C-430/21

62021CC0430

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANTHONY MICHAEL COLLINS

prednesené 20. januára 2022 ( 1 )

Vec C‑430/21

RS

2.

Návrh bol podaný v rámci konania na vnútroštátnom súde, ktoré sa týka trvania konania vo veci sťažnosti proti prokurátorovi a dvom sudcom, ktorá bola podaná na Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casažie şi Justižie – Secția pentru Investigarea Infracțiunilor din Justiție (Odbor prokuratúry poverený vyšetrovaním trestných činov spáchaných v súdnictve) (ďalej len „OVTČS“).

3.

V rozsudku z 18. mája 2021, Asociažia Forumul Judecătorilor din România a i. ( C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 ) (ďalej len „rozsudok Asociažia Forumul Judecătorilor din România“), ( 2 ) Súdny dvor okrem iného uviedol, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa zriaďuje OVTČS, je v rozpore s právom EÚ, pokiaľ jeho zriadenie nie je odôvodnené objektívnymi a skutočnými požiadavkami súvisiacimi s riadnym výkonom spravodlivosti a nie je spojené s osobitými zárukami, ktoré určil Súdny dvor. ( 3 )

4.

6.

Skôr než preskúmam prejudiciálne otázky, načrtnem príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva, spor vo veci samej a konanie na Súdnom dvore v prejednávanej veci.

II. Rumunské právo

A.

Rumunská ústava

7.

8.

Článok 488 1 Codul de procedură penală (Trestný poriadok) okrem iného stanovuje, že ak stíhanie nie je ukončené v primeranej lehote, obvinený môže podať sťažnosť na prieťahy v konaní najskôr po roku od začatia trestného konania.

9.

Článok 488 5 ods. 1 Trestného poriadku okrem iného stanovuje, že sudca pre veci týkajúce sa práv a slobôd alebo príslušný súd musí pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmať trvanie konania na základe prijatých opatrení, listín v spise a predložených pripomienok.

10.

Článok 488 6 ods. 1 Trestného poriadku okrem iného stanovuje, že keď sa sudca pre veci týkajúce sa práv a slobôd alebo príslušný súd domnieva, že sťažnosť je dôvodná, musí jej vyhovieť a určiť lehotu, v ktorej má prokurátor vo veci rozhodnúť.

RS bol odsúdený v trestnom konaní v Rumunsku. Dňa 1. apríla 2020 manželka RS podala trestné oznámenie proti trom predstaviteľom justície: jednému prokurátorovi a dvom sudcom. Trestné oznámenie proti prokurátorovi sa týkalo trestných činov zneužívania konania a zneužívania funkcie. V podstate tvrdila, že prokurátor začal trestné stíhanie v rozpore s právom RS na obhajobu a obžaloval ho na základe krivej výpovede. Manželka RS ďalej obvinila dvoch sudcov zo zneužívania funkcie na základe toho, že počas odvolacieho konania nepreskúmali a nerozhodli o žiadosti o právne prekvalifikovanie skutku, čím sa dopustili porušenia práva na obhajobu.

13.

Keďže trestné oznámenie sa týkalo osôb v postavení sudcu alebo prokurátora, zaevidovalo sa na OVTČS. Prokurátor pri OVTČS začal 14. apríla 2020 proti dotknutým sudcom a prokurátorom trestné stíhanie vo veci trestných činov krivej výpovede, zneužívania konania a zneužívania funkcie.

14.

Dňa 10. júna 2021 predložil RS sudcovi pre veci týkajúce sa práv a slobôd na Curtea de Apel Craiova (Odvolací súd Craiova) sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní vedenom na OVTČS. Navrhol, aby súd stanovil lehotu, v ktorej má príslušný prokurátor o danej veci rozhodnúť.

15.

Podľa vnútroštátneho súdu Súdny dvor v rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România rozhodol, že článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa v spojení s rozhodnutím Komisie 2006/928 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa zriaďuje špecializovaný odbor prokuratúry s výlučnou právomocou na vyšetrovanie trestných činov spáchaných sudcami a prokurátormi, pokiaľ jeho zriadenie nie je odôvodnené objektívnymi a skutočnými požiadavkami súvisiacimi s riadnym výkonom spravodlivosti a nie je spojené s osobitými zárukami. Okrem toho zásada prednosti práva EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave ústavnej povahy v členskom štáte, na základe ktorej v zmysle výkladu poskytnutého Ústavným súdom tohto členského štátu súd nižšieho stupňa nesmie z vlastného podnetu vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré patrí do pôsobnosti rozhodnutia 2006/928 a ktoré považuje vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora za odporujúce tomuto rozhodnutiu alebo článku 19 ods. 1 druhému pododseku ZEÚ.

19.

Z výňatkov nálezu č. 390/2021, ktoré uviedol vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že Curtea Constituțională (Ústavný súd) uznal, že podľa článku 148 rumunskej Ústavy, ktorý upravuje vzťah medzi vnútroštátnym právom a právom EÚ, musí zabezpečiť prednosť práva EÚ. „Toto prednostné uplatňovanie však nemožno vykladať ako vylúčenie alebo popretie národnej ústavnej identity zakotvenej v článku 11 ods. 3 v spojení s ustanovením článku 152 Ústavy, ktoré je zárukou materiálneho jadra ústavnej identity Rumunska, ktorú v rámci procesu európskej integrácie nemožno relativizovať. Ústavný súd je na základe tejto ústavnej identity oprávnený zaručiť prednosť ústavy na území Rumunska (pozri mutatis mutandis nález Spolkového ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko z 30. júna 2009, 2 BvE 2/08 a i.).“ ( 6 )

Curtea Constituțională (Ústavný súd) sa ďalej domnieval, že povinnosti uložené rozhodnutím 2006/928 sú záväzné pre rumunské orgány, ktoré majú právomoc nadviazať inštitucionálnu spoluprácu s Európskou komisiou (rumunský parlament a rumunská vláda). Keďže súdy nemajú právomoc spolupracovať s politickými inštitúciami Európskej únie, nie sú týmito povinnosťami viazané. Curtea Constituțională (Ústavný súd) konštatoval, že uplatnenie bodu 7 výroku rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România, podľa ktorého súd „nemôže z vlastnej iniciatívy vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré patrí do pôsobnosti rozhodnutia 2006/928, ak sa vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora domnieva, že toto ustanovenie je v rozpore s týmto rozhodnutím alebo s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ“, nemá základ v rumunskej Ústave, lebo jej článok 148 zakotvuje prednosť práva EÚ pred odporujúcimi ustanoveniami vnútroštátneho práva. Správy Komisie Európskemu parlamentu a Rade o pokroku Rumunska v rámci mechanizmu na zaistenie spolupráce a overovania, vypracované na základe rozhodnutia 2006/928 (ďalej len „správy o MSO“), vzhľadom na svoj obsah a účinky, ktoré uviedol Súdny dvor v rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România, podľa názoru Curtea Constituțională (Ústavný súd), „nepredstavujú ustanovenia práva Únie, ktorým by mal súd priznať prednostné uplatnenie a upustiť od uplatnenia vnútroštátnych predpisov“. Vnútroštátne súdy nemôžu prednostne uplatňovať odporúčania na úkor vnútroštátneho práva, lebo správy o MSO nie sú legislatívnymi aktmi, a teda nemôžu byť v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Nález Curtea Constituțională (Ústavný súd) tak potvrdzuje záver, že predmetné ustanovenie vnútroštátneho práva je v súlade s rumunskou Ústavou vzhľadom na jej článok 148. ( 8 )

24.

Okrem toho musí vnútroštátny súd rozhodnúť, či sa má spis vrátiť s cieľom umožniť pokračovať v trestnom konaní útvaru prokuratúry, v súvislosti s ktorým sa možno s ohľadom na rozsudok Asociažia Forumul Judecătorilor din România domnievať, že jeho pôsobenie je v rozpore s právom EÚ.

25.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že si musí vybrať medzi uplatnením práva EÚ v zmysle výkladu poskytnutého Súdnym dvorom v rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România a uplatnením nálezu č. 390/2021. Ak sa sudca rozhodne uplatniť rozsudok Súdneho dvora a neuplatniť nález č. 390/2021, môže byť proti nemu začaté disciplinárne konanie v súlade s článkom 99 písm. ș) zákona č. 303/2004, lebo nerešpektovanie nálezu Curtea Constituțională (Ústavný súd) predstavuje disciplinárny delikt. V rámci takého disciplinárneho konania by mohol byť sudcovi pozastavený výkon funkcie. Vyhliadka takých následkov je spôsobilá narušiť nezávislosť sudcu pri prijímaní rozhodnutia vo veci, ktorú prejednáva.

26.

28.

Za týchto okolností Curtea de Apel Craiova (Odvolací súd Craiova) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Bráni zásada nezávislosti súdov zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 2 ZEÚ a článku 47 [Charty] vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie článku 148 ods. 2 Ústavy Rumunska, ako ho vykladá Curtea Constituțională (Ústavný súd) vo svojom rozhodnutí č. 390/2021, podľa ktorého vnútroštátne súdy nie sú oprávnené skúmať súlad vnútroštátnych ustanovení s ustanoveniami práva Únie, pokiaľ o súlade predmetných vnútroštátnych ustanovení s Ústavou rozhodol Curtea Constituțională (Ústavný súd)?

2.

Bráni zásada nezávislosti súdov zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 2 ZEÚ a článku 47 [Charty] vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie článku 99 písm. ș) [zákona č. 303/2004], ktoré umožňuje začať voči sudcom disciplinárne konanie a uložiť im disciplinárne sankcie za nerešpektovanie nálezu Curtea Constituțională (Ústavný súd) v prípade, že sudca je povinný priznať prednostné uplatnenie práva EÚ pred odôvodnením rozhodnutia Curtea Constituțională (Ústavný súd), t. j. vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré dotknutého sudcu pripravuje o právomoc uplatniť rozsudok Súdneho dvora, ktorý považuje za prednostný?

Vnútroštátny súd na podporu svojej žiadosti uviedol, že prebiehajú disciplinárne konania v súvislosti s uplatňovaním práva EÚ v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor v rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România. Tieto konania vážnym spôsobom ohrozujú nezávislosť súdov a stabilitu súdnictva. Okrem toho neistota, ktorú vytvárajú sporné vnútroštátne ustanovenia, negatívne ovplyvňuje fungovanie systému justičnej spolupráce zavedeného článkom 267 ZFEÚ.

31.

Dňa 30. júla 2021 prvá komora Súdneho dvora po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodla o zamietnutí žiadosti Curtea de Apel Craiova (Odvolací súd Craiova), aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní.

32.

Pokiaľ ide o žiadosť o skrátené konanie, článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že o návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa rozhodne v skrátenom konaní. Okrem toho pokiaľ vec vyvoláva vážne pochybnosti, ktoré sa týkajú základných otázok vnútroštátneho ústavného práva a práva EÚ, môže byť vzhľadom na osobitné okolnosti takejto veci nevyhnutné prejednať danú vec bez zbytočného odkladu. ( 9 )

33.

Rumunská vláda a Komisia boli vypočuté na pojednávaní 23. novembra 2021.

V. Prípustnosť

37.

Vnútroštátny súd uviedol, že potreba podať tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vyplýva z rozporu medzi nálezom Curtea Constituțională (Ústavný súd) č. 390/2021 a rozsudkom Asociažia Forumul Judecătorilor din România a najmä z nevyhnutnosti určiť, či vnútroštátny súd pri posudzovaní sťažnosti, ktorá mu bola predložená, môže v súlade s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora preskúmať ustanovenia o zriadení a fungovaní OVTČS s cieľom určiť, či sú v rozpore s článkom 2 a článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ako aj s článkom 47 Charty.

38.

Písomné pripomienky neobsahovali námietku neprípustnosti prejudiciálnych otázok. Na pojednávaní 23. novembra 2021 rumunská vláda i Komisia uznali, že prejudiciálne otázky sú prípustné.

42.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada nezávislosti súdnictva, zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty, bráni takému ustanoveniu vnútroštátneho práva, akým je článok 148 ods. 2 rumunskej Ústavy v zmysle výkladu poskytnutého zo strany Curtea Constituțională (Ústavný súd) v náleze č. 390/2021, podľa ktorého vnútroštátne súdy nemajú právomoc skúmať, či je v súlade s právom EÚ ustanovenie vnútroštátneho práva, ktorého ústavnosť konštatoval vo svojom náleze Curtea Constituțională (Ústavný súd).

43.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ, ktoré položil vnútroštátny súd, síce platí prezumpcia relevantnosti, účelom prejudiciálneho konania upraveného v článku 267 ZFEÚ však nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky. Naopak, ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená. ( 10 )

44.

Článok 267 ZFEÚ teda poskytuje vnútroštátnym súdom najširšiu právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že veci, o ktorých rozhodujú, vyvolávajú otázky týkajúce sa výkladu ustanovení práva EÚ potrebné na rozhodnutie sporu, ktorý im bol predložený. Z tohto dôvodu najmä súd, ktorý nerozhoduje v poslednom stupni, musí mať možnosť položiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré mu robia starosti, ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa, hoci aj Ústavným súdom, by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom EÚ. ( 11 )

48.

V uvedenej veci mal Súdny dvor odpovedať na otázku, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá výrazne zvyšuje riziko narušenia nezávislosti sudcov alebo odstraňuje záruku nezávislého disciplinárneho konania proti sudcom. Súdny dvor rozhodol, že podľa všetkého neexistuje spojitosť medzi ustanovením práva EÚ, ktorého sa otázky týkajú, konkrétne článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, a spormi pred vnútroštátnym súdom, v ktorých išlo o žalobu proti štátnej pokladnici o uhradenie určitých súm a o zníženie trestov pre „spolupracujúcich korunných svedkov“ ( 12 ). Okrem toho sa Súdny dvor domnieval, že spory vo veci samej nesúvisia s tým, že sudcovia, ktorí podali návrhy na začatie prejudiciálneho konania, môžu byť v dôsledku týchto návrhov disciplinárne stíhaní. ( 13 )

49.

Rovnako ako Komisia sa domnievam, že všetky tri prejudiciálne otázky sú prepojené a navzájom sa prekrývajú. Všetky tri otázky sa týkajú zásady nezávislosti súdnictva a toho, či sú zlučiteľné s právom EÚ vnútroštátne ustanovenia v zmysle výkladu poskytnutého Ústavným súdom, ktoré znemožňujú alebo sťažujú uplatňovanie práva EÚ vnútroštátnym súdom, najmä článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj článku 47 Charty, ako ich vykladá Súdny dvor. Okrem toho spojitosť medzi ustanoveniami práva EÚ, na ktoré tieto otázky odkazujú, konkrétne článkom 2 a článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ako aj článkom 47 Charty, a sporom vo veci samej, ktorý sa týka zákonnosti konania na OVTČS vzhľadom na rozsudok Asociažia Forumul Judecătorilor din România a nález Curtea Constituțională (Ústavný súd) č. 390/2021, je zjavná.

53.

V rozsudku z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania) ( C‑564/19 , EU:C:2021:949 , body 85 až 87 ), Súdny dvor rozhodol, že otázka položená Súdnemu dvoru, ktorá sa týka zásady nezávislosti súdnictva a možnosti zakotvenej vo vnútroštátnom práve začať disciplinárne konanie proti sudcovi za to, že podal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, je prípustná. Súdny dvor po prvé uviedol, že existuje úzka súvislosť medzi prejudiciálnou otázkou, ktorá sa týka možného disciplinárneho konania, a ďalšou prejudiciálnou otázkou, ktorej predmetom je výklad článku 267 ZFEÚ. Súdny dvor tak konštatoval, že vnútroštátny sudca chce otázkou o možnom disciplinárnom konaní v podstate zistiť, či sa pri meritórnom rozhodovaní vo veci samej bude môcť nepodriadiť rozhodnutiu súdu vyššieho stupňa bez toho, aby sa musel obávať, že sa voči jeho osobe znovu začne disciplinárne konanie. Súdny dvor ďalej rozhodol, že vnútroštátny sudca sa nachádza pred procesnou prekážkou vyplývajúcou z toho, že sa voči nemu uplatňuje vnútroštátna právna úprava, ktorú musí prekonať, skôr ako môže rozhodnúť spor vo veci samej bez vonkajšieho zásahu a úplne nezávisle.

54.

56.

V rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România Súdny dvor jasne uviedol okolnosti, za akých taký subjekt, akým je OVTČS, nespĺňa požiadavky článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj rozhodnutia 2006/928. ( 19 ) Súdny dvor tiež zopakoval svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa zásady prednosti práva EÚ, podľa ktorej vnútroštátny súd prejednávajúci vec v rámci svojej právomoci je povinný neuplatniť ustanovenie vnútroštátneho práva – či už legislatívnej alebo ústavnej povahy v zmysle výkladu poskytnutého Ústavným súdom –, ktoré je v rozpore s ustanovením práva EÚ, ktoré má priamy účinok. ( 20 )

57.

Keďže článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a referenčné kritériá stanovené v rozhodnutí 2006/928 majú priamy účinok, ( 21 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd musí v rámci hraníc svojej právomoci zabezpečiť ich plnú účinnosť tým, že v prípade potreby neuplatní odporujúce ustanovenia vnútroštátneho práva. ( 22 )

58.

Nenavrhujem prehodnotenie judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa týka súladu takého subjektu, akým je OVTČS, s právom EÚ alebo špecifického uplatnenia priameho účinku a prednosti práva EÚ v rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România. Oba parametre ( 23 ) stanovené v bode 223 uvedeného rozsudku na účely posúdenia súladu OVTČS s právom EÚ sú jasné. Navyše povinnosť vyplývajúca zo zásady priameho účinku a prednosti práva EÚ, podľa ktorej nie je možné uplatniť vnútroštátne právne predpisy, správnu prax alebo judikatúru, ktorá je v rozpore s právom EÚ a ktorú majú všetky štátne orgány – akými sú vnútroštátne súdy vrátane vnútroštátnych ústavných súdov a správne orgány – uplatňujúce pri výkone svojich právomocí právo EÚ, je nanajvýš jasná. ( 24 )

Rumunská vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že obe podmienky, ktoré Curtea Constituțională (Ústavný súd) stanovil v náleze č. 390/2021 na to, aby mohlo mať právo EÚ prednosť pred rumunskou Ústavou, sú splnené v súvislosti s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ. Podľa tejto vlády je teda článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ dostatočne jasný, presný a jednoznačný a má určitú úroveň ústavného významu, takže jeho regulačný obsah môže odôvodniť možné porušenie ústavy vnútroštátnym právom. To síce môže byť pravda, nezohľadňuje to však skutočnosť, že Súdny dvor v bode 249 rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România rozhodol, že referenčné kritériá stanovené v rozhodnutí 2006/928 majú priamy účinok. Bod 251 uvedeného rozsudku teda konštatuje, že ak sa preukáže porušenie článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ alebo rozhodnutia 2006/928, zásada prednosti práva EÚ si vyžaduje, aby vnútroštátny súd neuplatnil vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú s nimi v rozpore, a to bez ohľadu na to, či majú legislatívnu alebo ústavnú povahu.

62.

64.

V každom prípade všetky tvrdenia o národnej identite musia byť v súlade so spoločnými hodnotami uvedenými v článku 2 ZEÚ ( 32 ) a musia byť založené na nedeliteľných, univerzálnych hodnotách uvedených v druhom odseku preambuly Charty. ( 33 ) V týchto prípadoch má právny štát ( 34 ) a účinná súdna ochrana ústredné postavenie. Práve touto otázkou sa teraz budem zaoberať.

65.

Ešte predtým chcem poukázať na to, že obsah rozhodnutia Curtea Constituțională (Ústavný súd) v náleze č. 390/2021 vyvoláva závažné pochybnosti o tom, či uvedený súd rešpektuje základné zásady práva EÚ v zmysle výkladu poskytnutého Súdnym dvorom v rozsudku Asociažia Forumul Judecătorilor din România. Okrem toho Curtea Constituțională (Ústavný súd) nepodal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ s cieľom vyhnúť sa riziku nesprávneho výkladu práva EÚ.

66.

Súdny dvor mal v posledných rokoch príležitosť rozhodovať o zásade nezávislosti sudcov v členských štátoch pri uplatňovaní práva EÚ a o vzájomnom pôsobení medzi článkom 2 ZEÚ, článkom 19 ods. 1 ZEÚ, článkom 267 ZFEÚ a článkom 47 Charty. ( 35 ) Nedávny pôvod judikatúry je možné vystopovať v rozsudku z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses ( C‑64/16 , EU:C:2018:117 ). Hoci tento rozsudok je dôležitým míľnikom vo vývoji judikatúry Súdneho dvora v tejto oblasti, podľa môjho názoru nestanovuje nové pojmy, ale skôr opakuje niekoľko kľúčových zásad, ktoré už existovali v judikatúre Súdneho dvora.

69.

Pokiaľ ide o uplatniteľné ustanovenia práva EÚ, z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 19 ZEÚ je konkrétnym vyjadrením hodnoty právneho štátu, ktorú potvrdzuje článok 2 ZEÚ. Nie je preto potrebné osobitne posudzovať článok 2 ZEÚ. ( 36 ) V právnom poriadku EÚ článok 19 ZEÚ zveruje zodpovednosť za súdne preskúmanie Súdnemu dvoru a vnútroštátnym súdom. Záruka nezávislosti, ktorá je nevyhnutná pri plnení úlohy rozhodovať spory a zásadná na správne fungovanie súdnej spolupráce zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, je teda potrebná na oboch úrovniach právneho poriadku EÚ.

70.

71.

Článok 19 ZEÚ ukladá vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru povinnosť zabezpečiť plné uplatňovanie práva EÚ vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorú osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z tohto práva. ( 39 ) Článok 19 ZEÚ tak upravuje prenesený systém spravodlivosti, v ktorom si zodpovednosť za uplatňovanie práva EÚ delí Súdny dvor s vnútroštátnymi súdmi.

72.

Zásada účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva EÚ, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva EÚ, ktorá je teraz potvrdená v článku 47 Charty, v dôsledku čoho prvé z týchto ustanovení ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo EÚ, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle druhého z uvedených ustanovení. ( 40 ) Na jednej strane tak Súdny dvor v rozsudku z 20. apríla 2021, Repubblika ( 41 ), rozhodol, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má uplatniť v súvislosti so žalobou, ktorej účelom je spochybniť súlad ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sú údajne spôsobilé narušiť nezávislosť súdnictva, s právom EÚ. Na druhej strane článok 47 Charty zakotvuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom pre každého, koho práva a slobody zaručené právom EÚ boli porušené.

73.

Keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasné, či sa RS v spore vo veci samej dovoláva práva, ktoré mu priznáva ustanovenie práva EÚ, zdá sa, že v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty ( 42 ) sa jej článok 47 ako taký nemôže uplatniť na spor vo veci samej. Vzhľadom na to, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo EÚ, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty, sa však posledné uvedené ustanovenie musí náležite zohľadniť na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. ( 43 )

76.

Situácia je ešte vážnejšia v dôsledku potenciálnej hrozby, že podľa článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004 sa za nerešpektovanie rozhodnutia Curtea Constituțională (Ústavný súd) môže začať disciplinárne stíhanie a môžu byť uložené disciplinárne sankcie sudcovi. ( 44 )

77.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva EÚ a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. ( 45 )

78.

Súdny dvor ustálene konštatuje, že podľa zásady spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ má každý vnútroštátny súd ako orgán členského štátu, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, povinnosť v plnej miere použiť priamo uplatniteľné právo EÚ a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom nesmie uplatniť nijaké ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by s ním bolo prípadne v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr než právny predpis EÚ. ( 46 )

82.

Medzi tieto zakázané vonkajšie zásahy alebo tlaky patria rozhodnutia vnútroštátneho Ústavného súdu, akým je nález Curtea Constituțională (Ústavný súd) č. 390/2021, ktorého cieľom je zabrániť ostatným vnútroštátnym súdom – konajúcim na základe právomoci, ktorú im priznáva vnútroštátne právo – v zabezpečovaní plného uplatňovania práva EÚ a súdnej ochrany práv jednotlivcov, ktoré z neho vyplývajú.

83.

Curtea Constituțională (Ústavný súd) si v náleze č. 390/2021 podľa môjho názoru neoprávnene prisvojil právomoc v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, so zásadou prednosti práva EÚ a so základnou požiadavkou na nezávislé súdnictvo.

84.

Ustanovenie vnútroštátneho práva alebo vnútroštátna prax, podľa ktorých sú nálezy Ústavného súdu záväzné pre iný vnútroštátny súd, ktorý má podľa vnútroštátneho práva právomoc na uplatňovanie práva EÚ, nemôžu posledný uvedený súd zbaviť nezávislosti pri uplatňovaní tohto práva a zabezpečovaní účinnej právnej ochrany v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Také ustanovenia a prax narúšajú účinnosť práva EÚ vrátane zásady právneho štátu, ktorá je zakotvená v článku 2 ZEÚ. ( 54 ) V tomto smere treba pripomenúť, že v rozsudku z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses ( C‑64/16 , EU:C:2018:117 , bod 36 ), Súdny dvor uviedol, že samotná existencia účinného súdneho preskúmania určeného na zabezpečenie súladu s právom EÚ je podstatou právneho štátu.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) V tomto rozsudku išlo o výklad článku 2, článku 4 ods. 3, článku 9 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 67 ods. 1 a článku 267 ZFEÚ, článku 47 Charty a rozhodnutia Komisie 2006/928/ES z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii ( Ú. v. EÚ L 354, 2006, s. 56 ).

( 3 ) Pozri bod 5 výroku uvedeného rozsudku.

( 4 ) Nález č. 390 z 8. júna 2021 o zamietnutí námietky rozporu s Ústavou, pokiaľ ide o ustanovenia článkov 88 1 až 88 9 zákona č. 304/2004 o organizácii súdnictva, ako aj mimoriadne nariadenie vlády č. 90/2018, ktorým sa zavádzajú niektoré opatrenia týkajúce sa fungovania Odboru povereného vyšetrovaním trestných činov spáchaných v súdnictve (Secžia pentru investigarea infracžiunilor din justižie), uverejnený v Monitorul Oficial al României č. 612 z 22. júna 2021 (ďalej len „nález č. 390/2021“).

( 5 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 826 z 13. septembra 2005.

( 6 ) Pozri nález č. 390/2021, bod 81.

( 13 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 54 ). Súdny dvor síce konštatoval, že otázky položené vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sú neprípustné, rozhodol však, že vnútroštátne ustanovenia, na základe ktorých vnútroštátni sudcovia môžu byť vystavení disciplinárnym konaniam z dôvodu, že predložili Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, nie sú prípustné. Samotná vyhliadka, že proti nim môžu byť prípadne začaté disciplinárne konania z dôvodu, že predložili taký návrh, môže ohroziť účinný výkon právomoci voľnej úvahy pri podávaní návrhov na Súdny dvor a funkcií vnútroštátnych súdov, pokiaľ ide o uplatňovanie práva EÚ. Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 58 ). Súdny dvor ďalej poukázal na to, že za takých okolností môže byť vnútroštátne opatrenie alebo prax dôvodom na podanie žaloby pre nesplnenie povinnosti. Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 47 ).

( 14 ) Pozri prístup, ktorý navrhol generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch prednesených vo veci IG a i. ( C‑379/19 , EU:C:2021:174 , bod 40 ).

( 15 ) Pozri analogicky rozsudok z 20. apríla 2021, Repubblika ( C‑896/19 , EU:C:2021:311 , bod 33 ).

( 17 ) Pozri tiež rozsudok z 21. decembra 2021, QN a i. ( C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 140 ). Vo veci C‑379/19, ktorá vznikla v kontexte trestného konania týkajúceho sa okrem iného korupčných trestných činov, žiadali obžalovaní vylúčenie dôkazov v súlade s rozhodnutiami vo viacerých nálezoch Curtea Constituțională (Ústavný súd). Vnútroštátny súd mal pochybnosti o zlučiteľnosti týchto nálezov – ich nerešpektovanie mohlo viesť k disciplinárnej zodpovednosti sudcov podieľajúcich sa na rozhodnutí podľa článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004 – s požiadavkou nezávislosti súdov. Vnútroštátny súd rozhodol predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu okrem iného článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Súdny dvor rozhodol, že tieto otázky sú prípustné.

( 18 ) Rozsudok z 11. decembra 2018, Weiss a i. ( C‑493/17 , EU:C:2018:1000 , bod 19 a tam citovaná judikatúra).

( 19 ) Pozri rozsudok Asociažia Forumul Judecătorilor din România, bod 223.

( 20 ) Na základe zásady prednosti práva EÚ sa členský štát nesmie odvolávať na ustanovenia svojho vnútroštátneho práva, a to dokonca ani ústavnej povahy, ak sa tým narúša jednota a účinnosť práva EÚ. Podľa ustálenej judikatúry sú účinky zásady prednosti práva EÚ záväzné pre všetky orgány členských štátov, pričom nie sú ohrozené ustanoveniami vnútroštátneho práva vrátane ustanovení ústavnej povahy. Rozsudky z 8. septembra 2010, Winner Wetten ( C‑409/06 , EU:C:2010:503 , bod 61 ), a zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Menovanie) ( C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 157 ). Pozri tiež rozsudok Asociažia Forumul Judecătorilor din România, bod 243 a nasl., najmä bod 251 a tam citovanú judikatúru.

( 27 ) Pozri analogicky rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 166 ), a z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 79 ). V bode 173 stanoviska 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 ( EU:C:2014:2454 ) Súdny dvor pripomenul, že členským štátom prislúcha, aby najmä na základe zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ zabezpečili na svojich územiach uplatňovanie a dodržiavanie práva EÚ. Podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku navyše členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej a osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv alebo aktov inštitúcií EÚ.

( 28 ) Okrem iného napríklad štatút štátu ako republiky (rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09 , EU:C:2010:806 , bod 92 ) a rozdelenie právomocí v rámci členského štátu spolu s vnútornou reorganizáciou týchto právomocí (rozsudky z 21. decembra 2016, Remondis, C‑51/15 , EU:C:2016:985 , body 40 a 41 , a z 18. júna 2020, Porin kaupunki, C‑328/19 , EU:C:2020:483 , bod 46 ).

( 29 ) Rozsudok z 5. júna 2018, Coman a i. ( C‑673/16 , EU:C:2018:385 , bod 43 ).

( 30 ) Hoci Curtea Constituțională (Ústavný súd) konkrétne odkazuje na „ústavnú identitu“, podľa môjho názoru je výraz národná identita uvedený v článku 4 ods. 2 ZEÚ zastrešujúcim pojmom, ktorý môže označovať spoločenskú/kultúrnu i politickú/ústavnú identitu. Odkaz na národnú identitu podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ však členskému štátu neumožňuje odchýliť sa od kľúčových, základných hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ vrátane právneho štátu. Ochrana národnej identity teda neodôvodňuje nedodržiavanie týchto hodnôt. Navyše národná identita prezentovaná ako ústavná identita nemôže predstavovať absolútnu výnimku alebo výhradu vo vzťahu k zásade prednosti práva EÚ.

( 37 ) Rozsudok Asociažia Forumul Judecătorilor din România, body 194 a 195 a tam citovaná judikatúra.

( 38 ) Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, uvedené ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na to, či členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa tak má uplatniť najmä voči všetkým vnútroštátnym orgánom spôsobilým rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva EÚ v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje toto právo. Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , body 33 a 34 a tam citovaná judikatúra). Pôsobnosť článku 47 Charty je so zreteľom na konanie členských štátov vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom vtedy, keď vykonávajú právo EÚ. Rozsudok zo 14. júna 2017, Online Games a i. ( C‑685/15 , EU:C:2017:452 , bod 55 ).

( 39 ) Rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 167 a tam citovaná judikatúra).

( 40 ) Rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 168 a tam citovaná judikatúra). Zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva EÚ, ktorá je uvedená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, je všeobecnou zásadou práva EÚ, ktorá vyplýva zo spoločných ústavných tradícií členských štátov, zakotvených v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a ktorá je potvrdená v článku 47 Charty. Rozsudky z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 110 ) a z 21. decembra 2021, QN a i. ( C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 219 ).

( 44 ) Zdá sa, že nedávna judikatúra potvrdzuje, že ochrana nezávislosti súdnictva nevylučuje možnosť, aby sudca mohol byť v určitých, veľmi výnimočných prípadoch disciplinárne zodpovedný v dôsledku svojich rozhodnutí: rozsudok z 21. decembra 2021, QN a i. ( C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , body 238 až 240 a citovaná judikatúra). Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že účinok článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004, podľa ktorého riadni vnútroštátni sudcovia podliehajú disciplinárnej zodpovednosti za nerešpektovanie rozhodnutí Curtea Constituțională (Ústavný súd), sa neobmedzuje na takéto veľmi výnimočné prípady. Súdny dvor tak rozhodol, že článok 2, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a rozhodnutie 2006/928 bránia takému ustanoveniu vnútroštátneho práva, akým je článok 99 písm. ș) zákona č. 303/2004 v rozsahu, v akom stanovuje, že akékoľvek nerešpektovanie rozhodnutí vnútroštátneho Ústavného súdu všeobecnými vnútroštátnymi sudcami vedie k ich disciplinárnej zodpovednosti. Rozsudok z 21. decembra 2021, QN a i. ( C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , body 241 a 242 ). Súdny dvor tiež rozhodol, že prednosť práva EÚ bráni tomu, aby boli vnútroštátnym sudcom uložené disciplinárne sankcie v prípade, keď pri výkone ich riadnej súdnej právomoci zastávajú po získaní odpovede na návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ názor, že judikatúra ich vnútroštátneho Ústavného súdu je v rozpore s právom EÚ a neuplatnia ju. Rozsudok z 21. decembra 2021, QN a i. ( C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 260 ).

( 51 ) Článok 19 ods. 1 ZEÚ ďalej odráža autonómnu povahu právneho poriadku EÚ. Pozri rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 , body 33 až 36 a tam citovanú judikatúru).

( 52 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov) ( C‑192/18 , EU:C:2019:924 , body 104 a 105 a tam citovanú judikatúru).

( 53 ) Rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) ( C‑619/18 , EU:C:2019:531 , body 71 a 72 ).

( ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2010, Winner Wetten ( C‑409/06 , EU:C:2010:503 , body 56 a 57 ).