C-259/21

62021CC0259

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 22. júna 2022 ( 1 )

Vec C‑259/21

Európsky parlament

2.

Pred nadobudnutím platnosti Zmluvy o fungovaní Európskej únie Rada prevzala hlavnú úlohu pri rozhodovaní o všetkých aspektoch spoločnej rybárskej politiky (ďalej len „SRP“). To však už neplatí. Podľa článku 43 ods. 2 ZFEÚ sa na SRP vzťahuje riadny legislatívny postup a jednostranné rozhodovacie právomoci Rady sú zachované len v rámci obmedzení stanovených v článku 43 ods. 3 ZFEÚ. Toto ustanovenie jej umožňuje prijať opatrenia týkajúce sa najmä „určovania a prideľovania rybolovných možností“.

3.

Touto žalobou sa Európsky parlament domáha zrušenia určitých technických opatrení nariadenia (EÚ) 2021/92 ( 2 ), ktoré Rada prijala na základe tohto nariadenia. Tieto opatrenia sú uvedené v článkoch 15, 16, 17, 20 a článku 59 druhom odseku tohto nariadenia (ďalej len „napadnuté ustanovenia“).

4.

Parlament v podstate tvrdí, že Rada prijatím týchto ustanovení prekročila hranice svojich právomocí. Domnieva sa, že tieto sú v rozpore s dvoma nariadeniami – a to nariadením (EÚ) 2019/472 ( 3 ) a nariadením (EÚ) 2019/1241 ( 4 ) (ďalej spolu len „základné nariadenia“) – ktoré prijala Rada a Parlament v súlade s článkom 43 ods. 2 ZFEÚ. Podľa Parlamentu obe tieto nariadenia obmedzili rozhodovacie právomoci Rady podľa článku 43 ods. 3 ZFEÚ tým, že výslovne splnomocnili Komisiu na stanovenie technických opatrení zodpovedajúcich opatreniam uvedeným v napadnutých ustanoveniach v delegovaných aktoch prijatých na základe článku 290 ods. 1 ZFEÚ ( 5 ).

B. Základné nariadenia

1.

Nariadenie 2019/472

6.

V článku 9 ods. 1 nariadenia 2019/472 sa stanovuje:

„Komisia je splnomocnená prijímať delegované akty v súlade s článkom 18 tohto nariadenia a článkom 18 nariadenia (EÚ) č. 1380/2013 ( 6 ) s cieľom doplniť toto nariadenie, pokiaľ ide o tieto technické opatrenia:

d)

stanovenia minimálnych ochranných referenčných veľkostí pre ktorúkoľvek z populácií, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, s cieľom zabezpečiť ochranu mladých jedincov morských organizmov.“

2.

Nariadenie 2019/1241

7.

V článku 10 ods. 4 nariadenia 2019/1241 sa uvádza:

„Delegovaný akt prijatý podľa článku 2 ods. 2, článku 8 ods. 3, článku 10 ods. 4, článku 12 ods. 2, článku 15 ods. 2, článku 23 ods. 1 a 5, článku 27 ods. 7 a v článku 31 ods. 4 nadobudne účinnosť, len ak Európsky parlament alebo Rada voči nemu nevzniesli námietku v lehote dvoch mesiacov odo dňa oznámenia uvedeného aktu Európskemu parlamentu a Rade alebo ak pred uplynutím uvedenej lehoty Európsky parlament a Rada informovali Komisiu o svojom rozhodnutí nevzniesť námietku. Na podnet Európskeho parlamentu alebo Rady sa táto lehota predĺži o dva mesiace.“

10.

Príloha VI k nariadeniu 2019/1241 obsahuje technické opatrenia platné pre severozápadné vody. ( 7 )

C. Nariadenie 2021/92 (ďalej len „sporné nariadenie“)

11.

Článok 15 sporného nariadenia s názvom „Technické opatrenia pre tresku škvrnitú a tresku merlang v Keltskom mori“ stanovuje viaceré opatrenia týkajúce sa najmä veľkosti ôk. Tieto opatrenia sa vzťahujú na plavidlá Únie s vlečnými sieťami alebo záťahovými sieťami pôsobiacimi v Keltskom mori.

15.

Podľa článku 59 tohto nariadenia s názvom „Prechodné ustanovenie“:

„Články 11, 19, 20, 27, 33, 34, 41, 42, 43, 48, 50 a 57 sa naďalej uplatňujú mutatis mutandis v roku 2022, kým nenadobudne účinnosť nariadenie, ktorým sa stanovujú rybolovné možnosti na rok 2022.

Články 15, 16 a 17 sa uplatňujú do dátumu, od ktorého sa začne uplatňovať delegovaný akt prijatý v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia [2019/1241], ktorým sa mení príloha VI k uvedenému nariadeniu zavedením zodpovedajúcich technických opatrení pre severozápadné vody.“

III. Okolnosti predchádzajúce sporu

16.

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 23. apríla 2021 Parlament podal túto žalobu podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ, ktorou sa domáha zrušenia napadnutých ustanovení.

IV. Skutočnosti po podaní žaloby

20.

Dňa 23. augusta 2021 Komisia prijala delegované nariadenie Komisie (EÚ) 2021/2324, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1241, pokiaľ ide o technické opatrenia týkajúce sa rybolovu určitých druhov žijúcich pri morskom dne a pelagických druhov v Keltskom mori, Írskom mori a vo vodách západne od Škótska („delegované nariadenie 2021/2324“) ( 9 ). Toto nariadenie bolo prijaté na základe článku 10 ods. 4 a článku 15 ods. 2 nariadenia 2019/1241 (jedno z dvoch základných nariadení).

21.

Z odôvodnenia 6 delegovaného nariadenia 2021/2324 vyplýva, že cieľom tohto nástroja je „zahrnúť do jedného jediného aktu“ technické opatrenia zodpovedajúce opatreniam stanoveným v článkoch 15 až 17 sporného nariadenia spolu s niektorými ďalšími opatreniami.

zrušil napadnuté ustanovenia a

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

24.

Rada tvrdí, že Súdny dvor by mal:

–

26.

„Technické opatreni[a]“ v oblasti rybolovu sú definované ako „opatreni[a], ktoré stanovením podmienok využívania a štruktúry rybárskeho výstroja a obmedzení prístupu k rybolovným oblastiam reguluj[ú] druhové a veľkostné zloženie úlovkov a vplyvy na zložky ekosystémov, ktoré vyplývajú z rybolovných činností“ ( 12 ). Podľa slov Parlamentu a Rady sú technické opatrenia„nástrojmi“ na podporu vykonávania SRP. ( 13 ) Bez nich nie je možné dosiahnuť ciele zachovania rybolovných zdrojov a udržania relatívnej stability rybolovných činností, ktoré sú prvoradé vo všetkých právnych predpisoch EÚ v tejto oblasti. ( 14 )

27.

O týchto opatreniach môže teoreticky rozhodovať i) Rada a Parlament na základe článku 43 ods. 2 ZFEÚ; ii) Komisia na základe článku 290 ods. 1 ZFEÚ, ak jej právne predpisy prijaté na základe článku 43 ods. 2 ZFEÚ zverujú túto právomoc, alebo iii) samotná Rada na základe článku 43 ods. 3 ZFEÚ. ( 15 ) Tento prípad sa týka vzájomného vzťahu a hraníc týchto rozhodovacích právomocí.

28.

Ako som vysvetlil v bode 2 vyššie, článok 43 ods. 3 ZFEÚ oprávňuje Radu prijať opatrenia týkajúce sa „určovania a prideľovania rybolovných možností“. Sporné nariadenie bolo prijaté na základe tohto ustanovenia. ( 16 ) Jeho cieľom je stanoviť a rozdeliť medzi členské štáty spoločné celkové povolené výlovy (Total Allowable Catches alebo TAC) a kvóty pre určité populácie rýb a skupiny populácií rýb na rok 2021.

32.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 29 ods. 3 nariadenia 2019/1241 môžu Parlament aj Rada kedykoľvek odvolať delegovanie právomoci uvedené v článku 10 ods. 4 a článku 15 ods. 2 uvedeného nariadenia. Majú tiež možnosť vzniesť námietky voči delegovaným aktom prijatým na základe týchto ustanovení v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy im boli oznámené. ( 20 ) To isté platí pre delegované akty prijaté Komisiou na základe článku 9 nariadenia 2019/472. ( 21 )

33.

Naopak, ak Rada prijme akt na základe článku 43 ods. 3 ZFEÚ (ako bolo sporné nariadenie), Parlament nemôže namietať proti jeho obsahu. Prijatie takéhoto aktu prináleží výlučne Rade.

34.

V dôsledku toho podstata prejednávanej veci spočíva predovšetkým v demarkačnej línii medzi príslušnými úlohami Parlamentu, Rady a Komisie pri prijímaní technických opatrení obsiahnutých v napadnutých ustanoveniach. Ak by Súdny dvor tieto ustanovenia zrušil (ako to požaduje Parlament), potvrdilo by to právo Parlamentu dohliadať na prijímanie technických opatrení, ktoré sú v nich obsiahnuté, a to buď tým, že proti nim vznesie námietku, alebo zruší právomoci Komisie prijímať takéto delegované akty v budúcnosti. Zamietnutie žaloby by na druhej strane viedlo k tomu, že Rada by mohla legitímne rozhodnúť o takýchto záležitostiach jednostranne na základe článku 43 ods. 3 ZFEÚ.

Je mi jasné, že od nadobudnutia účinnosti delegovaného nariadenia 2021/2324 sa články 15 až 17 sporného nariadenia už neuplatňujú. Ako som už uviedol v bode 21 vyššie, cieľom tohto delegovaného nariadenia je „zahrnúť do jedného jediného aktu“ technické opatrenia zodpovedajúce opatreniam stanoveným v článkoch 15 až 17 sporného nariadenia spolu s niektorými ďalšími opatreniami. Okrem toho sa v článku 59 druhom odseku posledného uvedeného nariadenia spresňuje, že tieto ustanovenia sa uplatňujú len „do dátumu, od ktorého sa začne uplatňovať delegovaný akt prijatý v súlade s článkom 15 ods. 2 [nariadenia 2019/1241]…“.

37.

Delegované nariadenie 2021/2324 bolo prijaté podľa tohto ustanovenia 23. augusta 2021 a nadobudlo účinnosť 30. decembra 2021. ( 23 ) Žiadny z účastníkov konania nespochybňuje, že opatrenia v ňom obsiahnuté zodpovedajú opatreniam uvedeným v článkoch 15 až 17 sporného nariadenia a že teda články 15 až 17 sporného nariadenia boli skutočne „nahradené“ týmito ustanoveniami. Účastníci konania nespochybňujú ani to, že článok 20 sporného nariadenia nie je prijatím delegovaného nariadenia 2021/2324 dotknutý, keďže toto ustanovenie nie je uvedené v článku 59 druhom odseku sporného nariadenia ani v tomto delegovanom nariadení.

38.

Vzhľadom na tento vývoj sa účastníci konania nezhodujú v tom, či sa táto žaloba stala bezpredmetnou v rozsahu, v akom Parlament žiada zrušenie článkov 15 až 17 a článku 59 druhého odseku sporného nariadenia. ( 24 )

39.

Vzhľadom na to sa domnievam, že existujú prinajmenšom tri konkrétne dôvody na to, aby som dospel k záveru, že toto opatrenie sa nestalo bezpredmetným po prijatí delegovaného nariadenia 2021/2324.

43.

Po prvé túto žalobu podal Parlament proti Rade na základe článku 263 druhého odseku ZFEÚ. V tejto súvislosti pripomínam, že Parlament nemusí preukázať právny záujem ( 25 ) na podaní žaloby o neplatnosť rozhodnutí alebo aktov prijatých, okrem iného, Radou. ( 26 ) Toto ustanovenie priznáva Parlamentu právo podať takúto žalobu s cieľom napadnúť zákonnosť nariadenia Rady bez toho, aby výkon tohto práva podmieňoval preukázaním právneho záujmu na podaní žaloby. ( 27 )

44.

Po druhé Súdny dvor už rozhodol, že žaloba o neplatnosť aktu, ktorý už bol vykonaný alebo ktorý už nebol uplatniteľný v čase podania žaloby, je prípustná . ( 28 ) Podľa môjho názoru to platí o to viac v prípade žaloby o neplatnosť týkajúcej sa aktu, ktorý (podobne ako články 15 až 17 sporného nariadenia) bol v čase podania žaloby ešte platný, ale ktorý stratil platnosť počas konania pred Súdnym dvorom. Z takejto skutočnosti automaticky nevyplýva, že žaloba sa stáva bezpredmetnou od okamihu, keď napadnuté ustanovenia alebo právny akt prestali byť účinné.

45.

Z toho vyplýva, že aj keď napadnuté ustanovenia už nie sú platné a nevyvolávajú právne účinky, ich zrušenie môže mať samo osebe právne dôsledky, najmä zabrániť Rade opakovať spornú legislatívnu prax. ( 29 ) Z tohto dôvodu sa domnievam, že táto žaloba sa po prijatí delegovaného nariadenia 2021/2324 nestala bezpredmetnou.

49.

Tento môj názor podporuje aj judikatúra Súdneho dvora v konaniach o porušení povinnosti. Vo všeobecnosti sa žaloby o porušení povinnosti stávajú bezpredmetnými, ak údajné porušenie povinnosti prestane byť účinné pred uplynutím lehoty stanovenej Komisiou v jej odôvodnenom stanovisku. V obmedzených prípadoch však Súdny dvor rozhodol, že Komisia môže podať žalobu na Súdny dvor napriek ukončeniu samotného porušenia. Zvyčajne ide o prípady, keď existuje bezprostredné riziko opakovania porušenia ( 30 ) alebo keď je porušenie sezónnej povahy, ( 31 ) takže by inak nebolo predmetom súdneho preskúmania.

50.

Domnievam sa, že medzi touto líniou judikatúry a prejednávanou vecou možno nájsť paralelu, keďže aj v tomto prípade je cieľom žaloby Parlamentu zabrániť opakovaniu konania Rady v budúcnosti. Okrem toho sa sporné nariadenie vzťahuje na veľmi konkrétne – v tomto prípade veľmi krátke – obdobie (rok 2021), čo nielenže sťažuje Parlamentu včasné podanie žaloby, ale sťažuje aj ukončenie takéhoto konania pred uplynutím platnosti predmetného nariadenia.

51.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že Súdny dvor musí rozhodnúť o tejto žalobe napriek prijatiu delegovaného nariadenia 2021/2324.

2.

Nariadenie, ktorým sa na rok 2022 stanovujú rybolovné možnosti

55.

Prijatie delegovaného nariadenia 2021/2324 nebolo jediným krokom po podaní prejednávanej žaloby Parlamentom. Ako som už uviedol v bode 22 vyššie, Rada prijala 27. januára 2022 nariadenie, ktorým sa na rok 2022 stanovujú rybolovné možnosti a ktoré v plnej miere nahradilo sporné nariadenie. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť 31. januára 2022. Podľa článku 59 prvého odseku sporného nariadenia ( 34 ) sa článok 20 tohto nariadenia prestal uplatňovať k rovnakému dátumu. Zatiaľ čo uplatniteľnosť článkov 15 až 17 sporného nariadenia bola ukončená nadobudnutím účinnosti delegovaného nariadenia 2021/2324, tieto ustanovenia sa prestali uplatňovať na základe nariadenia, ktorým sa na rok 2022 stanovujú rybolovné možnosti.

56.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy sa domnievam, že hoci žiadne z napadnutých ustanovení už nie je účinné, je potrebné o tejto žalobe rozhodnúť.

B. K podstate veci

60.

Parlament na podporu svojej žaloby o neplatnosť uvádza dva žalobné dôvody. Po prvé vytýka Rade, že zneužila postup stanovený v základných nariadeniach. Po druhé tvrdí, že Rada porušila „zásadu lojálnej spolupráce“ v zmysle článku 13 ods. 2 ZEÚ. ( 35 ) Teraz sa budem zaoberať týmito žalobnými dôvodmi.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na zneužití konania stanoveného v základných nariadeniach

V prejednávanej veci sa Parlament domnieva, že keďže článok 10 ods. 4 a článok 15 nariadenia 2019/1241, ako aj článok 9 nariadenia 2019/472 (ktoré boli všetky prijaté na základe článku 43 ods. 2 ZFEÚ) výslovne priznávajú Komisii právomoc prijímať technické opatrenia, ako sú opatrenia obsiahnuté v napadnutých ustanoveniach, Rada nemohla tieto ustanovenia prijať jednostranne na základe článku 43 ods. 3 ZFEÚ. ( 36 )

63.

Parlament tvrdí, že v tomto prípade sú splnené všetky podmienky stanovené v judikatúre Súdneho dvora na preukázanie existencie zneužitia konania. Pripomína, že Rada v odôvodnení 59 a článku 59 druhom odseku sporného nariadenia výslovne uznala, že Komisia mala byť splnomocnená na prijatie technických opatrení uvedených v článkoch 15 až 17 tohto nariadenia. Okrem toho sa domnieva, že Rada neposkytla žiadne odôvodnenie, prečo práve ona (a nie Komisia) prijala napadnuté ustanovenia, ako napríklad dôvody, prečo ich v tomto prípade nemohla prijať Komisia.

64.

Parlament ďalej tvrdí, že ak by prijatie technických opatrení obsiahnutých v napadnutých ustanoveniach bolo odôvodnené naliehavosťou, vhodným právnym základom na ich prijatie by boli články 12 a 13 nariadenia č. 1380/2013. Na základe týchto ustanovení môže „naliehavé“ opatrenia (určené na riešenie vážneho ohrozenia ochrany morských biologických zdrojov alebo morského ekosystému) prijať buď Komisia, ( 37 ) alebo členské štáty, ( 38 ) ale nie Rada. Parlament konštatuje, že v prípade neexistencie takýchto naliehavých okolností z článku 8 ods. 2 a 3 nariadenia 2019/472 vyplýva, že nápravné opatrenia (ktoré zabezpečujú rýchly návrat na určitú úroveň zásob a príslušnej funkčnej jednotky) môže prijať len Komisia prostredníctvom delegovaných aktov.

Ďalej tvrdí, že prijatie napadnutých ustanovení je v úplnom súlade s článkom 43 ods. 3 ZFEÚ, keďže ich účel je spojený s „určením… rybolovných možností“. Technické opatrenia uvedené v základných nariadeniach sa naopak týkajú iných a širších cieľov ako tieto ustanovenia.

68.

Rada poukazuje na to, že v základných nariadeniach nie je nič, čo by naznačovalo, že právomoci udelené Komisii článkom 10 ods. 4 a článkom 15 nariadenia 2019/1241 a článkom 9 nariadenia 2019/472 mali byť výlučné v tom zmysle, že by jej bránili prijímať technické opatrenia v tých istých veciach.

69.

Rada ďalej uvádza, že v článku 59 druhom odseku sporného nariadenia sa výslovne uvádza, že články 15 až 17 nariadenia sa prestanú uplatňovať, keď Komisia prijme delegovaný akt, ktorý sa bude týkať tých istých oblastí. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že Rada nemala v úmysle prekročiť svoje právomoci. Podobne článok 20 sporného nariadenia plne zachováva právomoc Komisie prijímať delegované akty na základe článku 10 ods. 2 nariadenia 2019/1241. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že napadnuté ustanovenia boli prijaté krátko po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a v situácii, keď pretrvávali mnohé pochybnosti o „stanovení rybolovných možností“ na rok 2021 a keď bolo jasné, že Komisia mala pred prijatím akéhokoľvek delegovaného aktu v tejto oblasti predložiť vlastný návrh.

70.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci, iba ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukazuje, že bol prijatý na výlučný účel alebo prinajmenšom na rozhodujúce dosiahnutie iných ako uvádzaných cieľov, alebo na vyhnutie sa postupu osobitne predvídanému Zmluvami na predídenie okolností daného prípadu. ( 43 )

73.

V prejednávanej veci Parlament v prvom žalobnom dôvode v podstate tvrdí, že Rada prijatím napadnutých ustanovení obišla postup prijímania technických opatrení stanovený v základných nariadeniach, podľa ktorého môže takéto opatrenia prijímať výlučne Komisia.

74.

Podľa môjho názoru však treba návrhy Parlamentu zamietnuť. Táto inštitúcia nepreukázala, že napadnuté ustanovenia boli prijaté výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dosiahnutie iných cieľov, než na ktoré boli Rade zverené právomoci podľa článku 43 ods. 3 ZFEÚ, alebo na vyhnutie sa postupu, ktorý je osobitne stanovený v Zmluve o FEÚ na riešenie okolností prípadu.

75.

Generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch vo veci Parlament a Komisia/Rada ( 45 ) vysvetlil, že z tejto judikatúry vyplýva, že riadny legislatívny postup podľa článku 43 ods. 2 ZFEÚ sa musí uplatňovať na všeobecnejšiu kategóriu opatrení, najmä tých, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie cieľov spoločnej politiky v oblasti rybného hospodárstva, zatiaľ čo nelegislatívny postup podľa článku 43 ods. 3 ZFEÚ má byť vyhradený určitý typ regulačného opatrenia. Opatrenia podľa článku 43 ods. 3 ZFEÚ sa preto musia obmedzovať na tie, ktoré úzko súvisia s definovaním toho, kto čo môže loviť a kde, a na podmienky funkčne spojené s týmito otázkami, ( 46 ) a nezahŕňajú každé technické opatrenie, ktoré nejakým spôsobom súvisí s právami na rybolov. Rozhodujúcou skutočnosťou je, ako potvrdil Súdny dvor, či predmetné opatrenie nevyžaduje politické rozhodnutie vyhradené normotvorcovi Únie z dôvodu, že je potrebné na dosiahnutie cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky a spoločnej politiky v oblasti rybného hospodárstva. ( 47 )

77.

V tomto prípade je podľa môjho názoru jasné, že napadnuté ustanovenia sú funkčne spojené s „určovaním… rybolovných možností“ v zmysle článku 43 ods. 3 ZFEÚ, a nie s politickým rozhodnutím vyhradeným normotvorcovi Únie. ( 48 )

78.

Ako uvádzajú Rada a Komisia, účelom napadnutých ustanovení je zlepšiť selektivitu rybárskeho výstroja (články 15 až 17) a ochranu určitých druhov (článok 20). Tieto ustanovenia boli prijaté ako alternatíva k väčšiemu zníženiu TAC, ako sa rozhodlo pre daný rok. Potvrdzuje to odôvodnenie 3 delegovaného nariadenia 2021/2324, v ktorom sa uvádza, že opatrenia uvedené v napadnutých ustanoveniach boli „funkčne prepojené s úrovňami TAC ulovených cieľových druhov“, pretože „bez týchto opatrení by bolo potrebné tieto úrovne TAC znížiť, aby sa populácie vedľajších úlovkov mohli obnoviť“ ( 49 ).

82.

V tejto súvislosti sa mi zdá, že zo žiadneho z oboch základných nariadení nevyplýva, že právomoci zverené Komisii článkom 10 ods. 4 a článkom 15 nariadenia 2019/1241 a článkom 9 nariadenia 2019/472 boli navrhnuté tak, aby zabránili Rade prijať technické opatrenia týkajúce sa rovnakých záležitostí v prípade, ako je tento, keď Komisia nezasiahla a sama prijala delegované akty. Súhlasím s Parlamentom, že Rada nemôže zbaviť Komisiu právomocí, ktoré jej tieto ustanovenia priznávajú, inak by tieto ustanovenia stratili svoj účel a Rada by nerešpektovala rámec stanovený v týchto ustanoveniach. Je mi však jasné, že Rada to pri prijímaní napadnutých ustanovení neurobila.

83.

Z článku 59 druhého odseku sporného nariadenia totiž vyplýva, že články 15 až 17 sa mali prestať uplatňovať, len čo Komisia prijme jeden alebo viacero delegovaných aktov o tých istých technických opatreniach. Rovnako ako Rada a Komisia sa preto domnievam, že napadnuté ustanovenia mali mať dočasný charakter a že Rada nezasahovala do právomoci Komisie prijímať delegované akty, ale skôr sa ju výslovne snažila zachovať.

84.

Táto právomoc Komisie je v skutočnosti uznaná nielen v druhom odseku článku 59 sporného nariadenia, ale aj v jeho odôvodnení 59, ktoré naznačuje, že technické opatrenia, o ktorých Komisia rozhodne na základe nariadenia 2019/1241 sú „komplexnejšie a budú sa uplatňovať stabilnejšie“ ako technické opatrenia obsiahnuté v napadnutých ustanoveniach.

88.

Ako vysvetlila Komisia, predchádzajúce nápravné opatrenia (obsiahnuté v článku 13 nariadenia 2020/123) boli účinné len do 31. decembra 2020, a keďže sa úsilie sústredilo na dosiahnutie dohody medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom o funkčných technických opatreniach po vystúpení Spojeného kráľovstva z Únie, nebolo včas predložené spoločné odporúčanie, aby Komisia mohla prijať delegovaný akt začiatkom roka 2021. Potvrdzuje to odôvodnenie 2 delegovaného nariadenia 2021/2324, podľa ktorého Belgicko, Španielsko, Francúzsko, Írsko a Holandsko, hoci predložili prvé spoločné odporúčanie v máji 2020, nepredložili revidované spoločné odporúčanie do 14. decembra 2020.

89.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Rada prijatím napadnutých ustanovení vyplnila medzeru, ktorá by inak existovala počas časti roka 2021, možno dokonca počas celého roka 2021.

90.

Vzhľadom na už vyššie uvedené nič nenasvedčuje tomu, že Rada prijatím napadnutých ustanovení prekročila alebo zneužila svoje právomoci.

92.

Parlament tvrdí, že nedodržaním postupu stanoveného v základných nariadeniach Rada porušila zásadu lojálnej spolupráce.

93.

Parlament tvrdí, že podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ, ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora, táto zásada vyžaduje, aby každá inštitúcia vykonávala svoje právomoci s náležitým ohľadom na právomoci ostatných inštitúcií. Pripomína tiež, že medziinštitucionálna dohoda o lepšej tvorbe práva, ( 53 ) ktorá bola prijatá na základe článku 295 ZFEÚ, je pre Parlament, Radu a Komisiu záväzná. V bode 25 tejto dohody sa vyžaduje výmena názorov medzi tromi inštitúciami „ak sa plánuje zmena právneho základu, ktorej dôsledkom je zmena riadneho legislatívneho postupu na mimoriadny legislatívny postup alebo nelegislatívny postup“. V bode 2 prílohy k tejto dohode ( 54 ) sa týmto inštitúciám ukladá povinnosť spolupracovať počas celého postupu v záujme hladkého výkonu delegovanej právomoci a účinnej kontroly tejto právomoci zo strany Európskeho parlamentu. V tomto prípade sa Parlament domnieva, že Rada ho efektívne zbavila právomoci vykonávať takúto kontrolu.

94.

Podľa Parlamentu s ním mala Rada konzultovať svoj zámer prijať napadnuté ustanovenia na základe článku 43 ods. 3 ZFEÚ a tým, že tak neurobila, porušila základné nariadenia.

97.

Článok 13 ods. 2 ZEÚ stanovuje, že inštitúcie navzájom lojálne spolupracujú. Táto lojálna spolupráca sa však vykonáva v rámci právomocí, ktoré každej inštitúcii zverujú Zmluvy. Povinnosť vyplývajúca z článku 13 ods. 2 ZEÚ preto nemôže túto právomoc zmeniť. ( 55 )

98.

Pokiaľ ide o to, či Rada prijatím napadnutých ustanovení porušila zásadu lojálnej spolupráce, podotýkam, že Parlament argumentuje týmto žalobným dôvodom v súlade s tým, čo už uviedol vo svojej predchádzajúcej argumentácii týkajúcej sa prvého žalobného dôvodu.

99.

Z predchádzajúcej časti vyplýva, že prvý žalobný dôvod Parlamentu treba zamietnuť z dôvodu, že Rada v prejednávanej veci nezneužila svoje právomoci. V dôsledku toho a vzhľadom na to, že argumenty Parlamentu na podporu jeho dvoch žalobných dôvodov sú úzko prepojené, súhlasím s Radou a Komisiou, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu zásady lojálnej spolupráce. Podľa môjho názoru musí byť preto druhý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

103.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že túto žalobu treba podľa môjho názoru zamietnuť ako nedôvodnú.

3.

Návrh na zachovanie účinkov napadnutých ustanovení

104.

Vzhľadom na to, že oba žalobné dôvody predložené Parlamentom musia byť podľa môjho názoru zamietnuté a táto žaloba zamietnutá ako nedôvodná, domnievam sa, že nie je potrebné, aby Súdny dvor rozhodoval o návrhu účastníkov konania zachovať účinky napadnutých ustanovení.

V tomto prípade sa mi zdá, že medzi všetkými účastníkmi konania existuje spor len v otázke použitého právneho základu, ale nie v otázke vecného obsahu napadnutých ustanovení. Okrem toho nie sú pochybnosti o tom, že retroaktívne zrušenie účinkov napadnutých ustanovení by bolo problematické nielen z hľadiska právnej istoty, ale mohlo by mať aj vážne dôsledky pre odvetvie rybolovu, keďže by to znamenalo, že žiadne z obmedzení obsiahnutých v napadnutých ustanoveniach (týkajúcich sa rybárskeho výstroja alebo zakázaných druhov) by sa nemohlo uplatňovať na rok 2021. V tejto súvislosti dodávam, že žiadny z účastníkov tohto konania nespochybňuje, že opatrenia obsiahnuté v týchto ustanoveniach sú určené na podporu cieľov SRP, ktorými sú zachovanie rybolovných zdrojov a udržateľné využívanie živých vodných zdrojov. Ďalej poznamenávam, že dva akty prijaté následne po spornom nariadení, konkrétne delegované nariadenie 2021/2324 a nariadenie, ktorým sa na rok 2022 stanovujú rybolovné možnosti, v skutočnosti smerujú k prevzatiu obsahu napadnutých ustanovení. ( 57 )

107.

V prípade, že Súdny dvor nebude súhlasiť s mojím názorom, že Rada mohla prijať napadnuté ustanovenia, považujem za vhodné účinok týchto ustanovení zachovať.

VII. Návrh

108.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 19. marca 2019, ktorým sa stanovuje viacročný plán pre populácie lovené v západných vodách a priľahlých vodách a na rybolov využívajúci tieto populácie, ktorým sa menia nariadenia (EÚ) 2016/1139 a (EÚ) 2018/973 a zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 811/2004, (ES) č. 2166/2005, (ES) č. 388/2006, (ES) č. 509/2007 a (ES) č. 1300/2008 ( Ú. v. EÚ L 83, 2019, s. 1 ).

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 20. júna 2019 o zachovaní rybolovných zdrojov a ochrane morských ekosystémov prostredníctvom technických opatrení, ktorým sa menia nariadenia Rady (ES) č. 1967/2006, (ES) č. 1224/2009 a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1380/2013, (EÚ) 2016/1139, (EÚ) 2018/973, (EÚ) 2019/472 a (EÚ) 2019/1022 a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 894/97, (ES) č. 850/98, (ES) č. 2549/2000, (ES) č. 254/2002, (ES) č. 812/2004 a (ES) č. 2187/2005 ( Ú. v. EÚ L 198, 2019, s. 105 ).

( 5 ) Podľa článku 290 ods. 1 ZFEÚ „legislatívny akt môže na Komisiu delegovať právomoc prijímať všeobecne záväzné nelegislatívne akty, ktorými sa dopĺňajú alebo menia určité nepodstatné prvky legislatívneho aktu“.

( 6 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. decembra 2013 o spoločnej rybárskej politike, ktorým sa menia nariadenia Rady (ES) č. 1954/2003 a (ES) č. 1224/2009 a zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 2371/2002 a (ES) č. 639/2004 a rozhodnutie Rady 2004/585/ES ( Ú. v. EÚ L 354, 2013, s. 22 ).

( 7 ) Pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie boli severozápadné vody plne súčasťou vôd Únie a zahŕňali okrem iného Keltské more, Írske more a západ Škótska (pozri prílohu I k rozhodnutiu Rady z 19. júla 2004 ktorým sa zriaďujú regionálne poradné rady v rámci spoločnej politiky v oblasti rybolovu ( Ú. v. ES L 256, 2004, s. 17 ); pozri aj mapu dostupnú na webovej stránke Poradnej rady pre severozápadné vody na tejto adrese: https://www.nwwac.org/_fileupload/Structure%20of%20NWWAC/NWWAC_Area_Map%20incl%20EU%20zone.pdf).

( 14 ) Pozri rozsudok z 15. mája 2008, Španielsko/Rada ( C‑442/04 , EU:C:2008:276 , bod 42 ). Podotýkam, že odôvodnenie 7 nariadenia 2019/1241 sa odvoláva na „dosiahnutie cieľov SRP – loviť na úrovniach maximálneho udržateľného výnosu, znížiť nechcené úlovky, eliminovať odhadzovanie úlovkov, a prispieť k dosiahnutiu dobrého environmentálneho stavu“.

( 15 ) V tejto súvislosti uvádzam, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1380/2013 obsahuje demonštratívny zoznam toho, čo môžu „technické opatrenia“ zahŕňať. V žiadnom ustanovení tohto nariadenia sa však neuvádza, ktorý orgán EÚ ich môže prijať.

( 16 ) Pozri odôvodnenie 1 sporného nariadenia.

( 17 ) Podľa vysvetlení Komisie v odôvodnení 3 delegovaného nariadenia 2021/2324. Druhy rýb, ktorých sa týkajú články 15 až 17 sporného nariadenia, sú treska škvrnitá, treska merlang a treska gadoid.

( 18 ) Podľa znenia týchto ustanovení je Komisia oprávnená meniť a dopĺňať zoznam druhov rýb alebo mäkkýšov, ktorých lov, uchovávanie, prekládka alebo vykládka sú zakázané (pozri článok 15 ods. 2 nariadenia 2019/1241); dopĺňať, vypúšťať, meniť a dopĺňať technické opatrenia určené na zohľadnenie regionálnych špecifík určitých rybolovných zdrojov (t. j. regionálne technické opatrenia) alebo sa od nich odchýliť (pozri článok 10 ods. 4 nariadenia 2019/1241), a doplniť technické opatrenia týkajúce sa rybárskeho výstroja, jeho doplnkového vybavenia, vykonávania rybolovných činností a stanovenia minimálnych ochranných referenčných veľkostí (pozri článok 9 nariadenia 2019/472).

( 19 ) Presnejšie povedané, Parlament sa domnieva, že články 15 až 17 sporného nariadenia boli prijaté Radou v rozpore s článkom 15 ods. 2 nariadenia 2019/1241, alebo alternatívne s článkom 9 nariadenia 2019/472. Článok 20 sporného nariadenia je podľa neho v rozpore s článkom 10 ods. 4 nariadenia 2019/1241.

( 26 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2009, Komisia/Rada ( C‑370/07 , EU:C:2009:590 , bod 16 a citovaná judikatúra).

( 27 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 1987, Komisia/Rada ( 45/86 , EU:C:1987:163 , bod 3 ).

( 28 ) Pozri rozsudok z 1. októbra 2009, Komisia/Rada ( C‑370/07 , EU:C:2009:590 , bod 17 a citovaná judikatúra). V tejto veci Súdny dvor zrušil rozhodnutie Rady o stanovisku, ktoré sa má zaujať v mene Európskeho spoločenstva na zasadnutí konferencie zmluvných strán Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES), hoci toto rozhodnutie už malo všetky právne účinky, keďže toto stanovisko už bolo vyjadrené na predmetnej konferencii.

( 29 ) Vzhľadom na to, že, ako som zdôraznil v bode 22 vyššie, Rada prijala 27. januára 2022 nariadenie, ktorým sa stanovujú možnosti rybolovu na rok 2022, nemožno pochybovať o tom, že zistenia Súdneho dvora v tomto prípade by mohli byť priamo relevantné pre otázku, či toto nariadenie by malo byť tiež čiastočne alebo úplne zrušené (ak by malo byť napadnuté na Súdnom dvore), v závislosti od toho, či obsahuje ustanovenia analogické s napadnutými ustanoveniami. Okrem toho, ak by Súdny dvor zrušil napadnuté ustanovenia, prirodzeným dôsledkom by bolo, že Rada by v skutočnosti nemohla prijať podobné ustanovenia v budúcnosti.

( 30 ) Pozri rozsudok z 25. októbra 2001, Nemecko/Komisia ( C‑276/99 , EU:C:2001:576 , bod 32 ).

( 31 ) Pozri rozsudok z 11. októbra 2007, Komisia/Grécko ( C‑237/05 , EU:C:2007:592 , body 36 až 39 ).

( 38 ) Pozri článok 13 nariadenia č. 1380/2013 (s názvom „Núdzové opatrenia členských štátov“).

( 39 ) Nariadenie Rady z 27. januára 2020, ktorým sa na rok 2020 stanovujú rybolovné možnosti pre určité populácie rýb a skupiny populácií rýb uplatniteľné vo vodách Únie a v prípade rybárskych plavidiel Únie aj v určitých vodách nepatriacich Únii ( Ú. v. EÚ L 25, 2020, s. 1 ).

( 40 ) Inak by sa museli znížiť samotné TAC (s cieľom kompenzovať absenciu takýchto technických opatrení).

( 41 ) Pozri článok 15 ods. 2 nariadenia 2019/1241 a článok 9 ods. 1 nariadenia 2019/472 (pozri tiež článok 18 nariadenia č. 1380/2013 a okrem iného aj článok 15 ods. 3 nariadenia 2019/1241). Takáto požiadavka však neexistuje pre delegované akty prijaté podľa článku 10 ods. 4 uvedeného nariadenia.

( 42 ) Pozri odôvodnenie 2 delegovaného nariadenia 2021/2324.

( 43 ) Pozri okrem iného rozsudky z 15. mája 2008, Španielsko/Rada ( C‑442/04 , EU:C:2008:276 , bod 49 a citovaná judikatúra), a zo 16. apríla 2013, Španielsko a Taliansko/Rada ( C‑274/11 a C‑295/11 , EU:C:2013:240 , bod 33 ).

( 50 ) V tejto veci Súdny dvor konštatoval, že predmetné zmeny a doplnenia mali za cieľ „podstatne zmeniť“ osobitný postup stanovovania ročných TAC pre populácie tresky a nahradiť automatické znižovanie TAC, ktoré bolo pôvodne stanovené na tento účel (pozri rozsudok z 1. decembra 2015, Parlament a Komisia/Rada, C‑124/13 a C‑125/13 , EU:C:2015:790 , bod 73 ). Súdny dvor dospel k záveru, že v tomto prípade bol správnym právnym základom článok 43 ods. 2 ZFEÚ, nie článok 43 ods. 3 ZFEÚ.

( 51 ) Tamže, body 79 a 80. Opatrenie, ktoré na rozdiel od napadnutých ustanovení vymedzuje rámec alebo vytvára predpoklad pre stanovenie a pridelenie rybolovných možností a ktorého cieľom nie je len vykonať ustanovenie, ktoré bolo prijaté na vyššej úrovni, zvyčajne patrí do pôsobnosti článku 43 ods. 2 ZFEÚ, nie do pôsobnosti článku 43 ods. 3 ZFEÚ (pozri vysvetlenie, ktoré poskytol generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch vo veci Parlament a Komisia/Rada, C‑124/13 a C‑125/13 , EU:C:2015:337 , bod 66 ).

( 52 ) Tamže, bod 58. V tomto zmysle nesúhlasím s odôvodnením Rady, že akty prijaté na základe článku 43 ods. 3 ZFEÚ (ako je sporné nariadenie) majú vždy prednosť pred delegovanými aktmi prijatými Komisiou na základe právnych predpisov prijatých podľa článku 43 ods. 2 ZFEÚ. Podľa môjho názoru môže Rada vykonávať svoje rozhodovacie právomoci podľa prvého uvedeného ustanovenia len vtedy, ak je tento výkon zlučiteľný s delegovaním právomocí ustanoveným v aktoch prijatých v súlade s druhým uvedeným ustanovením, keďže Súdny dvor spresnil, že medzi týmito dvoma ustanoveniami ZEÚ existuje hierarchia (pozri rozsudok z 26. novembra 2014, Parlament a Komisia/Rada, C‑103/12 a C‑165/12 , EU:C:2014:2400 , body 79 a 81 ).