C-524/21

proti

Agenžia Judežeană de Ocupare a Foržei de Muncă Ilfov (C‑524/21)

a

Agenžia Municipală pentru Ocuparea Foržei de Muncă Bucureşti

proti

IM (C‑525/21)

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi jednak IG a Agenția Județeană de Ocupare a Forței de Muncă Ilfov (Úrad práce župy Ilfov, Rumunsko, ďalej len „AJOFM Ilfov“) (vec C‑524/21), a jednak Agenția Municipală pentru Ocuparea Forței de Muncă Bucureşti (Úrad práce mesta Bukurešť, ďalej len „AMOFM Bukurešť“) a IM (vec C‑525/21) týkajúcich sa vymáhania súm vyplatených záručnou inštitúciou, ktorá má vyplácať mzdové nároky nezaplatené z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Vzniká totiž otázka, či a ako možno tieto sumy vymáhať od zamestnanca, ak neboli vyplatené za referenčné obdobie stanovené smernicou 2008/94, alebo ak boli požadované po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej vnútroštátnym právom.

3.

V týchto návrhoch, ktoré sa v súlade so žiadosťou Súdneho dvora zameriavajú na tretiu a piatu prejudiciálnu otázku, vysvetlím dôvody, pre ktoré sa smernica 2008/94, ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a ochrany legitímnej dôvery majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, ktoré bez prechodných opatrení stanovujú vymáhanie neoprávnene vyplatených súm za obdobia presahujúce zákonný rámec alebo súm požadovaných po uplynutí premlčacej lehoty, keď dotknutí bývalí zamestnanci už nemôžu žiadať vyplatenie súm z titulu nezaplatenej mzdy od záručnej inštitúcie.

4.

Za predpokladu, že ku dňu vymáhania alebo rozhodnutia súdu konajúceho vo veci zamestnanci ešte môžu uplatniť svoje nároky vyplývajúce zo smernice 2008/94, musí vnútroštátny súd overiť, či sú spôsoby vykonania tejto smernice týkajúce sa vymáhania prvých vyplatených súm v súlade jednak so zásadou ekvivalencie, ktorá vyžaduje, aby tieto procesné pravidlá neboli menej priaznivé ako pravidlá týkajúce sa zaobchádzania s porovnateľnými situáciami čisto vnútroštátnej povahy, a jednak so zásadou efektivity, ktorá vyžaduje, aby uvedené procesné pravidlá neznemožňovali alebo v praxi nadmerne nesťažovali výkon práv priznaných právom Únie.

Charta základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva prijatá 9. decembra 1989 ustanovuje v bode 7, že dovŕšenie vnútorného trhu musí viesť k zlepšeniu životných a pracovných podmienok pracovníkov [Európskej únie] a že toto zlepšenie sa musí uskutočňovať všade tam, kde je to nutné, vývojom istých aspektov právnej úpravy zamestnania, ako sú ustanovenia o hromadnom prepúšťaní alebo ustanovenia týkajúce sa konkurzov a vyrovnaní.

(3)

Treba zabezpečiť ochranu zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa a zaručiť im minimálny stupeň ochrany, najmä zaručiť výplatu ich neuspokojených nárokov, a zároveň prihliadať na potrebu vyváženého hospodárskeho a sociálneho rozvoja [Únie]. Na tento účel by členské štáty mali zriadiť orgán, ktorý zaručuje výplatu neuspokojených nárokov dotknutých zamestnancov.

…

(7)

Členské štáty môžu ustanoviť obmedzenia zodpovednosti záručných inštitúcií, ktoré by mali byť zhodné so sociálnym cieľom smernice a môžu brať do úvahy rôzne úrovne nárokov.“

Článok 2 ods. 1 smernice 2008/94 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa zamestnávateľ považuje za platobne neschopného, ak bola podaná žiadosť o začatie kolektívneho konania na základe platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ako je ustanovené podľa zákonov, iných predpisov a správnych opatrení členského štátu týkajúceho sa čiastočného alebo úplného predaja majetku zamestnávateľa a menovania správcu konkurznej podstaty alebo osoby vykonávajúcej podobnú úlohu, a orgán, ktorý je príslušný podľa uvedených ustanovení:

a)

rozhodol o začatí konania alebo

b)

potvrdil, že podnik zamestnávateľa bol definitívne zatvorený alebo podnikateľská činnosť sa s definitívnou platnosťou skončila a že majetok, ktorý je k dispozícii, nie je dostatočný pre oprávnenie na začatie konania.“

11.

Článok 4 uvedenej smernice znie:

„1. Členské štáty majú možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií uvedených v článku 3.

2. Ak členské štáty využijú možnosť uvedenú v odseku 1, určia dĺžku obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky. Toto obdobie však nesmie byť kratšie než obdobie zahŕňajúce odmenu za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu pred dátumom a/alebo po dátume uvedenom v článku 3 druhom [o]dseku.

Členské štáty môžu zahrnúť toto minimálne obdobie troch mesiacov do referenčného obdobia s obdobím trvania najmenej šesť mesiacov.

Členské štáty s referenčným obdobím najmenej 18 mesiacov môžu obmedziť obdobie, za ktoré má záručná inštitúcia splatiť neuspokojené nároky, na osem týždňov. V tomto prípade sa na výpočet minimálneho obdobia použijú tie obdobia, ktoré sú najpriaznivejšie pre zamestnancov.

prijímať nevyhnutné opatrenia, aby sa predišlo zneužívaniu.“

B.

Rumunské právo

13.

Článok 2 Legea nr. 200/2006 privind constituirea și utilizarea Fondului de garantare pentru plata creanțelor salariale (zákon č. 200/2006 o zriadení a používaní garančného fondu na vyplácanie mzdových nárokov) ( 3 ) z 22. mája 2006 stanovuje:

„Fondul de garantare [pentru plata creanțelor salariale (Garančný fond na vyplácanie mzdových nárokov, Rumunsko, ďalej len ‚garančný fond‘)] zabezpečuje výplatu mzdových nárokov vyplývajúcich z individuálnych pracovných zmlúv a kolektívnych pracovných zmlúv uzavretých medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, na majetok ktorých boli vyhlásené právoplatné súdne rozhodnutia o začatí konkurzného konania a proti ktorým sa nariadilo úplné alebo čiastočné odňatie práva spravovať svoj majetok …“

Podľa článku 14 ods. 1 uvedeného zákona:

„Celková suma mzdových nárokov každého zamestnanca, ktoré prevzal garančný fond, nesmie presiahnuť sumu troch priemerných vnútroštátnych hrubých miezd.“

16.

Článok 15 ods. 1 a 2 toho istého zákona stanovuje::

„1. Mzdové nároky uvedené v článku 13 ods. 1 písm. a), c), d) a e) sa uhrádzajú za dobu troch kalendárnych mesiacov.

2. Dobou uvedenou v odseku 1 je doba pred dátumom podania žiadosti o priznanie nárokov, ktorá predchádza dátumu začatia konkurzného konania alebo nasleduje po ňom.“

2. Ak pohľadávky zamestnancov platobne neschopného zamestnávateľa vzniknú po mesiaci, v ktorom sa začalo konkurzné konanie, lehota uvedená v článku 15 ods. 1 [tohto] zákona nasleduje po dátume začatia konania.“

19.

Podľa článku 47 ods. 1 Legea nr. 76/2002 privind sistemul asigurărilor pentru șomaj și stimularea ocupării forței de muncă (zákon č. 76/2002 o systéme poistenia v nezamestnanosti a stimulácii zamestnanosti) ( 5 ) zo 16. januára 2002:

„Sumy neoprávnene vyplatené z rozpočtu poistenia v nezamestnanosti a akékoľvek iné platby z rozpočtu poistenia v nezamestnanosti, ktoré nepochádzajú z príspevku na poistenie zamestnancov, sa vymáhajú na základe rozhodnutí vydaných úradmi práce…, ktoré sú exekučným titulom.“

20.

Článok 73 1 zákona č. 500/2002 privind finanțele publice (zákon č. 500/2002 o verejných financiách) ( 6 ) z 11. júla 2002 stanovuje:

22.

Na základe výkladu článku 15 ods. 1 a 2 zákona č. 200/2006, ktorý podal Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko) v rozsudku z 5. marca 2018, č. 16/2018 ( 8 ), Curtea de Conturi (Dvor audítorov, Rumunsko) rozhodnutím zo 6. augusta 2019 nariadil Agenția Națională pentru Ocuparea Forței de Muncă (Národný úrad práce, Rumunsko), aby uplatnil opatrenia na určenie rozsahu škody a na vymáhanie platieb vyplatených garančným fondom v súvislosti s nedoplatkami na mzde niektorých zamestnávateľov v stave platobnej neschopnosti, ktoré sa týkajú období presahujúcich právny rámec.

23.

V dôsledku tohto rozhodnutia výkonný riaditeľ AJOFM Ilfov nariadil 31. decembra 2019 vymáhanie sumy mzdových nárokov, ktoré boli vyplatené IG, spolu s úrokmi a penále z omeškania. Na podporu svojho rozhodnutia konštatoval, že žiadosť o vyplatenie týchto pohľadávok garančným fondom bola podaná 8. februára 2017, zatiaľ čo dátum začatia konkurzného konania voči bývalému zamestnávateľovi IG, ktorý vymedzuje referenčné obdobie, počas ktorého bolo možné podať takúto žiadosť, bol 19. marec 2010. Podľa AJOFM Ilfov bola preto táto žiadosť o vyplatenie podaná mimo rámca zákonných lehôt, a preto bola neprípustná.

24.

IG napadla rozhodnutie AJOFM Ilfov na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) žalobou podanou 17. marca 2020. Uvedený súd rozsudkom z 25. mája 2020, vydaným v občianskoprávnom konaní, zamietol žalobu IG ako nedôvodnú.

28.

IG sa odvolala na Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) proti rozsudku Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť). Na podporu svojej žaloby IG uvádza po prvé, že posúdenie prvostupňového súdu sa zakladá na tom, že Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) nesprávne uplatnil ustanovenia, ktoré sú v jej prípade relevantné, a zároveň toto posúdenie spochybňuje mzdové nároky, ktoré IG zákonným spôsobom nadobudla na základe rozhodnutia AJOFM Ilfov z 13. marca 2017, pričom tento správny akt už nemôže byť zrušený, keďže sa už nachádza v oblasti občianskoprávneho konania.

29.

V druhom rade sa IG domnieva, že ustanovenia článku 15 ods. 2 zákona č. 200/2006, ako boli vyložené v rozsudku kasačného súdu z 5. marca 2018, už nemožno považovať za právny základ rozhodnutia AJOFM Ilfov z 13. marca 2017, keďže v ich prípade bolo rozhodnutím Curtea Constituțională (Ústavný súd, Rumunsko) ( 9 ) konštatované, že sú v rozpore s Constituția (Ústava).

30.

V treťom rade IG poukazuje na to, že Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) nesprávne zamietol tvrdenie o nedostatku právomoci AJOFM Ilfov, keďže si pomýlil adresáta ustanovení zákona č. 200/2006. V tejto súvislosti IG tvrdí, že zamestnanec nie je adresátom tohto zákona, pretože získava mzdové nároky ako výsledok vykonanej práce, zatiaľ čo príspevok do garančného fondu platí zamestnávateľ.

33.

Okrem toho bolo rozhodnutím zo 6. decembra 2019 konštatované, že obdobie, za ktoré mohol garančný fond prevziať a vyplatiť mzdové nároky IM, sa počíta výlučne od dátumu začatia konkurzného konania voči jej zamestnávateľovi, t. j. 22. januára 2015, takže suma vyplatená z titulu týchto pohľadávok bola vyplatená neoprávnene. Výkonný riaditeľ AMOFM Bukurešť preto nariadil vymáhanie predmetnej sumy.

34.

Žalobou podanou 21. januára 2020 IM napadla na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) rozhodnutie zo 6. decembra 2019 a žiadala, aby bola zbavená povinnosti zaplatiť predmetnú sumu a o odklad vykonania tohto aktu až do rozhodnutia vo veci samej.

35.

Rozsudkom zo 14. júla 2020, vydaným v občianskoprávnom konaní, uvedený súd vyhovel návrhu IM a zrušil rozhodnutie zo 6. decembra 2019. V tejto súvislosti najprv konštatoval, že ustanovenia článku 15 ods. 2 zákona č. 200/2006, ako boli vyložené v rozsudku kasačného súdu z 5. marca 2018, sa v prejednávanej veci nemôžu uplatniť, keďže Curtea Constituțională (Ústavný súd) v ich prípade vyhlásil, že sú v rozpore s Ústavou. ( 11 )

39.

Presnejšie AMOFM Bukurešť tvrdí, že suma vyplatená IM za mzdové nároky jej nepatrí, keďže individuálny nárok, ktorý uplatnila, nepatril do právneho rámca troch mesiacov pred alebo po dátume začatia konkurzného konania voči zamestnávateľovi.

C.

Odôvodnenie

vnútroštátneho súdu a prejudiciálne otázky

40.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy vnútroštátny súd uvádza, že hoci AJOFM Ilfov (vec C‑524/21) a AMOFM Bukurešť (vec C‑525/21) vykonali zákon č. 200/2006, ktorým sa prebrala smernica 2008/94 tak, že vyplatili IG a IM mzdové nároky zaručené garančným fondom, rozhodnutie Curtea de Conturi (Dvor audítorov) zo 6. augusta 2019 viedlo k následnému prehodnoteniu platobných nárokov, ktoré už tento fond akceptoval. Toto prehodnotenie preto predstavuje prehodnotenie individuálneho nároku každého pracovníka na vyplatenie náhrady za obdobie, ktoré presahuje právny rámec alebo za ktoré bol nárok predložený mimo premlčacej lehoty.

„1.

Bránia ustanovenia článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 1 [smernice 2008/94] z hľadiska autonómneho pojmu ‚platobná neschopnosť‘ vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa preberá [táto] smernica (akou je článok 15 ods. 1 a 2 [zákona č. 200/2006] v spojení s článkom 7 [vykonávacích pravidiel]), v zmysle výkladu, ktorý podal Înalta Curte de Casație și Justiție [Najvyšší kasačný súd] – senát zodpovedný za riešenie právnych otázok – s cieľom rozhodnúť o takýchto právnych otázkach v rozhodnutí č. 16/2018, podľa ktorého je pre obdobie troch mesiacov, za ktoré môže garančný fond prevziať a uhradiť mzdové nároky za platobne neschopného zamestnávateľa, rozhodujúci výlučne dátum začatia konkurzného konania?

2.

Bránia ustanovenia článku 3 ods. 2 a článku 4 ods. 2 smernice 2008/94 článku 15 ods. 1 a 2 [zákona č. 200/2006], v zmysle výkladu, ktorý podal Înalta Curte de Casație și Justiție [Najvyšší kasačný súd] – senát príslušný rozhodovať o právnych otázkach – s cieľom rozhodnúť o právnych otázkach v rozhodnutí č. 16/2018, podľa ktorého sa maximálne obdobie troch mesiacov, za ktoré môže garančný fond prevziať a uhradiť mzdové nároky za platobne neschopného zamestnávateľa, nachádza v referenčnom období troch mesiacov bezprostredne predchádzajúcich začatiu konkurzného konania a troch mesiacov bezprostredne nasledujúcich po začatí konkurzného konania?

3.

Je vnútroštátna správna prax, podľa ktorej sa na základe rozhodnutia Curtea de Conturi [Dvor audítorov] a pri neexistencii osobitnej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by zamestnancovi ukladala povinnosť vrátiť sumy, pristúpi k vymáhaniu od zamestnanca súm údajne vyplatených za obdobia, ktoré nespadajú do právneho rámca alebo o ktoré bolo požiadané po uplynutí premlčacej lehoty, v súlade so sociálnym cieľom smernice 2008/94 a s ustanoveniami článku 12 písm. a) tejto smernice?

IV. Analýza

45.

Na úvod by som chcel uviesť, že otázka možnosti a spôsobov vymáhania súm vyplatených zamestnancom platobne neschopného zamestnávateľa záručnou inštitúciou na základe smernice 2008/94 sa odlišuje od otázok týkajúcich sa jednak určenia referenčného obdobia, do ktorého patrí minimálne trojmesačné obdobie, počas ktorého sú zaručené mzdové nároky, a jednak definície pojmu „zneužívanie“ v zmysle článku 12 písm. a) tejto smernice.

46.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa preto budem zaoberať len treťou a piatou prejudiciálnou otázkou, ktoré navyše možno analyzovať a zodpovedať spoločne pre obe veci. Na základe údajov vnútroštátneho súdu preto predpokladám, že platby, o ktorých vymáhanie ide, boli vykonané za obdobia, ktoré nepatria do právneho rámca, alebo žiadosť o ne bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty.

47.

Najskôr sociálny cieľ smernice 2008/94 je jasne vyjadrený v jej odôvodneniach 3 a 7. Tento cieľ navyše uznal Súdny dvor, ktorý rozhodol, že podľa ustálenej judikatúry sociálny cieľ tejto smernice spočíva v zabezpečení minimálnej ochrany všetkých zamestnancov na úrovni Únie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa vyplatením neuspokojených nárokov vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúcich sa odmeny za určité obdobie. ( 18 ) V dôsledku toho musí byť uvedený cieľ návodom pre členské štáty pri vykonávaní práv vyplývajúcich z uvedenej smernice. ( 19 )

51.

Ďalej Súdny dvor uviedol, že smernica 2008/94 tým, že umožňuje členským štátom obmedziť do určitej miery ich záruky, zohľadňuje finančnú schopnosť týchto členských štátov a snaží sa zachovať finančnú rovnováhu ich záručných inštitúcií. ( 20 ) Vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky citované v poznámke pod čiarou 18, však spor vznikol v čase rozhodnutia o vyplatení alebo nevyplatení požadovanej náhrady, a nie v štádiu vymáhania už vyplatených náhrad.

52.

Napokon sa mi zdá, že pokiaľ žiadosť o náhradu podáva odborník, a nie priamo zamestnanec, je riziko zneužitia vylúčené, hoci zo skutočností uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by v konaniach vo veci samej išlo o zneužitie.

53.

Preto sa domnievam, že na posúdenie dodržania zásady ekvivalencie treba vykonať porovnanie nie s konaniami o vymáhaní pohľadávok v daňovej oblasti, ale skôr s konaniami o pohľadávkach v sociálnej oblasti, ktoré stanovujú vymáhanie neoprávnene vyplatených dávok. Treba tiež pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že „žiadosť o úhradu neuspokojených pohľadávok z odmeny zamestnanca predložená [garančnému fondu] a žiadosť takéhoto zamestnanca smerujúca voči zamestnávateľovi v stave platobnej neschopnosti nie sú podobné“ ( 22 ).

57.

Okrem toho vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Pasquini, ktorá sa týkala žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia v oblasti starobného dôchodku, Súdny dvor rozhodol, že preskúmanie na základe zásady ekvivalencie sa týkalo tak premlčania a vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, a všeobecnejšie všetkých procesných podmienok zaobchádzania s porovnateľnými situáciami, ( 23 ) ako aj zohľadnenia konania v dobrej viere. ( 24 )

58.

V každom prípade v konaniach vo veci samej, ak by úroky mali byť splatné, mohli by byť splatné iba odo dňa oznámenia povinnosti zamestnankyniam vrátiť neoprávnene vyplatené sumy, a nie, ako v konaniach o vymáhanie daňových pohľadávok, uplatnených vo veci samej, odo dňa „vzniku škody/vyplatenia neoprávnených súm“ z verejných prostriedkov. ( 25 )

59.

Táto možnosť so zreteľom na zásadu efektivity nastoľuje dva problémy.

63.

Na jednej strane sa totiž zdá, že skutočnosti opísané v konaniach vo veci samej naznačujú, že dôsledky nedostatkov pri kontrole zo strany správcu konkurznej podstaty, kvalifikovaného odborníka povereného podať žiadosť o vyplatenie zaručených súm, ako aj zo strany úradu práce a záručnej inštitúcie, ktoré povoľujú a vykonávajú ich vyplácanie, znáša zamestnanec, ktorý môže byť nútený vrátiť tieto sumy niekoľko rokov po ich vyplatení. Nemalo by to tak však byť, aby sa zabezpečilo, že zamestnanec môže vykonávať svoje práva vyplývajúce zo smernice 2008/94 bez toho, aby to bolo nadmerne sťažené. Najmä možnosť príslušného orgánu podať žalobu o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu niekoľko rokov neskôr, či dokonca bez stanovenia premlčacej lehoty, a uplatniť postup vyhradený pre daňové podvody môže odradzovať zamestnanca od výkonu týchto práv. Okrem toho, ak by sa vymáhanie začalo v čase, keď je možnosť zamestnanca podať žiadosť o vyplatenie mzdy premlčaná, alebo ak by musela byť táto žiadosť podaná prostredníctvom správcu konkurznej podstaty, ktorý už nemusí byť vo funkcii, zamestnanec by sa mohol ocitnúť v situácii nemožnosti získať záruku mzdy stanovenú v tejto smernici. Zásada efektivity tak nie je dodržaná.

64.

Na druhej strane, aj keby bolo podanie novej žiadosti o náhradu naďalej možné, povinnosť zaplatenia úrokov a penále z omeškania za prvú platbu možno vnímať ako porušenie zásady efektivity. Vzhľadom na to, že článok 4 ods. 2 smernice 2008/94 stanovuje, že výška minimálne posledných troch miezd musí byť zaručená, stanovenie vymáhania, ktoré implikuje, že zamestnanec zaplatí viac ako dostal, by tiež posilňovalo porušenie tejto zásady.

V každom prípade výklad prostredníctvom judikatúry, pokiaľ ide o referenčné obdobie, ( 27 ) a nariadenie, ktoré potom nasledovalo zo strany Curtea de Conturi (Dvor audítorov), pokračovať vo vymáhaní náhrad vyplatených skôr, mimo tohto referenčného obdobia, bez toho, aby to sprevádzali prechodné opatrenia, môžu samé osebe ohroziť dodržanie zásady efektivity. Súdny dvor totiž, ak sa použije analogické odôvodnenie, rozhodol vo veci týkajúcej sa skrátenia lehoty, počas ktorej možno žiadať o vrátenie súm vyplatených v rozpore s právom Únie, že „… prechodný režim [umožňujúci osobám podliehajúcim súdnej právomoci mať k dispozícii dostatočnú lehotu na to, aby mohli podať žiadosti o náhradu, ktoré boli oprávnené podať za účinnosti starej právnej úpravy] je nevyhnutný, ak by okamžité uplatnenie premlčacej lehoty, ktorá je kratšia ako lehota, ktorá platila predtým, na podanie týchto žiadostí, mala za následok, že by niektoré osoby podliehajúce súdnej právomoci boli retroaktívne zbavené svojho práva na náhradu alebo by im bola ponechaná príliš krátka lehota na uplatnenie tohto práva“ ( 28 ). O to viac sa mi zdá, že vymáhanie vykonané bez sprievodných prechodných opatrení určených na zachovanie nadobudnutých práv zamestnancov je v rozpore s dodržiavaním zásady efektivity.

67.

V treťom a poslednom rade by som chcel poukázať na súlad dotknutých vnútroštátnych právnych predpisov a praxe so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Táto zásada chráni jednotlivcov „pred zmenami v právnom pravidle, ktoré, aj keď sú zákonné, sú také zásadné, že ich dôsledky sú nevyhnutne šokujúce“ ( 29 ).

71.

Zdá sa mi preto, že je možné a žiaduce uplatniť ju na prejednávaný prípad, pretože zamestnankyne nezískali len konkrétne uistenia, ale aj požadované sumy za minimálnu dobu stanovenú v smernici 2008/94, a to tri mesačné mzdy. V dôsledku toho mali všetky dôvody domnievať sa, že tieto sumy boli dlžné, a to o to viac, že sumy boli nárokované odborníkom v konkurznom konaní, správcom konkurznej podstaty, a zaplatené príslušnou inštitúciou, teda záručnou inštitúciou pre vyplatenie miezd.

72.

Hoci Súdny dvor z dôvodu dodržiavania zásady ochrany legitímnej dôvery dbá na prechodné opatrenia zavedené členským štátom v prípade zmeny právnej úpravy v neprospech dotknutej osoby s cieľom chrániť práva nadobudnuté na základe práva Únie, ( 37 ) musí to podľa môjho názoru platiť aj v prípade vymáhania súm vybratých v situáciách, o ktoré ide vo veci samej.

73.

Po zmene judikatúry bez prechodných opatrení na zachovanie nadobudnutých práv na základe smernice 2008/94 je totiž vymáhanie súm vyplatených pred zmenou judikatúry, začaté v čase, keď by nová žiadosť o vyplatenie v súlade s požiadavkami novej judikatúry už nebola možná, či už z dôvodu premlčacej lehoty uplatniteľnej na túto žiadosť, alebo z dôvodu skončenia úlohy správcu konkurznej podstaty, ak zamestnanci nemôžu sami požiadať o vyplatenie, v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu a piatu prejudiciálnu otázku, ktoré položil Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), takto:

1.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a ochrany legitímnej dôvery

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, ktoré bez prechodných opatrení stanovujú vymáhanie neoprávnene vyplatených súm za obdobia presahujúce právny rámec, alebo súm, ktoré boli požadované po uplynutí premlčacej lehoty, pokiaľ už bývalí dotknutí zamestnanci nemôžu žiadať o vyplatenie súm z titulu nevyplatenej mzdy od záručnej inštitúcie.

2.

( 6 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 597 z 13. augusta 2002.

( 7 ) Pri výmennom kurze platnom k 13. marcu 2017.

( 8 ) Ďalej len „rozsudok kasačného súdu z 5. marca 2018“. V tomto rozsudku tento súd rozhodol, že v zmysle článku 15 ods. 1 a 2 zákona č. 200/2006 je referenčné obdobie, za ktoré možno priznať mzdové nároky z titulu nedoplatkov na mzde, ktoré dlhujú zamestnávatelia v stave platobnej neschopnosti, tri mesiace bezprostredne predchádzajúce začatiu konkurzného konania, resp. tri mesiace bezprostredne nasledujúce po tomto dátume.

( 9 ) Pozri rozhodnutie Curtea Constituțională (Ústavný súd) č. 565 z 8. júla 2020.

( 10 ) Pri výmennom kurze platnom k 14. marcu 2018.

( 11 ) Pozri poznámku pod čiarou 9 vyššie.

( 18 ) Pozri rozsudky z 25. júla 2018, Guigo ( C‑338/17 , EU:C:2018:605 , bod 28 a citovanú judikatúru), ako aj z 25. novembra 2020, Sociálna poisťovňa ( C‑799/19 , EU:C:2020:960 , bod 64 ).

( 19 ) Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Guigo ( C‑338/17 , EU:C:2018:605 , bod 29 ).

( 20 ) Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Guigo ( C‑338/17 , EU:C:2018:605 , bod 31 a citovanú judikatúru).

( 21 ) Pozri rozsudok Visciano (bod 39).

( 22 ) Pozri rozsudok Visciano (bod 41).

( 23 ) Pozri rozsudok Pasquini (bod 62 a tretí odsek výroku).

( 30 ) Pozri rozsudky zo 7. júna 2005, VEMW a i. ( C‑17/03 , EU:C:2005:362 , bod 73 a citovaná judikatúra), a zo 14. marca 2013, Agrargenossenschaft Neuzelle ( C‑545/11 , EU:C:2013:169 , bod 23 a citovaná judikatúra).

( 31 ) Pozri rozsudok zo 7. júna 2005,VEMW a i. ( C‑17/03 , EU:C:2005:362 , bod 81 a citovaná judikatúra).

( 32 ) Pozri rozsudok zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i. ( C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , bod 178 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Pozri rozsudok Marks & Spencer (bod 44 a tam citovaná judikatúra).

( 34 ) Pozri rozsudky Marks & Spencer (bod 46), a z 12. decembra 2013, Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation ( C‑362/12 , EU:C:2013:834 , bod 45 ).

( 35 ) Pozri najmä rozsudok z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko ( C‑5/89 , EU:C:1990:320 , bod 16 ).