C-207/21

62021CC0207

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 10. marca 2022 ( 1 )

Vec C‑207/21 P

Európska komisia

2.

V priebehu posledných 70 rokov prešli pravidlá hlasovania Rady mnohými zmenami, ktoré vyplynuli z výslovných zmien a doplnení Zmlúv, ako aj z iných typov formálne alebo neformálne dohodnutých pravidiel alebo postupov. ( 2 ) Pravidlá hlasovania v Rade boli opätovne zrevidované a do určitej miery zjednodušené Lisabonskou zmluvou. ( 3 )

3.

Zjednodušene povedané, v závislosti od prejednávanej otázky prijíma Rada svoje rozhodnutia buď jednoduchou väčšinou, kvalifikovanou väčšinou, alebo jednomyseľne. ( 4 ) Kvalifikovaná väčšina – ktorá je najpoužívanejším a najvýznamnejším spôsobom hlasovania v Rade – je v súčasnosti až na výnimky vymedzená ako dvojitá väčšina. Podľa článku 16 ods. 4 ZEÚ sa kvalifikovaná väčšina vo väčšine prípadov ( 5 ) dosiahne, ak „najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov a zastupujú členské štáty zahŕňajúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie“, hlasuje za prijatie príslušného aktu.

4.

Tento systém dvojitej väčšiny sa však nezačal uplatňovať s nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, ale až od 1. novembra 2014. Okrem toho v súlade s Protokolom (č. 36) o prechodných ustanoveniach ( 6 ) mohol ktorýkoľvek člen Rady počas prechodného obdobia – trvajúceho od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 – požiadať, aby sa hlasovanie o akte uskutočnilo podľa pravidiel stanovených v článku 3 uvedeného protokolu, ktoré v podstate zodpovedajú pravidlám kvalifikovanej väčšiny platným podľa Zmluvy z Nice.

Článok 16 ods. 4 a 5 ZEÚ stanovuje:

„4. Od 1. novembra 2014 je kvalifikovaná väčšina vymedzená ako väčšina rovnajúca sa najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov a zastupujú členské štáty zahŕňajúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie.

Blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyria členovia Rady, v opačnom prípade sa kvalifikovaná väčšina považuje za dosiahnutú.

Ostatné pravidlá, ktorými sa spravuje hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, sú ustanovené v článku 238 ods. 2 [ZFEÚ].

5. Prechodné ustanovenia o vymedzení kvalifikovanej väčšiny uplatniteľné do 31. októbra 2014, ako aj ustanovenia uplatniteľné od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, sú ustanovené v Protokole o prechodných ustanoveniach.“

7.

Ak sa v zmysle zmlúv uznášajú na návrh Komisie, uznesenia sa považujú za prijaté, ak získajú najmenej 260 hlasov predstavujúcich väčšinu členov, ktorí sa vyslovili za ich prijatie. V ostatných prípadoch sa uznesenia považujú za prijaté, ak získajú najmenej 260 hlasov predstavujúcich najmenej dve tretiny členov, ktorí sa vyslovili za ich prijatie.

Člen Európskej rady alebo Rady môže požiadať, aby sa v prípade, keď Európska rada alebo Rada prijíma akt kvalifikovanou väčšinou, overilo, či členské štáty tvoriace túto väčšinu zastupujú najmenej 62 % celkového počtu obyvateľstva Únie. Ak sa zistí, že táto podmienka nie je splnená, predmetný akt nie je prijatý.

4. Do 31. októbra 2014 je v prípadoch, v ktorých podľa zmlúv, ak sa nezúčastňujú na hlasovaní všetci členovia Rady, predovšetkým v prípadoch, keď sa odkazuje na kvalifikovanú väčšinu vymedzenú v súlade s článkom 238 ods. 3 [ZFEÚ], kvalifikovaná väčšina vymedzená ako rovnaký podiel vážených hlasov a rovnaký podiel počtu členov Rady, a prípadne ako rovnaké percento obyvateľstva dotknutých členských štátov, ako je ustanovené v odseku 3 tohto článku.“

B.

Nariadenie (EÚ) č. 182/2011

8.

V súlade so svojím článkom 1 smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) ( 9 ) stanovuje „pravidlá integrovanej prevencie a kontroly znečisťovania životného prostredia pochádzajúceho z priemyselných činností“, ako aj „pravidlá zamerané na prevenciu, alebo ak to nie je možné, na zníženie emisií do ovzdušia, vody a pôdy a predchádzanie vzniku odpadov s cieľom dosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného prostredia ako celku“.

10.

Podľa článku 14 ods. 3 smernice 2010/75 závery o najlepších dostupných technikách (ďalej len „BAT“) „slúžia ako referencia pri stanovovaní podmienok povolenia“ na prevádzku spaľovacích zariadení.

11.

Závery o BAT sa prijímajú v dvoch etapách v súlade s článkom 13 smernice 2010/75 a prílohou vykonávacieho rozhodnutia Komisie 2012/119/EÚ z 10. februára 2012, ktorým sa ustanovujú pravidlá o usmerneniach na zber údajov, vypracovanie referenčných dokumentov o BAT a zabezpečenie ich kvality podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ ( 10 ).

12.

15.

Listom z 23. marca 2017 Komisia pozvala členov výboru na zasadnutie naplánované na 28. apríla 2017. Účelom tohto zasadnutia bolo hlasovanie o stanovisku k tomuto návrhu vykonávacieho rozhodnutia. K tomuto listu bol pripojený návrh programu zasadnutia.

16.

Dňa 30. marca 2017 Poľská republika požiadala, aby výbor hlasoval o stanovisku k uvedenému návrhu vykonávacieho rozhodnutia v súlade s pravidlami hlasovania stanovenými v článku 3 ods. 3 protokolu č. 36.

17.

Dňa 4. apríla 2017 právna služba Rady Európskej únie zaslala Výboru stálych zástupcov členských štátov stanovisko, podľa ktorého v podstate na to, aby sa hlasovanie o návrhu aktu uskutočnilo v súlade s pravidlami platnými pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, by musel dotknutý členský štát podať žiadosť v tomto zmysle najneskôr do 31. marca 2017 a hlasovanie, ktoré je predmetom žiadosti, by sa tiež muselo uskutočniť pred týmto dátumom.

21.

Napadnutým rozhodnutím sa okrem iného stanovujú úrovne emisií súvisiace s najlepšími dostupnými technikami, pokiaľ ide o emisie oxidov dusíka (NO x ), ortuti (Hg) a chlorovodíka (HCl) pre VSZ, teda zariadenia s menovitým tepelným príkonom najmenej 50 megawattov (MW) nezávisle od typu použitého paliva.

IV. Napadnutý rozsudok

22.

Poľská republika podala 11. októbra 2017 na Všeobecný súd žalobu o zrušenie napadnutého rozhodnutia, pričom uviedla päť dôvodov na jeho zrušenie.

23.

Po prvé, pokiaľ ide o doslovný výklad článku 3 ods. 2 protokolu č. 36, Všeobecný súd konštatoval, že znenie tohto ustanovenia nie je jasné, a to aj po preskúmaní jeho rôznych jazykových verzií. Podľa Všeobecného súdu z textu najmä nevyplýva, či akt, o ktorého prijatie člen Rady požiadal v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 v súlade so „starými“ pravidlami upravujúcimi kvalifikovanú väčšinu, mal byť tiež prijatý v uvedenom období. ( 14 )

27.

Po druhé ani historický výklad predmetného ustanovenia podľa Všeobecného súdu nevniesol žiadne svetlo do správneho výkladu tohto ustanovenia. Dokumenty predložené účastníkmi konania totiž považoval za nepresvedčivé. ( 15 )

28.

31.

Na záver Všeobecný súd uviedol, že prijatý výklad článku 3 ods. 3 protokolu č. 36 je v súlade so zásadou právnej istoty. Obdobie, v rámci ktorého mohol člen Rady požiadať o uplatnenie „starých“ pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu, bolo výslovne obmedzené. Naproti tomu výklad predložený Komisiou viedol k neistote, pokiaľ ide o obdobie, v rámci ktorého sa mohlo uvedené právo uplatňovať, keďže by to v konečnom dôsledku záviselo od skutočného dátumu hlasovania, teda udalosti, ktorá by mohla závisieť od mnohých premenných. Okrem toho by výklad navrhovaný Komisiou podľa Všeobecného súdu vytváral priestor na obchádzanie predmetného prechodného ustanovenia, keďže jeho uplatnenie by sa mohlo zmariť jednoduchým stanovením dátumu hlasovania o návrhu aktu na neskorší dátum, než je 31. marec 2017. ( 19 )

32.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Všeobecný súd dospel k záveru, že článok 3 ods. 2 protokolu č. 36 sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bol návrh aktu prijatý podľa pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu, stanovených v článku 3 ods. 3 protokolu č. 36, stačí, aby členský štát požiadal o uplatnenie týchto pravidiel v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, pričom nie je nevyhnutné, aby aj k hlasovaniu o predmetnom návrhu došlo medzi týmito dátumami. ( 20 )

33.

V dôsledku toho Všeobecný súd napadnutým rozsudkom:

V. Konanie pred Súdnym dvorom

34.

Vo svojom odvolaní podanom na Súdny dvor 2. apríla 2021 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

V ten istý deň Komisia samostatným podaním požiadala Súdny dvor, aby vec prejednal v skrátenom súdnom konaní podľa článku 133 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

36.

Poľská republika vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanom 28. júna 2021 navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. V prípade, ak by Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, Poľská republika subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor vec vrátil Všeobecnému súdu na rozhodnutie o zostávajúcich žalobných dôvodoch na zrušenie rozhodnutia.

37.

Rozhodnutím zo 7. júla 2021 rozhodol predseda Súdneho dvora o zamietnutí žiadosti Komisie o prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní.

VI. Posúdenie

40.

Odvolací dôvod Komisie je v podstate možné rozdeliť na dve časti.

41.

V prvej časti sa Komisia zameriava na údajné porušenie článku 16 ods. 5 ZEÚ. Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že znenie tohto ustanovenia je nejednoznačné. Komisia tvrdí, že podľa tohto ustanovenia nemôže po 31. marci 2017 existovať žiadne prechodné obdobie. Všeobecný súd tak podľa názoru Komisie prijal výklad článku 3 protokolu č. 36, ktorý nie je zlučiteľný s článkom 16 ods. 5 ZEÚ. Okrem toho Komisia tvrdí, že prechodné ustanovenia sa musia vykladať reštriktívne, aby sa predišlo zbytočnému (a neobmedzenému) predlžovaniu prechodného obdobia a z toho vyplývajúceho stavu právnej neistoty. Komisia a členské štáty totiž musia byť schopné predvídať obdobie, počas ktorého sa budú naďalej uplatňovať pravidlá hlasovania podľa Zmluvy z Nice. Uvedený dátum nemôže závisieť od skutočného dátumu hlasovania o návrhu aktu, keďže tento dátum sa môže meniť v závislosti od mnohých okolností.

42.

Táto neistota pri pravidlách uplatniteľných na hlasovanie by sa podľa Komisie ešte prehĺbila v dôsledku vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie 31. januára 2020 („Brexit“). Vzhľadom na Brexit by sa väčšina potrebná vo výbore na schválenie nového návrhu vykonávacieho rozhodnutia, ktorým sa stanovujú závery o BAT – čo by bolo dôsledkom zrušenia napadnutého rozhodnutia –, v každom prípade líšila od väčšiny, ktorá sa vyžadovala v roku 2017.

Poľská republika sa tiež domnieva, že výklad článku 3 protokolu č. 36, ktorý uviedol Všeobecný súd, nevedie k žiadnemu neobmedzenému obdobiu uplatňovania tohto ustanovenia. Je nepochybne jasné, že právo požadovať uplatnenie „starých“ pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu nie je možné vykonávať po 31. marci 2017. Práve výklad článku 3 protokolu č. 36 navrhovaný Komisiou podľa názoru Poľskej republiky vnáša do systému prvok neistoty. Poukazuje totiž na skutočnosť, že uplatňovanie starých pravidiel by bolo závislé od dátumu, ktorý sa, ako uznáva aj samotná Komisia, môže meniť na základe mnohých premenných. Poľská republika na záver spochybňuje demokratickejšiu povahu nových pravidiel hlasovania v porovnaní so skoršími pravidlami. Tvrdí, že tento aspekt je v každom prípade irelevantný, pokiaľ ide o výklad jednotlivých sporných ustanovení, ktoré, ako bolo správne uvedené v napadnutom rozsudku, sú súčasťou primárneho práva Únie.

B.

Posúdenie odvolacieho dôvodu

46.

Na úvod musím uviesť, že hoci sa v právnej vede objavujú rôzne názory, ( 21 ) domnievam sa, že článok 3 ods. 2 protokolu č. 36 priznáva členom Rady subjektívne právo požadovať, aby bol akt prijatý podľa „starých“ pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu. Ak sa takéto právo uplatnilo, Rada nemala možnosť rozhodnúť, či žiadosti vyhovie, alebo nie. Ako sa v tomto ustanovení výslovne uvádza, za takýchto okolností sa uplatňujú staré pravidlá. ( 22 ) Takýto výklad bol prijatý aj v napadnutom rozsudku a zdá sa, že medzi účastníkmi konania nie je sporný.

47.

Aj keď by som nešiel až tak ďaleko, aby som tvrdil, že znenie článku 3 ods. 2 protokolu č. 36 je príkladom jasnosti, nie je sporné, že toto ustanovenie odkazuje na „žiadosť“, ktorá môže byť podaná v období „od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017“. Inými slovami, prechodné obdobie stanovené v uvedenom ustanovení sa zrejme týka možnosti členov Rady využiť svoje právo na uplatnenie „starých“ pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu. Porovnanie rôznych jazykových verzií protokolu č. 36 potvrdzuje takýto výklad. ( 23 )

51.

Po druhé, čo je bod úzko súvisiaci s prvým bodom, znenie článku 16 ods. 4 a 5 ZEÚ tento záver nespochybňuje. Tieto ustanovenia totiž neobsahujú žiadny prvok, ktorý by bol podľa všetkého v rozpore s navrhovaným výkladom článku 3 ods. 2 protokolu č. 36.

52.

Článok 16 ods. 4 ZEÚ obsahuje novú definíciu „kvalifikovanej väčšiny“, ktorá sa použije od 1. novembra 2014. Skutočnosť, že výnimočne sa hlasovanie podľa „starých“ pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu môže uskutočniť aj po 31. marci 2017, nič nemení na tom, že po tomto dátume je kvalifikovaná väčšina všeobecne definovaná podľa nového pravidla dvojitej väčšiny uvedeného v článku 16 ods. 4 ZEÚ.

53.

56.

Nevidím dôvod, prečo by výklad článku 3 ods. 2 protokolu č. 36, ktorý uviedol Všeobecný súd, mal byť v rozpore s touto zásadou. Ak totiž bola žiadosť podľa tohto ustanovenia podaná v lehote stanovenej v tomto ustanovení, tak Komisia, ako aj členovia Rady si mohli byť istí pravidlami hlasovania, ktoré sa na hlasovanie vzťahovali. Naopak, ak by sa postupovalo podľa výkladu navrhovaného Komisiou, príslušné pravidlá hlasovania by sa líšili v závislosti od skutočného dátumu, ktorý si predsedníctvo zvolilo na hlasovanie. Členovia Rady by nemali možnosť oboznámiť sa s uplatniteľnou väčšinou až do stanovenia dátumu hlasovania zo strany predsedníctva. ( 25 )

57.

Okrem toho, ako uviedol Všeobecný súd, ( 26 ) výklad navrhovaný Komisiou otvoril možnosť jednoduchého obchádzania pravidiel protokolu č. 36. Dátum hlasovania by totiž mohol byť zvolený strategicky s cieľom zmariť žiadosť člena Rady na základe článku 3 ods. 2 uvedeného protokolu. To je opäť ďalší aspekt, ktorý by mohol vytvárať stav právnej neistoty pri uplatňovaní pravidiel hlasovania.

58.

Na záver k tejto problematike uvádzam, že mi v tejto súvislosti nie je jasné, ako by úvahy týkajúce sa Brexitu (ktorý sa uskutočnil 31. januára 2020) mali mať akýkoľvek vplyv na výklad pravidiel uvedených v protokole č. 36 (ktorý bol dohodnutý na medzivládnej konferencii, ktorá ukončila svoju činnosť v októbri 2007). Samotná skutočnosť, že by sa väčšina aktuálne potrebná v rámci výboru na schválenie návrhu vykonávacieho rozhodnutia, ktorým sa stanovujú závery o BAT, líšila od väčšiny požadovanej v roku 2017 (v čase prijatia napadnutého rozhodnutia), nevytvára nijakým spôsobom stav právnej neistoty. V tejto súvislosti je dôležité, aby väčšina potrebná na schválenie návrhu aktu bola jasná predsedovi a členom výboru na základe príslušných pravidiel, čo Komisia nespochybňuje.

62.

V tomto smere skutočne súhlasím s Poľskou republikou, že výklad navrhovaný Komisiou by mal za následok skrátenie obdobia – stanoveného v protokole č. 36 –, v ktorom by členovia Rady mohli skutočne uplatniť právo na podanie žiadosti o uplatnenie „starých“ pravidiel upravujúcich kvalifikovanú väčšinu. ( 33 ) V tejto súvislosti dodávam, že vzhľadom na to, že medzi predložením návrhu a samotným hlasovaním o tomto návrhu zvyčajne uplynie niekoľko týždňov, skrátenie obdobia stanoveného v protokole č. 36 nie je vôbec zanedbateľné.

63.

Po piate sa domnievam, že Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať, či – ako tvrdí Komisia – sú pravidlá hlasovania zavedené Lisabonskou zmluvou v porovnaní s pravidlami uplatňovanými podľa Zmluvy z Nice vo svojej podstate „demokratickejšie“ a zvyšujú tak legitimitu hlasovania Rady. Ide o tvrdenie, ktoré považujem za zjavne irelevantné pre výklad článku 3 ods. 2 protokolu č. 36.

64.

V každom prípade sa mi zdá, že je k zásade demokracie skôr ohľaduplnejšie plné rešpektovanie jasného zámeru tvorcov Lisabonskej zmluvy, ktorí s ohľadom na skutočnosť, že mali demokratický mandát na rokovanie o zmenách zmlúv Únie, súhlasili so zahrnutím určitých prechodných pravidiel. Je totiž nesporné, že tvorcovia Lisabonskej zmluvy mali v úmysle zaviesť nové pravidlá hlasovania s určitou mierou flexibility a na tento účel stanovili dve prechodné obdobia. To je podstatou protokolu č. 36, ktorý, ako sa uvádza v napadnutom rozsudku, predstavuje popri Zmluvách aj primárne právo. ( 34 ) V dôsledku toho nemôže byť časová pôsobnosť ustanovení tohto protokolu neoprávnene obmedzená v prospech toho, čo Komisia považuje za demokratickejšie pravidlá.

VII. O trovách

68.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý sa podľa jeho článku 184 ods. 1 uplatňuje aj na odvolacie konanie, sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, pokiaľ to účastník konania, ktorý mal vo veci úspech, požadoval.

69.

Poľská republika požadovala náhradu trov konania.

70.

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Pozri okrem iného tzv. „luxemburský kompromis“ z roku 1966 (Závery mimoriadneho zasadnutia Rady v Luxemburgu 17., 18., 27. a 28. januára 1966) (Bulletin of the European Economic Community, marec 1966, 3/66, s. 5 až 11); tzv. „ioanninský kompromis“ z roku 1994 [rozhodnutie Rady z 29. marca 1994 o rozhodovaní Rady kvalifikovanou väčšinou ( Ú. v. ES C 105, 1994, s. 1 ), zmenené a doplnené rozhodnutím Rady z 1. januára 1995 ( Ú. v. ES C 1, 1995, s. 1 )]; a novšie Vyhlásenie (č. 7) k článku 16 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii a článku 238 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pripojené k Lisabonskej zmluve ( Ú. v. EÚ C 115, 2008, s. 338 ).

( 3 ) Pre historický prehľad s ďalšími odkazmi pozri okrem iného JACQUÉ, J.‑P.: Le vote au Conseil de l'Union européenne. In: BLANQUET, M.: La prise de décision dans le système de l'Union européenne, Bruylant , 2011, s. 61 až 89, a DANN, P.: The Council. In: SCHÜTZE, R., a TRIDIMAS, T.: Oxford Principles of European Union Law , Oxford, 2018, zv. I, s. 540 až 544.

( 4 ) Pozri najmä článok 16 ods. 3 až 5 ZEÚ, článok 238 ZFEÚ a článok 11 rozhodnutia Rady 2009/937/EÚ z 1. decembra 2009, ktorým sa prijíma rokovací poriadok Rady ( Ú. v. EÚ L 325, 2009, s. 35 ), v znení zmien a doplnení.

( 11 ) Ú. v. EÚ L 212, 2017, s. 1 .

( 12 ) Rozsudok Poľsko/Komisia ( T‑699/17 , EU:T:2021:44 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

( 13 ) Pozri bod 34 napadnutého rozsudku.

( 14 ) Tamže, body 35 a 36.

( 15 ) Tamže, bod 37.

( 16 ) Tamže, body 38 až 42.

( 23 ) Pozri okrem iného španielske znenie („entre el 1 de noviembre de 2014 y el 31 de marzo de 2017… cualquier miembro del Consejo podrá solicitar“), nemecké znenie („für den Zeitraum vom 1. november 2014 bis zum 31 März 2017… kann ein Mitglied des Rates beantragen“), grécke znenie („aπό την 1η Νοεμβρίου 2014 έως την 31η Μαρτίου 2014… ένα μέλος του Συμβουλίου μπορεί να ζητά να θεσπισθεί“), francúzske znenie („entre le 1er novembre 2014 et le 31 mars 2017… un membre du Conseil peut demander“), chorvátske znenie („u razdoblju od 1. studenoga 2014. do 31. ožujka 2017… član Vijeća može zatražiti“), a talianske znenie („nel periodo dal 1 o novembre 2014 al 31 marzo 2017… un membro del Consiglio può chiedere“).

( 24 ) Pozri napríklad rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft ( C‑573/12 , EU:C:2014:2037 , body 127 a 128 ).

( 25 ) V tomto smere pozri presvedčivý bod 55 napadnutého rozsudku.

( 26 ) Tamže.

( 27 ) Rozsudok z 2. septembra 2010, Kirin Amgen ( C‑66/09 , EU:C:2010:484 , body 30 až 33 ).

( 28 ) V tejto súvislosti pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Kirin Amgen ( C‑66/09 , EU:C:2010:96 , body 5 a 57 ).

( ) Tamže, bod 37.