C-329/21

proti

Nemzeti Média‑ és Hírközlési Hatóság Hivatala,

za účasti:

Magyar Telekom Nyrt.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikačné siete a služby – Smernice 2002/20/ES a 2002/21/ES – Ponukové konanie vo veci udelenia práv na používanie frekvencií – Vylúčenie holdingovej spoločnosti nezapísanej v dotknutom členskom štáte ako poskytovateľ elektronických komunikačných služieb z konania – Právo odvolať sa proti rozhodnutiu o udelení práv“

Rámcová smernica

3.

Na skutkový stav v konaní vo veci samej sa vzťahuje znenie rámcovej smernice, ktoré sa naposledy zmenilo a doplnilo smernicou 2009/140/ES ( 4 ). S účinnosťou od 20. decembra 2020 sa rámcová smernica zrušila a nahradila smernicou (EÚ) 2018/1972 ( 5 ).

4.

V článku 4 ods. 1 prvom pododseku rámcovej smernice sa v znení uplatniteľnom na skutkový stav v prejednávanej veci stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby na vnútroštátnej úrovni existovali účinné mechanizmy, v rámci ktorých má každý užívateľ alebo podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete a/alebo služby, ktorý je dotknutý rozhodnutím národného regulačného orgánu, právo podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolaciemu orgánu, ktorý je nezávislý od zúčastnených strán. Takýto orgán, ktorým môže byť súd, musí mať zodpovedajúce odborné znalosti na účinné vykonávanie svojich funkcií. Členské štáty zabezpečia, aby sa skutková podstata prípadov riadne zohľadnila a aby existoval účinný odvolací mechanizmus.“

zabezpečia, aby nedošlo k narušeniu alebo obmedzeniu hospodárskej súťaže v odvetví elektronických komunikácií, ako aj pri prenose obsahu;

…

d)

podporia efektívne využívanie a správu zdrojov rádiových frekvencií a čísiel.

…

5. Národné regulačné orgány pri plnení cieľov politiky uvedených v odsekoch 2, 3 a 4 uplatňujú objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané regulačné zásady tým, že okrem iného:

Na skutkový stav v konaní vo veci samej sa vzťahuje znenie rámcovej smernice, ktoré sa zmenilo a doplnilo smernicou 2009/140/ES. Aj smernica o povolení sa s účinnosťou od 20. decembra 2020 zrušila a nahradila smernicou 2018/1972.

7.

Podľa článku 1 smernice o povolení je cieľom tejto smernice „podporiť vnútorný trh s elektronickými komunikačnými sieťami a službami prostredníctvom harmonizácie a zjednodušenia pravidiel týkajúcich sa povolenia a podmienok s cieľom uľahčiť ich poskytnutie v rámci spoločenstva“.

8.

V článku 2 ods. 2 smernice o povolení v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej sa vymedzuje pojem „všeobecné povolenie“ ako „právny rámec ustanovený členským štátom, zaručujúci práva na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a ukladajúci osobitné odvetvové povinnosti, ktoré sa môžu vzťahovať na všetky alebo na osobitné druhy elektronických komunikačných sietí a služieb, v súlade s touto smernicou“.

9.

10.

V článku 7 ods. 1 písm. a), ods. 3 a ods. 5 smernice o povolení v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej sa stanovuje:

„1. Ak členský štát zvažuje, či má obmedziť počet práv na používanie rádiových frekvencií, ktoré sa majú udeliť, alebo či má predĺžiť trvanie existujúcich práv inak ako v súlade s podmienkami ustanovenými v takýchto právach, musí okrem iného:

a)

prisudzovať náležitú váhu potrebe maximalizovať výhody pre používateľov a uľahčiť rozvoj súťaže;

…

12.

DIGI, obchodná spoločnosť registrovaná v Holandsku, ktorá nie je zapísaná v Maďarsku ako poskytovateľ elektronických komunikačných služieb, podala prihlášku s cieľom zúčastniť sa ponukového konania, NMHH však jej prihlášku formálne vyhlásil za neplatnú. Úrad dospel k záveru, že DIGI zneužila svoje právo zúčastniť sa na ponukovom konaní, dopustila sa správania, ktorého cieľom bolo obísť konanie, a pokúsila sa uviesť úrad do omylu. NMHH totiž usúdil, že DIGI sa do ponukového konania prihlásila namiesto svojej maďarskej dcérskej spoločnosti DIGI Távközlési és Szolgáltató Korlátolt Felelősségű Társaság (ďalej len „DIGI Kft.“) – obchodnej spoločnosti registrovanej v Maďarsku poskytujúcej v tejto krajine elektronické komunikačné služby – na ktorú by sa v prípade podania vlastnej prihlášky vzťahovalo pravidlo vylúčenia podľa článku 61 písm. n) podkladov ( 6 ). NMHH preto konečným rozhodnutím odmietol prihlášku spoločnosti DIGI do ponukového konania a konštatoval, že táto spoločnosť stratila svoje postavenie účastníka predmetného ponukového konania.

13.

Žalobkyňa napadla uvedené rozhodnutie na súde, jej žalobu však v konaní na prvom stupni zamietol vnútroštátny súd a v konaní na druhom stupni s konečnou platnosťou Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko).

14.

Počas súdneho konania vo veci žaloby spoločnosti DIGI prijal NMHH rozhodnutie o udelení práv na používanie frekvencií, ktoré boli predmetom ponukového konania, trom hlavným poskytovateľom elektronických komunikačných služieb na maďarskom trhu, s výnimkou DIGI Kft.

18.

Cieľom každej z položených prejudiciálnych otázok je v podstate získať vysvetlenie Súdneho dvora, pokiaľ ide o uplatnenie uvedených podmienok na okolnosti konania vo veci samej.

19.

Za týchto okolností Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

1.1 Možno podnik registrovaný a pôsobiaci v inom členskom štáte, ktorý sám neposkytuje elektronické komunikačné služby na trhu, ktorého sa rozhodnutie týka, považovať za konkurenta podnikov, ktorým je určené rozhodnutie [NRO] v zmysle článku 4 ods. 1 [rámcovej smernice], ak podnik, ktorý podlieha jeho priamej kontrole, pôsobí na relevantnom trhu ako poskytovateľ služieb a súťaží na ňom s podnikmi, ktorým je rozhodnutie určené?

a)

ktorého postavenie na trhu je rozhodnutím priamo a skutočne dotknuté, alebo

b)

v súvislosti s ktorého postavením na trhu sa preukáže, že je veľmi pravdepodobné, že môže byť rozhodnutím dotknuté, alebo

c)

ktorého postavenie na trhu môže byť rozhodnutím priamo alebo nepriamo dotknuté?

ktorému bol zamietnutý zápis do ponukového konania právoplatným a konečným rozhodnutím [NRO] predtým, ako bolo vydané rozhodnutie, ktorým sa vyhlasuje výsledok napadnutého ponukového konania, čo ho vylúčilo z následnej účasti na ponukovom konaní?“

20.

Písomné pripomienky podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora predložili účastníci konania vo veci samej a Komisia. Tieto zúčastnené subjekty vypočul Súdny dvor v rámci prednesu ich ústnych pripomienok na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. júna 2022.

III. Analýza

A.

Úvodné poznámky

24.

Je určite pravda, že v konaniach, ktoré viedli k vyhláseniu uvedených rozsudkov, boli podniky, ktorých právo na odvolanie sa spochybňovalo, konkurentmi podniku alebo podnikov, ktorým bolo príslušné rozhodnutie NRO určené, a to na trhu členského štátu, ktorého sa dané rozhodnutie týkalo. ( 10 ) Nijaká časť týchto rozsudkov však podľa môjho názoru neumožňuje vyvodiť zámer Súdneho dvora obmedziť osobnú pôsobnosť predmetného ustanovenia len na okruh skutočných alebo aj potenciálnych konkurentov subjektov, ktorým bolo dotknuté rozhodnutie NRO určené.

25.

Súdny dvor v uvedených rozsudkoch totiž rozhodol, že povinnosť členských štátov zabezpečiť účinnú súdnu ochranu zakotvená v článku 47 Charty, ktorej prejavom je článok 4 rámcovej smernice, „sa musí rovnako uplatniť na užívateľov a podniky, ktorým môžu z právneho poriadku Únie, najmä zo smerníc o elektronických komunikáciách, vyplývať práva a ktorí sú na týchto právach dotknutí rozhodnutím NRO“ ( 11 ).

26.

Z vyššie uvedených rozsudkov vyplývajú dve podmienky na to, aby konkrétny podnik bolo možné v zmysle článku 4 rámcovej smernice považovať za „dotknutý“ rozhodnutím NRO, ktoré mu nie je určené.

30.

V každom prípade z výslovného odkazu, uvedeného v tomto bode a v nasledujúcom bode 40 rovnakého rozsudku, na konkrétnu situáciu žalobkyne vo veci samej, ktorá v danom konaní viedla k vyhláseniu rozsudku Súdneho dvora, podľa môjho názoru vyplýva, že zámerom Súdneho dvora nebolo ohraničiť pôsobnosť článku 4 ods. 1 rámcovej smernice len na konkurenčné spoločnosti, a v každom prípade nielen na „skutočných konkurentov“ adresáta alebo adresátov rozhodnutia NRO na vnútroštátnom trhu, ktorého sa toto rozhodnutie týka.

31.

Treba však ďalej poukázať na to, že znenie článku 4 ods. 1 rámcovej smernice vymedzuje rozsah povinnosti zaviesť účinné mechanizmy odvolania proti rozhodnutiam NRO, ktorú ukladá členským štátom, nielen na užívateľov, ale aj na každý podnik „poskytujúci elektronické komunikačné siete a/alebo služby“. Z uvedeného vyplýva, že v prípade podniku, ktorý nemožno považovať za „užívateľa“ podľa článku 2 písm. h) rámcovej smernice ( 17 ), alebo ktorý neposkytuje siete v zmysle písmena h) rovnakého článku, je na to, aby mohol využiť právo podať odvolanie priznané v článku 4 ods. 1 uvedenej smernice, potrebné preukázať, že poskytuje elektronické komunikačné služby.

32.

Hoci je pravda, že ani rámcová smernica, ani smernica o povolení neobsahujú vymedzenie pojmu „poskytovateľ elektronických komunikačných služieb“ ( 18 ), na účely vymedzenia okruhu podnikov, ktoré možno považovať za súčasť uvedenej definície, je potrebné odkázať na systém smernice o povolení.

36.

Podnik spĺňajúci podmienky, ktorým v dotknutom členskom štáte podlieha všeobecné povolenie uvedené v článku 3 ods. 2 prvej vete smernice o povolení, možno podľa môjho názoru považovať za „podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete a/alebo služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, pričom sa nevyžaduje, aby správne orgány tohto členského štátu takéto postavenie podniku nejakým spôsobom formálne uznali, a najmä nie je potrebné, ak to príslušný členský štát vyžaduje, aby uvedený podnik predložil oznámenie podľa článku 3 ods. 2 druhej vety smernice o povolení. Takéto oznámenie je totiž potrebné len na účely začatia vykonávania činnosti spočívajúcej v poskytovaní elektronických komunikačných sietí alebo služieb v dotknutom členskom štáte, pričom ho nemožno vyžadovať na konkrétne účely účasti vo výberovom konaní týkajúcom sa prideľovania frekvencií, ako je ponukové konanie, ktoré je predmetom konania vo veci samej. ( 22 )

37.

Z uvedeného vyplýva, že právo podať odvolanie stanovené v článku 4 ods. 1 rámcovej smernice môže využiť aj podnik, ktorý ešte priamo ani nepriamo nepôsobí na trhu členského štátu, ktorého sa rozhodnutie NRO týka, a/alebo zapísaný ako poskytovateľ elektronických komunikačných služieb v danom členskom štáte, najmä podnik pôsobiaci v danom odvetví, ale v inom členskom štáte.

38.

Keďže znenie článku 4 ods. 1 rámcovej smernice však odkazuje na výkon činnosti spočívajúcej v poskytovaní elektronických komunikačných služieb, domnievam sa, že hoci sa z pôsobnosti tohto ustanovenia nevylučujú podniky, ktoré ešte konkrétne nepôsobia v daných odvetviach, takáto formulácia vyžaduje v súvislosti s možnosťou využiť postavenie „dotknutej“ strany v zmysle uvedeného ustanovenia povinnosť predmetného podniku preukázať reálny zámer a nielen teoretickú, ale skutočnú možnosť, pokiaľ ide o infraštruktúru a technológie, vstúpiť na trh dodávateľov elektronických komunikačných sietí a/alebo služieb.

41.

Prostredníctvom prvej časti prvej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada, aby Súdny dvor rozhodol, či právnická osoba registrovaná v inom členskom štáte, ako je štát dotknutý rozhodnutím, ktorým NRO na základe výsledkov ponukového konania pridelil rádiové frekvencie, možno považovať za „konkurenta“ podnikov, ktorým bolo predmetné rozhodnutie určené, a preto môže využiť právo podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie v súlade s článkom 4 ods. 1 rámcovej smernice v prípade, že takáto právnická osoba síce nie je v dotknutom členskom štáte zapísaná ako poskytovateľ elektronických komunikačných služieb, keďže takúto činnosť nevykonáva a vo svojom mene nevlastní infraštruktúru na tieto účely, ide však o holdingovú spoločnosť skupiny, ktorá predmetné služby poskytuje na území Európskej únie a ktorá v členskom štáte dotknutom príslušným rozhodnutím NRO pôsobí prostredníctvom dcérskej spoločnosti zapísanej v danom členskom štáte ako poskytovateľ uvedených služieb. V druhej časti prvej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či je na zodpovedanie prvej časti tejto otázky potrebné preskúmať, či predmetná právnická osoba tvorí s dcérskou spoločnosťou pôsobiacou na vnútroštátnom trhu, ktorého sa rozhodnutie NRO týka, „hospodársku jednotku“ podľa protimonopolného práva Únie.

42.

Z úvah uvedených v bodoch 23 až 30 vyššie vyplýva, že prvá prejudiciálna otázka vychádza tým, že obmedzuje pôsobnosť článku 4 ods. 1 rámcovej smernice len na skutočných konkurentov adresáta alebo adresátov rozhodnutia NRO, z chybného predpokladu, a preto ju treba preformulovať.

V prvom rade je potrebné odmietnuť tvrdenie NMHH uvedené v jeho písomných pripomienkach, podľa ktorého môžu konkrétne rozhodnutie napadnúť opravným prostriedkom len podniky, ktorým je takéto rozhodnutie určené. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v rozsudku Tele 2 Súdny dvor, hoci v inom kontexte, uviedol, že „doslovný výklad článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, podľa ktorého by toto ustanovenie nepriznávalo právo podať opravný prostriedok iným osobám ako tým, ktorým sú rozhodnutia [NRO] určené, by len ťažko bol zlučiteľný so všeobecnými cieľmi a regulačnými zásadami, ktoré týmto orgánom vyplývajú z článku 8 uvedenej smernice, najmä s cieľom podpory hospodárskej súťaže“ ( 23 ). Neexistujú dôvody konkrétne súvisiace s povahou sporného rozhodnutia v konaní vo veci samej alebo so skutkovými okolnosťami, ktorými sa toto konanie vyznačuje, ktoré by oprávňovali dištancovať sa od uvedeného výkladu článku 4 ods. 1 rámcovej smernice. Vzhľadom na formuláciu použitú Súdnym dvorom má tento výklad navyše jednoznačne všeobecnú hodnotu.

46.

Z bodu 36 vyššie v nadväznosti na uvedené vyplýva, že postavenie „podnik[u] poskytujúc[eho] elektronické komunikačné siete a/alebo služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice možno priznať spoločnosti spĺňajúcej podmienky, ktorým v dotknutom členskom štáte podlieha všeobecné povolenie podľa článku 3 ods. 2 prvej vety smernice o povolení, aj keď takáto spoločnosť ešte nepôsobí na trhu daného členského štátu a nie je tam ešte zapísaná v zmysle uvedeného článku 3 ods. 2 druhej vety. Okrem toho z bodu 38 vyššie vyplýva, že nie je ani potrebné, aby takáto spoločnosť v súčasnosti poskytovala elektronické komunikačné služby, v každom prípade za predpokladu, že preukáže reálny zámer a nielen teoretickú, ale skutočnú možnosť, pokiaľ ide o infraštruktúru a technológie, vstúpiť na trh dodávateľov elektronických komunikačných sietí a/alebo služieb, či už v dotknutom členskom štáte, alebo v inom členskom štáte.

50.

V tomto ohľade sa domnievam, že takáto skutočnosť nie je v každom prípade relevantná, bez ohľadu na to, k akému výkladu článku 4 ods. 1 rámcovej smernice dospeje Súdny dvor.

51.

Pojem „hospodárska jednotka“ úzko súvisiaci s funkčným pojmom „podnik“ v zmysle protimonopolných pravidiel Únie vznikol najmä na účely identifikácie subjektu, voči ktorému sa má vyvodiť zodpovednosť za porušenie týchto pravidiel, pričom v uvedenom kontexte sa v podstate používa na to, aby sa za určitých podmienok umožnilo pripísať zodpovednosť materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti, a to pri prekonaní prekážky, ktorú predstavuje odlišná právna subjektivita týchto subjektov.

52.

Uvedené pojmy sú špecifické pre protimonopolné právo, v rámci ktorého plnia vo vzťahu k protisúťažnému konaniu represívnu a zároveň odrádzajúcu funkciu. Ich „export“ do iných oblastí práva Únie, hoci aj do oblastí, v rámci ktorých zastávajú popredné miesto ciele spočívajúce v ochrane hospodárskej súťaže, sa mi preto nezdá byť vhodný.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah sa domnievam, že na prvú prejudiciálnu otázku v preformulovanom znení treba odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 rámcovej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že priznaniu postavenia „podnik[u] poskytujúc[eho] elektronické komunikačné siete a/alebo služby“ v zmysle uvedeného ustanovenia spoločnosti spĺňajúcej podmienky, ktorým v členskom štáte pôvodu NRO, ktorý sporné rozhodnutie vydal, podlieha všeobecné povolenie uvedené v článku 3 ods. 2 prvej vete smernice o povolení, nebráni ani skutočnosť, že takýto podnik ešte nepôsobí na trhu daného členského štátu a nie je v ňom zapísaný podľa článku 3 ods. 2 druhej vety, ani skutočnosť, že tento podnik v danom čase neposkytuje elektronické komunikačné služby, v každom prípade za predpokladu, že preukáže reálny zámer a nielen teoretickú, ale skutočnú možnosť, pokiaľ ide o infraštruktúru a technológie, vstúpiť v dotknutom členskom štáte na trh predmetných služieb. Postavenie „podnik[u] poskytujúc[eho] elektronické komunikačné siete a/alebo služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice možno priznať aj právnickej osobe, ktorá sa síce priamo nezaoberá poskytovaním elektronických komunikačných služieb, ide však o holdingovú spoločnosť skupiny poskytujúcej predmetné služby.

C.

O druhej prejudiciálnej otázke

56.

V prvej časti druhej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada o rozhodnutie, či ponukové konanie týkajúce sa práv na používanie frekvencií na podporu zavedenia 5G a súvisiacich doplnkových služieb, uskutočnené NRO podľa článku 7 smernice o povolení, ako aj rozhodnutie, ktorým sa vyhlasuje výsledok takéhoto konania, majú za cieľ chrániť hospodársku súťaž. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť) vychádzal pri formulovaní tejto otázky najmä z bodu 39 rozsudku T‑Mobile, na ktorý sa odkazuje v bode 29 vyššie, a to na základe predpokladu, že na to, aby bolo podnik, ktorý je konkurentom adresáta alebo adresátov sporného rozhodnutia NRO, možné považovať za dotknutý v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, je potrebné, aby bolo prijatie tohto rozhodnutia súčasťou konania zameraného na ochranu hospodárskej súťaže.

60.

V súvislosti s článkom 8 rámcovej smernice tiež pripomínam, že podľa spresnenia Súdneho dvora toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby NRO prijali všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na podporu hospodárskej súťaže pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb tým, že zaistia, aby nedošlo k narúšaniu alebo obmedzovaniu hospodárskej súťaže v odvetví elektronických komunikácií a odstránia zostávajúce prekážky vo vzťahu k poskytovaniu uvedených služieb na úrovni Únie. ( 24 )

61.

Všeobecnejšie Súdny dvor uviedol, že nový spoločný právny rámec upravujúci elektronické komunikačné služby, elektronické komunikačné siete, ako aj pridružené zariadenia a pridružené služby (NSPR), ktorého súčasťou boli rámcová smernica a smernica o povolení, „je založený predovšetkým na cieli účinnej a neskreslenej hospodárskej súťaže a je zameraný na jej rozvoj pri dodržiavaní najmä zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality“ ( 25 ).

62.

Z uvedeného vyplýva, že cieľ chrániť hospodársku súťaž uvedený v článku 8 rámcovej smernice je nielen kľúčovým pri stanovení kritérií na účely prijatia do konania vyhláseného na základe článku 7 smernice o povolení, ale odráža sa aj v rozhodnutí o pridelení elektronických komunikačných sietí a služieb, ktoré sú k dispozícii v obmedzenej miere.

66.

Vylúčenie podniku z výberového konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia o udelení práv, môže mať samozrejme v konkrétnom prípade vplyv na skutočné dosiahnutie uvedeného cieľa, najmä ak k nemu dôjde pri uplatnení kritérií nespĺňajúcich podmienky stanovené v článku 7 smernice o povolení.

67.

V takom prípade je možné, že dotknuté rozhodnutie nie je v úplnom súlade, alebo je dokonca v rozpore s vyššie uvedeným cieľom chrániť účinnú a nenarušenú hospodársku súťaž. Nič to však nemení na skutočnosti, že uvedený cieľ zostáva jedným z hlavných cieľov, ktoré rámcová smernica a smernica o povolení takémuto rozhodnutiu pripisujú.

68.

Prostredníctvom druhej časti druhej prejudiciálnej otázky má vnútroštátny súd v skutočnosti v úmysle položiť Súdnemu dvoru otázku, či definitívne vylúčenie určitého podniku, ktorý sa prihlásil do výberového konania, môže mať vplyv na aktívnu legitimáciu a/alebo záujem daného podniku na konaní v súvislosti s napadnutím konečného rozhodnutia o udelení práv a do akej miery závisí tento vplyv od skutočnosti, že sporným rozhodnutím a jeho prípadným zrušením nemožno zmeniť postavenie dotknutého podniku na trhu, tak, ako bolo určené v čase jeho vylúčenia.

71.

Prostredníctvom prvej časti tretej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o vysvetlenie podmienky týkajúcej sa vplyvu, ktorý musí mať rozhodnutie NRO na postavenie podniku, ktorý je dodávateľom elektronických komunikačných sietí alebo služieb, na to, aby takýto podnik bolo možné označiť za „dotknutý“ uvedeným rozhodnutím v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice. Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť) žiada konkrétne o rozhodnutie, či je takýto podnik povinný preukázať, že jeho postavenie na trhu je rozhodnutím NRO „priamo dotknuté“, alebo či na tieto účely postačuje, že takýto vplyv je „veľmi pravdepodobný“, či dokonca len nepriamy.

72.

V tejto súvislosti je pravda, ako uviedol vnútroštátny súd, že Súdny dvor v rozsudku Tele 2 poskytol výklad článku 4 ods. 1 rámcovej smernice v tom zmysle, že konkurenti podniku, ktorý mal (predtým) významný vplyv na relevantnom trhu, majú právo podať odvolanie proti rozhodnutiu NRO prijatému v rámci postupu analýzy trhu upraveného v článku 16 tejto smernice, pokiaľ ich „práva sú ním nepriaznivo dotknuté“ ( 26 ), čo naznačuje, že je nevyhnutný priamy vplyv na postavenie týchto spoločností na trhu.

73.

V bode 39 rovnakého rozsudku však Súdny dvor konštatoval, že za „dotknutých“ v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice treba považovať „užívateľov a konkurenčné podniky podniku, ktorý (mal predtým) významný vplyv na relevantnom trhu, ak ich práva môžu byť takým rozhodnutím dotknuté“.

S ohľadom na vyššie uvedenú judikatúru je podľa môjho názoru potrebné jednak vylúčiť povinnosť podniku preukázať na účely využitia práva odvolať sa podľa článku 4 ods. 1 rámcovej smernice skutočnosť, že rozhodnutie NRO, ktoré má v úmysle napadnúť, má určitý, priamy a skutočný vplyv na jeho postavenie na trhu. Domnievam sa, že treba najmä odmietnuť tvrdenie NMHH, podľa ktorého právo podať odvolanie v rámci ponukového konania, o aké ide v konaní vo veci samej, proti rozhodnutiu NRO prijatému na základe výsledkov takéhoto konania patrí jedine podniku alebo podnikom, ktoré podali platnú prihlášku s cieľom zúčastniť sa daného konania, pretože iba takéto podniky môžu podľa jeho názoru preukázať priamu a skutočnú ujmu vyplývajúcu z predmetného rozhodnutia. Okrem toho vzhľadom na to, že tieto podniky by boli v každom prípade adresátmi rozhodnutia NRO, ktorým sa vyhlasuje výsledok výberového konania, uvedené tvrdenie sa mi zdá byť v rozpore s konštatovaním Súdneho dvora, podľa ktorého by bol výklad článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, na základe ktorého by toto ustanovenie nepriznávalo právo podať opravný prostriedok iným osobám ako tým, ktorým sú rozhodnutia NRO určené, nezlučiteľný so všeobecnými cieľmi a regulačnými zásadami, ktoré týmto orgánom vyplývajú z článku 8 uvedenej smernice, najmä s cieľom podpory hospodárskej súťaže. ( 29 )

77.

Na druhej strane z odkazu na obsah sporného rozhodnutia NRO a na činnosť vykonávanú alebo zamýšľanú dotknutým podnikom predovšetkým vyplýva, že nestačí, aby sa tento podnik dovolával akéhokoľvek nepriameho vplyvu daného rozhodnutia na jeho postavenie na trhu. Len porušenie práv, z ktorých má dotknutý podnik prospech na základe právneho poriadku Únie, najmä na základe smerníc týkajúcich sa elektronických komunikačných služieb, vyplývajúce priamo z obsahu takéhoto rozhodnutia a ku ktorému, hoci nie je isté a skutočné, môže v každom prípade dôjsť s primeranou mierou pravdepodobnosti, môže podľa môjho názoru zakladať právo dotknutého podniku odvolať sa podľa článku 4 ods. 1 rámcovej smernice.

81.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že článok 4 ods. 1 rámcovej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby mohol podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete alebo služby využiť právo odvolať sa v zmysle tohto ustanovenia proti rozhodnutiu NRO, musí preukázať, že obsah daného rozhodnutia môže priamo poškodiť práva, z ktorých má prospech na základe právneho poriadku Únie, najmä na základe smerníc týkajúcich sa elektronických komunikačných služieb. Takéto poškodenie síce nemusí byť nevyhnutne isté a skutočné, je však potrebné, aby k nemu mohlo dôjsť s primeranou mierou pravdepodobnosti. Podnik zodpovedajúci pojmu „podnik poskytujúci elektronické komunikačné služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 rámcovej smernice, ktorý predložil ponuku s cieľom zúčastniť sa výberového konania vo veci udelenia práv na používanie frekvencií, treba v zmysle uvedeného ustanovenia považovať za „dotknutý“ rozhodnutím, ktorým sa vyhlasuje výsledok daného výberového konania. Takáto spoločnosť nestráca svoje postavenie „dotknutého podniku“ len preto, že bola vylúčená z výberového konania z dôvodu, že nespĺňala podmienku prijatia spočívajúcu v skutočnosti, že počas určitého obdobia pred vyhlásením ponukového konania nebola odsúdená za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

E.

O štvrtej prejudiciálnej otázke

82.

Štvrtou prejudiciálnou otázkou, ktorá sa tiež delí na dve podotázky, žiada vnútroštátny súd, aby Súdny dvor v podstate rozhodol, či má postavenie „dotknutého podniku“ podľa článku 4 ods. 1 rámcovej smernice a má tak právo odvolať sa proti rozhodnutiu NRO, ktorým sa vyhlasuje výsledok výberového konania vo veci udelenia práv na používanie rádiových frekvencií, aj spoločnosť, ktorá jednak v dotknutom členskom štáte nevykonáva činnosť poskytovania elektronických komunikačných služieb inak ako prostredníctvom dcérskej spoločnosti (prvá podotázka), jednak bola pred vydaním sporného rozhodnutia z výberového konania vylúčená právoplatným opatrením NRO (druhá podotázka).

86.

V prípade, ktorý je predmetom skúmania Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť) treba podľa môjho názoru objasniť, či DIGI žaluje rozhodnutie o udelení práv s cieľom spochybniť jej vylúčenie z ponukového konania, pričom napáda skutočnosť, že sa voči nej uplatnilo nezákonné kritérium vylúčenia, alebo či spochybňuje zákonnosť pridelenia frekvencií uskutočneného na základe podkladov obsahujúcich neobjektívne, netransparentné, neprimerané a diskriminačné kritériá, ktoré v skutočnosti zabránili účasti jej dcérskej spoločnosti na výberovom konaní. V takomto prípade by uvedená spoločnosť mala aktívnu legitimáciu ako materská spoločnosť a nie ako vylúčený účastník.

87.

90.

Na jednej strane totiž nemožno usudzovať, že DIGI konala protizákonne len z dôvodu skutočnosti, že sa do ponukového konania prihlásila vo vlastnom mene a nie prostredníctvom spoločnosti DIGI Kft. Uvedené platí aj vtedy, ak by jej skutočným zámerom bolo preniesť na DIGI Kft práva, ktoré by prípadne získala v dôsledku predmetného konania, a to prinajmenšom v rozsahu, v akom DIGI vychádzala z predpokladu, že ustanovenie súťažných podkladov, ktorým sa jej dcérska spoločnosť fakticky vylučovala z ponukového konania, bolo nezákonné. Na druhej strane v rozpore s tvrdením NMHH, tým, že sa DIGI s cieľom odôvodniť svoje právo na opravný prostriedok dovoláva článku 4 rámcovej smernice, zameriava sa na to, aby dosiahla uznanie svojho práva zúčastniť sa ponukového konania – práva, o ktoré podľa jej názoru prišla v rozpore s pravidlami práva Únie – a nie na to, aby tieto pravidlá podvodne a protizákonne využila na účely získania neoprávnenej výhody. ( 32 ) Ak by sa ukázalo, že ustanovenia maďarského práva týkajúce sa právnej sily rozhodnutej veci bránia preskúmaniu dôvodov, ktoré DIGI uviedla v rámci takéhoto opravného prostriedku, možno ho v dôsledku uvedeného vyhlásiť za úplne alebo čiastočne neprípustný, jeho podanie však nemožno považovať za nezákonný postup len z dôvodu prípadnej existencie takejto prekážky.

91.

Je v každom prípade úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či a do akej miery sa výnimka res iudicata vzťahuje na žalobu, o ktorej rozhoduje.

92.

DIGI uvádza, že Kúria (Najvyšší súd) sa vydaním rozhodnutia v konaní o odvolaní proti rozsudku Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť), ktorým sa potvrdilo rozhodnutie NMHH o jej vylúčení z ponukového konania, dopustila v rozpore s článkom 267 ZFEÚ, tak, ako ho vykladá Súdny dvor, ( 33 ) porušenia povinnosti, ktorú má ako súd poslednej inštancie, obrátiť sa na základe žiadosti spoločnosti DIGI na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Uvedená spoločnosť zastáva názor, že za uvedených okolností a v súlade s riešením prijatým Súdnym dvorom v rozsudku z 18. júla 2007, Lucchini ( 34 ), sa v takomto prípade nemajú uplatniť vnútroštátne pravidlá týkajúce sa právnej sily rozhodnutej veci, a to s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť pravidiel práva Únie.

IV. Návrh

96.

S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko), takto:

1.

Článok 4 ods. 1 smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

Na to, aby mohol podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete alebo služby využiť právo odvolať sa v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia proti rozhodnutiu NRO, musí preukázať, že obsah daného rozhodnutia môže priamo poškodiť práva, z ktorých má prospech na základe právneho poriadku Únie, najmä na základe smerníc týkajúcich sa elektronických komunikačných služieb. Takéto poškodenie síce nemusí byť nevyhnutne isté a skutočné, je však potrebné, aby k nemu mohlo dôjsť s primeranou mierou pravdepodobnosti. Podnik zodpovedajúci pojmu „podnik poskytujúci elektronické komunikačné služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2002/21, ktorý predložil ponuku s cieľom zúčastniť sa výberového konania vo veci udelenia práv na používanie frekvencií, treba v zmysle uvedeného ustanovenia považovať za „dotknutý“ rozhodnutím, ktorým sa vyhlasuje výsledok daného výberového konania. Takáto spoločnosť nestráca svoje postavenie „dotknutého podniku“ len preto, že bola vylúčená z výberového konania z dôvodu, že nespĺňala podmienku prijatia spočívajúcu v skutočnosti, že počas určitého obdobia pred vyhlásením ponukového konania nebola odsúdená za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

–

Subjekt zúčastňujúci sa ponukového konania podľa článku 7 smernice 2002/20, ktoré organizuje NRO na účely udelenia práv na používanie frekvencií, má právo odvolať sa proti rozhodnutiam NRO prijatým v rámci daného konania, a to jednak v prípade rozhodnutí, ktoré sú takémuto subjektu určené, jednak v prípade rozhodnutí, ktoré mu nie sú priamo určené, pokiaľ spĺňa podmienky podľa článku 4 ods. 1 smernice 2002/21. Aktívna legitimácia podniku vylúčeného z takéhoto výberového konania napadnúť konečné rozhodnutie vo veci pridelenia frekvencií nezávisí od toho, či je rozhodnutie o jeho vylúčení právoplatné, alebo nie, pokiaľ tento podnik spĺňa podmienky stanovené vo vyššie uvedenom článku 4 ods. 1.

( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií (prepracované znenie) ( Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36 ).

( 6 ) Podľa článku 61 písm. n) podkladov sa z ponukového konania vylučujú subjekty, voči ktorým bolo v priebehu 24 mesiacov pred vyhlásením tohto konania vydané právoplatné správne rozhodnutie, ktorým sa konštatovalo porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, zneužívania dominantného postavenia alebo pravidiel týkajúcich sa fúzií.

( 7 ) ( C‑426/05 , EU:C:2008:103 ).

( 8 ) ( C‑55/06 , EU:C:2008:244 ).

( 9 ) ( C‑282/13 , EU:C:2015:24 ).

( 10 ) Vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Tele 2, išlo o rozhodnutie NRO prijaté v rámci postupu analýzy trhu podľa článku 16 rámcovej smernice, vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Arcor [vo veci výkladu článku 5a ods. 3 smernice Rady 90/387/EHS z 28. júna 1990 o vytvorení vnútorného trhu pre telekomunikačné služby prostredníctvom otvoreného prístupu k sieti (Open Network Provision – ONP) [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 192, 1990, s. 1 ) o rozhodnutie, ktorým NRO schválil ceny účtované operátorom pevnej telefónnej siete za neviazaný prístupe k účastníckej prípojke, a napokon vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku T‑Mobile, išlo o rozhodnutie, ktorým sa zmenilo pridelenie frekvencií.

( 17 ) „Užívateľ“ je na základe vymedzenia pojmu uvedeného v tomto ustanovení „právnická alebo fyzická osoba, ktorá používa alebo požaduje verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu“.

( 18 ) V rozsudku z 30. apríla 2014, UPC DTH ( C‑475/12 , EU:C:2014:285 , body 55 a 57 ), sa Súdny dvor vyhol všeobecnému vymedzeniu pojmu poskytovateľ elektronických komunikačných služieb v zmysle rámcovej smernice, pričom sa radšej riadil kazuistickým prístupom.

( 19 ) Pozri odôvodnenia 3 a 4 smernice o povolení.

( 20 ) Pozri odôvodnenie 7 smernice o povolení.

( 21 ) „Všeobecné povolenie“ je podľa článku 2 ods. 2 smernice o povolení „právny rámec ustanovený členským štátom, zaručujúci práva na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a ukladajúci osobitné odvetvové povinnosti, ktoré sa môžu vzťahovať na všetky alebo na osobitné druhy elektronických komunikačných sietí a služieb…“.

( 22 ) V prejednávanej veci NMHH na pojednávaní uviedol, že oznámenie nebolo podmienkou účasti na ponukovom konaní.

( 29 ) Pozri rozsudok Tele2, bod 38.

( 30 ) Pri neexistencii príslušnej právnej úpravy si nemyslím, že na konania vyhlásené NRO podľa článku 7 smernice o povolení by bolo možné uplatniť obdobný režim, aký sa stanovuje v článku 2a ods. 2 druhej vete smernice Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác ( Ú. v. ES L 395, 1989, s. 33 ; Mim. vyd. 06/001, s. 246), tak, ako ho vykladá Súdny dvor, pozri rozsudky z 21. decembra 2021, Randstad Italia ( C‑497/20 , EU:C:2021:1037 , bod 75 ), a z 5. septembra 2019, Lombardi ( C‑333/18 , EU:C:2019:675 , bod 31 ).

( 31 ) Pozri rozsudok z 8. júna 2017, Vinyls Italia ( C‑54/16 , EU:C:2017:433 , body 52 a 53 a citovaná judikatúra).

( 32 ) Pozri rozsudok z 28. júla 2016, Kratzer ( C‑423/15 , EU:C:2016:604 , body 37 až 42 ), a rozsudok z 9. septembra 2021, GE Auto Service Leasing ( C‑294/20 , EU:C:2021:723 , bod 65 ).

( 33 ) DIGI v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi ( C‑561/19 , EU:C:2021:799 ).

( 34 ) ( C‑119/05 , EU:C:2007:434 , body 59 až 63 ) (ďalej len „rozsudok Lucchini“).