C-255/21

62021CC0255

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

z 13. júla 2023 ( 1 )

Vec C‑255/21

Reti Televisive Italiane SpA (RTI)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Audiovizuálne mediálne služby – Smernica 2010/13/EÚ – Televízna reklama – Článok 23 – Maximálny vysielací čas pre televíznu reklamu – Výnimka pre oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami – Reklama na rozhlasovú stanicu patriacu do rovnakej vysielacej skupiny“

I. Úvod

1.

Môže reklama vysielateľa pre rozhlasovú stanicu tej istej vysielacej skupiny predstavovať „oznam, ktorý vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách ( 2 ) a ako taká byť vyňatá zo započítania do maximálneho vysielacieho času televíznej reklamy podľa tejto smernice? To je v podstate otázka, na ktorú musí Súdny dvor odpovedať v rámci tohto prejudiciálneho konania.

II. Právny rámec

Odôvodnenia 5, 21 až 23, 25, 41, 83, 87, 96 a 97 smernice 2010/13 v pôvodnom znení vo výňatkoch znejú takto:

„(5)

Audiovizuálne mediálne služby sú rovnako kultúrnymi, ako aj hospodárskymi službami. Ich narastajúci význam pre spoločnosť, demokraciu – najmä prostredníctvom zabezpečenia slobody informácií, rozmanitosti názorov a plurality médií –, vzdelávanie a kultúru odôvodňuje uplatňovanie osobitných pravidiel na tieto služby.

…

(21)

Na účely tejto smernice by definícia audiovizuálnych mediálnych služieb mala zahŕňať… služby, ako ich definuje Zmluva o fungovaní Európskej únie, a preto by sa mal vzťahovať na všetky formy hospodárskych činností vrátane výkonov verejnej služby…

Pre definíciu úlohy poskytovateľa mediálnych služieb, a tým aj pre definíciu audiovizuálnych mediálnych služieb je najpodstatnejší pojem redakčnej zodpovednosti. …

…

(41)

Členské štáty by však mali mať možnosť uplatniť podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou voči poskytovateľom audiovizuálnych mediálnych služieb, ktorí patria pod ich právomoc, a zároveň zabezpečiť, aby boli tieto pravidlá v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie. …

…

(83)

Je nevyhnutné vysvetliť, že činnosti vlastnej propagácie sú zvláštnou formou reklamy, v ktorej prevádzkovateľ vysielania propaguje svoje vlastné výrobky, služby, programy alebo televízne kanály. Najmä koncové záznamy pozostávajúce z výňatkov z programov treba pokladať za programy.

(97)

Denný vysielací čas pridelený pre oznamy, ktoré prevádzkovateľ vysielania vykonáva v súvislosti s jeho vlastnými programami a podružnými produktmi, ktoré sa odvodzujú priamo od nich, alebo pre oznamy o verejných službách a pre vysielania výziev na dobročinné účely, ktoré sú bezodplatné, nemal by byť zahrnutý do maximálneho počtu denného alebo hodinového vysielacieho času, ktorý je možné prideliť pre reklamu a televíznu ponuku tovarov (teleshopping).“

4.

Článok 1 smernice 2010/13 v pôvodnom znení obsahuje vymedzenie pojmov a výňatok jeho odseku 1 znie takto:

„1. Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície

b)

‚program‘ je súbor pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku predstavujúci samostatnú položku v rámci programovej skladby alebo katalógu, ktorý zostavil poskytovateľ mediálnej služby a ktorého forma a obsah sú porovnateľné s formou a obsahom televízneho vysielania. Príklady programov zahŕňajú kinematografické dlhometrážne filmy, športové podujatia, situačné komédie, dokumentárne filmy, detské programy a pôvodné televízne hry;

c)

‚redakčná zodpovednosť‘ znamená vykonávanie účinnej kontroly nad výberom programov a nad ich usporiadaním do chronologickej štruktúry v prípade televízneho vysielania alebo v prípade audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie do katalógu programov. Redakčná zodpovednosť nevyhnutne neznamená akúkoľvek právnu zodpovednosť podľa vnútroštátneho práva za poskytovaný obsah alebo služby;

d)

‚poskytovateľ mediálnych služieb‘ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná;

‚audiovizuálne komerčné oznamy‘ sú obrazy so zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú určené na priame alebo nepriame propagovanie tovaru, služieb alebo dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť. Takéto obrazy sprevádzajú alebo sú zahrnuté do programu za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie. Formy audiovizuálneho komerčného oznamu zahŕňajú okrem iného televíznu reklamu, sponzorovanie, telenákup a umiestňovanie produktov;

i)

‚televízna reklama‘ je akákoľvek forma vysielania oznamov za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo vysielanie na účely vlastnej propagácie verejným alebo súkromným podnikom alebo fyzickou osobou v súvislosti s obchodovaním, podnikaním, remeslom alebo povolaním s cieľom podporiť odbyt tovarov alebo služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov za odplatu;

…“

5.

Článok 4 ods. 1 smernice 2010/13 v pôvodnom znení:

7.

Smernica 2018/1808 zmenila niektoré časti smernice 2010/13. Odôvodnenia 1, 3 a 43 tejto smernice vo výňatkoch znejú:

„(1)

Posledná podstatná zmena smernice Rady 89/552/EHS, následne kodifikovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ, sa uskutočnila v roku 2007 prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/ES. Odvtedy sa trh audiovizuálnych mediálnych služieb výrazne a závratným tempom zmenil v dôsledku prebiehajúcej konvergencie televíznych a internetových služieb. …

…

(3)

Vysielací čas vyhradený pre oznamy vysielateľa v súvislosti s jeho vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú od týchto programov priamo odvodené, alebo pre oznamy o verejných službách a pre vysielania výziev na dobročinné účely, ktoré sú bezodplatné s výnimkou nákladov vzniknutých v súvislosti s vysielaním takých výziev, by nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup. Okrem toho sú mnohí vysielatelia súčasťou väčších vysielacích skupín a vysielajú oznámenia nielen v súvislosti s ich vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú od týchto programov priamo odvodené, ale aj v súvislosti s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami ostatných subjektov patriacich do tej istej vysielacej skupiny. Vysielací čas vyhradený pre takéto oznamy by tiež nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup.“

8.

Článok 1 ods. 1 písm. b) smernice 2010/13, zmenený smernicou 2018/1808, znie takto:

„Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície

…

b)

oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú priamo odvodené z týchto programov, alebo s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami iných subjektov patriacich k tej istej vysielacej skupine;

b)

sponzorské odkazy;

c)

umiestňovanie produktov;

d)

Článok 38 ods. 6 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 stanovuje, že uvedený odsek 2 sa nevzťahuje na oznamy vysielateľa, a to aj v analógovej oblasti, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú priamo odvodené z týchto programov, sponzorské odkazy a umiestňovanie produktov.

12.

Článok 52 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 upravuje sankcie za porušenie jeho článku 38.

III. Skutkový stav a prejudiciálne otázky

13.

Spoločnosť Reti Televisive Italiane s.p.a. (ďalej len „RTI“) je vlastníčkou televíznych kanálov „Canale 5“, „Italia 1“ a „Rete 4“. Vlastní aj 80 % akcií spoločnosti Monradio Srl, ktorá prevádzkuje rozhlasovú stanicu „R101“; zvyšných 20 % akcií vlastní iná spoločnosť patriaca do tej istej vysielacej skupiny.

17.

RTI sa následne odvolala na vnútroštátny súd, Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).

18.

V prvom rade podľa RTI skutočnosť, že „R101“ patrila inej spoločnosti ako ona, bola irelevantná, keďže obe patrili do tej istej skupiny spoločností. Rozhodujúcim faktorom pre uplatniteľnosť výnimky pre vlastnú propagáciu do počítania maximálneho vysielacieho času pre reklamu bola hospodárska jednota mediálnej skupiny, a nie početnosť právnych subjektov.

19.

Okrem toho je v súčasnosti rozšírená prax vlastnej propagácie „naprieč médiami“ medzi televíznymi, rozhlasovými a internetovými službami. Potvrdzuje to aj odôvodnenie 43 smernice 2018/1808 a zmena článku 23 ods. 2 písm. a) smernice 2010/13 vykonaná touto smernicou. Aj keď táto zmena ešte nie je uplatniteľná v prejednávanej veci, je stále relevantná pre výklad predtým platného práva.

Možno na účely právnej úpravy Únie vo veci zákazu prekročenia časového rozsahu vysielanej reklamy, so zreteľom na všeobecný význam, ktorý má v práve Európskej únie pojem skupina alebo jediný hospodársky subjekt a ktorý možno odvodiť z viacerých prameňov práva hospodárskej súťaže (pokiaľ ide o prejednávanú vec, zo spomenutého odôvodnenia 43 smernice 2018/1808/EÚ a z nového znenia článku 23 smernice 2010/13/EÚ), a bez toho, aby bol dotknutý existujúci rozdiel v rámci talianskeho vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o druhy oprávnení na prevádzkovanie vysielania, ktoré článok 5 ods. 1 písm. b) legislatívneho dekrétu č. 177/2005 stanovuje zvlášť pre televíznych a rozhlasových vysielateľov, prijať ako konformný výklad s právom Únie taký výklad vnútroštátneho práva v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, ktorý z článku 1 ods. 1 písm. a) uvedeného legislatívneho dekrétu č. 177/2005 v znení platnom od 30. marca 2010 (v rámci vykonania smernice 2007/65/ES) vyvodzuje, že proces približovania medzi rôznymi formami komunikácie (elektronické komunikácie, redakčná činnosť, vrátane elektronickej redakčnej činnosti, a internet používaný vo všetkých podobách) je, a fortiori , prospešný medzi poskytovateľmi televíznych a rozhlasových mediálnych služieb, najmä, ak sú títo prevádzkovatelia už spojení do skupín navzájom prepojených spoločností, a všeobecne platí, s príslušnými dôsledkami na otázky výkladu článku 38 ods. 6 uvedeného legislatívneho dekrétu, že vysielateľom môže byť aj skupina ako jediný hospodársky subjekt, alebo sa, naopak, podľa vyššie uvedených zásad práva Únie a vzhľadom na autonómiu právnej úpravy zákazu prekročiť maximálny časový rozsah vysielanej reklamy od všeobecného práva hospodárskej súťaže zakazuje priznávať význam – pred rokom 2018 – skupinám a vyššie uvedenému procesu približovania a takzvaného spájania naprieč médiami, v dôsledku čoho sa na účely výpočtu ukazovateľa prekročenia časového rozsahu vysielanej reklamy zohľadňuje iba jediný vysielateľ, hoci zapojený do skupiny (a to z dôvodu, že na uvedený význam skupiny sa odkazuje iba v konsolidovanom znení článku 23 smernice 2010/13/EÚ, ktorý sa zmenil a doplnil na základe smernice 2018/1808/EÚ)?

d)

Predstavujú vzťahy v rámci integrácie televízneho a rozhlasového vysielania posudzované všeobecne z hľadiska práva hospodárskej súťaže, napriek a nad rámec systému oprávnení na prevádzkovanie vysielania stanoveného v článku 5 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 a inovatívneho charakteru článku 23 zavedeného v roku 2018, čiže v prípade, že toto nové ustanovenie nemá deklaratórny, ale inovatívny význam v súlade s otázkou uvedenou v písmene c) vyššie, a to vzhľadom na všeobecnú a multidisciplinárnu povahu pojmov hospodársky subjekt a skupina, kľúčový prvok, so zreteľom na ktorý sa má vykladať obmedzenie časového rozsahu vysielanej reklamy, ktoré sa preto v každom prípade upravuje s implicitným ohľadom na podnikanie skupiny (alebo, presnejšie, na vzájomné vlastnícke vzťahy medzi spoločnosťami v rámci skupiny) a na funkčnú jednotu takýchto spoločností, tak, aby sa v rámci skupiny umožnila vzájomná propagácia televíznych a rozhlasových programov, alebo, naopak ( 4 ), sú uvedené integračné vzťahy v oblasti obmedzenia časového rozsahu vysielanej reklamy irelevantné, pričom z tohto dôvodu je potrebné vychádzať z predpokladu, že „vlastné“ programy podľa článku 23 (v pôvodnom znení) spĺňajú takúto charakteristiku iba ak patria vysielateľovi, ktorý ich propaguje, a nie skupine spoločností ako celku, keďže dotknuté pravidlo je samostatným ustanovením neumožňujúcim akýkoľvek systematický výklad, ktorý by jeho pôsobnosť rozšíril na skupiny v zmysle jediného hospodárskeho subjektu?

e)

23.

V tomto rámci vnútroštátny súd poukazuje jednak na pojem „podnik“ ako hospodársku jednotku, ako bol zavedený v oblasti práva hospodárskej súťaže Únie ( 5 ), a jednak na zmenu článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 smernicou 2018/1808.

24.

Na rozdiel od článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení, ktorý vyňal zo započítavania do maximálneho vysielacieho času pre reklamu podľa odseku 1 len „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“, článok 23 ods. 2 písm. a) smernice 2010/13 v znení smernice 2018/1808 stanovuje, že túto výnimku môžu využívať aj „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti… s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami iných subjektov patriacich k tej istej vysielacej skupine“. Je pravda, že zmeny zavedené do smernice 2010/13 smernicou 2018/1808 sa v prejednávanej veci ešte neuplatňujú. Je to preto, že novšia smernica 2018/1808 nadobudla účinnosť až 18. decembra 2018. Predmetné rozhodnutia vo veci samej však boli vydané 19. decembra 2017 a doručené 8. januára 2018. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či zmena článku 23 smernice 2010/13 smernicou 2018/1808 vyjadruje všeobecnú právnu zásadu, ktorá by mohla mať vplyv aj na výklad smernice 2010/13 v pôvodnom znení.

25.

Na druhej strane sa vnútroštátny súd svojou prejudiciálnou otázkou e) pýta, či sa „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ vôbec považujú za reklamu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia článku 23 smernice 2010/13 v pôvodnom znení o maximálnom vysielacom čase pre reklamu.

28.

Z článku 1 ods. 1 písm. h) a i) smernice 2010/13 v pôvodnom znení však vyplýva, že na túto otázku treba odpovedať záporne. Z týchto ustanovení vyplýva, že oznamy odvysielané v súvislosti s programami vysielateľa sa majú klasifikovať ako televízna reklama. To znamená, že sú vyňaté zo započítavania do maximálneho vysielacieho času pre reklamu len vtedy, ak ide o oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami.

29.

V článku 1 ods. 1 písm. h) smernice 2010/13 v pôvodnom znení sú „audiovizuálne komerčné oznamy“ definované ako „obrazy so zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú určené na priame alebo nepriame propagovanie tovaru, služieb alebo dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť. Takéto obrazy sprevádzajú alebo sú zahrnuté do programu za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie. Formy audiovizuálneho komerčného oznamu zahŕňajú okrem iného televíznu reklamu…“.

30.

Podľa článku 1 ods. 1 písm. i) smernice 2010/13 v pôvodnom znení „televízna reklama“„je akákoľvek forma vysielania oznamov za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo vysielanie na účely vlastnej propagácie verejným alebo súkromným podnikom alebo fyzickou osobou v súvislosti s obchodovaním, podnikaním, remeslom alebo povolaním s cieľom podporiť odbyt tovarov alebo služieb… za odplatu“.

34.

Skutočnosť, že v článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení sa hovorí o „oznam[och], ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ ( 8 ) a nie o „reklame vysielateľa na jeho vlastné programy“, tiež nie je vhodná na spochybnenie klasifikácie takýchto oznamov ako vlastnej reklamy, a teda ako televíznej reklamy. Pojem „oznamy odvysielané v súvislosti s vlastnými programami“ je skôr len synonymom pre „reklamu na vlastné programy“. Potvrdzuje to skutočnosť, že vo francúzskom znení článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení sa používa pojem „messages diffusés par l’organisme de radiodiffusion télévisuelle en ce qui concerne ses propres programmes“. Termín „messages“ sa nachádza vo francúzskej verzii smernice tiež v odôvodnení 85 v spojení s „publicitaires“ („messages publicitaires“), zatiaľ čo v iných jazykových verziách sa používajú termíny ako „reklama“ alebo „reklamné spoty“ ( 9 ).

35.

V súlade s tým sa v odôvodnení 96 smernice 2010/13 v pôvodnom znení tiež vysvetľuje, „že činnosti vlastnej propagácie sú zvláštnou formou reklamy, v ktorej prevádzkovateľ vysielania propaguje svoje vlastné výrobky, služby, programy alebo televízne kanály“. Okrem toho v súvislosti s predchádzajúcou smernicou 89/552 Súdny dvor vysvetlil, že nabádanie na sledovanie iných vysielaní vysielateľa predstavuje reklamu. ( 10 )

36.

Na rozdiel od názoru RTI nemožno vyvodiť z druhej vety odôvodnenia 96 smernice 2010/13 v pôvodnom znení, podľa ktorej „najmä koncové záznamy [upútavky – neoficiálny preklad ] pozostávajúce z výňatkov z programov je treba pokladať za programy“, že oznamy týkajúce sa budúceho programu nepatria pod pojem reklama. Vysielanie upútaviek totiž slúži na propagovanie služieb (konkrétne programov, výňatkami ktorých sú upútavky) [článok 1 ods. 1 písm. h)] smernice 2010/13 v pôvodnom znení). Rovnako ide o vysielanie oznamov s cieľom podporiť odbyt týchto služieb [článok 1 ods. 1 písm. i)]. Ako tvrdilo Taliansko na pojednávaní, treba preto vychádzať z toho, že vysielanie upútaviek predstavuje reklamu na príslušné programy. Preto sa na upútavky vzťahuje aj výnimka podľa článku 23 ods. 2 len vtedy, ak ide o upútavky na vlastné programy vysielateľa, ktorý ich vysiela.

40.

Je to logické. Je pravda, že môže byť opodstatnené navrhnúť konkrétnu formuláciu ustanovení o reklamnom čase odlišne vzhľadom na rozdielne financovanie rôznych staníc, pretože sa v tomto ohľade nachádzajú v rozdielnej situácii. ( 13 ) Neexistuje však žiadny zjavný dôvod na to, aby bola určitá skupina vysielateľov v zásade a od začiatku vylúčená z ustanovení o televíznej reklame. Cieľ ochrany spotrebiteľov ako divákov pred nadmernou reklamou, ktorý je základom smerníc o poskytovaní audiovizuálnych mediálnych služieb, ( 14 ) by sa totiž mal vzťahovať na všetkých vysielateľov, ktorí vysielajú reklamu pre tretie strany.

41.

To všetko potvrdzuje, že oznamy odvysielané v súvislosti s programami vysielateľa sú televíznou reklamou. Tá je vyňatá zo započítania do maximálneho vysielacieho času pre reklamu podľa článku 23 ods. 1 smernice 2010/13 v pôvodnom znení len vtedy, ak ide o „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

42.

Vyňatie vlastnej propagácie zo započítavania do maximálneho vysielacieho času pre reklamu je výsadou, ktorú vysielateľom udelil normotvorca. Na jednej strane sa zdá byť odôvodnená ich osobitným významom pre všeobecný záujem, ktorý je zdôraznený najmä v odôvodnení 5 smernice 2010/13 v pôvodnom znení (zabezpečenie slobody informácií, rozmanitosti názorov a plurality médií). Na druhej strane možno predpokladať, že vysielatelia nevyužívajú privilégium na vysielanie (bezplatnej) vlastnej propagácie nadmerne, pretože inak by to mohlo poškodiť atraktívnosť ich programov pre divákov (a tým nepriamo aj ich príjmy z platených reklamných služieb).

46.

Preto ani obmedzenie slobody poskytovania reklamných služieb podľa článku 23 ods. 1 smernice 2010/13 v pôvodnom znení sa nemá vykladať priveľmi reštriktívne, ani výnimka týkajúca sa oznamov, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami podľa odseku 2 tohto ustanovenia sa nemá vykladať priveľmi široko. Oba odseky sa majú skôr vykladať v súlade s ich znením ako aj systematikou a zmyslom a účelom smernice 2010/13 v pôvodnom znení. ( 18 )

B.

O pojme „program“ v zmysle smernice 2010/13 v pôvodnom znení

47.

Svojimi otázkami a) až d) sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či oznamy vysielateľa odvysielané v súvislosti s programami rozhlasového vysielateľa tej istej mediálnej skupiny môžu patriť pod pojem „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ podľa článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení.

To je logické, keďže služby rozhlasového vysielania nepatria do pôsobnosti smerníc o audiovizuálnych mediálnych službách. Je pravda, že Komisia do svojej zelenej knihy „Televízia bez hraníc“ z roku 1984 pôvodne zahrnula aj rozhlasové vysielanie. ( 19 ) Pôvodný návrh Komisie na smernicu „Televízia bez hraníc“ 89/552 ho takisto obsahoval. ( 20 ) Najmä na naliehanie nemeckých spolkových krajín, ktoré sa obávali o svoje regulačné právomoci v tejto oblasti, však bolo rozhlasové vysielanie z pôsobnosti smernice 89/552 nakoniec vyňaté. ( 21 ) Tak to zostalo aj po prijatí smernice 2010/13: podľa jej odôvodnenia 23 sa pojem „audiovizuálny“ má vzťahovať na pohybujúce sa obrazy so zvukom alebo bez zvuku, takže zahŕňa nemé filmy, ale nevzťahuje sa na zvukové prenosy alebo rozhlasové služby. Ako uviedla Elemedia na pojednávaní v tomto konaní, toto sa uplatňuje aj po zmene tejto smernice smernicou 2018/1808 [pozri článok 1 ods. 1 písm. b) smernice 2010/13 v znení smernice 2018/1808].

51.

Elemedia tiež poukázala na to, že rozhlasové služby na jednej strane a audiovizuálne mediálne služby na strane druhej stále predstavujú samostatné trhy, a to napriek vzájomnému spájaniu naprieč médiami a konvergencii audiovizuálnych služieb. Pravdepodobne aj preto sa normotvorca Únie rozhodol naďalej vylúčiť rozhlasové služby z pôsobnosti smernice 2010/13 v znení smernice 2018/1808, a to napriek tejto konvergencii, ktorou sa zaoberala samotná Komisia v zelenej knihe z roku 2013 ( 22 ) a ktorá je uvedená v odôvodnení 1 smernice 2018/1808.

52.

Výklad, ktorý zastáva RTI, podľa ktorého by reklama vysielateľa na programy alebo vysielanie rozhlasového vysielateľa mohla byť tiež vyňatá ako vlastná propagácia zo započítania do maximálneho vysielacieho času reklamy, by preto predstavoval neprípustné rozšírenie pôsobnosti smernice 2010/13. Takéto rozšírenie by mohlo viesť k narušeniu hospodárskej súťaže v neprospech rozhlasových mediálnych služieb, ktoré nie sú zoskupené s televíznymi vysielateľmi, a teda k narušeniu hospodárskej súťaže na trhu, na ktorý sa podľa vôle normotvorcu ustanovenia práva Únie o audiovizuálnych mediálnych službách vôbec nevzťahujú.

56.

Napríklad vo veci týkajúcej sa videozáznamov dostupných na webovej stránke internetového vydania novín Súdny dvor rozhodol, že takéto videozáznamy môžu byť zahrnuté pod pojem „program“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) smernice 2010/13 v pôvodnom znení za predpokladu, že ich forma a obsah sú porovnateľné s formou a obsahom televízneho vysielania. To by mohol byť prípad rozhlasových programov s obrazom.

57.

Súdny dvor však spresnil, že predmetné videozáznamy patria pod pojem „audiovizuálna mediálna služba“ podľa článku 1 ods. 1 písm. a) bodu i) (a teda do pôsobnosti smernice) len vtedy, ak služba ich sprístupnenia predstavuje hlavný účel, ktorý je oddeliteľný od skutočnej činnosti poskytovateľa, a nie len neoddeliteľný doplnok tejto činnosti (pozri aj odôvodnenie 22). To neplatí, ak audiovizuálny obsah nie je hlavným účelom, ako v prípade internetových stránok, ktoré obsahujú audiovizuálne prvky len na doplnkové účely. ( 24 )

58.

Preto sa webová stránka rozhlasového vysielateľa napriek audiovizuálnym prvkom, ktoré obsahuje, nepovažuje za audiovizuálnu mediálnu službu, ak sú tieto prvky len podružné a slúžia len na doplnenie rozhlasovej služby. Preto aj odkazy na programy rozhlasového vysielateľa môžu byť „oznam[ami]… v súvislosti s… programami“ v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení, len ak tieto programy predstavujú samostatnú audiovizuálnu mediálnu službu, ktorú možno oddeliť od vlastnej činnosti rozhlasového vysielateľa.

61.

RTI zastáva názor, že oznamy televízneho vysielateľa na programy iného vysielateľa sa už vtedy považujú za „oznamy… v súvislosti s vlastnými programami“ v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení, ak obaja vysielatelia patria do tej istej skupiny. Vyplýva to z koncepcie podniku ako hospodárskej jednotky, ktorú vypracoval Súdny dvor v oblasti práva hospodárskej súťaže a ktorá je teraz uznaná aj v článku 23 ods. 2 písm. a) smernice 2010/13 v znení smernice 2018/1808.

62.

Po zmene článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení smernicou 2018/1808 sa už do maximálneho vysielacieho času pre reklamu podľa odseku 1 tohto ustanovenia nezapočítavajú len „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“, ale aj „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti… s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami iných subjektov patriacich k tej istej vysielacej skupine“.

63.

Z odôvodnenia 43 smernice 2018/1808 však vyplýva, že ide o novú právnu úpravu, a teda o zmenu predchádzajúceho právneho stavu. Uvádza sa v ňom, že „sú mnohí vysielatelia súčasťou väčších vysielacích skupín a vysielajú oznámenia nielen v súvislosti s ich vlastnými programami…, ale aj v súvislosti s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami… tej istej skupiny“ a že „vysielací čas vyhradený pre takéto oznamy by tiež nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup“.

67.

Na rozdiel od práve rozoberaných koncepcií sa však smernica 2010/13 v pôvodnom znení pri hľadaní odpovede na otázku, kedy sa program vysielateľa považuje za „vlastný program“ nezameriava na právne a organizačné štruktúry a vzájomné prepojenia podnikov, ale na redakčnú zodpovednosť za príslušné programy. Ako je zrejmé z odôvodnenia 25, pre definíciu úlohy poskytovateľa mediálnych služieb, a tým aj pre definíciu audiovizuálnych mediálnych služieb, je najpodstatnejší pojem redakčnej zodpovednosti. V súlade s tým sa v článku 1 ods. 1 písm. a) bode i) stanovuje, že „audiovizuálna mediálna služba“ je služba, za ktorú je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnej služby. Podľa písmena d) tohto ustanovenia je „poskytovateľ mediálnych služieb“ fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná. „Vysielateľ“ je podľa písmena f) tohto ustanovenia poskytovateľ mediálnej služby, ktorou je televízne vysielanie.

68.

„Redakčná zodpovednosť“ je v súlade s článkom 1 ods. 1 písm. c) smernice 2010/13 v pôvodnom znení vykonávanie účinnej kontroly nad výberom programov a nad ich usporiadaním do chronologickej štruktúry v prípade televízneho vysielania alebo v prípade audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie do katalógu programov. V tomto ohľade redakčná zodpovednosť nemusí nevyhnutne viesť k právnej zodpovednosti podľa vnútroštátneho práva za obsah alebo poskytované služby.

69.

V rozpore s tvrdením RTI na ústnom pojednávaní v tomto konaní nemožno tento pojem redakčnej zodpovednosti v zmysle smernice 2010/13 v pôvodnom znení stotožniť s druhom kontroly, ktorý Súdny dvor použil na určenie, že materská spoločnosť a dcérska spoločnosť tvoria hospodársku jednotku. Na tento účel Súdny dvor vychádzal zo skutočnosti, že dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, s prihliadnutím najmä na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. ( 28 )

73.

Iba ak by to platilo pre kanály „Canale 5“, „Italia 1“ a „Rete 4“, ako aj pre „R101“, odkazy na príslušné programy „R101“ by mohli byť „oznamami, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13 v pôvodnom znení – vždy za predpokladu, že tieto programy sú vôbec „audiovizuálnymi mediálnymi službami“ v zmysle smernice (pozri body 61 a 62 vyššie).

V. Návrh

74.

Na základe uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) takto:

Článok 23 ods. 2 v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. a) až f) a h) a i) smernice 2010/13/EÚ v jej znení pred zmenou zavedenou smernicou (EÚ) 2018/1808 sa má vykladať v tom zmysle, že oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s programami alebo vysielaním rozhlasového vysielateľa nie sú zahrnuté do pojmu „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ v zmysle tohto ustanovenia. Jedinou výnimkou je, ak sú propagované programy samostatnými audiovizuálnymi mediálnymi službami v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) bodu i), ktoré sú oddeliteľné od hlavného účelu činnosti rozhlasového vysielateľa a za ktoré tento vysielateľ nesie redakčnú zodpovednosť v zmysle článku 1 ods. 1 písm. c).

( 7 ) Smernica Rady z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania 89/552/EHS ( Ú. v. ES L 298, 1989, s. 23 ; Mim. vyd. 06/001, s. 224).

( 8 ) Pozri tiež napr. EN: „announcements made by the broadcaster in connection with its own programmes“, FR: „messages diffusés par l’organisme de radiodiffusion télévisuelle en ce qui concerne ses propres programmes“ a IT: „annunci dell’emittente relativi ai propri programmi“.

( 9 ) Pozri napr. DE: „Werbeeinschübe“, EN: „advertising“ a IT: „pubblicità“.

( 10 ) Rozsudok z 18. októbra 2007, Österreichischer Rundfunk ( C‑195/06 , EU:C:2007:613 , bod 45 ).

( 11 ) Pozri rozsudky z 22. júna 2016, Český rozhlas ( C‑11/15 , EU:C:2016:470 , body 23 až 28 , 36 a výrok), a zo 16. septembra 2021, Bălgarska nacionalna televizija ( C‑21/20 , EU:C:2021:743 , body 32 až 34 , 39 a bod 1 výroku).

( 12 ) Netreba sa venovať otázke, ako by sa posudzoval osobitný prípad vlastnej propagácie verejnoprávneho vysielateľa, ktorý je financovaný výlučne z daní a nevysiela žiadnu reklamu pre tretie strany. V každom prípade o takýto osobitný prípad tu nejde.

( 19 ) Pozri Televízia bez hraníc, Zelená kniha o vytvorení spoločného trhu pre vysielanie, najmä satelitné a káblové, KOM(84) 300 v konečnom znení.

( 20 ) Pozri najmä článok 21 návrhu, ako aj zmenený a doplnený návrh Komisie na smernicu Rady o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností rozhlasového a televízneho vysielania, KOM(86) 146 v konečnom znení a KOM(88) 154 v konečnom znení.

( 21 ) Pozri rozsudok Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) z 22. marca 1995, 2 BvG 1/89, BVerfGE 92, 203 – smernica ES o televízii, body 39 a 40.

( 22 ) Pozri Zelenú knihu: Príprava na plne konvergovaný audiovizuálny svet: rast, tvorba a hodnoty, COM/2013/0231 final.

( 23 ) Pozri rozsudok z 18. júla 2013, Sky Italia ( C‑234/12 , EU:C:2013:496 , body 13 a 14 ); pozri tiež rozsudok zo 17. februára 2016, Sanoma Media Finland – Nelonen Media ( C‑314/14 , EU:C:2016:89 , body 33 , 55 a 60 ).

( 24 ) Rozsudok z 21. októbra 2015, New Media Online ( C‑347/14 , EU:C:2015:709 , body 24 , 26 , 33 , 34 a 37 a výrok). Táto judikatúra bola začlenená do odôvodnenia 3 smernice 2018/1808.