C-365/21

62021CC0365

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 20. októbra 2022 ( 1 )

Vec C‑365/21

MR,

Súdny dvor sa už mnohokrát zaoberal problematikou týkajúcou sa zásady ne bis in idem obsiahnutej v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (ďalej len „DVSD“) ( 2 ), ale iba raz otázkou zlučiteľnosti prehlásení obmedzujúcich túto zásadu na základe článku 55 DVSD. V tejto skoršej veci Súdny dvor nemusel odpovedať na otázku týkajúcu sa tohto aspektu, pretože tým, že už poskytol odpoveď na inú otázku v tej istej veci, zanikla potreba rozhodnúť o platnosti prehlásenia. ( 3 ) Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť túto otázku.

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1.

DVSD

2.

keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí bol čin celkom alebo čiastočne spáchaný na tamojšom území; táto výnimka však neplatí v poslednom prípade, ak bol čin spáchaný čiastočne na území tej zmluvnej strany, na ktorej bol rozsudok vynesený;

b)

keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátu alebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany;

c)

keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin, ktorý spáchal pracovník tejto zmluvnej strany a porušil týmto činom svoje služobné povinnosti.

2. Zmluvná strana, ktorá urobí takéto prehlásenie týkajúce sa výnimiek obsiahnutých v ods. 1 písmeno b), označí druhy trestných činov, na ktoré by sa mohli tieto výnimky vzťahovať.

DVSD bol zahrnutý do práva Únie protokolom o Schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie, pripojeným k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou. ( 4 ) Následne bol protokol (č. 19) o Schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie pripojený k Lisabonskej zmluve [ďalej len „protokol (č. 19)“]. ( 5 )

6.

Článok 7 protokolu (č. 19) stanovuje: ( 6 )

„Pre účely rokovaní o prijatí nových členských štátov do Európskej únie sa schengenské acquis a ďalšie opatrenia prijaté orgánmi v rámci jeho pôsobnosti považujú za acquis , ktoré musí byť úplne prijaté kandidátskymi štátmi.“

2.

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/841/SVV

V § 129 StGB s názvom „Založenie zločineckej skupiny“ v znení uplatniteľnom vo veci samej sa uvádza:

„1. Trestom odňatia slobody v dĺžke do päť rokov alebo peňažným trestom sa potrestá ten, kto založí skupinu alebo je členom skupiny, ktorej cieľ alebo činnosť smeruje k páchaniu trestných činov, ktoré sa v hornej hranici trestnej sadzby potrestajú trestom odňatia slobody v dĺžke aspoň dvoch rokov. Trestom odňatia slobody v dĺžke do troch rokov alebo peňažným trestom sa potrestá ten, kto takúto skupinu podporuje alebo pre ňu získava členov alebo podporovateľov.

2. Skupina je združením viac ako dvoch osôb, ktoré je založené na dlhšiu dobu na účely sledovania nadradeného spoločného záujmu a organizované nezávisle od určenia úloh jej členov, kontinuity členstva a konkrétnej štruktúry.

…

5. V osobitne závažných prípadoch podľa prvej vety odseku 1 sa uloží trest odňatia slobody od šiestich mesiacov do piatich rokov. O obzvlášť závažný prípad ide obvykle vtedy, ak páchateľ patrí k hlavným vedúcim osobám alebo k osobám stojacim v pozadí skupiny. …“

III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka

13.

MR bol však zároveň uznesením Landesgericht Wien (Krajinský súd Viedeň) z 29. januára 2021 na základe európskeho zatykača vyšetrujúceho sudcu na Amtsgericht Bamberg (Okresný súd Bamberg) v Rakúsku zatknutý. Vo väzbe bol do 18. mája 2021. MR bol odvtedy zaistený na účely odsunu (do Izraela). Podľa neoficiálnych informácií už mohol do Izraela pricestovať.

14.

MR podal proti vnútroštátnemu zatykaču a proti na ňom založenému európskemu zatykaču odvolania. Landgericht Bamberg (Krajinský súd Bamberg) uznesením z 8. marca 2021 zamietol odvolania ako nedôvodné. Odôvodnil to tým, že k odsúdeniu MR zo strany Landesgericht Wien (Krajinský súd Viedeň) došlo len za trestné činy podvodu v neprospech poškodených v Rakúsku. Teraz je MR stíhaný za trestné činy podvodu v neprospech poškodených v Nemecku. Keďže sa tieto dve odvolania netýkali tých istých poškodených, nejde o ten istý čin v zmysle článku 54 DVSD a článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Subsidiárne Landgericht Bamberg (Krajinský súd Bamberg) poukázal v prejednávanej veci na článok 55 ods. 1 písm. b) DVSD, keďže MR je stíhaný za trestný čin podľa § 129 StGB a Spolková republika Nemecko v tejto súvislosti pri ratifikácií DVSD prehlásila výhradu.

15.

MR podal proti tomuto uzneseniu Landgericht Bamberg (Krajinský súd Bamberg) ďalší opravný prostriedok. Tento ďalší opravný prostriedok prejednáva vnútroštátny súd, ktorý na účely rozhodnutia vo veci podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19.

Obvinenému MR sa vo vnútroštátnom zatykači kladie za vinu, že spolu s ďalšími spolupáchateľmi mal vytvoriť a udržiavať súbor takzvaných „Cybertrading“ podnikov, v ktorom takzvaní agenti („Conversion agents“ a „Retention agents“), ktorí boli nasadení na získavanie a starostlivosť o zákazníkov, podľa plánu z Call centier zo zahraničia, okrem iného z Bulharska, dobromyseľným investorom (zákazníkom) vo viacerých európskych krajinách, okrem iných v Nemecku a Rakúsku, ponúkali výhodné investície. Takýmto spôsobom agenti podnecovali investorov k vkladom, ktoré boli bezprostredne inkasované ako výnos z trestnej činnosti. Investorom sa pritom pri nasadení špeciálneho softvéru predstierala strata. Zisk z takéhoto výnosu po odpočítaní vecných a personálnych nákladov na Call centrum a tam pracujúce osoby (okrem iných agentov) obchádzkami, ktoré slúžili na zastieranie toku peňazí, plynul obvinenému MR a jeho spolupáchateľom. Úloha obvineného MR pozostávala z toho, že on a jeho spolupáchatelia organizovali prevádzku, ktorá bola predpokladom pre jednotlivé podvodné konania agentov v neprospech jednotlivých poškodených. MR teda vykonával výlučne vedúce funkcie, zatiaľ čo agentov v Call centrách, ktoré pôsobili v oddieloch vytvorených podľa materinského jazyka poškodených (pre Nemecko a Rakúsko v takzvanom „German Desk“), viedli vedúci oddelenia. V tejto súvislosti sa podľa zistení vnútroštátneho súdu konania, z ktorých je MR obvinený a ktoré sú základom nemeckého vnútroštátneho zatykača a odsúdenia Landgericht Wien (Krajinský súd Viedeň), zhodujú.

23.

V tejto súvislosti sa Oberlandesgericht Bamberg (Vyšší krajinský súd Bamberg, Nemecko) uznesením zo 4. júna 2021, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 11. júna 2021, rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Je článok 55 [DVSD] zlučiteľný s článkom 50 [Charty] a stále platný v rozsahu, v akom umožňuje výnimku zo zákazu dvojitého stíhania v tom zmysle, aby zmluvná strana pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tohto dohovoru mohla prehlásiť, že nie je viazaná článkom 54 DVSD, keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátu alebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je prehlásenie urobené na základe článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD zlučiteľné s článkami 50 a 52 ods. 1 Charty.

26.

To si vyžaduje stručnú klasifikáciu a kategorizáciu článku 54 a článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD v právnom rámci Únie.

1.

O článku 54 DVSD

27.

30.

Pokiaľ ide o zlučiteľnosť článku 54 DVSD s Chartou, Súdny dvor v rozsudku Spasic ( 14 ) konštatoval, že zatiaľ čo ustanovenie, ako je článok 54 DVSD, treba považovať za ustanovenie, ktoré rešpektuje podstatu zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 50 Charty, ( 15 ) otázka, či je obmedzenie, ktoré so sebou nesie podmienka výkonu uvedená v článku 54 DVSD, primerané, sa musí posúdiť v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty. Súdny dvor dospel k záveru, že obmedzenie je primerané. ( 16 )

31.

Podobne tak nezáväzné, ale napriek tomu poučné ( 17 ) vysvetlivky k Charte týkajúce sa článku 50 výslovne spomínajú článok 54 DVSD medzi ustanoveniami, na ktoré sa vzťahuje horizontálne ustanovenie v článku 52 ods. 1 Charty. ( 18 )

2.

O článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD – prehlásenia o výnimkách zo zásady ne bis in idem

34.

Po začlenení schengenského acquis do právneho poriadku Únie Amsterdamskou zmluvou predstavuje DVSD akt práva Únie.

35.

Na úvod treba zdôrazniť, že pokiaľ ide o právnu povahu takýchto prehlásení, nie je možné chápať ich tak, že predstavujú „výhrady“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. ( 19 ) To vyplýva nielen zo skutočnosti, že v nadväznosti na začlenenie schengenského acquis do právneho poriadku Únie je DVSD považovaný za akt Únie, ktorý už pojmovo neponecháva žiadny priestor pre „výhradu“ na základe Viedenského dohovoru, ale aj článku 137 DVSD, ktorý umožňuje „výhrady“ iba v súvislosti s článkom 60 DVSD. ( 20 ) Preto sa treba uchýliť skôr k výrazu „prehlásenie“ než k výrazu „výhrada“. ( 21 ) Takéto prehlásenie by malo byť analyzované výhradne z hľadiska práva Únie a v tejto súvislosti nie je potrebné opierať sa o všeobecné medzinárodné právo verejné.

b)

Zlučiteľnosť s článkom 50 a článkom 52 ods. 1 Charty

Súdny dvor ešte nerozhodoval o otázke zlučiteľnosti výnimiek stanovených v článku 55 DVSD s normou vyššej právnej sily. Vo veci Kossowski ( 23 ) Súdny dvor odmietol odpovedať na otázku, či prehlásenia urobené na základe článku 55 ods. 1 písm. a) DVSD, teda prehlásenia, že členský štát nie je viazaný článkom 54 DVSD, ak skutky, na ktoré sa vzťahuje rozsudok vynesený v zahraničí, boli spáchané úplne alebo čiastočne na jeho vlastnom území, ( 24 ) zostávajú v platnosti po začlenení schengenského acquis do právneho poriadku Únie, pretože v uvedenej veci už nebolo potrebné na túto otázku odpovedať v dôsledku odpovede Súdneho dvora na inú otázku. Generálny advokát Bot však po vykonaní dôkladnej analýzy konštatoval, že výnimka obsiahnutá v článku 55 ods. 1 písm. a) „nerešpektuje hlavný obsah zásady ne bis in idem , ako je uvedená v článku 50 Charty“. ( 25 ) K návrhom, ktoré predniesol generálny advokát Bot, sa vrátim nižšie. ( 26 )

38.

Výnimky zo zásady zakotvené v článku 50 Charty sú v zásade možné, ak spĺňajú požiadavky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty. ( 27 ) Rovnako ako v už citovanom rozsudku vo veci Spasic je preto potrebné overiť, či výnimka uvedená v článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD spĺňa kritérium stanovené v článku 52 ods. 1 Charty.

39.

Podľa článku 52 ods. 1 Charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

42.

Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že právna situácia nie je taká jednoduchá, ako by sa mohla na prvý pohľad javiť. Otázka, či je vôbec článok 55 ods. 1 písm. b) DVSD ešte stále uplatniteľný, je totiž neoddeliteľne spätá s otázkou, či sa uplatnia prehlásenia prijaté na jeho základe. Inak povedané, ak sa nemožno dovolávať prehlásenia, ani celý mechanizmus stanovený v článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD sa už neuplatní.

43.

Ako správne uvádza rakúska vláda vo svojich písomných pripomienkach, na to, aby bolo splnené kritérium stanovenia zákonom, musí byť zákon po prvé dostatočne dostupný, čo znamená, že dotknutá osoba musí mať možnosť disponovať za daných okolností dostatočnými informáciami o právnych pravidlách uplatniteľných na daný prípad a musí byť schopná predvídať dôsledky, ktoré môže mať predmetné konanie, a po druhé musí byť formulovaný s dostatočnou mierou presnosti, aby dotknutej osobe umožnil prispôsobiť svoje správanie. ( 28 )

44.

Článok 55 ods. 1 písm. b) DVSD podľa všetkého na prvý pohľad spĺňa vyššie uvedené kritériá: je formulovaný jasne a umožňuje každej osobe uistiť sa, že členské štáty môžu stanoviť výnimky zo zásady ne bis in idem na účely ochrany bezpečnosti svojho štátu alebo iných rovnako dôležitých záujmov. No zdá sa, že súdy v niektorých členských štátoch (Taliansko ( 29 ) a Grécko ( 30 )) majú pochybnosti o platnosti prehlásenia svojich členských štátov podľa článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD. Odôvodnenie je také, že prehlásenia strácajú platnosť, pretože článok 55 ods. 1 písm. b) DVSD by sa už nemal uplatňovať.

48.

Možno konštatovať, že osem členských štátov ( 31 ) (v tom čase „zmluvné strany“) (Dánsko, Nemecko, Grécko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko, Fínsko a Švédsko) prijalo prehlásenie podľa článku 55 ods. 1 DVSD pred začlenením schengenského acquis do právneho poriadku Únie. ( 32 ) Prehlásenie Francúzska však nikdy nebolo depozitárovi (luxemburskej vláde) doručené. ( 33 ) Neexistuje ďalej žiadny dôkaz o tom, že depozitára upovedomilo Taliansko. Navyše sa zdá, že po začlenení schengenského acquis do právneho poriadku Únie neurobil žiadny členský štát nijaké osobitné prehlásenie. ( 34 ) Zmluvy o pristúpení z rokov 2003, 2005 a 2012 teda stanovili, že ustanovenia protokolu (č. 19) a akty, ktoré sú na ňom založené alebo s ním inak súvisia, sú pre nové členské štáty záväzné a uplatniteľné odo dňa pristúpenia. ( 35 ) Nič však nenasvedčuje tomu, že by existovala možnosť týchto členských štátov prijať prehlásenie, ďalej lehota, v ktorej by tak museli urobiť, a záväzok uložiť tieto prehlásenia u depozitára alebo ich zverejniť. To vytvára stav značnej neistoty.

49.

Vzhľadom na to, že žiadne z týchto prehlásení nebolo uverejnené na úrovni Únie, sa domnievam, že požiadavka dostupnosti nebola splnená. Nebolo by rozumné očakávať od jednotlivcov, ktorých sa takéto prehlásenia potenciálne týkajú, že budú sami získavať informácie na každej vnútroštátnej úrovni, ako uviedla francúzska vláda na pojednávaní.

50.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujem za veľmi ťažké nahliadať na prehlásenia prijaté ôsmimi členskými štátmi tak, že stále predstavujú správne právne predpisy. Celá situácia sa javí príliš nejasná a mätúca na to, aby vzbudzovala istotu s ohľadom na právny základ obmedzení. ( 36 )

Pokiaľ ide o otázku, či článok 55 ods. 1 písm. b) „rešpektuje podstatu“ základného práva ne bis in idem , treba zdôrazniť, že Súdny dvor konštatoval, že v súvislosti s podmienkou výkonu obsiahnutou v článku 54 DVSD táto podmienka „nespochybňuje samotnú zásadu ne bis in idem .“ ( 37 ) Napriek tomu výnimka obsiahnutá v článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD, rovnako ako ostatné výnimky stanovené v článku 55 ods. 1 DVSD, spochybňuje túto zásadu ako takú, pretože členský štát môže v určitých situáciách prehlásiť, že touto zásadou nie je vôbec viazaný. Ako tvrdí MR vo svojich písomných pripomienkach, na rozdiel od podmienky výkonu uvedenej v článku 54 DVSD, ktorá slúži na zabránenie vyhýbaniu sa trestu, výnimka stanovená v článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD umožňuje obnovenie stíhania, odsúdenia a výkonu trestu napriek právoplatnému a vykonanému odsudzujúcemu rozhodnutiu. To je v priamom rozpore so samotným účelom zásady ne bis in idem . ( 38 )

53.

Okrem toho by som rád odkázal na generálneho advokáta Bota, ktorý v tejto súvislosti poukázal na osobitný význam priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ako doplňujúcej dimenzie k vnútornému trhu, ktorá obsahuje „právny rámec obsahujúci individuálne práva občanov Únie“ ( 39 ) a ktorá tak prispieva ku „konkretizácii… obsahu“ občianstva Únie. ( 40 ) Kládol tiež dôraz na kľúčový význam zásady vzájomného uznávania (a vzájomnej dôvery) vo vzťahu k zásade ne bis in idem . ( 41 ) V podstate tvrdil, že judikatúra Súdneho dvora k článku 54 DVSD už umožňuje zohľadniť celý rad trestných činov; dodatočné uplatnenie výhrady teritoriality by dostatočne nezohľadnilo zásadu ne bis in idem .

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že prehlásenia už nie je možné uplatňovať. Nie sú stanovené zákonom a článok 55 ods. 1 písm. b) DVSD navyše nerešpektuje podstatu zásady ne bis in idem . Prehlásenia by mali byť zrušené.

57.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na prvú otázku odpovedal tak, že prehlásenia prijaté na základe článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD nie sú zlučiteľné s článkom 50 a článkom 52 ods. 1 Charty. Ustanovenia uvedené v takýchto prehláseniach nie je možné uplatniť v súdnom konaní.

B. O druhej otázke

58.

V dôsledku mojej analýzy prvej otázky už nie je potrebné skúmať druhú otázku. Nasledujúce posúdenie poskytujem len pre úplnosť, pre prípad, že by Súdny dvor dospel vo vzťahu k problematike prvej otázky k odlišnému záveru.

Súdny dvor starostlivo odlišoval takéto výnimky z dôvodu „bezpečnosti štátu“ od bežných výnimiek na podklade „verejnej bezpečnosti“ odôvodnených verejným poriadkom ( ordre public ), ktoré prevažujú predovšetkým v oblasti vnútorného trhu. ( 45 ) Konštatoval, že národná bezpečnosť zodpovedá prvoradému záujmu chrániť základné funkcie štátu a základné záujmy spoločnosti a zahŕňa prevenciu a represiu činností, ktoré by mohli silne destabilizovať základné ústavné, politické, hospodárske alebo spoločenské usporiadanie krajiny, a najmä priamo ohrozovať spoločnosť, obyvateľstvo alebo štát ako taký, ako sú okrem iného teroristické činnosti. ( 46 ) Cieľ ochrany národnej bezpečnosti presahuje význam ostatných cieľov, a to najmä cieľov boja proti trestnej činnosti vo všeobecnosti, hoci aj závažnej, a ochrany verejnej bezpečnosti. Cieľ ochrany národnej bezpečnosti teda môže odôvodniť opatrenia, ktoré zasahujú do základných práv závažnejším spôsobom než tie, ktoré by mohli byť odôvodnené týmito ostatnými cieľmi. ( 47 )

62.

Podľa nemeckého prehlásenia urobeného na základe článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD nie je Nemecko viazané článkom 54 DVSD, pokiaľ ide o mnohé trestné činy, vrátane trestného činu podľa § 129 StGB. Podľa tohto ustanovenia je vytváranie alebo podpora organizácie, ktorej ciele alebo činnosť smerujú k páchaniu trestnej činnosti, trestné. Od vykonania rámcového rozhodnutia 2008/841 Nemeckom ( 48 ) je „organizácia“ podľa tohto ustanovenia definovaná ako „organizované združenie viac ako dvoch osôb založené za účelom sledovania nadradeného spoločného cieľa, ktoré je trvalejšieho charakteru a je nezávislé na určení rolí členov, kontinuite členstva a konkrétnej štruktúre“.

V. Návrh

66.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Oberlandesgericht Bamberg (Vyšší krajinský súd Bamberg, Nemecko) takto:

Prehlásenia prijaté na základe článku 55 ods. 1 písm. b) Dohovoru, ktorým sa ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, nie sú zlučiteľné s článkom 50 a článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Ustanovenia uvedené v takýchto prehláseniach nie je možné uplatniť v súdnom konaní.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach ( Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19 ; Mim. vyd. 19/002, s. 9).

( 9 ) Skutočnosť, že DVSD sa uchyľuje k výrazu „zmluvná strana“ namiesto výrazu „členský štát“, vyplýva z jej medzivládneho pôvodu.

( 10 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Kossowski ( C‑486/14 , EU:C:2015:812 , bod 36 ).

( 11 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Kossowski ( C‑486/14 , EU:C:2015:812 , bod 38 ).

( 12 ) Judikatúra Súdneho dvora bola založená na skoršom článku 35 ods. 4 ZEÚ. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2002:516 , bod 2 ).

( 13 ) Pozri rozsudok z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge ( C‑187/01 a C‑385/01 , EU:C:2003:87 , bod 33 ).

( 14 ) Pozri rozsudok z 27. mája 2014 ( C‑129/14 PPU , EU:C:2014:586 ).

( 20 ) Podľa článku 60 DVSD platí, že vo vzťahoch medzi dvoma zmluvnými stranami, z ktorých jedna nepatrí k Európskej dohode o vydávaní osôb z 13. septembra 1957, sa budú aplikovať jej ustanovenia s ohľadom na výhrady a prehlásenia urobené buď pri ratifikácii uvedenej dohody alebo – pokiaľ ide o zmluvnú stranu nepatriacu k dohode o vydávaní osôb – pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tohto dohovoru.

( 21 ) Je potrebné poznamenať, že Nemecko vo svojom akte prijatom na základe článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD uvádza pojem „výhrada“ („Vorbehalt“), a nie pojem „prehlásenie“.

( 22 ) Pozri článok 51 ods. 1 Charty.

( 23 ) Pozri rozsudok z 29. júna 2016 ( C‑486/14 , EU:C:2016:483 ).

( 24 ) V poslednom uvedenom prípade (teda ak boli činy, na ktoré sa vzťahuje rozsudok vynesený v zahraničí, spáchané čiastočne na jeho vlastnom území) sa táto výnimka neuplatní, pokiaľ boli činy spáchané čiastočne na území zmluvnej strany, kde bol rozsudok vynesený.

( 25 ) Pozri návrhy prednesené vo veci Kossowski ( C‑486/14 , EU:C:2015:812 , bod 68 ).

( 31 ) Okrem týchto členských štátov prijali prehlásenia aj Nórsko, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko, ako aj Spojené kráľovstvo.

( 32 ) To vyplýva z previazaného výkladu dostupných zdrojov. Pozri GÖLLY, S.: „NE BIS IN IDEM“. Das unionsrechtliche Doppelverfolgungsverbot , Viedeň, 2017, s. 102 – 151, najmä s. 113; SCHOMBURG, W., WAHL, T.: Internationale Rechtshilfe in Strafsachen = International Cooperation in Criminal Matters . In: SCHOMBURG, W., LAGODNY, O., GLEß, S., HACKNER, T., 6. vydanie., Mníchov: C.H. Beck, 2020, SDÜ čl. 55, bod 1a; Pracovný dokument útvarov Komisie, príloha k Zelenej knihe o kompetenčných konfliktoch a zásade ne bis in idem v trestnom konaní [KOM(2005) 696 v konečnom znení], SEC(2005) 1767, Brusel, 23. december 2005, s. 47; Poznámka predsedníctva Rady pre výbor podľa článku 36 „Vyhlásenia členských štátov podľa článku 55 Schengenského dohovoru“ Brusel 1. júna 2006, 10061/06 (COPEN 61, COMIX 514, s. 2).

( 33 ) Francúzsko túto skutočnosť pripustilo na pojednávaní na Súdnom dvore.

( 34 ) Článok 8 protokolu o začlenení schengenského acquis do rámca Európskej únie pripojeného k Amsterdamskej zmluve v podstate stanovuje, že schengenské acquis musia všetci kandidáti na prijatie prevziať v plnom rozsahu.

( 35 ) Pozri napríklad článok 3 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33 ).

( 42 ) Pozri stanovisko 2/13 Súdneho dvora (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 ( EU:C:2014:2454 , body 168 , 191 až 194 a 258 ).

( 43 ) V podobnom duchu bolo v doktríne tiež poukázané na to, že obmedzenia zásady ne bis in idem stanovené v článku 55 DVSD boli nahradené rozvojom trestnoprávnej spolupráce medzi členskými štátmi, čo predstavuje dôvod, prečo by mala byť uprednostnená sloboda dotknutého jednotlivca skôr než štát, ktorý sa dovoláva výnimky. V tomto zmysle pozri SCHOMBURG, W., Wahl, T., c. d., SDÜ článok 55, bod 11, kde je tiež výstižne a dôrazne uvedené, že vzájomné uznávanie nie je jednosmerným pojmom, ktorý sa snaží uspokojiť libido puniendi členských štátov, ale že funguje aj v prospech jednotlivca.

( 44 ) Na okraj treba poznamenať, že v iných jazykových zneniach DVSD neexistuje žiadna paralela medzi terminológiou v článku 55 ods. 1 písm. b) DVSD (vo francúzštine sûreté de l’État ; v nemčine Sicherheit ) a článku 4 ods. 2 ZEÚ (vo francúzštine sécurité nationale ; v nemčine nationale Sicherheit ). Týmto drobným sémantickým odchýlkam však neprikladám žiadny normatívny význam.

( 45 ) Pozri napríklad článok 36, článok 45 ods. 3, článok 52 a článok 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ alebo článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) ( Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37 ; Mim. vyd. 13/029, s. 514).

( 46 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i. ( C‑511/18, C‑512/18 a C‑520/18 , EU:C:2020:791 , bod 135 ). Pozri tiež rozsudok z 20. septembra 2022, SpaceNet a Telekom Deutschland ( C‑793/19 a C‑794/19 , EU:C:2022:702 , bod 92 ).