C-137/21

proti

Európskej komisii

„Žaloba na nečinnosť – Nariadenie (EÚ) 2018/1806 – Zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov – Zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti – Zásada reciprocity – Povinnosť prijať delegovaný akt, ktorým sa dočasne pozastavuje oslobodenie od vízovej povinnosti na obdobie dvanástich mesiacov pre štátnych príslušníkov Spojených štátov amerických“

I. Úvod

1.

Touto žalobou na nečinnosť sa Európsky parlament domáha, aby Súdny dvor určil, že Európska komisia si tým, že neprijala delegovaný akt, ako je stanovené v článku 7 prvom odseku písm. f) nariadenia (EÚ) 2018/1806 ( 2 ), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy o FEÚ.

V článku 1 ods. 4 nariadenia (ES) č. 539/2001 ( 3 ) sa pred jeho zmenou a doplnením uvádzalo:

„Tým, že tretia krajina na zozname v prílohe II zavedie vízovú povinnosť pre štátnych príslušníkov členského štátu, podnieti sa uplatnenie nasledovných ustanovení bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia akejkoľvek dohody, ktorú mohl[a] predtým [Únia] uzatvoriť s touto treťou krajinou a ktorá poskytovala oslobodenie od vízovej povinnosti:

a)

členský štát môže písomne oznámiť Komisii a Rade skutočnosť, že tretia krajina zaviedla vízovú povinnosť;

b)

v prípade takéhoto oznámenia sa povinnosť členského štátu uložiť štátnym príslušníkom dotknutej tretej krajiny vízovú povinnosť zavedie dočasne 30 dní po oznámení, pokiaľ Rada, konajúc predtým na základe kvalifikovanej väčšiny, nerozhodne inak;

f)

Rada uverejní takéto oznámenie v Úradnom vestníku [ Európskej únie ]. Dočasné zavedenie vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov dotknutej tretej krajiny sa zruší 7 dní od dátumu jeho uverejnenia.“

4.

Článkom 1 bodom 1 písm. a) nariadenia (EÚ) č. 1289/2013 ( 4 ) sa s účinnosťou od 9. januára 2014 zmenil článok 1 ods. 4 nariadenia č. 539/2001 takto:

„Ak tretia krajina uvedená v prílohe II uplatňuje vízovú povinnosť voči štátnym príslušníkom aspoň jedného členského štátu, uplatňujú sa tieto ustanovenia:

…

Ak Komisia predloží legislatívny návrh podľa písmena h), predĺži sa obdobie pozastavenia uvedené v prvom pododseku tohto písmena o šesť mesiacov. Poznámka pod čiarou uvedená v uvedenom pododseku sa zodpovedajúcim spôsobom zmení.

Bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 4, počas trvania uvedeného pozastavenia sa od štátnych príslušníkov dotknutej tretej krajiny, na ktorých sa vzťahuje delegovaný akt, vyžaduje, aby mali pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov víza.

…“

B.

Nariadenie 2018/1806

5.

„Ak tretia krajina uvedená v zozname v prílohe II uplatňuje vízovú povinnosť voči štátnym príslušníkom aspoň jedného členského štátu, uplatňujú sa tieto ustanovenia:

a)

dotknutý členský štát to písomne oznámi Európskemu parlamentu, Rade a Komisii do 30 dní od zavedenia vízovej povinnosti treťou krajinou.

Uvedené oznámenie:

i)

obsahuje informácie spresňujúce dátum zavedenia vízovej povinnosti a druhoch dotknutých cestovných dokladov a víz;

c)

ak tretia krajina v lehote 90 dní od dátumu uverejnenia informácie podľa tretieho pododseku písmena a) a napriek všetkým krokom podniknutým v súlade s písmenom b) vízovú povinnosť nezruší, môže dotknutý členský štát požiadať Komisiu, aby pozastavila oslobodenie od vízovej povinnosti pre určité kategórie štátnych príslušníkov uvedenej tretej krajiny. Ak členský štát podá takúto žiadosť, informuje o tom Európsky parlament aj Radu;

d)

Komisia pri zvažovaní ďalších krokov v súlade s písmenom e), f) alebo h) zohľadní výsledok opatrení, ktoré prijal dotknutý členský štát s ohľadom na zabezpečenie bezvízového styku s dotknutou treťou krajinou, kroky podniknuté podľa písmena b) a dôsledky pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti pre vonkajšie vzťahy Únie a jej členských štátov s dotknutou treťou krajinou;

e)

ak dotknutá tretia krajina vízovú povinnosť nezrušila, Komisia najneskôr do šiestich mesiacov od dátumu uverejnenia informácie podľa tretieho pododseku písmena a) a následne v intervaloch nepresahujúcich šesť mesiacov v rámci celkovej lehoty, ktorá nepresiahne deň nadobudnutia účinnosti delegovaného aktu uvedeného v písmene f) alebo sa voči nemu vznesie námietka:

f)

ak v lehote 24 mesiacov od dátumu uverejnenia informácie podľa tretieho pododseku písmena a) dotknutá tretia krajina nezruší vízovú povinnosť, prijme Komisia v súlade s článkom 10 delegovaný akt, ktorým sa na 12 mesiacov dočasne pozastaví oslobodenie od vízovej povinnosti na štátnych príslušníkov uvedenej tretej krajiny. V delegovanom akte sa do 90 dní od nadobudnutia jeho účinnosti stanoví dátum, ku ktorému pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti nadobudne účinnosť, pričom sa zohľadnia dostupné zdroje na konzulátoch členských štátov, a zodpovedajúcim spôsobom sa ním zmení príloha II. Uvedená zmena sa vykoná tak, že k názvu dotknutej tretej krajiny sa vloží poznámka [pod čiarou], v ktorej sa uvedie, že oslobodenie od vízovej povinnosti je vo vzťahu k danej tretej krajine pozastavené a trvanie uvedeného pozastavenia.

…

h)

ak do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti delegovaného aktu uvedeného v písmene f) dotknutá tretia krajina nezruší vízovú povinnosť, môže Komisia predložiť legislatívny návrh na zmenu tohto nariadenia s cieľom presunúť odkaz na tretiu krajinu z prílohy II do prílohy I;

…“

Komisia následne predložila šesť nadväzujúcich oznámení o situácii. ( 7 ) Od oznámenia z decembra 2017 sa jediný prípad neuplatňovania reciprocity stále týkal Spojených štátov amerických, ktoré odmietli bezvízovo prijať občanov z Bulharskej republiky, Chorvátskej republiky, Cyperskej republiky a Rumunska.

11.

Vzhľadom na povinnosť, ktorú Spojené štáty americké uložili štátnym príslušníkom týchto členských štátov, Parlament v uznesení z 2. marca 2017 ( 8 ) vyzval Komisiu, aby konala v zmysle článku 265 ZFEÚ a prijala delegovaný akt stanovený v článku 1 ods. 4 nariadenia č. 539/2001, zmeneného nariadením č. 1289/2013, ktorým sa dočasne pozastavuje oslobodenie od krátkodobých víz pre štátnych príslušníkov Spojených štátov a Kanady z dôvodu nesplnenia podmienky reciprocity.

12.

V reakcii na túto výzvu Komisia v oznámení z 2. mája 2017 ( 9 ) zaujala stanovisko k uzneseniu z 2. marca 2017, pričom sa domnievala, že prijatie delegovaného aktu o dočasnom oslobodení od vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov USA a Kanady by bolo kontraproduktívne a neprispelo by k dosiahnutiu cieľa oslobodenia od vízovej povinnosti všetkých občanov EÚ.

13.

16.

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

–

určil, že Komisia tým, že neprijala delegovaný akt podľa článku 7 prvého odseku písm. f) nariadenia 2018/1806, porušila Zmluvu a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

20.

Pokiaľ ide o prípustnosť, Komisia uvádza, že platne zaujala stanovisko v reakcii na výzvu Parlamentu, keď prijala oznámenie z 22. decembra 2020 s cieľom reagovať na túto výzvu. Tvrdila, že Parlament tým, že v roku 2020 predložil druhú výzvu konať s rovnakým obsahom ako mala výzva v roku 2017, obišiel lehotu na podanie žaloby stanovenú článkom 265 ZFEÚ, ktorá má verejnoprávny charakter. Dodáva, že ak bola podľa výkladu Parlamentu povinná prijať delegovaný akt už v roku 2017, nemohlo dôjsť k druhej výzve konať v dôsledku použitej diplomatickej cesty, ani k pokračujúcej nečinnosti, ktorá by odôvodňovala prijatie opatrenia v primeranej lehote v roku 2020.

21.

Parlament sa naopak domnieva, že Komisia sa nevyjadrila v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ, pretože len zopakovala náležitosti svojich predchádzajúcich oznámení. Okrem toho uviedol, že jeho druhá výzva je prípustná, keďže Komisia naďalej nekoná a že druhá výzva sa od prvej líši svojím obsahom. Dodal, že po voľbách sa jeho zloženie medzi týmito dvoma uzneseniami zmenilo.

22.

Komisia sa priklonila k tomu, že neexistuje bezpodmienečná povinnosť konať z dôvodu predbežnej podmienky uvedenej v článku 7 prvom odseku písm. d) nariadenia 2018/1806, podľa ktorej musí pri zvažovaní ďalších krokov v súlade s písmenami e), f) alebo h) uvedeného článku zohľadniť účinky opatrení prijatých dotknutým členským štátom, kroky, ktoré podnikla v politickej, hospodárskej a obchodnej oblasti s cieľom obnoviť alebo zaviesť oslobodenie od vízovej povinnosti, a dôsledky pozastavenia tohto oslobodenia pre vonkajšie vzťahy Únie a jej členských štátov s danou treťou krajinou. Tento výklad je v súlade so znením článku 7 nariadenia 2018/1806 a s úmyslom 21 členských štátov vyjadreným pri prijatí nariadenia č. 1289/2013, ktorým sa zaviedol mechanizmus reciprocity. Dodala, že diplomatická cesta priniesla svoje ovocie pre poľských a chorvátskych štátnych príslušníkov a že žiadny z doteraz dotknutých členských štátov ju nepožiadal o prijatie predmetného delegovaného aktu.

V. Analýza

A.

Úvodné pripomienky

24.

Na účely prejednania tejto žaloby sa mi zdá potrebné zaoberať sa otázkou všeobecného výkladu nariadenia 2018/1806, pokiaľ ide o voľnosť úvahy, ktorou disponuje Komisia v prípade uplatnenia mechanizmu reciprocity stanoveného v článku 7 prvom odseku písm. f) tohto nariadenia. Tento výklad umožní pochopiť dôvody neprípustnosti uvádzané Komisiou, ktoré sa týkajú jednak oneskoreného podania žaloby v súvislosti s existenciou predchádzajúcej výzvy Parlamentu konať v priebehu roka 2017 s obsahom veľmi podobným tomu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru v tejto žalobe, a jednak existencie stanoviska Komisie, ktorým sa ukončuje konanie pre nečinnosť.

28.

Ak šesť mesiacov po nadobudnutí účinnosti tohto delegovaného aktu dotknutá tretia krajina stále bude vyžadovať vízum, Komisia môže predložiť legislatívny návrh na zmenu nariadenia 2018/1806 s cieľom presunúť názov tejto tretej krajiny zo zoznamu krajín oslobodených od vízovej povinnosti v prílohe II tohto nariadenia do zoznamu krajín podliehajúcich vízovej povinnosti uvedenému v prílohe I ( 14 ) tohto nariadenia.

29.

Miera voľnej úvahy, ktorú má Komisia k dispozícii pri prijímaní delegovaného aktu, ktorým sa na dvanásť mesiacov pozastavuje oslobodenie od vízovej povinnosti pre všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, vyplýva zo znenia článku 7 prvého odseku písm. d) nariadenia 2018/1806, v ktorom sa uvádza, že Komisia pri zvažovaní ďalších krokov v súlade s písmenami e), f) alebo h) zohľadní:

–

výsledok opatrení, ktoré prijal dotknutý členský štát s ohľadom na zabezpečenie bezvízového styku s dotknutou treťou krajinou,

31.

Na druhej strane sa Parlament domnieva, že uplatňovanie článku 7 prvého odseku písm. f) nariadenia nepodlieha žiadnej predchádzajúcej podmienke a že jediná voľná úvaha Komisie sa týka dátumu nadobudnutia účinnosti delegovaného aktu o pozastavení oslobodenia od vízovej povinnosti, ktorý musí zohľadňovať zdroje konzulárnych úradov členských štátov.

32.

Zdá sa mi, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, zo vzájomného výkladu článku 7 prvého odseku písm. d) a f) nariadenia 2018/1806 jasne vyplýva, že Komisia má dvojitý priestor na voľnú úvahu, hoci v článku 7 prvom odseku písm. f) uvedeného nariadenia sa uvádza, že „prijme Komisia… delegovaný akt“. Na jednej strane, pokiaľ ide o zásadu uplatnenia delegovaného aktu, Komisia musí pred prijatím takéhoto aktu zohľadniť prvky uvedené v tomto článku 7 prvom odseku písm. d) a na druhej strane, pokiaľ ide o nadobudnutie účinnosti delegovaného aktu, môže ho odložiť v lehote 90 dní od nadobudnutia jeho účinnosti s cieľom zohľadniť zdroje konzulárnych úradov uznané Parlamentom.

33.

V prvej fáze mechanizmu reciprocity sa totiž v článku 7 prvom odseku písm. e) bode ii) nariadenia 2018/1806 stanovuje, že ak sa Komisia rozhodne nepozastaviť oslobodenie od vízovej povinnosti pre určité kategórie štátnych príslušníkov na obdobie šiestich mesiacov, predloží výboru uvedenému v článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia správu, v ktorej zohľadní všetky relevantné faktory vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 7 prvom odseku písm. d) tohto nariadenia.

36.

Práve počas diskusií v Rade sa objavila myšlienka umožniť Komisii, aby na žiadosť dotknutého členského štátu alebo po určitom čase z vlastnej iniciatívy prijala vykonávací akt, ktorým sa pozastaví oslobodenie od vízovej povinnosti na základe reciprocity, pričom sa zohľadnia dôsledky pre vonkajšie vzťahy Únie, čo v podstate zodpovedá prvej fáze mechanizmu reciprocity, ktorý bol nakoniec prijatý. ( 18 )

37.

Komisia pri tejto príležitosti opätovne potvrdila, že automatické pozastavenie zrušenia vízovej povinnosti by bolo kontraproduktívne, a niektoré členské štáty vyjadrili odlišné názory. Napríklad jeden členský štát považoval tento kompromisný návrh za zaujímavý, pretože preukazoval solidaritu medzi členskými štátmi voči vonkajšiemu svetu. Ďalší argumentoval, že správa Komisie nemôže byť dostatočným signálom pre tretiu krajinu a že by mala byť nútená nájsť riešenie buď v oblasti víz, alebo v inej oblasti, ako je obchod alebo doprava. Posledný členský štát kritizoval zvolený prístup ako príliš dlhý a zložitý. ( 19 )

38.

Článok 1 ods. 4 písm. d) nariadenia č. 539/2001 v znení nariadenia č. 1289/2013, ktorý stanovuje, že Komisia musí pred prijatím určitých opatrení zohľadniť určité faktory, ako aj rozdelenie mechanizmu reciprocity na tri etapy, sú v podstate výsledkom zmien a doplnení, ktoré vykonal Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci počas preskúmania návrhu z roku 2011 ( 20 ) Parlamentom na základe analýzy spravodajcu, podľa ktorej bolo fungovanie mechanizmu reciprocity neuspokojivé. ( 21 ) Výbor Európskeho parlamentu pre zahraničné veci však 24. novembra 2011 prijal stanovisko, ktoré podporilo status quo v otázke vývoja mechanizmu reciprocity a prijalo pôvodné stanovisko Komisie. ( 22 )

42.

Okrem toho sa domnievam, že stanovisko, ktoré Komisia obhajuje vo svojej žalobe o neplatnosť smerujúcej okrem iného proti článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1289/2013, ktorým sa mení okrem iného článok 1 ods. 4 písm. f) nariadenia č. 539/2001 ( 24 ), že pri prijímaní delegovaného aktu nemá takmer žiadnu mieru voľnej úvahy, čo malo viesť normotvorcu Únie k výberu vykonávacieho aktu, nie je v tejto žalobe rozhodujúce.

43.

Súdny dvor sa totiž na jednej strane domnieva, že táto otázka nie je rozhodujúca na určenie, či akt, ktorý má Komisia prijať, patrí do pôsobnosti článku 290 ZFEÚ alebo článku 291 ZFEÚ. ( 25 )

44.

Na druhej strane, keď Súdny dvor potvrdí, že akt prijatý na základe článku 1 ods. 4 písm. f) nariadenia č. 539/2001, zmeneného nariadením č. 1289/2013 [teraz článok 7 prvý odsek písm. f) nariadenia 2018/1806], je delegovaným aktom, Komisia môže využiť mieru voľnej úvahy, ktorú jej ponechal normotvorca Únie.

1. Možnosť novej výzvy konať po tom, čo prvá výzva neviedla k postúpeniu veci Súdnemu dvoru

47.

V prvom rade je nesporné, že uznesenia z 2. marca 2017 a z 22. októbra 2020 sú, s výnimkou pridania dvoch odôvodnení ( 26 ) do druhého uznesenia, rovnaké. Prvé pridané odôvodnenie (odôvodnenie J) tohto uznesenia iba posilňuje argumenty uvedené vo zvyšnej časti uznesenia (solidarita medzi členskými štátmi ( 27 ), odňatie práv Parlamentu a Rade ( 28 )) bez uvedenia akéhokoľvek nového argumentu. Druhé pridané odôvodnenie (odôvodnenie K) len pripomína funkciu Komisie ako strážkyne Zmlúv a riziko, že jej nečinnosť túto funkciu oslabí. Nemyslím si, že túto všeobecnú pripomienku možno považovať za dodatočný argument. V oboch uzneseniach preto Parlament vytýka Komisii rovnakú nečinnosť z rovnakých dôvodov.

48.

V tomto ohľade je irelevantné, že sa zmenilo zloženie Parlamentu medzi dvoma výzvami konať v rámci prípustnosti žaloby pre nečinnosť, pretože ide o inštitucionálny opravný prostriedok, ktorý ako taký patrí každému dotknutému orgánu.

49.

Keďže povinnosť konať v tomto prípade nie je z dôvodov, ktoré som uviedol, jasná, presná a bezpodmienečná, je potrebné posúdiť, či je na jednej strane obdobie medzi dvoma výzvami konať relevantné z hľadiska prípustnosti žaloby a na druhej strane, či bola možná nová výzva konať podobná tej predchádzajúcej.

53.

Pokiaľ ide o lehotu na výzvu konať, najprv je potrebné uviesť niekoľko chronologických pripomienok.

54.

K uverejneniu stanovenému v článku 1 ods. 4 písm. a) treťom pododseku nariadenia č. 539/2001, zmeneného nariadením č. 1289/2013 (teraz článok 7 prvý odsek písm. a) tretí pododsek nariadenia 2018/1806) totiž došlo 12. apríla 2014. ( 33 ) Dvojročné obdobie, po ktorom môže Komisia prijať delegovaný akt podľa článku 7 prvého odseku písm. f) nariadenia 2018/1806, sa počíta od tohto dátumu. Komisia tak delegovaný akt mohla prijať od 11. apríla 2016.

55.

Parlament až 2. marca 2017 odhlasoval prvé uznesenie, ktoré obsahovalo výzvu Komisii na prijatie delegovaného aktu.

59.

Na objasnenie, článok 265 ZFEÚ nestanovuje žiadnu lehotu medzi zistením nečinnosti a výzvou na začatie konania o nečinnosti. Podľa judikatúry Súdneho dvora však musí byť žiadosť o začatie konania zaslaná príslušnej inštitúcii v primeranej lehote od zistenia nečinnosti, inak dôjde k preklúzii. ( 35 )

60.

Aj keď je zrejmé, že prvá výzva konať bola uskutočnená v primeranom čase, nenasledovali po nej žiadne kroky zo strany Parlamentu, ktorý sa uspokojil s oznámením Komisie z 2. mája 2017 ( 36 ), v ktorom pripomína vynaložené diplomatické úsilie, ako aj dosiahnuté výsledky, a naznačuje, že prijatie delegovaného aktu „by bolo zatiaľ kontraproduktívne a neprispelo by k dosiahnutiu cieľa oslobodenia od vízovej povinnosti pre všetkých občanov [Únie]“. Parlament preto potvrdil – aspoň implicitne – výber diplomatických prostriedkov na vyriešenie tohto problému. Je však táto voľba diplomatickej cesty na úkor prijatia delegovaného aktu konečným riešením?

61.

Ďalej by som sa priklonil k myšlienke, že nedochádza k preklúzii žaloby na nečinnosť, najmä v kontexte, kedy výzva konať nasleduje po prvej výzve, po ktorej v tomto konkrétnom kontexte pred viac ako tri a pol rokmi nedošlo k podaniu žaloby.

65.

Prvý pokus Parlamentu totiž nemožno považovať za implicitné vzdanie sa práva konať z dôvodu nečinnosti v neskoršej fáze vzhľadom na špecifický kontext prípadu, keďže, ako som už vysvetlil, diplomatický spôsob riešenia otázky oslobodenia od vízovej povinnosti je dlhý.

66.

V skutočnosti by bolo možné zájsť ešte ďalej a za východiskový bod pri posudzovaní, či bola výzva na prijatie opatrenia predložená v primeranej lehote, považovať každé nové oznámenie, ktorým Komisia oznámila Parlamentu a Rade, že považuje prijatie delegovaného aktu za kontraproduktívne v prospech diplomatickej alternatívy.

67.

70.

V tomto prípade môže skutočnosť, že Komisia vydala oznámenie, v ktorom obhajuje použitie diplomatického riešenia namiesto prijatia delegovaného aktu, predstavovať vyjadrenie, ktoré by spôsobilo neprípustnosť tejto žaloby.

71.

Súdny dvor totiž uznal, že inštitúcia, ktorá má konať, nie je povinná prijať akt Únie v zmysle článku 288 ZFEÚ, aby bolo stanovisko platné a žaloba na nečinnosť neprípustná. ( 41 ) Na tento účel sa každé opatrenie prijaté touto inštitúciou môže v prípade potreby považovať za vyjadrenie. V tomto prípade, ak sú v oznámení z 22. decembra 2020 dodržané podstatné podmienky týkajúce sa toho, čo môže predstavovať vyjadrenie, skutočnosť, že toto oznámenie nie je aktom ustanoveným primárnym právom, pokiaľ ide o formu, nepostačuje na splnenie podmienok žaloby na nečinnosť. ( 42 )

72.

Pokiaľ ide o hmotnoprávne podmienky týkajúce sa kvalifikácie „vyjadrenia“, Súdny dvor chápe vyjadrenie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ mimoriadne široko. V tomto zmysle je potrebné uviesť dve poznámky.

76.

Po prvé, po prvej výzve konať z 2. marca 2017 sa Parlament uspokojil s oznámením Komisie z 2. mája 2017 ( 45 ) a nepokračoval v konaní o žalobe na nečinnosť tak, že by vec predložil Súdnemu dvoru. Preto prinajmenšom implicitne uznal, že toto oznámenie sa rovná vyjadreniu.

77.

Po druhé existuje precedens, v ktorom žalobca podal proti Komisii žalobu na nečinnosť z dôvodu neprijatia delegovaného aktu ustanoveného v článku 1 ods. 4 nariadenia č. 539/2001.

78.

Odpoveď Komisie, ktorú žalobca považoval za neuspokojivú, sa zakladala na troch prvkoch. Komisia najskôr tvrdila, že prijala niekoľko správ a oznámení v oblasti reciprocity zrušenia vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov členských štátov vo vzťahu k mnohým tretím krajinám a že sa tiež aktívne zaviazala zabezpečiť takúto reciprocitu so Spojenými štátmi americkými bez obmedzenia. Ďalej uviedla, že nie je zodpovedná za obmedzenia vstupu do Spojených štátov, ktoré musel strpieť žalobca, a že jeho situácia sa nezlepší zrušením oslobodenia od vízovej povinnosti pre amerických občanov. Komisia napokon dospela k záveru, že prípadná budúca žaloba na nečinnosť je neprípustná, keďže požadovaný delegovaný akt sa netýka priamo a bezprostredne žalobcu. Všeobecný súd rozhodol, že Komisia tak zaujala stanovisko, ktoré spôsobilo neprípustnosť žalobcovej žaloby na nečinnosť. ( 46 )

81.

Napriek tomu sa mi zdá potrebné subsidiárne preskúmať otázku vo veci samej, či došlo alebo nedošlo k nečinnosti zo strany Komisie.

82.

Ako som uviedol v bodoch 32 až 45 vyššie, domnievam sa, že Komisia má priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o prijatie alebo neprijatie delegovaného aktu na základe článku 7 prvého odseku písm. f) nariadenia 2018/1806. Tento priestor na voľnú úvahu je vymedzený tromi kritériami uvedenými v písmene d) tohto článku.

83.

Existenciu alebo neexistenciu nečinnosti zo strany Komisie je preto potrebné preskúmať na základe týchto troch kritérií.

87.

Druhým kritériom je povinnosť zohľadniť kroky podniknuté so Spojenými štátmi americkými, najmä v politickej, hospodárskej a obchodnej oblasti, s cieľom obnoviť alebo zaviesť oslobodenie od vízovej povinnosti.

88.

Na jednej strane Komisia podrobne informuje o troch dvojstranných a trojstranných pracovných stretnutiach v roku 2020, pričom spresňuje, že dvojstranné stretnutie v máji 2020 sa uskutočnilo na úrovni ministrov.

89.

Na druhej strane Komisia vo svojom oznámení z 22. decembra 2020 uvádza, že vzhľadom na povolebné prechodné obdobie v Spojených štátoch a do nástupu novej štátnej správy po inaugurácii nového prezidenta, ktorá bola naplánovaná na 20. januára 2021, sa musela obmedziť na vypracovanie návrhu novej transatlantickej agendy s Európskou službou pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), v ktorom pripomína význam transatlantických väzieb.

Na rozdiel od oznámenia z 12. apríla 2016, ktoré sa veľmi podrobne zaoberalo dôsledkami a vplyvom pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti pre občanov a podniky Únie, oznámenie z 22. decembra 2020 sa v podkladovej časti len odvoláva na predchádzajúce oznámenie. Komisia potom vo svojich záveroch uvádza, že zohľadňuje skutočnosť, že pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti pre občanov USA „by malo výrazný negatívny vplyv na celý rad oblastí politiky a odvetví, a nepriaznivo by sa dotklo transatlantickej spolupráce a našich vonkajších vzťahov so strategickým partnerom. Takéto pozastavenie by zároveň mohlo ohroziť bezvízový styk pri cestách do Spojených štátov pre všetkých ostatných občanov [Únie], ak by Spojené štáty pristúpili k tomu, čo opakovane naznačovali, teda že samotné prijatie delegovaného aktu Komisiou o pozastavení oslobodenie od vízovej povinnosti pre občanov Spojených štátov by okamžite viedlo k tomu, že Spojené štáty prijmú odvetné opatrenia a opätovne zavedú vízovú povinnosť pre všetkých občanov Únie“. Je potrebné poznamenať, že táto hrozba opätovného zavedenia vízovej povinnosti je spojená výlučne s prijatím delegovaného aktu Komisiou, a nie s nadobudnutím jeho účinnosti, ktoré je podmienené tým, že Parlament a Rada nevznesú námietky. ( 47 )

93.

Preto sa domnievam, že Komisia dostatočne preukázala, že dodržala ustanovenia článku 7 prvého odseku písm. f) nariadenia 2018/1806. Z toho vyplýva, že žaloba na nečinnosť by mala byť zamietnutá vo veci samej, ak Súdny dvor usúdi, že žaloba na nečinnosť je prípustná.

VI. Návrh

–

Európsky parlament je povinný nahradiť trovy konania.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 14. novembra 2018 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti ( Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 39 ).

( 3 ) Nariadenie Rady z 15. marca 2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti ( Ú. v. ES L 81, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 65).

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. decembra 2013, ktorým sa mení nariadenie č. 539/2001 ( Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 74 ).

( 11 ) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade, ktorým sa v nadväznosti na uznesenie Európskeho parlamentu z 22. októbra 2020 o povinnostiach Komisie v oblasti vízovej reciprocity vymedzuje pozícia Komisie a podáva správa o súčasnom stave [COM(2020) 851 final], ďalej len „oznámenie z 22. decembra 2020“.

( 12 ) Článok 7 prvý odsek písm. e) nariadenia 2018/1806.

( 13 ) Článok 7 prvý odsek písm. f) nariadenia 2018/1806.

( 14 ) Článok 7 prvý odsek písm. h) nariadenia 2018/1806.

( 15 ) Článok 7 prvý odsek písm. b) nariadenia 2018/1806 prostredníctvom odkazu.

( 16 ) Pozri návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 539/2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti, predložený 24. mája 2011 [COM(2011) 290 final], ďalej len „návrh z roku 2011“.

( 22 ) Pozri stanovisko Výboru pre zahraničné veci k návrhu z roku 2011, ktoré je súčasťou správy uvedenej v poznámke pod čiarou 20.

( 23 ) Vyhlásenie je k dispozícii na tejto webovej stránke: https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑16088‑2013‑ADD‑1‑REV‑1/fr/pdf.

( 24 ) Pozri vec, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Parlament a Rada ( C‑88/14 , EU:C:2015:499 ).

( 25 ) Pozri rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Parlament a Rada ( C‑88/14 , EU:C:2015:499 , bod 32 ).

( 26 ) Odôvodnenia J a K, v ktorých sa pripomínajú solidárne a inštitucionálne aspekty nečinnosti Komisie.

( 27 ) Pozri odôvodnenie C uznesení z 2. marca 2017 a 22. októbra 2020.

( 34 ) Pozri poznámku pod čiarou 7.

( 35 ) Pozri rozsudok zo 6. júla 1971, Holandsko/Komisia ( 59/70 , EU:C:1971:77 , bod 19 ).

( 36 ) Pozri poznámku pod čiarou 9.

( 37 ) Pozri rozsudok zo 16. februára 1993, ENU/Komisia ( C‑107/91 , EU:C:1993:56 , bod 24 ). Vo veci, ktorá je predmetom tohto rozsudku, bola táto lehota šestnásť mesiacov.

( 38 ) Pozri rozsudok z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia ( T‑95/96 , EU:T:1998:206 , bod 80 ).

( 39 ) Pozri poznámku pod čiarou 7.

( 46 ) Uznesenie zo 16. októbra 2017, Salehi/Komisia ( T‑773/16 , neuverejnené, EU:T:2017:739 , body 5 a 15 až 18 ).

( ) Pozri článok 10 ods. 7 nariadenia 2018/1806: „Delegovaný akt prijatý podľa článku 7 písm. f) nadobudne účinnosť, len ak Európsky parlament alebo Rada voči nemu nevzniesli námietku v lehote štyroch mesiacov odo dňa oznámenia uvedeného aktu Európskemu parlamentu a Rade alebo ak pred uplynutím uvedenej lehoty Európsky parlament a Rada informovali Komisiu o svojom rozhodnutí nevzniesť námietku. Na podnet Európskeho parlamentu alebo Rady sa táto lehota predĺži o dva mesiace.“