C-121/21

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 3. februára 2022( 1 )

Vec C ‑ 121/21

Česká republika

3. Vzhľadom na to, že ide o prvý medzištátny spor patriaci výlučne do oblasti práva životného prostredia Únie, ktorý je predložený Súdnemu dvoru, rozsudok, ktorý Súdny dvor vydá v prejednávanej veci, môže byť významným príspevkom k judikatúre medzinárodných súdov.( 2 ) V tomto kontexte treba dúfať, že konštatovania, ku ktorým Súdny dvor dospeje vo svojom rozsudku, budú základom, na ktorom tieto dva členské štáty budú môcť dospieť k priateľskej dohode, ktorá im umožní zosúladiť svoje záujmy v duchu dobrých susedských vzťahov pri zabezpečení plného súladu s právom Únie.

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Smernica 2000/60/ES

4. Článok 4 ods. 1, 4 a 5 smernice 2000/60/ES( 3 ) stanovuje:

„1. Pri realizácií programov opatrení špecifikovaných v plánoch vodohospodárskeho manažmentu povodia:

ii) členské štáty budú chrániť, zlepšovať a obnovovať všetky útvary podzemnej [vody], zabezpečia rovnováhu medzi odberom a dopĺňaním podzemnej vody s cieľom dosiahnutia dobrého stavu podzemných vôd najneskôr do 15 rokov od dátumu nadobudnutia platnosti tejto smernice v súlade s ustanoveniami uvedenými v prílohe V, s podmienkou uplatniť predĺženie termínov [s výhradou predĺženia lehoty – neoficiálny preklad ] v súlade s odsekom 4 a s využitím odsekov 5, 6 a 7 [s výhradou uplatnenia odsekov 5, 6 a 7 – neoficiálny preklad ], bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 8 tohto článku a s ohľadom na [s výhradou uplatnenia – neoficiálny preklad ] ustanovenia článku 11 ods. 3 písm. j);

…

4. Lehoty stanovené v odseku 1 môžu byť predĺžené na účely postupného dosahovania cieľov pre vodné útvary za predpokladu, že nenastane žiadne ďalšie zhoršenie stavu ovplyvneného vodného útvaru, keď budú splnené všetky nasledujúce podmienky:

a) členské štáty zistia, že všetky potrebné zlepšenia stavu vodných útvarov nie je možné dosiahnuť v dostatočnej miere v časových reláciách stanovených v tomto odseku aspoň z jedného z týchto dôvodov:

i) miera požadovaných zlepšení sa dá dosiahnuť iba v etapách, ktoré z dôvodov technickej realizácie presahujú časový harmonogram;

ii) dokončenie realizácie opatrení na zlepšenie by bolo neprimerane nákladné v rámci časového harmonogramu;

b) členské štáty zaručia,

– že povrchová voda dosiahn[e] najlepší možný ekologický a chemický stav s ohľadom na dopady, ktorým sa nebolo možné vyhnúť kvôli povahe danej ľudskej činnosti alebo znečistenia,

– čo najmenšie možné zmeny dobrého stavu podzemnej vody, vzhľadom k dopadom, ktorým sa nebolo možné vyhnúť kvôli povahe danej ľudskej činnosti alebo znečistenia;

c) že nedôjde k žiadnemu ďalšiemu zhoršeniu stavu ovplyvneného vodného útvaru;

d) že stanovenie menej prísnych environmentálnych cieľov a dôvody pre ne budú konkrétne uvedené v pláne vodohospodárskeho manažmentu v povodí, požadovanom podľa článku 13 a tieto ciele sa budú preverovať každých šesť rokov.“

2. Smernica 2003/4/ES

…“

3. Smernica o PVŽP

6. Článok 1 smernice 2011/92/EÚ( 5 ) stanovuje:

„1. Táto smernica sa vzťahuje na posudzovanie vplyvov tých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, ktoré môžu mať pravdepodobne významný vplyv na životné prostredie.

2. Na účely tejto smernice sa uplatňujú nasledujúce definície:

a) ‚projekt‘ znamená:

„1. Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že pred udelením povolenia sa pre projekty, ktoré pravdepodobne budú mať významné vplyvy na životné prostredie okrem iného z dôvodu ich charakteru, veľkosti alebo umiestnenia, bude vyžadovať povolenie a budú posúdené z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie. Tieto projekty sú definované v článku 4.

2. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie možno začleniť do jestvujúcich procesov povoľovania projektov v členských štátoch alebo, ak to nie je možné, do iných procesov alebo do procesov, ktoré sa ustanovia na dosiahnutie cieľov tejto smernice.“

8. Podľa článku 3 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice posudzovanie vplyvov na životné prostredie identifikuje, opíše a posúdi náležitým spôsobom, pri každom prípade jednotlivo, nepriame významné vplyvy projektu okrem iného na vodu.

9. Článok 4 tejto smernice znie:

„1. Pokiaľ článok 2 ods. 4 neustanovuje inak, projekty uvedené v prílohe I podliehajú posúdeniu v súlade s článkami 5 až 10.

2. Pokiaľ článok 2 ods. 4 neustanovuje inak, členské štáty určia, či projekty uvedené v prílohe II budú podliehať posúdeniu v súlade s článkami 5 až 10. Členské štáty to určia na základe:

5. Príslušný orgán prijme svoje rozhodnutie na základe informácií, ktoré mu poskytol navrhovateľ v súlade s odsekom 4, berúc do úvahy v určitých prípadoch výsledky predbežných overovaní alebo posudzovaní vplyvov na životné prostredie vykonaných v zmysle právnych predpisov Únie iných ako táto smernica. Rozhodnutie sa zverejní a:

a) ak sa rozhodne, že je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody požadovania takéhoto posúdenia s odkazom na príslušné kritériá uvedené v prílohe III alebo

b) ak sa rozhodne, že nie je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody nepožadovania takéhoto posúdenia s odkazom na príslušné kritériá uvedené v prílohe III a uvedie aj všetky vlastnosti projektu a/alebo plánované opatrenia, ktorými sa má zabrániť alebo predísť tomu, čo by inak mohli byť významné nepriaznivé účinky na životné prostredie, ak ich navrhovateľ navrhol.

6. Členské štáty zabezpečia, že príslušný orgán vypracuje svoje rozhodnutie čo najskôr a v lehote neprekračujúcej 90 dní od dátumu, kedy navrhovateľ predložil všetky požadované informácie podľa odseku 4. Vo výnimočných prípadoch, napríklad v závislosti od charakteru, zložitosti, umiestnenia alebo veľkosti projektu, môže príslušný orgán túto lehotu na účely prijatia rozhodnutia predĺžiť. V takomto prípade príslušný orgán písomne informuje navrhovateľa o dôvodoch tohto predĺženia a o očakávanom dátume prijatia jeho rozhodnutia.“

10. Článok 5 ods. 1 a 2 smernice o PVŽP znie:

„1. Ak sa vyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie, navrhovateľ vypracuje a predloží správu o hodnotení vplyvov na životné prostredie. Informácie, ktoré má poskytnúť navrhovateľ, musia obsahovať aspoň:

…

3. Členské štáty zaistia, aby sa v primeranom časovom rámci sprístupnili dotknutej verejnosti:

…

c) v súlade s ustanoveniami [smernice 2003/4] iné informácie, ako sú uvedené v odseku 2 tohto článku, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie v súlade s článkom 8 tejto smernice a ktoré sa stanú dostupnými po informovaní príslušnej verejnosti v súlade s odsekom 2 tohto článku.

4. Dotknutej verejnosti sa poskytnú včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa procesov rozhodovania týkajúceho sa životného prostredia uvedených v článku 2 ods. 2 a na tento účel je oprávnená vyjadriť pripomienky a stanoviská, kým sú ešte príslušnému orgánu alebo orgánom otvorené všetky možnosti, predtým ako sa rozhodne o žiadosti o povolenie.

5. Podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej správnej úrovni.

a) opis projektu, spolu so všetkými dostupnými informáciami o jeho možných cezhraničných vplyvoch;

b) informácie o povahe rozhodnutia, ktoré sa môže prijať.

Členský štát, na ktorého území sa projekt plánuje uskutočniť poskytne druhému členskému štátu primeraný čas, v ktorom má uviesť, či si želá zúčastniť sa procesov environmentálneho rozhodovania uvedených v článku 2 ods. 2, a môže zahrnúť informácie uvedené v odseku 2 tohto článku.

2. Ak členský štát, ktorý prijme informácie podľa odseku 1 uvedie, že sa plánuje zúčastniť procesov environmentálneho rozhodovania uvedených v článku 2 ods. 2, členský štát, na ktorého území sa projekt plánuje uskutočniť, zašle, ak tak ešte neučinil, dotknutému členskému štátu požadované informácie, ktoré má poskytnúť podľa článku 6 ods. 2 a sprístupniť podľa článku 6 ods. 3 písm. a) a b).

…

5. Podrobné opatrenia na vykonávanie odsekov 1 až 4 tohto článku vrátane stanovenia časových rámcov na konzultácie môžu určiť dotknuté členské štáty na základe pravidiel a časových rámcov uvedených v článku 6 ods. 5 až 7 a musia byť také, aby umožnili dotknutej verejnosti na území dotknutého členského štátu efektívnu účasť na procesoch environmentálneho rozhodovania o projektoch uvedených v článku 2 ods. 2.“

…

3. V prípade členských štátov využívajúcich postupy uvedené v článku 2 ods. 2, ktoré sú iné ako postupy na udelenie povolenia, sa požiadavky stanovené v odseku 1 prípadne v odseku 2 tohto článku považujú za splnené, ak akékoľvek rozhodnutie vydané v dôsledku týchto postupov obsahuje informácie uvedené v týchto odsekoch a sú zavedené mechanizmy, ktoré umožňujú splnenie požiadaviek uvedených v odseku 6 tohto článku.

…“

15. Článok 9 tejto smernice znie:

„1. Ak sa rozhodlo o udelení alebo zamietnutí povolenia, príslušný orgán alebo orgány o tom čo najskôr informujú verejnosť a orgány uvedené v článku 6 ods. 1 v súlade s vnútroštátnymi postupmi a zabezpečia, aby boli verejnosti a orgánom uvedeným v článku 6 ods. 1 k dispozícii tieto informácie zohľadňujúc podľa potreby prípady uvedené v článku 8a ods. 3:

a) obsah rozhodnutia a akékoľvek súvisiace podmienky uvedené v článku 8a ods. 1 a 2;

b) ak pretrváva porušovanie práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského štátu upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku,

mala prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti [rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia – neoficiálny preklad ], ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti.

2. Členské štáty určia, v akom štádiu možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť [rozhodnutia, úkony alebo opomenutia – neoficiálny preklad ].“

17. Príloha I smernice o PVŽP, nazvaná „Projekty uvedené v článku 4 ods. 1“, uvádza v bode 19 „lomy a povrchové bane, ktoré zaberajú plochu viac ako 25 hektárov alebo ťažba rašeliny s povrchom väčším ako 150 hektárov“, a v bode 24 „akákoľvek zmena alebo rozšírenie projektov uvedených v tejto prílohe, ak takáto zmena alebo rozšírenie samotné spĺňajú limity, prípadne ustanovené v tejto prílohe“.

18. Príloha II tejto smernice, nazvaná „Projekty uvedené v článku 4 ods. 2“, uvádza v bode 2 písm. a) „lomy, povrchové bane a ťažba rašeliny (projekty neobsiahnuté v prílohe I)“, v bode 2 písm. e) „povrchové priemyselné zariadenia na ťažbu uhlia, ropy, zemného plynu a rúd, ako aj asfaltových bridlíc“, a v bode 13 písm. a) „akákoľvek zmena alebo rozšírenie projektov uvedených v prílohe I alebo tejto prílohe už povolených, vykonaných alebo v procese vykonávania, ktoré môžu mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie (zmena alebo rozšírenie neuvedené v prílohe I)“.

…

2. Požiadavka získania rozhodnutia o environmentálnych podmienkach sa neuplatňuje v prípade zmeny:

…

(2) koncesie alebo rozhodnutia uvedeného v odseku 1 bodoch 4 a 5, ako je:

…

k) jednorazové predĺženie platnosti koncesie na ťažbu hnedého uhlia najviac o 6 rokov, ak je predĺženie platnosti koncesie odôvodnené racionálnou správou ložiska a nedôjde pritom k rozšíreniu pôsobnosti koncesie;

„Žalobu môže podať každá osoba, ktorá má na tom právny záujem, prokurátor, ombudsman, detský ombudsman a akýkoľvek iný verejný orgán v rámci svojej zákonnej činnosti vo veciach súvisiacich so záujmami tretích osôb, ak sa zúčastnili na správnom konaní.“

22. Poľská republika vo vyjadrení k žalobe poukazuje na určité zmeny právnych predpisov uvedených v predchádzajúcich bodoch, ktoré boli zavedené zákonom z 30. marca 2021, ktorým sa mení zákon o informáciách o životnom prostredí. Cieľom týchto zmien bolo uľahčiť dotknutej verejnosti výkon práv stanovených v článku 11 smernice o PVŽP. Táto verejnosť teraz môže získať informácie týkajúce sa prijatia určitých rozhodnutí bez nutnosti obrátiť sa na orgán, ktorý tieto rozhodnutia prijal. Verejnosť získala nové práva na opravný prostriedok proti povoleniam udeleným v nadväznosti na konanie a rozhodnutie o environmentálnych podmienkach, na ktorých sa zúčastnila. § 33 banského zákona bol zmenený tak, aby sa nové práva vyplývajúce zo zákona o informáciách o životnom prostredí vzťahovali aj na konanie o udelenie povolenia vedené podľa tohto zákona, ktorému predchádzalo rozhodnutie o environmentálnych podmienkach.

III. Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred podaním žaloby

23. Hnedouhoľná povrchová baňa Turów sa nachádza na poľskom území v blízkosti hraníc Českej republiky a Spolkovej republiky Nemecko.

24. Dňa 27. apríla 1994 príslušné poľské orgány na základe povolenia č. 65/94 vydali spoločnosti PGE Elektrownia Bełchatów S.A., teraz PGE Górnictwo i Energetyka Konwencjonalna S.A. (ďalej len „prevádzkovateľ“), koncesiu na ťažobnú činnosť v tejto bani na dobu 26 rokov, teda do 30. apríla 2020.

31. Poľská republika predložila svoje pripomienky 30. októbra 2020. Dňa 13. novembra 2020 boli na vypočutí, ktoré zorganizovala Komisia, vypočuté pripomienky oboch týchto členských štátov.

32. Dňa 17. decembra 2020 Komisia vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom vytýkala Poľskej republike viaceré nesplnenia povinností vyplývajúcich z práva Únie. Komisia sa konkrétne domnievala, že tento členský štát prijatím § 72 ods. 2 bodu 2 písm. k) zákona o informáciách o životnom prostredí, ktorý umožňuje predĺžiť platnosť povolenia na ťažbu hnedého uhlia o šesť rokov bez posúdenia vplyvov na životné prostredie, porušil článok 4 ods. 1 a 2 smernice o PVŽP.

33. Dňa 28. apríla 2021 bolo vydané rozhodnutie o predĺžení platnosti povolenia č. 65/94 do roku 2044 (ďalej len „rozhodnutie o povolení do roku 2044“).

IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

34. Dňa 26. februára 2021 Česká republika podala prejednávanú žalobu o nesplnenie povinnosti. Poľská republika navrhuje, aby Súdny dvor žalobu zamietol a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

35. Na základe návrhu Českej republiky na nariadenie predbežných opatrení podpredsedníčka Súdneho dvora uznesením z 21. mája 2021( 6 ) nariadila Poľskej republike bezodkladne pozastaviť ťažbu hnedého uhlia v bani Turów až do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa skončí konanie vo veci C‑121/21.

41. Na pojednávaní Česká republika v odpovedi na otázku položenú v tejto súvislosti spresnila, že trvá na svojom návrhu na ukončenie údajného neplnenia povinností.

V. Právna analýza

A. Úvodné pripomienky

42. Predtým, ako začnem s individuálnym preskúmaním žalobných dôvodov uvedených Českou republikou, považujem za potrebné pripomenúť spoločné pravidlá upravujúce konanie o žalobe o nesplnenie povinnosti podľa článkov 258 a 259 ZFEÚ, ktorého cieľom je určiť a zastaviť konanie členského štátu, ktoré je v rozpore s právom Únie( 8 ). V tejto súvislosti treba poznamenať, že napriek určitým špecifickým rozdielom v konaní v závislosti od toho, či žalobcom, ktorý podal žalobu o nesplnenie povinnosti, je Komisia alebo členský štát, existujú spoločné pravidlá, ktorým účastníci konania podliehajú bez výnimky, medzi ktoré patria pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, ako aj pravidlá týkajúce sa referenčného dátumu na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti v určitom prípade.

43. Pripomenutie uvedených pravidiel v rámci tejto analýzy považujem za obzvlášť relevantné vzhľadom na zložitosť skutkového stavu prejednávanej veci, ako aj na skutočnosť, že nesplnenie povinností uvádzané Českou republikou sa týka viacerých aspektov poľského právneho poriadku, konkrétne prijímania právnych aktov, ale aj správnych rozhodnutí, ktoré sa v priebehu času zmenili. Cieľom uplatňovania týchto spoločných pravidiel je zaručiť presné a konzistentné preskúmanie súladu uvedených vnútroštátnych aktov s právom Únie, ktorého prednosť sú všetky členské štáty povinné rešpektovať.( 9 )

2. Referenčný dátum na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti

47. Ďalším podstatným aspektom, ktorý je potrebné zohľadniť v rámci preskúmania, je referenčný dátum na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pokiaľ ide o konanie podľa článku 258 ZFEÚ, referenčným dátumom je deň uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku vydanom Komisiou na základe tohto ustanovenia. Potreba uplatnenia takéhoto referenčného dátumu pri posúdení existencie nesplnenia povinnosti je obzvlášť zjavná v prípade, keď sa okolnosti veci v priebehu konania zmenili, veľmi často v dôsledku zásahu zo strany samotného členského štátu, ktorý sa dopustil porušenia, napríklad v dôsledku zmeny vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa považovala za odporujúcu právu Únie.

48. Je potrebné stanoviť referenčný dátum v konkrétnom štádiu konania, aby sa zabránilo tomu, že žaloba o nesplnenie povinnosti sa z dôvodu takejto zmeny okolností stane bezpredmetnou. Potreba jasne určiť predmet sporu je zjavná, ak sa vezme do úvahy cieľ žaloby o nesplnenie povinnosti, ktorým je umožniť Súdnemu dvoru preukázať porušenie práva Únie členským štátom. Tento prístup má navyše tú výhodu, že zaručuje dodržiavanie procesných práv členských štátov v prípade, keď Komisia zasiahne s cieľom ukončiť takéto porušovanie práva Únie, čo by bolo náročné, keby členské štáty boli povinné zaujať vo svojej obhajobe stanovisko ku každej zmene predmetu sporu vyvolanej zmenou okolností.

51. Vzhľadom na to, že žalujúci členský štát po prvé nie je viazaný zisteniami Komisie uvedenými v jej odôvodnenom stanovisku a po druhé nie je povinný absolvovať ďalšie štádiá konania – na rozdiel od Komisie v prípade žaloby o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ –, v zmysle procesného práva považujem za logické stanoviť ako referenčný dátum na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti dátum, kedy žalujúci členský štát predloží vec Komisii.( 14 ) Analogické uplatnenie judikatúry Súdneho dvora pri zohľadnení špecifík konania podľa článku 259 ZFEÚ považujem za o to vhodnejšie, že požiadavka takéhoto prístupu vyplýva z rovnakých úvah ako v prípade konania podľa článku 258 ZFEÚ, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich bodoch, teda z potreby dostatočne presne určiť predmet sporu nezávisle od prípadnej zmeny okolností, ako aj z povinnosti dodržiavať procesné práva členských štátov.

52. Z uvedených dôvodov sa domnievam, že predmet tohto sporu sa musí v zásade obmedziť na legislatívny a správny stav existujúci v čase predloženia veci Komisii Českou republikou. Tým nie je vylúčená možnosť považovať za relevantné aj niektoré skutočnosti, ktoré nastali po tomto dátume. Chcel by som však pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je takéto zohľadnenie neskorších skutočností možné len výnimočne, a to ak sú tieto skutočnosti rovnakej povahy ako vytýkané správanie alebo ak podstatným spôsobom nemenia podstatu vytýkanej skutočnosti( 15 ). Táto judikatúra je založená na logickom argumente, že členský štát sa nemôže vyhnúť žalobe založenej na porušení práva Únie využitím formálnej kľučky, teda zmenou právnej úpravy alebo prijatím nového rozhodnutia, ktoré však naďalej obsahuje rovnaké aspekty odporujúce právu Únie.

56. Podľa žalovaného členského štátu je uvedený žalobný dôvod zjavne nedôvodný. Tento štát sa predovšetkým domnieva, že zo žalobných návrhov vyplýva, že rozsah žaloby sa obmedzuje na otázku platnosti povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026, a teda sa týka nezlučiteľnosti poľského práva so smernicou o PVŽP len v rozsahu, v akom sa toto právo uplatnilo konkrétne v rámci tohto povolenia.

57. Uvedený členský štát pritom tvrdí, že § 72 ods. 2 bod 2 písm. k) zákona o informáciách o životnom prostredí sa pri vydaní uvedeného povolenia nepoužil, keďže orgán vydávajúci koncesie bol na účely jeho vydania povinný zohľadniť rozhodnutie o PVŽP vzhľadom na možnosť, že daný projekt bude mať podstatný vplyv na životné prostredie, ako tento orgán objasnil v odôvodnení tohto povolenia.

58. Poľská republika v tejto súvislosti uvádza, že podľa poľského práva vydanie „povolenia“ v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) smernice o PVŽP je konanie, ktoré zahŕňa viacero etáp vrátane vydania rozhodnutia o environmentálnych podmienkach. Toto rozhodnutie je pre orgány, ktoré prijímajú neskoršie investičné rozhodnutia, záväzné. Je tiež priamo záväzné pre prevádzkovateľa, rovnako ako samotné povolenie, takže v rozpore s predpokladom, z ktorého vychádza Česká republika, nemusí byť zahrnuté do tohto povolenia.

59. V prejednávanej veci rozhodnutie o PVŽP, o ktoré prevádzkovateľ požiadal na účely realizácie projektu definovaného ako pokračovanie v ťažbe na hnedouhoľnom ložisku Turów do roku 2044, bolo prijaté 21. januára 2020 po konzultáciách a s účasťou verejnosti podľa smernice o PVŽP. Dňa 24. januára 2020 bolo potom priložené k žiadosti o predĺženie platnosti koncesie na ťažobnú činnosť o šesť rokov. Udelenie povolenia na obdobie kratšie, než je obdobie stanovené v rozhodnutí o PVŽP, je pritom v poľskom práve povolené a je navyše aj v súlade so zásadou a maiori ad minus . Udeleniu povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 teda predchádzalo posúdenie vplyvov na životné prostredie, a preto nedošlo k porušeniu ustanovení smernice o PVŽP uvedených v prvom žalobnom dôvode.

64. Zo znenia článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 1 smernice o PVŽP vyplýva, že projekty patriace do prílohy I tejto smernice predstavujú svojou povahou významné riziko vplyvov na životné prostredie a povinne musia byť predmetom posudzovania svojich vplyvov na životné prostredie. V tomto kontexte treba v prvom rade poznamenať, že článok 1 ods. 2 písm. c) tejto smernice odkazuje na pojem „povolenie“ ktorý definuje ako „rozhodnutie príslušného orgánu alebo orgánov, ktoré oprávňuje navrhovateľa realizovať projekt“. V druhom rade treba upozorniť na skutočnosť, že v bode 19 prílohy I sa uvádzajú „lomy a povrchové bane, ktoré zaberajú plochu viac ako 25 hektárov“, teda bane s plochou podobnou ploche bane Turów. Na účely analýzy je dôležitý bod 24 tejto prílohy, lebo stanovuje, že uvedenému postupu posudzovania musí podliehať „akákoľvek zmena alebo rozšírenie projektov uvedených v tejto prílohe, ak takáto zmena alebo rozšírenie samotné spĺňajú limity, prípadne ustanovené v tejto prílohe“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Inými slovami, smernica o PVŽP nestanovuje požiadavku vykonať posudzovanie vplyvov na životné prostredie len v prípade, ak sa má udeliť prvotné povolenie na projekt, ale táto požiadavka sa vzťahuje aj na určité súvisiace rozhodnutia.

65. § 72 ods. 2 bod 2 písm. k) zákona o informáciách o životnom prostredí, ktorý je predmetom prvého žalobného dôvodu, môže patriť do pôsobnosti bodu 24 prílohy I smernice o PVŽP, keďže toto vnútroštátne ustanovenie sa týka predĺženia platnosti povolenia na ťažbu. Vzniká teda otázka, či takéto „ predĺženie platnosti povolenia“ možno chápať ako „ rozšírenie projektu“ v zmysle smernice o PVŽP. V zásade na základe jednoduchého doslovného výkladu možno pojem „rozšírenie“ chápať ako „zväčšenie územného rozsahu“, ako aj „časové predĺženie“ určitého projektu.

70. Napriek tomu sa mi však článok 4 ods. 2 smernice o PVŽP zdá byť relevantný, pokiaľ ide o bane s plochou pod prahovou hodnotou stanovenou v bode 19 prílohy I, teda bane s plochou menšou ako 25 hektárov. Zdá sa totiž, že sporná poľská právna úprava má tiež regulovať riadenie projektov s menšou plochou. V tejto súvislosti treba poznamenať, že § 72 ods. 2 bod 2 písm. k) zákona o informáciách o životnom prostredí je jednak formulovaný pomerne všeobecne, pokiaľ ide o typ projektov oslobodených od povinnosti vykonať posúdenie ich vplyvov v na životné prostredie, a jednak vôbec nerozlišuje, ako to robí smernica o PVŽP , medzi projektmi, ktoré musia, a projektmi, ktoré prípadne môžu podliehať takémuto posúdeniu. V tomto štádiu preskúmania treba teda uviesť, že rozsah pôsobnosti tohto vnútroštátneho ustanovenia je veľmi široký.

73. Podľa Súdneho dvora skutočnosť, že členský štát má priestor na voľné uváženie, sama osebe nestačí na to, aby sa určitý projekt vylúčil z postupu posudzovania v zmysle smernice o PVŽP. Ak by tomu bolo inak, priestor na voľné uváženie, ktorý členským štátom priznáva článok 4 ods. 2 tejto smernice, by členské štáty mohli použiť na vyňatie určitého projektu z povinnosti posudzovania, hoci by tento projekt mohol mať z dôvodu svojho charakteru, veľkosti alebo umiestnenia významný vplyv na životné prostredie. Nech je teda metóda, ktorú členský štát použije na určenie, či si určitý projekt vyžaduje alebo nevyžaduje posúdenie, akákoľvek, napríklad označenie určitého projektu legislatívnou cestou alebo individuálne skúmanie projektu, táto metóda nemôže narušiť cieľ smernice o PVŽP, ktorým je nevylúčiť z posudzovania žiaden projekt spôsobilý mať významné vplyvy na životné prostredie v zmysle tejto smernice, okrem prípadu, ak určitý vylúčený projekt možno na základe celkového ohodnotenia považovať za nespôsobilý mať významné vplyvy na životné prostredie.( 20 )

74. Tieto úvahy platia tým skôr v prípade vnútroštátnych opatrení, ktoré sa týkajú celých skupín projektov . Súdny dvor konkrétne konštatoval, že článok 4 ods. 2 smernice o PVŽP nepriznáva členským štátom právomoc „úplne a definitívne vyňať“ jednu alebo viacero skupín projektov uvedených v tomto ustanovení z možnosti posúdenia, lebo cieľom predmetných kritérií a/alebo prahov nie je vopred oslobodiť od povinnosti posúdenia celé určité skupiny projektov uvedených v prílohe II, ktorých realizácia môže byť plánovaná na území členského štátu, ale len uľahčiť posudzovanie konkrétnych vlastností projektu s cieľom určiť, či podlieha uvedenej povinnosti.( 21 )

77. Preto treba dospieť k záveru, že Poľská republika prekročila mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje na základe článku 4 ods. 2 v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice o PVŽP, v rozsahu, v akom jej vnútroštátna právna úprava nedodržiava postupy stanovené na posudzovanie vplyvov banskej činnosti, na ktorú sa vzťahuje príloha II tejto smernice, na životné prostredie.

78. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch sa domnievam, že Poľská republika prijatím článku 72 ods. 2 bodu 2 písm. k) zákona o informáciách o životnom prostredí porušila tiež článok 4 ods. 2 smernice o PVŽP.

b) O porušení procesných požiadaviek v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie

79. Skutočnosť, že v rámci tejto analýzy som konštatoval porušenie článku 4 ods. 1 a 2 smernice o PVŽP, vedie nevyhnutne k otázke, ako sa má z právneho hľadiska pristupovať k žalobnému dôvodu, ak je založený aj na porušení článku 5 ods. 1 a 2, ako aj článkov 6 až 9 tejto smernice. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tieto ustanovenia stanovujú procesné pravidlá, ktoré musia členské štáty dodržiavať pri stanovení povinnosti vykonať posudzovanie vplyvov na životné prostredie v prípade projektov uvedených v prílohe I. Okrem iného ide konkrétne o povinnosť navrhovateľa pripraviť a predložiť hodnotiacu správu, povinnosť konzultovať s orgánmi, ktorých sa projekt môže týkať, ako aj zaručenie prístupu verejnosti k informáciám týkajúcim sa projektu, a to vrátane rozhodovacieho procesu.

80. Podobne ako Komisia sa domnievam, že konštatovanie nesplnenia povinnosti stanoviť vykonanie posúdenia vplyvov projektu na životné prostredie, upravenej v článku 4 ods. 1 smernice o PVŽP, logicky zahŕňa aj nesplnenie špecifických procesných požiadaviek, ktoré má takéto posúdenie spĺňať. Domnievam sa, že to vyplýva aj z pozorného preštudovania žaloby Českej republiky, pričom ustanovenia upravujúce procesné požiadavky takéhoto posudzovania boli zrejme spomenuté len pre úplnosť.

84. V tejto súvislosti stačí uviesť, že vzhľadom na to, že legislatívne zmeny boli prijaté v júli 2021, teda po predložení veci Komisii Českou republikou, nemožno ich v tomto konaní zohľadniť bez toho, aby tým došlo k neprimeranej zmene predmetu sporu.( 22 ) Preto sa domnievam, že Súdny dvor nemôže pri posúdení porušenia, ktorého sa dopustila Poľská republika, zohľadniť neskoršie legislatívne zmeny.

C. O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 6 ods. 2 až 7, článku 7 ods. 5, článkov 8 a 9, ako aj článku 11 ods. 1 smernice o PVŽP (vylúčenie dotknutej verejnosti z konania o udelenie povolenia na ťažbu)

1. Tvrdenia účastníkov konania

85. Česká republika tvrdí, že povinnosti stanovené týmito ustanoveniami smernice o PVŽP, ktoré sa týkajú účasti verejnosti na postupoch stanovených v tejto smernici, ako aj na preskúmaní rozhodnutí vyplývajúcich z týchto postupov, sa uplatňujú vo všetkých etapách týchto postupov vrátane poslednej etapy, ktorým je konanie o udelenie povolenia na projekt a jeho výsledok.

89. V Poľsku pritom konanie o udelenie povolenia na projekt zahŕňa viacero etáp, pričom prevádzkovateľovi môže byť takéto povolenie udelené až po vydaní rozhodnutia o environmentálnych podmienkach, ktoré je pre toto povolenie záväzné. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora platí, že ak vnútroštátne právo zavádza viacetapové povoľovacie konanie, v rámci ktorého jedno rozhodnutie je hlavné a ďalšie rozhodnutie je vykonávacie, ktoré nemôže ísť nad rámec parametrov určených hlavným rozhodnutím, účinky, ktoré projekt pravdepodobne má na životné prostredie, musia byť určené a posúdené počas konania, v ktorom má byť vydané hlavné rozhodnutie.

90. V rámci konania o udelenie povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 sa teda nevyžadovala opätovná účasť verejnosti ani opätovné uskutočnenie cezhraničných konzultácií, keďže povinnosti v tomto smere boli splnené v konaní ukončenom rozhodnutím o PVŽP. Komisia údajne potvrdila tento prístup vo svojom odôvodnenom stanovisku, keď dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu dotknutých ustanovení smernice o PVŽP.

91. Pokiaľ ide o tvrdenie žalujúceho členského štátu, že článok 11 ods. 1 smernice o PVŽP vyžaduje možnosť súdneho preskúmania zohľadnenia výsledkov posudzovania vplyvov na životné prostredie v rámci konania o udelenie povolenia, Poľská republika tvrdí po prvé, že poľské právo v zásade zaručuje dotknutej verejnosti možnosť podať takýto opravný prostriedok. V tejto súvislosti organizácie ako napríklad Greenpeace ČR podali žaloby proti povoleniu na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 a v rámci konaní o týchto žalobách bola meritórne preskúmaná otázka pozastavenia platnosti tohto povolenia.

a) O porušení práva na prístup verejnosti a iných členských štátov ku konaniu o udelenie povolenia

96. V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že nie som presvedčený o správnosti výkladu presadzovaného Českou republikou, podľa ktorého cieľom článkov 6 až 9 smernice o PVŽP je zaručiť absolútne a neobmedzené právo na prístup verejnosti a iných členských štátov ku všetkým etapám konania o udelenie povolenia. Podľa môjho názoru je potrebné spresniť tento postoj s poukazom na procesnú autonómiu , ktorú smernica o PVŽP priznáva členským štátom. Ako správne uvádza Poľská republika, článok 2 ods. 2 smernice o PVŽP upravuje možnosť členského štátu začleniť posudzovanie vplyvov na životné prostredie do jestvujúcich procesov povoľovania projektov v členských štátoch alebo ak to nie je možné, do iných procesov alebo do procesov, ktoré sa ustanovia na dosiahnutie cieľov tejto smernice.

97. Inými slovami, ustanoveniami práva Únie sa nezjednocujú postupy predchádzajúce udeleniu povolenia na projekty. Členské štáty majú skôr možnosť výberu, pokiaľ ide o formu a prostriedky, ktoré majú prispievať k dosahovaniu cieľov smernice o PVŽP. Vnútroštátne právne úpravy jednotlivých členských štátov sa preto môžu podstatne líšiť, pokiaľ ide o spôsob organizácie priebehu správnych konaní v oblasti rozhodovania o povoľovaní projektov, ktoré môžu mať významné vplyvy na životné prostredie.

98. Podľa informácií, ktoré poskytla Poľská republika, jej vnútroštátny právny poriadok zavádza viacetapové povoľovacie konanie, ktoré začína posudzovaním vplyvov projektu na životné prostredie. Poľská republika objasňuje, že v prípade projektov spočívajúcich v ťažbe nerastov z ložiska je podnik, ktorý zamýšľa vykonávať tento druh činnosti, povinný získať rozhodnutie o environmentálnych podmienkach vzťahujúcich sa na realizáciu tohto projektu a potom už len povolenie na ťažbu nerastov z ložiska. Poľská republika zdôrazňuje, že rozhodnutie o environmentálnych podmienkach je pre správny orgán, ktorý vydáva povolenie na ťažbu nerastov z ložiska, záväzné.

101. Na základe tohto konštatovania považujem za logické, že ak sa posudzovanie vplyvov projektu na životné prostredie vykonalo už v štádiu správneho konania, ktoré predchádzalo udeleniu povolenia, pri splnení procesných požiadaviek stanovených smernicou o PVŽP, neexistuje nijaké objektívne odôvodnenie požiadavky, aby členský štát zopakoval túto etapu v štádiu povoľovania. Takáto požiadavka by znamenala nerešpektovanie autonómie členských štátov pri zavádzaní správnych konaní a predstavovala by zbytočný formalizmus, ktorý by mohol vytvárať neprimerané prekážky realizácie projektu . Súhlasím preto s názorom Komisie, že ak sa verejnosť a prípadne iné členské štáty mohli zúčastniť na postupe posudzovania vplyvov na životné prostredie, nezdá sa byť nutné, aby sa táto účasť zopakovala aj v štádiu povoľovania. V rámci konania o predĺženie platnosti povolenia na ťažbu v bani Turów do roku 2026 preto nebolo potrebné znova zabezpečiť účasť verejnosti ani znova uskutočniť cezhraničné konzultácie, keďže povinnosti týkajúce sa uvedenej oblasti boli splnené už v rámci konania ukončeného rozhodnutím o PVŽP.

102. Tvrdenia Českej republiky poukazujúce na nezlučiteľnosť § 33 banského zákona so smernicou o PVŽP nepovažujem za presvedčivé, keďže sú založené na jednoduchom doslovnom výklade článku 6 ods. 2 smernice o PVŽP, ktorý má odkazovať na konečné „povolenie“, pričom však Česká republika presne a podrobne neobjasňuje, z akého dôvodu by viacetapové správne konanie zavedené v poľskom právnom poriadku nemalo byť v súlade s požiadavkami smernice o PVŽP. Prijatie tejto argumentácie by sa rovnalo tvrdeniu, že viacetapové správne konanie zamerané na posudzovanie vplyvov projektu na životné prostredie nemožno vôbec zaviesť, čo je jasne v rozpore s vyhláseniami Súdneho dvora uvedenými v jeho judikatúre. Toto tvrdenie treba preto zamietnuť.

107. Napokon, pokiaľ ide o riziko uvádzané Českou republikou, že výsledky postupu posudzovania vplyvov na životné prostredie nebudú neskôr zohľadnené, domnievam sa, že ani článok 11 ods. 1 smernice o PVŽP, ani nijaké iné ustanovenie práva Únie, ktoré priznáva rovnocenné právo, nebráni prijatiu vnútroštátneho postupu a ustanovení zaručujúcich možnosť podať opravný prostriedok len v etape rozhodnutia o environmentálnych podmienkach, pokiaľ je vylúčené, že by sa výsledky postupu posudzovania vplyvov na životné prostredie nezohľadnili v rozhodnutí o povolení.

108. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa informácií poskytnutých Poľskou republikou( 28 ) jej vnútroštátne právo v zásade zaručuje dotknutej verejnosti možnosť podať odvolania v rámci správneho konania, ako aj podať žaloby na správne súdy proti rozhodnutiam o povolení, najmä na účely preskúmania ich súladu s podmienkami stanovenými v skorších rozhodnutiach o environmentálnych podmienkach.

109. Vzhľadom na neexistenciu konkrétnych dôkazov na podporu tvrdenia, že poľské právo neumožňuje domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutia o povolení na projekt z dôvodu, že sa v tomto rozhodnutí nezohľadnili výsledky postupu posudzovania vplyvov na životné prostredie, treba toto tvrdenie zamietnuť.

110. So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem zamietnuť druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.

D. O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 11 ods. 1 smernice o PVŽP (vyhlásenie okamžitej vykonateľnosti rozhodnutia o PVŽP)

1. Tvrdenia účastníkov konania

114. Uvedený členský štát tvrdí, že v prejednávanej veci po prvé nebol podaný nijaký návrh podľa § 135. Po druhé konanie týkajúce sa vydania rozhodnutia o PVŽP trvalo takmer päť rokov, do 21. januára 2020, pričom väčšina tohto obdobia bola v dôsledku účasti českých orgánov a verejnosti venovaná cezhraničným vplyvom, takže lehota na získanie povolenia sa pre prevádzkovateľa výrazne skrátila, čo malo vplyv na rozhodnutie vyhlásiť rozhodnutie o PVŽP za okamžite vykonateľné. Po tretie proti rozhodnutiu o okamžitej vykonateľnosti boli naozaj podané odvolania a následne žaloby, ktoré sú predmetom konania prebiehajúceho pred správnym súdom.

115. Poľská republika ďalej tvrdí, že tretí žalobný dôvod je bezpredmetný, keďže na základe zmeny regulačného rámca, ku ktorej došlo 30. marca 2021, boli verejnosti priznané práva, ktoré naprávajú neúčinnosť súdneho preskúmania údajne vyplývajúcu z priznania okamžitej vykonateľnosti rozhodnutia o PVŽP. Orgán druhého stupňa teraz môže na návrh a v odôvodnených prípadoch odložiť okamžitú vykonateľnosť v rámci konania o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu.

2. Posúdenie

116. Česká republika svojím tretím žalobným dôvodom, ktorý smeruje proti vyhláseniu okamžitej vykonateľnosti rozhodnutia o PVŽP, poukazuje na porušenie článku 11 ods. 1 smernice o PVŽP z dôvodu údajnej neúčinnosti súdnych konaní, ktoré poľský právny poriadok zavádza proti takémuto vyhláseniu, a to vzhľadom na skutočnosť, že toto vyhlásenie môže rýchlo viesť k realizácii projektu bez ohľadu na podanie žaloby proti rozhodnutiu o PVŽP, pričom tento problém je ešte umocnený nemožnosťou podať návrh na nariadenie predbežných opatrení proti jeho realizácii. Zdá sa, že tento žalobný dôvod, podobne ako prvé dva žalobné dôvody, smeruje skôr proti vnútroštátnemu právu než proti uvedenému vyhláseniu ako takému.

118. Pokiaľ ide o vnútroštátny právny rámec, Poľská republika objasňuje, že ustanovenia poľského práva umožňujú priznať neprávoplatnému rozhodnutiu okamžitú vykonateľnosť vo zvláštnych prípadoch, teda keď to je nevyhnuté s ohľadom na ochranu ľudského zdravia alebo života, na zabránenie veľkých strát pre národné hospodárstvo, alebo tiež s ohľadom na iný verejný záujem alebo mimoriadne dôležitý záujem účastníka konania. Orgán prvého stupňa môže priznať svojmu rozhodnutiu priamu vykonateľnosť už v znení daného rozhodnutia, alebo po jeho prijatí. V druhom uvedenom prípade sa okamžitá vykonateľnosť priznáva prostredníctvom uznesenia, proti ktorému môžu účastníci konania podať odvolanie a následne žalobu na správny súd. Poľská republika uvádza, že poľské právo zavádza aj ďalší prostriedok napadnutia priamej vykonateľnosti: podľa § 135 správneho poriadku orgán druhého stupňa môže ex offo odložiť priamu vykonateľnosť rozhodnutia. Tento orgán tak môže urobiť aj po preskúmaní návrhu účastníkov konania.

b) O súčasnom stave prebiehajúcich konaní

119. Pokiaľ ide o súčasný stav prebiehajúcich konaní, Česká republika uvádza, že viaceré české subjekty podali odvolanie proti rozhodnutiu o PVŽP, ako aj odvolanie proti rozhodnutiu z 23. januára 2020 o okamžitej vykonateľnosti rozhodnutia o PVŽP. Túto informáciu potvrdzuje Poľská republika, ktorá objasňuje, že viaceré organizácie na ochranu životného prostredia podali generálnemu riaditeľovi ochrany životného prostredia odvolanie proti rozhodnutiu o PVŽP z 21. januára 2020, ktoré vydal regionálny riaditeľ ochrany životného prostredia vo Vroclavi. Podľa vysvetlení Poľskej republiky po tom, ako prvý z uvedených orgánov vydá rozhodnutie v druhostupňovom konaní, dotknuté organizácie budú mať právo podať žalobu na Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava, Poľsko).

E. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 1 písm. a) bodu ii) a písm. b) bodu ii) smernice 2000/60 (nezahrnutie možného postupu pre prípad neudelenia výnimiek pre dotknuté vodné útvary do rozhodnutia o PVŽP)

1. Tvrdenia účastníkov konania

123. Podľa Českej republiky rozhodnutie o PVŽP nezabezpečuje dodržiavanie povinností vyplývajúcich z článku 4 ods. 1 písm. a) bodu ii) a písm. b) bodu ii) smernice 2000/60, pokiaľ ide o povrchové a podzemné vody ovplyvnené ťažobnou činnosťou v bani Turów počas celej plánovanej doby tejto činnosti do roku 2044, a preto porušuje tieto ustanovenia.

124. Uvedený členský štát v tejto súvislosti uvádza, že článok 4 ods. 4 a 5 smernice 2000/60 stanovuje výnimky z dosiahnutia týchto cieľov s maximálnou platnosťou do roku 2021 alebo 2027, a najmä, že s predĺžením doby platnosti výnimiek stanovených v odseku 5, ktoré je upravené v odseku 4, sa počíta bez zohľadnenia možnosti, že by sa takéto predĺženie nepovolilo z dôvodu nesplnenia podmienok potrebných pre udelenie výnimiek stanovených v uvedenom odseku 5.

125. Hoci pritom Poľská republika v dokumentácii k PVŽP uznáva, že pred ukončením ťažby v ložisku Turów v roku 2044 nebude možné dosiahnuť dobrý stav dotknutých vodných útvarov, v rozhodnutí o PVŽP sa neuvádza, akým spôsobom by tento členský štát zamýšľal dosiahnuť súlad s právom Únie v prípade zamietnutia udelenia uvedených výnimiek. Toto rozhodnutie predovšetkým neobsahuje zákaz ďalšej ťažby v takom prípade.

126. Poľská republika odmieta tvrdenie o porušení článku 4 ods. 1 písm. a) bodu ii) a písm. b) bodu ii) smernice 2000/60. Zdôrazňuje, že posúdenie a uplatnenie výnimiek stanovených v článku 4 ods. 4 a 5 tejto smernice sa nevykonáva prostredníctvom konkrétnych investičných povolení, ale v rámci aktualizácie konkrétnych plánov vodohospodárskeho manažmentu povodia vykonanej podľa článku 13 uvedenej smernice. Takéto aktualizácie sa vykonávajú pre jednotlivé povodia vrátane povodia rieky Odry na roky 2021 až 2027. Práve v rámci tejto aktualizácie plánov sa s ohľadom na aktuálnu situáciu prijímajú rozhodnutia o zachovaní, zmene alebo zrušení týchto výnimiek.

129. Poľská republika ďalej uvádza, že štvrtý žalobný dôvod sa týka obsahu rozhodnutia o PVŽP. Vzhľadom na to, že toto rozhodnutie je predmetom odvolania v správnom konaní, po ktorom môže nasledovať žaloba podaná na správny súd, a tieto konania môžu viesť k jeho zrušeniu, rozsudok vyhlásený Súdnym dvorom vo veci zlučiteľnosti rozhodnutia o PVŽP so smernicou 2000/60 by bol v rozpore s rozdelením úloh medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy.

130. Poľská republika tiež uvádza, že zo znenia článku 259 ZFEÚ vyplýva, že žaloba podaná na základe tohto ustanovenia musí preukazovať, že členský štát si už nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z práva Únie, a nie, že k porušeniu takejto povinnosti môže hypoteticky dôjsť v budúcnosti. Z tohto dôvodu je podľa nej štvrtý žalobný dôvod neprípustný.

2. Posúdenie

131. Česká republika v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu v podstate tvrdí, že rozhodnutie o PVŽP porušuje článok 4 ods. 1 písm. a) bod ii) a písm. b) bod ii) smernice 2000/60, týkajúci sa environmentálnych cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť v oblasti povrchových a podzemných vôd, keďže toto rozhodnutie nedefinuje opatrenia, ktoré sa majú prijať v prípade, že by počas doby trvania projektu nedošlo k predĺženiu výnimiek z týchto ustanovení, ktoré sa aktuálne uplatňujú podľa článku 4 ods. 4 a 5 tejto smernice. Tento žalobný dôvod sa líši od vyššie preskúmaných žalobných dôvodov tým, že sa netýka legislatívneho aktu, ale skôr konkrétneho správneho aktu.

132. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, nepovažujem tento žalobný dôvod za neprípustný z dôvodu, že sa týka hypotetického nesplnenia povinnosti v budúcnosti. Nesplnenie povinnosti, na ktoré poukazuje Česká republika, považujem za naozaj aktuálne a dostatočne konkrétne, keďže tento členský štát poľským orgánom v podstate vytýka, že nedodržiavajú povinnosti, ktoré im ukladá smernica 2000/60, teda urobiť všetko potrebné na dosiahnutie environmentálnych cieľov stanovených touto smernicou v stanovených lehotách, ale namiesto toho sa spoliehajú na výnimky, aj keď nie je isté, že budú udelené.

136. Žalobný dôvod predložený Českou republikou sa však týka iného aspektu, ktorý je potrebné objasniť. Žalujúci členský štát sa totiž nedovoláva nesplnenia povinnosti zohľadniť podmienky uvedené v článku 4 ods. 7 smernice 2000/60. Česká republika v skutočnosti vytýka poľským orgánom, že vychádzajú z predpokladu, že výnimky, ktoré má Poľská republika na základe odsekov 4 a 5 článku 4 smernice 2000/60, budú zachované.

137. V tejto súvislosti treba poznamenať, že toto tvrdenie nezohľadňuje skutočnosť, že uplatňovanie výnimiek stanovených v článku 4 ods. 4 a 5 smernice 2000/60 sa nevykonáva prostredníctvom rozhodnutia o posúdení vplyvov na životné prostredie, ale v rámci aktualizácie konkrétnych plánov vodohospodárskeho manažmentu povodia vykonanej podľa článkov 13 až 15 smernice 2000/60.( 33 ) V týchto plánoch manažmentu sa definujú ciele pre všetky vodné útvary. V prípade vodných útvarov, ktoré ešte nedosiahli environmentálny cieľ „dobrého stavu“ alebo „potenciálne dobrého stavu“, musí byť v plánoch manažmentu stanovená lehota na dosiahnutie tohto cieľa v súlade s článkom 4 ods. 4 tejto smernice. Ak v prípade určitého vodného útvaru nie je možné tento cieľ dosiahnuť, môže sa pripustiť dosiahnutie menej prísneho environmentálneho cieľa pod podmienkou, že budú splnené kritériá uvedené v článku 4 ods. 5 uvedenej smernice.( 34 )

138. Podľa informácií, ktoré poskytli Komisia a Poľská republika, nasledujúci plán vodohospodárskeho manažmentu povodia by v súlade s článkom 13 ods. 7 smernice 2000/60 mal byť prijatý do 22. decembra 2021. Poľská republika uvádza, že práce na aktualizácii uvedeného plánu prebiehajú a boli prijaté všetky správne opatrenia potrebné na zachovanie predmetných výnimiek. Poľské orgány uskutočnili v súvislosti s návrhmi plánu konzultácie s verejnosťou v súlade s požiadavkami smernice 2000/60.

143. Rovnako ako v prípade svojho druhého žalobného dôvodu, ktorý je založený na rozpore § 33 banského zákona s týmito ustanoveniami, Česká republika zastáva názor, že konanie vedúce k tomuto povoleniu je „rozhodovacím postupom“ podľa článku 2 ods. 2 smernice o PVŽP, takže povinnosti stanovené v článku 6 ods. 2 až 7, v článku 7 ods. 1, 2 a 5, ako aj v článku 8 tejto smernice sa vzťahujú aj na tento postup. Účasť dotknutej verejnosti, ako aj uvedeného členského štátu bola totiž potrebná na overenie zapracovania podmienok rozhodnutia o PVŽP do tohto povolenia. V konaní o udelenie povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026, ktoré sa uskutočnilo bez účasti verejnosti, pritom nebola dodržaná ani jedna z týchto povinností.

144. Poľská republika považuje tento žalobný dôvod za nedôvodný, pričom odkazuje na svoje tvrdenia týkajúce sa druhého žalobného dôvodu. Zdôrazňuje, že povinnosti uvedené v príslušných ustanoveniach smernice o PVŽP boli splnené už v štádiu konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o PVŽP.

145. Okrem toho tieto ustanovenia nevyžadujú existenciu možnosti overiť, či sa v investičnom rozhodnutí (povolení) zohľadnili podmienky rozhodnutia o PVŽP, keďže účasť dotknutej verejnosti a dotknutého členského štátu na konaniach o vydanie rozhodnutí, ktoré majú vplyv na životné prostredie, spočíva podľa článku 6 ods. 4 smernice o PVŽP v predložení pripomienok a stanovísk príslušným orgánom predtým, ako sa rozhodne o žiadosti o povolenie. Vzhľadom na tento cieľ by takáto účasť v štádiu povoľovacieho konania bola nadbytočná, obzvlášť keď orgán, ktorý viedol toto konanie, bol viazaný rozhodnutím o PVŽP.

150. Pokiaľ ide o tvrdenie Českej republiky, že dodatočná účasť v štádiu povoľovania je potrebná na účely následného „overenia“, či sa v povolení projektu zohľadnili podmienky rozhodnutia o PVŽP, treba spresniť, že článok 11 smernice o PVŽP priznáva právo podať opravný prostriedok len „s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti “.( 36 ) Článok 11 naopak nepriznáva právo domáhať sa súdneho preskúmania otázky, či boli zohľadnené úvahy, na ktorých je rozhodnutie o PVŽP založené.

151. V tomto kontexte musím ďalej zdôrazniť, že takéto právo nepriznáva nijaké z ustanovení, na ktoré sa Česká republika odvoláva na podporu svojho druhého žalobného dôvodu. Naopak, ako vyplýva z článku 6 ods. 4 smernice o PVŽP, cieľom týchto ustanovení je skôr priznať dotknutej verejnosti právo „vyjadriť pripomienky a stanoviská … príslušnému orgánu alebo orgánom“ predtým, ako sa rozhodne o žiadosti o povolenie. Okrem toho z článku 8 tejto smernice vyplýva, že „výsledky konzultácií a informácie získané v súlade s článkami 5 až 7 sa riadne vezmú do úvahy v povoľovacom konaní“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Táto povinnosť uložená vnútroštátnym orgánom však nezakladá právo dotknutej verejnosti na „overenie“ rozhodnutia, ako to naznačuje Česká republika. Domnievam sa teda, že druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnom výklade ustanovení smernice o PVŽP.

152. Týmito konštatovaniami týkajúcimi sa uplatniteľnosti smernice o PVŽP nie je dotknutá možnosť dotknutej verejnosti, ktorá podľa informácií poskytnutých Poľskou republikou existuje v jej vnútroštátnom práve, podať odvolania v rámci správneho konania, ako aj žaloby na správne súdy proti rozhodnutiam o povolení, najmä na účely preskúmania ich zlučiteľnosti s podmienkami stanovenými v skorších rozhodnutiach týkajúcich sa environmentálnych podmienok.( 37 )

155. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice, obsah rozhodnutia o povolení a súvisiace podmienky neboli zverejnené. Vzhľadom na to, že týmto povolením sa zmenilo povolenie č. 65/94, ktoré už bolo niekoľkokrát zmenené, v záujme splnenia povinností stanovených v tomto ustanovení malo byť zverejnené konsolidované znenie povolenia, v ktorom mali byť uvedené všetky informácie stanovené v článku 8a tejto smernice. Povolenie poskytnuté verejnosti však vo svojom výroku obsahovalo len informácie týkajúce sa predĺženia platnosti pôvodného povolenia. Následné zaslanie všetkých rozhodnutí, ktorými bolo toto povolenie zmenené, neumožnilo Českej republike jasne pochopiť, aké znenie povolenia je v súčasnosti platné. V povolení na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 sa v tejto súvislosti neuvádza aktuálny rozsah dobývacieho priestoru a samo osebe neobsahuje ani jednoznačný a záväzný odkaz na podmienky uvedené v rozhodnutí o PVŽP.

156. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 1 písm. b) smernice o PVŽP, rozhodnutie o PVŽP má byť logicky hlavným prvkom „dôvodov a úvah, na ktorých sa rozhodnutie [o povolení] zakladá“, rozhodnutie o povolení však neobsahuje nijaké posúdenie súladu povolenej ťažobnej činnosti s rozhodnutím o PVŽP.

157. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 2 smernice o PVŽP, na dosiahnutie cieľa tejto smernice je potrebné poskytnúť požadované informácie dotknutému členskému štátu čo najskôr. Poľská republika však zaslala povolenie na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 Českej republike až päť mesiacov po jeho vydaní, pričom zaslaný dokument nespĺňal požiadavky článku 9 ods. 1 uvedenej smernice.

2. Posúdenie

163. V rámci šiesteho žalobného dôvodu Česká republika vytýka Poľskej republike po prvé, že v rozpore s článkom 9 ods. 1 smernice o PVŽP nezverejnila obsah rozhodnutia o povolení banskej činnosti do roku 2026 a podmienky spojené s týmto rozhodnutím, ani dôvody a úvahy, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladalo, a po druhé, že v rozpore s článkom 9 ods. 2 smernice o PVŽP poskytla Českej republike znenie uvedeného rozhodnutia oneskorene a že zaslaný dokument nespĺňal požiadavky stanovené v článku 9 ods. 1 písm. a) a b) smernice o PVŽP. Tento žalobný dôvod sa týka konkrétnych opatrení administratívnej povahy, a to zverejnenia a poskytnutia, ktoré smernica o PVŽP ukladá vnútroštátnym orgánom.

164. Hneď na úvod treba zamietnuť tvrdenie Poľskej republiky, že tento žalobný dôvod sa stal bezpredmetným z dôvodu, že poľské orgány prijali nové rozhodnutie, ktoré má za následok predĺženie platnosti povolenia do roku 2044. Ako som už vysvetlil v rámci preskúmania piateho žalobného dôvodu, toto rozhodnutie bolo prijaté po referenčnom dátume na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti.( 38 )

167. V tejto súvislosti musím konštatovať, že Poľská republika nespochybňuje obsah informácií, ktoré boli zverejnené a zaslané Českej republike. Obmedzuje sa skôr na tvrdenie, že na splnenie požiadaviek definovaných v článku 9 ods. 1 smernice o PVŽP nie je nevyhnutné poskytnúť konsolidované znenie. Poľská republika tvrdí, že spôsob, akým správne orgány členských štátov koncipujú správne rozhodnutia, nepatrí do právomoci Únie. Vysvetľuje, že mechanizmus aktualizácie povolení prijatý v jej vnútroštátnej správnej praxi je analogický mechanizmu zmeny právneho aktu, podľa ktorého záväzný je právny akt v jeho pôvodnom znení, avšak s prihliadnutím na neskoršie zmeny.

168. Poľská republika objasňuje, že v poľskom správnom práve sa uplatňuje zásada, podľa ktorej v prípade prijatia správneho rozhodnutia, ktorým sa mení skoršie rozhodnutie, správny orgán oprávnený prijať pozmeňujúce rozhodnutie nielenže nie je povinný, ale dokonca ani nemôže v rozhodnutí, ktoré prijal, zopakovať znenie celého pozmeňovaného rozhodnutia. V pozmeňujúcom rozhodnutí musí byť presne uvedené, ktoré časti pozmeňovaného rozhodnutia sú predmetom zmeny. Ak zvyšná časť pozmeňovaného rozhodnutia ostáva v platnosti, orgán prijímajúci pozmeňujúce rozhodnutie nemôže vo svojom rozhodnutí zopakovať tie časti, ktoré sa nemenia. Odlišná prax by viedla k tomu, že napriek obmedzenému rozsahu žiadosti o zmenu skoršieho rozhodnutia by sa v skutočnosti prijalo nové správne rozhodnutie.

169. Znenie sporného rozhodnutia, ktoré má za následok predĺženie platnosti povolenia na ťažbu do roku 2026, potvrdzuje správnu prax Poľskej republiky opísanú v predchádzajúcom bode vyššie. Zdá sa totiž, že na účely zohľadnenia predĺženia platnosti povolenia bol zmenený len bod, ktorý stanovuje dobu platnosti tohto povolenia. Pripomienky Poľskej republiky však považujem v tomto kontexte za irelevantné, lebo tu vôbec nejde o spochybnenie určitej vnútroštátnej správnej praxe. Kľúčová otázka preskúmania šiesteho žalobného dôvodu sa týka skôr presného obsahu informácií, ktoré majú byť poskytnuté verejnosti a zaslané členskému štátu, ktorý sa zúčastnil na konzultáciách podľa článku 7 smernice o PVŽP.

171. Podľa môjho názoru niet pochýb, že vzhľadom na to, že cieľom povinností zverejnenia je umožniť podať účinný opravný prostriedok proti dotknutým rozhodnutiam, informácie poskytnuté verejnosti a orgánom susedných členských štátov dotknutých environmentálnymi vplyvmi určitého projektu musia byť úplné a zrozumiteľné. Inými slovami, na účely zabezpečenia účinkov zverejnenia musia byť informácie predložené spôsobom, ktorý je dostatočne presný a prispôsobený špecifickým potrebám adresátov. Z tohto dôvodu sa domnievam, že „obsah rozhodnutia“ o povolení ťažobnej činnosti v bani Turów, ktoré má byť poskytnuté verejnosti a uvedeným vnútroštátnym orgánom v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) smernice o PVŽP, nemôže spočívať len v rozhodnutí o predĺžení platnosti, ale musí nevyhnutne zahŕňať všetky dokumenty, ktoré predstavujú základ pre povolenie. Iba takéto opatrenie môže umožniť verejnosti a orgánom susedných členských štátov pochopiť rozsah tohto správneho rozhodnutia a prípadne vhodným spôsobom a včas reagovať.

175. To znamená najmä možnosť uplatniť právo na účinný opravný prostriedok pred súdom podľa článku 11 ods. 1 smernice o PVŽP, čo vzhľadom na čas, ktorý uplynul, a na nutnosť dodržiavania lehôt stanovených vnútroštátnym procesným právom môže byť obzvlášť zložité, ba priam nemožné.( 41 ) Domnievam sa, že pokiaľ by niektorá dotknutá osoba bola zbavená možnosti uplatniť svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi z dôvodu omeškania podania opravného prostriedku spôsobeného konaním vnútroštátnych orgánov, bolo by potrebné konštatovať porušenie článku 9 ods. 2 smernice o PVŽP.

176. Zdá sa, že presne o takýto prípad ide v situácii, ktorá viedla k tomuto sporu. Doba piatich mesiacov na jednoduché oznámenie predmetného opatrenia totiž predstavuje značné oneskorenie, ak sa vezmú do úvahy jednak významné záujmy, ktoré sú v hre, a jednak čisto administratívny charakter takejto úlohy, ktorá vyžaduje len jednoduché zaslanie dokumentov. Táto situácia je o to vážnejšia, že informácie požadované Českou republikou jej boli poskytnuté až na jej naliehanie, a aj to len čiastočne. Ako uvádza Česká republika, stále nemá k dispozícii konsolidovaný dokument, z ktorého by bolo možné jasne zistiť presný rozsah a podobu projektu. Musím konštatovať, že Poľská republika nijako presvedčivo neodôvodnila takéto omeškanie s poskytnutím požadovaných informácií.

177. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že došlo tiež k porušeniu článku 9 ods. 2 smernice o PVŽP.

178. Z uvedených dôvodov navrhujem vyhlásiť šiesty žalobný dôvod za dôvodný.

H. O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 11 ods. 1 smernice o PVŽP (vylúčenie súdneho preskúmania povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026)

183. V tejto súvislosti skutočnosť, že konania o podaných žalobách boli prerušené, je odrazom slobodnej voľby dotknutého poľského súdu v otázke spôsobu organizácie priebehu konania a nemá nijaký vplyv na obmedzenie práv žalobcov.

184. Okrem toho nemožnosť zrušiť povolenie po uplynutí lehoty jedného roka sa v súlade s článkom 42 banského zákona týka len zrušenia povolenia v nadväznosti na obnovu povoľovacieho konania, čo je jeden z mimoriadnych prostriedkov na zrušenie právoplatných rozhodnutí. Netýka sa teda zrušenia povolenia v nadväznosti na riadne preskúmanie v správnom konaní na základe opravného prostriedku podaného v stanovenej lehote.

185. Poľská republika tiež tvrdí, že siedmy žalobný dôvod sa stal bezpredmetným v nadväznosti na prijatie rozhodnutia o povolení do roku 2044 a na zmeny poľského práva umožňujúce dotknutej verejnosti podať odvolania a žaloby proti investičným rozhodnutiam.

2. Posúdenie

186. Česká republika v rámci svojho siedmeho žalobného dôvodu tvrdí, že Poľská republika porušila článok 11 ods. 1 smernice o PVŽP tým, že neumožnila začatie súdneho konania o opravnom prostriedku proti povoleniu na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026. Tento žalobný dôvod sa týka praxe orgánov, ako aj právneho rámca žalovaného členského štátu.

187. Hneď na úvod treba zamietnuť tvrdenie Poľskej republiky, že tento žalobný dôvod sa stal bezpredmetným z dôvodu, že poľské orgány prijali nové rozhodnutie, ktoré má za následok predĺženie platnosti povolenia do roku 2044. Ako som už vysvetlil, toto rozhodnutie bolo prijaté po referenčnom dátume na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti. To isté platí aj pre legislatívne zmeny vykonané po tomto referenčnom dátume, ktoré teraz podľa Poľskej republiky umožňujú dotknutej verejnosti podať odvolania a žaloby proti investičným rozhodnutiam.( 42 )

191. Pre úplnosť by som rád poukázal na určitý rozpor v argumentácii Českej republiky. Tá na jednej strane tvrdí, že dotknutá verejnosť nemala možnosť napadnúť predmetné povolenie, a na druhej strane sama uznáva, že tri mimovládne organizácie (Greenpeace ČR, Frank Bold a Eko‑Unia) skutočne využili svoje práva, ktoré im ako dotknutej verejnosti priznáva článok 11 ods. 1 smernice o PVŽP. Česká republika síce uvádza, že konania boli prerušené do doby, kým nebude prijaté právoplatné rozhodnutie vo veci zamietnutia účasti uvedených organizácií na konaní o udelenie povolenia na ťažbu do roku 2026, treba však uviesť, že sama nemôže vylúčiť možnosť, že súdne preskúmanie sa naozaj vykoná. Česká republika totiž na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora v tejto súvislosti pripustila, že poľské súdy ešte právoplatne nezamietli žaloby českých združení na ochranu životného prostredia.

192. V tomto kontexte považujem za obzvlášť užitočné vysvetlenia, ktoré Poľská republika poskytla vo svojom vyjadrení k žalobe v súvislosti s možnými rozhodnutiami Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava), ak by sa rozhodol vyhovieť žalobám podaným uvedenými organizáciami alebo ich zamietnuť. V rozpore s tým, čo tvrdí Česká republika vo svojej žalobe, nezdá sa, že by § 42 banského zákona predstavoval prekážku možnosti, že uvedený súd predmetné povolenie prípadne zruší. Podľa informácií Poľskej republiky sa totiž zdá, že toto ustanovenie nestanovuje nijaké obmedzenie týkajúce sa zrušenia, zmeny alebo potvrdenia neplatnosti rozhodnutia prijatého v iných konaniach, než je konanie o preskúmaní podľa poľského práva.

197. Tento členský štát sa preto domnieva, že nedošlo k porušeniu článku 7 smernice 2003/4. Dodáva, že tento žalobný dôvod je bezpredmetný, keďže rozhodnutie o povolení do roku 2044 podliehalo novým pravidlám, najmä v oblasti zverejňovania, pričom jeho obsah bol zverejnený na internetovom portáli ministra klímy.

2. Posúdenie

198. Česká republika v rámci svojho ôsmeho žalobného dôvodu tvrdí, že nezverejnenie uvedeného povolenia, resp. miesta, kde by bolo možné si ho vyžiadať, je v rozpore s článkom 7 smernice 2003/4, zatiaľ čo Poľská republika trvá na tom, že na internetovej stránke ministerstva klímy bol oznam o vydaní povolenia s uvedením možností oboznámenia sa s ním.

199. Najprv treba pripomenúť, že ako som konštatoval v rámci preskúmania šiesteho žalobného dôvodu, Poľská republika porušila článok 9 ods. 1 a 2 smernice o PVŽP v rozsahu, v akom nezverejnila povolenie na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 a neposkytla ho Českej republike v zrozumiteľnej podobe.( 45 ) Toto porušenie spočívalo v tom, že poľské orgány nezahrnuli súbor dokumentov predstavujúci základ pre povolenie a obmedzili sa len na zverejnenie dokumentu, ktorý oznamoval predĺženie platnosti skoršieho povolenia bez uvedenia podrobností koncesie vydanej prevádzkovateľovi bane Turów.

200. V tomto kontexte vzniká konkrétne otázka, či toto porušenie práva Únie môže tiež predstavovať porušenie ustanovení smernice 2003/4. V súlade s článkom 2 bodom 1 písm. c) tejto smernice patria do jej pôsobnosti činnosti, ktoré ovplyvňujú alebo môžu ovplyvniť prvky životného prostredia, ako sú vzduch a atmosféra, voda, pôda, zem, krajina a prírodné prostredie vrátane mokradí, pobreží a morských oblastí, biologická diverzita a jej zložky. V rámci týchto činností je podľa článku 7 smernice 2003/4 členský štát povinný sprístupniť verejnosti povolenia s významným vplyvom na životné prostredie, a to buď priamo ich zverejnením, alebo uvedením miesta, kde si verejnosť môže toto povolenie vyžiadať.

205. Z tohto hľadiska sa prikláňam k záveru, rovnako ako Komisia vo svojom odôvodnenom stanovisku, že porušenie článku 9 ods. 1 a 2 smernice o PVŽP má za následok porušenie článku 7 ods. 2 písm. f) smernice 2003/4.

206. Z uvedených dôvodov navrhujem ôsmemu žalobnému dôvodu vyhovieť.

J. O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 3 ZEÚ (neposkytnutie úplných informácií v súvislosti s konaním o udelenie povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026)

1. Tvrdenia účastníkov konania

207. Česká republika pripomína, že podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ sú členské štáty povinné navzájom si pomáhať pri dosahovaní cieľov stanovených právom Únie vrátane sekundárneho práva. Vzhľadom na to, že na povolenie na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 sa vzťahuje smernica o PVŽP a smernica 2003/4, a vzhľadom na umiestnenie bane Turów z týchto smerníc vyplývajú určité povinnosti aj pre Českú republiku, pri plnení ktorých je Poľská republika povinná jej pomáhať.

208. Žalujúci členský štát vytýka Poľskej republike, že mu celé mesiace a napriek opakovaným žiadostiam odmietala poskytnúť podrobnejšie informácie týkajúce sa konania o udelenie uvedeného povolenia vrátane znenia tohto povolenia, čo mu znemožnilo splniť si informačné povinnosti, ktoré má podľa uvedených smerníc voči vlastnej dotknutej verejnosti. Dodáva, že konanie, na ktoré sa sťažuje v rámci svojho šiesteho žalobného dôvodu, konkrétne oneskorené poskytnutie tohto povolenia a neexistencia konsolidovaného znenia povolenia č. 65/94, mu tiež bránilo v splnení týchto povinností.

214. Podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ sú členské štáty povinné navzájom si pomáhať, aby zabezpečili dosiahnutie cieľov Únie. Ako vyplýva z článku 4 ods. 3 druhého a tretieho pododseku ZEÚ, znamená to konkrétne povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo sekundárneho práva, ale tiež povinnosť neprijať nijaké opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

217. Vzhľadom na to, že členské štáty dotknuté určitým projektom majú tiež právo požadovať všetky relevantné informácie – ako stanovuje článok 7 ods. 2 smernice 2003/4 – týkajúce sa takéhoto projektu, musia sa považovať za „oprávnené osoby“ na základe ustanovení sekundárneho práva uvedených v predchádzajúcich bodoch. Logickým dôsledkom tohto konštatovania je, že členský štát, ktorému sú uvedené povinnosti určené, je v prípade, keď ho iný členský štát požiada o pomoc vo forme žiadosti o informácie, viazaný zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ.

218. Pokiaľ ide o okolnosti prejednávanej veci, je nesporné, že Poľská republika zaslala Českej republike rozhodnutie o povolení ťažby hnedého uhlia do roku 2026 až päť mesiacov po jeho vydaní. Navyše treba konštatovať, že žalujúci členský štát musel zaslať Poľskej republike viaceré žiadosti o informácie z dôvodu neúplnosti prijatých informácií, pričom Poľská republika na tieto žiadosti nie vždy odpovedala. Poľská republika zaslala Českej republike požadované dokumenty, a to konkrétne prvú žiadosť o povolenie na ťažbu z roku 1994, až po začatí konania podľa článku 259 ZFEÚ. Česká republika však stále nemá k dispozícii konsolidovaný dokument, z ktorého by bolo možné jasne zistiť presný rozsah a podobu projektu.

219. Oneskorené a neúplné zaslanie požadovaných informácií Poľskou republikou spolu s odmietnutím odpovedať na žiadosti Českej republiky o pomoc nespĺňa požiadavky ducha solidarity, spolupráce a vzájomnej podpory medzi členskými štátmi, ktoré stanovuje právo Únie v záujme umožnenia dosiahnutia cieľa účinnej ochrany životného prostredia.

224. Poľské orgány pritom od samotného začiatku nezamýšľali uskutočniť v súvislosti s uvedeným povolením takéto posúdenie. Rozhodnutie o PVŽP bolo síce priložené k žiadosti prevádzkovateľa, nebolo však vôbec zohľadnené v konaní o udelenie tohto povolenia alebo v povolení samotnom. Okrem toho táto žiadosť bola podaná na základe § 72 ods. 2 bodu 2 písm. k) zákona o informáciách o životnom prostredí; aj keď k nej nebolo pripojené posúdenie vplyvov na životné prostredie, príslušný orgán ju považoval za úplnú; po neskoršom priložení rozhodnutia o PVŽP k uvedenej žiadosti tento orgán nepovažoval za potrebné vyzvať dotknuté osoby na doplnenie ich pripomienok; v povolení na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 sa vôbec nespomína akékoľvek preskúmanie súladu žiadosti s rozhodnutím o PVŽP; v tomto povolení nie sú prevzaté ani rozvinuté podmienky stanovené v rozhodnutí o PVŽP a neobsahuje nijaké spresnenie hraníc dobývacieho priestoru, ako bol stanovený týmto rozhodnutím.

225. Česká republika z toho vyvodzuje, že obsah rozhodnutia o PVŽP sa nepreniesol do konania o udelenie uvedeného povolenia. Samotná skutočnosť, že sa povolenie prekrýva s rozhodnutím o PVŽP z hľadiska doby platnosti povolenia aj rozlohy bane, neznamená, že sa skutočne zakladá na rozhodnutí o PVŽP. Podľa Českej republiky tieto dva dokumenty predstavujú nezávislé rozhodnutia.

226. Poľská republika s odkazom na svoju odpoveď na prvý a druhý žalobný dôvod znova zdôrazňuje záväznosť rozhodnutia o PVŽP pre prevádzkovateľa, ktorý musí splniť povinnosti uložené v tomto rozhodnutí bez ohľadu na akékoľvek jeho prebratie do znenia povolenia na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026 a musí poskytnúť informácie a výsledky skúšok týkajúcich sa najmä koncentrácii rozptýlených častíc, hluku a kvality vôd. Domnieva sa, že Česká republika neberie do úvahy povinnosti vyplývajúce z poľského práva a vyvodzuje subjektívne závery o postoji a názoroch poľských orgánov.

232. Hneď na úvod treba odmietnuť tvrdenie Poľskej republiky, že tento žalobný dôvod sa stal bezpredmetným z dôvodu prijatia nového rozhodnutia, ktoré malo za následok predĺženie platnosti povolenia do roku 2044. Keďže k týmto udalostiam došlo až po referenčnom dátume na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti podľa článku 259 ZFEÚ, na účely preskúmania tohto žalobného dôvodu sú irelevantné.( 52 )

233. Pokiaľ ide o ustanovenia, ktoré Poľská republika údajne porušila, treba poznamenať, že podľa článku 2 ods. 1 smernice o PVŽP sa pre projekty definované v článku 4 smernice o PVŽP „bude vyžadovať povolenie a budú posúdené z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie“. Ako správne uvádza Česká republika, túto formuláciu treba chápať v tom zmysle, že povolenia na tieto projekty musia obsahovať alebo prinajmenšom zohľadniť takéto posúdenie.

234. Taký projekt, aký bol povolený rozhodnutím o predĺžení ťažby do roku 2026, spĺňa kritériá článku 4 ods. 1 smernice o PVŽP (ťažba na ploche väčšej ako 25 hektárov) (bod 19 prílohy I tejto smernice) a to isté platí aj pre akúkoľvek zmenu alebo rozšírenie dotknutých projektov, ktoré samo osebe spĺňa stanovené limity (bod 24 prílohy I tejto smernice).( 53 ) Na povolenie, aké je predmetom prejednávanej veci, sa teda uplatňuje článok 2 ods. 1 smernice o PVŽP.

235. Pokiaľ ide o tvrdenie Českej republiky, že rozhodnutie o PVŽP nebolo v rozhodnutí o povolení ťažby do roku 2026 zohľadnené, musím upriamiť pozornosť na informácie, ktoré v tejto súvislosti poskytla Poľská republika a podľa ktorých v súlade s platnými poľskými právnymi predpismi je rozhodnutie o environmentálnych podmienkach záväzné okrem iného pre orgány, ktoré vydávajú rozhodnutie o povolení banskej činnosti, ako aj pre podnik, ktorému je toto rozhodnutie určené.

240. Po druhé musím poukázať na to, že hoci sa dotknuté rozhodnutia mierne líšia, pokiaľ ide o plochu, na ktorej sa môže vykonávať banská činnosť (31 014 698 m 2 v povolení, zatiaľ čo v rozhodnutí sa uvádza plocha okolo 30,9 km 2 ), je nesporné, že poľské orgány prijali 12. februára 2020 opravu rozhodnutia o PVŽP, v ktorej výslovne stanovili súradnice dotknutej oblasti. V týchto dokumentoch sa uvádza, že projekt, na ktorý sa vzťahuje povolenie na ťažbu, je umiestnený v zemepisných hraniciach stanovených v rozhodnutí o PVŽP. Z toho vyplýva, že banská činnosť povolená príslušnými orgánmi nejde nad rámec rozsahu rozhodnutia o PVŽP.

241. Z týchto pripomienok vyplýva, že povolenie, ktoré je predmetom tohto žalobného dôvodu, sa neodchyľuje od ustanovení rozhodnutia o PVŽP upravujúcich trvanie plánovanej banskej činnosti a dotknutú geografickú oblasť. Vzhľadom na nedostatok dôkazov preto nemožno platne tvrdiť, že medzi obomi správnymi rozhodnutiami neexistuje nijaká súvislosť. Preto sa domnievam, že tvrdenia Českej republiky treba zamietnuť.

242. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy som dospel k záveru, že Poľská republika neporušila článok 2 ods. 1 smernice o PVŽP v spojení s článkom 4 ods. 1 tejto smernice.

243. Z toho vyplýva, že desiaty žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

L. O jedenástom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 8a ods. 1 písm. b) smernice o PVŽP (nestanovenie všetkých environmentálnych podmienok v povolení na ťažbu hnedého uhlia do roku 2026)

1. Tvrdenia účastníkov konania

248. Z dôvodov uvedených v odpovedi na ostatné žalobné dôvody Poľská republika považuje jedenásty žalobný dôvod za bezpredmetný.

2. Posúdenie

249. Česká republika v rámci svojho jedenásteho žalobného dôvodu tvrdí, že Poľská republika tým, že v rozhodnutí o povolení banskej činnosti do roku 2026 dostatočne nezohľadnila všetky požiadavky v oblasti životného prostredia, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 8a ods. 1 smernice o PVŽP.

250. Tento žalobný dôvod je založený na dvoch tvrdeniach. Po prvé Česká republika usudzuje, že niektoré z požadovaných informácií týkajúcich sa projektu, na ktorý sa vzťahuje uvedené povolenie do roku 2026, neboli preskúmané ani v tomto rozhodnutí, ani v rozhodnutí o PVŽP, pričom plochu dobývacieho priestoru označuje za základnú environmentálnu podmienku, ktorá podstatným spôsobom určuje vplyvy projektu na životné prostredie. Po druhé sa Česká republika domnieva, že v rozhodnutí o PVŽP sa nekonkretizuje možnosť uplatniť osobitné podmienky, ktoré sa týkajú sa oveľa väčšieho projektu, vzhľadom na dobu realizácie projektu dlhšiu o osemnásť rokov a tomu zodpovedajúcu kapacitu ťažby a plochu dobývacieho priestoru.

251. Článok 8a ods. 1 smernice o PVŽP stanovuje minimálne požiadavky týkajúce sa obsahu povolení, hlavne pokiaľ ide o závery posúdenia vplyvov projektu na životné prostredie a environmentálne podmienky jeho realizácie. Tieto požiadavky môžu byť v súlade s článkom 8a ods. 3 smernice o PVŽP splnené okrem iného aj prostredníctvom iného rozhodnutia prijatého v rámci tzv. rozhodovacieho postupu v zmysle článku 2 ods. 2 smernice o PVŽP. Podľa článku 8a ods. 1 písm. b) smernice o PVŽP medzi tieto požiadavky patria aj akékoľvek environmentálne podmienky, ktoré sú súčasťou rozhodnutia, opis vlastností projektu a/alebo navrhovaných opatrení, ktorých cieľom je zabrániť, predísť alebo zmierniť, a ak je to možné, nahradiť straty spôsobené pravdepodobne významnými nepriaznivými vplyvmi na životné prostredie, a v prípade potreby aj opatrení na monitorovanie.

255. Domnievam sa, že presne to urobila Poľská republika v prejednávanej veci. Na jednej strane je rozhodnutie o PVŽP, ktoré bolo priložené k žiadosti o povolenie a ktoré je v súlade s poľskými právnymi predpismi prevádzkovateľ bane Turów povinný dodržiavať v rámci svojej banskej činnosti. Rozhodnutie o PVŽP presne vymedzuje oblasť projektu a stanovuje podmienky jeho realizácie. Na druhej strane je prevádzkový plán banského zariadenia, na ktorý sa odvoláva Poľská republika, ktorý špecifikuje organizáciu a prostriedky realizácie ťažobných prác. Ako objasňuje Poľská republika, tento plán je technickým dokumentom, ktorý podrobným spôsobom definuje podmienky prevádzky banského zariadenia vrátane ťažby z ložiska a podmienky projektu potrebného na zabezpečenie okrem iného všeobecnej bezpečnosti, ochrany životného prostredia a racionálnej správy ložiska.

260. V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, podľa ktorého inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania, Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

VII. Záver

261. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1. Poľská republika prijatím právnych predpisov, ktoré umožňujú príslušným orgánom predĺžiť platnosť povolenia na ťažbu hnedého uhlia o šesť rokov bez posúdenia vplyvov na životné prostredie, porušila článok 4 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014, v spojení s článkom 4 ods. 4 až 6, s článkom 5 ods. 1 a 2, ako aj s článkami 6 až 9 uvedenej smernice.

2. Poľská republika nezverejnením obsahu rozhodnutia o povolení banskej činnosti do roku 2026 a podmienok spojených s týmto rozhodnutím, ako ani dôvodov a úvah, na ktorých sa toto povolenie zakladalo, a poskytnutím tohto obsahu Českej republike až päť mesiacov po jeho vydaní, a aj to v neúplnej forme, porušila článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/92, zmenenej smernicou 2014/52.

3. Poľská republika nezverejnením obsahu rozhodnutia o povolení banskej činnosti do roku 2026 alebo miesta, kde by bolo možné si ho vyžiadať, porušila článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS.

3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (Ú. v. ES L 327, 2000, s. 1; Mim. vyd. 15/005, s. 275).

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS (Ú. v. EÚ L 41, 2003, s. 26; Mim. vyd. 15/007, s. 375).

5 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014 (Ú. v. EÚ L 124, 2014, s. 1) (ďalej len „smernica o PVŽP“).

6 Uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 21. mája 2021, Česká republika/Poľsko (C‑121/21 R, EU:C:2021:420).

7 Uznesenie podpredsedníčky Súdneho dvora z 20. septembra 2021, Česká republika/Poľsko (C‑121/21 R, EU:C:2021:752).

8 Pokiaľ ide o dva postupy konania podľa článkov 258 a 259 ZFEÚ, pozri rozsudky zo 6. decembra 2007, Komisia/Nemecko (C‑456/05, EU:C:2007:755, bod 25), a zo 16. októbra 2012, Maďarsko/Slovensko (C‑364/10, EU:C:2012:630, bod 67). Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol vo veci Slovinsko/Chorvátsko (C‑457/18, EU:C:2019:1067, bod 99).

13 Pozri v tejto súvislosti BURGI, M., In: RENGELING, H.‑W., MIDDEKE, A., GELLERMANN, M. (Hrsg.): Handbuch des Rechtsschutzes in der Europäischen Union. München, 2014, bod 27; FRENZ, W.: Handbuch Europarecht , zv. 5. Berlin: Springer, 2010, bod 2685; KARPENSTEIN, U.: Artikel 259 AEUV. In: GRABITZ, E., HILF, M., NETTESHEIM, M. (Hrsg.): Das Recht der Europäischen Union. München: C. H. Beck, 2021, bod 9; PECHSTEIN, M.: EU ‑ Prozessrecht , Tübingen: Mohr Siebeck, 2011, bod 312; SCHWARZE, J.: Artikel 259 AEUV. In: EU ‑ Kommentar . Baden‑Baden: Nomos, 2019, bod 4, ako aj THIELE, A.: Europaïsches Prozessrecht . München: C. H. Beck, 2014, § 5, bod 29.

14 Pozri v tomto zmysle BURGI, M., In: RENGELING, H.‑W., MIDDEKE, A., GELLERMANN, M. (Hrsg.): Handbuch des Rechtsschutzes in der Europäischen Union. München: C. H. Beck, 2014, body 27 a 28; FRENZ, W.: Handbuch Europarecht , zv. 5. Berlin: Springer, 2010, bod 2684; KOTZUR, M.: Artikel 259 AEUV. In: GEIGER, R., KHAN, D.‑E., KOTZUR, M. (Hrsg.): EUV/AEUV. München: C. H. Beck, 2017, bod 5; PECHSTEIN, M.: EU ‑ Prozessrecht . Tübingen: Mohr Siebeck, 2011, body 313 a 314, ako aj SCHWARZE, J.: Artikel 259 AEUV. In: EU ‑ Kommentar . Baden‑Baden: Nomos, 2019, bod 5.

15 Pokiaľ ide o zmenu právnej úpravy, pozri rozsudok zo 4. marca 2010, Komisia/Francúzsko (C‑241/08, EU:C:2010:114, body 12 a 13). Pokiaľ ide o zmenu správneho aktu, pozri rozsudok z 18. mája 2006, Komisia/Španielsko (C‑221/04, EU:C:2006:329, body 28 a 29).

16 Rozsudok z 29. júla 2019 (C‑411/17, EU:C:2019:622).

17 Rozsudok z 29. júla 2019, Inter‑Environnement Wallonie a Bond Beter Leefmilieu Vlaanderen (C‑411/17, EU:C:2019:622, bod 79).

24 Pozri rozsudok zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑508/03, EU:C:2006:287, bod 104).

25 Pozri rozsudok z 28. februára 2008, Abraham a i. (C‑2/07, EU:C:2008:133, bod 26).

26 Rozsudok z 29. júla 2019, Inter‑Environnement Wallonie a Bond Beter Leefmilieu Vlaanderen (C‑411/17, EU:C:2019:622, bod 83).

27 Rozsudok zo 7. novembra 2019 (C‑280/18, EU:C:2019:928, body 46 až 49). Musím poznamenať, že Súdny dvor uplatnil reštriktívnejší prístup ako generálna advokátka Kokott, ktorá vo svojich návrhoch prednesených v tejto veci uviedla, že „ obmedzenie žaloby stanovenej v článku 11 smernice o PVŽP na otázky účasti verejnosti , vynímajúc otázku zákonnosti povolenia, by totiž zbavilo túto žalobu jej zmyslu a akéhokoľvek praktického účinku“ (EU:C:2019:449, bod 115. Kurzívou zvýraznil generálny advokát). Treba pritom konštatovať, že článok 11 ods. 1 smernice o PVŽP výslovne odkazuje na možnosť dotknutej verejnosti mať „prístup k opravným prostriedkom… s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti “, čím je v zásade vylúčená možnosť odvolávať sa na článok 11 smernice o PVŽP s cieľom domáhať sa súdneho preskúmania povolenia z dôvodov iných, než je porušenie práva na účasť verejnosti (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

28 Poľská republika odkazuje na § 31 ods. 1 a 3 ustawa z dnia 14 czerwca 1960 r. – Kodeks postępowania administracyjnego (zákon o správnom konaní) zo 14. júna 1960 (Dz. U. z roku 2020, čiastka 256), v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ako aj na § 50 ods. 1 ustawa z dnia 30 sierpnia 2002 r. – Prawo o postępowaniu przed sądami administracyjnymi (zákon o konaní pred správnymi súdmi) z 30. augusta 2002 (Dz. U. z roku 2019, čiastka 2325), v znení neskorších predpisov.

33 Pozri v tejto súvislosti správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade zo 14. novembra 2012 o vykonávaní plánov vodohospodárskeho manažmentu povodia v kontexte rámcovej smernice o vode (2000/60/ES), COM(2012) 670 final, s. 7, z ktorej vyplýva, že v smernici 2000/60 „sa uznáva, že dosiahnutie dobrého stavu môže v prípade niektorých vodných útvarov trvať dlhšie. Preto smernica členským štátom umožňuje uplatniť výnimku vzhľadom na prírodné podmienky daného vodného útvaru a predĺžiť lehotu až do roku 2027, prípadne aj na neskôr“. Podľa tejto správy v prípade uplatnenia výnimiek sa v smernici 2000/60 „od členských štátov vyžaduje, aby vo svojich plánoch vodohospodárskeho manažmentu povodia odôvodnili a vysvetlili uplatnenie výnimky . Znamená to, že majú vysvetliť, na akom základe sa vyhodnotili prírodné podmienky, neúmerné náklady a/alebo technická neuskutočniteľnosť, a ako budú postupovať v záujme dosiahnutia cieľa dobrého stavu. Toto odôvodnenie má zásadný význam pre transparentnosť a zodpovednosť rozhodovania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

34 Pokiaľ ide o rôzne druhy výnimiek stanovených smernicou 2000/60, ktoré majú byť uvedené a vysvetlené v pláne vodohospodárskeho manažmentu povodia, pozri QUEVAUVILLER, P.: Protection des eaux souterraines: législation européenne et avancées scientifiques . Paris: Lavoisier, 2010, s. 63.

35 Pozri bod 52 vyššie.

36 Pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, Flausch a i. (C‑280/18, EU:C:2019:928, bod 46), v ktorom Súdny dvor poskytol výklad článku 11 smernice o PVŽP v tom zmysle, že „jeho pôsobnosť sa obmedzuje na aspekty sporu spočívajúce v uplatnení práva dotknutej verejnosti zúčastniť sa na rozhodovacom procese podľa podrobných pravidiel stanovených v tejto oblasti touto smernicou. Naopak opravné prostriedky založené na akomkoľvek inom pravidle uvedenej smernice, a o to viac opravné prostriedky založené na akomkoľvek inom právnom predpise Únie alebo členských štátov, nepatria do pôsobnosti tohto článku “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát), ako aj bod 104 vyššie.

43 Rozsudky z 15. marca 2018, North East Pylon Pressure Campaign a Sheehy (C‑470/16, EU:C:2018:185, body 36 a 39), a zo 7. novembra 2019, Flausch a i. (C‑280/18, EU:C:2019:928, bod 46). Pozri tiež body 104 a 150 vyššie.

44 Pozri bod 105 vyššie.

45 Pozri body 163 až 178 vyššie.

46 Pozri bod 69 vyššie.

47 Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci East Sussex County Council (C‑71/14, EU:C:2015:234, bod 52).

48 Rozsudky z 28. júla 2011, Office of Communications (C‑71/10, EU:C:2011:525, bod 22), a z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) (C‑619/19, EU:C:2021:35, bod 33).