenky za kalendárny v zmysle článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 tak, ako ich vyložil Súdny dvor. ( 11 ) Tento druh právnej úpravy patrí medzi pravidlá a postupy vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatnia na účely stanovenia dovolenky pracovníkov s cieľom zohľadniť rôzne prítomné záujmy. ( 12 )
36.
Podľa Súdneho dvora sa však v každej situácii „treba… uistiť, že uplatnenie takýchto vnútroštátnych pravidiel nemôže viesť k zániku nárokov na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré získal pracovník, hoci tento pracovník nemal skutočne možnosť tieto nároky uplatniť“ ( 13 ). Takže „takáto automatická strata nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nepodlieha predchádzajúcemu overeniu toho, či si pracovník skutočne mohol uplatniť tento nárok, je v rozpore s obmedzeniami…, od ktorých sa členské štáty nemôžu odchýliť v prípade, že spresňujú pravidlá uplatňovania uvedeného nároku“ ( 14 ). V skutočnosti „zánik nadobudnutého nároku pracovníka na platenú dovolenku za kalendárny rok alebo jeho súvisiaceho nároku na vyplatenie náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky v prípade skončenia pracovného pomeru bez toho, aby mala dotknutá osoba skutočne možnosť uplatniť tento nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, totiž porušuje samotnú podstatu tohto nároku“ ( 15 ).
37.
Z tejto judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vo veci nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok platí zásada, že tento nárok nemôže zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia na prenesenie dovolenky stanovených vnútroštátnym právom, pokiaľ pracovník nemohol svoju dovolenku vyčerpať. ( 16 )
38.
Keďže sa na nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok uplatňujú pravidlá premlčania uvedené v § 194 a nasl. BGB, patria, rovnako ako § 7 ods. 3 BUrlG, do oblasti spôsobov uplatnenia tohto nároku. Tieto pravidlá teda tiež musia rešpektovať obmedzenia, ktoré sú členským štátom uložené s cieľom neohroziť samotnú podstatu tohto práva.
39.
V osobitnej oblasti nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok ide teda o iné vyjadrenie všeobecného pravidla, podľa ktorého majú členské štáty procesnú autonómiu, ktorej hranice sú dané právom Únie. Je pravda, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia tohto práva do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé než podmienky upravujúce podobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani byť upravené tak, aby výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie v praxi znemožňovali alebo nadmerne sťažovali (zásada efektivity). ( 17 )
40.
V prejednávanej veci ide len o zásadu efektivity. ( 18 ) Pokiaľ ide o túto zásadu, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musí každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania. ( 19 )
41.
Okrem toho Súdny dvor spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá platí okrem pre iného pre definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach. ( 20 )
42.
Pokiaľ ide o analýzu charakteristík premlčacej lehoty, Súdny dvor spresnil, že táto analýza sa musí týkať dĺžky takejto lehoty, ako aj spôsobov jej uplatnenia, vrátane spôsobu, ktorý stanovuje začiatok plynutia uvedenej lehoty. ( 21 )
43.
S použitím tejto štruktúry analýzy treba preskúmať, či a v akom rozsahu je uplatnenie premlčacej lehoty, o ktorú ide v spore vo veci samej, na nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zlučiteľné s právom Únie.
44.
V prvom rade, pokiaľ ide o dĺžku premlčacej lehoty, Súdny dvor už rozhodol, že primerané lehoty na podanie prostriedkov nápravy stanovené pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatnenia práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie, ak sú tieto lehoty z vecného hľadiska dostatočné na to, aby umožnili účastníkovi pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy. ( 22 ) Stanovenie primeraných lehôt na podanie prostriedkov nápravy pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je totiž zlučiteľné s právom Únie. ( 23 )
45.
V prejednávanej veci § 195 BGB, ktorého sa dovoláva LB v spore vo veci samej na obranu proti nárokom TO, stanovuje premlčaciu lehotu na tri roky. Súdny dvor však už rozhodol, že takáto lehota, pokiaľ je stanovená a známa vopred, sa zdá byť primeraná a v súlade so zásadou efektivity. ( 24 )
46.
V druhom rade, pokiaľ ide o okamih začatia plynutia premlčacej lehoty, o ktorú ide v spore vo veci samej, treba overiť, či môže zamestnancovi zabrániť v tom, aby sa počas tejto lehoty domáhal práv, ktoré mu priznáva smernica 2003/88.
47.
Pripomínam, že podľa § 199 ods. 1 BGB začína všeobecná premlčacia lehota plynúť na konci roka, v priebehu ktorého došlo ku vzniku nároku a veriteľ sa dozvedel o okolnostiach, ktoré zakladajú nárok, a o osobe dlžníka alebo by sa o nich musel dozvedieť, ak by nekonal s hrubou nedbanlivosťou. Z tohto ustanovenia vyplýva, že premlčacia lehota troch rokov v zásade začína plynúť na konci referenčného roka, v priebehu ktorého zamestnanec nadobudol nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok. Takto stanovený okamih začatia plynutia tejto premlčacej lehoty spočíva na konštatovaní, podľa ktorého má tento zamestnanec za normálnych okolností vedomosť o nároku na dovolenku vyplývajúcom z jeho pracovnej zmluvy, zo zákona alebo z kolektívnych zmlúv a dokáže na súde tento nárok uplatniť v dostatočne dlhej dobe, a tým prerušiť premlčaciu lehotu.
48.
Rovnako ako Komisia sa však domnievam, že taká premlčacia lehota, o akú ide v spore vo veci samej, nemôže začať plynúť výlučne len na základe teoretickej a predpokladanej vedomosti zamestnanca o existencii jeho nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok. Taká koncepcia je podľa môjho názoru nezlučiteľná so zásadou efektivity, keďže z nej vyplýva nezanedbateľné riziko, že zamestnanec nebude počas lehoty stanovenej v § 195 BGB schopný uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok. Účinné uplatnenie takého nároku zo strany zamestnanca totiž predpokladá, aby mu zamestnávateľ vopred poskytol primerané a úplné informácie o rozsahu dovolenky, na ktorú má zamestnanec nárok. Taká informácia sa javí byť o to viac potrebná vtedy, keď bol nárok na dovolenku predmetom viacerých presunov do ďalších rokov.
49.
Z hľadiska zásady efektivity teda nie problematická samotná premlčacia lehota upravená nemeckým právom ani doba jej trvania, ale okamih začatia plynutia tejto lehoty, ktorý musí byť podľa môjho názoru stanovený na koniec roka, v priebehu ktorého zamestnávateľ splnil svoju informačnú povinnosť, pretože až tento deň možno chápať tak, že zamestnanec má „vedomosť“ o svojom nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok zmysle § 199 ods. 1 BGB. Z toho treba vyvodiť, že dokiaľ zamestnávateľ nesplní svoju informačnú povinnosť, premlčacia lehota, o ktorú ide v spore vo veci samej, nemôže začať plynúť. Ak ho pochopíme takto, nemecké právo môže byť podľa môjho názoru predmetom výkladu, ktorý je v súlade s právom Únie.
50.
V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zamestnávateľ musí dbať na to, aby umožnil pracovníkovi výkon jeho nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 25 ) Súdny dvor v tomto zmysle rozhodol, že „zamestnávateľ [je] najmä povinný – vzhľadom na kogentnú povahu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok a s cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 7 smernice 2003/88 – konkrétne a so všetkou transparentnosťou dbať na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať svoju platenú dovolenku za kalendárny rok, a to tým, že ho podnecuje – v prípade potreby aj formálne – aby tak urobil, pričom s cieľom zaručiť, aby uvedená dovolenka bola ešte stále spôsobilá na to, že sa dotknutej osobe zabezpečí odpočinok a čas na zotavenie, ku ktorým má dovolenka prispievať, ho presne a včas informuje o tom, že ak si ju tento pracovník nevyčerpá, stratí ju po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky“ ( 26 ).
51.
Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že „dôkazné bremeno v tejto súvislosti znáša zamestnávateľ…. V prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú má nárok, treba konštatovať, že zánik nároku na uvedenú dovolenku a v prípade skončenia pracovného pomeru súvisiace nevyplatenie peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok sú v rozpore jednak s článkom 7 ods. 1 a jednak s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88“ ( 27 ).
52.
Podľa nemeckej vlády sú však pojmy zániku práv a premlčania zásadne odlišné. Premlčanie totiž nie je zavedené výlučne v záujme dlžníka, ale patrí tiež do požiadavky právneho štátu tým, že prispieva k pokoju a právnej istote. Premlčanie však tieto ciele môže splniť, len ak bude možnosť domáhať sa nárokov časovo obmedzená. Ak by sa naopak zastával názor, že premlčanie je za istých okolností neuplatniteľné, nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktoré vznikli v priebehu pracovného pomeru, by sa mohli voľne a bez obmedzenia kumulovať, čo by bolo v rozpore s cieľom tejto dovolenky, ktorým je zotavenie. Nemecká vláda sa teda domnieva, že uplatnenie vnútroštátnych pravidiel premlčania na nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok je v súlade s právom Únie, a to aj vtedy, keď si zamestnávateľ nesplnil svoju povinnosť vyzvať a poučiť.
53.
Na rozdiel od nemeckej vlády sa domnievam, že keďže uplynutie takej premlčacej lehoty, o akú ide v spore vo veci samej, môže viesť ku strate nároku zamestnanca na platenú dovolenku za kalendárny rok, treba na takú lehotu analogicky uplatniť rozhodnutie Súdneho dvora v rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlo, konkrétne § 7 ods. 3 BUrlG, ktoré vedie k zániku nároku zamestnanca na platenú dovolenku za kalendárny rok alebo jeho súvisiaceho práva na vyplatenie náhrady za dovolenku nevyčerpanú v prípade skončenia pracovného pomeru. Z toho vyplýva, že uplatnenie takej premlčacej lehoty, o akú ide v spore vo veci samej, musí byť podmienené predošlým overením toho, že zamestnávateľ skutočne umožnil zamestnancovi uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok. Okrem toho, ako Súdny dvor rozhodol vo vzťahu k spotrebiteľom, premlčacia lehota môže byť zlučiteľná so zásadou efektivity len vtedy, ak spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto lehota začala plynúť alebo uplynula. ( 28 )
54.
V tejto súvislosti pripomínam, že povinnosti zamestnávateľa vyzvať a poučiť sú odôvodnené okolnosťou, že zamestnanec sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, a teda takýto zamestnanec môže byť odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi. ( 29 ) Podľa Súdneho dvora „je potrebné vyhnúť sa situácii, v ktorej by povinnosť dbať o skutočný výkon práva na platenú dovolenku za kalendárny rok bola v celom rozsahu prenesená na pracovníka, zatiaľ čo zamestnávateľovi by z toho vyplývala možnosť oslobodiť sa od dodržiavania svojich vlastných povinností poukázaním na to, že pracovník nepodal žiadosť o platenú dovolenku za kalendárny rok“ ( 30 ).
55.
Toto odôvodnenie je založené na tej logickej úvahe, že strata nároku zamestnanca na platenú dovolenku za kalendárny rok nemôže vyplývať z konštatovania, podľa ktorého tento zamestnanec aktívne nekonal, pokiaľ ide o čerpanie jeho dovolenky, a to bez toho, aby sa predtým neoverilo, či tomuto zamestnancovi jeho zamestnávateľ skutočne umožnil tento nárok uplatniť. Takáto automatická strata nároku, ktorá nepodlieha predchádzajúcemu overeniu toho, či si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť vyzvať a poučiť, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky, je v rozpore s obmedzeniami, vrátane obmedzení, pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá premlčania, od ktorých sa členské štáty nemôžu odchýliť v prípade, že spresňujú pravidlá uplatňovania uvedeného nároku. ( 31 )
56.
Podľa tej istej logiky sa domnievam, že článok 7 smernice 2003/88 a článok 31 ods. 2 Charty neumožňujú podmieniť zachovanie práva zamestnanca na platenú dovolenku za kalendárny rok podaním žaloby zamestnancom, ktorej účinkom je v súlade s § 204 BGB prerušenie plynutia premlčacej lehoty.
57.
Pre zhrnutie zásady vyvodené Súdnym dvorom v jeho rozsudkoch Kreuziger a Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften vo veci zániku nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok možno podľa môjho názoru použiť aj na premlčanie tohto nároku. Takto treba, na zaručenie toho, aby sa zamestnanec skutočne mohol zotaviť, v záujme zabezpečenia účinnej ochrany jeho bezpečnosti a zdravia ( 32 ), dbať o to, aby bolo akékoľvek použitie vnútroštátneho pravidla, ktoré vedie k zániku nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok, vrátane vnútroštátneho pravidla vo veci premlčania takého nároku, podmienené predchádzajúcim overením toho, že zamestnancovi bolo skutočne umožnené jeho nárok uplatniť.
58.
Akýkoľvek iný výklad by mal ten následok, že by členskému štátu umožnil opätovne zaviesť, tentokrát prostredníctvom všeobecných ustanovení o premlčaní, možnosť časového obmedzenia nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok zamestnanca, ktorému nebolo umožnené nárok uplatniť, čo by bolo podľa môjho názoru v rozpore s tým, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudkoch Kreuziger a Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften.
59.
Dodávam, že prístup, ktorý obhajujem, je v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok nemôže vykladať reštriktívne. ( 33 ) Z toho vyplýva, že „akákoľvek výnimka z právnej úpravy Únie v oblasti organizácie pracovného času zavedenej smernicou 2003/88 sa teda musí vykladať tak, aby bol jej rozsah obmedzený len na to, čo je striktne nevyhnutné na zabezpečenie záujmov, ktoré táto výnimka umožňuje chrániť“ ( 34 ).
60.
V prejednávanej veci sa mi však nezdá, že by si záujmy zamestnávateľa, ktorý si nesplnil svoju povinnosť vyzvať a poučiť, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky, zaslúžili ochranu na úkor záujmov zamestnanca. Tento zamestnávateľ by nemal mať možnosť vyhnúť sa dodržiavaniu svojich vlastných povinností a mať prospech z vlastného neplnenia povinností tvrdením, že vnútroštátne pravidlo premlčania sleduje cieľ právnej istoty.
61.
Podľa Súdneho dvora totiž „na rozdiel od situácie kumulácie práva na platenú dovolenku za kalendárny rok pracovníka, ktorý nemôže čerpať túto dovolenku z dôvodu choroby, je zamestnávateľ, ktorý neumožní pracovníkovi vykonať jeho právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, povinný znášať následky“ ( 35 ). Navyše, ako už Súdny dvor rozhodol, „keby sa za týchto okolností totiž pripustilo, že došlo k zániku pracovníkom nadobudnutých práv na platenú dovolenku za kalendárny rok, znamenalo by to odobrenie správania zamestnávateľa vedúceho k neoprávnenému obohateniu na úkor samotného cieľa [smernice 2003/88], ktorý sleduje zabezpečenie zdravia pracovníka“ ( 36 ).
62.
Z vyššie uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že pokiaľ zamestnávateľ nepreukáže, že konal s požadovanou náležitou starostlivosťou tak, aby si zamestnanec skutočne mohol uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, tomuto zamestnancovi takto nadobudnutý nárok nemožno odňať, či už tým, že nárok zanikne alebo prostredníctvom premlčania.
V. Návrh
63.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), takto:
Článok 7 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného čas a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s nimi v rozpore taká vnútroštátna právna úprava, pri uplatnení ktorej nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorý vznikol počas referenčného obdobia, a zároveň aj nárok na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nebola vyčerpaná v prípade skončenia pracovného pomeru, podliehajú premlčacej lehote troch rokov, ktorá začína plynúť na konci tohto referenčného obdobia, a to vtedy, keď zamestnávateľ nedodržal svoju povinnosť vyzvať a poučiť zamestnanca, pokiaľ ide o čerpanie dovolenky týmto zamestnancom.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9 ; Mim. vyd. 09/001, s. 405.
( 3 ) Ďalej len „Charta“.
( 4 ) C‑619/16, ďalej len „rozsudok Kreuziger, EU:C:2018:872 .
( 5 ) C‑684/16, ďalej len „rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften“, EU:C:2018:874 .
( 6 ) BGBl, 1963, s. 2.
( 7 ) BGBl, 2002 I, s. 1592, ďalej len „BUrlG“.
( 8 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje na rozsudky, ktoré sa týkajú výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288). Cituje rozsudky z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska ( C‑176/17 , EU:C:2018:711 , bod 69 ), a zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria ( C‑224/19 a C‑259/19 , EU:C:2020:578 , bod 90 a nasl.).
( 9 ) Pozri najmä rozsudok z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i. ( C‑350/06 a C‑520/06 , EU:C:2009:18 , bod 28 ), ako aj rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 34).
( 10 ) Pozri najmä rozsudok z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i. ( C‑350/06 a C‑520/06 , EU:C:2009:18 , bod 43 ), ako aj rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 35).
( 11 ) Pozri rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 36).
( 12 ) Pozri rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 37 a citovaná judikatúra).
( 13 ) Rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 38).
( 14 ) Rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 40).
( 15 ) Pozri rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 26 a citovaná judikatúra).
( 16 ) Pozri najmä rozsudok z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA ( C‑762/18 a C‑37/19 , EU:C:2020:504 , bod 72 ).
( 17 ) Pozri najmä rozsudky z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance (C‑776/19 až C‑782/19, ďalej len „rozsudok BNP Paribas Personal Finance, EU:C:2021:470 , bod 27 a citovaná judikatúra), a z 10. februára 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Premlčacia lehota) ( C‑219/20 , EU:C:2022:89 , bod 41 a citovaná judikatúra).
( 18 ) Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že § 194 na nasl. BGB, ktorých sa účastník dovolal na uplatnenie námietky premlčania nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok v spore vo veci samej, je uplatniteľný na všetky civilnoprávne nároky založené tak na vnútroštátnom práve, ako aj na práve Únie.
( 19 ) Pozri najmä rozsudok BNP Paribas Personal Finance (bod 28 a citovaná judikatúra).
( 20 ) Pozri najmä rozsudok BNP Paribas Personal Finance (bod 29 a citovaná judikatúra).
( 21 ) Pozri najmä rozsudok BNP Paribas Personal Finance (bod 30 a citovaná judikatúra).
( 22 ) Pozri najmä rozsudok BNP Paribas Personal Finance (bod 31 a citovaná judikatúra).
( 23 ) Pozri najmä rozsudok BNP Paribas Personal Finance (bod 32 a citovaná judikatúra).
( 24 ) Pozri najmä rozsudky z 15. apríla 2010, Barth ( C‑542/08 , EU:C:2010:193 , body 28 a 29 ), ako aj z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 64 ).
( 25 ) Pozri najmä rozsudok Kreuziger (bod 51 a citovaná judikatúra), ako aj rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 44 a citovaná judikatúra).
( 26 ) Rozsudok Kreuziger (bod 52) a rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 45).
( 27 ) Rozsudok Kreuziger (bod 53) a rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 46).
( 28 ) Pozri najmä rozsudok BNP Paribas Personal Finance (bod 46 a citovaná judikatúra).
( 29 ) Pozri rozsudok Kreuziger (bod 48) a rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 41).
( 30 ) Rozsudok Kreuziger (bod 50) a rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 43).
( 31 ) Pozri rozsudok Kreuziger (bod 47) a rozsudok Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften (bod 40).
( 32 ) Pozri najmä rozsudok z 13. januára 2022, Koch Personaldienstleistungen ( C‑514/20 , EU:C:2022:19 , bod 31 a citovaná judikatúra).
( 33 ) Pozri najmä rozsudok z 25. novembra 2021, job‑medium ( C‑233/20 , EU:C:2021:960 , bod 26 a citovaná judikatúra).
( 34 ) Rozsudok z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA ( C‑762/18 a C‑37/19 , EU:C:2020:504 , bod 74 a citovaná judikatúra).
( 35 ) Rozsudok z 25. júna 2020, Vărchoven kasacionen săd na Republika Bălgarija a Iccrea Banca SpA ( C‑762/18 a C‑37/19 , EU:C:2020:504 , bod 77 a citovaná judikatúra).
( ) Rozsudok z 29. novembra 2017, King ( C‑214/16 , EU:C:2017:914 , bod 64 ).