C-393/21

za účasti:

Arik Air Limited,

Asset Management Corporation of Nigeria (AMCON),

antstolis Marekas Petrovskis

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 805/2004 – Európsky exekučný titul pre nesporné nároky – Prerušenie výkonu súdneho rozhodnutia osvedčeného ako európsky exekučný titul – Podmienky – Výnimočné okolnosti – Pojem – Opatrenia obmedzujúce vykonávacie konanie – Účinky osvedčenia o európskom exekučnom titule – Pozastavenie vykonateľnosti súdneho rozhodnutia osvedčeného ako európsky exekučný titul, v členskom štáte pôvodu“

V rámci prejednávanej veci sú relevantné články 6, 10, 11, 21 a 23 nariadenia č. 805/2004.

II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

4.

Dňa 14. júna 2019 Amtsgericht Hünfeld (Okresný súd Hünfeld, Nemecko) doručil spoločnosti Arik Air Ltd platobný rozkaz na zaplatenie sumy 2292993,32 eura spolu s úrokmi v prospech spoločnosti Lufthansa Technik AERO Alzey GmbH, a následne 24. októbra 2019 vydal čiastkový exekučný príkaz, na základe ktorého tento súd 2. decembra 2019 prijal a vydal osvedčenie o EET.

5.

Súdnemu exekútorovi pôsobiacemu v Litve bol doručený návrh na výkon tohto exekučného príkazu v súlade s osvedčením a 24. januára 2020 bolo zaistené civilné lietadlo patriace spoločnosti Arik Air.

9.

Arik Air podala na Kauno apylinkės teismas (Okresný súd Kaunas, Litva) žalobu proti odmietnutiu súdneho exekútora prerušiť vykonávacie konanie a žiadala prijať ochranné opatrenia. Uznesením z 11. júna 2020 tento súd žalobu zamietol.

10.

Uznesením z 25. septembra 2020 Kauno apygardos teismas (Krajský súd Kaunas, Litva) rozhodujúci o odvolaní, ktoré podala Arik Air proti tomuto uzneseniu, zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a nariadil prerušenie vykonávacieho konania až do konečného rozhodnutia nemeckého súdu o návrhoch spoločnosti Arik Air. Odvolací súd sa domnieval, že vzhľadom na riziko neprimerane veľkej ujmy, ktorá mohla byť spôsobená vykonávacím konaním, podanie žaloby proti osvedčeniu o EET na súde členského štátu pôvodu predstavovalo dostatočný základ na prerušenie tohto vykonávacieho konania. Domnieval sa tiež, na rozdiel od súdu prvého stupňa, že vzhľadom na to, že kaucia stanovená nemeckým súdom nebola v tomto štádiu konania zaplatená, neexistoval žiaden dôvod na to, aby bol tento súd oprávnený rozhodnúť o dôvodnosti návrhu na prerušenie vykonávacích aktov.

11.

Lufthansa Technik AERO Alzey podala proti tomuto uzneseniu kasačný opravný prostriedok na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), ktorý rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

4.

Je podľa článku 23 nariadenia č. 805/2004 možné súčasné uplatnenie viacerých opatrení špecifikovaných v uvedenom článku? V prípade kladnej odpovede na túto otázku, z akých kritérií musia príslušné orgány štátu výkonu vychádzať pri rozhodovaní o veci samej a o primeranosti uplatnenia viacerých týchto opatrení?

5.

Má sa právny rámec stanovený v článku 36 ods. 1 nariadenia [(EÚ) č. 1215/2012 ( 5 )] uplatňovať pri rozsudku štátu pôvodu o pozastavení (alebo zrušení) vykonateľnosti alebo sa uplatňuje právny rámec podobný rámcu stanovenému v článku 44 ods. 2 uvedeného nariadenia?“

III. Konanie na Súdnom dvore

12.

14.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 6 )

15.

Treba konštatovať, že článok 23 nariadenia č. 805/2004 neobsahuje žiaden odkaz na právo členských štátov. Hoci článok 20 ods. 1 tohto nariadenia uvádza, že vykonávacie postupy sa riadia právnymi predpismi členského štátu výkonu, to platí pod podmienkou, že nie sú dotknuté ustanovenia kapitoly IV tohto nariadenia, a najmä článok 23, ktorý výslovne definuje podmienky možného prerušenia alebo obmedzenia vykonávacieho konania v špecifickom prípade súdneho prostriedku nápravy, ktorý bol už predtým podaný dlžníkom v členskom štáte pôvodu. ( 7 )

16.

Odkaz na právo členského štátu výkonu uvedený v článku 20 ods. 1 nariadenia č. 805/2004 sa podľa mňa netýka prvkov tvoriacich pojem „výnimočné okolnosti“, ktorý je autonómnym pojmom práva Únie. Tento odkaz sa netýka ani otázky vzťahu medzi obmedzením a prerušením vykonávacieho konania.

Po prvé prerušenie alebo obmedzenie vykonávacieho konania, ktoré obe patria výlučne do iniciatívy dlžníka, sú stanovené pre osobitný prípad v tom zmysle, že sú neoddeliteľne spojené s existenciou súdneho konania začatého týmto dlžníkom v členskom štáte pôvodu, týkajúceho sa rozhodnutia osvedčeného ako EET alebo samotného osvedčenia, na účely získania jeho opravy alebo stiahnutia v súlade s článkom 10 nariadenia č. 805/2004. Ide o predbežnú podmienku, nevyhnutnú, ale nie dostačujúcu.

20.

Po druhé článok 23 nariadenia č. 805/2004 stanovuje, že príslušný súd alebo orgán v členskom štáte výkonu „môže“ obmedziť alebo prerušiť vykonávacie konanie. Použitie tohto slovesa naznačuje, že ide o možnosť, ktorej výkon spadá do širokej diskrečnej právomoci ponechanej dotknutému orgánu, keďže samotná námietka voči rozhodnutiu osvedčenému ako EET alebo žiadosť o opravu či stiahnutie EET podaná v členskom štáte pôvodu nemôže sama osebe a nevyhnutne viesť k obmedzeniu alebo prerušeniu vykonávacieho konania. Faktom zostáva, že táto diskrečná právomoc je obmedzená, pokiaľ ide o opatrenie prerušenia výkonu, ktorého prijatie je podmienené konštatovaním existencie výnimočných okolností.

21.

Hoci formulácia článku 23 nariadenia č. 805/2004 neposkytuje žiaden užitočný prvok na účely definície pojmu „výnimočné okolnosti“, treba uviesť, že v bežnej reči je prídavné meno „výnimočné“ synonymom „zriedkavé“. Predpoklad týkajúci sa existencie situácie výnimočného charakteru vyžaduje, aby bolo prerušenie chápané ako opatrenie derogačnej povahy, ktoré je samotné výnimočné. Vzhľadom na to, že normotvorca Únie chcel obmedziť prerušenie vykonávacieho konania na výnimočné situácie, článok 23 nariadenia č. 805/2004 sa musí nevyhnutne vykladať reštriktívne. ( 9 )

V súlade s článkom 5 nariadenia č. 805/2004 sa tak rozhodnutie, ktoré bolo v členskom štáte pôvodu osvedčené ako EET, uzná a vykoná v iných členských štátoch bez potreby vyhlásenia o vykonateľnosti a bez toho, aby bolo možné namietnuť proti jeho uznaniu.

25.

V tomto kontexte sa článok 23 nariadenia č. 805/2004 v rozsahu, v akom predstavuje prekážku dosiahnutia základného cieľa tohto nariadenia podľa znenia odôvodnenia 8 tohto nariadenia, smerujúceho k urýchleniu a zjednodušeniu výkonu súdneho rozhodnutia v inom členskom štáte ako v tom, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, má vykladať reštriktívne, čo podporuje doslovný výklad.

3. O kontextuálnom výklade

26.

Kontextuálny výklad článku 23 nariadenia č. 805/2004, zahŕňajúci vývoj tohto článku aj iných ustanovení tohto nariadenia, ale tiež iných právnych nástrojov patriacich do oblasti súdnej spolupráce v občianskych veciach, je podľa mňa podstatný na účely určenia zmyslu a dosahu tohto článku.

Hoci sú druhé uvedené orgány oprávnené zaoberať sa žiadosťou o zamietnutie výkonu alebo žiadosťou o prerušenie alebo obmedzenie vykonávacieho konania, ( 16 ) článok 21 ods. 2 nariadenia č. 805/2004 jasne stanovuje, že „ za žiadnych okolností sa v členskom štáte výkonu nemôže skúmať vecná stránka rozhodnutia alebo jeho osvedčenia o európskom exekučnom titule“ ( 17 ). V tomto štáte dlžník nemôže spochybniť a nechať posúdiť existenciu alebo dôvodnosť pohľadávky, alebo dodržanie požiadaviek na vydanie osvedčenia.

30.

Toto spresnenie je podstatné pre určenie zmyslu pojmu „výnimočné okolnosti“, a síce podľa môjho názoru musí vylúčiť každý odkaz na posúdenie príslušným súdom alebo orgánom v členskom štáte výkonu, dokonca prima facie , dôvodnosti návrhov podaných dlžníkom v členskom štáte pôvodu, tak ako sú uvedené v článku 23 nariadenia 805/2004. ( 18 )

31.

Táto jasná deľba právomoci je dôsledkom skutočnosti, že pohľadávka a exekučný titul sú založené na práve platnom v členskom štáte pôvodu. ( 19 ) Okrem toho v rámci konania smerujúceho k osvedčeniu súdneho rozhodnutia ako EET orgán vydávajúci toto osvedčenie bude musieť rozhodnúť, či súdne konanie v členskom štáte pôvodu, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, splnilo podmienky stanovené v kapitole III nariadenia č. 805/2004. Okrem kontroly riadneho priebehu tohto konania a dodržania pravidiel o určení právomoci článok 6 tohto nariadenia ukladá najmä preskúmanie vykonateľnosti vydaného rozhodnutia a povahy pohľadávky. ( 20 )

32.

35.

Treba konštatovať, že článok 23 nariadenia č. 805/2004, ani preambula tohto aktu neobsahujú žiaden odkaz na tieto dve okolnosti a že okrem výmeny poradia možných opatrení je rozhodnutie o prerušení výkonu podmienené konštatovaním „výnimočných okolností“. Tento vývoj znenia ustanovenia sa podľa mňa prejavuje konzistentnosťou, o ktorú sa snaží normotvorca, na jednej strane s presným vymedzením ( 23 ) úlohy orgánov členského štátu výkonu, stanoveným v článku 21 ods. 2 tohto nariadenia, a na druhej strane s cieľom zabezpečiť voľný pohyb rozhodnutí vo všetkých členských štátoch, v danom prípade vymedzením diskrečnej právomoci týchto orgánov, pokiaľ ide o opatrenie, ktoré má najväčší dopad. ( 24 )

b) O uplatnení článku 6 ods. 2 v spojení s článkom 11 nariadenia č. 805/2004

36.

Treba zdôrazniť, že pojem „osvedčenie“ treba používať opatrne, keďže v nariadení č. 805/2004 sú stanovené až tri osvedčenia majúce odlišný predmet. Prvým je osvedčenie stanovené v článku 6 ods. 1 tohto nariadenia, zodpovedajúce prílohám I až III nazvaným „Osvedčenie o európskom exekučnom titule“ ( 25 ). Na to, aby rozhodnutie mohlo byť osvedčené podľa článku 6 ako EET, sa musí týkať nesporného nároku a spĺňať určité podmienky uvedené v tomto článku. Jednou z podmienok tohto osvedčenia je podmienka stanovená v odseku 1 písm. a) uvedeného článku, a síce, aby rozhodnutie bolo vykonateľné podľa práva členského štátu pôvodu. ( 26 ) Rozhodnutie, ktoré nie je vykonateľné, teda nemôže slúžiť ako základ vydania EET a článok 11 nariadenia č. 805/2004, doplňujúc toto ustanovenie uvádza, že osvedčenie o EET nadobúda účinnosť iba v rámci vykonateľnosti rozhodnutia.

40.

Tento výklad podľa mňa vedie k zamieňaniu dvoch scenárov, samostatne stanovených nariadením č. 805/2004. Článok 23 tohto nariadenia sa týka dočasnej a neistej situácie, v danom prípade konaní začatých dlžníkom na súde členského štátu pôvodu proti pôvodnému osvedčenému rozhodnutiu alebo proti samotnému osvedčeniu, ktoré majú naďalej ich plný účinok v prípade neexistencie ustanovení o odkladnom účinku vyššie uvedených opravných prostriedkov. V očakávaní výsledku týchto konaní, ktorý je podľa definície neistý, príslušný súd alebo orgán členského štátu výkonu môže v rámci svojej diskrečnej právomoci prijať opatrenia na prerušenie alebo obmedzenie vykonávacieho konania.

41.

Táto situácia je odlišná od tej, ktorá je uvedená v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 805/2004, v spojení s článkom 11 tohto nariadenia, ktorý sa týka potvrdenej zmeny vykonateľnosti exekučného titulu, ktorá vedie k vydaniu nového osvedčenia zodpovedajúceho prílohe IV tohto nariadenia. Vzhľadom na väzbu, vyjadrenú kogentným spôsobom týmto druhým ustanovením, medzi vykonateľnosťou rozhodnutia a EET, každá ďalšia zmena tejto vykonateľnosti (jej definitívne alebo dočasné skončenie v nadväznosti na prerušenie, ako aj obmedzenie jej dosahu) nevyhnutne ovplyvní vykonávacie konanie. Ako zdôrazňuje Komisia, bude prislúchať súdu členského štátu výkonu, ktorý je adresátom vyššie uvedeného osvedčenia, aby pri výkone svojho vnútroštátneho práva zabezpečil účinné uplatňovanie článku 11 nariadenia č. 805/2004.

42.

Za týchto okolností sa domnievam, že obmedzenie prijatia opatrení na prerušenie alebo obmedzenie vykonávacieho konania stanovených v článku 23 nariadenia č. 805/2004 len na prípad predloženia osvedčenia uvádzajúceho, že rozhodnutie už nie je vykonateľné alebo jeho vykonateľnosť bola obmedzená, by viedlo k tomu, že dané ustanovenie by stratilo potrebný účinok, čo nemožno prijať.

Článok 21 nariadenia č. 805/2004 stanovuje, že výkon bude zamietnutý príslušným súdom v členskom štáte výkonu, ak je rozhodnutie osvedčené ako EET nezlučiteľné s predošlým rozhodnutím vydaným v ktoromkoľvek členskom štáte alebo v tretej krajine. Ide o jediný dôvod zamietnutia stanovený týmto nariadením, pričom nariadenie č. 1215/2012 ich stanovuje až päť, medzi ktorými je rozpor s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu. Podotýkam však, že litovská vláda tvrdí, že pojem „výnimočné okolnosti“ v článku 23 písm. c) nariadenia č. 805/2004 by mal byť vykladaný tak, že zahŕňa situácie, v ktorých by výkon rozhodnutia osvedčeného ako EET mohol narušiť procesnú zásadu verejného poriadku členského štátu výkonu.

46.

Tento výklad podľa môjho názoru nemožno prijať, keďže neprihliada na jasné rozdelenie vyššie analyzovaných právomocí medzi orgány členského štátu pôvodu a orgány členského štátu výkonu. Tieto druhé orgány nemôžu akýmkoľvek spôsobom rozhodovať o zákonnosti pôvodného rozhodnutia. Riziko rozporov medzi rozhodnutiami v tomto smere nemožno akceptovať z hľadiska zásady právnej istoty.

47.

Okrem toho analýza prípravných prác preukazuje, že pri príležitosti 2515. zasadnutia „Rady pre spravodlivosť a vnútorné veci“ z 5. a 6. júna 2003 sa rokovania týkali možnosti zamietnutia výkonu v členskom štáte výkonu, a to aj na základe kritéria „verejného poriadku“ v danom prípade už spomenutého v nariadení (ES) č. 44/2001 ( 31 ), ktoré chronologicky predchádza nariadeniu č. 805/2004. Konečné znenie nariadenia č. 805/2004 preukazuje, že toto kritérium nebolo prijaté. Zdá sa mi preto zložité pripustiť, že by otázka ohrozenia verejného poriadku členského štátu výkonu mohla byť znovu zavedená výkladom pojmu „výnimočné okolnosti“ odôvodňujúceho prerušenie vykonávacieho konania podľa článku 23 nariadenia č. 805/2004.

Formulácia článku 23 nariadenia č. 1896/2006 je zhodná s formuláciou článku 23 nariadenia č. 805/2004, s dvojitým použitím spojky „alebo“ medzi uvedením každého z možných opatrení, čo poukazuje na jej alternatívny charakter, pričom to tak nie je v iných neskorších vyššie uvedených normách sekundárneho práva. Článok 23 nariadenia č. 861/2007 a článok 44 nariadenia č. 1215/2012 uvádzajú predmetnú spojku len medzi druhým a tretím možným opatrením, čo znamená, že prvé a druhé opatrenie možno spojiť.

51.

Tento legislatívny vývoj podľa mňa znamená a potvrdzuje osobitosť prerušenia, najprísnejšieho opatrenia, keďže znamená absenciu akéhokoľvek vykonávacieho aktu veriteľom. V tejto súvislosti uvádzam, že na rozdiel od článku 44 nariadenia č. 1215/2012 článok 23 nariadenia č. 805/2004 nestanovuje, že vykonávacie konanie môže byť „čiastočne alebo úplne“ zastavené. Jediná zmienka o skutočnosti, že príslušný súd alebo orgán členského štátu výkonu môžu „prerušiť“ toto konanie, môže podľa mňa odkazovať len na prípad úplného zastavenia tohto konania.

52.

Kumulácia opatrení obmedzenia s opatreniami prerušenia v uvedenom zmysle sa mi zdá logicky a prakticky nepredstaviteľná, čo je záver, ktorý je možné získať už z názvu článku 23 nariadenia č. 805/2004 používajúceho spojku „alebo“ označujúcu oddelenie. ( 32 ) Naproti tomu je teoreticky prípustné, hoci v konkrétnom prípade málo pravdepodobné, že príslušný súd alebo orgán členského štátu výkonu môže veriteľovi uložiť poskytnutie záruky ako podmienku prijatia vykonávacích opatrení výlučne ochranného charakteru. Táto kombinácia by sa zaradila do širokej miery voľnej úvahy, ktorú majú tieto orgány a musí sa vykonať pri zohľadnení osobitných okolností dotknutej veci.

Pokiaľ ide o výklad vyššie uvedenej ujmy, je možné inšpirovať sa judikatúrou Súdneho dvora o poskytnutí odkladu výkonu aktu stanoveného v článku 278 ZFEÚ.

56.

V súlade s touto judikatúrou prislúcha vždy účastníkovi konania, ktorý žiada o prijatie predbežných opatrení, a teda v predmetnom prípade dlžníkovi, aby predložil a preukázal pravdepodobnosť vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy. ( 34 ) Je síce pravda, že na účely preukázania existencie tejto ujmy nie je potrebné požadovať, aby vznik a bezprostrednosť ujmy boli preukázané s absolútnou istotou a že stačí, aby daná ujma bola predvídateľná s dostatočným stupňom pravdepodobnosti, platí však, že žalobca je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú odôvodniť očakávanie tejto ujmy. ( 35 )

57.

Pokiaľ ide o povahu ujmy, Súdny dvor opakovane rozhodol, že ujmu čisto peňažnej povahy v zásade alebo okrem výnimočných okolností nemožno považovať za nenapraviteľnú, keďže peňažná náhrada má vo všeobecnosti uviesť poškodenú osobu do stavu pred vznikom ujmy, v prípade potreby prostredníctvom žaloby o náhradu škody. ( 36 ) Príslušný orgán členského štátu výkonu bude musieť posúdiť skutočnosti umožňujúce rozhodnúť, či okamžitý výkon rozhodnutia, ktoré je predmetom návrhu na prerušenie výkonu, môže spôsobiť dlžníkovi nezvratnú ujmu, ktorá bude nenapraviteľná, ak by toto rozhodnutie bolo v členskom štáte pôvodu vyhlásené za neplatné, alebo ak by osvedčenie o EET, ktoré podmieňuje možnosť priameho výkonu v inom štáte, bolo stiahnuté.

58.

Treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia pristupuje tiež k posúdeniu záujmov, o ktoré ide, ak sú splnené ďalšie dve podmienky ( 39 ) odkladu výkonu rozhodnutia. ( 40 ) Toto riešenie má byť podľa mňa použité v prejednávanom prípade, vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy príslušného orgánu v členskom štáte výkonu, stanovenú v článku 23 nariadenia č. 805/2004, ktorý sa snaží nájsť rovnováhu medzi záujmom veriteľa, ktorým je zabezpečenie rýchleho výkonu rozhodnutia, a záujmom dlžníka, ktorým je zabrániť prípadným závažným a nenapraviteľným škodám, ak by ujma spôsobená okamžitým výkonom nemohla byť nahradená. V rámci tohto vyváženia záujmov bude môcť žalovaný a veriteľ uviesť, že skutočnosť, že bol zbavený možnosti dosiahnuť okamžitý výkon rozhodnutia, a teda bezodkladne získať predmetné sumy, ho môže definitívne zbaviť uplatnenia svojich práv v prípade, že návrhy dlžníka budú neskôr zamietnuté.

61.

Prislúcha teda vnútroštátnemu súdu, aby v rámci preskúmania návrhu na prerušenie vykonávacieho konania podaného dlhujúcou spoločnosťou posúdil, či z hľadiska všetkých relevantných okolností vo veci samej môže táto spoločnosť utrpieť vážnu a nenapraviteľnú ujmu v uvedenom zmysle, ak by bolo pôvodné rozhodnutie okamžite vykonané, a aby v prípade kladnej odpovede zvážil záujmy, o ktoré ide. ( 41 )

B.

O piatej prejudiciálnej otázke

62.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená. ( 42 )

64.

V prejednávanej veci je nesporné, že v čase, keď vnútroštátny súd podal na Súdny dvor tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, skutočne prebiehalo konanie, v rámci ktorého má vydať rozhodnutie, pri ktorom bude môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní, ( 43 ) pričom treba poznamenať, že ak v členskom štáte pôvodu nebolo k tomuto dátumu prijaté žiadne rozhodnutie zastavujúce alebo dočasne prerušujúce vykonateľnosť pôvodného rozhodnutia ( 44 ), táto udalosť mohla a ešte aj môže nastať v rámci konania o opravnom prostriedku, ktoré stále prebieha a ktoré začal dlžník v tomto štáte, a môže viesť k podaniu jeho nového návrhu.

Tento predpoklad je podľa mňa nesprávny, keďže článok 6 a osobitne jeho odseky 1 a 2, ako aj článok 11 nariadenia č. 805/2004 predstavujú relevantný právny rámce, ktorý už bol vysvetlený vyššie. ( 48 ) Vyplýva z toho, že hneď ako je osvedčenie stanovené v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia vydané súdom v štáte pôvodu a následne predložené príslušným orgánom v členskom štáte výkonu účastníkom konania, proti ktorému sa výkon žiada, logicky tieto orgány z toho musia vyvodiť – keďže znenie článku 11 nariadenia č. 805/2004 vylučuje akúkoľvek mieru voľnej úvahy – všetky súvisiace následky týkajúce sa priebehu vykonávacieho konania.

68.

Na základe toho musí uvedenie, vo vyššie spomenutom osvedčení, pozastavenia vykonateľnosti rozhodnutia pôvodne osvedčeného ako EET viesť k rovnakému opatreniu v členskom štáte výkonu. Vyhlásenie neplatnosti a následné zrušenie tohto rozhodnutia v členskom štáte pôvodu, čo je synonymom zániku jeho vykonateľnosti, by malo nevyhnutne za následok ukončenie vykonávacieho konania. Ako správne zdôrazňuje Komisia, vzhľadom na to, že procesné aspekty uplatňovania článku 11 nie sú stanovené v nariadení č. 805/2004, upravuje ich právo členského štátu výkonu, ktoré musí byť uplatňované tak, aby bola zabezpečená plná účinnosť tohto ustanovenia.

V. Návrh

69.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), takto:

Články 6 a 11 nariadenia č. 805/2004

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

pokiaľ bola vykonateľnosť rozhodnutia osvedčeného ako európsky exekučný titul pozastavená v členskom štáte pôvodu a osvedčenie stanovené v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia bolo predložené príslušnému orgánu členského štátu výkonu, tento štát je povinný zabezpečiť pri výkone uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov plnú účinnosť článku 11 uvedeného nariadenia prerušením vykonávacieho konania.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky ( Ú. v. EÚ L 143, 2004, s. 15 ; Mim. vyd. 19/007, s. 38).

( 3 ) Tento údaj nachádzajúci sa v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyvoláva otázky o tom, či sa článok 10 nariadenia č. 805/2004 týka výlučne opravy alebo stiahnutia osvedčenia o EET.

( 10 ) Okrem prerušenia vykonávacieho konania článok 23 nariadenia č. 805/2004 stanovuje možnosť pre príslušný súd alebo orgán v členskom štáte výkonu obmedziť toto konanie na ochranné opatrenia alebo podmieniť výkon poskytnutím takej záruky, akú stanoví, pričom tieto dve posledné rozhodnutia spadajú podľa mňa pod pojem „obmedzenie“, ako jedinú alternatívu k prerušeniu, ako to potvrdzuje názov tohto ustanovenia.

( 11 ) Rozsudok z 30. januára 2020, Autoservizi Giordano ( C‑513/18 , EU:C:2020:59 , bod 24 ).

( 12 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 13 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2017, Zulfikarpašić ( C‑484/15 , EU:C:2017:199 , body 38 , 40 a 42 ).

( 14 ) Asimilačným účinkom má pôvodné rozhodnutie svoje účinky rozšírené na celé územie Európskej únie (s výnimkou Dánska), čo viedlo ku kvalifikácii osvedčenia o EET za „súdny passe‑partout “ alebo za „európsky pas“.

( 15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. februára 2018, Collect Inkasso a i. ( C‑289/17 , EU:C:2018:133 , bod 36 ), a z 27. júna 2019, RD (Osvedčenie rozhodnutia ako európskeho exekučného titulu) ( C‑518/18 , EU:C:2019:546 , bod 24 ). Súdny dvor vo svojom rozsudku z 9. marca 2017, Zulfikarpašić ( C‑484/15 , EU:C:2017:199 , bod 39 ), jasne uviedol, že tento cieľ voľného pohybu rozhodnutí vo všetkých členských štátoch nemožno dosiahnuť tým, že sa akýmkoľvek spôsobom oslabí právo na obhajobu.

( 22 ) Návrh nariadenia Rady, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky [COM(2002) 0159 final] ( Ú. v. ES C 203 E, 2002, s. 86 ).

( 23 ) Návrh nariadenia zahŕňal článok 22 ods. 2, podľa ktorého „v členskom štáte výkonu nie je možné skúmať vecnú stránku rozhodnutia alebo jeho osvedčenia ako európskeho exekučného titulu“. Toto ustanovenie zodpovedá článku 21 ods. 2 tohto nariadenia, do ktorého bol výrazným spôsobom pridaný výraz „za žiadnych okolností“.

( 24 ) Uvádzam, že Komisia sa však vo svojich pripomienkach domnieva, že dôvodová správa návrhu nariadenia ostáva relevantnou na účely výkladu článku 23 nariadenia č. 805/2004 a že dva prvky, ktoré sú tam uvedené, predstavujú faktory, ktoré sa musia zvážiť pri uplatnení tohto ustanovenia pri zohľadnení záujmov dlžníka, ako aj veriteľa.

( 25 ) Prílohy I až III nariadenia č. 805/2004 zodpovedajú osvedčeniam EET „Osvedčenie o EET“, „Súdny zmier“ a „Verejná listina“.

( 26 ) Rozsudok zo 14. decembra 2017, Chudaś ( C‑66/17 , EU:C:2017:972 , bod 28 ).

( 27 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006 ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze ( Ú. v. EÚ L 399, 2006, s. 1 ), zmenené nariadením Komisie (EÚ) č. 936/2012 zo 4. októbra 2012 ( Ú. v. EÚ L 283, 2012, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie č. 1896/2006“).

( 30 ) Okrem skutočnosti, že prerušenie vykonávacieho konania nie je podmienené existenciou „výnimočných okolností“, z článku 44 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že iba v prípade návrhu na zamietnutie výkonu pôvodného rozhodnutia môže súd dožiadaného členského štátu prerušiť alebo obmedziť toto konanie. Okrem toho článok 23 nariadenia č. 861/2007 otvára možnosť prijať tieto opatrenia, pokiaľ jedna strana najmä napadla rozsudok vydaný v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu, alebo „ak je takéto napadnutie stále možné“. Hoci sa tieto ustanovenia o zohľadnení uplynutia procesnej lehoty týkajúcej sa preskúmania návrhu na zamietnutie výkonu a návrhu na začatie súdneho konania proti pôvodnému rozhodnutiu zdajú relevantné, zdá sa mi, že vzhľadom na to, že súdny rámec stanovujúci možnosť súdu členského štátu výkonu prerušiť alebo obmedziť vykonávacie konanie je jasne definovaný v článku 23 nariadenia č. 805/2004, nemožno ho k nemu pridať pod zámienkou výkladu pojmu „výnimočné okolnosti“.

( 31 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

( 32 ) Uvádzam, že názvy článkov 23 nariadení č. 805/2004, 1896/2006 a 861/2007 sú rovnaké, a síce „Prerušenie alebo obmedzenie výkonu“.

( 33 ) Posúdenie takto požadované od príslušného orgánu členského štátu výkonu sa týka objektívnej faktickej situácie, čo zodpovedá zmyslu pojmu „okolnosti“ a vylučuje prístup navrhovateľky vo veci samej, pokiaľ ide o požiadavku nezavineného správania dlžníka, ktoré by už nemuselo byť po skončení konaní začatých v členskom štáte pôvodu.

( 40 ) Pozri najmä uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Komisia/ANKO ( C‑78/14 P‑R , EU:C:2014:239 , body 14 a 36 ).

( 41 ) Navrhovateľka vo veci samej poukazuje na riziko zneužitia konania stanoveného v článku 23 nariadenia č. 805/2004. Okrem toho, že navrhovaný výklad tohto článku môže podľa mňa zúžiť pôsobnosť opatrenia prerušenia výkonu, je nesporné, že toto riziko je rovnako podstatné pri zavedení opravného prostriedku a že zneužívajúci charakter žaloby z dôvodu, že má čisto odkladný účinok, je v právnych úpravách členských štátov pravidelne sankcionovaný priznaním náhrady škody účastníkovi konania, ktorý je ním poškodený.

( 42 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , body 43 až 45 ).

( 43 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 46 ), a uznesenie z 8. júna 2021, Centraal Justitieel Incassobureau ( C‑699/20 , neuverejnené, EU:C:2021:465 , bod 18 ).

( 44 ) Pozri bod 6 rozhodnutia vnútroštátneho súdu. Táto neistá situácia je zdôraznená aj Komisiou v bode 62 jej pripomienok.

( 45 ) Rozsudok zo 16. júna 2016, Pebros Servizi ( C‑511/14 , EU:C:2016:448 , bod 28 ).