C-237/21

za účasti:

S. M.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Články 18 a 21 ZFEÚ – Žiadosť tretieho štátu o vydanie občana Európskej únie na účely výkonu trestu odňatia slobody – Dožiadaný členský štát zakazujúci vydávanie svojich vlastných štátnych príslušníkov – Obmedzenie voľného pohybu – Odôvodnenie cieľom spočívajúcim v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin – Proporcionalita – Povinnosť vydať osobu na základe medzinárodného dohovoru“

I. Úvod

1.

4.

Vnútroštátny súd svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada Súdny dvor o objasnenie toho, ako sa má chápať rozsudok Raugevicius a ako zosúladiť prínos tohto rozsudku s povinnosťami, ktoré členským štátom vyplývajú z Európskeho dohovoru o vydávaní podpísaného 13. decembra 1957 v Paríži ( 10 ).

5.

V poslednom uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že články 18 a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade žiadosti tretieho štátu o vydanie občana Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, na účely výkonu trestu odňatia slobody, a nie trestného stíhania, dožiadaný členský štát, ktorého vnútroštátne právo zakazuje vydávanie svojich vlastných štátnych príslušníkov mimo Únie na účely výkonu trestu a stanovuje možnosť vykonať takýto trest uložený v zahraničí na svojom území, je povinný zabezpečiť pre tohto občana Únie, ktorý má na jeho území trvalý pobyt, rovnaké zaobchádzanie, aké priznáva v oblasti vydávania svojim vlastným štátnym príslušníkom. ( 11 )

6.

Na účely odpovede na túto otázku vysvetlím nižšie dôvody, pre ktoré sa domnievam, že rozsudok Raugevicius by sa nemal chápať tak, že vyžaduje, aby dožiadaný členský štát automaticky a absolútne odmietol vydanie štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý má trvalý pobyt na jeho území, na účely výkonu trestu v rozpore s požiadavkami Európskeho dohovoru o vydávaní. Rozhodnutie Súdneho dvora v tomto rozsudku totiž podľa mňa znamená skôr to, že dožiadaný členský štát je podľa článkov 18 a 21 ZFEÚ povinný aktívne zisťovať, či existuje alternatívne opatrenie na vydanie, ktoré by menej zasahovalo do výkonu práva občana Únie, ktorého sa žiadosť o vydanie týka, na voľný pohyb a pobyt. Keďže napriek krokom, ktoré dožiadaný členský štát podnikol voči dožadujúcemu tretiemu štátu, nie je možné nájsť alternatívne opatrenie na vydanie, tieto články nemožno podľa môjho názoru vykladať tak, že bránia dožiadanému členskému štátu vydať tohto občana Únie.

II. Právny rámec

A.

Európsky dohovor o vydávaní

8.

Článok 1 Európskeho dohovoru o vydávaní stanovuje:

b)

Každá zmluvná strana môže vyhlásením urobeným pri podpise alebo ukladaní svojej ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe, v rozsahu, v akom sa jej to týka, a na účely tohto dohovoru vymedziť pojem ‚občan‘.

…“

10.

Dňa 2. októbra 1976 urobila Spolková republika Nemecko pri ukladaní ratifikačnej listiny vyhlásenie v zmysle článku 6 uvedeného dohovoru v tomto znení:

„Podľa článku 16 ods. 2 prvej vety [Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) ( 12 ) z 23. mája 1949] vydanie Nemcov zo Spolkovej republiky Nemecko do zahraničia nie je povolené, a preto musí byť v každom prípade odmietnuté.

„Žiaden Nemec nemôže byť vydaný do zahraničia. Zákon môže stanoviť odlišnú úpravu pre vydávanie do členského štátu Európskej únie alebo na medzinárodný súd, ak sú zaručené zásady právneho štátu.“

12.

Článok 116 ods. 1 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko stanovuje:

„‚Nemcom‘ v zmysle tohto Základného zákona je ten, kto má nemecké štátne občianstvo alebo ten, kto bol ako utečenec alebo vyhnanec nemeckej národnosti alebo ako jeho manžel alebo potomok prijatý na území Nemeckej ríše podľa stavu k 31. decembru 1937, ak zákon nestanovuje inak.“

2. Zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach

13.

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

16.

Dňa 5. novembra 2020 požiadali orgány Bosny a Hercegoviny na základe Európskeho dohovoru o vydávaní Spolkovú republiku Nemecko o vydanie S. M. na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov, ktorý mu bol uložený za trestný čin prijímania úplatku rozsudkom Mestského súdu Bosanska Krupa (Bosna a Hercegovina) z 24. marca 2017. Vnútroštátny súd uvádza, že nemecké orgány informovali o tejto žiadosti chorvátske orgány.

17.

S. M. je srbský, bosniansko‑hercegovinský a chorvátsky štátny príslušník, ktorý od roku 2017 žije so svojou manželkou v Nemecku. Od 22. mája 2020 tu pracuje a po tom, čo bol dočasne vzatý do vydávacej väzby, sa v súčasnosti nachádza na slobode.

18.

Tento súd sa domnieva, že táto otázka nebola v rozsudku Raugevicius zodpovedaná, pretože vo veci, v ktorej bol tento rozsudok vydaný, bol dožiadaný členský štát, t. j. Fínska republika, vo vzťahu k tretiemu štátu, v prejednávanej veci Ruskej federácii, oprávnený nevydať vyžiadanú osobu. Fínska republika totiž mala možnosť, ako stanovuje článok 6 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o vydávaní, odmietnuť vydanie svojich štátnych príslušníkov. V súlade s využitím možnosti uvedenej v článku 6 ods. 1 písm. b) tohto dohovoru sa tento členský štát rozhodol vo svojom vyhlásení o pristúpení z 12. mája 1971 vymedziť pojem „občania“ v zmysle uvedeného dohovoru ako „štátni príslušníci Fínska, Dánska, Islandu, Nórska a Švédska, ako aj cudzinci s bydliskom v týchto štátoch“. Ak sa na vyžiadanú osobu vzťahovala táto definícia, Fínska republika mohla odmietnuť vydanie tejto osoby bez toho, aby porušila svoje povinnosti vyplývajúce z medzinárodného práva voči tretiemu štátu, ktorý o vydanie požiadal.

21.

Vnútroštátny súd sa teraz nachádza v situácii, ktorá je z hľadiska medzinárodného práva odlišná. V súlade s využitím možnosti uvedenej v článku 6 ods. 1 písm. b) Európskeho dohovoru o vydávaní totiž Spolková republika Nemecko pri ukladaní svojej ratifikačnej listiny z 2. októbra 1976 urobila vyhlásenie obmedzujúce pojem „občania“ len na osoby, ktoré majú nemecké štátne občianstvo bez toho, aby ho rozšírila aj na osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.

22.

Tento súd dodáva, že podmienky stanovené Európskym dohovorom o vydávaní na účely vydania S. M. boli splnené a neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila tomuto vydaniu. Uvedené vydanie a akty, na ktorých je založené, by predovšetkým dodržali minimálne normy medzinárodného práva, ktoré sú záväzné v Spolkovej republike Nemecko, a neporušovali by neopomenuteľné ústavnoprávne zásady, respektíve minimálnu mieru ochrany základných práv.

26.

Za týchto podmienok Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Vyžadujú zásady uplatňovania článkov 18 a 21 ZFEÚ, vyplývajúce z [rozsudku Raugevicius], aby bola zamietnutá žiadosť tretieho štátu o vydanie občana Únie na výkon trestu opierajúca sa o [Európsky dohovor o vydávaní] aj v prípade, ak dožiadaný členský štát je podľa tohto dohovoru povinný na základe medzinárodného práva vydať občana Únie, keďže vymedzil pojem ‚občan‘ podľa článku 6 ods. 1 písm. b) [uvedeného] dohovoru tak, že sú doň zahrnutí len jeho vlastní občania, a nie aj iní občania Únie?“

27.

Písomné pripomienky predložili španielska, chorvátska, litovská a poľská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. apríla 2022, bola vypočutá Generálna prokuratúra Mníchov, nemecká, česká a španielska vláda, ako aj Komisia.

IV. Analýza

31.

Hoci otázka tohto súdu vychádza z predpokladu, že môže existovať nezlučiteľnosť medzi judikatúrou, ku ktorej dospel Súdny dvor v oblasti vydávania občanov Únie, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb v inom členskom štáte, než je štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a vyhlásením Spolkovej republiky Nemecko podľa článku 6 ods. 1 písm. b) Európskeho dohovoru o vydávaní, podľa ktorého ochranu pred vydávaním požívajú len nemeckí štátni príslušníci, preukážem naopak, že v tomto zmysle neexistuje žiadny rozpor.

32.

Na tento účel pripomeniem, ako Súdny dvor, hoci umožnil občanovi Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, aby bol chránený pred vydaním do tretieho štátu, nezakotvil automatické a absolútne právo tohto občana, aby nebol vydaný mimo územia Únie, ale skôr uložil dožiadanému členskému štátu povinnosť, aby aktívne zisťoval, či existuje alternatívne opatrenie na vydanie, ktoré by menej zasahovalo do výkonu práva tohto občana v prípade, že sa ho týka žiadosť o vydanie, na voľný pohyb a pobyt. Z toho vyvodzujem, že v dôsledku takej špecifickosti zmluvného práva, ako vyplýva z okolností vo veci samej, sa dožiadaný členský štát neocitá v situácii, ktorá by bola v rozpore s povinnosťou vydať odsúdenú osobu podľa Európskeho dohovoru o vydávaní, ani s jeho povinnosťami vyplývajúcimi z článkov 18 a 21 ZFEÚ, ako ich vykladá Súdny dvor.

33.

Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Petruhhin, týkajúcom sa – tak ako v prejednávanej veci – žiadosti o vydanie podanej tretím štátom, s ktorým Únia neuzatvorila dohodu o vydávaní, konštatoval, že hoci pravidlá v oblasti vydávania osôb pri neexistencii takejto dohody patria do právomoci členských štátov, situácie spadajúce do pôsobnosti článku 18 ZFEÚ v spojení s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa občianstva Únie zahŕňajú najmä také situácie, ktoré súvisia s vykonávaním práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, tak ako ho priznáva článok 21 ZFEÚ. ( 16 )

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne predpisy členského štátu o vydávaní osôb, ktoré zavádzajú rozdielne zaobchádzanie v závislosti od toho, či je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo štátnym príslušníkom iného členského štátu, keďže vedú k tomu, že sa štátnym príslušníkom iných členských štátov, ktorí sa legálne zdržiavajú na území dožiadaného členského štátu, nepriznáva rovnaká ochrana pred vydaním, akú požívajú štátni príslušníci tohto dožiadaného členského štátu, sú spôsobilé ovplyvniť slobodu štátnych príslušníkov iných členských štátov pohybovať sa a zdržiavať sa na území členských štátov. ( 20 ) Z toho vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v umožnení vydania občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, než je dožiadaný členský štát, vedie k obmedzeniu slobody pohybu a pobytu na území členských štátov v zmysle článku 21 ZFEÚ. ( 21 )

37.

Takéto obmedzenie možno podľa Súdneho dvora odôvodniť iba vtedy, ak sa opiera o objektívne dôvody a je primerané cieľu legitímne sledovanému vnútroštátnym právom. ( 22 )

38.

V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, je v práve Únie legitímny a umožňuje odôvodniť opatrenie, ktorým sa obmedzuje taká základná sloboda, aká je stanovená v článku 21 ZFEÚ, za predpokladu, že toto opatrenie je nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré má zaručiť, a to iba v rozsahu, v akom tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté menej obmedzujúcimi opatreniami. ( 23 )

42.

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že možnosť, aby „postup podľa rozsudku Petruhhin“ bránil žiadosti o vydanie do tretieho štátu tým, že uprednostní európsky zatykač, nie je automatická. ( 27 ) Súdny dvor totiž pripojil k tomuto postupu určitý počet podmienok a obmedzení, ktoré majú zaručiť, že jeho uplatnenie neohrozí cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin.

43.

Z toho najmä vyplýva, že uplatnenie „postupu podľa rozsudku Petruhhin“ na účely zachovania tohto cieľa predpokladá, že členský štát, ktorého štátnym príslušníkom je občan Únie, ktorého sa žiadosť o vydanie týka, má podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať túto osobu za skutky spáchané mimo jeho štátneho územia. ( 28 ) Navyše európsky zatykač, ktorý prípadne vydal členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, sa musí týkať prinajmenšom tých istých skutkov, ako sú skutky vytýkané tejto osobe v žiadosti o vydanie. ( 29 ) Okrem toho za predpokladu, že členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, bol dožiadaným členským štátom informovaný o všetkých právnych a skutkových okolnostiach, ktoré dožadujúci tretí štát oznámil v súvislosti so žiadosťou o vydanie, skutočnosť, že prvý z týchto členských štátov nevydá európsky zatykač v primeranej lehote by mohla druhému členskému štátu umožniť, aby túto osobu vydal. ( 30 )

44.

46.

Logika spočívajúca v povinnosti dožiadaného členského štátu zisťovať, či existuje alternatívne opatrenie na vydanie umožňujúce dosiahnuť cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, rovnako účinne ako vydanie, musí byť podľa môjho názoru rovnaká aj v prípade, že ide o žiadosť o vydanie na účely výkonu trestu odňatia slobody, a nie na účely trestného stíhania. Podľa mňa to musí Súdny dvor viesť k tomu, aby spresnil rozsah svojho rozsudku Raugevicius, ktorý je v súčasnosti jediným rozsudkom týkajúcim sa žiadosti o vydanie patriacim do tejto poslednej kategórie.

47.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania totiž ukazuje, že existencia prípadného napätia medzi právom Únie a medzinárodným právom spočíva vo výklade rozsudku Raugevicius, z ktorého vyplýva, že občan Únie, ktorý má trvalý pobyt v dožiadanom členskom štáte, by mal automaticky a absolútne požívať rovnakú ochranu pred vydaním, ako požívajú štátni príslušníci tohto členského štátu. Tento výklad rozsudku Raugevicius je však podľa môjho názoru nesprávny, keďže Súdny dvor podmienil ochranu pred vydaním na účely výkonu trestu, ktorá musí byť poskytnutá občanovi Únie, ktorý má trvalý pobyt v dožiadanom členskom štáte tým, že tento občan môže svoj trest vykonať na území tohto členského štátu, a to preto, aby nebol ohrozený cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti vyžiadanej osoby.

48.

V tomto rozsudku totiž Súdny dvor vychádzal z toho, že za predpokladu, že Denis Raugevicius môže byť považovaný za cudzinca s trvalým pobytom vo Fínsku v zmysle fínskej právnej úpravy týkajúcej sa medzinárodnej spolupráce pri výkone určitých trestnoprávnych sankcií ( 33 ), z tejto právnej úpravy vyplýva, že pán Raugevicius by mohol na fínskom území vykonať trest, na ktorý bol odsúdený v Rusku, pokiaľ s tým Rusko, rovnako ako aj sám pán Raugevicius, budú súhlasiť. ( 34 ) Súdny dvor takisto uviedol, že vzhľadom na cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti sa fínski štátni príslušníci na jednej strane a štátni príslušníci iných členských štátov, ktorí majú trvalý pobyt vo Fínsku, a teda preukázali určitý stupeň integrácie do spoločnosti tohto členského štátu, na druhej strane nachádzajú v porovnateľnej situácii. ( 35 )

Okrem toho z rozsudku Raugevicius vyplýva, že ak ide o žiadosť o vydanie podanú tretím štátom na účely výkonu trestu odňatia slobody, alternatívne opatrenie na vydanie, ktoré by menej zasahovalo do výkonu práva občana Únie, ktorý má trvalý pobyt v dožiadanom členskom štáte, na voľný pohyb a pobyt, spočíva v možnosti vykonať tento trest na území tohto členského štátu. Cieľ podporiť opätovné začlenenie odsúdených osôb do spoločnosti po výkone ich trestu je týmto spôsobom podobný cieľu spočívajúceho v zabránení beztrestnosti štátnych príslušníkov iných členských štátov, než je dožiadaný členský štát. V tejto súvislosti uvádzam, že Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku Raugevicius podmieňuje existenciu povinnosti dožiadaného členského štátu zabezpečiť podľa článkov 18 a 21 ZFEÚ pre občana Únie, ktorý má trvalý pobyt na jeho území, rovnaké zaobchádzanie, ako priznáva v oblasti vydávania vlastným štátnym príslušníkom tým, že tento členský štát stanoví možnosť vykonať na svojom území trest odňatia slobody uložený v treťom štáte. ( 38 )

51.

Vzhľadom na to, že právo dožiadaného členského štátu podmieňuje – ako to bolo v prípade fínskeho práva – výkon trestu odňatia slobody uloženého v dožadujúcom treťom štáte na jeho území získaním súhlasu tohto tretieho štátu, možno existenciu alternatívneho opatrenia na vydanie, ktoré umožňuje rovnako účinne ako vydanie dosiahnuť cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, konštatovať len za predpokladu, že tento tretí štát skutočne takýto súhlas udelil. Riešenie, ktoré Súdny dvor prijal vo svojom rozsudku Raugevicius, sa preto podľa môjho názoru má chápať tak, že zo svojej podstaty nevyhnutne obsahuje takú podmienku, ktorá umožní skutočne a účinne dosiahnuť cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti vyžiadanej osoby.

55.

Takéto riešenie môže zabrániť tomu, aby povinnosti dožiadaného členského štátu podľa práva Únie boli v rozpore s povinnosťami, ktoré má ten istý členský štát podľa Európskeho dohovoru o vydávaní. V prípade, že dožadujúci tretí štát totiž udelí súhlas s tým, aby sa dotknutý trest odňatia slobody vykonal na území dožiadaného členského štátu, žiadosť o vydanie, ktorú podal, sa stáva bezpredmetnou. V opačnom prípade právo Únie nebráni dožiadanému členskému štátu, aby vydal vyžiadanú osobu po tom, čo sa aktívne usiloval získať súhlas dožadujúceho tretieho štátu. ( 40 ) Toto riešenie tak prispieva k zaručeniu efektívnej medzinárodnej spolupráce založenej na vzťahu dôvery s tretím štátom v oblasti stíhania trestných činov.

56.

S prihliadnutím na tieto prvky analýzy treba určiť, či je Spolková republika Nemecko za takých okolností, o aké ide vo veci samej, povinná podľa práva Únie odmietnuť vydanie S. M. do Bosny a Hercegoviny, hoci podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní nemôže takéto odmietnutie voči tomuto tretiemu štátu uplatniť.

57.

V tejto súvislosti treba spresniť, že trest uložený S. M. v Bosne a Hercegovine možno podľa nemeckého práva vykonať na nemeckom území. ( 41 ) Z § 48 a § 57 ods. 1 IRG totiž vyplýva, že trest uložený v zahraničí možno na nemeckom území vykonať, ak s tým tretí štát, v ktorom bol tento trest uložený, súhlasí. S. M. teda môže na nemeckom území vykonať trest, na ktorý bol odsúdený v Bosne a Hercegovine, pokiaľ s tým Bosna a Hercegovina súhlasí.

61.

Naopak, ak Bosna a Hercegovina nebude súhlasiť s tým, aby sa trest uložený S. M. vykonal na nemeckom území, nemecké orgány nebudú mať k dispozícii žiadne alternatívne opatrenie na vydanie, ktoré by im umožnilo dosiahnuť cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti tohto občana Únie rovnako účinne ako vydanie. Články 18 a 21 ZFEÚ preto nebránia vydaniu S. M. do tohto tretieho štátu v súlade s tým, čo stanovuje Európsky dohovor o vydávaní. ( 44 )

62.

V. Návrh

63.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko), takto:

Články 18 a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v prípade žiadosti o vydanie občana Únie, ktorý má trvalý pobyt na území dožiadaného členského štátu, na účely výkonu trestu odňatia slobody, tento členský štát, ktorého vnútroštátne právo zakazuje vydávanie vlastných štátnych príslušníkov na účely výkonu trestu mimo Únie a stanovuje možnosť vykonať takýto trest uložený v zahraničí na svojom území za predpokladu, že s tým dožadujúci tretí štát súhlasí, vydal tohto občana Únie v súlade s povinnosťami, ktoré mu vyplývajú z medzinárodného dohovoru, keďže výkon tohto trestu nemôže účinne zabezpečiť.

Dožiadaný členský štát teda môže pristúpiť k tomuto vydaniu len v prípade, že po tom, čo splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z článkov 18 a 21 ZFEÚ aktívne sa usilovať o získanie súhlasu dožadujúceho tretieho štátu, pričom na tento účel využil všetky mechanizmy spolupráce a pomoci v trestných veciach, ktoré má v rámci svojich vzťahov s týmto tretím štátom k dispozícii, tento tretí štát nesúhlasí s výkonom dotknutého trestu na území dožiadaného členského štátu.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 8 ) C‑184/99 , EU:C:2001:458 .

( 9 ) Bod 31 tohto rozsudku.

( 10 ) Ďalej len „Európsky dohovor o vydávaní“.

( 11 ) Pozri rozsudok Raugevicius (bod 50 a výrok).

( 12 ) BGBl 1949 I, s. 1, ďalej len „Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko“.

( 13 ) BGBl. 1982 I, s. 2071.

( 20 ) Pozri najmä rozsudky Raugevicius (bod 28 a citovaná judikatúra) a Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Vydanie na Ukrajinu) (bod 39 a citovaná judikatúra).

( 21 ) Pozri najmä rozsudky Raugevicius (bod 30 a citovaná judikatúra) a Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Vydanie na Ukrajinu) (bod 40 a citovaná judikatúra).

( 22 ) Pozri najmä rozsudky Raugevicius (bod 31 a citovanú judikatúru) a Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Vydanie na Ukrajinu) (bod 41 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Pozri najmä rozsudky Raugevicius (bod 32 a citovaná judikatúra) a Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Vydanie na Ukrajinu) (bod 42 a citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri najmä rozsudok Ruska Federacija (bod 69 a citovaná judikatúra).

( 25 ) Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34.

( 31 ) Pozri rozsudok Pisciotti (bod 56).

( 32 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci Ruska Federacija ( C‑897/19 PPU , EU:C:2020:128 , bod 100 ).

( 33 ) Pozri rozsudok Raugevicius (bod 41).

( 34 ) Pozri rozsudok Raugevicius (bod 42).

( 35 ) Pozri rozsudok Raugevicius (bod 46). Súdny dvor však uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či pán Raugevicius patrí do tejto kategórie štátnych príslušníkov iných členských štátov. To isté podľa môjho názoru platí, pokiaľ ide o otázku, či v prejednávanej veci možno S. M. považovať za osobu s trvalým pobytom v Nemecku.

( 36 ) Pozri rozsudok Raugevicius (bod 47).

( 43 ) Ako už Súdny dvor uviedol, opätovné začlenenie občana Únie do spoločnosti v členskom štáte, kde sa naozaj integroval, je v záujme nielen jeho, ale aj Únie vo všeobecnosti: pozri najmä rozsudok zo 17. apríla 2018, B a Vomero ( C‑316/16 a C‑424/16 , EU:C:2018:256 , bod 75 a citovaná judikatúra).

( 44 ) V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vzhľadom na rozdielny obsah vyhlásenia, ktoré urobila Fínska republika a Spolková republika Nemecko podľa článku 6 ods. 1 písm. b) Európskeho dohovoru o vydávaní, pokiaľ ide o definíciu pojmu „občan“ v zmysle tohto dohovoru, Spolková republika Nemecko nemá takú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o možnosť odmietnuť vydanie občana Únie, ktorý má trvalý pobyt na jej území, ako má Fínska republika.

( ) Zo znenia článku 6 ods. 1 písm. b) Európskeho dohovoru o vydávaní totiž vyplýva, že vyhlásenie sa robí pri podpise alebo ukladaní ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe bez toho, aby sa v neskoršom štádiu predpokladala jeho zmena. Okrem toho by zmena uvedeného vyhlásenia s cieľom rozšíriť ochranu pred vydávaním na iné kategórie osôb, než sú štátni príslušníci dotknutého štátu, mohla byť v rozpore s cieľom sledovaným Európskym dohovorom o vydávaní.