C-521/21

62021CC0521

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 29. apríla 2025 ( 1 )

Vec C‑521/21

MJ

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právny štát – Nezávislosť súdnictva – Článok 19 ods. 1 ZEÚ – Zákaz pre vnútroštátne súdy spochybniť legitimitu súdov a ústavných orgánov alebo konštatovať či posudzovať zákonnosť vymenovania sudcov alebo ich súdnych právomocí – Potreba, aby súd rozhodujúci o návrhu na vylúčenie sudcu overil splnenie určitých požiadaviek týkajúcich sa existencie súdu vopred zriadeného zákonom – Vymenovanie sudcov všeobecných súdov – Nedostatok nezávislosti Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko) – Právo kandidátov na funkciu sudcu na účinný prostriedok nápravy – Sudca, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom vopred zriadený zákonom – Možnosť vylúčiť sudcu z rozhodovacieho zloženia“

I. Úvod

1.

Prejednávaná vec sa týka vylúčenia sudkyne všeobecného súdu vzhľadom na okolnosti jej vymenovania. Vznikajú v nej dve hlavné otázky, ktoré Súdnemu dvoru položil Sąd Rejonowy Poznań‑Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň – Staré Mesto, Poľsko). Prvá otázka sa týka vplyvu, ktorý môžu mať prípadné procesné vady na platnosť uvedeného vymenovania, keďže kandidatúru dotknutej sudkyne odporučila Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko), (ďalej len „KRS“) v novom zložení, zatiaľ čo právo kandidátov na opravný prostriedok bolo obmedzené na Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych (senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, Poľsko), (ďalej len „senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné“) Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), zložený zo sudcov, ktorí boli sami vymenovaní na návrh KRS v jej novom zložení.

4.

V prejednávanej veci sú relevantnými ustanoveniami článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 druhý odsek Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

B. Poľské právo

1.

Ústava

5.

Článok 187 Ústavy uvádza:

„1. Členmi [KRS] sú:

(1)

prvý predseda Sąd Najwyższy [Najvyšší súd], minister spravodlivosti, predseda Naczelny Sąd Administracyjny [Najvyšší správny súd, Poľsko] a osoba vymenovaná prezidentom republiky,

(2)

pätnásť členov zvolených spomedzi sudcov Sąd Najwyższy [Najvyšší súd], všeobecných súdov, správnych súdov a vojenských súdov,

Zákon o KRS

8.

Podľa § 9a ustawa o Krajowej Radzie Sądownictwa [zákon o Štátnej súdnej rade (KRS)], z 12. mája 2011 (Dz. U. z roku 2011, položka 714), zmeneného ustawa o zmianie ustawy o Krajowej Radzie Sądownictwa oraz niektórych innych ustaw [zákon, ktorým sa mení zákon o Štátnej súdnej rade (KRS) a niektoré ďalšie zákony], z 8. decembra 2017(Dz. U. z roku 2018, položka 3), (ďalej len „zákon o KRS“):

„1. Sejm [Snem] zvolí 15 členov [KRS] spomedzi sudcov Sąd Najwyższy [Najvyšší súd], všeobecných súdov, správnych súdov a vojenských súdov na spoločné funkčné obdobie štyroch rokov.

2. Sejm [Snem] pri voľbe uvedenej v odseku 1 v najvyššej možnej miere zohľadní skutočnosť, že v [KRS] majú byť zastúpení sudcovia zo súdov rôznych druhov a stupňov.

3. Spoločné funkčné obdobie nových členov [KRS] zvolených spomedzi sudcov sa začne dňom nasledujúcim po dni ich zvolenia. Členovia [KRS] vymenovaní na predchádzajúce funkčné obdobie vykonávajú svoje funkcie dovtedy, kým sa nezačne spoločné funkčné obdobie nových členov [KRS].“

3.

Zákon o Najvyššom súde

10.

Na základe ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde), z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5, ďalej len „zákon o Najvyššom súde“) došlo okrem iného na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) k zriadeniu senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

11.

Podľa § 26 zákona o Najvyššom súde, zmeneného ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019, (Dz. U. z roku 2020, položka 190):

12.

Podľa § 47 ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky súdny poriadok), zo 17. novembra 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 43, položka 296), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“):

„1. Na prvom stupni súdneho konania veci prejednáva samosudca, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

…

2. Uznesenia mimo pojednávania vydáva samosudca.

…“

(5)

vo veciach, v ktorých sa na súde nižšieho stupňa podieľal na prijatí napadnutého aktu, a tiež vo veciach týkajúcich sa platnosti aktu, ktorý tento sudca preskúmaval alebo ktorý bol vypracovaný za jeho účasti, ako aj vo veciach, v ktorých konal ako prokurator [prokurátor, Poľsko];

…“

14.

§ 49 Občianskeho súdneho poriadku znie:

„Bez ohľadu na dôvody uvedené v § 48 súd na návrh sudcu alebo účastníka konania vylúči sudcu z rozhodovania, ak existuje okolnosť, ktorá môže vyvolať oprávnené pochybnosti o nestrannosti tohto sudcu v danej veci.“

sudca, ktorého sa tento návrh týka, môže naďalej vykonávať úkony v konaní;

(2)

nie je možné prijať žiadne rozhodnutie ani opatrenie, ktorým sa končí konanie.“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

16.

Konanie vo veci samej má svoj pôvod v spore medzi dvoma fyzickými osobami vo veci pohľadávky zo zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej zmluvnými stranami v rámci ich príslušných obchodných činností. Žalobca okrem iného žiadal od žalovaného zaplatenie náhrady podľa článku 6 ods. 1 smernice 2011/7/EÚ ( 2 ).

20.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta na určité aspekty vymenovania sudkyne S. C. Konkrétne uvádza, že sudkyňa S. C. bola vymenovaná prezidentom Poľskej republiky ako sudkyňa Sąd Rejonowy Poznań‑Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň – Staré Mesto) na návrh KRS v jej novom zložení.

21.

V tejto súvislosti spresňuje, že na toto miesto boli podané tri prihlášky vrátane prihlášky S. C., hlavnej pomocnej sudkyne na Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň, Poľsko) od roku 2016. Dňa 21. septembra 2018 kolégium Krajského súdu Poznaň vydalo kladné stanovisko k sudkyni S. C. a 24. septembra 2018 Zhromaždenie zástupcov sudcov okresných súdov v obvode uvedeného krajského súdu tiež vydalo kladné stanovisko ku kandidatúre tejto sudkyne.

22.

Uznesením č. 611/2018 zo 4. decembra 2018 KRS navrhla prezidentovi Poľskej republiky vymenovať sudkyňu S. C., pričom nenavrhla vymenovať ďalších dvoch kandidátov. Nenavrhnutí kandidáti nepodali proti tomuto uzneseniu odvolanie podľa § 44 ods. 1 zákona o KRS. Dňa 14. marca 2019 prezident Poľskej republiky rozhodol vymenovať S. C. do funkcie sudkyne.

a)

výber osoby navrhnutej prezidentovi Poľskej republiky na vymenovanie do funkcie sudcu uskutočnila súčasná [KRS] zvolená v rozpore s poľskými ústavnými a zákonnými predpismi, ktorá nie je nezávislým orgánom a jej členmi nie sú zástupcovia sudcovskej obce vymenovaní nezávisle od výkonnej a zákonodarnej moci, takže nedošlo k účinnému podaniu návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu podľa vnútroštátneho práva;

b)

účastníci výberového konania nemali právo podať opravný prostriedok na [súd] v zmysle [článku 2 a článku 19 ods. 1] ZEÚ a článku 6 ods. 1 až 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty]?

2.

Majú sa článok 2 a článok 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď v rozhodovacom zložení súdu zasadá osoba vymenovaná za podmienok opísaných v [prvej otázke],:

d)

vyžadujú, aby vnútroštátny súd na účely uplatnenia práva Únie a zabezpečenia jeho potrebného účinku nezohľadnil rozhodnutie vnútroštátneho ústavného súdu, pokiaľ toto rozhodnutie bráni vykonaniu uznesenia Súdneho dvora Európskej únie vo veci predbežných opatrení, ktorým sa nariaďuje pozastavenie uplatňovania vnútroštátnych ustanovení, ktoré bránia vnútroštátnym súdom v preskúmaní splnenia požiadaviek práva Únie týkajúcich sa nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty]?“

25.

Písomné pripomienky predložili Prokurator Prokuratury Okręgowej w Poznaniu (Krajská prokuratúra Poznaň, ďalej len „krajská prokuratúra“), Rzecznik Praw Obywatelskich (ombudsman, Poľsko, ďalej len „ombudsman“), poľská, belgická, dánska, fínska, holandská a švédska vláda, ako aj Európska komisia. Žalovaný vo veci samej, AA, poľská vláda, ombudsman a Komisia boli vypočutí na pojednávaní 7. januára 2025.

IV. Analýza

A. O právomoci a prípustnosti

29.

Preto v rozsahu, v akom sa otázky položené vnútroštátnym súdom v podstate týkajú pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty ( 5 ) vo vzťahu k postupu vymenovania sudkyne S. C., takýto výklad patrí do právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ ( 6 ).

30.

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie, že vnútroštátny súd neuviedol nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by mohla naznačovať, že sudkyňa, ktorej sa týka návrh na vylúčenie, neposkytuje záruku nezávislosti alebo že bola vymenovaná protiprávne, toto tvrdenie považujem za neúčinné, keďže návrh vnútroštátneho súdu sa týka práve toho, či je vnútroštátna právna úprava, ktorá upravovala vymenovanie sudkyne, o ktorú ide vo veci samej, zlučiteľná s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

31.

Pokiaľ ide v treťom rade o tvrdenie, že vnútroštátny súd si nesplnil povinnosti vyplývajúce z článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, zastávam názor, že aj toto tvrdenie treba zamietnuť. Návrh na začatie prejudiciálneho konania totiž obsahuje všetky potrebné informácie, najmä obsah vnútroštátnych ustanovení, ktoré možno v prejednávanej veci uplatniť, dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, aby sa Súdneho dvora opýtal na výklad ustanovení práva Únie uvedených v otázkach, ako aj súvislosti, ktoré tento súd vytvoril medzi týmito ustanoveniami a uvádzanými vnútroštátnymi predpismi. V dôsledku toho zastávam názor, že Súdny dvor má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie o oboch prejudiciálnych otázkach.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na možnosť považovať sudcu za nezávislý súd zriadený zákonom, ak bol vymenovaný na základe postupu vymenovania, ktorý sa vyznačuje dvomi znakmi: na jednej strane kandidatúru dotknutej osoby odporučila nová KRS zriadená po reforme zákona o KRS; na druhej strane kandidáti na toto vymenovanie mali právo podať súdny prostriedok nápravy len na senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné.

33.

Na úvod treba pripomenúť, že v konečnom dôsledku bude prináležať vnútroštátnemu súdu, aby sa s ohľadom na všetky zásady vyplývajúce z relevantnej judikatúry Súdneho dvora a po vykonaní posúdení požadovaných na tento účel vyjadril k otázke, či súbor podmienok, za ktorých bola dotknutá sudkyňa vymenovaná, môže viesť k záveru, že táto sudkyňa je nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom v zmysle práva Únie ( 7 ). Táto okolnosť však nebráni Súdnemu dvoru v tom, aby v rámci súdnej spolupráce stanovenej v článku 267 ZFEÚ na základe okolností uvedených v spise podal vnútroštátnym súdom prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť pre tieto súdy užitočné pri posudzovaní účinkov daného ustanovenia tohto práva ( 8 ).

b)

Kritériá stanovené judikatúrou: nezávislosť a „súd vopred zriadený zákonom“

34.

V prvom rade uvádzam, že v judikatúre tak Súdneho dvora, ako aj ESĽP je ustálené, že právo na súd zriadený zákonom zahŕňa aj postup vymenovania sudcov ( 10 ). Pokiaľ ide o kritérium posúdenia účinkov nezrovnalosti pri vymenovaní na dodržanie záruky súdu zriadeného zákonom, nestačí poukázať na akúkoľvek nezrovnalosť. Je potrebné vychádzať z povahy a závažnosti nezrovnalosti. Súdny dvor tak pripustil, že nezrovnalosť, ku ktorej došlo pri vymenovaní sudcov v rámci príslušného súdneho systému, predstavuje porušenie článku 47 druhého odseku prvej vety Charty, najmä ak má táto nezrovnalosť takú povahu a závažnosť, že vytvára skutočné riziko, že iné zložky moci, najmä výkonná moc, by mohli vykonávať nenáležitú diskrečnú právomoc, ktorá ohrozuje integritu výsledku, ku ktorému vedie proces vymenovania, a teda vyvoláva legitímnu pochybnosť v mysli osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť dotknutého sudcu alebo sudcov, čo je prípad, keď sú dotknuté základné pravidlá, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vytvárania a fungovania tohto súdneho systému ( 11 ).

36.

Podľa tohto kritéria sa nezrovnalosť musí týkať pravidiel, ktorými sa riadi postup vymenovania, a musí mať takú povahu a závažnosť, že je spôsobilá vytvárať skutočné riziko svojvoľného konania zo strany orgánov verejnej moci – najmä výkonnej moci – ktoré by mohlo narušiť dôveru osôb podliehajúcich súdnej právomoci v nezávislosť a nestrannosť súdnictva.

37.

39.

Táto poznámka sa mi zdá dôležitá, keďže v treťom rade objasňuje metódu, ktorú Súdny dvor používa na posúdenie toho, či je daný súd zriadený zákonom. Bez ohľadu na to, či sa veci týkajú nezávislosti súdu alebo existencie súdu zriadeného zákonom, totiž Súdny dvor vyžaduje, aby sa preskúmanie týchto záruk neobmedzovalo len na pravidlá vymenovania sudcov, ale aby sa v ňom tiež zohľadnil súbor kontextuálnych faktorov týkajúcich sa povahy a fungovania dotknutého súdneho orgánu.

40.

Vo veci A. K. a iní sa tak skutočnosti, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri posudzovaní nezávislosti disciplinárneho senátu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), neobmedzovali na postup vymenovania členov KRS, ale zahŕňali aj ďalšie skutočnosti vlastné dotknutému orgánu, ako sú jeho právomoc ( 17 ), osobitné podmienky jeho zriadenia ( 18 ), jeho zloženie, ako aj jeho povaha a autonómia v rámci Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) ( 19 ).

41.

Rovnako v rozsudku W. Ż. Súdny dvor uvádza ako „všetky okolnosti, za ktorých došlo k vymenovaniu dotknutého sudcu“ ( 20 ), nielen nové zloženie KRS ( 21 ), ale aj „osobitné okolnosti, za akých bol dotknutý sudca vymenovaný prezidentom [Poľskej] republiky ako sudca v rámci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné“ ( 22 ).

c)

Dva znaky namietané vo veci samej: nová KRS a neexistencia účinného prostriedku nápravy

45.

Teraz prejdem k posúdeniu prvej otázky položenej vo veci samej, pričom je potrebné konfrontovať uvedené zásady s problematikou nastolenou vnútroštátnym súdom, ktorá sa týka dvoch skutočností charakterizujúcich vymenovanie dotknutej sudkyne: na jednej strane zloženie a úloha novej KRS; na druhej strane neexistencia účinného súdneho prostriedku nápravy proti uzneseniu KRS pre neúspešných uchádzačov.

46.

Túto otázku preskúmam v dvoch krokoch. Najprv budem analyzovať, či každá z týchto dvoch skutočností, posudzovaná samostatne, umožňuje dospieť k záveru, že sudca vymenovaný na základe takéhoto postupu nepredstavuje „súd vopred zriadený zákonom“. Následne posúdim, či kombinácia týchto dvoch skutočností vedie k rovnakému záveru.

50.

Ako vysvetlím nižšie, chcem preukázať dôvody, prečo podľa môjho názoru ani jedna z dvoch skutočností uvedených v bode 45 vyššie, posudzovaná samostatne, nemôže automaticky viesť k záveru, že dotknutá sudkyňa nie je „súdom vopred zriadeným zákonom“. Zastávam totiž názor, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby zakaždým vykonal posúdenie in concreto s prihliadnutím na právny a skutkový kontext a ďalšie skutočnosti týkajúce sa osobitnej situácie každého z dotknutých sudcov alebo rozhodovacích zložení.

1) Prvá skutočnosť

51.

Pokiaľ ide o relevantnosť skutočnosti, že kandidatúru dotknutej sudkyne odporučila nová KRS, treba zdôrazniť, že Súdny dvor už uviedol, že skrátenie prebiehajúceho funkčného obdobia niektorých členov KRS ( 26 ) v spojení so skutočnosťou, že pätnásť členov KRS, ktorí majú postavenie sudcov a ktorí boli predtým volení z radov svojich sudcovských kolegov, bolo určených časťou zákonodarnej moci, viedlo k tomu, že 23 z 25 členov, z ktorých sa skladá KRS v novom zložení, bolo vymenovaných výkonnou a zákonodarnou mocou alebo je ich členom, a to všetko v kontexte, keď sa malo čoskoro uvoľniť viacero miest sudcov na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) ( 27 ).

52.

Podľa môjho názoru, hoci sú úvahy Súdneho dvora v tejto veci zasadené do kontextu výkonu zatykačov, možno ich analogicky uplatniť v prejednávanej veci, keďže v rozsudku Openbaar Ministerie si Súdny dvor v podstate kládol otázku, či sa zásady vyplývajúce z judikatúry týkajúcej sa záruk nezávislosti a nestrannosti v zmysle článku 47 Charty vzťahujú aj na záruku „súdu vopred zriadeného zákonom“ v rámci výkonu európskeho zatykača.

56.

Zastávam teda názor, že v kontexte prejednávanej veci samotné zapojenie orgánu, akým je KRS, do postupu vymenovania sudcov samo osebe nestačí na vyvolanie pochybností o nezávislosti sudcov vymenovaných v rámci tohto postupu.

2) Druhá skutočnosť

57.

Pokiaľ ide o neexistenciu účinného prostriedku nápravy pre uchádzačov, ktorí neuspeli v postupe vymenovania, treba postupovať v dvoch etapách. Po prvé treba určiť, či je možné kvalifikovať opravný prostriedok upravený v § 44 zákona o KRS ako „účinný“ napriek zapojeniu KRS do postupu vymenovania sudcov do senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné. Po druhé v prípade zápornej odpovede na prvú otázku treba zistiť, či táto neexistencia opravného prostriedku sama osebe stačí na vyvodenie záveru, že dotknutá sudkyňa nebola „súdom vopred zriadeným zákonom“.

60.

Ako potvrdil vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj poľská vláda a Komisia ( 36 ) na pojednávaní, všetci sudcovia, ktorí v čase skutkových okolností zasadali v senáte pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, boli vymenovaní na návrh KRS v novom zložení. Z toho s výhradou konečných posúdení prislúchajúcich vnútroštátnemu súdu vyplýva, že vo veci samej odvolanie, ktoré je možné podať na tento senát, nemožno považovať za účinné, keďže sa podáva na súdny orgán, ktorého členovia ( 37 ) nespĺňajú požiadavky súdu vopred zriadeného zákonom.

61.

Nepovažujem však za možné dospieť k záveru, že neexistencia účinného prostriedku nápravy pred uvedeným súdnym orgánom sama osebe postačuje na to, aby ovplyvnila zákonnosť vymenovania. Existencia súdneho prostriedku nápravy totiž zohráva len vedľajšiu úlohu vo vzťahu k vnútornej nezávislosti KRS, keďže jeho účelom je umožniť spochybnenie tejto nezávislosti. Bolo by teda nelogické vyvodiť záver, že neexistencia opravného prostriedku proti tomu istému postupu vymenovania (t. j. druhá skutočnosť uvedená vnútroštátnym súdom) sama osebe postačuje na vylúčenie dotknutej sudkyne, keď samotné spochybnenie nezávislosti KRS (prvá skutočnosť uvedená vnútroštátnym súdom) nemá samo osebe rozhodujúci vplyv na zákonnosť vymenovania.

3) Kumulatívny účinok oboch skutočností

62.

65.

Aby som sa vrátil k veci samej, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania napríklad vyplýva, že 21. septembra 2018 kolégium Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň) vyjadrilo kladné stanovisko ku kandidatúre sudkyne S. C. a 24. septembra 2018 Zhromaždenie zástupcov sudcov okresných súdov v obvode Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň) tiež vydalo kladné stanovisko k jej kandidatúre. V konečnom dôsledku bude prináležať vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, do akej miery treba takúto skutkovú okolnosť zohľadniť.

66.

Po druhé je pravda, že v rozsudku A. B. Súdny dvor konštatoval, že „ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že KRS neposkytuje dostatočné záruky nezávislosti, existencia súdneho prostriedku nápravy pre nevybratých uchádzačov, hoci aj obmedzená…, by sa javila ako nevyhnutná na to, aby prispela k ochrane postupu vymenovania dotknutých sudcov pred priamymi alebo nepriamymi vplyvmi“. To by umožnilo „zabrániť tomu, aby „v konečnom dôsledku… mohli u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vzniknúť oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nezávislosť sudcov ustanovených v rámci tohto postupu“ ( 42 ). Je potrebné z toho vyvodiť, ako tvrdí vnútroštátny súd, že existencia oboch ním uvádzaných skutočností vedie nevyhnutne k záveru, že dotknutá sudkyňa nie je „súdom vopred zriadeným zákonom“? Podľa môjho názoru to tak nie je.

67.

Predovšetkým v samotnom rozsudku A. B. Súdny dvor zasadil tento záver do kontextu svojej judikatúry ako celku. Zdôraznil, že legislatívne zmeny, ktoré viedli k zastaveniu prebiehajúcich súdnych konaní (začatých s cieľom napadnúť uznesenia KRS podľa vtedy platného práva) a zrušili akúkoľvek možnosť podať súdny prostriedok nápravy tohto typu v budúcnosti, treba posudzovať v kontexte všetkých súvisiacich okolností uvedených v rozsudku ( 43 ).

71.

Toto konštatovanie ma po tretie privádza k preskúmaniu ďalšej problematiky: posúdenie úmyslu vnútroštátneho zákonodarcu, pokiaľ ide o vymenovanie sudcov tak na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ako aj na iné súdy, tiež poukazuje na možnosť rozlišovať v praxi medzi týmito dvoma kategóriami vymenovaní. V tejto súvislosti poznamenávam, že Komisia vo svojich pripomienkach a na pojednávaní tvrdila, že ústavná úloha a vplyv Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) odôvodňujú zaujatie osobitného prístupu, keďže riziko zásahu zákonodarnej a výkonnej moci je v jeho prípade výraznejšie.

72.

Pripomínam však, že v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty sa nerozlišuje medzi najvyššími súdmi a všeobecnými súdmi. Základné požiadavky nezávislosti, nestrannosti a zriadenia zákonom sa uplatňujú jednotne na všetky súdne orgány členských štátov bez ohľadu na stupeň právomoci alebo hierarchické postavenie dotknutého súdu ( 47 ).

73.

Bez stanovenia rozdielu v rozsahu záruky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom podľa hierarchického postavenia dotknutého sudcu však zohľadnenie prípadného účelového charakteru v legislatívnej reforme môže poukazovať na rozdiely v závislosti od toho, či ide o miesta sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) alebo sudcov všeobecných súdov. Možno si totiž predstaviť, že vôľa ovplyvniť zloženie súdu je ľahšie identifikovateľná na úrovni najvyšších súdov, ktoré riešia citlivé otázky a môžu rozhodovať v inštitucionálnych alebo v širšom zmysle politických sporoch, zatiaľ čo súdy rozhodujúce vo veci samej, hoci sú pre každodenný výkon spravodlivosti kľúčové, sú menej vystavené tomuto typu záujmov ( 48 ).

75.

V druhej otázke vnútroštátny súd v podstate uvádza dva aspekty súvisiace s konaním o preskúmaní zákonnosti vymenovania osoby dotknutej vo veci samej do funkcie sudkyne. Prvá časť tejto otázky, ktorá zahŕňa prvú, tretiu a štvrtú podotázku, sa týka nevyhnutnosti a možnosti neuplatniť vnútroštátne právo, ktoré zveruje senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné výlučnú právomoc rozhodnúť o zákonnosti tohto vymenovania, vrátane rozhodnutí Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko), ktoré obmedzujú takéto overenie.

76.

Druhá časť, ktorá zodpovedá druhej podotázke, má za cieľ určiť, či vnútroštátny súd môže uvedenú osobu vylúčiť na základe analogického uplatnenia vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa automatického vylúčenia sudcu nespôsobilého na rozhodovanie.

b)

O prvej časti týkajúcej sa povinnosti neuplatniť určité vnútroštátne ustanovenia, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré sú v rozpore s právom Únie

Súdny dvor navyše pripustil, že zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie zabezpečil plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, hoci aj časovo následnú, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom ( 51 ).

80.

Pokiaľ ide konkrétne o prejudiciálne konanie upravené v článku 267 ZFEÚ, Súdny dvor pripustil, že rozsudok vydaný v tomto konaní je pre vnútroštátny súd na účely rozhodnutia v spore vo veci samej záväzný, pokiaľ ide o výklad práva Únie ( 52 ).

81.

Vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, musí preto v prípade potreby odmietnuť posúdenie vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s výkladom, ktorý podal Súdny dvor, domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom Únie, a v prípade potreby neuplatní vnútroštátny predpis, ktorý mu ukladá povinnosť rešpektovať rozhodnutia tohto súdu vyššieho stupňa ( 53 ).

82.

V konaní vo veci samej vnútroštátne ustanovenia, ktoré zverujú senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné výlučnú právomoc overiť zákonnosť vymenovania dotknutej osoby do funkcie sudkyne, pričom nariaďujú nezaoberať sa námietkami týkajúcimi sa tohto vymenovania ( 57 ), majú za následok, že sudcovia všeobecných súdov nemajú možnosť určiť, či iný súd predstavuje súd zriadený zákonom. Zaručenie prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom – a najmä overenie riadneho zriadenia tohto súdu – je pritom jadrom práva na spravodlivý proces. Ako som už uviedol v návrhoch vo veci AW „T“ ( 58 ), vnútroštátne súdy musia mať možnosť overiť, či nezrovnalosť v postupe vymenovania sudcu mohla viesť k porušeniu požiadaviek vyplývajúcich z práva na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, a najmä požiadaviek týkajúcich sa prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, za okolností, keď by dodržanie týchto požiadaviek mohlo vyvolať pochybnosti ( 59 ).

85.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vnútroštátnemu súdu prináleží neuplatniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré mu bránia preskúmať zákonnosť vymenovania dotknutej sudkyne, a to na základe zásady prednosti práva Únie.

3) O vplyve rozhodnutí Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd)

86.

Cieľom tretej a štvrtej podotázky je určiť, či sa má na účely zachovania potrebného účinku článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty neuplatniť: a) rozhodnutie, ktorým Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) zakazuje vylúčenie protiprávne vymenovaného sudcu, ktorý nespĺňa kritériá nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, a b) rozhodnutie toho istého súdu, ktorým sa bráni vykonaniu uznesenia Súdneho dvora, ktorým sa nariaďujú predbežné opatrenia na pozastavenie uplatňovania vnútroštátnych ustanovení, ktoré bránia vnútroštátnym súdom v preskúmaní splnenia požiadavky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom.

90.

Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) v tomto rozhodnutí spochybnil právomoc Súdneho dvora nariadiť predbežné opatrenia podľa článku 279 ZFEÚ, najmä v oblasti zachovania nezávislosti poľských súdov. Cieľom týchto predbežných opatrení, akým je pozastavenie právomoci disciplinárneho senátu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v disciplinárnych veciach, bolo práve zabezpečiť plný účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

91.

Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) tým, že popiera právomoc Súdneho dvora nariadiť predbežné opatrenia týkajúce sa organizácie a právomoci poľských súdov, radikálne bráni preskúmaniu zákonnosti vymenovania vnútroštátnych sudcov z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 78 až 82 vyššie pritom zastávam názor, že vnútroštátnemu súdu prináleží prijať všetky opatrenia potrebné na úplné zabezpečenie potrebného účinku práva Únie, čo znamená, že má neuplatniť rozhodnutie Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktoré bráni vykonaniu uznesení Súdneho dvora týkajúcich sa predbežných opatrení. V opačnom prípade by vnútroštátne súdy nemohli overiť, či sú riadne splnené požiadavky Únie týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti, ako aj súdu vopred zriadeného zákonom.

c)

O druhej časti, ktorá sa týka možnosti vylúčiť protiprávne vymenovaného sudcu

95.

Preto zastávam názor, že Súdnemu dvoru, ktorý rozhoduje v prejudiciálnom konaní, neprináleží vykladať vnútroštátne právo, konkrétne § 48 a 49 Občianskeho súdneho poriadku, a uviesť vnútroštátnemu súdu, ako by sa tieto ustanovenia mali vykladať a uplatňovať v rámci sporu vo veci samej ( 63 ).

96.

Skutočnosťou však zostáva, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou, pokiaľ ide o nezávislosť charakteristickú pre súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie ( 64 ). Táto povinnosť dosiahnuť výsledok je totiž prirodzeným dôsledkom toho, že vnútroštátny súd musí mať podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty právomoc posúdiť, či rozhodovacie zloženie alebo iný sudca predstavuje nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom, a neuplatniť vnútroštátne ustanovenia, a to aj ústavné, alebo prax, ktoré mu bránia účinným spôsobom vykonávať túto právomoc. Keby totiž vnútroštátny súd nemal povinnosť dosiahnuť výsledok podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, obsah týchto ustanovení by bol zbavený svojej podstaty.

97.

Na účely odpovede na druhú otázku a bez prejudikovania konkrétneho výkladu uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení sa preto vnútroštátne právo má vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na povinnosť členského štátu dosiahnuť výsledok. Táto povinnosť podľa môjho názoru zahŕňa zavedenie účinného prostriedku nápravy umožňujúceho automaticky vylúčiť sudcu, ktorý nespĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti vlastné súdu vopred zriadenému zákonom. Príslušnému vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby určil konkrétne spôsoby vykonania tejto požiadavky pri dodržaní vnútroštátneho právneho rámca a zásad vyplývajúcich z práva Únie.

príslušný súdny orgán musí na účely posúdenia, či súd, v ktorého rozhodovacom zložení zasadá osoba vymenovaná do funkcie sudkyne, spĺňa požiadavku „súdu vopred zriadeného zákonom“, zohľadniť nielen skutočnosť, že kandidatúru tejto sudkyne odporučila nová KRS po jej reforme a že neexistuje účinný prostriedok nápravy pre účastníkov výberového konania, ale aj všetky ostatné relevantné okolnosti súvisiace s vymenovaním tejto osoby, ktoré môžu ovplyvniť nezávislosť a nestrannosť dotknutého súdu.

2.

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv

sa má vykladať v tom zmysle, že

na jednej strane vyžaduje, aby vnútroštátny súd neuplatnil vnútroštátne ustanovenia vrátane výkladu podaného Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko), ktoré bránia preskúmaniu návrhu na vylúčenie sudcu založeného na zjavnej protiprávnosti postupu jeho vymenovania,

na druhej strane vyžaduje, aby tento súd prijal všetky opatrenia potrebné na úplné zabezpečenie potrebného účinku základného práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci na účinnú súdnu ochranu pred nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom, čo zahŕňa možnosť automaticky vylúčiť sudcu, ktorý nespĺňa tieto požiadavky, pričom úlohu určiť konkrétne spôsoby vykonania tejto požiadavky zveruje príslušnému vnútroštátnemu súdu.

( 7 ) Pozri analogicky rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. ( C‑748/19 až C‑754/19 , EU:C:2021:931 , bod 74 ).

( 8 ) Pozri rozsudok W. Ż. (bod 133).

( 9 ) Súdny dvor totiž opakovane uviedol, že v rozsahu, v akom Charta stanovuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), je cieľom článku 52 ods. 3 Charty zabezpečiť potrebnú koherenciu medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP, a to bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie. Podľa Vysvetliviek k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ) článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP. Súdny dvor musí teda dbať na to, aby ním poskytovaný výklad článku 47 druhého odseku Charty zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 6 ods. 1 EDĽP, tak ako ho vykladá ESĽP [pozri rozsudky W. Ż. (bod 123), a z 29. marca 2022, Getin Noble Bank ( C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 116 )].

( 10 ) Pozri rozsudok z 26. marca 2020, Réexamen Simpson/Rada (C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II, ďalej len „rozsudok Réexamen Simpson, EU:C:2020:232 , body 74 a 75 ); ako aj rozsudok ESĽP z 1. decembra 2020, Guðmundur Andri Ástráðsson v. Island (CE:ECHR:2020:1201JUD002637418, ďalej len „rozsudok Ástráðsson v. Island“, body 227 a 234).

( 11 ) Pozri rozsudky Réexamen Simpson (bod 75), a W. Ż. (bod 130).

( 12 ) Rozsudok W. Ż. (bod 161 a následný záver). Pozri v tejto súvislosti FILIPEK, P.: Defective Judicial Appointments and their Rectification under European Standards. In: BOBEK, M., BODNAR, A., von BOGDANDY, A. a SONNEVERD, P. (dir.), Transition 2.0 : Re‑establishing Constitutional Democracy in EU Member States . Baden‑Baden: Nomos, 2023, s. 436 až 437.

( 16 ) Pozri rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank ( C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 117 ); pozri tiež rozsudky ESĽP z 22. júla 2021, Reczkowicz v. Poľsko (CE:ECHR:2021:0722JUD004344719, bod 284); z 8. novembra 2021, Dolińska‑Ficek a Ozimek v. Poľsko (CE:ECHR:2021:1108JUD004986819, bod 357), ako aj z 3. februára 2022, Advance Pharma Sp. z o.o. v. Poľsko, (CE:ECHR:2022:0203JUD000146920, bod 353).

( 17 ) Rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, ďalej len „rozsudok A. K., EU:C:2019:982 , bod 147 ).

( 18 ) Rozsudok A. K. (bod 148).

( 19 ) Rozsudok A. K. (body 150 a 151).

( 20 ) Rozsudok W. Ż. (bod 131).

( 21 ) Rozsudok W. Ż. (body 146, 149 a 150).

( 26 ) Hoci článok 187 ods. 3 Ústavy stanovuje obdobie štyroch rokov.

( 27 ) Pozri rozsudky z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) ( C‑791/19 , EU:C:2021:596 , body 104 a 105 ), a W. Ż. (body 146 a 150). Pozri tiež, pokiaľ ide o judikatúru ESĽP, rozsudok z 3. februára 2022, Advance Pharma Sp. z o.o. v. Poľsko (CE:ECHR:2022:0203JUD 000146920, bod 321).

( 28 ) Pozri rozsudok W. Ż. (bod 150).

( 29 ) Ú. v. EÚ L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34.

( 30 ) Treba tiež uviesť, že Súdny dvor už vo svojej judikatúre týkajúcej sa nezávislosti súdnej moci v Poľsku pripustil, že „okolnosť, že sa orgán, akým je Štátna súdna rada, ktorý je zapojený do procesu vymenovania sudcov, skladá prevažne z členov vybraných zákonodarnou mocou, nemôže sama osebe viesť k pochybnostiam o nezávislosti sudcov vymenovaných na konci uvedeného procesu… Z judikatúry Súdneho dvora… však takisto vyplýva, že to môže byť inak, pokiaľ tá istá okolnosť v spojení s inými relevantnými skutočnosťami a podmienkami, za ktorých sa tento výber uskutočnil, vedú k vzniku takýchto pochybností“ [pozri okrem iného rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) ( C‑791/19 , EU:C:2021:596 , bod 103 )].

( 31 ) Rozsudok Openbaar Ministerie (body 75 a 87).

( 38 ) Rozsudok A. B. (body 132 až 135 a 163).

( 39 ) Rozsudok W. Ż. (bod 150).

( 40 ) ESĽP v tejto súvislosti zdôraznil „prvoradý význam prísneho postupu vymenovania sudcov všeobecných súdov, aby sa zabezpečilo, že do týchto funkcií budú vymenovaní najkvalifikovanejší kandidáti – tak z hľadiska ich odborných kompetencií, ako aj ich morálnej integrity“. Bezvýznamná nie je ani skutočnosť, že ESĽP rozlišuje podľa hierarchickej úrovne jednotlivých súdov: „[Je] samozrejmé, že čím vyššie sa súd nachádza v hierarchii súdov, tým náročnejšie by mali byť príslušné výberové kritériá“ (pozri rozsudok Ástráðsson v. Island, bod 222).

( 41 ) Pozri v tejto súvislosti aj rozsudok Openbaar Ministerie (body 88 a 89).

( 42 ) Rozsudok A. B. (bod 136).

( 43 ) Rozsudok A. B. (body 128 až 136 a 156). Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Collins v spojených veciach G. a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku) ( C‑181/21 a C‑269/21 , EU:C:2022:990 , bod 74 a nasl.).

Treba tiež uviesť, že v rozsudku z 23. novembra 2023, Wałęsa v. Poľsko (CE:ECHR:2023:1123JUD005084921), ESĽP identifikoval problémy systémovej povahy, ktoré boli základom porušení článku 6 ods. 1 EDĽP v Poľskej republike, pričom zdôraznil, že účinky nedostatku nezávislosti novej KRS sa líšia v závislosti od druhu dotknutého súdu a jeho postavenia v organizácii súdnictva: „Hlavný problém spočíva vo vadou poznačenom postupe vymenovania sudcov, do ktorého je zapojená [KRS], ako bol stanovený novelou z roku 2017, ktorý z povahy veci a nepretržite ovplyvňuje nezávislosť takto vymenovaných sudcov. Hoci, ako uviedol Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v uznesení spojených senátov z 23. januára 2020, nedostatok nezávislosti reformovanej [KRS] vedie vo všeobecnosti k nezrovnalostiam narúšajúcim nezávislosť a nestrannosť súdu, ich účinky sa líšia v závislosti od druhu dotknutého súdu a jeho postavenia v rámci súdnictva. Podľa [Sąd Najwyższy (Najvyššieho súdu)] majú tieto nezrovnalosti najškodlivejšie dôsledky na vymenovanie sudcov na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), keďže dodržiavanie „prísnej“ požiadavky nezávislosti tohto súdu od politických orgánov je základnou podmienkou jeho riadneho fungovania v súlade s Ústavou a účinného výkonu jeho právomocí, ktoré majú v demokratickom štáte založenom na zásadách právneho štátu zásadný význam… Súdny dvor s touto analýzou súhlasí“ (bod 324) (originál rozsudku v angličtine; preklad do francúzštiny vyhotovil generálny advokát).

( 49 ) Pozri rozsudky z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) ( C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 47 ), ako aj z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i. ( C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 217 ).

( 56 ) Rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), ( C-204/21 , EU:C:2023:442 ) (bod 286).

( 57 ) Konkrétne § 26 ods. 3 zákona o Najvyššom súde.

( 58 ) ( C‑225/22 , EU:C:2025:270 ).

( 59 ) Pozri najmä rozsudok A. K. (body 152 a 153). Pozri tiež rozsudky A. B.; zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. ( C‑748/19 až C‑754/19 , EU:C:2021:931 ), a z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( C‑204/21 , EU:C:2023:442 , body 130 a 131 , ako aj citovaná judikatúra).

( 60 ) Ústavný súd v tomto rozhodnutí konkrétne preskúmal právnu otázku, ktorú mu položil disciplinárny senát Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a ktorá sa týkala zlučiteľnosti predbežných opatrení, ktoré boli Poľsku nariadené uznesením z 8. apríla 2020, Komisia/Poľsko ( C‑791/19 R , EU:C:2020:277 ) a ktorými bolo pozastavené uplatňovanie zákonných ustanovení, ktoré zverujú disciplinárnemu senátu právomoc v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov, s Ústavou.

( 61 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Ministerstwo Sprawiedliwości ( C‑55/20 , EU:C:2021:500 , bod 131 ). V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú [pozri rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz (Disciplinárny režim sudcov) ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 44 )].