C-488/21

proti

Chief Appeals Officer,

Social Welfare Appeals Office,

Minister for Employment Affairs and Social Protection,

Írsko,

Attorney General

Toto sú v podstate hlavné otázky, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý Súdnemu dvoru predložil Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko).

3.

Hoci Súdny dvor mal už niekoľko príležitostí ozrejmiť, ktoré práva majú závislí príbuzní podľa práva EÚ a za akých okolností tieto práva vznikajú, väčšina týchto prípadov sa týkala priamych potomkov ( 2 ) alebo manžela či manželky. ( 3 ) Táto vec tak poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť rozšíriť výklad práv závislých priamych predkov mobilného pracovníka v EÚ.

II. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

4.

GV je štátnou príslušníčkou Rumunska a matkou AC, rumunskej občianky, ktorá býva a pracuje v Írsku. AC je tiež naturalizovaná írska občianka. GV pricestovala sa svojou dcérou do Írska v roku 2017 a odvtedy tam má pobyt. Je nesporné, že má zákonný pobyt v Írsku ako závislý rodič mobilného pracovníka v EÚ.

8.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na získanie nároku na príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím v Írsku musí dotknutá osoba spĺňať určité požiadavky týkajúce sa veku, zdravotného postihnutia a zdrojov. Príspevok sa predovšetkým môže poskytnúť len osobám, ktoré nedosiahli všeobecný dôchodkový vek. ( 6 ) Medzi ďalšie kritériá oprávnenosti patria zdravotné kritériá a preskúmanie majetkových pomerov. Toto preskúmanie zahŕňa akýkoľvek príjem, ktorý osoba dostáva od člena rodiny.

9.

Konkrétne povedané, írske právo bráni vyplácaniu príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím osobe, ktorá nemá obvyklý pobyt v Írsku. ( 7 ) Podmienkou obvyklého pobytu je, že osoba má právo na pobyt v danom členskom štáte.

10.

Rozhodnutím z 27. februára 2018 bola žiadosť GV zamietnutá. Odvolanie proti tomuto rozhodnutiu bolo 12. februára 2019 zamietnuté. V oboch prípadoch bola dôvodom zamietnutia skutočnosť, že GV nemala v Írsku právo na pobyt.

14.

Ako vysvetlil vnútroštátny súd, príslušným írskym právom sú nariadenia o Európskych spoločenstvách (voľný pohyb osôb) z roku 2015 (S.I. č. 548 z roku 2015) (ďalej len „nariadenia z roku 2015“). Podľa § 11 ods. 1 nariadení z roku 2015 sa stanovuje zachovanie práva na pobyt v Írsku takto:

„Osoba s pobytom v štáte podľa § 6 ( 9 ), 9 alebo 10 je oprávnená naďalej sa v štáte zdržiavať, kým spĺňa príslušné ustanovenia dotknutého nariadenia a pokiaľ sa nestane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci štátu.“

15.

GV požiadala o súdne preskúmanie rozhodnutia z 23. júla 2019 High Court (Vyšší súd, Írsko). Tento súd rozsudkom z 29. mája 2020 napadnuté rozhodnutie zrušil. Uviedol v ňom, že ak írske právo podmieňuje právo na pobyt rodinného príslušníka občana Únie podmienkou, že sa tento rodinný príslušník nesmie stať neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci štátu, je to nezlučiteľné so smernicou o občianstve. Ak sa teda podľa toho istého súdu v čase, keď sa rodinný príslušník pripojí k pracovníkovi EÚ, preukáže, že je od tohto pracovníka závislý, nevyžaduje sa, aby tento rodinný príslušník zostal od pracovníka EÚ závislý, aby mohol naďalej využívať právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.

16.

Vzhľadom na pochybnosti o tom, či je írske právo zlučiteľné so smernicou o občianstve, Court of Appeal (Odvolací súd) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Je odvodené právo na pobyt priameho príbuzného po vzostupnej línii pracovníka občana Únie podľa článku 7 ods. 2 [smernice o občianstve] podmienené trvalou závislosťou tohto príbuzného od pracovníka?

2.

Vylučuje [smernica o občianstve], aby hostiteľský členský štát obmedzil prístup k dávke sociálnej pomoci rodinnému príslušníkovi pracovníka, ktorý je občanom Únie, ktorý má odvodené právo na pobyt na základe svojej závislosti od tohto pracovníka, ak by priznanie takejto dávky znamenalo, že už nebude od pracovníka závislý?

3.

V článku 2 ods. 2 smernice o občianstve sa stanovuje, že na účely uvedenej smernice:

„‚Rodinný príslušník‘ znamená:

a)

manželský partner;

b)

partner, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom, a v súlade s podmienkami stanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského členského štátu;

22.

V článku 7 ods. 1 smernice o občianstve sa uvádza:

„Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

a)

sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo

b)

d)

sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).“

23.

V článku 24 smernice o občianstve sa uvádza:

„1. S výhradou takých osobitných ustanovení, ako sú výslovne uvedené v zmluve a v sekundárnom práve, všetci občania Únie, ktorí sa na základe tejto smernice zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu v rámci pôsobnosti zmluvy. Výhoda tohto práva sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorí majú právo pobytu alebo právo trvalého pobytu.

2. Ako výnimka z odseku 1 hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu ani prípadne počas dlhšieho obdobia stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b), ani nie je povinný pred nadobudnutím práva trvalého pobytu udeliť pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia, vrátane odborného vzdelávania, pozostávajúcu zo študentských štipendií alebo študentských pôžičiek osobám iným, ako sú pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, osoby, ktoré si zachovávajú takýto štatút a ich rodinní príslušníci.“

IV. Analýza

A. Prejudiciálne otázky

25.

Jednou z otázok, o ktorých viedli účastníci tohto konania diskusiu, bola skutočnosť, že smernica o občianstve, ktorej výklad požadoval vnútroštátny súd, je ako taká na skutkové okolnosti tejto veci neuplatniteľná. Hoci v tomto bode súhlasím s argumentmi účastníkov konania, uvediem krátke vysvetlenie toho, prečo je výklad smernice o občianstve pre vnútroštátny súd napriek tomu užitočný.

26.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice o občianstve sa táto smernica uplatňuje na všetkých občanov EÚ, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú , a na ich rodinných príslušníkov, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.

30.

Odvodené právo na pobyt rodinného príslušníka občana Únie môže vzniknúť priamo na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Ako vysvetlil Súdny dvor, štátnemu príslušníkovi jedného členského štátu, ktorý sa presťahoval do iného členského štátu a má v ňom pobyt, nemožno odoprieť právo viesť rodinný život v tomto štáte, ako to zaručuje právo EÚ, len preto, že tento občan následne nadobudol štátnu príslušnosť tohto druhého členského štátu ( 12 ).

31.

Aby sa zabránilo situácii, v ktorej by sa s občanmi Únie, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb a začlenili sa do spoločnosti hostiteľského členského štátu až do takej miery, že získali štátnu príslušnosť tohto štátu, zaobchádzalo v súvislosti s ich rodinným životom menej priaznivo než s občanmi Únie, ktorí tiež využili svoje právo na pohyb, ale ponechali si len štátnu príslušnosť svojho štátu pôvodu, stanovuje sa v smernici o občianstve minimálny obsah odvodených práv rodinných príslušníkov naturalizovaných občanov.

32.

Smernica o občianstve tak poskytuje informácie pre výklad článku 21 ods. 1 ZFEÚ, ktorý je uplatniteľný v tejto veci, a určuje jeho minimálny obsah.

B. O veci samej

36.

Hlavným spúšťačom v tejto veci sú nariadenia z roku 2015, zákonné opatrenie, ktorým Írsko prebralo smernicu o občianstve do svojho práva. Týmto predpisom sa preberajú vymedzenia rodinných príslušníkov takmer doslovne ( 15 ) a preberajú sa aj pravidlá týkajúce sa nároku na pobyt pre rodinných príslušníkov, ( 16 ) keďže sú upravené v smernici o občianstve.

37.

Nariadeniami z roku 2015 sa upravuje aj zachovanie práva na pobyt, a to aj v prípade rodinných príslušníkov. V § 11 ods. 1 nariadení z roku 2015 (pozri bod 14 vyššie) sa v podstate podmieňuje zachovanie práva na pobyt priameho predka dvomi požiadavkami: po prvé, že priamy predok je závislý od mobilného občana Únie, ( 17 ) a po druhé, že sa tento predok nestane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci štátu.

38.

Prvá otázka: Je závislosť trvalou podmienkou práva na pobyt?

41.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ v zmysle článku 7 ods. 1 písm. d) smernice o občianstve ( 18 ) stačí, aby závislosť existovala v okamihu, keď sa priamy predok pripojil k mobilnému pracovníkovi EÚ v hostiteľskom štáte, alebo či je trvalou podmienkou existencie odvodeného práva na pobyt v tomto štáte.

42.

V tejto súvislosti GV a Komisia tvrdia, že závislosť musí existovať len v okamihu, keď sa rodič pripojí k mobilnému pracovníkovi v hostiteľskom štáte. Na odôvodnenie tohto stanoviska sa odvolávajú na rozsudky vo veciach Jia ( 19 ) a Reyes ( 20 ). V týchto veciach Súdny dvor potvrdil, že závislosť rodinného príslušníka od občana Únie, ktorý využil svoje právo na pohyb (alebo od manželského partnera občana Únie, ktorý toto právo využil), musela existovať v domovskej krajine pred nadobudnutím práva na pobyt v hostiteľskom štáte. ( 21 )

43.

Prikláňam sa k tomuto druhému stanovisku.

47.

Odvodené právo na pobyt nesporne nie je nezávislým právom priamych predkov. Takéto právo majú – na základe kombinovaného výkladu článku 7 ods. 1 písm. d) a článku 2 ods. 2 písm. d) smernice o občianstve – preto, lebo sú závislým priamym predkom. Takéto právo na pobyt sa líši od priameho práva na pobyt, ktoré by takáto osoba tiež mohla získať, ( 22 ) a to tým, že sa týka a závisí od výkonu práva na voľný pohyb mobilného občana Únie, v tejto veci ako pracovníka. Preto sa mi zdá logické, že závislosť od daného občana EÚ musí pretrvávať aj po tom, ako sa k nemu v hostiteľskom štáte pripojí priamy rodinný príslušník.

48.

Okrem toho sa v článku 14 ods. 2 smernice o občianstve, ktorý upravuje zachovanie práva na pobyt, jasne stanovuje, že rodinní príslušníci si zachovávajú práva podľa článku 7 danej smernice, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené v uvedenom ustanovení. Keďže uvedené ustanovenie sa vzťahuje na rodinných príslušníkov, ako sú vymedzení v článku 2 ods. 2 smernice o občianstve, možno to chápať tak, že právo na pobyt existuje, pokiaľ trvá závislosť.

49.

Význam slova „závislosť“

52.

Z kombinovaného výkladu článku 2 ods. 2 písm. d) a článku 7 ods. 1 písm. d) smernice o občianstve jasne vyplýva, že odvodené právo na pobyt majú len závislí priami predkovia. ( 24 )

53.

V smernici o občianstve sa však pojem „závislosť“ priamych predkov bližšie neobjasňuje. ( 25 ) Rôzne jazykové verzie článku 2 ods. 2 písm. d) tejto smernice sa skutočne líšia. Uveďme len niektoré z nich: v anglickej verzii sa používa výraz „dependent“, vo francúzskej verzii „à charge“, v nemeckej verzii „Unterhalt gewährt wird“, talianskej verzii „a carico“, chorvátskej verzii „uzdržavanici“, holandskej verzii „te hunnen laste“, poľskej verzii „utrzymaniu“ a v rumunskej verzii „în întreținere“.

54.

57.

Vo veciach týkajúcich sa odvodených práv na pobyt priamych rodinných príslušníkov Súdny dvor skutočne potvrdil, že potreba finančnej podpory sa považuje za závislosť v zmysle smernice o občianstve. ( 30 ) V týchto veciach však Súdny dvor nebol požiadaný o to, aby vysvetlil význam pojmu závislosť. Zjednodušene povedané, v každej z týchto vecí išlo zo skutkového hľadiska o takúto formu závislosti. ( 31 )

58.

Túto judikatúru preto nemožno chápať tak, že podľa nej je na účely získania odvodených práv na pobyt podľa smernice o občianstve relevantná len finančná závislosť. Podľa môjho názoru vedie niekoľko dôvodov k inému záveru: a to, že závislosť v zmysle smernice o občianstve je širší pojem, ktorý zahŕňa aj citové a fyzické potreby.

59.

Po prvé je podľa môjho názoru hmotná alebo finančná závislosť najmenej dôležitým dôvodom na to, aby sa mobilnému pracovníkovi v EÚ umožnilo priviesť svojich rodičov do hostiteľského štátu, v ktorom žije a pracuje. Ak by išlo len o finančnú podporu, takáto podpora by sa mohla poskytovať aj rodičom, ktorí zostávajú vo svojich krajinách pôvodu. Nie je potrebné dostať ich do hostiteľského štátu, aby sa im zabezpečilo ubytovanie alebo finančná podpora na stravu či oblečenie. Dokonca by mohlo byť lacnejšie poskytovať takúto podporu v krajine pôvodu rodičov, v ktorej môžu byť životné náklady nižšie než v hostiteľskom štáte. Poskytnúť rodičovi citovú a fyzickú podporu je naopak vo väčšine prípadov nemožné, ak rodič nežije v blízkosti svojich detí.

63.

Napokon sa v judikatúre vyskytujú náznaky toho, že Súdny dvor chápe význam pojmu „závislosť“ v zmysle smernice o občianstve širšie než len z hľadiska finančných potrieb. Po prvé Súdny dvor dospel k záveru, že článok 2 ods. 2 smernice o občianstve by sa mal vykladať široko. ( 37 )

64.

Okrem toho v nedávnej judikatúre týkajúcej sa článku 3 ods. 2 smernice o občianstve, ktorý sa týka vzdialenejších rodinných príslušníkov, sa uznalo širšie chápanie závislosti. ( 38 ) Napriek obmedzenejším právam, ktoré článok 3 ods. 2 priznáva rodinným príslušníkom, v porovnaní s automatickým právom na pobyt, ktoré sa priznáva rodinným príslušníkom, na ktorých sa vzťahuje článok 2 ods. 2 písm. d) smernice o občianstve, nie je dôvod chápať pojem „závislosť“ v rámci tejto smernice, a vlastne ani v rôznych právnych aktoch upravujúcich práva rodinných príslušníkov mobilných pracovníkov EÚ, odlišne. ( 39 )

65.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor prijal širokú koncepciu závislosti, ktorá existuje vždy, keď osoba potrebuje materiálnu, finančnú, fyzickú alebo citovú podporu člena rodiny. Preto, aj keby už GV nepotrebovala finančnú podporu svojej dcéry, stále by mohla spĺňať podmienku závislosti, na ktorej je založené odvodené právo na pobyt.

68.

Ak Súdny dvor prijme môj návrh odpovede na prvú otázku – že závislosť musí byť trvalá, aby mohla slúžiť ako odôvodnenie práva na pobyt priameho predka založeného na článku 7 ods. 1 písm. d) smernice o občianstve – vyplýva z toho, že zánik závislosti priameho predka od mobilného občana Únie vedie k zániku odvodeného práva pobytu tohto predka na základe tohto ustanovenia.

69.

To však neznamená, že podaním žiadosti o sociálnu dávku sa končí závislosť priameho predka od mobilného občana Únie.

70.

V prvom rade a ak Súdny dvor akceptuje môj návrh a vyloží závislosť široko, priznanie príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím môže pokryť finančnú závislosť (alebo aspoň jej časť), ale je nepravdepodobné, že by splnilo ostatné potreby predkov v oblasti podpory. ( 40 ) Írske štátne orgány by sotva mohli nahradiť opateru a citovú podporu vlastného dieťaťa.

74.

Cesta z takejto absurdnej slučky vedie cez jej uzavretie v určitom bode. Postavenie závislého člena pracovníkovej rodiny by sa preto malo posudzovať oddelene od poskytovania danej dávky.

75.

Súdny dvor už prijal takýto prístup vo veci Lebon, v ktorej sa posudzovalo právo závislej dcéry mobilného občana Únie žiadať o belgickú sociálnu dávku nazývanú minimex .

76.

V tomto rozsudku Súdny dvor dospel k záveru, že „žiadosť o priznanie dávky minimex podaná členom rodiny migrujúceho pracovníka, ktorý je od pracovníka závislý, nemôže ovplyvniť postavenie žiadateľa ako závislého člena pracovníkovej rodiny. Opačné rozhodnutie by znamenalo pripustiť, že poskytnutie dávky minimex by mohlo viesť k tomu, že žalobca stratí postavenie závislého člena rodiny, a následne odôvodniť buď odňatie dávky minimex ako takej, alebo dokonca stratu práva na pobyt. Takéto riešenie by v praxi závislému členovi rodiny pracovníka znemožnilo uplatniť nárok na dávku minimex a z tohto dôvodu by narušilo rovnaké zaobchádzanie s migrujúcim pracovníkom. Postavenie závislého člena pracovníkovej rodiny by sa preto malo posudzovať nezávisle od udelenia dávky minimex .“ ( 41 ) Ak sa vec Lebon týkala priameho potomka, nie je dôvod, prečo by sa rovnaká logická úvaha nemohla uplatniť aj na priamych predkov. ( 42 )

80.

Na podporu uvedeného záveru možno uviesť ďalší argument, a to, že článok 7 ods. 1 smernice o občianstve ani v písmene a), ani v písmene d) neobsahuje požiadavku, aby bol pracovník alebo jeho rodinný príslušník sebestačný a nestal sa tak záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu. ( 43 ) Iba v článku 7 ods. 1 písm. b) a c) danej smernice sa stanovuje sebestačnosť ako podmienka práva na pobyt. K tomuto bodu sa vrátim, keď budem analyzovať tvrdenie, že rodinný príslušník sa môže stať záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu. ( 44 )

81.

Okrem toho, ako tvrdí Európska komisia, opatrenia prijaté závislým rodinným príslušníkom na posilnenie jeho samostatnosti v hostiteľskom členskom štáte by ho v žiadnom prípade nemali zbaviť práva na pobyt.

82.

V opačnom prípade by to znamenalo, že oprávnené získať osobitnú nepríspevkovú dávku by boli len osoby, ktoré ju nepotrebujú. Právo by sa nemalo vykladať tak, že vedie k tak absurdnému výsledku. ( 45 )

85.

Na základe toho Chief Appeal Officer (hlavný úradník pre odvolania) v rozhodnutí, ktoré je predmetom preskúmania vnútroštátnym súdom, dospel k záveru, že hoci má GV právo na pobyt, nie je oprávnená žiadať o príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím, pretože by sa tým stala neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci, a tak by došlo k strate jej práva na pobyt.

86.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či právo EÚ bráni tomu, aby bol obmedzený prístup priameho predka mobilného pracovníka v EÚ k príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím v hostiteľskom štáte z dôvodu, že vyplácanie takejto dávky vedie k tomu, že sa závislý predok stáva neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci štátu.

87.

Hneď na úvod treba pripomenúť, že v práve EÚ sa nepriznáva právo na sociálnu pomoc mobilným občanom Únie a ich rodinným príslušníkom. Organizácia sociálneho štátu patrí v zásade do právomoci členských štátov. Táto právomoc zahŕňa výber druhov dávok sociálnej pomoci, ako aj podmienok, za ktorých sa možno stať príjemcom.

91.

Prvou osobou je samotná GV: ako závislý priamy predok mobilného občana Únie sa s ňou musí podľa článku 24 smernice o občianstve zaobchádzať rovnako ako s írskymi občanmi, pokiaľ ide o jej prístup k príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím.

92.

Po druhé je tu jej dcéra AC. Odmietnutím prístupu k príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím v prospech jej závislej matky sa dostáva do menej výhodného postavenia, než majú írski pracovníci, ktorých závislý rodič môže žiadať o príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím. Zákaz diskriminácie AC sa môže zakladať nielen na jej postavení občana Únie, ktorý má pobyt v hostiteľskom štáte podľa článku 7 ods. 1 písm. a) smernice o občianstve, ale aj, ako uviedla Komisia, na jej postavení pracovníka, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb podľa článku 45 ZFEÚ, v zmysle nariadenia o pracovníkoch. V uvedenom nariadení sa v článku 7 vyjadruje zásada rovnosti zaobchádzania.

93.

Vnútroštátny súd vo svojom uznesení o predložení prejudiciálnej otázky a v rámci tejto otázky zdôraznil, že v prejednávanej veci je hlavným opatrovateľom mobilný pracovník. Možnú diskrimináciu tohto pracovníka preto nemožno v prejednávanej veci ignorovať.

96.

Podľa môjho názoru môže právo GV nárokovať si príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím vyplývať z práva na rovnaké zaobchádzanie, ktoré má AC ako pracovníčka, ktorá využila svoje právo na voľný pohyb.

97.

Podľa článku 45 ods. 2 ZFEÚ voľný pohyb pracovníkov „zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky“.

98.

Možno rozdielne zaobchádzanie s rodičom mobilného pracovníka v EÚ v porovnaní s rodičmi pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi hostiteľského štátu, chápať ako diskrimináciu zakázanú článkom 45 ods. 2 ZFEÚ?

102.

Judikatúra Súdneho dvora už potvrdila, že tento pojem môže zahŕňať sociálnu dávku, ako je príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím. ( 52 ) Rovnako už potvrdila, že pojem „sociálne výhody“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia o pracovníkoch sa môže vzťahovať na dávky, ktoré zároveň patria do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, ako je v prejednávanej veci príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím. ( 53 )

103.

Po druhé pojem „sociálna výhoda“ pracovníka zahŕňa sociálnu dávku, napríklad príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím, aj vtedy, keď sa poskytuje rodičovi pracovníka, a nie samotnému pracovníkovi.

104.

Pôvodne Súdny dvor pojem „sociálne výhody“ obmedzil tak, aby zahŕňal len výhody poskytované samotným pracovníkom, ( 54 ) ale judikatúra sa po veci Lebon zmenila. Z tohto rozsudku vyplýva, že dávka poskytnutá priamemu potomkovi môže predstavovať „sociálnu výhodu“ pracovníka, ak je tento potomok pracovníkom podporovaný. ( 55 )

108.

Aj keď sú len nepriamymi požívateľmi práva pracovníka na rovnaké zaobchádzanie, závislí príbuzní môžu žiadať o sociálne dávky vo vlastnom mene. ( 60 ) Tvrdenia žalovaných a vlád zúčastnených členských štátov, že právo AC na rovnaké zaobchádzanie je irelevantné, keďže GV podala žalobu vo vlastnom mene, teda neobstoja.

109.

Navrhovaný výklad článku 7 ods. 2 nariadenia o pracovníkoch podporuje slobodu pohybu pracovníkov, pretože zabezpečuje, ako nedávno uviedol Súdny dvor, vytvorenie čo najlepších podmienok pre integráciu rodinných príslušníkov pracovníkov EÚ, ktorí túto slobodu využili a pracujú v hostiteľskom členskom štáte. ( 61 )

110.

Na záver možno konštatovať, že závislým priamym predkom mobilného pracovníka v EÚ vzniká právo nárokovať si dávky, ktoré možno považovať za sociálnu výhodu pre pracovníka v EÚ, od ktorého sú závislí, na základe článku 7 ods. 2 nariadenia o pracovníkoch.

113.

V článku 24 ods. 1 smernice o občianstve sa uvádza, že všetci občania Únie, ktorí sa na základe tejto smernice zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, majú využívať rovnaké zaobchádzanie, ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu v rámci pôsobnosti Zmluvy.

114.

V judikatúre sa ozrejmilo, že občan Únie si môže nárokovať rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci hostiteľského členského štátu, ak jeho pobyt na území hostiteľského členského štátu spĺňa podmienky smernice o občianstve. ( 62 )

115.

Keďže GV je závislým predkom mobilného pracovníka v EÚ, ako je vysvetlené v prvej časti vyššie, spĺňa podmienky smernice o občianstve, a preto má odvodené právo na pobyt v Írsku. V dôsledku toho má nárok na rovnaké zaobchádzanie.

118.

Tvrdenie, že GV môže predstavovať neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci štátu („argument neprimeranej záťaže“), sa v prejednávanej veci použilo na vyjadrenie troch rôznych druhov obáv. Prvá sa týka obmedzujúceho účinku, ktorý by mohlo mať udelenie prístupu k sociálnym dávkam na voľbu sociálnej politiky členských štátov. Druhá sa týka solidarity. Tretia, ktorá súvisí s vyššie uvedeným, sa týka obáv z takzvanej „sociálnej turistiky“. Postupne zanalyzujem všetky tri a potom dospejem k záveru, že argumenty založené na týchto obavách nemožno použiť na obmedzenie práva GV na rovnaké zaobchádzanie, či už ako nepriameho práva založeného na priamom práve jej dcéry ako mobilnej pracovníčky na rovnaké zaobchádzanie, alebo ako jej vlastného priameho práva na rovnaké zaobchádzanie, ktoré GV nadobudla prostredníctvom svojho odvodeného práva na pobyt.

1) Neprimeraná záťaž ako problém systémov sociálnej pomoci

119.

Je nesporné, že obavy týkajúce sa udržateľnosti vnútroštátnych sociálnych politík by sa mali brať vážne.

120.

Odpoveď je podľa môjho názoru rovnaká, ak sa právna situácia GV posudzuje ako právna situácia priameho predka mobilného pracovníka v EÚ, ktorý má priame právo na rovnaké zaobchádzanie podľa článku 24 ods. 1 smernice o občianstve na základe jeho odvodeného práva na pobyt podľa článku 7 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice.

124.

Dovoľte mi to vysvetliť: primárne právo priznáva všetkým občanom EÚ práva na voľný pohyb (ktoré zahŕňajú právo na pobyt a právo na rovnaké zaobchádzanie), ale umožňuje, aby tieto práva podliehali podmienkam stanoveným v sekundárnom práve EÚ alebo vo vnútroštátnom práve. V smernici o občianstve sa stanovuje rámec pre prijateľné podmienky týkajúce sa práv na voľný pohyb. Uznávajúc obavy členských štátov, stanovuje sa v nej, že v prípade práv na pobyt občanov Únie možno uložiť podmienky, aby sa zabránilo tomu, že sa stanú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu. ( 65 ) Preto sa ňou členským štátom umožnilo obmedziť práva na pobyt určitých výslovne uvedených kategórií občanov (ale nie iných) tým, že sa ako odôvodnenie pripustil argument neprimeranej záťaže.

125.

To je však možné len vo výslovne uvedených situáciách a len vo vzťahu k určitým skupinám občanov Únie, ktorí nie sú ekonomicky aktívni. Takéto situácie sa týkajú predovšetkým tých občanov, ktorých práva na pohyb sú založené na predpoklade, že majú dostatočné zdroje na zabezpečenie seba a svojej rodiny [článok 7 ods. 1 písm. b) smernice o občianstve] a študentov [článok 7 ods. 1 písm. c)]. Okrem týchto situácií nemožno argument neprimeranej záťaže využiť.

129.

Stručne povedané, právo na pobyt závislých priamych predkov nemožno obmedziť s odôvodnením, že predstavujú neprimeranú záťaž pre systém sociálnej pomoci štátu, ani nemožno z akýchkoľvek dôvodov obmedziť nárok na rovnaké zaobchádzanie, ktorý z práva na pobyt vyplýva.

130.

To je podľa môjho názoru výsledok legislatívneho konsenzu na úrovni EÚ o prijateľnej rovnováhe medzi záujmami týkajúcimi sa voľného pohybu a obavami o systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov. Ako uviedla Komisia, počas legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu smernice o občianstve, boli oprávnené obavy členských štátov týkajúce sa ich systémov sociálnej pomoci zohľadnené.

131.

Výsledkom tohto legislatívneho konsenzu je súčasná situácia, keď mobilných pracovníkov v EÚ ani ich závislých priamych predkov nemôže hostiteľský štát považovať za neprimeranú záťaž. Inými slovami, takíto rodinní príslušníci sú (ne)primeranou záťažou rovnako, ako sú (ne)primeranou záťažou štátni príslušníci tohto štátu.

Druhý spôsob, akým možno chápať argument neprimeranej záťaže, je z hľadiska solidarity chápanej ako ochota podieľať sa na spoločnom nesení záťaže. Takáto solidarita je zvyčajne založená na príslušnosti k určitému spoločenstvu, či už národnému, profesijnému, rodinnému alebo európskemu, ( 70 ) čo umožňuje vylúčiť tých, ktorí členmi spoločenstva nie sú, keďže spoločné nesenie záťaže s nimi sa vníma ako neprimerané. ( 71 )

135.

V tejto súvislosti žalovaní tvrdia, že závislí priami predkovia by mali mať nárok na sociálne dávky, ako je príspevok pre osoby so zdravotným postihnutím, až po získaní štatútu osoby s trvalým pobytom, ale nie počas prvých piatich rokov svojho pobytu v hostiteľskom štáte. Podľa nich sa to odráža v štruktúre smernice o občianstve, v ktorej sa rozlišuje medzi krátkodobými pobytmi v krajine do troch mesiacov ( 72 ), pobytmi dlhšími ako tri mesiace ( 73 ), a napokon štatútom trvalého pobytu, ktorý možno získať po piatich rokoch pobytu v hostiteľskom štáte ( 74 ). Podľa názoru týchto žalovaných by počas prvých piatich rokov mali za rodinných príslušníkov naďalej zodpovedať mobilní pracovníci v EÚ, ku ktorým sa v hostiteľskom štáte pripojili, a nemalo by sa vyžadovať, aby daňovníci v tomto štáte znášali náklady spojené s týmito rodinnými príslušníkmi.

136.

V smernici o občianstve sa skutočne uznáva postupný systém práv založený na dĺžke pobytu v hostiteľskom štáte. ( 75 ) To však neodráža stupňovanie solidarity. V uvedenej smernici sa nepočíta s tým, že by práva závislých priamych príbuzných mobilného občana Únie mohli byť po uplynutí troch mesiacov ich pobytu v hostiteľskom štáte obmedzené. ( 76 )

140.

Írsko preto nemôže považovať GV za neprimeranú záťaž pre svoj systém sociálnej pomoci, pretože nebola súčasťou jeho spoločnosti dostatočne dlho na to, aby si solidaritu zaslúžila.

3) Neprimeraná záťaž a sociálna turistika

141.

Nakoniec sa musím venovať ďalšej obave, ktorú vyjadrili vlády členských štátov zúčastňujúce sa na tomto konaní, ale ktorá je prítomná aj v politickom živote EÚ, aj v právnej vede. Súvisí s obavami z tzv. sociálnej turistiky. Členské štáty, najmä tie s vyššou úrovňou sociálnej ochrany, dôrazne vyjadrili obavy z občanov Únie, ktorí sa rozhodli presťahovať do týchto krajín len preto, aby mohli využívať ich systémy sociálnej pomoci. ( 79 ) Táto prax, často považovaná za zneužitie práva na voľný pohyb, sa riešila vo veci Dano ( 80 ). V tejto veci sa stanovilo, že ekonomicky neaktívni občania Únie, ktorí využili svoju slobodu pohybu výlučne s cieľom získať sociálnu pomoc v hostiteľskom štáte, nemôžu využívať rovnaké zaobchádzanie podľa smernice o občianstve. ( 81 )

142.

144.

Zdá sa, že situácia v prejednávanej veci takéto obavy nevyvoláva. AC už pracuje a má pobyt v Írsku dlhší čas. Vytvorila si s írskou spoločnosťou silné väzby, čo je zrejmé zo skutočnosti, že 17. júla 2015 získala írske občianstvo. ( 84 ) Ťažko uveriť, že to všetko bolo naplánované len s cieľom priviesť matku do Írska, aby si mohla nárokovať sociálnu dávku. ( 85 )

145.

Vyššie uvedené argumenty, či už spoločne, alebo jednotlivo, vedú k záveru, že ak sú splnené podmienky rovnakého zaobchádzania ( 86 ), koncepcia neprimeranej záťaže pre systém sociálnej pomoci členského štátu nepredstavuje zákonný dôvod na to, aby členský štát odmietol prístup k osobitným nepríspevkovým peňažným dávkam závislým priamym predkom mobilných pracovníkov v EÚ.

146.

V dôsledku toho sa domnievam, že článok 45 ods. 2 ZFEÚ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia o pracovníkoch a článok 21 ods. 1 ZFEÚ v zmysle článku 24 ods. 1 smernice o občianstve sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje prístup k osobitnej nepríspevkovej peňažnej dávke pre priameho predka mobilného pracovníka v EÚ, ktorý požíva odvodené právo na pobyt na základe svojej závislosti od tohto pracovníka a ktorý sa legálne zdržiava v štáte bydliska viac ako tri mesiace, z dôvodu, že vyplácanie tejto dávky bude mať za následok, že dotknutý rodinný príslušník sa stane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto štátu.

podmienka závislosti priameho predka od mobilného pracovníka EÚ sa vyžaduje dovtedy, kým je právo pobytu tohto predka odvodené od práva na voľný pohyb, ktoré pracovník uplatňuje.

2.

Článok 21 ZFEÚ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) a článku 7 ods. 1 písm. d) smernice 2004/38

sa má vykladať v tom zmysle, že:

žiadosť o osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku, ktorá je podaná priamym príbuzným vo vzostupnej línii mobilného občana Únie, neukončuje závislosť tohto príbuzného od pracovníka, a preto nemení odvodené právo tohto príbuzného na pobyt.

3.

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72). Podľa článku 70 ods. 2 uvedeného nariadenia majú tieto dávky tri hlavné znaky a to: 1. sú určené na pokrytie nákladov na živobytie osôb, ktoré si tieto náklady nemôžu hradiť samy, 2. nie sú financované z príspevkov, ale z daňových príjmov, 3. sú uvedené v prílohe X k nariadeniu č. 883/2004.

( 5 ) Pozri článok 70 ods. 4 nariadenia č. 883/2004.

( 6 ) Pozri § 210 ods. 1 písm. a) konsolidovaného zákona o sociálnom zabezpečení z roku 2005.

( 7 ) Pozri § 210 ods. 9 konsolidovaného zákona o sociálnom zabezpečení z roku 2005.

( 8 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorú mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46) (ďalej len „smernica o občianstve“).

( 9 ) § 6 nariadení z roku 2015 sa týka práva na pobyt na obdobie dlhšie ako tri mesiace. Preberá sa ním článok 7 ods. 1 smernice o občianstve vrátane jeho písmena d) do írskeho práva.

( 16 ) Pozri § 6 ods. 3 písm. a) nariadení z roku 2015, ktorým sa preberá článok 7 ods. 1 smernice o občianstve týkajúci sa práva na pobyt na obdobie dlhšie než tri mesiace.

( 17 ) Táto povinnosť sa ukladá tým, že sa uvádza, že osoba si zachováva právo na pobyt, kým spĺňa príslušné ustanovenia, na ktorých je pobyt založený, medzi ktorými je aj ustanovenie, ktorým sa preberá článok 7 ods. 1 písm. d) smernice o občianstve.

( 18 ) Všetci účastníci, ktorí predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky, sa zhodli na tom, že keďže konanie vo veci samej sa týka občana Únie, a nie štátneho príslušníka tretej krajiny, odkaz na článok 7 ods. 2 smernice o občianstve treba považovať za administratívnu chybu a otázku je nutné chápať ako odkaz na článok 7 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice.

( 19 ) Rozsudok z 9. januára 2007, Jia ( C‑1/05 , EU:C:2007:1 ; ďalej len „Jia“, bod 37).

( 20 ) Reyes, bod 30 a citovaná judikatúra.

( 21 ) Rozsudok vo veci Jia sa týkal žiadosti o povolenie na pobyt, ktorú podali rodičia (štátni príslušníci tretej krajiny) manželského partnera občianky Únie, ktorá využívala svoje právo na pohyb. Rozsudok vo veci Reyes sa týkal žiadosti o povolenie na pobyt, ktorú podal potomok (štátny príslušník tretej krajiny) manželského partnera občana Únie, ktorý využíval svoje právo na pohyb.

( 28 ) Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, KOM(2001) 257 v konečnom znení ( Ú. v. ES C 270 E, 2001, s. 150 ).

( 29 ) Spoločná pozícia (ES) č. 6/2004 prijatá Radou 5. decembra 2003 v súlade s postupom stanoveným v článku 251 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na účely prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ C 54 E, 2004, s. 12 ). Článok 2 ods. 2 písm. d) tohto znenia potom znel „závislí priami príbuzní vo vzostupnej línii“ bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia.

( 30 ) Väčšina týchto vecí sa týkala priamych potomkov. Napríklad vec Lebon sa týkala dcéry mobilného pracovníka v EÚ, ktorá bola sama občanom Únie. Vec Reyes sa týkala dcéry (a štátnej príslušníčky tretej krajiny) mobilného občana Únie. Vec Depesme sa týkala detí manželských partnerov alebo uznaných partnerov niekoľkých mobilných cezhraničných pracovníkov. Výnimkou je vec Jia, ktorá sa týkala závislých rodičov.

( 31 ) Jediná záležitosť týkajúca sa pojmu „závislosť“, ktorú Súdny dvor v týchto veciach výslovne objasnil, bola, že postavenie závislého rodinného príslušníka je výsledkom skutkového stavu. Pozri v tomto smere Lebon bod 22; Jia bod 35, a Depesme, bod 58.

( 38 ) Rozsudok z 15. septembra 2022, Minister for Justice and Equality (Štátny príslušník tretieho štátu, ktorý je bratancom občana Únie) ( C‑22/21 , EU:C:2022:683 , body 23 a 27 ). Potreby v oblasti podpory, ktoré sa brali do úvahy, odlišné od potreby finančnej podpory, boli zdravotný stav alebo úzke a stabilné osobné väzby, ktoré vyplývajú napríklad zo života v jednej domácnosti.

( 39 ) V odôvodnení 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/54/EÚ zo 16. apríla 2014 o opatreniach na uľahčenie výkonu práv udelených pracovníkom v súvislosti so slobodou pohybu pracovníkov ( Ú. v. EÚ L 128, 2014, s. 8 ) sa stanovuje, že výraz „ich rodinní príslušníci“ by sa mal v prípade nariadenia o pracovníkoch chápať ako výraz s rovnakým významom ako výraz vymedzený v článku 2 ods. 2 smernice o občianstve. To bolo neskôr potvrdené vo veci Depesme (body 51 až 55) a v rozsudku z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka) ( C‑802/18 , EU:C:2020:269 , bod 51 ).

( 40 ) Počas pojednávania členské štáty, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, skutočne uznali, že bez ohľadu na vyplácanie príspevku pre osoby so zdravotným postihnutím by fyzický, materiálny a citový rozmer závislosti medzi AC a GV pretrvával.

( 41 ) Lebon, bod 20.

( 42 ) Pozri príslušné odkazy v judikatúre uvedenej v bode 107 nižšie.

( 43 ) Toto tvrdenie uviedol aj sudca Garrett Simons [High Court (Vyšší súd, Írsko)] v rozsudku prvého stupňa vo veci samej. Sudca Simons dospel k záveru, že „v prípade pracovníka a závislého rodinného príslušníka podľa článku 7 ods. 1 písm. a) alebo d) [uvedenej smernice] neexistuje požiadavka sebestačnosti“. Rozsudok z 29. mája 2020, High Court (Vyšší súd), GV proti Chief Appeals Officer, Social Welfare Appeals Office, [2020] IEHC 258, bod 76.

( 50 ) Rozsudok z 30. septembra 1975, Cristini ( 32/75 , EU:C:1975:120 , bod 12 ).

( 51 ) Rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld ( C‑181/19 , EU:C:2020:794 , bod 41 a citovaná judikatúra). Je to štandardná veta opakovaná v judikatúre Súdneho dvora už od rozsudku z 31. mája 1979, Even a ONPTS ( 207/78 , EU:C:1979:144 , bod 22 ).

( 52 ) Rozsudky z 27. mája 1993, Schmid ( C‑310/91 , EU:C:1993:221 , bod 18 ), a z 5. mája 2011, Komisia/Nemecko ( C‑206/10 , EU:C:2011:283 , bod 34 ).

( 53 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. mája 1993, Schmid ( C‑310/91 , EU:C:1993:221 , bod 17 ), ako aj z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka) ( C‑802/18 , EU:C:2020:269 , body 45 a 46 ).

( 54 ) Rozsudok z 11. apríla 1973, S. ( 76/72 , EU:C:1973:46 , bod 9 ).

( 55 ) V uvedenom prípade však Súdny dvor dospel k opačnému záveru, že predmetná dávka nepredstavuje výhodu pre pracovníka, pretože otec žalobcu už svojho potomka nepodporoval. Pozri Lebon, bod 13.

( 62 ) Rozsudok z 11. novembra 2014, Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:2358 , bod 69 ).

( 63 ) Rozsudok zo 14. júna 2012, Komisia/Holandsko ( C‑542/09 , EU:C:2012:346 , bod 57 ).

( 64 ) Tamže. Pozri aj rozsudky z 20. júna 2013, Giersch a i. ( C‑20/12 , EU:C:2013:411 , body 51 a 52 ), a z 24. októbra 2013, Thiele Meneses ( C‑220/12 , EU:C:2013:683 , bod 43 ).

( 65 ) Odôvodnenie 10 smernice o občianstve.

( 66 ) Pozri napríklad VERSCHUEREN, H.: Free Movement or Benefit Tourism: The Unreasonable Burden of Brey. In: European Journal of Migration and Law , roč. 16, 2014, s. 147 – 179; THYM, D.: The Elusive Limits of Solidarity: Residence Rights of and Social Benefits for Economically Inactive Union Citizens. In: CML Rev , roč. 52, 2015, s. 17 – 50, s. 28.

( 67 ) Aby sa takéto tvrdenie mohlo zohľadniť ako možné odôvodnenie obmedzení práva na pohyb, členský štát, ktorý argument neprimeranej záťaže uplatňuje, by mal preukázať, že existuje skutočné ohrozenie jeho systému sociálnej pomoci, a to predložením spoľahlivých a konzistentných údajov v tomto smere. Pozri napríklad rozsudok z 13. apríla 2010, Bressol a i. ( C‑73/08 , EU:C:2010:181 , bod 71 ). Pozri aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston v spojených veciach Prinz a Seeberger ( C‑523/11 a C‑585/11 , EU:C:2013:90 , body 61 až 64 ).

( 71 ) Takéto chápanie argumentu neprimeranej záťaže môže podľa môjho názoru vysvetliť judikatúru, v ktorej sa uznala požiadavka skutočnej väzby alebo určitého stupňa integrácie do spoločnosti hostiteľského štátu, na získanie práva na pobyt a súvisiacich nárokov na sociálnu pomoc, za oprávnenú. Pozri napríklad, vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, rozsudky z 11. júla 2002, D’Hoop ( C‑224/98 , EU:C:2002:432 , bod 39 ); z 23. marca 2004, Collins ( C‑138/02 , EU:C:2004:172 , body 67 až 69 ), a zo 4. júna 2009, Vatsouras a Koupatantze ( C‑22/08 a C‑23/08 , EU:C:2009:344 , body 38 a 39 ). Pozri napríklad, vo vzťahu ku študentom, rozsudky z 15. marca 2005, Bidar ( C‑209/03 , EU:C:2005:169 , body 62 a 63 ); z 23. októbra 2007, Morgan a Bucher ( C‑11/06 a C‑12/06 , EU:C:2007:626 , body 43 a 44 ); z 18. novembra 2008, Förster ( C‑158/07 , EU:C:2008:630 , bod 54 ); z 18. júla 2013, Prinz a Seeberger ( C‑523/11 a C‑585/11 , EU:C:2013:524 , body 36 a 37 ), a z 24. októbra 2013, Thiele Meneses ( C‑220/12 , EU:C:2013:683 , body 35 a 36 ), alebo z 26. februára 2015, Martens ( C‑359/13 , EU:C:2015:118 , body 36 až 39 ).

( 72 ) Článok 6 smernice o občianstve.

( 73 ) Článok 7 smernice o občianstve.

( 74 ) Kapitola IV smernice o občianstve.

( 75 ) Tento systém v podstate kopíruje etapy a podmienky priznania pobytového statusu stanovené v rôznych nástrojoch práva EÚ a judikatúre, ktoré predchádzali tejto smernici. Príslušnosť k danej komunite tak môže vyústiť do práva na trvalý pobyt. Rozsudky z 21. decembra 2011, Ziolkowski a Szeja ( C‑424/10 a C‑425/10 , EU:C:2011:866 , bod 38 ), a z 1. augusta 2022, Familienkasse Niedersachsen‑Bremen ( C‑411/20 , EU:C:2022:602 , bod 30 ).

( 82 ) V rámci štúdie, ktorú si Komisia nechala vypracovať v roku 2016, sa nenašli žiadne dôkazy pre tvrdenie, že motivácia občanov Únie k sťahovaniu súvisí s dávkami. Pozri napríklad záverečnú správu A fact finding analysis on the impact on the Member States’ social security systems of the entitlements of non‑active intra‑EU migrants to special non‑contributory cash benefits and healthcare granted on the basis of residence, ktorá bola predložená ICF GHK v spolupráci s Milieu Ltd., GR pre zamestnanosť, sociálne veci a začlenenie prostredníctvom rámcovej zmluvy GR pre spravodlivosť, 2013. Pozri tiež MANTU, S. a MINDERHOUD, P.: Exploring the limits of social solidarity: welfare tourism and EU citizenship. In: UNIO – EU Law Journal , roč. 2(2), 2016, s. 4 – 19.

( 83 ) Rozsudok z 1. augusta 2022, Familienkasse Niedersachsen‑Bremen ( C‑411/20 , EU:C:2022:602 , bod 53 ).

( 84 ) Ako na pojednávaní objasnili právni zástupcovia žalobkyne. Podľa írskeho Nationality and Citizenship Act 1956 (zákona o štátnej príslušnosti a občianstve z roku 1956) v jeho konsolidovanom novelizovanom znení je toto zoznam kritérií, ktoré musí spĺňať dospelý, slobodný občan EHP, aby mohol byť naturalizovaný (§ 15 uvedeného zákona): a) byť starší ako 18 rokov; b) byť bezúhonný; c) mať v štáte nepretržitý pobyt jeden rok bezprostredne pred dátumom podania žiadosti a počas ôsmich rokov bezprostredne predchádzajúcich tomuto obdobiu mať v štáte celkový pobyt v trvaní štyroch rokov; d) mať dobrú vieru v úmysle pokračovať v pobyte v štáte po naturalizácii, a e) byť ochotný zúčastniť sa na slávnostnom udelení občianstva a urobiť vyhlásenie o lojalite.