C-513/21

62021CC0513

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 12. januára 2023 ( 1 )

Vec C‑513/21 P

DI

2.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu prvého odvolacieho dôvodu. Tento odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal Všeobecný súd dopustiť tým, že zamietol jeden zo žalobných dôvodov žaloby o neplatnosť týkajúci sa nedostatku právomoci autora sporných rozhodnutí.

3.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľ v podstate tvrdí, že podľa právnej úpravy uplatniteľnej v prejednávanej veci mali byť sporné rozhodnutia prijaté povereným subjektom konajúcim v mene poverujúceho subjektu, zatiaľ čo v prejednávanej veci boli tieto rozhodnutia prijaté samotným poverujúcim subjektom. Tento odvolací dôvod dáva Súdnemu dvoru príležitosť zaoberať sa systémom poverovania zavedeným v rámci ECB a všeobecnejšie problematikou delegovania v rámci inštitúcie v oblasti riadenia zamestnancov.

II. Právny rámec

A.

„Rada guvernérov na návrh Výkonnej rady stanoví podmienky zamestnávania zamestnancov ECB.“

B.

Podmienky zamestnávania

6.

Na základe článku 36.1 štatútu ESCB Rada guvernérov prijala rozhodnutím z 9. júna 1998, zmeneným 31. marca 1999, podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky ( 2 ). Článok 44 podmienok zamestnávania v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu (ďalej len „podmienky zamestnávania“) stanovuje:

„Zamestnancom alebo bývalým zamestnancom, na ktorých sa vzťahujú tieto podmienky zamestnávania a ktorí úmyselne alebo z nedbanlivosti nesplnia svoje pracovné povinnosti, možno uložiť podľa konkrétneho prípadu tieto disciplinárne postihy:

–

úplné alebo čiastočné, dočasné alebo trvalé odňatie nároku zamestnanca, ktorý poberá starobný dôchodok alebo podporu v invalidite, na priznanie tohto dôchodku alebo tejto podpory…“ [ neoficiálny preklad ]

C.

Rokovací poriadok

7.

Na základe článku 12.3 štatútu ESCB Rada guvernérov prijala rokovací poriadok ECB (ďalej len „rokovací poriadok“).

21.3. Podmienky zamestnávania sa uplatňujú v pravidlách pre zamestnancov, ktoré prijíma a mení Výkonná rada.

21.4. Nové podmienky zamestnávania alebo pravidlá pre zamestnancov sú prijaté po konzultácii so zástupcami zamestnancov. Ich stanovisko sa predkladá Rade guvernérov alebo Výkonnej rade.“ [ neoficiálny preklad ]

D.

Pravidlá pre zamestnancov

10.

Na základe článku 21.3 rokovacieho poriadku a článku 9 písm. a) podmienok zamestnávania Výkonná rada ECB prijala „European Central Bank Staff Rules“ (ďalej len „pravidlá pre zamestnancov“), ktoré v článku 8.3.17 stanovujú:

2.

Spoločnosť spravujúca systém zdravotného poistenia ECB (ďalej len ‚spoločnosť A‘) viacerými poznámkami vyhotovenými od 13. decembra 2013 do 23. novembra 2015 informovala ECB o dvoch súboroch skutočností. Žalobca jednak tejto spoločnosti neoprávnene predložil na náhradu faktúry za fyzioterapiu, hoci ich vyhotovila B, kozmetička, a jednak od nej tiež žiadal náhradu falšovaných príjmových dokladov z lekární.

3.

…

4.

Výkonná rada ECB rozhodnutím z 21. októbra 2014 rozhodla, že žalobcovi bude pozastavený výkon funkcie a ponechaných 30 % jeho základnej mzdy, a to od novembra 2014 na obdobie najviac štyroch mesiacov. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené informáciami poskytnutými spoločnosťou A a potrebou zabezpečiť riadny priebeh trestného vyšetrovania a disciplinárneho konania.

9.

Disciplinárny výbor si so žalobcom vymenil viacero listov a 13. februára 2017 ho vypočul.

10.

Dňa 5. septembra 2017 vypracovalo GR pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu ECB druhú ‚správu o prípadnom nesplnení pracovných povinností‘ podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov (ďalej len ‚správa č. 2‘). Táto správa sa týkala faktúr za doučovanie pre dve deti žalobcu, ktorých náhradu žalobca žiadal podľa článku 3.8.4 pravidiel pre zamestnancov v rokoch 2010, 2012 a 2014, a opäť v januári 2017. Podľa tejto správy existovalo dôvodné podozrenie, že faktúry vystavené za doučovanie tútorkou C nie sú pravdivé a pravé.

11.

Vzhľadom na správu č. 2 vrchný riaditeľ pre oblasť služieb ‚konajúci v mene Výkonnej rady‘ rozhodol 19. septembra 2017 o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru na tieto skutky.

16.

Po tom, ako žalobca predložil svoje pripomienky k stanovisku disciplinárneho výboru z 11. apríla 2018, mu vrchný riaditeľ pre oblasť služieb oznámil rozhodnutie Výkonnej rady z 10. júla 2018 o tom, že v tejto veci ona sama vykoná disciplinárnu právomoc (ďalej len ‚rozhodnutie z 10. júla 2018‘).

17.

Vrchný riaditeľ pre oblasť služieb následne žalobcovi oznámil návrh rozhodnutia Výkonnej rady o jeho prepustení bez výpovednej doby. Nasledovala výmena korešpondencie.

18.

Dňa 7. mája 2019 Výkonná rada rozhodla o prepustení žalobcu bez výpovednej doby [rozhodnutím o prepustení].

12.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. júla 2019 odvolateľ podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia sporných rozhodnutí, jeho opätovného prijatia a náhrady nemajetkovej ujmy.

13.

Na podporu svojich návrhov na zrušenie odvolateľ uviedol deväť žalobných dôvodov, pričom podľa Všeobecného súdu ich bolo desať. Prvý žalobný dôvod je založený na nedostatku právomoci autora sporných rozhodnutí.

14.

Ako Všeobecný súd zhrnul v bodoch 43, 44 a 47 napadnutého rozsudku, odvolateľ v podstate tvrdil, že zrušenie delegovania na vrchného riaditeľa pre oblasť služieb, ktoré vyplýva z rozhodnutia z 10. júla 2018, si vyžadovalo predchádzajúcu konzultáciu s výborom zamestnancov. Vzhľadom na neexistenciu takejto konzultácie bolo toto rozhodnutie protiprávne, čo malo za následok, že Výkonná rada prijala rozhodnutie o prepustení namiesto orgánu, ktorý bol na to podľa právnych predpisov príslušný.

Z dôvodov uvedených v bodoch 44 až 52 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol tento žalobný dôvod ako nedôvodný. Všeobecný súd totiž v prvom rade konštatoval, že rozhodnutie z 10. júla 2018 má individuálnu pôsobnosť a nevedie k zmene pravidiel pre zamestnancov, ktorá by si vyžadovala konzultáciu s výborom zamestnancov v záujme právnej istoty a uverejňovania. V druhom rade Všeobecný súd najskôr uviedol, že článok 8.3.17 týchto pravidiel tým, že vrchnému riaditeľovi pre oblasť služieb zveruje právomoc prijímať individuálne rozhodnutia o prepustení „v mene Výkonnej rady“, patrí do rámca širokej miery voľnej úvahy, ktorou inštitúcie Európskej únie disponujú na vnútornej úrovni, aby sa organizovali, a že zásada právnej istoty nebráni tomu, aby rozhodnutia vrchného riaditeľa pre oblasť služieb v tejto oblasti vyjadrovali rozhodnutia Výkonnej rady, ktorá za ne preberá plnú zodpovednosť a ktorej sú právne pripísateľné. Všeobecný súd následne uviedol, že tento článok bol uverejnený a že ECB odôvodnila rozhodnutie nezverejniť rozhodnutie z 10. júla 2018 záujmom odvolateľa, ktorému bolo toto rozhodnutie doručené. Napokon Všeobecný súd dodal, že odvolateľovi navyše nebola odňatá nijaká záruka, keďže kolektívny výkon právomoci v zásade poskytuje väčšiu mieru ochrany.

V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

17.

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, ako aj sporné rozhodnutia, a v každom prípade uložil ECB povinnosť nahradiť jeho nemajetkovú ujmu ohodnotenú na 20000 eur a povinnosť nahradiť trovy konania na Všeobecnom súde a Súdnom dvore.

Všeobecný súd v podstate konštatoval, že podľa článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov mala Výkonná rada právomoc prijať sporné rozhodnutia. Odvolateľ tvrdí, že to tak nie je, keďže rozhodnutie z 10. júla 2018 tým, že bolo prijaté bez predchádzajúcej konzultácie s výborom zamestnancov, nezasiahlo do rozdelenia právomocí v rámci ECB a v dôsledku toho mal právomoc prijať sporné rozhodnutia len vrchný riaditeľ pre oblasť služieb.

21.

ECB vo svojom vyjadrení k odvolaniu a v duplike vyjadruje pochybnosti o prípustnosti prvého odvolacieho dôvodu a domnieva sa, že tento odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.

A.

O prípustnosti

22.

V prvom rade však treba konštatovať, že odvolateľ vo svojom prvom odvolacom dôvode určil vytýkané body napadnutého rozsudku a uvádza dôvody, pre ktoré sú podľa jeho názoru tieto body poznačené nesprávnym právnym posúdením. Ako vyplýva z analýzy veci samej, ktorá nasleduje, tieto dva aspekty sú dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili Súdnemu dvoru rozhodnúť o odvolaní.

26.

Ďalej prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd pri výklade a uplatňovaní práva Únie a ktoré viedlo Všeobecný súd k záveru, že Výkonná rada mala právomoc prijať sporné rozhodnutia, a k tomu, že zamietol jeden zo žalobných dôvodov žaloby o neplatnosť týkajúci sa nedostatku právomoci autora týchto rozhodnutí. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v takomto prípade sa môžu právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na právnych dôvodoch a tvrdeniach, ktoré už boli uplatnené na Všeobecnom súde, odvolacie konanie by bolo sčasti zbavené svojho zmyslu. ( 4 )

27.

Napokon na rozdiel od toho, čo zrejme navrhuje ECB, určenie právnej povahy správneho aktu a stanovenie účinkov, ktoré tento akt vyvoláva, patria do právnej otázky. Platí to o to viac v prípade, keď tento akt môže viesť, ako tvrdí žalobca, k zmene pravidiel uplatniteľných v prejednávanej veci.

28.

30.

Aby som uviedol tvrdenia týchto účastníkov konania do kontextu, musím poznamenať, že Výkonná rada, ako vyplýva z rozhodnutia z 10. júla 2018, sa rozhodla vstúpiť do konania, ktoré viedlo k vydaniu sporných rozhodnutí, a to jednak z dôvodu, že tento rozhodovací orgán už do tohto konania zasiahol pri prijímaní rozhodnutia z 21. októbra 2014 ( 5 ), a jednak z dôvodu citlivej povahy veci („sensitivity of the matter“).

31.

V tejto súvislosti odvolateľ v prvom rade tvrdí, že rozhodnutie z 10. júla 2018 zmenilo článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov. Podľa neho sa Výkonná rada snažila týmto rozhodnutím zrušiť delegovanie udelené vrchnému riaditeľovi pre oblasť služieb na účely prejednania disciplinárneho konania odvolateľa. Pripúšťa, že samotná táto zmena sa týkala len jeho osoby a v tejto súvislosti ju možno považovať za individuálny akt. Odvolateľ však tvrdí, že zároveň išlo o zmenu všeobecného aktu, a to pravidiel pre zamestnancov. Z dvojakej povahy rozhodnutia z 10. júla 2018 podľa neho vyplýva povinnosť konzultácie s výborom zamestnancov.

32.

Podľa ECB odvolateľ nesprávne vykladá článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov ako článok, ktorý prenáša definitívnu a neodvolateľnú právomoc Výkonnej rady na vrchného riaditeľa pre oblasť služieb, takže Výkonná rada by musela toto ustanovenie zmeniť, ak by chcela túto právomoc vykonávať sama. Uvedené ustanovenie totiž nestanovuje „delegovanie právomoci“, ktoré by si vyžadovalo opätovné prevzatie delegovanej právomoci, ale skôr „poverenie“ ( 6 ), pričom jeho znenie jasne uvádza, že Výkonná rada nepriznala vrchnému riaditeľovi pre oblasť služieb osobnú, a teda výlučnú právomoc. Výkonná rada nezmenila toto ustanovenie, ale len uplatnila to, čo je s ním spojené, keď vykonala svoju vlastnú právomoc v konkrétnom prípade.

36.

ECB vo svojej duplike poznamenáva, že žalobca neuviedol, že by mu Výkonná rada prijatím rozhodnutia o prepustení poskytla menej záruk, a že aj keby nemala právomoc, neznamenalo by to automatické zrušenie tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti ECB odkazuje na judikatúru Všeobecného súdu, podľa ktorej rozhodnutie prijaté orgánom, ktorý nemá právomoc z dôvodu nedodržania pravidiel rozdelenia právomocí udelených tomuto orgánu, možno zrušiť len vtedy, ak nedodržanie týchto pravidiel porušuje niektorú zo záruk, ktoré úradníkom priznáva Služobný poriadok úradníkov Európskej únie, alebo pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov. ( 9 )

2. Posúdenie

37.

Aby bolo možné rozhodnúť o prvom odvolacom dôvode, treba najskôr určiť, či podľa pravidiel pre zamestnancov mala Výkonná rada právomoc rozhodnúť o disciplinárnom postihu pre zamestnancov nachádzajúcich sa v platovej triede I alebo nižšej. Na tento účel treba overiť, či sa Výkonná rada podľa článku 8.3.17 týchto pravidiel vzdala časti svojej rozhodovacej právomoci v prospech vrchného riaditeľa pre oblasť služieb, ako uvádza odvolateľ vo svojom prvom tvrdení, alebo či, ako tvrdí ECB, samotná Výkonná rada mohla prijať sporné rozhodnutia bez účasti vrchného riaditeľa pre oblasť služieb. Následne sa budem zaoberať otázkou, či rozdelenie právomocí v rámci ECB spĺňa požiadavky stanovené judikatúrou, pokiaľ ide o jasnosť („jasné vymedzenie“) a transparentnosť („riadne uverejnenie“), pričom túto otázku nastolil odvolateľ vo svojom druhom tvrdení uvádzanom na podporu prvého odvolacieho dôvodu.

V právnom poriadku Únie má problematika „delegovania“ právomocí alebo kompetencií v širšom zmysle tohto pojmu ( 10 ) dlhú históriu a viedla k značnému množstvu judikatúry sprevádzanej rozsiahlym súborom textov právnej teórie. Úsilie v judikatúre a právnej vede sa pôvodne zameralo na situácie týkajúce sa „delegovania“ medzi inštitúciami Únie alebo jednou z nich v prospech externého subjektu. ( 11 )

41.

V prejednávanej veci však nejde o medziinštitucionálne delegovanie alebo delegovanie v prospech subjektu mimo ECB. „Delegovanie“ uvedené v prvom odvolacom dôvode má totiž povahu delegovania v rámci inštitúcie a týka sa prijatia rozhodnutia voči zamestnancom dotknutej inštitúcie. V dôsledku toho vzniká otázka, či a prípadne v akom rozsahu možno judikatúru týkajúcu sa medziinštitucionálneho delegovania uplatniť na delegovanie v rámci inštitúcie.

42.

Autori právnej teórie uvádzajú, že pokiaľ ide o delegovanie vykonávané v rámci inštitúcií Únie, Súdny dvor zaujal menej striktný prístup ako v prípade delegovania právomocí medzi inštitúciami, ( 12 ) takže na delegovanie v rámci inštitúcie sa obmedzenia a zásady uplatniteľné vo vzťahu k medziinštitucionálnemu delegovaniu vzťahujú len čiastočne. ( 13 )

43.

Rozdelenie právomocí v rámci ECB v súvislosti s disciplinárnymi opatreniami, ako je stanovená v článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, vyplýva z rozhodnutia samotnej Výkonnej rady. Odvolateľ neupiera Výkonnej rade právo delegovať svoje právomoci na vrchného riaditeľa pre oblasť služieb. Kritizuje však výklad tohto ustanovenia, ktorý podal Všeobecný súd, a konkrétnejšie účinky, ktoré tento súd priznal uvedenému ustanoveniu, pokiaľ ide o právomoc Výkonnej rady rozhodnúť o disciplinárnom opatrení v prípade existencie „delegovania“ vo vzťahu k vrchnému riaditeľovi pre oblasť služieb.

47.

Musím poukázať na to, že na podporu svojich tvrdení odvolateľ a ECB odkazujú okrem iného na judikatúru Všeobecného súdu, ktorá rozlišuje medzi delegovaním právomoci a delegovaním podpisového práva.

48.

V rozsudkoch v rámci tejto judikatúry Všeobecný súd totiž konštatoval, že išlo o delegovanie podpisového práva, ktoré sa podľa tohto súdu odlišuje od delegovania právomoci tým, že poverujúci subjekt neprenáša na poverený subjekt právomoc, pokiaľ bol poverený subjekt len oprávnený vypracovať a podpisovať v mene a na zodpovednosť poverujúceho subjektu akt rozhodnutia, „ktorého podstata je vymedzená týmto posledným uvedeným subjektom“ ( 16 ). Všeobecný súd tiež označil za delegovanie podpisového práva situáciu, keď je zamestnanec alebo úradník oprávnený prijať „v mene a pod dohľadom administratívy“ jasne definované organizačné alebo administratívne opatrenia. ( 17 ) Okrem toho judikatúra Súdneho dvora, z ktorej vychádzali tieto rozsudky Všeobecného súdu, sa týkala situácií, keď signatár „len podpísal oznámenie o námietkach…, ktoré predtým schválil [príslušný orgán]“ ( 18 ), a „dostal pokyn“ ( 19 ).

52.

Ešte dôležitejšie je, že úvahy formulované Súdnym dvorom v rozsudku Tralli/ECB sa týkali delegovania zo strany poverujúceho orgánu (Výkonná rada) v prospech člena tohto orgánu (viceprezident ECB) ( 23 ). To môže vysvetľovať, prečo sa Súdny dvor opieral o svoju judikatúru vyplývajúcu z rozsudku AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia ( 24 ), ktorá sa týkala poverenia Komisie pre svojich členov na prijatie určitých rozhodnutí v jej mene. Vrchný riaditeľ pre oblasť služieb však nie je členom Výkonnej rady.

53.

Napriek tomu rozsudok Tralli/ECB ukazuje, že na stanovenie účinkov systému poverovania zavedeného v rámci ECB je potrebné preskúmať kontext, do ktorého patrí tento systém, a pravidlá jeho fungovania.

54.

V tomto duchu sa domnievam, že rozsudok Tralli/ECB poskytuje užitočné poznatky, pokiaľ ide o charakteristické znaky „systému poverovania“, ktorý nemá za následok odňatie právomoci Výkonnej rady. V tomto rozsudku totiž Súdny dvor bez toho, aby odkazoval na pojmy „delegovanie podpisového práva“ alebo špecifikoval, že ide o rozhodnutie, ktoré bolo vopred schválené poverujúcim subjektom alebo prijaté podľa jeho pokynov, uviedol, že tento „systém poverovania“ nemal za následok zbavenie Výkonnej rady jej regulačnej právomoci, že rozhodnutia boli prijaté v jej mene, že za ne prevzala plnú zodpovednosť a že takéto poverenie sa obmedzilo na individuálne rozhodnutia a netýkalo sa rozhodnutí všeobecnej povahy.

Takmer všetky ustanovenia pravidiel pre zamestnancov, v ktorých sa spomína vrchný riaditeľ pre oblasť služieb, totiž uvádzajú, že koná v mene Výkonnej rady. ( 25 )

58.

V tejto súvislosti treba v prvom rade poznamenať, že vyjadrené znením článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, vrchný riaditeľ vykonáva diskrečnú právomoc pri výbere „najvhodnejšieho“ postihu. Pritom však koná v mene Výkonnej rady, ktorá tak musí prevziať zodpovednosť za takéto rozhodnutia. Ak pri uplatnení systému poverovania zavedeného Výkonnou radou individuálne rozhodnutia o disciplinárnych postihoch stále patria do rozsahu jej zodpovednosti, vzhľadom na poznatky vyplývajúce z rozsudku Tralli/ECB sa nemožno domnievať, že prijatím tohto ustanovenia sa Výkonná rada v súvislosti s takýmito postihmi vzdala svojej rozhodovacej právomoci.

59.

V druhom rade článok 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov stanovuje, že Výkonná rada (v prípade zamestnancov nachádzajúcich sa v platovej triede vyššej ako L) alebo v jej mene vrchný riaditeľ pre oblasť služieb (v prípade zamestnancov nachádzajúcich sa v platovej triede L alebo nižšej) môže rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania. Treba poznamenať, že podľa tohto ustanovenia, ak konanie začne vrchný riaditeľ pre oblasť služieb, musí byť o tom bezodkladne informovaná Výkonná rada.

60.

Napokon v treťom rade kontext, do ktorého sa zaraďuje článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, podľa všetkého tiež potvrdzuje výklad, podľa ktorého prijatie tohto ustanovenia nemalo za následok úplné zbavenie Výkonnej rady jej právomoci, keďže ustanovenie vyššej právnej sily, konkrétne článok 44 bod ii) podmienok zamestnávania, vyhradzuje tomuto kolegiálnemu orgánu vyhlasovanie najzávažnejších sankcií. ( 26 ) Okrem toho poznamenávam, že logika, podľa ktorej závažnosť postihu môže mať v prípade potreby vplyv na to, ktorý orgán skutočne zasiahne v súvislosti s disciplinárnym konaním bez toho, aby sa vyžadovala zmena týchto pravidiel, bola vnútorne zavedená Výkonnou radou a premietnutá aj do iných ustanovení ako článok 8.3.17. V súlade s článkom 8.3.2 uvedených pravidiel, ak je totiž disciplinárny postih, ktorý môže byť uložený, jedným z dvoch miernejších postihov, rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania môže prijať generálny riaditeľ pre ľudské zdroje alebo člen Výkonnej rady v závislosti od postavenia dotknutého zamestnanca, a nie Výkonná rada alebo vrchný riaditeľ pre oblasť služieb. ( 27 )

64.

Na záver tejto časti sa domnievam, že systém poverovania zavedený článkom 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov nemal za následok zbavenie Výkonnej rady akejkoľvek rozhodovacej právomoci, pokiaľ ide o disciplinárne postihy ukladané zamestnancom nachádzajúcim sa v platovej triede I alebo nižšej. Všeobecný súd tak v bode 48 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že rozhodnutie z 10. júla 2018 neovplyvnilo rozdelenie právomocí vyplývajúcich z pravidiel pre zamestnancov. Prvé tvrdenie uvádzané odvolateľom na podporu prvého odvolacieho dôvodu teda nemôže uspieť.

Na podporu tohto tvrdenia odvolateľ tvrdí, že okolnosť, že bol informovaný o rozhodnutí z 10. júla 2018, nestačí na zabezpečenie dodržiavania zásady právnej istoty a pravidiel riadnej správy vecí verejných. Poukazuje pritom na to, že Súdny dvor v rozsudku Kuchta/ECB ( 28 ) stanovil dve podmienky, konkrétne, aby rozdelenie právomocí v rámci ECB bolo jasne vymedzené a riadne uverejnené.

68.

Na úvod pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry, ako tvrdí odvolateľ, si zásada riadnej správy vecí verejných vyžaduje, aby rozdelenie právomocí a podpisových práv v rámci inštitúcií bolo uverejnené a jasne vymedzené. ( 29 ) Ak odvolateľ spomína tieto dve podmienky, zrejme to robí preto, aby zdôraznil, že Všeobecný súd sa vyjadril len k prvej podmienke týkajúcej sa uverejnenia tejto právomoci, ( 30 ) pričom druhou podmienkou týkajúcou sa jej vymedzenia sa už nezaoberal.

69.

Ešte v rámci úvodných poznámok musím poznamenať, že rozsudok Teeäär/ECB ( 31 ), na ktorý ECB odkazuje, môže viesť k domnienke, že na rozhodnutie o zákonnosti rozdelenia právomocí, a teda aj o otázke, či bolo sporné rozhodnutie prijaté rozhodovacím orgánom na to príslušným, nie je potrebné skúmať tieto dve podmienky.

70.

73.

Z dôvodov, ktoré som uviedol pri zamietnutí prvého tvrdenia odvolateľa, ( 34 ) sa domnievam, že článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov je dostatočne jasný na to, aby zamestnancom umožnil pochopiť, že disciplinárne postihy sú vždy ukladané v mene Výkonnej rady, ktorá za ne preberá zodpovednosť, a že Výkonná rada môže vstúpiť do disciplinárneho konania s cieľom uložiť takýto postih. ( 35 ) V tejto súvislosti treba poznamenať, že tieto dôvody sú založené na klasických výkladových usmerneniach, konkrétne na doslovnom a systémovom výklade tohto ustanovenia.

74.

Je pravda, že podľa výkladu článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, ktorý podal Všeobecný súd, Výkonná rada disponuje určitou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o jej prípadné zapojenie do disciplinárneho konania začatého voči zamestnancovi nachádzajúcemu sa v platovej triede I alebo nižšej. Ako pritom uviedol Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku, zásada právnej istoty neukladá ECB povinnosť obmedziť diskrečnú právomoc, ktorou disponuje pri organizácii svojho interného riadenia v oblasti disciplinárnej zodpovednosti.

75.

Pre úplnosť poznamenávam, že pokiaľ ide o prejednávanú vec, rozhodnutie Výkonnej rady zasiahnuť v rámci disciplinárneho konania bolo diskrečné, ale nie svojvoľné.

79.

V dôsledku toho nie je potrebné preskúmať tretie tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého, keďže už vysvetlil dôvody, pre ktoré by prerokovanie s výborom zamestnancov mohlo mať vplyv na jeho situáciu, napadnutý rozsudok je poznačený nesprávnym právnym posúdením v rozsahu, v akom Všeobecný súd v bode 52 tohto rozsudku konštatoval, že odvolateľovi nebola odňatá nijaká záruka. Kritiku odvolateľa v tejto súvislosti treba totiž vyhlásiť za neúčinnú, keďže sa týka nadbytočných úvah. Na jednej strane, ako vyplýva z môjho preskúmania prvého tvrdenia odvolateľa, Všeobecný súd v bodoch 44, 45 a 51 uvedeného rozsudku správne rozhodol, že Výkonná rada nebola povinná konzultovať s výborom zamestnancov pred prijatím rozhodnutia z 10. júla 2018 a sporných rozhodnutí. Na druhej strane nevylučujem, že odvolateľ formuloval svoje tretie tvrdenie pre prípad, že by Súdny dvor dospel k záveru, že sporné rozhodnutia sú poznačené nedostatkom právomoci, a že by bolo potrebné preskúmať, či vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 36 vyššie musia byť sporné rozhodnutia zrušené. Z mojej analýzy však vyplýva, že to tak nie je.

80.

Vzhľadom na vyššie uvedené z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod nie je dôvodný a musí byť zamietnutý v celom rozsahu.

VII. Návrh

81.

( 6 ) ECB v tejto súvislosti odkazuje na rozsudky z 26. mája 2005, Tralli/ECB (C‑301/02 P, ďalej len „rozsudok Tralli/ECB, EU:C:2005:306 , bod 60 ), a z 22. novembra 2018, Janssen‑Cases/Komisia ( T‑688/16 , EU:T:2018:822 , bod 31 ). Vyvodzuje z toho, že delegovanie právomoci predstavuje akt, ktorý zbavuje delegujúci orgán právomoci prenesenej na delegovaný orgán, zatiaľ čo „poverenie“ nemá takýto účinok.

( 7 ) Rozsudok z 9. júla 2008 ( F‑89/07 , EU:F:2008:97 ).

( 8 ) V tejto súvislosti musím poznamenať, že odvolateľ sa v bode 10 svojho odvolania obmedzuje na tvrdenie, že „právne posúdenie“, podľa ktorého Výkonná rada nebola povinná konzultovať s výborom zamestnancov, zbavuje povinnosť konzultácie jej podstaty a môže viesť k zneužívaniu a odchýlkam v konaní. Okrem toho sa zdá, že bod 14 odvolania treba chápať v spojení s jeho bodom 7, v ktorom odvolateľ tvrdí, že vysvetlil, prečo mal záujem na tom, aby bol výbor zamestnancov konzultovaný. Odvolateľ tiež v bode 7 odvolania spomína bod 18 svojej repliky na Všeobecnom súde, v ktorom tvrdil, že má záujem na tom, aby bol výbor zamestnancov konzultovaný pred „zmenou delegovania“.

( 9 ) ECB vo svojej duplike uvádza rozsudky zo 7. februára 2007, Caló/Komisia ( T‑118/04 a T‑134/04 , EU:T:2007:37 , body 67 a 68 ); zo 17. novembra 2017, Teeäär/ECB ( T‑555/16 , neuverejnený, EU:T:2017:817 , bod 52 ), a z 19. decembra 2019, XG/Komisia ( T‑504/18 , EU:T:2019:883 , bod 93 ).

( 10 ) Právny poriadok Únie neobsahuje definíciu pojmu „delegovanie“ v súvislosti s právomocami alebo kompetenciami a túto úlohu tak prevzala právna teória. Pozri v tomto zmysle LENAERTS, K.: Regulating the Regulatory Process: „delegation of Powers“ in the European Community. In: European Law Review , 1993, 18(1), s. 24. Vzhľadom na to, že takéto delegovanie môže mať rôzne formy a slúžiť odlišným cieľom, jeho definícia musí nevyhnutne byť dostatočne široká a všeobecná, aby mohla pokryť všetky prípady.

( 17 ) Pozri rozsudok z 8. septembra 2021, AH/Eurofound ( T‑52/19 , EU:T:2021:537 , bod 55 ).

( 18 ) Pozri rozsudok zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia ( 52/69 , EU:C:1972:73 , bod 5 ). Pozri tiež rozsudky zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia ( 48/69 , EU:C:1972:70 , body 12 a 13 ), ako aj zo 17. októbra 1972, Vereeniging van Cementhandelaren/Komisia ( 8/72 , EU:C:1972:84 , body 11 a 12 ). Pozri v súvislosti s touto judikatúrou tiež HOFMANN H. C. H., ROWE, G. C., TURK, A. H.: Delegation and the European Union Constitutional Framework. In: HOFMANN, C. H. (ed.): Administrative Law and Policy of the European Union . Oxford: Oxford University Press, 2011, s. 255.

( 19 ) Pozri rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia ( 43/82 a 63/82 , EU:C:1984:9 , bod 13 ).

( 21 ) Platí to tak o to viac pre ECB, ktorá má funkčnú autonómiu, pokiaľ ide o normatívny systém uplatniteľný na jej zamestnancov, ktorý sa odlišuje od pravidiel pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie.

( 22 ) Pozri body 59 a 60 tohto rozsudku.

( 23 ) Podľa článku 11.1 Štatútu ESCB sa Výkonná rada skladá z prezidenta a viceprezidenta ECB, ako aj zo štyroch ďalších osôb vymenovaných Európskou radou.

( 24 ) Rozsudok z 23. septembra 1986 ( 5/85 , EU:C:1986:328 , bod 39 ).

( 28 ) Rozsudok z 9. júla 2008 ( F‑89/07 , EU:F:2008:97 ).

( 29 ) Pozri najmä rozsudky z 12. marca 2020, QB/ECB ( T‑215/18 , neuverejnený, EU:T:2020:92 , bod 142 ), a z 8. septembra 2021, AH/Eurofound ( T‑52/19 , EU:T:2021:537 , bod 59 ).

( 30 ) V každom prípade stačí v tejto súvislosti uviesť, že ako uviedol Všeobecný súd v bode 50 napadnutého rozsudku, článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov je uverejnený a ECB odôvodnila rozhodnutie nezverejniť rozhodnutie z 10. júla 2018 záujmom odvolateľa, a to s cieľom chrániť jeho dobrú povesť v čase, keď nebolo možné predvídať konečný výsledok disciplinárneho konania, pričom toto rozhodnutie odvolateľovi doručila. Okrem toho v rozsudku z 23. septembra 1986, AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia ( 5/85 , EU:C:1986:328 , bod 39 ), Súdny dvor v odpovedi na tvrdenie založené na neuverejnení rozhodnutia o udelení poverenia v rámci Komisie uviedol, že neuverejnenie rozhodnutia o udelení poverenia členovi Komisie, nezbavilo žalobkyne možnosti napadnúť zákonnosť tohto rozhodnutia ani rozhodnutia prijatého na základe udeleného poverenia.

( 31 ) Rozsudok zo 17. novembra 2017 ( T‑555/16 , neuverejnený, EU:T:2017:817 , bod 52 ).

( 32 ) Pozri rozsudok zo 17. novembra 2017, Teeäär/ECB ( T‑555/16 , neuverejnený, EU:T:2017:817 , bod 52 ).

( 33 ) Rozsudok zo 17. novembra 2017 ( T‑555/16 , neuverejnený, EU:T:2017:817 , bod 47 ).