C-466/21

proti

Deutsche Lufthansa AG,

Európskej komisii

„Odvolanie – Štátna pomoc – Odvetvie leteckej dopravy – Pomoc poskytnutá Nemeckom na prevádzku letiska Frankfurt‑Hahn – Rozhodnutie o nevznesení námietok – Žaloba o neplatnosť – Postavenie ‚zainteresovanej strany‘ – Ochrana procesných práv – Pojem ‚celkový scenár‘“

1.

Svojím odvolaním sa Land Rheinland‑Pfalz (Spolková krajina Porýnie‑Falcko, Nemecko, ďalej len „spolková krajina“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 19. mája 2021 vo veci Deutsche Lufthansa/Komisia ( T‑218/18 , neuverejnený, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2021:282 ), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie C(2017) 5289 final z 31. júla 2017 o štátnej pomoci SA.47969 (2017/N), ktorú poskytlo Nemecko v súvislosti s pomocou na prevádzku letiska Frankfurt‑Hahn (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Spolková republika Nemecko 7. apríla 2017 oznámila Komisii svoj zámer poskytnúť pomoc na prevádzku letiska Frankfurt‑Hahn z dôvodu jeho stratovosti (ďalej len „sporná pomoc“). Letisko prevádzkuje spoločnosť Flughafen Frankfurt‑Hahn, GmbH, (ďalej len „FFHG“).

5.

V napadnutom rozhodnutí Komisia v podstate rozhodla, že nie je potrebné začať formálne vyšetrovacie konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, pretože hoci opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je zlučiteľné s vnútorným trhom podľa odseku 3 písm. c) tohto článku. Komisia v napadnutom rozhodnutí konkrétne uviedla, že v spádovej oblasti letiska Frankfurt‑Hahn sa nenachádzajú žiadne iné letiská.

6.

9.

DLH predložila Všeobecnému súdu v podstate jediný žalobný dôvod.

10.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že Komisia správne nezohľadnila všetky kritériá týkajúce sa spádovej oblasti letiska Frankfurt‑Hahn, ktoré mala posúdiť podľa usmernení o štátnej pomoci letiskám a leteckým spoločnostiam ( Ú. v. EÚ C 99, 2014, s. 3 ), a preto Komisii jej nedostatočná a neúplná analýza neumožnila rozptýliť všetky pochybnosti o zlučiteľnosti spornej pomoci s vnútorným trhom. Všeobecný súd tak čiastočne vyhovel jedinému žalobnému dôvodu spoločnosti DLH a zrušil sporné rozhodnutie.

III. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

A. Návrhy v hlavnom odvolaní

B. Návrhy v konaní o vzájomnom odvolaní podanom spoločnosťou DLH

14.

DLH vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zamieta druhú výhradu z prvej časti jej jediného žalobného dôvodu, a uložil spolkovej krajine povinnosť nahradiť trovy konania.

15.

Spolková krajina navrhuje, aby Súdny dvor zamietol vzájomné odvolanie spoločnosti DLH, zrušil napadnutý rozsudok, s konečnou platnosťou zamietol žalobu proti spornému rozhodnutiu a uložil spoločnosti DLH povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

16.

19.

Spolková krajina navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel vzájomnému odvolaniu Komisie, zrušil napadnutý rozsudok, s konečnou platnosťou zamietol žalobu proti spornému rozhodnutiu a uložil spoločnosti DLH povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

20.

DLH, spolková krajina a Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. novembra 2022.

IV. Analýza

21.

23.

V bodoch 39 až 56 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate rozhodol, že DLH je „zainteresovanou stranou“ v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia (EÚ) 2015/1589 ( 2 ), a to z dvoch dôvodov. Na jednej strane Všeobecný súd v bode 50 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporná pomoc poskytnutá letisku Frankfurt‑Hahn by mohla ovplyvniť konkurenčné postavenie letiska Frankfurt nad Mohanom, ktoré je hlavným uzlovým letiskom DLH, a tým ovplyvniť záujmy tejto leteckej spoločnosti. Na druhej strane v bodoch 51 až 54 tohto rozsudku zdôraznil, že sporná pomoc tým, že letisku Frankfurt‑Hahn umožnila pokračovať v činnosti, umožnila spoločnosti Ryanair zachovať konkurenčný tlak, ktorý vyvíja na DLH pri odletoch z tohto letiska.

24.

V bodoch 61 až 64 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate rozhodol, že z analýzy žaloby o neplatnosť ako celku vyplýva, že DLH namietala, že Komisia porušila jej procesné práva tým, že rozhodla nezačať formálne vyšetrovacie konanie.

2.

Posúdenie

27.

Ak zhrnieme klasickú judikatúru, akt sa osoby „priamo týka“, ak existuje priamy vzťah medzi napadnutým aktom a jej právnou situáciou, ( 3 ) a akt sa osoby „osobne týka“, ak sa jej dotýka na základe určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe. ( 4 )

28.

Ako už bolo uvedené, tieto dve podmienky majú odlišnú povahu v tom, že priama dotknutosť sa v zásade týka právnej situácie žalobcu, zatiaľ čo osobná dotknutosť sa týka výlučne faktickej situácie žalobcu. ( 5 )

29.

Podľa konsolidovanej judikatúry, ktorá sa datuje od rozsudkov Cook/Komisia ( 7 ) a Matra/Komisia ( 8 ), ak Komisia bez začatia formálneho vyšetrovacieho konania rozhodnutím prijatým na konci predbežnej fázy konštatuje, že pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom, príslušné strany môžu dosiahnuť dodržanie svojich procesných práv len vtedy, ak majú možnosť napadnúť toto rozhodnutie na súde Únie. Návrh na zrušenie takéhoto rozhodnutia podaný „zainteresovanou stranou“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ sa tak vyhlási za prípustný, ak chce žalobca podaním návrhu zachovať svoje procesné práva, ktoré má podľa posledného uvedeného ustanovenia. ( 9 ) V takomto prípade žalobca na rozdiel od osoby, ktorá spochybňuje dôvodnosť rozhodnutia prijatého na konci formálneho vyšetrovacieho konania, nemusí preukázať, že má osobitné postavenie v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Plaumann, o ktoré by išlo najmä vtedy, ak by jeho postavenie na trhu bolo „podstatne ovplyvnené“ pomocou, ktorá je predmetom predmetného rozhodnutia. ( 10 )

31.

Pojem „zainteresovaná strana“ normotvorca Únie spresnil v článku 1 písm. h) nariadenia (ES) č. 659/1999 ( 11 ), na ktorý nadväzuje článok 1 písm. h) nariadenia 2015/1589, ktorý vymedzuje pojem „zainteresovaná strana“ ako „akýkoľvek členský štát a akúkoľvek osobu, podnikateľa alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia“. Hoci teda tento pojem zahŕňa najmä podnik, ktorý konkuruje príjemcovi pomoci, podľa ustálenej judikatúry odkazuje na neurčitý okruh osôb. ( 12 ) Súdny dvor napríklad pripustil, že podniky, ktoré nie sú priamymi konkurentmi príjemcu pomoci, môžu byť považované za „zainteresované strany“, ak sa z právneho hľadiska dostatočne preukáže, že pomoc môže mať konkrétny vplyv na ich situáciu. ( 13 )

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd vyložil pojem „nepriamy konkurent“ príliš široko, čo ho viedlo k nesprávnemu záveru, že DLH je „zainteresovanou stranou“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora. Na jednej strane Všeobecný súd nedodržal požiadavky rozsudkov Kronoply a Rakúsko/Scheucher‑Fleisch a i. ( 14 ), v ktorých Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o dôkaz existencie nepriamej konkurencie, je potrebné preukázať po prvé, že príjemca pomoci a nepriamy konkurent sú v konkurenčnom vzťahu, aspoň pokiaľ ide o časť ich činnosti, a po druhé, že pomoc môže ovplyvniť konkurenčné postavenie uvedeného konkurenta. Na druhej strane Všeobecný súd nekonštatoval skutočné vplyvy predmetnej pomoci na letisko Frankfurt nad Mohanom, najmä na jeho ziskovosť, a na ponuky letov spoločnosti DLH z letiska Frankfurt nad Mohanom, ako aj spoločnosti Ryanair z letiska Frankfurt‑Hahn.

34.

Hoci je pravda, ako uvádza Komisia, že Všeobecný súd chcel zrejme v bodoch 45 a 46 napadnutého rozsudku charakterizovať vzťah medzi príjemcom spornej pomoci, FFHG, a žalobkyňou, DLH, ako vzťah nepriamej hospodárskej súťaže, výklad prijatý judikatúrou, pokiaľ ide o otázku, či podnik, ktorý nie je priamym konkurentom príjemcu pomoci, je „zainteresovanou stranou“, je oveľa širší než ten, ktorý uvádza Komisia.

35.

Pokiaľ ide o prvú námietku, ktorou Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že nezohľadnil to, že predpokladom existencie nepriamej konkurencie je, že žalobca a príjemca pomoci si konkurujú aspoň v časti svojej činnosti, treba uviesť, že táto námietka sa zakladá na rozsudkoch Kronoply a Rakúsko/Scheucher‑Fleisch.

39.

Žalobcovia, ktorými boli podniky špecializované na porážku a rozrábku zvierat, na ktoré sa uvedená známka nevzťahovala, boli považovaní za zainteresované strany ako priami konkurenti podnikov vykonávajúcich rovnakú činnosť, na ktorú sa známka kvality vzťahovala, a ako nepriami konkurenti maloobchodníkov s uvedenou známkou. Súdny dvor tak uznal postavenie „nepriamych konkurentov“ v prípade podnikov, ako sú žalobcovia, ktoré nepôsobia na rovnakej úrovni ako maloobchodníci, a preto si s nimi nekonkurujú v žiadnej časti svojej činnosti. ( 15 )

40.

Okrem toho sú tieto rozsudky súčasťou línie judikatúry, v ktorej Súdny dvor podľa môjho názoru dospel k záveru, že postavenie „zainteresovanej strany“ prináleží podnikom, ktoré nie sú priamymi konkurentmi príjemcu, v širšom rozsahu situácií, než tvrdí Komisia v tomto prípade. Dobrým príkladom tohto prístupu Súdneho dvora je rozsudok 3F.

41.

V tejto veci išlo o dánske nariadenie zahŕňajúce daňové opatrenia, ktoré sa vzťahovalo na dánsky medzinárodný register lodí. Podľa tohto nariadenia tento register na jednej strane umožňoval majiteľom lodí, ktorých plavidlá v ňom boli zaregistrované, zamestnávať námorníkov, ktorí boli štátnymi príslušníkmi tretích krajín, a vyplácať im odmenu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi týchto tretích krajín, ktorá bola nižšia než odmena vyplývajúca z uplatňovania dánskych právnych predpisov. Na druhej strane boli všetci námorníci zamestnaní na týchto lodiach oslobodení od dane z príjmu, čo znamenalo zníženie mzdových nárokov týchto námorníkov voči majiteľom lodí.

45.

V tomto rozsudku bolo dôvodom na uznanie odvolateľa vo forme združenia ako „zainteresovanej strany“ to, že predmetná pomoc bola poskytnutá v rámci predaja majetku komplexu Nürburgring súkromnému podniku, ktorý sa snažil maximalizovať zisk, a že to narúša ciele odvolateľa v oblasti všeobecného záujmu a jeho samotnú existenciu, ktorá bola osobitne spojená s okruhom Nürburgring. ( 18 )

46.

Preto námietku Komisie, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď od spoločnosti DLH nevyžadoval dôkaz, že si s letiskom Frankfurt‑Hahn konkuruje, hoci len čiastočne, nemožno podľa môjho názoru akceptovať.

47.

Pokiaľ ide o druhú námietku, ktorou Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že implicitne dospel k záveru, že na účely označenia podniku, ktorý nekonkuruje príjemcovi pomoci, za „zainteresovanú stranu“ nie je potrebné zistiť skutočné účinky, ktoré vznikli poskytnutím pomoci, treba uviesť, že Komisia sa opäť odvoláva na rozsudky Kronoply a Rakúsko/Scheucher‑Fleisch.

51.

Okrem toho rozsudky 3F a Nürburgring, o ktorých sa hovorí vyššie, len potvrdzujú, že zistenie skutočných účinkov pomoci nie je nevyhnutné na to, aby sa dospelo k záveru, že podnik, ktorý nie je priamym konkurentom príjemcu, možno kvalifikovať ako „zainteresovanú stranu“.

52.

Tejto druhej námietke teda podľa mňa nemožno vyhovieť.

2) O tom, že žalobkyňa nepreukázala, že boli dotknuté jej právne záujmy alebo právne postavenie

53.

Na podporu svojho výkladu Komisia uvádza rozsudky 3F a Nürburgring. Pokiaľ ide o prvý rozsudok, zrejme sa domnieva, že žalobkyňa, odborová organizácia námorníkov, bola uznaná za „zainteresovanú stranu“ z dôvodu, že poskytnutie pomoci ovplyvnilo jej právne postavenie tým, že zmenilo jej vyjednávaciu pozíciu vo vzťahu k niektorým dánskym majiteľom lodí , čo podľa môjho názoru odráža nesprávne chápanie rozsudku. Ako už bolo vysvetlené vyššie, toto uznanie totiž podľa Súdneho dvora vyplývalo z vplyvu na konkurenčné postavenie tohto odborového zväzu vo vzťahu k ostatným odborovým zväzom námorníkov v rámci vyjednávania o kolektívnych zmluvách, čo malo následné dôsledky na schopnosť uvedeného odborového zväzu získavať členov. ( 21 ) Za týchto okolností nebola potrebná žiadna zmena právneho postavenia žalobkyne. Pokiaľ ide o druhý rozsudok, Komisia tvrdí, že zmenu právnej situácie, ktorá umožňuje dospieť k záveru, že odvolateľ je „zainteresovanou stranou“, vysvetľuje skutočnosť, že cieľ všeobecného záujmu sledovaný odvolateľom sa stal „právne neuskutočniteľným“, keďže príjemcom pomoci a nadobúdateľom komplexu Nürburgring bol súkromný podnik. Zdá sa teda, že Komisia tvrdí, že poskytnutie predmetnej pomoci by malo za následok budúcu zmenu právneho postavenia odvolateľa. Ja sa domnievam, že záver Súdneho dvora je založený na nezlučiteľnosti cieľa sledovaného odvolateľom a cieľa podniku, ktorý pomoc dostáva, bez akéhokoľvek zohľadnenia napríklad možného neskoršieho zániku odvolateľa. ( 22 )

56.

Nerelevantnosť kritéria zásahu do právnych záujmov alebo právneho postavenia žalobcu v tomto posúdení by navyše nemala byť prekvapujúca. Ako už bolo v týchto návrhoch vysvetlené, aktívna legitimácia „zainteresovanej strany“ vo vzťahu k rozhodnutiu o vyhlásení pomoci za zlučiteľnú na konci konania o predbežnom preskúmaní pomoci má v skutočnosti zmierniť podmienku, podľa ktorej sa vec musí žalobcu „osobne týkať“ v zmysle článku 263 štvrtého pododseku ZFEÚ, ako ju Súdny dvor vyložil vo svojej judikatúre vyplývajúcej z rozsudku Plaumann. Postavenie „zainteresovanej strany“ je teda vyjadrením relevantného právneho kritéria na účely posúdenia podmienky osobnej dotknutosti stanovenej v ZFEÚ. Ako už bolo vysvetlené, tá sa týka skutkovej , a nie právnej situácie žalobcu.

60.

Prvá oblasť judikatúry sa týka výkladu podmienky „priamej dotknutosti“, a preto z vyššie uvedených dôvodov nie je vôbec relevantná.

61.

Druhá oblasť judikatúry sa týka ustanovenia Štatútu Súdneho dvora, podľa ktorého majú právo vo veciach prejednávaných pred Súdnym dvorom vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci orgány, úrady a agentúry Únie a akákoľvek iná osoba, ktorá preukáže oprávnený záujem na rozhodnutí veci. Podľa tejto ustálenej judikatúry záujem na rozhodnutí veci znamená priamy a aktuálny záujem na tom, aby sa vyhovelo strane, ktorú má vedľajší účastník v úmysle podporiť, čo znamená nutnosť overiť, či sa rozhodnutie Komisie žiadateľa o vstup do konania priamo týka a či je jeho záujem na výsledku sporu istý. Ako pripomína Komisia, Súdny dvor spresnil, že záujem na rozhodnutí veci možno v zásade považovať za dostatočne priamy len vtedy, ak toto rozhodnutie môže zmeniť právne postavenie žiadateľa o vstup do konania. ( 25 ) Ide však o posúdenie podobné posúdeniu priamej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého pododseku ZFEÚ a ako také nie je vhodné na transpozíciu do rámca výkladu pojmu „zainteresovaná strana“. V každom prípade tento exegetický výsledok vyplýva z vyváženia, špecifického pre daný vstup do konania, medzi potrebou umožniť lepšie posúdenie rámca vecí a potrebou vyhnúť sa množstvu jednotlivých vstupov do konania, ktoré by mohli ohroziť efektívnosť a hladký priebeh konania. ( 26 )

62.

Rozsudok

Montessori ( 27 ) je v tejto súvislosti irelevantný, ako už Súdny dvor rozhodol v rozsudku Nürburgring. V prvom uvedenom rozsudku totiž nešlo o otázku postavenia osoby alebo podniku ako „zainteresovanej strany“, ale o prípadný priamy zásah vzhľadom na rozhodnutie Komisie, ktorým sa zachovali účinky predmetných vnútroštátnych opatrení, ktorými sa zaviedla schéma pomoci, do právneho postavenia sťažovateľa, ktorý tvrdí, že ho tieto opatrenia stavajú do nevýhodného konkurenčného postavenia. ( 28 )

Treba najprv jednak pripomenúť, že v rámci odvolania sa preskúmanie Súdnym dvorom zameriava najmä na overenie toho, či Všeobecný súd z právneho hľadiska odpovedal dostatočne na všetky tvrdenia, ktoré uviedol žalobca, a jednak, že dôvod založený na neodpovedaní Všeobecného súdu na tvrdenia predložené v prvostupňovom konaní predstavuje v podstate tvrdenie, že došlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia, ktorá vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd na základe článku 53 prvého odseku tohto Štatútu a článku 117 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora však treba dodať, že Všeobecný súd nemusí vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a že odôvodnenie Všeobecného súdu môže teda byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie. ( 29 )

66.

Treba poznamenať, že Komisia vo svojich písomných podaniach na prvom stupni dôrazne spochybnila tvrdenie, že lety, ktoré ponúka spoločnosť Ryanair s odletom z letiska Frankfurt‑Hahn, konkurujú letom do tých istých destinácií, ktoré ponúka DLH s odletom z letiska Frankfurt nad Mohanom.

67.

V tejto súvislosti Komisia najmä zdôraznila po prvé, že DLH využíva letisko vo Frankfurte nad Mohanom ako uzol a že prevažnú väčšinu jej cestujúcich tvoria tranzitní cestujúci, zatiaľ čo spoločnosť Ryanair prevádzkuje s odletom z letiska Frankfurt‑Hahn nízkonákladové lety z miesta na miesto ( point‑to‑point ), a po druhé, že údajné dôkazy predložené spoločnosťou DLH Všeobecnému súdu neobsahovali žiadne informácie potvrdzujúce existenciu takejto konkurencie, napríklad údaje o vývoji počtu cestujúcich a ziskovosti leteckých liniek, ktoré DLH prevádzkuje súbežne so spoločnosťou Ryanair. ( 30 )

4) O porušení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena pri určovaní existencie hospodárskej súťaže medzi letiskami Frankfurt‑Hahn a Frankfurt nad Mohanom

71.

Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa na odôvodnenie prípustnosti žaloby spoločnosti DLH opiera o údajnú hospodársku súťaž medzi letiskom Frankfurt nad Mohanom a letiskom Frankfurt‑Hahn a o vplyv spornej pomoci na letisko Frankfurt nad Mohanom, hoci v žalobe o neplatnosť takéto argumenty neboli uvedené.

72.

Hoci Komisia tvrdí, že boli porušené pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, zdá sa mi, že z bližšieho preskúmania jej námietky vyplýva, že smeruje skôr k napadnutiu toho, že Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti.

73.

Treba konštatovať, že v úvodnej časti tejto žaloby (bod 48), ako aj v časti týkajúcej sa odôvodnenosti sporného rozhodnutia (body 117 a 118) sa DLH snaží preukázať, že dotovanie spoločnosti Ryanair zo strany spoločnosti FFHG umožnilo tejto leteckej spoločnosti presunúť sa na väčšie letiská, najmä na letisko Frankfurt nad Mohanom, a že správca tohto letiska odvtedy uplatňuje stratégiu prilákania nízkonákladových leteckých spoločností. V tejto súvislosti kritizuje vymedzenie spádovej oblasti letiska Frankfurt‑Hahn vykonané Komisiou v rámci jej analýzy zlučiteľnosti predmetnej pomoci s vnútorným trhom, a najmä bod 46 sporného rozhodnutia.

77.

Domnievam sa však, že za týchto okolností by len mimoriadne ústretový výklad tejto žaloby, ktorý by zahŕňal logický postup zameraný na odhalenie implicitného, ale nevyhnutného významu jej znenia, mohol viesť k záveru, že sa DLH domnieva, že tieto dve letiská sú v konkurenčnom vzťahu, a teda zohľadniť tento prvok pri posudzovaní toho, či DLH z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že predmetná pomoc môže mať konkrétny vplyv na jej situáciu.

78.

Keďže sa teda Všeobecný súd dopustil porušenia zásady kontradiktórnosti, navrhujem, aby Súdny dvor tejto námietke vyhovel.

5) O nesprávnom právnom posúdení toho, či by poskytnutie predmetnej pomoci malo konkrétny vplyv na situáciu spoločnosti DLH tým, že by narušilo prevádzku letiska Frankfurt nad Mohanom

82.

Išlo o grécke nariadenie, ktoré malo za následok zníženie výkupných cien platených výrobcom energie z obnoviteľných zdrojov, akým bola odvolateľka, a ktorého cieľom bolo opätovne pokryť deficit osobitného účtu, ktorý bol predtým vytvorený legislatívnou cestou na financovanie výkupných cien najmä v prospech týchto výrobcov. Tento účet bol v zásade financovaný z osobitného príspevku uloženého spotrebiteľom a z ďalších zdrojov, napríklad príjmov príslušných účastníkov trhu. Podľa odvolateľky toto nariadenie viedlo k poskytnutiu pomoci dodávateľom elektrickej energie, pretože im povinnosť platiť príspevok stanovená nebola. Ak by sa týmto dodávateľom uložila povinnosť platiť príspevok s cieľom vyrovnať uvedený deficit, majetková situácia odvolateľky by podľa jej názoru bola priaznivejšia, pretože by nebolo potrebné znížiť výkupné ceny, z ktorých mala prospech.

83.

Pokiaľ ide o otázku, či pomoc mohla mať konkrétny vplyv na situáciu odvolateľky, Súdny dvor v tomto rozsudku uviedol, že hoci zásah do jej záujmov môže byť len potenciálny, riziko konkrétneho vplyvu na tie isté záujmy musí byť preukázané z právneho hľadiska dostatočne . ( 32 ) Inými slovami, relevantným kritériom je podľa Súdneho dvora kritérium existencie potenciálnej príčinnej súvislosti, ktorá je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná, medzi údajnou pomocou a konkrétnym narušením záujmov alebo postavenia dotknutého podniku na trhu. ( 33 )

84.

V súlade s týmito zásadami Súdny dvor potvrdil záver Všeobecného súdu, že odvolateľka nevysvetlila, akým spôsobom by mohlo mať prípadné oslobodenie dodávateľov elektrickej energie vplyv na stanovenie nových výkupných cien uplatniteľných v jej prípade, keďže vykonané úpravy mali predovšetkým vyvážiť nadmernú kompenzáciu, ktorá bola predtým poskytnutá týmto výrobcom. ( 34 )

88.

V bode 50 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate rozhodol, že keďže letisko Frankfurt nad Mohanom je hlavným strediskom letovej prevádzky spoločnosti DLH a nachádza sa v blízkosti letiska, ktoré je príjemcom spornej pomoci, DLH má záujem na tom, aby prevádzka letiska Frankfurt nad Mohanom nebola narušená prípadným zásahom do jeho konkurenčného postavenia, ktorý by mohol vyplynúť z poskytnutia spornej pomoci.

89.

Takto vytvorená príčinná súvislosť obsahuje podľa môjho názoru zjavnú medzeru.

90.

Všeobecný súd nezistil žiadne dôkazy o tom, že by prípadný konkurenčný tlak na letisko Frankfurt nad Mohanom mal negatívne dôsledky pre jeho zákazníkov, ako je DLH. V tejto súvislosti súhlasím s konštatovaním spolkovej krajiny, že argumentácia založená na všeobecných úvahách o politike hospodárskej súťaže by dokonca mohla viesť k opačnému predpokladu, pretože by letisko Frankfurt nad Mohanom bolo v dôsledku konkurenčného tlaku prinútené ponúkať lepšie zmluvné podmienky leteckým spoločnostiam, ktoré tam pôsobia.

93.

Podľa ustálenej judikatúry Všeobecnému súdu neprináleží, aby vykladal návrh žalobcu spochybňujúci výlučne dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci ako takého v tom zmysle, že v skutočnosti má za cieľ chrániť procesné práva, ktoré žalobcovi vyplývajú z článku 108 ods. 2 ZFEÚ, pokiaľ žalobca výslovne neuviedol žalobný dôvod sledujúci tento cieľ. Takýto výklad by fakticky viedol k preklasifikovaniu predmetu konania. ( 36 )

94.

V rozsudkoch Kronoply a Rakúsko/Scheucher‑Fleisch Súdny dvor potvrdil, že ak sa žalobcovia na prvom stupni domáhajú zrušenia rozhodnutia Komisie o nezačatí formálneho vyšetrovacieho konania, uvedené obmedzenie právomoci vykladať žalobné dôvody nemá za následok, že by Všeobecný súd nemohol preskúmať vecné tvrdenia predložené žalobcom na preverenie, či neobsahujú aj skutočnosti na podporu určitého žalobného dôvodu, rovnako uvedeného žalobcom, výslovne podporujúceho existenciu vážnych ťažkostí, ktoré odôvodňovali začatie formálneho vyšetrovacieho konania. ( 37 )

95.

V rozsudku Belgicko/Deutsche Post a DHL International ( 38 ) Súdny dvor spresnil, že nie je potrebné, aby žaloba o neplatnosť obsahovala jasne identifikovateľný žalobný dôvod zameraný na ochranu procesných práv žalobcov. Považoval za postačujúce, že podľa samotného znenia žaloby žalobcovia tvrdili, že nezačatie formálneho vyšetrovacieho konania im zabránilo v uplatnení procesných záruk, na ktoré mali nárok. Za týchto okolností je žaloba o neplatnosť podľa Súdneho dvora prípustná, pokiaľ Všeobecný súd rozhoduje len o tých žalobných dôvodoch tejto žaloby, ktoré smerujú k výroku, že Komisia mala začať formálnu fázu preskúmania. ( 39 )

B. O údajne nesprávnom použití pojmu „celkový scenár“ Všeobecným súdom (prvá a tretia námietka z druhého odvolacieho dôvodu vzájomného odvolania spoločnosti DLH)

1.

Zhrnutie napadnutého rozsudku a tvrdení účastníkov konania

99.

Pokiaľ ide o podstatu veci, DLH kritizuje najmä argumentáciu uvedenú v bodoch 129 až 142 napadnutého rozsudku, v ktorej Všeobecný súd zamietol námietky spoločnosti DLH a rozhodol, že Komisia nebola povinná zohľadniť viaceré opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Ryanair, aby mohla posúdiť, či existujú pochybnosti o zlučiteľnosti spornej pomoci s vnútorným trhom. Podľa názoru spoločnosti DLH bola táto pomoc určená na kompenzáciu strát, ktoré by FFHG utrpela práve v dôsledku týchto opatrení v prospech spoločnosti Ryanair, takže táto letecká spoločnosť by v skutočnosti bola nepriamym príjemcom spornej pomoci, čo malo vyvolať pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Komisia toto tvrdenie spochybňuje.

2.

DLH spochybňuje najmä odôvodnenosť použitia pojmu „celkový scenár“ na vylúčenie možnosti, že sporná pomoc bola prevedená na spoločnosť Ryanair.

103.

V tejto súvislosti poznamenávam, že tri kritériá, ktoré Všeobecný súd použil na určenie existencie celkového scenára, sú: i) rozloženie spornej pomoci a posudzovaných opatrení v priebehu času, ii) zmena v štruktúre akcionárov medzi uzavretím zmluvy a poskytnutím pomoci a iii) rozdielna forma týchto opatrení.

104.

Z toho vyplýva, že vecný obsah skúmania, ktoré vykonal Všeobecný súd s cieľom overiť, či sporná pomoc a ostatné sporné opatrenia tvoria súčasť „celkového scenára“, zodpovedá obsahu analýzy predpísanej judikatúrou Súdneho dvora na účely určenia, či viaceré po sebe nasledujúce opatrenia pomoci možno považovať za jediné opatrenie na účely uplatnenia pravidiel v oblasti štátnej pomoci. Pripomínam teda, že Súdny dvor uznal, že k tomu môže dôjsť vtedy, keď štátne zásahy vykazujú najmä z hľadiska ich časového rozvrhnutia , ich cieľa a situácie podniku v okamihu týchto zásahov také úzke väzby medzi sebou, že ich nemožno od seba oddeliť. ( 40 )

105.

V bode 116 oznámenia o pojme „štátna pomoc“ ( 45 ) Komisia túto judikatúru prevzala v tom smere, že požaduje, aby sa vopred preskúmali „predvídateľné účinky daného opatrenia“, pričom spresňuje, že „nepriama výhoda je prítomná vtedy, keď je opatrenie navrhnuté tak, že jeho sekundárne účinky sú nasmerované na identifikovateľné podniky alebo skupiny podnikov“. Hoci s výkladom Komisie súhlasím, nedávno som tvrdil, že existencia nepriamej výhody vyplýva, podľa uvedenej judikatúry, z obsahu uplatniteľných ustanovení alebo z obsahu tých istých ustanovení vo vzťahu k existujúcemu skutkovému kontextu. ( 46 )

109.

Kritériá stanovené v judikatúre vyplývajúcej z rozsudku Bouygues, ktoré Všeobecný súd použil v bodoch 138 a 139 napadnutého rozsudku, zjavne nehrajú pri tomto posúdení žiadnu úlohu.

110.

V tomto smere možno napríklad odkázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci Holandsko/Komisia. ( 47 ) Stručne povedané, išlo o nariadenie, ktorým sa poskytuje pomoc vo forme kompenzácie prevádzkovateľom holandských čerpacích staníc nachádzajúcich sa na hraniciach s Nemeckom s cieľom znížiť rozdiel medzi sadzbami spotrebnej dane platnými v Holandsku a v Nemecku, a o zmluvu, na základe ktorej boli ropné spoločnosti zásobujúce tieto čerpacie stanice povinné poskytnúť týmto prevádzkovateľom zmiernenie nižších predajných cien zodpovedajúce tomuto rozdielu. Súdny dvor vo svojom rozsudku dospel k záveru, že pomoc bola prevedená na ropné spoločnosti, aj keď predmetné opatrenia boli odlišnej povahy, nemali účinky medzi tými istými stranami a boli časovo rozložené.

111.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Rady z 13. júla 2015 stanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9 ).

( 3 ) Rozsudok z 30. júna 2022, Danske Slagtermestre/Komisia ( C‑99/21 P , EU:C:2022:510 , bod 45 a citovaná judikatúra).

( 4 ) Rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia (25/62, ďalej len „rozsudok Plaumann, EU:C:1963:17 , s. 223).

( 5 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet v spojených veciach Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci ( C‑622/16 P až C‑624/16 P , EU:C:2018:229 , bod 57 ).

( 6 ) Rozsudok z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia ( C‑817/18 P , EU:C:2020:637 , body 75 a 77 a citovaná judikatúra).

( 13 ) Rozsudky z 9. júla 2009, 3F/Komisia (C‑319/07 P, ďalej len „rozsudok 3F, EU:C:2009:435 , bod 33 ); z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex (C‑83/09 P, ďalej len „rozsudok Kronoply, EU:C:2011:341 , body 64 a 65 ); zo 7. apríla 2022, Solar Ileias Bompaina/Komisia (C‑429/20 P, ďalej len „rozsudok Solar Ileias Bompaina, EU:C:2022:282 , bod 35 ), a z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i. ( C‑284/21 P , EU:C:2023:58 , bod 60 ).

( 14 ) Rozsudok z 27. októbra 2011 (C‑47/10 P, ďalej len „rozsudok Rakúsko/Scheucher‑Fleisch“, EU:C:2011:698 ).

( 15 ) Rozsudok Rakúsko/Scheucher‑Fleisch, bod 132.

( 16 ) Rozsudok 3F, najmä bod 54.

( 17 ) Rozsudok z 2. septembra 2021, Ja zum Nürburgring/Komisia (C‑647/19 P, ďalej len „rozsudok Nürburgring, EU:C:2021:666 ).

( 18 ) Rozsudok Nürburgring, bod 66. Chcel by som zdôrazniť, že išlo o združenie, ktoré obhajovalo záujmy celého nemeckého automobilového športu v súvislosti s okruhom Nürburgring, a že jeho cieľom bolo zabezpečiť prevádzkovanie tohto okruhu za hospodárskych podmienok orientovaných na všeobecný záujem zabezpečujúci prístup k tomuto okruhu aj športovým amatérom.

( 25 ) Rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Tempus Energy a Tempus Energy Technology ( C‑57/19 , EU:C:2021:663 , body 6 a 7 , ako aj citovaná judikatúra).

( 26 ) Uznesenie predsedu Súdneho dvora z 1. septembra 2022, Google a Alphabet/Komisia ( C‑48/22 P , neuverejnené, EU:C:2022:668 , bod 12 a citovaná judikatúra).

( 27 ) Rozsudok zo 6. novembra 2018 ( C‑622/16 P až C‑624/16 P , EU:C:2018:873 ).

( 28 ) Rozsudok Nürburgring, bod 61.

( 29 ) Pozri analogicky rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia ( C‑44/16 P , EU:C:2017:357 , bod 37 ).

( 30 ) Pozri najmä body 30 až 48 dupliky.

( 37 ) Rozsudky Kronoply, bod 56, a Rakúsko/Scheucher‑Fleisch, body 47 až 50.

( 38 ) Rozsudok z 22. septembra 2011 ( C‑148/09 P , EU:C:2011:603 ).

( 39 ) Body 61 až 63 tohto rozsudku Belgicko/Deutsche Post a DHL International. Som presvedčený, že bod 20 uznesenia z 19. decembra 2019, Lux‑Rehab Non‑Profit/Komisia ( C‑747/18 P , neuverejnené, EU:C:2019:1105 ), nie je v rozpore s uvedeným rozsudkom v tom zmysle, že ak v ňom Súdny dvor uviedol, že „argumentácia z [rozsudku Rakúsko/Scheucher‑Fleisch] neumožňuje dospieť k záveru, že v prípade neexistencie žalobného dôvodu založeného na porušení procesných práv … by súdu Únie prislúchalo, aby žalobný dôvod zameraný na spochybnenie dôvodnosti rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok reinterpretoval ako žalobný dôvod založený na porušení týchto procesných práv“ (zvýraznenie som doplnil ja), možno sa domnievať, že nemá na mysli len tie žalobné dôvody, ktoré sa v žalobe o neplatnosť jasne prezentujú ako zreteľne identifikovateľné. Rovnaké úvahy sa podľa môjho názoru vzťahujú na body 44 až 46 rozsudku z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum ( C‑78/03 P , EU:C:2005:761 ).

( 40 ) Rozsudok z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i. (C‑399/10 P a C‑401/10 P, ďalej len „rozsudok Bouygues, EU:C:2013:175 , bod 104 ). Súdny dvor pritom vysvetľuje, že vzhľadom na to, že štátne zásahy majú rôzne formy a musia sa podľa jednej zo základných zásad kontroly štátnej pomoci posúdiť na základe svojich účinkov , nemožno vylúčiť, že na účely uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa viacero po sebe nasledujúcich zásahov štátu musí považovať za jediný zásah (bod 103).

( ) Rozsudok z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia ( C‑382/99 , EU:C:2002:363 ).