C-551/21

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie (EÚ) 2021/1117 – Vykonávací protokol k Dohode o partnerstve v sektore rybolovu medzi Gabonskou republikou a Európskym spoločenstvom (2021 – 2026) – Podpis v mene Európskej únie a predbežné vykonávanie – Právomoc podpísať – Poverenie predsedom Rady – Podpis stáleho predstaviteľa Portugalskej republiky a predsedu Výboru stálych predstaviteľov vlád členských štátov (Coreper) – Článok 13 ods. 2 a článok 17 ods. 1 šiesta veta ZEÚ – Článok 218 ods. 2 a 5, články 220 a 221 ZFEÚ – Právomoc Komisie zastupovať Úniu navonok – Právomoc Rady uzatvárať medzinárodné dohody – Zásada lojálnej spolupráce medzi orgánmi Únie – Články 296 a 297 ZFEÚ – Povinnosť odôvodnenia – Uverejnenie splnomocňujúceho rozhodnutia“

Obsah

I. Úvod

II. Právny rámec

V. Posúdenie

A. Prípustnosť

B. Odôvodnenie

1. Prvý žalobný dôvod

a) Nevyriešený vzťah medzi článkom 17 ZEÚ a článkom 218 ZFEÚ

b) Článok 17 ods. 1 šiesta veta ZEÚ – pojem „zastupovanie Únie navonok“

d) Priebežný záver

2. Druhý žalobný dôvod

VI. O trovách

VII. Návrh

I. Úvod

1.

II. Právny rámec

A. Dva Viedenské dohovory

4.

Článok 7 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 ( 3 ) (ďalej len „Viedenský dohovor o zmluvnom práve“) upravuje pod názvom „Plnomocenstvo“ nasledujúce:

„1. Určitá osoba sa považuje za zástupcu štátu pre prijatie alebo overenie textu zmluvy alebo pre vyjadrenie súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou:

a)

b)

vedúci diplomatickej misie, a to pre prijatie textu zmluvy medzi vysielajúcim štátom a prijímajúcim štátom;

c)

poverení zástupcovia štátov na medzinárodnej konferencii, v medzinárodnej organizácii alebo na niektorom z jej orgánov, a to pre prijatie textu zmluvy na tejto konferencii, v tejto organizácii alebo na orgáne.“

5.

Článok 10 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve s názvom „Overenie textu“ stanovuje:

Článok 11 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve s názvom „Spôsoby vyjadrenia súhlasu s tým byť viazaný zmluvou“ znie:

„Súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, môže byť vyjadrený podpisom, výmenou listín tvoriacich zmluvu, ratifikáciou zmluvy, jej prijatím, schválením alebo prístupom k nej alebo iným dohodnutým spôsobom.“

7.

Viedenský dohovor o zmluvnom práve sa vzťahuje len na zmluvy medzi štátmi. Viedenský dohovor o zmluvnom práve medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami alebo medzi medzinárodnými organizáciami z 21. marca 1986 (ďalej len „Viedenský dohovor o zmluvnom práve medzinárodných organizácií“), ktorý nenadobudol platnosť, obsahuje vo svojich článkoch 10 a 11 do značnej miery zodpovedajúce pravidlá o overovaní textu a uzatváraní zmlúv. V článku 7 sa však nestanovuje právomoc zastupovania z titulu funkcie pre medzinárodné organizácie.

B. Právo Únie

1.

„Predseda Európskej rady na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie zabezpečuje zastupovanie Únie navonok v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky bez toho, aby boli dotknuté právomoci vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.“

10.

V článku 17 ods. 1 ZEÚ sa okrem iného stanovuje:

„… S výnimkou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a iných prípadov ustanovených v zmluvách [Komisia] zabezpečuje zastupovanie Únie navonok. …“

11.

Článok 27 ods. 2 ZEÚ znie:

2. Rada poveruje na začatie rokovaní, prijíma smernice pre rokovania, poveruje na podpis a uzaviera dohody.

3. Komisia alebo vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku v prípadoch, keď sa predpokladaná dohoda výlučne alebo hlavne týka spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, predkladá odporúčania Rade, ktorá prijme rozhodnutie poverujúce na začatie rokovaní a vymenúvajúce, v závislosti od predmetu predpokladanej dohody, vyjednávača alebo vedúceho negociačného tímu Únie.

4. Rada môže adresovať vyjednávačovi smernice a určiť osobitný výbor, po porade s ktorým sa musia viesť rokovania.

5. Rada na návrh vyjednávača prijme rozhodnutie poverujúce na podpis dohody a v prípade potreby jej predbežné vykonávanie pred nadobudnutím jej platnosti.

6. Rada na návrh vyjednávača prijme rozhodnutie o uzavretí dohody.

S výnimkou prípadov, keď sa dohoda týka výlučne spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, Rada prijme rozhodnutie, ktorým sa uzaviera dohoda:

…

10. Európsky parlament je ihneď a v plnom rozsahu informovaný vo všetkých etapách konania.

11. Členský štát, Európsky parlament, Rada alebo Komisia môžu získať stanovisko Súdneho dvora k tomu, či je zamýšľaná dohoda v súlade s ustanoveniami zmlúv. Ak je stanovisko Súdneho dvora záporné, zamýšľaná dohoda nemôže nadobudnúť platnosť, pokiaľ nie je zmenená alebo doplnená, alebo pokiaľ nie sú zmluvy revidované.“

13.

Článok 220 ZFEÚ znie:

„1. Únia nadväzuje všetky vhodné formy spolupráce s orgánmi Organizácie Spojených národov a jej odbornými organizáciami, s Radou Európy, Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj.

III. História právneho sporu

15.

Na návrh Komisie ju Rada 22. októbra 2015 poverila, aby v mene Európskej únie začala rokovania s Gabonskou republikou s cieľom uzavrieť nový Vykonávací protokol k Dohode o partnerstve v sektore rybolovu medzi Gabonskou republikou a Európskym spoločenstvom (2021 – 2026) (ďalej len „protokol“). Táto dohoda bola uzavretá v roku 2007 a rybárom Spoločenstva sa ňou udelili možnosti rybolovu vo výsostných vodách Gabonskej republiky ( 4 ).

16.

Po úspešnom ukončení týchto rokovaní bol protokol parafovaný 10. februára 2021.

17.

20.

Sporné rozhodnutie znie takto:

„ Článok 1

Týmto sa v mene Únie schvaľuje podpis Vykonávacieho protokolu… s výhradou jeho uzavretia.

Článok 2

Týmto sa predseda Rady poveruje určiť osobu(‑y) splnomocnenú(‑é) podpísať protokol v mene Únie.

IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

23.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 7. septembra 2021 Komisia podala prejednávanú žalobu o neplatnosť.

24.

Komisia žiada:

–

Rada žiada:

–

zamietnuť žalobu ako neprípustnú,

–

subsidiárne zamietnuť žalobu ako nedôvodnú,

–

Uznesením z 3. marca 2022 predseda Súdneho dvora povolil vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (ďalej len „vysoký predstaviteľ“) vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.

28.

Komisia, vysoký predstaviteľ, Rada, Česko, Francúzsko a Portugalsko predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 8. marca 2023. Maďarsko a Holandsko predložili len písomné pripomienky.

V. Posúdenie

29.

Rada spochybňuje prípustnosť aj opodstatnenosť žaloby o neplatnosť.

Podľa ustálenej judikatúry je čiastočné zrušenie aktu Únie možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa požaduje, sú oddeliteľné od zvyšku tohto aktu. To platí len vtedy, ak sa čiastočné zrušenie nedotýka podstaty alebo zmyslu tohto aktu. Na objasnenie toho, či sú sporné ustanovenia oddeliteľné, je potrebné preskúmať ich význam. Len tak možno posúdiť, či by ich zrušenie zmenilo zmysel a podstatu napadnutého aktu. Ide o objektívne posúdenie, ktoré nezávisí od (subjektívneho) politického zámeru inštitúcie, ktorá akt prijala. ( 5 )

33.

V článku 1 napadnutého rozhodnutia Rada schvaľuje podpis protokolu a v článku 3 nariaďuje jeho predbežné vykonávanie. Článkom 2 tohto rozhodnutia sa predseda Rady poveruje určiť osobu splnomocnenú podpísať protokol.

34.

Ustanovenia článkov 1 a 3 napadnutého rozhodnutia teda poukazujú na (politické) rozhodnutie Rady schváliť obsah protokolu, o ktorom rokovala Komisia, a dočasne ho uviesť do platnosti. Na druhej strane poverenie uvedené v článku 2 tohto rozhodnutia na určenie osoby oprávnenej podpísať protokol sa týka spôsobu, akým má byť vyjadrený a realizovaný zámer (v oblasti zahraničnej politiky) Únie voči Gabonskej republike. Z objektívneho hľadiska nemožno predpokladať, že by právna otázka, kto má byť splnomocnený podpísať protokol ako zástupca Únie, mohla ovplyvniť rozhodnutie Rady o tom, či podpisom schválila protokol a nariadila jeho predbežné vykonávanie.

35.

Skutočnosť, že článok 2 sporného rozhodnutia už bol vykonaný a protokol bol podpísaný spôsobom, ktorý je podľa medzinárodného práva záväzný, je v tomto ohľade irelevantná. Právny spor nebol vybavený z dôvodu konkrétneho nebezpečenstva jeho opakovania. Podľa právneho názoru, ktorý zastáva Rada, totiž nie sú pochybnosti o tom, že by aj v budúcnosti prijala právne akty porovnateľné s článkom 2 sporného rozhodnutia. ( 6 )

39.

Napokon treba odmietnuť argument Rady, ktorý podporilo Maďarsko, že Komisia v žalobe uviedla a pripojila len informačný list Generálneho sekretariátu Rady z 30. júna 2021, ale nie sporné splnomocnenie z 28. júna 2021. Toto splnomocnenie nebolo ani uverejnené, ani pripojené k uvedenému informačnému listu. Bolo naopak zaslané Komisii až počas písomného konania ako príloha odpovede Rady.

40.

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Rada.

B. Odôvodnenie

a)

Nevyriešený vzťah medzi článkom 17 ZEÚ a článkom 218 ZFEÚ

43.

Ustanovenie článku 2 napadnutého rozhodnutia predstavuje porušenie Zmlúv v zmysle článku 263 ods. 2 ZFEÚ len vtedy, ak Rada mala podľa článku 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ v spojení s článkom 17 ods. 1 šiestou vetou ZEÚ ponechať na Komisiu, aby určila zástupcu na účely podpísania protokolu. Podľa článku 218 ZFEÚ má Rada významné právomoci v rámci postupu uzatvárania medzinárodných dohôd. ( 7 ) Podľa článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ však Komisia, s výhradou iných pravidiel v Zmluvách, vykonáva právomoc zastupovať Úniu navonok.

44.

Rozhodujúcou otázkou na účel vyriešenia sporu teda je, či právomoc určiť osobu splnomocnenú podpisovať medzinárodné dohody v mene Únie patrí do právomoci Komisie zastupovať Úniu navonok v zmysle článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ, alebo do právomoci Rady pri uzatváraní takýchto dohôd podľa článku 218 ZFEÚ.

b)

Článok 17 ods. 1 šiesta veta ZEÚ – pojem „zastupovanie Únie navonok“

48.

Právo Únie nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „zastupovanie Únie navonok“. Konkrétne sa výslovne neuvádza, či zastupovanie zahŕňa aj podpisovanie medzinárodných dohôd.

49.

História vzniku článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ tiež nenaznačuje, že by autori Zmlúv mali v úmysle rozšíriť právomoci pri uzatváraní medzinárodných zmlúv v prospech Komisie alebo ich obmedziť na úkor Rady. V tejto súvislosti neexistuje žiaden materiál s výpovednou hodnotou. Podobné ustanovenie o právomoci bolo už obsiahnuté v článku I‑26 ods. 1 Zmluvy o Ústave pre Európu ( 10 ), pričom materiály neposkytovali informácie o dôvodoch alebo cieľoch jeho zavedenia alebo o jeho normatívnom obsahu.

Prvý uvedený Viedenský dohovor sa vzťahuje len na zmluvy medzi štátmi a druhý uvedený dohovor Únia podpísala, ale nenadobudol platnosť. Oba dohovory sú však do veľkej miery vyjadrením medzinárodného obyčajového práva. Preto sa ich pravidlami možno inšpirovať pri výklade práva Únie. ( 12 )

53.

Na základe toho Komisia a vysoký predstaviteľ dokonca zastávajú názor, že oba Viedenské dohovory naznačujú, že článok 17 ods. 1 šiesta veta ZEÚ priamo zakladá právomoc Komisie zastupovať [Úniu] pri podpisovaní medzinárodných dohôd.

54.

Otázku, či je zástupca štátu oprávnený urobiť vyhlásenie o úmysle voči iným štátom, upravujú obidva Viedenské dohovory. Pokiaľ ide o dve funkcie podpisu uvedené v článkoch 10 a 11, rozlišujú sa v nich na jednej strane osoby splnomocnené alebo oprávnené zastupovať a na druhej strane osoby, ktoré sa považujú za zástupcov svojho štátu z titulu svojej funkcie. Splnomocnená osoba musí predložiť „riadne plnomocenstvo“ alebo oprávnenie zastupovať štát musí vyplývať z praxe príslušných štátov alebo z iných okolností. ( 13 ) Niektorí funkcionári, ako sú hlavy štátov, predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí, sa považujú za zástupcov svojho štátu z titulu svojej funkcie. ( 14 )

55.

V súlade s týmto chápaním medzinárodného práva a touto ustálenou praxou napadnuté rozhodnutie tiež vychádza z toho, že vo vonkajších vzťahoch neexistuje žiadne plnomocenstvo alebo právomoc Komisie zastupovať, a už vôbec nevyplýva z článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ, ale musí ho najprv udeliť Rada podľa článku 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ. V súlade s tým sa v článku 2 tohto rozhodnutia „predseda Rady poveruje určiť osobu(‑y) splnomocnenú(‑é) podpísať protokol v mene Únie“.

59.

Napokon nemožno vloženie článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ Lisabonskou zmluvou, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009, nemožno v tomto ohľade považovať za inú okolnosť, ktorá vedie ku vzniku plnomocenstva. ( 22 ) Otázne je už to, či takouto okolnosťou môže byť zmena vnútorného práva zmluvnej strany. Proti tomu hovorí najmä myšlienka stanovená v článku 27 oboch dohovorov, podľa ktorej sa zmluvná strana nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy.

60.

Otázka, či sa v článku 17 ods. 1 šiestej vete ZEÚ vyžaduje, aby bola Komisia alebo ňou určená osoba splnomocnená na podpis, sa teda týka len vnútorného vzťahu Únie. Nemá najmä vplyv na to, či podpísanie protokolu zástupcom povereným Radou mohlo mať právne účinky voči Gabonskej republike, alebo bolo irelevantné z dôvodu nedostatku právomoci zastupovať. ( 23 )

61.

64.

Napriek použitiu pojmu „zastupovanie“ sa však články 220 a 221 ZFEÚ netýkajú zastupovania Únie pri iniciovaní medzinárodných dohôd, a už vôbec nie právomoci ich podpisovať, ale len jej diplomatického alebo konzulárneho zastúpenia a spolupráce s medzinárodnými organizáciami.

65.

To však nevylučuje, že článok 17 ods. 1 šiesta veta ZEÚ, ktorý bol tiež zavedený Lisabonskou zmluvou, a pojem „zastupovanie Únie navonok“ v ňom obsiahnutý sa má chápať širšie (bod 50 vyššie). Podobne, ako sa článkom 27 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkami 220 a 221 ZFEÚ komplexne zverilo vysokému predstaviteľovi vonkajšie zastúpenie v oblasti SZBP, aj článkom 17 ods. 1 šiestou vetou ZEÚ sa mohli rozšíriť právomoci Komisie v súvislosti s uzatváraním medzinárodných dohôd.

3) Priebežný záver

66.

68.

Podľa Komisie a vysokého predstaviteľa zo znenia, systematiky a účelu článku 218 ods. 5 ZFEÚ vyplýva najmä to, že toto ustanovenie upravuje len vo vnútorných vzťahoch Únie, ktorá inštitúcia, konkrétne Rada, musí dať súhlas k dojednanej dohode a k jej podpisu. Otázka, kto takúto dohodu podpisuje, sa však týka zastupovania Únie navonok. Tá bola upravená v špeciálnejšom ustanovení článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ a mimo SZBP bola zverená Komisii.

69.

Na druhej strane Rada vykladá článok 218 ods. 5 ZFEÚ tak, že zahŕňa nielen právomoc poveriť na podpis, ale aj samotný podpis. Rozhodnutie o poverení na podpis tvorí právny celok s oprávnením vymenovať podpisujúcu osobu. Článok 218 ods. 5 ZFEÚ bol preto komplexnejším a vo vzťahu k článku 17 ods. 1 šiestej vete ZEÚ špeciálnejším ustanovením.

70.

S cieľom odpovedať na otázku, ktorý z týchto dvoch názorov je správny, vykladám článok 218 ZFEÚ so zreteľom na jeho znenie a systematiku jeho ustanovení. Genéza tohto článku je na účel výkladu irelevantná. ( 25 )

V článku 218 ods. 2 ZFEÚ sa vo všeobecnom ustanovení okrem iného stanovuje, že Rada „poveruje“ na podpis a uzaviera dohody. Podpis by mohol byť zahrnutý do pojmu uzavretie dohody.

74.

Poverenie na podpis je však osobitne upravené v článku 218 ods. 5 ZFEÚ. Podľa neho Rada prijme „rozhodnutie poverujúce na podpis dohody a v prípade potreby jej predbežné vykonávanie pred nadobudnutím jej platnosti“. Okrem toho podľa článku 218 ods. 6 ZFEÚ Rada prijme „rozhodnutie o uzavretí dohody“.

75.

Článok 218 ods. 5 ZFEÚ by sa mohol vykladať tak, že vyžaduje, aby Rada „poverila“ na podpis osobu, ktorú na to splnomocnila. Takýto výklad by vyplýval z tvrdenia Rady, že existuje „právna jednota“ medzi poverením na podpis, ktorú vyžaduje článok 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ, a určením oprávnenej osoby.

76.

V odsekoch 2, 5 a 6 článku 218 ZFEÚ sa totiž rozlišuje medzi právomocou Rady uzavrieť dohodu na jednej strane a jej poverením podpísať dohodu na strane druhej. Preto podpis ako taký nemôže byť súčasťou právomoci Rady uzatvárať medzinárodné dohody.

80.

Tieto ustanovenia tiež ponechávajú otvorenú otázku, kto určí osobu, ktorá podpíše medzinárodnú dohodu v mene Únie. Skutočnosť, že Rada na podpis len „poveruje“ rozhodnutím, v tomto ohľade naznačuje, že to nepatrí do jej vlastnej právomoci, ani že určenie osoby oprávnenej na tento úkon nemusí vykonať samotná Rada.

81.

Potvrdzuje to aj výklad článku 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ s prihliadnutím na článok 218 ods. 3 ZFEÚ, ktorý presadzuje Komisia a vysoký predstaviteľ.

82.

Priebežný záver

85.

Prvému žalobnému dôvodu je preto potrebné vyhovieť, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné tvrdenia Komisie a vysokého predstaviteľa, najmä pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ.

2.

Druhý žalobný dôvod

86.

Prvá časť druhého žalobného dôvodu je preto neopodstatnená.

90.

Druhá časť tejto námietky je však opodstatnená. Ako vyplýva z dôvodov uvedených v prvom žalobnom dôvode, Rada prekročením svojej právomoci porušila článok 13 ods. 2 druhú vetu ZEÚ v neprospech Komisie.

91.

Žalobe Komisie treba preto vyhovieť.

92.

Ako tvrdí Komisia a pripúšťa aj Rada, zrušenie napadnutého rozhodnutia a sporného splnomocnenia sa týka len vnútorných vzťahov Únie. Nemá žiadny vplyv na právne účinky podpísania protokolu, a teda na riadne pokračovanie dohody o partnerstve v sektore rybolovu s Gabonskou republikou. Je to tak preto, že zistený nedostatok plnej moci zástupcu Rady nepredstavuje zjavné porušenie osobitne dôležitého ustanovenia v zmysle článku 46 oboch Viedenských dohovorov, ktoré by mohlo spochybniť platnosť protokolu podľa medzinárodného práva. Okrem toho by na zachovanie právnej istoty vo vonkajších vzťahoch postačovalo dodatočné potvrdenie podpisu urobeného zástupcom Rady zo strany Únie v zmysle článku 8 oboch Viedenských dohovorov.

VI. O trovách

96.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech, je potrebné zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

97.

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú Česká republika, Francúzska republika, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Portugalská republika a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku svoje vlastné trovy konania.

Splnomocnenie udelené predsedom Rady 28. júna 2021 stálemu zástupcovi Portugalskej republiky a predsedovi Výboru stálych predstaviteľov vlád členských štátov (Coreper) na podpísanie tohto protokolu v mene Únie sa vyhlasuje za neplatné.

3.

Rada znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie.

4.

Česká republika, Francúzska republika, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Portugalská republika a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku znášajú svoje vlastné trovy konania.

( 1 ) Jazyk originálu: nemčina.

( 8 ) Pozri článok 1 ods. 3 ZEÚ a článok 1 ods. 2 ZFEÚ.

( 9 ) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. júla 2016, Rada/Komisia ( C‑660/13 , EU:C:2016:616 , body 34 až 38 ).

( 10 ) Ú. v. EÚ C 310, 2004, s. 1 .

( 11 ) Pozri napríklad článok 119 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

( 12 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 2010, Brita ( C‑386/08 , EU:C:2010:91 , body 40 až 43 ); z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK ( C‑266/16 , EU:C:2018:118 , body 47 a 48 ), a z 26. februára 2019, N Luxembourg 1 a i. ( C‑115/16, C‑118/16, C‑119/16 a C‑299/16 , EU:C:2019:134 , bod 90 ).

( 13 ) Článok 7 ods. 1 písm. a) a b) oboch Viedenských dohovorov.

( 20 ) Pozri napr. Rámcovú dohodu medzi Európskou úniou a Organizáciou Spojených národov o poskytovaní vzájomnej podpory v súvislosti s ich misiami a operáciami v teréne, podpísanú 29. septembra 2020 v New Yorku ( Ú. v. EÚ L 389, 2020, s. 2 ), ktorú podpísal len zástupca Rady. Spoločný podpis zástupcu Rady a vysokého predstaviteľa sa uskutočnil v prípade Dobrovoľnej dohody o partnerstve medzi Európskou úniou a Vietnamskou socialistickou republikou o vynútiteľnosti práva, správe a obchode v lesnom hospodárstve ( Ú. v. EÚ L 147, 2019, s. 3 ). Pozri však aj Dohodu medzi Európskou úniou a vládou Vietnamskej socialistickej republiky, ktorou sa zakladá rámec pre účasť Vietnamu na operáciách krízového riadenia Európskej únie, ktorú podpísal len vysoký predstaviteľ ( Ú. v. EÚ L 276, 2019, s. 3 ).

( 21 ) Pozri rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 2017, Komisia/Rada (WRC‑15) ( C‑687/15 , EU:C:2017:803 , body 41 a 42 a citovaná judikatúra).

( 22 ) Pozri článok 7 ods. 1 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve a článok 7 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve medzinárodných organizácií.

( 23 ) Pozri článok 8 oboch Viedenských dohovorov.

( 24 ) Podľa predchádzajúceho ustanovenia článku 26 ZEÚ (Amsterdamská zmluva) vykonával funkciu vysokého predstaviteľa ešte generálny tajomník Rady.

( 25 ) Pozri vo vzťahu k článku 218 ods. 5 ZFEÚ najmä predchádzajúce podobne znejúce ustanovenie článku 300 ods. 2 prvý pododsek ZES.