C-567/21

62021CC0567

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 16. februára 2023 ( 1 )

Vec C‑567/21

BNP Paribas SA

V prejednávanej veci Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článkov 33 a 36 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 2 ).

2.

Tri prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah právnej sily rozhodnutej veci súdneho rozhodnutia vydaného v prvom členskom štáte, ktorého uznanie bolo uplatnené incidenčne proti novej žalobe podanej v druhom členskom štáte. Súdny dvor má predovšetkým v kontexte rozsiahlych úvah právnej vedy ( 3 ) vymedziť úlohy práva Únie a vnútroštátneho práva pri určovaní rozsahu právnej sily rozhodnutej veci súdom členského štátu pôvodu. ( 4 )

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

Podľa článku L. 1234‑5 prvého odseku code du travail (Zákonník práce), ak zamestnanec počas výpovednej lehoty nepracuje, má nárok na náhradu, ak sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny.

5.

Podľa článku L. 1234‑9 prvého odseku Zákonníka práce:

„Zamestnanec s uzavretou pracovnou zmluvou na dobu neurčitú, ktorý je prepustený po ôsmich mesiacoch nepretržitej práce u toho istého zamestnávateľa, má nárok na odstupné, okrem prípadu závažného porušenia pracovnej disciplíny.“

6.

Podľa článku L. 1235‑3 Zákonníka práce, ak k prepusteniu zamestnanca dôjde bez skutočného a závažného dôvodu, súd môže navrhnúť opätovný nástup zamestnanca do zamestnania pri zachovaní požitkov, ktoré nadobudol už predtým. Ak jedna či druhá strana odmietne opätovný nástup do zamestnania, sudca prizná zamestnancovi náhradu, ktorú zaplatí zamestnávateľ.

Ustanovenie § 98 Employment Rights Act 1996 (zákon o právach v oblasti zamestnania z roku 1996) stanovuje:

„1. Pri rozhodovaní na účely tejto časti, či je prepustenie zamestnanca oprávnené alebo neoprávnené, musí zamestnávateľ preukázať:

a)

dôvod (alebo, ak je ich viac, hlavný dôvod) prepustenia a

b)

či ide o dôvod spadajúci pod odsek 2, alebo o iný vecný dôvod, ktorý odôvodňuje prepustenie zamestnanca zastávajúceho pracovné miesto, ktoré zastával daný zamestnanec.

a)

závisí od toho, či za daných okolností (vrátane veľkosti a administratívnych zdrojov podniku zamestnávateľa) zamestnávateľ konal primeraným spôsobom, keď ho považoval za oprávnený dôvod na prepustenie zamestnanca, a

b)

sa prijme v súlade so zásadou spravodlivosti a dôvodnosti konania.

…“

9.

12.

TR bol 30. septembra 2013 prepustený z práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s udalosťami, ktoré sa udiali v období, keď bol vyslaný do Singapuru.

13.

Dňa 20. decembra 2013 podal TR žalobu na Employment Tribunal (Pracovný súd, Spojené kráľovstvo), ktorý rozsudkom z 26. septembra 2014 vyhovel jeho žalobe o určenie neoprávnenosti prepustenia zo zamestnania („complaint of unfair dismissal“) ako dôvodnej, priznal mu sumu 81175 libier šterlingov (približne 94401,77 eura) ako kompenzačnú náhradu („compensatory award“) a vrátil ostatné otázky týkajúce sa opatrení nápravy na prejednanie na následnom pojednávaní.

14.

Employment Tribunal (britský pracovný súd) najmä uviedol, že zatiaľ čo TR bola uložená sankcia podľa francúzskeho Zákonníka práce, právny zástupca banky BNP Paribas súhlasil s tým, aby bola vec prejednaná na základe zákona o právach v oblasti zamestnania z roku 1996 a britskej judikatúry.

18.

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) pri tomto závere okrem iného uviedol, že v žalobe podanej na Employment Tribunal (britský pracovný súd) bolo výslovne uvedené, že TR nepožadoval náhradu škody a požitkov v súvislosti so skončením pracovnej zmluvy a že si takéto nároky uplatní na inom súde. Uviedol, že nároky uplatnené na francúzskom súde nie sú rovnaké ako nároky uplatnené na britskom súde a že na uvedenom súde nejde o konanie v tej istej veci.

19.

BNP Paribas podala kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd). Na podporu svojej žaloby sa žalobkyňa okrem iného odvoláva na článok 33 nariadenia č. 44/2001, pričom tvrdí, že vzhľadom na rozsudok vydaný britským súdom nemôžu francúzske súdy preskúmať nároky TR. V tejto súvislosti žalobkyňa po prvé uvádza, že výnimka z prekážky rozhodnutej veci, ktorým je cudzí rozsudok, na ktorú sa odvoláva francúzsky súd, sa musí posúdiť z hľadiska právnej sily a účinnosti rozsudku v členskom štáte, v ktorom bol vydaný. Po druhé tvrdí, že právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa vzťahuje na rozhodnutie vydané v členskom štáte, bráni tomu, aby bolo v inom členskom štáte začaté konanie v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi konania.

20.

Pri skúmaní tejto kasačnej sťažnosti Cour de cassation (Kasačný súd) uviedol, že BNP Paribas odkazuje na pravidlo „abuse of process“ vo veci Henderson v. Henderson z 20. júla 1843 Court of Chancery (England and Wales) [Súd Chancery (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo], ktoré podľa neho „vyžaduje, aby účastníci konania, keď sa ich záležitosť stane predmetom sporu prejednávaným pred príslušným súdom, predložili tomuto súdu svoju vec v celom rozsahu, aby mohol rozhodnúť o všetkých aspektoch tejto záležitosti, s výhradou odvolania, s konečnou platnosťou“ ( 6 ).

2.

V prípade zápornej odpovede na túto prvú otázku, majú sa články 33 a 36 [nariadenia č. 44/2001] vykladať v tom zmysle, že taká žaloba, akou je žaloba o ‚unfair dismissal‘ v Spojenom kráľovstve, má rovnaký dôvod a rovnaký predmet ako žaloba o prepustení zo zamestnania bez skutočného a závažného dôvodu vo francúzskom práve, a tak nároky na náhradu škody z dôvodu prepustenia bez skutočného a závažného dôvodu, na náhradu škody spôsobenej výpoveďou a na odstupné, ktoré si zamestnanec uplatnil na francúzskom súde po tom, ako v Spojenom kráľovstve získal rozsudok, ktorým sa jeho prepustenie vyhlasuje za ‚unfair dismissal‘, a z tohto dôvodu sa mu priznávajú kompenzačné náhrady (‚compensatory award‘), sú neprípustné? Je v tejto súvislosti potrebné rozlišovať medzi náhradou škody v prípade prepustenia bez skutočného a závažného dôvodu, ktorá by mohla mať rovnaký dôvod a rovnaký predmet ako ‚compensatory award‘, a náhradou škody spôsobenou výpoveďou a odstupným, na ktoré vo francúzskom práve vzniká nárok v prípade prepustenia zo skutočného a závažného dôvodu, ale nie v prípade prepustenia z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny?

3.

Majú sa podobne články 33 a 36 [nariadenia č. 44/2001] vykladať v tom zmysle, že žaloba, akou je žaloba o ‚unfair dismissal‘ v Spojenom kráľovstve a žaloba o vyplatenie príplatkov alebo odmien [stanovených] v pracovnej zmluve, majú rovnaký dôvod a rovnaký predmet, pokiaľ sa tieto žaloby zakladajú na rovnakom zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania?“

IV. Konanie na Súdnom dvore

23.

1. O uplatniteľnosti nariadenia č. 44/2001

25.

Je potrebné preskúmať, či je nariadenie č. 44/2001 uplatniteľné z časového a územného hľadiska. V tejto súvislosti poznamenávam, že rozsudok Employment Tribunal (britský pracovný súd), ktorého uznanie je predmetom sporu vo veci samej, bol vydaný na základe žaloby podanej 20. decembra 2013.

26.

Z tejto okolnosti po prvé vyplýva, že nariadenie č. 44/2001 je uplatniteľné ratione temporis na spor vo veci samej. Toto nariadenie sa totiž sa podľa článku 66 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 7 ) naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v súdnych konaniach začatých pred 10. januárom 2015.

27.

30.

Poznamenávam však, že články 26 a 29 Bruselského dohovoru na jednej strane a články 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 na strane druhej, ktorých výklad požaduje vnútroštátny súd, sú formulované prakticky rovnako, takže rozsudky Súdneho dvora, ktoré vykladajú Bruselský dohovor, môžu byť relevantným základom na zodpovedanie otázok položených vnútroštátnym súdom. ( 11 )

3. O vymedzení prejudiciálnych otázok

31.

Po prvé poukazujem na to, že z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že BNP Paribas sa odvoláva na rozsudok Employment Tribunal (britský pracovný súd), na základe ktorého dospela k záveru, že žaloba, ktorú následne podal TR vo Francúzsku, je neprípustná. Takáto situácia podľa môjho názoru zodpovedá prípadu uvedenému v článku 33 ods. 3 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa vzťahuje na situáciu, keď sa v priebehu súdneho konania v členskom štáte incidenčne uplatní uznanie na súde členského štátu. Ako však uvádza správa, ktorú vypracoval P. Jenard ( 12 ), toto pravidlo sa týka prípadu, keď sa účastník konania dovoláva uznania výnimky z prekážky rozhodnutej veci.

32.

B.

O prvej prejudiciálnej otázke

35.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby rozsudok vydaný v jednom členskom štáte mal za následok neprípustnosť návrhov podaných na súde iného členského štátu z dôvodu, že právne predpisy každého z týchto štátov stanovujú procesné pravidlo sústredenia nárokov, ktoré mohli byť podané už v pôvodnom konaní.

36.

Inými slovami, táto otázka vyžaduje určenie, či na účely uplatnenia pravidiel uznávania stanovených nariadením č. 44/2001 právna sila rozhodnutej veci rozsudku vydaného v štáte pôvodu musí byť vymedzená odkazom na vnútroštátne pravidlo sústredenia nárokov.

40.

Pokiaľ ide ďalej o systém zavedený nariadením č. 44/2001, odôvodnenia 16 a 17 tohto nariadenia zdôrazňujú význam zásady vzájomnej dôvery medzi súdmi členských štátov, pokiaľ ide o uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí, čo tiež predpokladá, že pojmy obsiahnuté v tomto nariadení sa nebudú vykladať reštriktívne. ( 19 )

41.

V Jenardovej správe sa nakoniec definovali dôsledky uznania, pričom sa v nej uvádza, že musí „mať za následok, že rozhodnutiam sa prizná právna sila a účinok, ktoré majú v štáte, v ktorom boli vydané“ ( 20 ).

42.

Súdny dvor vo veci Hoffmann ( 21 ) výslovne prevzal tento posledný návrh a objasnil účinky uznania tým, že rozhodol, že cudzie rozhodnutie uznané na základe článku 26 Bruselského dohovoru v zásade musí v členskom štáte, v ktorom sa o uznanie žiada, spôsobovať rovnaké účinky ako v členskom štáte pôvodu. ( 22 )

46.

Naproti tomu, pokiaľ ide o uznávanie rozsudkov, poznamenávam, že Súdny dvor v uvedených rozsudkoch odkazuje výlučne na právo členského štátu, v ktorom bol rozsudok vydaný. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že uznanie spočíva v rozšírení pravidiel, ktoré právny poriadok štátu pôvodu spája s rozsudkami vydanými v tomto štáte, na členský štát. Podľa tohto riešenia, ktoré právna veda označuje ako pravidlo „rozšírenia účinkov“, je teda potrebné odkázať na právo členského štátu pôvodu, s cieľom určiť účinky rozsudku, na ktorý sa odvoláva v druhom členskom štáte, medzi ktoré patria najmä body, o ktorých sa rozhodlo v tomto rozsudku, v ňom zakotvené práva a ich hmotnoprávne dôsledky na právne postavenie účastníkov konania. ( 28 )

47.

Domnievam sa však, že po vydaní citovaných rozsudkov nedošlo v tejto judikatúre k žiadnej zmene, ktorá by ju mohla spochybniť.

48.

Poznamenávam, že vo veci Gothaer Súdny dvor okrem iného rozhodol, že „články 32 a 33 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že súd, na ktorom sa žiada o uznanie rozhodnutia, ktorým súd iného členského štátu odmietol svoju právomoc na základe doložky o voľbe právomoci, je viazaný konštatovaním platnosti tejto doložky uvedeným v odôvodnení právoplatného rozsudku, ktorý žalobu vyhlasuje za neprípustnú“ ( 29 ).

52.

Na základe všetkých týchto úvah som dospel k záveru, že podľa judikatúry Súdneho dvora je na určenie účinkov tohto rozhodnutia v zásade potrebné, aby sa v prípade uplatnenia uznania rozsudku odkázalo na právo členského štátu, v ktorom bol rozsudok vydaný. Z toho vyplýva, že v spore vo veci samej sa pri určovaní právnej sily a účinku rozsudku vydaného Employment Tribunal (britský pracovný súd) musí zohľadniť právo Spojeného kráľovstva.

53.

Na určenie právnej sily a účinkov rozsudku však musí mať vplyv povaha a účel práva štátu pôvodu. Domnievam sa však, že procesné pravidlo sústredenia nárokov podľa práva Spojeného kráľovstva, ako ho predložil vnútroštátny súd, nemôže mať takýto význam.

54.

V tejto súvislosti z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, ( 34 ) že pravidlo „abuse of process“, ktoré vyžaduje, aby účastníci konania sústredili všetky dôvody a nároky, ( 35 ) ktoré mohli uplatniť počas konania, ktoré viedlo k pôvodnému rozsudku, nie je založené na koncepcii res iudicata . Podľa vnútroštátneho súdu má povahu „pravidla verejného poriadku, ktoré vychádza zo všeobecného záujmu, ako aj záujmu samotných účastníkov konania, aby sa súdny spor nepredlžoval a aby žalovaný nebol vystavený niekoľkým po sebe nasledujúcim konaniam, hoci by mohlo postačovať jedno. Toto pravidlo je namierené práve proti zneužitiu“.

58.

Okrem toho sa domnievam, že opačný záver, ako je ten, ku ktorému som práve dospel, by nebol v súlade so systematikou nariadenia č. 44/2001.

59.

Treba totiž pripomenúť, že cieľom tohto nariadenia je uľahčiť voľný pohyb rozsudkov tým, že stanovuje jednotné pravidlá právomoci a zjednodušuje formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkonu týchto rozsudkov. Ako zdôraznil Súdny dvor, pravidlá týkajúce sa právomoci a pravidlá týkajúce sa uznávania a výkonu rozsudkov nepredstavujú oddelené a samostatné súbory pravidiel, ale sú úzko prepojené. ( 36 )

60.

V tejto súvislosti by zohľadnenie vnútroštátneho pravidla sústredenia nárokov v štádiu uznania rozsudku, ktoré stanovuje právo členského štátu, v ktorom bol rozsudok prijatý, mohlo ohroziť neskoršie uplatnenie pravidiel uvedených v kapitole II nariadenia č. 44/2001. Konkrétne toto nariadenie v oddieloch 5 a 9 tejto kapitoly stanovuje osobitné pravidlá právomoci vo veciach individuálnych pracovných zmlúv a ustanovenia upravujúce prípady prekážky začatej veci a súvisiace veci.

64.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že ustanovenia článkov 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že uznanie rozsudku vydaného v členskom štáte, ktorého zákon stanovuje pravidlo sústredenia nárokov zakazujúce, aby tí istí účastníci konania podali nový návrh na začatie konania o nárokoch, ktoré mohli byť uplatnené už v rámci pôvodného konania, nebráni súdu tohto druhého štátu rozhodnúť o takýchto nárokoch, a to ani vtedy, keď právo členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, stanovuje podobnú povinnosť sústredenia nárokov.

65.

Keďže vnútroštátne procesné pravidlo sústredenia nárokov nepredstavuje rozhodujúce kritérium na určenie právnej sily spojenej s rozsudkom vydaným v členskom štáte, zostáva určiť, v súlade so znením druhej a tretej otázky, na akom základe sa má takýto rozsudok vzťahovať na nároky uplatnené v priebehu nového konania pred súdom druhého členského štátu.

C.

O druhej a tretej prejudiciálnej otázke

V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či je v tejto súvislosti potrebné rozlišovať na jednej strane medzi náhradou škody v prípade prepustenia bez skutočného a závažného dôvodu, ktorá by mohla mať rovnaký dôvod a rovnaký predmet ako „compensatory award“, a na druhej strane náhradou škody spôsobenej výpoveďou a odstupným, na ktoré vo francúzskom práve vzniká nárok v prípade prepustenia zo skutočného a závažného dôvodu, ale nie v prípade prepustenia z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

69.

Svojou treťou otázkou, tiež položenou v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, sa vnútroštátny súd pýta, či sa majú články 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že konanie, akým je konanie o „unfair dismissal“ v Spojenom kráľovstve a konanie o vyplatení príplatkov alebo odmien stanovených v pracovnej zmluve, sú konaniami v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi, pokiaľ sa tieto konania zakladajú na rovnakom zmluvnom vzťahu.

70.

Po preskúmaní týchto otázok chcem najprv poukázať na to, že druhou otázkou je Súdny dvor vyzvaný, aby podrobne preskúmal náhradu škody upravenú v britskom a vo francúzskom práve s cieľom určiť, či konanie o „unfair dismissal“ a konanie vo veci prepustenia bez skutočného a závažného dôvodu sú založené na rovnakom dôvode a rovnakom predmete. Ďalej konštatujem, že tretia otázka si v rozsahu, v akom sa týka otázky, či v prípade konania o „unfair dismissal“ a konania o vyplatení príplatkov alebo odmien, ktoré sú stanovené v pracovnej zmluve, môže existovať zhoda v dôvode a predmete, vyžaduje aj analýzu hmotnoprávneho obsahu právnych predpisov, o ktoré ide v spore vo veci samej.

74.

Keďže nezávisle od doslovného znenia druhej a tretej otázky sa tieto otázky týkajú výkladu práva Únie, navrhujem na účel poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu ich preformulovať takto:

Majú sa články 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa na súde druhého členského štátu incidenčne uplatňuje uznanie rozsudku vydaného v prvom členskom štáte, sú konania založené na tej istej pracovnej zmluve a týkajúce sa povinností vyplývajúcich z plnenia tejto zmluvy a povinností vyplývajúcich zo skončenia tejto zmluvy, konaniami v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi?

2. O preformulovaných otázkach

a) Úvodné pripomienky

75.

Ustanovenia týkajúce sa prekážky začatej veci teda zodpovedajú všeobecnej systematike nariadenia č. 44/2001. Neexistencia autonómneho mechanizmu, ktorý by mohol zabrániť vzniku súbežných konaní týkajúcich sa toho istého sporu, by totiž ohrozila zásadu vzájomnej dôvery medzi súdmi členských štátov a cieľ voľného pohybu rozsudkov. ( 42 )

79.

V tomto ohľade je prekážka začatej veci úzko spojená s negatívnym aspektom právnej sily rozhodnutej veci. ( 43 ) Právna sila rozhodnutej veci spojená s rozsudkom, ktorého uznanie sa incidenčne uplatňuje, totiž bráni tomu, aby spor, o ktorom rozhodol súd prvého členského štátu, mohol byť predmetom novej žaloby na súde druhého členského štátu.

80.

Z toho vyplýva, že spoločným cieľom pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci a uznávania je prispieť k plnej právnej sile rozsudku vydaného v členskom štáte pôvodu, ktorá nesmie byť spochybnená rozsudkom vydaným súdom iného členského štátu. ( 44 )

81.

Tento cieľ, ako aj nemožnosť vyvodiť z aproximácie rôznych vnútroštátnych ustanovení spoločný význam prekážky začatej veci, ( 50 ) viedli Súdny dvor k autonómnemu výkladu pojmov „zhoda v účastníkoch konania“, v „dôvode“ a „predmete“ ( 51 ).

85.

Pravidlá upravujúce prekážku začatej veci a odmietnutie uznania rozsudku sa však nevzťahujú na osobitný prípad uvedený v článku 33 ods. 3 nariadenia č. 44/2001.

86.

Hoci totiž prekážka začatej veci má zabrániť vzniku rozporu medzi rozsudkami, a teda aj prípadom, v ktorých by bolo možné uplatniť námietku rozhodnutej veci, existujú situácie, v ktorých sa ustanovenia článku 27 tohto nariadenia nepoužijú, a to buď preto, že súd, ktorý začal konať ako druhý, toto ustanovenie neuplatnil, alebo preto, že v prípade neexistencie súbežných konaní sa nebolo možné na prekážku začatej veci účinne odvolať.

87.

Preto sa mi zdá, že prevzatie kritéria zhody v účastníkoch konania, v dôvode a predmete, ktoré sa uplatňuje na prekážku začatej veci, poskytuje vnútroštátnemu súdu nástroj vymedzený právom Únie, ( 52 ) ktorý spĺňa potrebu vyhnúť sa prípadnému opakovaniu sporu, o ktorom už rozhodol iný súd Únie.

91.

Je však potrebné zdôrazniť, že toto kritérium má umožniť súdu zistiť, či o žalobe, ktorá mu bola predložená, už rozhodol súd v členskom štáte, a tak jeho uplatnenie nemôže ovplyvniť účinky uznania, ktoré podliehajú osobitnému režimu.

92.

Inými slovami, domnievam sa, že hoci posúdenie prípustnosti návrhov podaných na súd členského štátu predpokladá porovnanie založené na zhode v účastníkoch konania, v dôvode a predmete, účinky pôvodného rozsudku, ktorého uznanie sa incidenčne uplatňuje, musia byť v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora vždy určené výlučne na základe práva štátu pôvodu.

93.

96.

Vzhľadom na túto definíciu sa domnievam, že je nepochybné, že nároky, o ktorých rozhodol Employment Tribunal (britský pracovný súd), a nároky uplatnené na francúzskych súdoch majú rovnaký dôvod, pretože ich skutkový základ spočíva v skončení pracovnej zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami a ich právny základ v povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy.

97.

Pokiaľ ide o zhodu v predmete v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001, Súdny dvor najprv uviedol, že ju nemožno obmedziť na formálnu zhodnosť dvoch návrhov. ( 55 )

98.

V tejto súvislosti Súdny dvor dospel k záveru, že v prípade zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru je účelom návrhu na plnenie tejto zmluvy zabezpečiť jej účinnosť a že účelom návrhu na zrušenie a odstúpenie od zmluvy je práve zamedziť jej účinnosti. Z toho Súdny dvor vyvodil, že podstatou oboch sporov je záväznosť zmluvy a že ide o nároky týkajúce sa toho istého predmetu. ( 56 )

102.

Vzhľadom na to je potrebné túto definíciu zhody v predmete preniesť do pravidiel upravujúcich uznávanie. V tejto súvislosti poznamenávam, že prekážka začatej veci predpokladá súbežné začatie konania na dvoch súdoch, ktoré sú príslušné v zmysle nariadenia č. 44/2001. V takom kontexte, keď sú súčasne vedené dve konania, je logické pochopiť ciele súčasne prejednávaných návrhov.

103.

Ak sa žiada o uznanie na základe námietky prekážky rozhodnutej veci, je v zásade potrebné overiť, či sa nároky uplatnené na súde druhého členského štátu neprekrývajú s vecou, o ktorej sa predtým rozhodlo v prvom členskom štáte.

104.

Podľa môjho názoru takéto overenie zahŕňa určenie, či výsledok, ktorý chce žalobca dosiahnuť podaním novej žaloby, nie je ani potenciálne v rozpore s obsahom sporu, o ktorom sa rozhodlo pôvodným rozsudkom.

108.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú a tretiu otázku tak, ako boli preformulované, tak, že články 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa uznanie rozsudku vydaného v prvom členskom štáte incidenčne uplatňuje pred súdom druhého členského štátu, konania založené na tej istej pracovnej zmluve, ktoré sa týkajú povinností vyplývajúcich z plnenia tejto zmluvy a povinností vyplývajúcich z porušenia tejto zmluvy, majú rovnaký dôvod, avšak nemajú rovnaký predmet.

VI. Návrh

109.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), takto:

1.

v prípade, že sa na súde v druhom členskom štáte incidenčne uplatňuje uznanie rozsudku vydaného v prvom členskom štáte, konania založené na tej istej pracovnej zmluve, ktoré sa týkajú povinností vyplývajúcich z plnenia tejto zmluvy a povinností vyplývajúcich z porušenia tejto zmluvy, majú rovnaký dôvod, avšak nemajú rovnaký predmet.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

( 3 ) Pozri najmä TURMO, A.: L’autorité de la chose jugée en droit de l’Union européenne . Brusel: Bruylant, 2017; KESSEDJIAN, C.: L’autorité de la chose jugée et l’Effectivité du droit européen. In: ERA Forum , 2010, č. 11, s. 263 a nasl.; MENÉTREY, S., CUNIBERTI, G.: Saisie conservatoire en France sur des biens gelés par une injonction Mareva chypriote: le (faible) jeu de l’autorité de chose jugée. In: Revue critique de droit international privé , 2019, s. 215 a nasl.

( 4 ) Treba uviesť, že táto otázka sa rieši aj vo veci Recamier (C‑707/21, v súčasnosti prerušená), v ktorej sa vnútroštátny súd pýtal Súdneho dvora, „či sa autonómna definícia právnej sily rozhodnutej veci týka všetkých jej podmienok a účinkov“, alebo „že časť z nej treba vyhradiť pre právo konajúceho súdu, a/alebo pre právo súdu, ktorý vydal rozhodnutie“. Pozri v súvislosti s touto druhou vecou BLERY, C.: Quelle autonomie de la notion d’autorité de la chose jugée?: droit de l’Union versus droit français. In: Dalloz actualité , 1. december 2021.

( 11 ) Treba tiež uviesť, že znenie článku 33 ods. 1 a článku 36 nariadenia č. 44/2001 je veľmi podobné zneniu článkov 36 a 52 nariadenia č. 1215/2012.

( 12 ) Správa o Dohovore z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a o výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES C 59, 1979, s. 44 ), ktorú vypracoval P. Jenard (ďalej len „Jenardova správa“).

( 13 ) V tejto súvislosti P. Jenard upozorňuje, že „slová ‚s právnou silou rozhodnutej veci‘, ktoré sa objavujú vo viacerých dohovoroch, boli výslovne vynechané, pretože možno uznať predbežné rozsudky a rozsudky v nesporových veciach, ktoré nemajú vždy právnu silu rozhodnutej veci“. Jenardova správa, s. 43.

( 14 ) Tieto úvahy vyplývajú z týchto publikácií: GAUDEMONT‑TALLON, H., ANCEL, M.‑É.: Compétence et exécution des jugements en Europe. In: LGDJ , 2018, 6. vyd., s. 583, ako aj ALEXENDRE, D. HUET A.: Répertoire de procédure civile, compétence judiciaire européenne, reconnaissance et exécution des décisions en matière civile et commerciale . 2021, bod 335 a nasl.

( 15 ) Rozsudok z 20. októbra 2022, Koalicija Bălgarija – Obedinenie ( C‑306/21 , EU:C:2022:813 , bod 27 a citovaná judikatúra).

( 16 ) Rozsudok z 27. októbra 2022, Orthomol ( C‑418/21 , EU:C:2022:831 , bod 24 a citovaná judikatúra). Presnejšie povedané, ustanovenia nariadenia č. 44/2001 sa musia vykladať autonómne s prihliadnutím na jeho systematiku a ciele. Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding ( C‑560/16 , EU:C:2018:167 , bod 25 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Jenardova správa, s. 48.

( 24 ) Rozsudky z 28. apríla 2009, Apostolides ( C‑420/07 , EU:C:2009:271 , bod 66 ); z 13. októbra 2011, Prism Investments ( C‑139/10 , EU:C:2011:653 , bod 38 ), a zo 4. októbra 2018, Società Immobiliare Al Bosco ( C‑379/17 , EU:C:2018:806 , bod 40 ).

( 25 ) Hoci sú pravidlá týkajúce sa uznávania a výkonu zhrnuté v kapitole III nariadenia č. 44/2001, okrem spoločných ustanovení uvedených v oddiele 3 tejto kapitoly sú predmetom osobitných pravidiel uvedených v samostatných oddieloch tohto nariadenia.

( 26 ) Pokiaľ ide o definíciu výkonu rozsudku, pozri ALEXENDRE, D., HUET, A.: Répertoire de procédure civile, compétence judiciaire européenne, reconnaissance et exécution des décisions en matière civile et commerciale , 2021, bod 335, a REQUEJO ISIDRO, M.: Brusells I Bis: A Commentary on Regulation (EU) n o 1215/2012. In: Elgar Commentaries in Private International Law Series , 2022, s. 550.

( 27 ) Toto riešenie je navyše obsiahnuté v nariadení č. 1215/2012, ktorého článok 54 stanovuje: „ak rozsudok obsahuje opatrenie alebo príkaz, ktoré nie sú známe v právnom poriadku dožiadaného členského štátu, toto opatrenie alebo tento príkaz sa v čo najväčšej miere prispôsobia opatreniu alebo príkazu, ktoré právny poriadok tohto členského štátu pozná a ktoré sú spojené s rovnocennými účinkami a sledujú podobné ciele a záujmy“.

( 28 ) V súvislosti s pravidlom rozšírenia účinkov a následkami, ktoré z neho vyplývajú, pozri GAUDEMENT‑TALLON, H., ANCEL, M.‑É.: Compétence et exécution des jugements en Europe , c. d., s. 550; REQUEJO ISIDRO, M.: Brussels I Bis: A commentary on Regulation (EU) n o 1215/2012 , c. d., s. 551, a DICKINSON, A., LEIN, E., JAMES, A.: The Brussels I Regulation Recast . Oxford University Press, 2015, odsek 13.33 a nasl.

( 35 ) Treba pripomenúť, že vnútroštátny súd sa domnieva, že francúzske právo uplatniteľné ratione temporis stanovuje podobné pravidlo sústredenia nárokov.

( 36 ) V tomto zmysle pozri rozsudok Gothaer, bod 35 a citovanú judikatúru.

( 37 ) V tomto zmysle pozri rozsudok zo 7. apríla 2022, IFAP ( C‑447/20 a C‑448/20 , EU:C:2022:265 , bod 100 a citovaná judikatúra).

( 38 ) V tomto zmysle pozri rozsudok z 13. októbra 2022, DN (Vrátenie rodinných dávok) ( C‑199/21 , EU:C:2022:789 , bod 47 a citovaná judikatúra).

( 39 ) Odkazujem najmä na bod 43 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 40 ) Treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa nerozoberá pojem „zhoda v účastníkoch konania“.

( 47 ) Rozsudok Gubisch, body 8 a 18.

( 48 ) Článok 34 ods. 3 nariadenia č. 44/2001.

( 49 ) Podľa článku 34 ods. 4 nariadenia č. 44/2001 sa rozsudok neuzná, ak je nezlučiteľný so skorším rozsudkom vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi, za predpokladu, že skorší rozsudok spĺňa podmienky na jeho uznanie v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie. Pojem „vec“ uvedený v tomto článku sa musí vykladať rovnako ako v prípade prekážky začatej veci. Pozri v tejto súvislosti GAUDEMET‑TALLON, H., ANCEL M.‑É.: Compétence et exécution des jugements en Europe , c. d., s. 645; REQUEJO ISIDRO, M.: Brussels I Bis: A commentary on Regulation (EU) n o 1215/2012 , c. d., s. 661, a DICKINSON, A., LEIN, E., JAMES, A.: The Brussels I Regulation Recast , c. d., odsek 13.366.

( 50 ) V tejto súvislosti poznamenávam, že slová „cause“ a „objet“ sa vo viacerých jazykových verziách článku 27 nariadenia č. 44/2001 nevyskytujú. Anglická, nemecká a estónska verzia používajú pojmy „same cause of action“, „desselben Anspruchs“ a „hagide põhjal menetlusi“. Tieto rozdiely odrážajú odlišné prístupy k pojmu prekážka začatej veci v rôznych vnútroštátnych právnych poriadkoch.

( 51 ) Rozsudok Gubisch, body 10 a 11.

( 52 ) Tento autonómny prístup sa mi zdá byť o to potrebnejší, že vzhľadom na rozdielnosť prístupov vo vnútroštátnych právnych poriadkoch potrebujú mať vnútroštátne súdy k dispozícii jednotný porovnávací nástroj.

( 58 ) V tomto zmysle pozri rozsudok z 22. októbra 2015, Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements ( C‑523/14 , EU:C:2015:722 , bod 45 ).

( 59 ) V tejto súvislosti sa domnievam, že rozsudky, v ktorých Súdny dvor po pripomenutí definície predmetu konania v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001 analyzoval zhodu v predmete z hľadiska pravidiel prekážky začatej veci, ktoré sú vlastné iným nástrojom práva Únie, nie sú v prejednávanej veci relevantné. Tak je to najmä v prípade rozsudku Merck z 19 októbra 2017, Merck ( C‑231/16 , EU:C:2017:771 ), v ktorej Súdny dvor rozhodol o zhode žalôb na základe ochranných známok Únie a národných ochranných známok vzhľadom na ustanovenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1 ).

( 60 ) Rozsudok zo 6. decembra 1994, Tatry ( C‑406/92 , EU:C:1994:400 , bod 45 ). Pozri v tom istom zmysle rozsudky z 25. októbra 2012, Folien Fischer a Fofitec ( C‑133/11 , EU:C:2012:664 , bod 49 ), a z 19. decembra 2013, Nipponka Insurance ( C‑452/12 , EU:C:2013:858 , bod 42 ).

( 61 ) Pozri analogicky rozsudok z 22. októbra 2015, Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements ( C‑523/14 , EU:C:2015:722 , bod 46 ).

( 62 ) Rozsudok zo 14. októbra 2004, Mærsk Olie & Gas ( C‑39/02 , EU:C:2004:615 , bod 35 ).

( ) Tak je to v prípade stanovenia dátumu skončenia pracovnej zmluvy pôvodným rozsudkom v súlade s právnymi predpismi štátu pôvodu, čo by pravdepodobne malo vplyv na koniec obdobia, za ktoré je odmena splatná.