C-428/21

62021CC0428

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 14. októbra 2021 ( 1 )

Spojené veci C‑428/21 PPU a C‑429/21 PPU

HM (C‑428/21 PPU)

1.

Oba návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), sa v podstate týkajú podmienok uplatňovania práva byť vypočutý v prípade osoby odovzdanej súdnym orgánom členského štátu po vydaní európskeho zatykača (EZ), a to v prvej veci v súvislosti so žiadosťou o súhlas vykonávacieho súdneho orgánu s rozšírením trestných činov v zmysle článku 27 ods. 3 písm. g) a článku 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV ( 2 ) a v druhej veci v súvislosti so žiadosťou o súhlas tohto súdneho orgánu s následným odovzdaním v zmysle článku 28 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia. ( 3 )

2.

Konkrétne Súdny dvor má rozhodnúť o otázkach, v ktorom členskom štáte a za akých podmienok môže osoba odovzdaná na základe EZ využiť svoje právo byť vypočutá predtým, ako vykonávajúci súdny orgán udelí svoj dodatočný súhlas, čo sú otázky, na ktoré nie je poskytnutá výslovná odpoveď v rámcovom rozhodnutí 2002/584 alebo v iných právnych predpisoch Únie. Kľúčovou otázkou, o ktorú ide v prejednávaných veciach, je teda spresniť rozsah a podmienky výkonu tohto práva byť vypočutý, pričom sa má dosiahnuť rovnováha medzi účinnosťou mechanizmu EZ, ktorý je založený najmä na zásade vzájomného uznávania na jednej strane a dodržiavaním základných práv odovzdávanej osoby na strane druhej.

3.

Po výklade relevantných ustanovení práva Únie v spojení s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) dospejem najskôr k predbežnému záveru, že odovzdávaná osoba má právo byť vypočutá predtým, ako vykonávajúci súdny orgán udelí svoj dodatočný súhlas; ďalej, že toto právo musí byť uplatnené voči vykonávajúcemu súdnemu orgánu a podľa práva vykonávajúceho členského štátu, a možno ho využiť buď vo vykonávajúcom členskom štáte, alebo v členskom štáte vydávajúcom zatykač; a nakoniec uvedené právo možno využiť za podmienok, na ktorých sa vzájomne dohodnú príslušné orgány členského štátu vydávajúceho zatykač a vykonávajúceho členského štátu na základe uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov, a to za predpokladu, že je zabezpečený jeho účinný výkon.

cieľ vytýčený pre Úniu stať sa zónou slobody, bezpečnosti a práva, vedie k zrušeniu vydávania osôb medzi členskými štátmi a k jeho nahradeniu systémom vydávania [odovzdávania – neoficiálny preklad ] osôb medzi súdnymi orgánmi; okrem toho, zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania [odovzdávania – neoficiálny preklad ] odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch; tradičné vzťahy spolupráce, ktoré až doteraz existovali medzi členskými štátmi, by mal nahradiť systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;

(6)

[EZ] zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;

…

(10)

mechanizmus [EZ] je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 [ZEÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej [Z]mluvy, s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 [Z]mluvy;

2. Členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

6.

Články 3 až 4a uvedeného rámcového rozhodnutia stanovujú dôvody na povinné alebo nepovinné nevykonanie EZ zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu.

7.

Kapitola 2 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaná „Postup odovzdania“, obsahuje články 9 až 25.

„1. Ak zatknutá osoba oznámi, že súhlasí s odovzdaním, a ak je prípustné, vyjadrí vzdaním sa nároku na ‚osobitné konanie‘ uvedené v článku 27 ods. 2, sa dá pred vykonávacím súdnym orgánom, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu. [Ak zatknutá osoba oznámi, že súhlasí so svojím odovzdaním, musí byť tento súhlas a prípadne aj výslovné zrieknutie sa nároku na ‚zásadu špeciality‘ uvedenú v článku 27 ods. 2 vyjadrený pred vykonávajúcim súdnym orgánom v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu – neoficiálny preklad ].

2. Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie, aby súhlas, a ak je prípustné, jeho vzdanie sa ako sa uvádza v odseku 1 [prípadne zrieknutie sa nároku podľa odseku 1 – neoficiálny preklad ] sa získali spôsobom, ktorý preukazuje, že dotknutá osoba sa vyjadrila dobrovoľne a pri plnom uvedomení si následkov. Za týmto účelom má vyžiadaná osoba právo na právneho zástupcu.

3. Súhlas a prípadne zrieknutie sa uvedené v odseku 1 [prípadne zrieknutie sa nároku podľa odseku 1 – neoficiálny preklad ] sa úradne zaznamená v súlade s postupom stanoveným vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu.

…“

10.

Článok 14 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Vypočutie vyžiadanej osoby“, znie takto:

12.

Článok 18 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Situácia pred rozhodnutím“, stanovuje:

„1. Ak [EZ] bol vydaný s cieľom trestného stíhania, vykonávajúci súdny orgán musí:

a)

súhlasiť s vypočutím požadovanej [vyžiadanej – neoficiálny preklad ] osoby podľa článku 19, alebo;

b)

2. Vyžiadaná osoba sa vypočuje v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu a za podmienok určených na základe vzájomnej dohody medzi vydávajúcim [medzi súdnym orgánom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad ] a vykonávajúcim súdnym orgánom.“

14.

Kapitola 3 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaná „Účinky odovzdania“, obsahuje články 26 až 30.

15.

V článku 27 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaného „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“, sa uvádza:

„1. Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenie, bol daný [sa predpokladá, že bol daný – neoficiálny preklad ] súhlas k trestnému stíhaniu, odsúdeniu alebo zadržaniu s cieľom vykonania trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ] pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním príslušnej osoby, s výnimkou trestného činu [iného, ako je trestný čin – neoficiálny preklad ], pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, ak v osobitnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.

c)

trestné stíhanie, ktoré nemá za následok uplatnenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu;

d)

ak by osoba mohla podliehať trestu alebo opatreniu, ktoré nezahŕňa pozbavenie slobody, najmä finančnému trestu alebo opatreniu, ktoré ho nahrádza, ak trest alebo opatrenie mohlo mať za následok obmedzenie jej osobnej slobody;

e)

ak osoba súhlasila s odovzdaním, ak je prípustné, v rovnakom čase ako sa vzdala nároku na ‚specialty rule‘ [zásadu špeciality – neoficiálny preklad ], v súlade s článkom 13;

16.

Článok 28 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Odovzdanie alebo následné vydanie [Následné odovzdanie alebo vydanie – neoficiálny preklad ]“, stanovuje:

„1. Každý členský štát môže oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že vo svojich vzťahoch s inými členskými štátmi, ktoré urobia rovnaké oznámenia, bol daný súhlas na odovzdanie osoby do iného členského štátu, než je vykonávajúci členský štát, v súlade s európskym zatykačom vydaným pre trestný čin, ktorý bol spáchaný pred jeho odovzdaním, ak v konkrétnom prípade vykonávajúci súdny orgán neuvedie inak vo svojom rozhodnutí o odovzdaní.

2. V každom prípade osoba, ktorá bola odovzdaná vydávajúcemu členskému štátu [členskému štátu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] na základe [EZ], sa môže bez súhlasu vykonávajúceho členského štátu odovzdať do iného členského štátu, než je vykonávajúci členský štát, na základe európskeho zatykača vydaného pre akýkoľvek trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním v nasledujúcich prípadoch:

a)

ak vyžiadaná osoba, ktorá mala príležitosť na opustenie územia členského štátu, do ktorého bola vydaná, tak neurobila do 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila;

žiadosť o súhlas sa predloží v súlade s článkom 9, spolu s informáciami uvedenými v článku 8 ods. 1 a s prekladom uvedeným v článku 8 ods. 2;

b)

súhlas sa dá, ak trestný čin, pre ktorý sa požaduje, podlieha odovzdaniu v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia;

c)

rozhodnutie sa prijme najneskôr do 30 dní po prijatí žiadosti;

d)

Overleveringswet (zákon o odovzdávaní osôb) z 29. apríla 2004 ( 4 ) preberá rámcové rozhodnutie 2002/584 do holandského práva.

18.

§ 14 zákona o odovzdávaní osôb, ktorý je súčasťou kapitoly II, nazvanej „Odovzdávanie osôb Holandskom“, oddielu 1 s názvom „Podmienky odovzdania“, ktorý vo svojich odsekoch 1 a 3 preberá článok 27 ods. 2, 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, stanovuje:

„1. Odovzdanie sa povoľuje len vtedy, ak je splnená všeobecná podmienka, že vyžiadaná osoba nebude trestne stíhaná, odsúdená ani inak pozbavená osobnej slobody za trestné činy spáchané pred jej odovzdaním a v súvislosti s ktorými nebola odovzdaná, okrem prípadov, keď:

…

f)

…

3. Pri tomto vypočutí môže byť vyžiadaná osoba zastúpená svojím advokátom.

…“

III. Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky

A.

Vec C‑428/21 PPU

„1.

Majú sa článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4 [rámcového rozhodnutia 2002/584], s prihliadnutím na právo na účinnú súdnu ochranu, vykladať v tom zmysle, že:

–

odovzdaná osoba má mať možnosť využiť svoje právo byť vypočutá, pokiaľ ide o žiadosť o súhlas s rozšírením trestných činov, v členskom štáte vydávajúcom zatykač, pokiaľ ju súdny orgán tohto členského štátu vypočúva v súvislosti s prípadným zrieknutím sa nároku na zásadu špeciality v súlade s článkom 27 ods. 3 písm. f) [tohto] rámcového rozhodnutia, alebo

–

táto osoba má mať možnosť využiť svoje právo byť vypočutá v členskom štáte, ktorý ju predtým odovzdal, pred vykonávajúcim súdnym orgánom v rámci konania o udelení súhlasu s rozšírením trestných činov?

24.

Za týchto okolností rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorému bola vec predložená v rámci žiadosti o následné odovzdanie, po tom, čo priznal TZ právo byť vypočutý v súvislosti s následným odovzdaním, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 28 ods. 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584], s prihliadnutím na právo na účinnú súdnu ochranu, vykladať v tom zmysle, že:

–

osoba odovzdaná do členského štátu, ktorý na ňu vydal [EZ], má mať možnosť využiť svoje právo byť vypočutá, pokiaľ ide o žiadosť o súhlas s následným odovzdaním na základe článku 28 ods. 3 [tohto] rámcového rozhodnutia, a to v členskom štáte vydávajúcom zatykač pred súdnym orgánom tohto členského štátu v rámci konania o výkone [EZ], ktorý následne vydal tretí štát za skutky spáchané pred odovzdaním, alebo

Vnútroštátny súd navrhol, aby sa tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania prejednali v rámci naliehavého konania upraveného v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tohto návrhu tvrdil, že položené prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu rámcového rozhodnutia, ktoré spadá do oblasti upravenej v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ.

26.

Pokiaľ ide o kritérium naliehavosti, vnútroštátny súd vo veci C‑428/21 PPU uviedol, že ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania bol HM vo vyšetrovacej väzbe v Maďarsku. Tento súd poznamenal, že ak by udelil súhlas s rozšírením trestných činov, HM by mohol byť vzatý do vyšetrovacej väzby aj za dodatočné skutky, čo by mohlo viesť k predĺženiu doby tejto väzby, a v prípade odsúdenia k prísnejšiemu trestu. Naproti tomu, ak by uvedený súd zamietol žiadosť o rozšírenie trestných činov, príslušný orgán členského štátu vydávajúceho zatykač by v zásade nebol oprávnený vziať HM do vyšetrovacej väzby za skutky, ktorých sa táto žiadosť týka, a v prípade odsúdenia by príslušný súdny orgán tohto členského štátu nebol v zásade oprávnený vykonať trest odňatia slobody uložený za tieto skutky. Vnútroštátny súd sa preto domnieval, že odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálne otázky má priamy a rozhodujúci vplyv na trvanie väzby HM v Maďarsku.

27.

Vo veci C‑429/21 PPU vnútroštátny súd uviedol, že TZ bol vzatý do väzby v Belgicku dovtedy, kým nerozhodne o žiadosti o udelenie súhlasu s následným odovzdaním do Nemecka na účely výkonu EZ, ktorý na neho vydali nemecké orgány. Poznamenal, že rozhodnutie Súdneho dvora má vplyv na ponechanie tejto osoby vo väzbe v Belgicku.

Vnútroštátny súd po tom, čo uviedol, že právo odovzdanej osoby byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o udelenie dodatočného súhlasu je súčasťou jej práva na obhajobu, ktoré je neoddeliteľne späté s právom na účinnú súdnu ochranu, ( 5 ) položil v oboch prejednávaných veciach dve prejudiciálne otázky: v prvej otázke sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, v ktorom členskom štáte má mať táto osoba možnosť využiť svoje právo byť vypočutá, a v druhej sa pýta, akým spôsobom môže byť toto právo využité v prípade, že to má byť vo vykonávajúcom členskom štáte.

31.

V tejto súvislosti na úvod zdôrazňujem, že rámcové rozhodnutie 2002/584 výslovne nepriznáva odovzdanej osobe právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas a že judikatúra Súdneho dvora sa touto otázkou zatiaľ nezaoberala. ( 6 )

32.

Preto skôr, ako pristúpim k posúdeniu oboch prejudiciálnych otázok, preskúmam, či relevantné ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia, s prihliadnutím na právo na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 47 Charty, sa majú vykladať v tom zmysle, že odovzdaná osoba má právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas.

A.

Po prvé pripomínam, že rámcové rozhodnutie 2002/584 síce zavádza systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach založený na zásade vzájomného uznávania a na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi, ( 7 ) ale zároveň rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 ZEÚ a vyjadrené v Charte, ( 8 ) najmä v jej článku 47 druhom odseku.

36.

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že právo byť vypočutý v každom konaní, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou dodržiavania práva na obhajobu ako všeobecnej zásady práva Únie zakotvenej v článku 47 Charty, zaručuje každému možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy. ( 9 )

37.

Po druhé Súdny dvor už rozhodol, že rozhodnutie udeliť súhlas s rozšírením trestných činov sa odlišuje od rozhodnutia o výkone EZ a má pre dotknutú osobu účinky odlišné od účinkov tohto posledného uvedeného rozhodnutia. ( 10 ) To isté podľa môjho názoru platí, pokiaľ ide o rozhodnutie udeliť súhlas s následným odovzdaním.

38.

Na záver sa domnievam, že článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4, ako aj článok 28 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení so zásadou na účinnú súdnu ochranu zakotvenou v článku 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že odovzdaná osoba má mať možnosť byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas.

42.

Po tomto spresnení možno konštatovať, že prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú toho, v ktorom členskom štáte a za akých podmienok možno využiť právo odovzdanej osoby byť vypočutá.

B.

O prvej prejudiciálnej otázke

43.

Na úvod poznamenávam, že prejudiciálna otázka sa neobmedzuje na to, v ktorom členskom štáte, v zmysle fyzického miesta, má mať odovzdaná osoba možnosť využiť svoje právo byť vypočutá, ale týka sa predovšetkým otázky, vo vzťahu k súdu ktorého členského štátu má mať odovzdaná osoba možnosť využiť svoje právo byť vypočutá. ( 13 )

47.

V tejto súvislosti po prvé pripomínam, že v zmysle článkov 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, na ktoré odkazujú článok 27 ods. 4 a článok 28 ods. 3 písm. d) tohto rámcového rozhodnutia, je na vykonávajúcom súdnom orgáne, aby overil, či neexistujú dôvody na povinné nevykonanie EZ, ktoré by zahŕňali aj odmietnutie dodatočného súhlasu. Aj pri zohľadnení zásady vzájomného uznávania nemá súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač právomoc rozhodovať o dôvodoch zamietnutia dodatočného súhlasu. Je to teda vykonávajúci súdny orgán, ktorý má povinnosť vypočuť odovzdanú osobu v tejto súvislosti, a to v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu. ( 14 )

48.

Preto sa mi zdá nevyhnutné, aby sa vykonávajúci súdny orgán, v prejednávanej veci holandský súdny orgán, zúčastnil aspoň na konaní, v ktorom odovzdaná osoba využíva svoje právo byť vypočutá, pokiaľ toto konanie prebieha v členskom štáte vydávajúcom zatykač, teda v prejednávanej veci – vo veci C‑428/21 PPU v Maďarsku a vo veci C‑429/21 PPU v Belgicku –, a to za podmienok, ktoré boli preskúmané v odpovedi na druhú prejudiciálnu otázku.

49.

Okrem toho skutočnosť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 umožňuje v určitých situáciách odovzdanej osobe, aby sa zriekla nároku na zásadu špeciality po svojom odovzdaní alebo aby udelila súhlas s následným odovzdaním pred príslušnými súdnymi orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač a v súlade s jeho právom, ( 16 ) tomuto záveru podľa môjho názoru nebráni. Táto možnosť, ktorá sa odchyľuje od pravidla, že k zrieknutiu sa nároku na zásadu špeciality alebo k súhlasu s odovzdaním zvyčajne dochádza pred príslušným súdnym orgánom vykonávajúceho členského štátu, ( 17 ) je totiž odôvodnená prítomnosťou tejto osoby v členskom štáte vydávajúcom zatykač a skutočnosťou, že v týchto situáciách, keď „rozhodnutie“ prislúcha len odovzdávanej osobe, normotvorca Únie v záujme efektívnosti umožnil, aby táto osoba mohla pred príslušnými orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač uplatniť práva, ktoré by obvykle uplatnila pred vykonávajúcim súdnym orgánom.

52.

Pokiaľ ide po druhé o otázku určenia miesta, kde má mať odovzdaná osoba možnosť byť vypočutá, na úvod pripomínam, že podľa článku 267 prvého odseku ZFEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu Zmlúv alebo platnosti či výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Naproti tomu uplatňovanie práva Únie na konkrétne prípady, tým skôr uplatňovanie vnútroštátnych pravidiel v rámci diskrečnej právomoci členských štátov pri implementovaní právneho rámca Únie, je predovšetkým úlohou vnútroštátnych súdov. ( 18 ) Súdnemu dvoru však prislúcha spresniť všeobecný rámec a prípadne poskytnúť usmernenia v súvislosti so zlučiteľnosťou dostupných právnych nástrojov s právom Únie.

Samotné rámcové rozhodnutie 2002/584 poskytuje príklady spolupráce medzi príslušnými súdnymi orgánmi. Článok 19 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia tak stanovuje, že vyžiadaná osoba sa do prijatia rozhodnutia o EZ vypočuje v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu „za podmienok určených na základe vzájomnej dohody medzi vydávajúcim [medzi súdnym orgánom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad] a vykonávajúcim súdnym orgánom“, a článok 31 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje, že členské štáty môžu naďalej uplatňovať dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo dojednania platné v čase prijatia tohto rámcového rozhodnutia, alebo uzatvoriť dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo dojednania po nadobudnutí účinnosti rámcového rozhodnutia 2002/584, pokiaľ tieto existujúce alebo nové dohody alebo dojednania umožňujú prehĺbenie alebo rozšírenie obsahu tohto rámcového rozhodnutia a pomáhajú zjednodušiť alebo uľahčiť postupy na účel odovzdávania osôb, na ktoré sa vzťahuje EZ.

55.

Okrem toho možnosť ponechať určenie praktických podmienok výkonu na dohode medzi vykonávajúcim súdnym orgánom a súdnym orgánom vydávajúcim zatykač je v súlade s povahou a logikou systému justičnej spolupráce v trestných veciach v Únii, ( 19 ) ako aj s duchom rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré zavádza systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach založený na zásade vzájomného uznávania a spočívajúci na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi. ( 20 )

56.

Pokiaľ ide konkrétne o možnosti zvažované vnútroštátnym súdom, na jednej strane sa domnievam, že nič v relevantnej právnej úprave Únie nebráni tomu, aby v súlade s druhým prípadom, ktorý uvádza vnútroštátny súd, bola odovzdaná osoba vypočutá vykonávacím súdnym orgánom vo vykonávajúcom členskom štáte v rámci konania o udelení dodatočného súhlasu, hoci prítomnosť tejto osoby v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ako aj jej väzba, ako je to vo veciach samých, spôsobujú, že toto riešenie, ktoré by bolo z abstraktného hľadiska najrýchlejšie, ( 21 ) je v praxi pre dotknuté orgány i dotknutú osobu mimoriadne nákladné.

60.

Za týchto okolností navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že rámcové rozhodnutie 2002/584, konkrétne článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4, ako aj článok 28 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že osoba odovzdávaná v nadväznosti na výkon prvého EZ musí mať možnosť využiť svoje právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas vo vzťahu k vykonávajúcemu súdnemu orgánu, ktorý má právomoc rozhodovať o tejto žiadosti, bez ohľadu na skutočnosť, či je táto osoba vypočutá vo vykonávajúcom členskom štáte alebo v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

C.

O druhej prejudiciálnej otázke

61.

Druhá prejudiciálna otázka sa týka toho, akým spôsobom má mať odovzdaná osoba možnosť využiť svoje právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas v prípade, že táto osoba má mať možnosť využiť toto právo vo vykonávajúcom členskom štáte.

65.

Pokiaľ ide o konkrétne podmienky výkonu práva odovzdanej osoby byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas, po prvé sa domnievam, že príslušné vnútroštátne orgány sa môžu v rozsahu, v akom to umožňuje vnútroštátna právna úprava, oprieť o iné nástroje, ktoré tvoria právny rámec justičnej spolupráce v trestných veciach v Únii. Tento rámec by mohol týmto orgánom poskytnúť referenčný bod, čím by sa predišlo tomu, že rôznorodosť uplatniteľných noriem alebo nevhodná a časovo náročná duplicita záruk pre odovzdanú osobu v oboch členských štátoch, ktorých sa týka žiadosť o dodatočný súhlas, by mohla ohroziť účinnosť mechanizmu EZ. ( 26 )

66.

Spomedzi týchto nástrojov najprv poukazujem na dočasné odovzdanie odovzdanej osoby, ako je stanovené najmä v článkoch 22 a 23 smernice 2014/41 na účely vykonania európskeho vyšetrovacieho opatrenia v trestnej veci, ( 27 ) hoci ide o mimoriadne nákladné opatrenie pre dotknuté orgány. To isté podľa môjho názoru platí aj pre prípadné premiestnenie vykonávajúceho súdneho orgánu v členskom štáte vydávajúcom zatykač na účely vypočutia odovzdanej osoby.

67.

Ďalej odkazujem na mechanizmy audiovizuálneho prenosu, a najmä na videokonferencie. Používanie týchto nástrojov je upravené najmä v článku 24 smernice 2014/41, ktorý umožňuje súdnemu orgánu vydať európsky vyšetrovací príkaz s cieľom vypočuť ako podozrivého alebo obvineného osobu, ktorá sa nachádza na území iného členského štátu. Bez toho, aby som chcel zasahovať do výsadných práv vnútroštátnych orgánov, sa mi zdá, že tento nástroj je obzvlášť vhodný na to, aby odovzdaná osoba, ktorá sa nachádza v členskom štáte vydávajúcom zatykač, mohla využiť svoje právo byť vypočutá vykonávajúcim súdnym orgánom predtým, ako tento orgán rozhodne o žiadosti o dodatočný súhlas, a to bez toho, aby ju bolo potrebné odovzdať do vykonávajúceho členského štátu. ( 28 )

71.

Podľa ESĽP totiž konanie o vydaní, z ktorého v podstate vychádza systém EZ, nevedie k spochybneniu občianskych práv a povinností žalobcu, ani sa netýka dôvodnosti trestného obvinenia v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP. ( 31 ) V každom prípade ESĽP uviedol, že článok 6 ods. 1 EDĽP neukladá absolútnu povinnosť nariadiť verejné pojednávanie a nevyhnutne nevyžaduje nariadene pojednávania vo všetkých konaniach. ( 32 ) V tejto súvislosti je síce pravda, že právo Únie môže v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty priznať väčšiu ochranu, než aká vyplýva z uvedeného článku 6 ods. 1 Charty, Súdny dvor však túto judikatúru ESĽP vzal na vedomie, pričom spresnil, že ani článok 47 druhý odsek Charty, ani žiadne iné ustanovenie Charty takúto povinnosť neukladá. ( 33 )

72.

Po druhé dodávam, že bez ohľadu na praktické podmienky výkonu práva odovzdanej osoby byť vypočutá je nevyhnutné, aby sa zaviedli záruky, ktoré za každých okolností zabezpečia účinný výkon práva odovzdanej osoby byť vypočutá. Tieto záruky sa podľa môjho názoru týkajú najmä práva na prístup k obhajcovi, ako aj prístupu k tlmočeniu alebo prekladu základných procesných dokumentov, ( 34 ) ak je výkon týchto práv nevyhnutný.

73.

Konkrétne právo na prístup k obhajcovi je okrem iného stanovené, pokiaľ ide o konania týkajúce sa EZ, v článku 10 smernice 2013/48/EÚ ( 35 ). Toto ustanovenie zahŕňa predovšetkým právo na účinný prístup k obhajcovi, ďalej právo stretnúť sa a komunikovať s obhajcom, a napokon právo na prítomnosť tohto obhajcu a na jeho účasť na výsluchu dotknutej osoby.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), takto:

1.

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, konkrétne článok 27 ods. 3 písm. g) a článok 27 ods. 4, ako aj článok 28 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že osoba odovzdávaná v nadväznosti na výkon prvého európskeho zatykača musí mať možnosť využiť svoje právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o súhlas vykonávajúceho súdneho orgánu s rozšírením trestných činov alebo s následným odovzdaním vo vzťahu k vykonávajúcemu súdnemu orgánu, ktorý má právomoc rozhodovať o tejto žiadosti, bez ohľadu na skutočnosť, či je odovzdávaná osoba vypočutá vo vykonávajúcom členskom štáte alebo v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

2.

Článok 27 ods. 4 a článok 28 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299 v spojení s článkom 47 Charty základných práv sa majú vykladať v tom zmysle, že ak odovzdaná osoba využíva svoje právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o súhlas s rozšírením trestných činov alebo s následným odovzdaním vo vykonávajúcom členskom štáte, toto právo sa môže využívať v súlade so vzájomne dohodnutými podmienkami medzi príslušnými orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač a vykonávajúceho členského štátu na základe uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ je zabezpečený účinný výkon tohto práva.

( 7 ) Pozri odôvodnenia 5, 6 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584.

( 8 ) Pozri odôvodnenie 12 rámcového rozhodnutia 2002/584.

( 9 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 , bod 34 a citovaná judikatúra).

( 10 ) Rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) ( C‑510/19 , EU:C:2020:953 , bod 60 ).

( 11 ) Pozri rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) ( C‑510/19 , EU:C:2020:953 , bod 62 ).

( 12 ) Okrem toho výklad článkov 27 a 28 rámcového rozhodnutia 2002/584 v tom zmysle, že nepriznávajú odovzdanej osobe právo byť vypočutá v súvislosti so žiadosťou o dodatočný súhlas, zatiaľ čo článok 14 tohto rámcového rozhodnutia priznáva rovnaké právo zatknutej osobe v súvislosti s (prvou) žiadosťou o odovzdanie, by vytváral neodôvodnené rozdiely medzi dvomi porovnateľnými a rovnako nepriaznivými situáciami pre dotknutú osobu a mohol by spochybniť zlučiteľnosť týchto ustanovení so základnými právami odovzdanej osoby.

( 15 ) Z tých istých dôvodov sa domnievam, že stanovisko generálneho advokáta Campos Sánchez‑Bordona v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Openbaar Ministerie (Falšovanie listín) ( C‑510/19 , EU:C:2020:494 , bod 90 ), že rešpektovanie práva na obhajobu v rámci žiadosti o dodatočný súhlas by mohlo mať formu vypočutia organizovaného v členskom štáte vydávajúcom zatykač, v rámci konania stanoveného v článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584 alebo možnosti namietať proti tomuto rozšíreniu pred orgánom, ktorý vydal zatykač, v rámci procesného úkonu predchádzajúceho zaslaniu žiadosti tohto orgánu vykonávajúcemu súdnemu orgánu, sa musí chápať v tom zmysle, že keďže vykonávajúci súdny orgán má naďalej právomoc v konaní o dodatočnom súhlase, právo odovzdanej osoby byť vypočutá sa nemôže jednoducho uplatniť pred príslušnými orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač, ale vyžaduje prinajmenšom zapojenie vykonávajúceho súdneho orgánu.

( 16 ) Pozri článok 27 ods. 3 písm. f) rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý sa uplatní, ak sa osoba doposiaľ nezriekla nároku na zásadu špeciality pred vykonávajúcim súdnym orgánom v súlade s článkom 13 ods. 1 a s článkom 28 ods. 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia.

( 17 ) Pozri článok 13 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584.

( 18 ) Pozri najmä v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Van Ameyde España ( C‑923/19 , EU:C:2021:125 , body 49 a 50 ).

( 19 ) Pozri napríklad článok 22 ods. 5 a článok 24 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1 ).

( 26 ) V tejto súvislosti pripomínam, že v zmysle článku 27 ods. 4 a článku 28 ods. 3 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 musí byť rozhodnutie o dodatočnom súhlase prijaté najneskôr do tridsiatich dní od prijatia tejto žiadosti.

( 27 ) Bez ohľadu na to, či je táto smernica na prejednávanú vec uplatniteľná, čo holandské orgány a Komisia vo svojich pripomienkach spochybňujú, sa domnievam, že vnútroštátnym orgánom nič nebráni v tom, aby tento nástroj vo svojich postupoch na vykonávanie mechanizmu EZ použili.

( 28 ) Poznamenávam, že digitalizácia súdnictva, vrátane využívania komunikačných technológií na diaľku, ako sú videokonferencie, je jedným z cieľov, ktoré Únia sleduje v záujme posilnenia odolnosti justičných systémov a ich schopnosti pracovať online, a že Komisia navrhuje, aby sa digitálna cesta stala štandardnou možnosťou pri cezhraničnej justičnej spolupráci medzi členskými štátmi Únie [pozri najmä oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov COM(2020)710 z 2. decembra 2020, Digitalizácia justície v Európskej únii – Súbor príležitostí]. Okrem toho Akčný plán na roky 2019 – 2023 ( Ú. v. EÚ C 96, 2019, s. 9 ) uvádza medzi svojimi prioritami používanie videokonferencií v cezhraničných konaniach.

( 29 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ).

( 30 ) Pozri vysvetlivky k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ).

( 31 ) Pozri v tomto zmysle najmä ESĽP, 4. septembra 2014, Trabelsi v. Belgicko (CE:ECHR:2014:0904JUD000014010, § 160 a citovaná judikatúra).