C-366/21

62021CC0366

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 14. júla 2022 ( 1 )

Vec C‑366/21 P

Maxime Picard

2.

Táto vec dáva Súdnemu dvoru príležitosť zaoberať sa dvoma problematikami.

3.

Po prvé Súdny dvor má rozhodnúť o podmienkach časovej pôsobnosti prechodných ustanovení uplatniteľných na zmluvných zamestnancov Únie týkajúcich sa ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku, stanovených nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie ( 2 ). Rozhodnutie Súdneho dvora o tejto otázke bude mať výrazný vplyv na systém dôchodkového zabezpečenia, ktorý je uplatniteľný na značnú časť zmluvných zamestnancov Únie.

4.

Po druhé táto vec umožní Súdnemu dvoru spresniť z hľadiska pojmu „akt spôsobujúci ujmu“, v ktorom momente môže zamestnanec Únie spochybniť zložky, ktoré slúžia ako základ určenia jeho dôchodkových práv.

článok 21 ods. 2 a článok 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, zmeneného nariadením č. 1023/2013,

–

článok 8, článok 86 ods. 2 a článok 109 ods. 1 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), zmenených nariadením č. 1023/2013,

–

článok 1 ods. 1 prílohy k PZOZ.

III. Okolnosti predchádzajúce sporu

9.

Pred uzavretím tejto zmluvy boli služobný poriadok a PZOZ zmenené nariadením č. 1023/2013, ktorého ustanovenia relevantné v tejto veci sú uplatniteľné od 1. januára 2014.

10.

V dôsledku reformy z roku 2014 článok 77 druhý odsek služobného poriadku, ktorý sa uplatňuje na zmluvných zamestnancov na základe odkazu v článku 109 ods. 1 PZOZ, určuje novú ročnú akruálnu dôchodkovú sadzbu vo výške 1,8 %, pričom predchádzajúca sadzba bola vo výške 1,9 %. Okrem toho článok 77 piaty odsek služobného poriadku stanovuje vek odchodu do dôchodku na 66 rokov oproti predtým stanoveným 63 rokom.

11.

V prílohe XIII k služobnému poriadku bol však stanovený prechodný režim. Článok 21 druhý odsek tejto prílohy tak stanovuje, že úradník, ktorý nastúpil do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, má naďalej nárok na ročnú akruálnu sadzbu vo výške 1,9 %. Okrem toho článok 22 ods. 1 druhý pododsek tejto prílohy stanovuje, že úradník, ktorý k 1. máju 2014 má 35 rokov ( 3 ) a ktorý nastúpil do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, má nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 64 rokov a 8 mesiacov. Napokon článok 1 ods. 1 prílohy k PZOZ stanovuje, že tieto prechodné ustanovenia „sa uplatňujú analogicky na ostatných zamestnancov zamestnaných k 31. decembru 2013“.

15.

Rozhodnutím z 25. júla 2016, ktoré bolo odvolateľovi doručené 26. júla 2016, riaditeľ riaditeľstva E GR pre ľudské zdroje v postavení OUPZ zamietol uvedenú sťažnosť predovšetkým ako neprípustnú z dôvodu neexistencie aktu spôsobujúceho ujmu a subsidiárne ako nedôvodnú (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí z 25. júla 2016“).

IV. Konanie na Všeobecnom súde

16.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. novembra 2016 podal odvolateľ žalobu smerujúcu k zrušeniu odpovede zo 4. januára 2016 a v prípade potreby k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí z 25. júla 2016. Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. februára 2017 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby.

17.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu podanú odvolateľom.

21.

Všeobecný súd sa najskôr rozhodol preskúmať žalobné dôvody uvedené odvolateľom, bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou. Na účely tohto rozhodnutia sa oprel o judikatúru, podľa ktorej je súd Únie oprávnený, aby za okolností prejednávanej veci posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby vo veci samej bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej žalovaným. ( 5 )

22.

Všeobecný súd vo veci samej rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že zmluva zo 16. mája 2014 mala za následok, že na odvolateľa sa nemohli vzťahovať prechodné ustanovenia stanovené v prílohe XIII k služobnému poriadku týkajúce sa ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku.

23.

Všeobecný súd v bode 81 napadnutého rozsudku rozhodol, že pojem „analogicky“ uvedený v článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ predpokladá, že zamestnanci sa nachádzajú v podobnej situácii ako úradníci. Podľa Všeobecného súdu túto situáciu možno preukázať len v prípade, že zamestnanec nepodpísal novú zmluvu, z ktorej vyplýva začatie nového pracovného pomeru s administratívnou Únie. V tejto súvislosti pripomenul, že už rozhodol, že pracovný pomer medzi zamestnancom na jednej strane a administratívou Únie na druhej strane môže zostať nezmenený, a to aj po podpise novej zmluvy, ktorá je formálne odlišná od pôvodnej zmluvy, pod podmienkou, že posledná zmluva neprináša podstatnú zmenu pracovných úloh zamestnanca, najmä funkčnej skupiny, ktorá by mohla spochybniť funkčnú kontinuitu jeho pracovného pomeru s administratívou Únie. ( 7 )

27.

Všeobecný súd z toho najprv vyvodil, že články 21 a 22 prílohy XIII k služobného poriadku sa uplatňujú iba na ostatných zamestnancov zamestnaných k 31. decembru 2013 a ktorí ostávajú zamestnaní po tomto dátume na základe zmluvy, až dovtedy, kým ich postavenie nebude preskúmané na účely výpočtu ich dôchodkových práv.

28.

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zrušil odpoveď zo 4. januára 2016, a v prípade potreby rozhodnutie o zamietnutí z 25. júla 2016, a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania v oboch stupňoch.

VI. O odvolaní

A.

O prípustnosti odvolania

1. Tvrdenia účastníkov konania

32.

Komisia tvrdí, že odvolanie je neprípustné z dôvodu, že odvolateľ pri porušení článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne neoznačil body rozsudku, ktoré napáda.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie musí, pod hrozbou neprípustnosti, presne uviesť napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa žiada, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh. ( 8 )

36.

Konštatujem, že odvolateľ v bode 24 a v nasledujúcich bodoch svojho odvolania tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 81 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ, keď rozhodol, že prechodné ustanovenia sa môžu ďalej uplatňovať na ostatných zamestnancov, iba ak nepodpísali novú zmluvu alebo ak po podpísaní novej zmluvy naďalej vykonávajú v podstate rovnaké pracovné povinnosti.

37.

Okrem toho odvolateľ ďalej vo svojom odvolaní spochybňuje dôvody uvedené v bode 90 napadnutého rozsudku, ktorými sa Všeobecný súd výslovne oprel o výklad ustanovení článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ podaný v bode 81 tohto rozsudku, keď sa domnieval, že zmluva zo 16. mája 2014 viedla k zániku všetkých účinkov zmluvy z roku 2008, a teda k ukončeniu pracovného pomeru s administratívou Únie.

38.

40.

Odvolateľ na podporu tohto dôvodu založeného na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ uvádza, že Všeobecný súd nezohľadnil pôsobnosť tohto ustanovenia, keď nevzal do úvahy ciele sledované normotvorcom Únie, ani systém zavedený služobným poriadkom a PZOZ v špecifickej oblasti systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Odvolateľ v tejto súvislosti tvrdí, že ako rozhodol Všeobecný súd v rozsudku Torné, časová pôsobnosť prechodných ustanovení závisí od zachovania účasti v systéme dôchodkového zabezpečenia a pokračovania v platení príspevkov do tohto systému.

41.

Odvolateľ okrem toho tvrdí, že tým, že sa Všeobecný súd domnieval, že zmluva viedla k ukončeniu pracovného pomeru s administratívou Únie, prehliadol kontinuitu tohto pomeru uznanú v článku 86 ods. 2 PZOZ v súvislosti s vývojom odmeny. Napokon uvádza, že v článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ normotvorca Únie použil pojem „zamestnaní“ zamestnanci, zatiaľ čo v článkoch 4 a 5 tejto prílohy bol výslovne použitý pojem „existujúce zmluvy“. Odvolateľ z toho vyvodzuje, že tento normotvorca nechcel zúžiť pôsobnosť prechodných ustanovení len na existujúce zmluvy.

42.

Komisia tvrdí, že analógiu so situáciou úradníkov možno stanoviť len v prípade, keď zamestnanec nepodpíše novú zmluvu znamenajúcu začiatok nového pracovného pomeru. Dodáva, že odvolateľ sa nemôže účinne odvolávať na rozsudok Torné, keďže toto rozhodnutie sa netýkalo výkladu ustanovení článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ, ale podmienok uplatniteľnosti ustanovení článkov 21 a 22 prílohy XIII k služobnému poriadku na úradníka, ktorý zotrval v službe len na základe svojho pôvodného menovacieho dekrétu. Táto inštitúcia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že situácia úradníka nie je porovnateľná so situáciou zmluvného zamestnanca, keďže tento zamestnanec ostáva vo funkcii po dobu účinnosti zmluvy. Uvádza, že Všeobecný súd vykonal podrobnú skutkovú analýzu, z ktorej vyvodil, že neexistuje kontinuita medzi zmluvou z roku 2008 a zmluvou zo 16. mája 2008.

45.

Na účely určenia zmyslu a rozsahu tejto analógie medzi úradníkmi a zamestnancami, na ktorých sa vzťahujú PZOZ, Všeobecný súd preskúmal charakteristiky vlastné každej z týchto kategórií zamestnancov. Presnejšie, napadnutý rozsudok v podstate potvrdil, že zatiaľ čo úradník je prijatý do služobného pomeru v administratíve a zostáva v ňom na základe štatutárneho vzťahu založeného menovacím aktom, ktorý ostáva nezmenený až do skončenia jeho služobného pomeru, zmluvný zamestnanec nastupuje do funkcie a ostáva v nej na základe zmluvného vzťahu. Vychádzajúc z tohto rozdielu, Všeobecný súd sa domnieval, že prechodné ustanovenia sa analogicky uplatňujú na ostatných zamestnancov zamestnaných k 31. decembru 2013 a ktorí po tomto dátume ostanú zamestnaní buď podľa skôr uzatvorenej zmluvy, alebo podľa novej zmluvy, pokiaľ táto zmluva nevedie k diskontinuite pracovných povinností vykonávaných zamestnancom.

46.

Inými slovami, Všeobecný súd rozhodol, že pokiaľ ide o zmluvných zamestnancov, kritérium týkajúce sa podstatnej kontinuity pracovných povinností určuje časovú pôsobnosť prechodných ustanovení stanovených nariadením č. 1023/2013.

47.

Zdá sa mi však, že tento výklad, ktorý má svoj hlavný základ v rozdiele medzi postavením úradníkov a režimom ostatných zamestnancov, neumožňuje v celom rozsahu obnoviť zmysel a rozsah ustanovení článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ.

b) O teleologickom výklade

51.

Hoci chcel normotvorca Únie prispôsobiť systém dôchodkového zabezpečenia úradníkov a ostatných zamestnancov, chcel skombinovať túto reformu s doplňujúcimi opatreniami, ktoré zohľadňujú už skôr nadobudnuté dôchodkové práva zamestnancami. ( 13 ) Tento cieľ je výslovne vyjadrený v odôvodnení 29 nariadenia č. 1023/2013, ktorého znenie je nasledujúce: „mali by sa stanoviť prechodné ustanovenia, ktoré by umožňovali postupné uplatňovanie nových pravidiel a opatrení a zároveň rešpektovanie nadobudnutých práv a oprávnených očakávaní zamestnancov prijatých pred nadobudnutím účinnosti týchto zmien služobného poriadku“.

52.

Toto odôvodnenie podľa mňa predstavuje relevantný prvok výkladu prechodných ustanovení stanovených v článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ.

53.

56.

Dávky vyplácané v rámci systému dôchodkového zabezpečenia sú definované v hlave V kapitole 3 služobného poriadku a v jeho prílohe VIII. V zmysle týchto ustanovení článok 83 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že dávky vyplácané v rámci dôchodkového systému sú účtované na ťarchu rozpočtu Únie a že členské štáty spoločne ručia za platbu týchto dávok. Okrem toho, článok 83a a príloha XII k tomuto služobnému poriadku definujú poistno‑matematické pravidlá na výpočet sadzby príspevkov umožňujúcej zabezpečiť rovnováhu systému dôchodkového zabezpečenia.

57.

Systém dôchodkového zabezpečenia zmluvných zamestnancov je spresnený v článkoch 109 a 110 PZOZ. Článok 109 ods. 1 prvá veta PZOZ stanovuje, že: „po odchode zo služby má zmluvný zamestnanec nárok na starobný dôchodok, na prevod poistno‑matematického ekvivalentu alebo na výplatu odchodného podľa kapitoly 3 hlavy V… služobné[ho] poriadku“.

58.

Zo samotného znenia týchto ustanovení teda vyplýva, že systémy dôchodkového zabezpečenia úradníkov a zmluvných zamestnancov podliehajú spoločným pravidlám.

62.

Vzhľadom na kontext, do ktorého patrí tento článok, sa totiž domnievam, že analogické uplatnenie článkov 21 a 22 prílohy XIII k služobnému poriadku nemôže byť viazané na podmienku konštatovania podstatnej kontinuity služobných povinností vykonávaných zmluvným zamestnancom. Zdá sa mi naopak, že toto uplatnenie, tak ako má byť chápané normotvorcom Únie z hľadiska príspevkového systému dôchodkového zabezpečenia organizovaného v prospech úradníkov a zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje PZOZ, sa musí zakladať na kritériu kontinuity poistenia v systéme dôchodkového zabezpečenia.

63.

Vyvodzujem z toho, že v zmysle prechodných ustanovení stanovených v článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ treba za zamestnanca „zamestnaného k 31. decembru 2013“ považovať zmluvného zamestnanca prijatého do zamestnania pred týmto dátumom, ktorý bez ohľadu na neskoršie uzatvorenie zmluvy zásadne meniacej jeho služobné povinnosti ostáva poistený v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie a ktorý pokračuje v platení príspevkov do tohto systému.

64.

Dodávam, že tento výklad je jediný, ktorý môže obnoviť zmysel a rozsah ustanovení článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ, keďže umožňuje zaradiť zmluvného zamestnanca do situácie analogickej so situáciou úradníka, ktorý nastúpil do služby pred 1. januárom 2014 a na ktorého sa z dôvodu pokračovania platby príspevkov do systému dôchodkového zabezpečenia môžu vzťahovať prechodné ustanovenia stanovené v článkoch 21 a 22 prílohy XIII k služobnému poriadku. ( 17 )

VII. O žalobe podanej na Všeobecný súd

68.

Podľa článku 61 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, Súdny dvor môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

69.

V tejto súvislosti pripomínam, že Komisia vzniesla pred Všeobecným súdom námietku neprípustnosti žaloby založenú na neexistencii aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 služobného poriadku. Opierajúc sa o ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ( 18 ) Všeobecný súd rozhodol, že v záujme hospodárnosti konania bolo potrebné najprv preskúmať žalobné dôvody uvedené odvolateľom, bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou, keďže žaloba bola v každom prípade nedôvodná. Vyplýva z toho, že Súdny dvor musí na účely rozhodnutia o celom spore najprv rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou, a potom prípadne preskúmať dôvodnosť návrhu odvolateľa.

70.

72.

Komisia tiež tvrdí, že až k dátumu odchodu zamestnanca do dôchodku budú mať ustanovenia služobného poriadku týkajúce sa nadobudnutia dôchodkových práv a veku odchodu do dôchodku konkrétny účinok. Domnieva sa, že odvolateľ nemôže požadovať, aby boli vopred stanovené niektoré zložky jeho dôchodkových práv, a to o to viac, že tieto ustanovenia môžu byť zmenené až do dátumu jeho odchodu do dôchodku. Komisia z toho vyvodzuje, že jediný akt, ktorý pánovi Picardovi môže spôsobiť ujmu, bude konečné rozhodnutie, ktoré bude prijaté pri jeho odchode do dôchodku.

73.

Pán Picard uvádza, že administratíva bola povinná vopred stanoviť zložky na výpočet jeho dôchodku, keďže tieto zložky boli už známe a nemohli byť viac zmenené v okamihu, keď zaslal svoju žiadosť. Dodáva, že odpoveď zo 4. januára 2016 bezprostredne a priamo ovplyvnila jeho dôchodkové práva, na základe čoho mal legitímny, existujúci a skutočný záujem na tom, aby súd rozhodol o neistej skutočnosti v jeho situácii.

74.

Odvolateľ tiež zdôrazňuje, že Všeobecný súd v rozsudku Torné rozhodol, že ustanovenia služobného poriadku treba vykladať v tom zmysle, že implicitne ukladajú dotknutej inštitúcii povinnosť okamžite prijať rozhodnutie bez čakania na definitívne ukončenie služobného pomeru dotknutej osoby. Uvádza tiež, že Všeobecný súd v bode 49 tohto rozsudku rozhodol, že aktom spôsobujúcim žalobkyni ujmu bolo sporné oznámenie, ktoré stanovuje dátum jej nástupu do služobného pomeru, a nie jeho uplatnenie na účely výpočtu jej dôchodkových práv pri vyplácaní jej dôchodku.

Z ustanovení článku 90 ods. 2 služobného poriadku vyplýva, že akty inštitúcií môže úradník napadnúť len pod podmienkou, že mu spôsobujú ujmu. Článok 91 ods. 1 služobného poriadku v podstate stanovuje, že prípustnosť opravného prostriedku tiež podlieha splneniu tejto podmienky. Okrem toho podľa článku 117 PZOZ sa ustanovenia služobného poriadku o odvolaniach, medzi ktorými sú tie, ktoré som práve citoval, uplatňujú obdobne na zmluvných zamestnancov.

78.

Z týchto skutočností vyplýva, že na účely určenia, či je žaloba pána Picarda prípustná, treba overiť, či odpoveď zo 4. januára 2016 možno analyzovať ako akt, ktorý mu spôsobuje ujmu v zmysle vyššie citovaných ustanovení.

79.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ujmu spôsobujú len akty alebo opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť priamo a bezprostredne záujmy žalobcu jednoznačnou zmenou jeho právneho postavenia. ( 20 ) Táto definícia aktu spôsobujúceho ujmu v oblasti verejnej služby sa okrem toho nelíši od tej, ktorú prijal Súdny dvor na účely definície „napadnuteľných aktov“ v zmysle článku 263 ZFEÚ, ( 21 ) na základe čoho možno judikatúru prijatú v oblasti tohto článku mutatis mutandis uplatniť v prejednávanom prípade.

80.

V tejto súvislosti konštatujem, na základe skutočností, ktoré sú v prejednávanej veci nesporné, že e‑mailom zo 4. januára 2016 sa pán Picard obrátil na zodpovedného úradníka útvaru „Dôchodky“ oddelenia 4 PMO s otázkou, či boli jeho dôchodkové práva zmenené z dôvodu podpisu zmluvy zo 16. mája 2014.

84.

E‑mailom z toho istého dňa tento úradník odpovedal pánovi Picardovi, že jeho dôchodkové práva „sa zmenili z dôvodu zmeny zmluvy“, na základe čoho „obvyklý vek odchodu do dôchodku je 66 rokov“ a že „ročná akruálna dôchodková sadzba je od 1. júna 2014 vo výške 1,8 %“. Autor tohto e‑mailu ukončil túto správu slovami: „dúfam, že tieto informácie budú pre Vás užitočné“.

85.

Domnievam sa, že z týchto okolností vyplýva, že nad rámec sémantických opatrení uvedených v odpovedi zo 4. januára 2016 sa tento list nemôže z hľadiska svojho obsahu považovať len za čisto informatívny. V tejto súvislosti konštatujem, že pán Picard podal zodpovednému úradníkovi útvaru „Dôchodky“ oddelenia 4 PMO žiadosť o presné informácie a ten mu na túto žiadosť tiež presne odpovedal, že z dôvodu uzatvorenia novej zmluvy sa vek odchodu do dôchodku posúva na 66 rokov a že akruálna sadzba jeho dôchodkových práv bola znížená.

86.

Domnievam sa, že túto judikatúru možno uplatniť v prejednávanom prípade na účely overenia, či odpoveď zo 4. januára 2016 môže byť predmetom žaloby o neplatnosť. V tejto súvislosti uvádzam, že pánovi Picardovi sa v tejto odpovedi predovšetkým oznamuje, že z dôvodu zmeny jeho zmluvy sa vek odchodu do dôchodku posúva na 66 rokov. Ak by bol odvolateľ nútený dosiahnuť vek uvedený v tejto odpovedi na účely odchodu do dôchodku a napadnutia konečného rozhodnutia prijatého k tomu dátumu, ktoré určuje jeho starobný dôchodok, bol by zbavený každého účinného opravného prostriedku, ktorý by mu umožnil domáhať sa toho, že podľa prechodných ustanovení stanovených v článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ mal mať nárok na starobný dôchodok už od 63 rokov.

90.

Vyplýva z toho, že odpoveď zo 4. januára 2016 vyvoláva samostatné právne účinky, keďže môže mať nezvratné následky ovplyvňujúce priamo a bezprostredne právnu situáciu pána Picarda, ktoré nie je možné napraviť podaním žaloby proti konečnému rozhodnutiu prijatému v čase odchodu dotknutej osoby do dôchodku.

91.

Za týchto podmienok sa domnievam, že túto odpoveď treba považovať za akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, v opačnom prípade by bol totiž pán Picard zbavený účinnej súdnej ochrany.

92.

Vyplýva z toho, že pána Picarda treba považovať za zamestnaného k 31. decembru 2013 v zmysle článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ, a z tohto dôvodu sa na neho musí vzťahovať zachovanie ročnej akruálnej dôchodkovej sadzby a veku odchodu do dôchodku za podmienok stanovených prechodnými ustanoveniami nariadenia č. 1023/2013.

95.

Z tohto dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby zrušil odpoveď zo 4. januára 2016, ako aj rozhodnutie o zamietnutí z 25. júla 2016.

VIII. O trovách

96.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci, rozhodne aj o trovách konania.

IX. Návrh

100.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

1.

zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 24. marca 2021, Picard/Komisia ( T‑769/16 , EU:T:2021:153 ),

2.

rozhodol, že Európska komisia znáša vlastné trovy konania v oboch stupňoch a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené odvolateľom v konaní na Súdnom dvore a Všeobecnom súde.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15 .

( 3 ) Ide o vek, ktorý mal odvolateľ k tomuto dátumu.

( 4 ) Rozsudok zo 14. decembra 2018, Torné/Komisia ( T‑128/17 , ďalej len rozsudok Torné, EU:T:2018:969 ).

( 5 ) Všeobecný súd sa na tento účel oprel o rozsudky z 26. februára 2002, Rada/Boehringer ( C‑23/00 P , EU:C:2002:118 , body 50 až 52 ), a z 13. januára 2017(Deza/ECHA, T‑189/14 , EU:T:2017:4 , bod 26 ).

( 12 ) To je definícia, ktorá je uvedená v ôsmom vydaní (Paríž, 1935) Dictionnaire de l’Académie française . Dictionnaire Larousse (Paríž, 1977) definuje slovo „analógia“ takto: „Vzťah, podobnosť jednej veci s druhou“.

( 13 ) Okrem toho táto snaha rešpektovať práva nadobudnuté pred nadobudnutím účinnosti nových ustanovení bola už vyjadrená v dôvodovej správe návrhu nariadenia, ktorý vypracovala Komisia ( Ú. v. EÚ C 102, 2012, s. 19 ).

( 14 ) Okrem toho tento výklad sa mi nezdá byť v rozpore s použitím samotného pojmu „služobný poriadok“ v odôvodnení 29 nariadenia č. 1023/2013, keďže prechodné opatrenia stanovené v článku 1 ods. 1 prílohy k PZOZ odkazujú priamo na články 21 a 22 prílohy XIII k služobnému poriadku.

( 15 ) Dve tretiny príspevkov do systému dôchodkového zabezpečenia predstavujú dlh voči zamestnancom, ktorý musí byť splatený z rozpočtu Únie postupne pri odchodoch do dôchodku.

( 16 ) Pokiaľ ide o predstavenie celého systému, o ktorý sa opiera systém dôchodkového zabezpečenia úradníkov a zmluvných zamestnancov Únie, pozri PILORGE‑VRANCKEN, J.: Droit de la fonction publique de l’Union européenne Bruylant, Éditions juridiques, 2017, s. 151 a nasl., ako aj s. 254.

( 17 ) V tejto súvislosti uvádzam, že Všeobecný súd sa v rozsudku Torné na účely výkladu článkov 21 a 22 prílohy XIII k služobnému poriadku v podstate opieral o kritérium týkajúce sa kontinuity poistenia úradníka od jeho nástupu do služby.

( 24 ) Z mesačného vyúčtovania mzdy tak môže vyplývať existencia rozhodnutia. Pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1976, Wack/Komisia ( 1/76 , EU:C:1976:91 , bod 5 ), a z 30. septembra 1986, Delhez a i./Komisia ( 264/83 , EU:C:1986:344 , bod 20 a citovaná judikatúra). Podľa tej istej logiky možno považovať za akt spôsobujúci ujmu ústny pohovor, počas ktorého ustanovujúci orgán vyjadril svoje rozhodnutie nepokračovať v konaní o vymenovaní úradníka na voľné pracovné miesto. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. februára 1984, Kohler/Dvor audítorov ( 316/82 , EU:C:1984:49 , body 9 až 13 ).

( 25 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2021, Maďarsko/Parlament ( C‑650/18 , EU:C:2021:426 , body 43 a 44 , ako aj citovaná judikatúra).

( 26 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, thyssenkrupp Electrical Steel a thyssenkrupp Electrical Steel Ugo/Komisia ( C‑572/18 P , EU:C:2021:317 , bod 50 a citovaná judikatúra).

( ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2021, Poggiolini/Parlament ( C‑408/20 P , EU:C:2021:806 , body 38 a 39 , ako aj citovaná judikatúra).