C-570/21

62021CC0570

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GIOVANNI PITRUZZELLA

prednesené 15. decembra 2022 ( 1 )

Vec C‑570/21

I.S.,

Možno na účely ochrany, ktorú právo Únie poskytuje pred nekalými zmluvnými podmienkami, označiť za spotrebiteľa osobu, ktorá pri podnikaní alebo výkone povolania uzatvorila spolu s ďalším dlžníkom, ktorý nevykonáva obdobnú činnosť, zmluvu o úvere, v prípade, že čiastočne konala v rámci výkonu svojej činnosti a čiastočne mimo tejto činnosti, a pokiaľ v celkovom kontexte zmluvy neprevažuje aspekt týkajúci sa podnikania alebo povolania?

I. Právny rámec

A.

Právo Európskej únie

1. Smernica 93/13/EHS

2.

b)

‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;

c)

‚predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“.

2. Smernica 2011/83/EÚ

4.

‚spotrebiteľ‘ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania;

2.

‚obchodník‘ je akákoľvek fyzická osoba alebo akákoľvek právnická osoba bez ohľadu na to, či je v súkromnom, alebo verejnom vlastníctve, ktorá v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa týkajú jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, remesla alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo z jej poverenia…“

3. Smernica 2013/11/EÚ

6.

V odôvodnení 18 smernice 2013/11/EÚ ( 4 ) sa uvádza:

b)

‚obchodník‘ je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba bez ohľadu na to, či je v súkromnom alebo verejnom vlastníctve, ktorá koná na účely súvisiace s jej obchodnou, podnikateľskou, remeselnou alebo profesijnou činnosťou, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo na jej účet;

…“

4. Nariadenie (EÚ) č. 524/2013

8.

V odôvodnení 13 nariadenia č. 524/2013 ( 5 ) sa uvádza:

b)

‚obchodník‘ je obchodník v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2013/11/EÚ;

…“

B.

Poľské právo

10.

4. Dôkazné bremeno preukázania toho, že zmluvná podmienka bola dohodnutá individuálne, nesie tá zmluvná strana, ktorá sa na to odvoláva.“

II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

12.

Dňa 28. februára 2006 I.S. a K.S. požiadali zástupcu žalovanej vo veci samej o uzatvorenie zmluvy o hypotekárnom úvere (vo švajčiarskych frankoch), a to čiastočne na účely splatenia niektorých dlhov z podnikania jedného z týchto manželov a čiastočne na účely kúpy nehnuteľnosti.

13.

Celkovo požiadali o pôžičku vo výške 206120 poľských zlotých (PLN), z ktorých sa suma 96120 PLN mala použiť na splatenie niektorých dlhov jedného zo žalobcov v konaní vo veci samej a suma 110000 PLN bola naopak určená na súkromné účely.

17.

Podľa toho, čo I.S. uviedla na pojednávaní 11. januára 2021, žalovaná vo veci samej podmienila poskytnutie predmetnej sumy v plnej výške čiastočným použitím požičanej sumy na splatenie iného záväzku, súvisiaceho s podnikateľskou činnosťou s inou úverovou inštitúciou.

18.

Časť prvej splátky bola ďalej určená na zaplatenie niektorých poplatkov za poistenie.

19.

Druhá splátka pokrývala sumu 9720 PLN, ktorá sa mala použiť na splatenie úveru, ktorý si spoločnosť vzala 18. apríla 2005, sumu 7400 PLN ako splátku revolvingového úveru spoločnosti v prospech veriteľa, sumu 9000 PLN ako splátku iných finančných dlhov dlžníka z účtu dlžníka a napokon spotrebné výdavky vo výške 93880 PLN.

„1.

Má sa článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách spolu s jej odôvodneniami vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby do definície pojmu ‚spotrebiteľ‘ bola zahrnutá aj osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť, ktorá uzavrela spoločne s dlžníkom nevykonávajúcim takúto činnosť zmluvu o úvere indexovanom v cudzej mene, ktorý bol čiastočne určený na podnikateľský účel jedného z dlžníkov a čiastočne nebol súčasťou jeho podnikateľskej činnosti, a to nielen v situácii, keď je podnikateľský účel natoľko okrajový, že má v celkovom kontexte danej zmluvy iba zanedbateľný význam, pričom skutočnosť, že prevažuje nepodnikateľský aspekt, nie je v tomto ohľade významná.

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Má sa článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách spolu s jej odôvodneniami vykladať v tom zmysle, že pojem ‚spotrebiteľ‘ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa aj osobu, ktorá v čase podpísania zmluvy vykonávala podnikateľskú činnosť, zatiaľ čo druhý dlžník takúto činnosť vôbec nevykonával, a následne obe tieto osoby uzavreli s bankou zmluvu o úvere indexovanom v cudzej mene, ktorého prostriedky boli čiastočne využité na podnikateľský účel jedného z dlžníkov a čiastočne na účel nesúvisiaci s vykonávanou podnikateľskou činnosťou, v situácii, keď podnikateľský účel nie je okrajový a v celkovom kontexte zmluvy o úvere nemá iba zanedbateľný význam, pričom prevažuje nepodnikateľský aspekt a bez využitia úveru na podnikateľské účely by nebolo možné ho poskytnúť na nepodnikateľský účel?“

V rámci právnej analýzy je podľa môjho názoru vhodné zhrnúť niektoré základné skutočnosti danej veci, ktoré pomáhajú lepšie vymedziť analyzovaný prípad.

25.

Manželský pár uzatvoril zmluvu o úvere na kúpu domu. Jeden z nich podniká, pričom v tejto súvislosti mu vznikol dlh voči istej úverovej inštitúcii. Pri podaní žiadosti o úver na kúpu nehnuteľnosti si úverová inštitúcia stanoví ako podmienku poskytnutia tejto pôžičky splatenie dlhu tým z manželov, ktorému tento dlh vznikol v súvislosti s jeho podnikaním. Približne tretina požičanej sumy pokrýva predchádzajúci dlh dlžníka, ktorý danú sumu dlhoval z dôvodov týkajúcich sa podnikania, kým dve tretiny pokrývajú výdavky súvisiace s kúpou domu a inými osobnými potrebami oboch dlžníkov. Manželský partner toho z dlžníkov, ktorý sa v minulosti zadlžil z dôvodov týkajúcich sa podnikania, sa nezúčastňuje na podnikaní druhého partnera.

26.

Na účely zodpovedania prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom je potrebné kvalifikovať postavenie oboch fyzických osôb, ktoré uzatvorili zmluvu čiastočne na účely súkromnej spotreby a čiastočne na účely patriace do rámca podnikateľskej alebo profesijnej činnosti jednej z týchto dvoch osôb, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že podnikateľský, resp. profesijný účel spotrebného úveru je v celkovom kontexte zmluvy významný, hoci nie je prevažujúci. Je teda potrebné položiť si otázku, či ich možno alebo nemožno považovať za „spotrebiteľov“ na účely uplatňovania ochrany pred nekalými zmluvnými podmienkami.

27.

Z tohto dôvodu považujem za užitočné vykonať pred formulovaním návrhov odpovedí na prejudiciálne otázky stručnú analýzu pojmu spotrebiteľ v práve Európskej únie.

1. Pojem spotrebiteľ v práve Európskej únie

31.

Na základe predpokladu, že rozdiely v legislatíve jednotlivých členských štátov bránili hospodárskej integrácii, prijali európske inštitúcie v 90. rokoch niektoré smernice s cieľom harmonizovať príslušné predpisy, čím sa zabezpečila väčšia ochrana spotrebiteľa pri nákupe tovaru a služieb. ( 10 )

32.

Právo Únie dodnes nevymedzuje pojem spotrebiteľ jednotne. Pri neexistencii konkrétnej definície v primárnom práve Únie sa pojem spotrebiteľ v prameňoch sekundárneho práva viac či menej významne líši, a to v závislosti od cieľa prijímaného opatrenia.

36.

Uvedený pojem treba vykladať ako protiklad pojmu predajca alebo dodávateľ – uvedeného v článku 2 písm. c) rovnakej smernice – ktorého smernica vymedzuje ako „akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“.

37.

Podobný obsah majú pojmy spotrebiteľ a obchodník podľa smerníc 2011/83, 2013/11 ( 12 ) a tiež podľa nariadenia č. 524/2013.

38.

Je preto zrejmé, že rozdiel medzi spotrebiteľom a obchodníkom spočíva skôr než v „postavení zmluvných strán“ ( 13 ) v tom, či účel zmluvy súvisí s obchodnou činnosťou, povolaním alebo podnikaním zmluvnej strany.

42.

Z tohto dôvodu môže aj predajca alebo dodávateľ, či dokonca advokát špecializujúci sa na oblasť zmlúv o právnej pomoci ( 17 ) alebo subjekt pôsobiaci ako obchodník využívať ochranu v prospech spotrebiteľa.

43.

Možno teda dospieť k záveru, že vývoj prameňov práva Únie a judikatúry Súdneho dvora smeruje k väčšej ochrane spotrebiteľa, vždy však pri vyvážení s ostatnými slobodami a v konečnom dôsledku s efektívnym fungovaním jednotného trhu, v každom prípade pri ponechaní dostatočnej miery flexibility v rámci daného pojmu, aby sa umožnilo obsiahnuť všetky situácie, v ktorých sa žiadosti o ochranu objektívne podávajú.

44.

Celá právna úprava totiž vychádza z predpokladu, že nové trhové modely stavajú spotrebiteľa do znevýhodneného postavenia vyplývajúceho z neexistencie skutočnej vyjednávacej sily pri rokovaniach a z nízkej úrovne dostupných informácií, v dôsledku čoho je konkrétne nútený nekriticky prijať podmienky stanovené obchodníkom a v každom prípade bez možnosti ich ovplyvniť.

V uvedenej veci sa žalobca dovolával ochrany spotrebiteľa vyplývajúcej z článkov 13, 14 a 15 Bruselského dohovoru, čiže práva obrátiť sa na súd členského štátu splnenia záväzku namiesto súdu členského štátu bydliska žalovaného.

48.

Keďže išlo o zmluvu so zmiešaným účelom, od Súdneho dvora sa vyžadovalo, aby spresnil, či rozhodujúcim kritériom bolo kritérium súkromného alebo podnikateľského účelu spornej zmluvy.

49.

Súdny dvor dospel k záveru, že fyzickú osobu možno kvalifikovať ako spotrebiteľa len vtedy, ak „podnikateľský účel je do takej miery okrajový, že má v celkovom kontexte predmetného plnenia len zanedbateľný význam, pričom skutočnosť, že prevažuje nepodnikateľský aspekt, nie je v tomto ohľade významná“. ( 19 )

50.

Podobný obsah má odôvodnenie 18 smernice 2013/11 a tiež odôvodnenie 13 nariadenia č. 524/2013.

54.

Predmetné ustanovenie preto vyjadruje kritérium, ktoré by bolo možné nazvať kritérium „chýbajúcej prevahy“. Z tohto dôvodu možno aj osobu konajúcu čiastočne v rámci svojho podnikania alebo povolania kvalifikovať ako spotrebiteľa v rozsahu, v akom možno účel týkajúci sa podnikania alebo povolania, ktorý v každom prípade nie je zanedbateľný, považovať v celkovom kontexte zmluvy za neprevažujúci.

B.

Prejudiciálne otázky

1. Prvá otázka

58.

Pokiaľ ide o odlišný zmysel a účel prameňov vykladaných v rozsudku Gruber a smernice 93/13, cieľom tejto smernice je v podstate obnoviť rovnováhu v rámci zmluvného vzťahu medzi spotrebiteľom a obchodníkom, a to na základe symetrického opätovného vymedzenia vzťahov. ( 22 )

59.

Myšlienka, ktorá je základom systému ochrany zavedeného smernicou, spočíva totiž, ako už bolo uvedené, v tom, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. ( 23 )

60.

V článku 6 ods. 1 smernice 93/13 sa s ohľadom na toto znevýhodnené postavenie stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie ( 24 ) smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi znovu zavedie rovnosť. ( 25 ) Súdny dvor opakovane konštatoval, že článok 6 ods. 1 sa má považovať za normu rovnocennú s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku povahu noriem verejného poriadku. ( 26 ) Okrem toho, ako vo svojich pripomienkach uviedla Komisia, ( 27 ) treba vychádzať z toho, že uvedená kvalifikácia sa vzťahuje na všetky ustanovenia smernice, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného článkom 6. ( 28 )

64.

Súčasťou zmyslu a účelu ustanovení dotknutých nariadení sú totiž iné úvahy ako tie, ktoré sa týkajú ochrany slabšej strany, a to s cieľom zosúladiť ochranu spotrebiteľa s ďalšími potrebami, ktoré si rovnako zaslúžia ochranu: ide o predvídateľnosť riešení a právnu istotu, ( 35 ) a to v záujme vyhnutia sa voľnej úvahe strán pri voľbe súdu, ktorá by bola na úkor istoty v medzinárodnom obchode. ( 36 ) V systéme nariadenia č. 1215/12 nie je totiž nerovnováha zmluvnej sily v rámci vzťahu medzi obchodníkom a spotrebiteľom dostatočným dôvodom pre výnimku zo všeobecných pravidiel súdnej právomoci; je tiež potrebné, aby spotrebiteľ uzatvoril konkrétne zmluvné typy.

65.

Z kogentnej povahy ustanovení smernice 93/13 a z následnej potreby osobitnej ochrany spotrebiteľa v prípade nekalých podmienok vyplýva nevyhnutnosť dôkladne preskúmať hmotnoprávne postavenie osôb uzatvárajúcich spotrebiteľskú zmluvu a skutočný účel jej uzatvorenia.

66.

Na to, aby sa totiž nezmaril potrebný účinok smernice, je potrebné prijať čo najširší výklad pojmu spotrebiteľ v dvojúčelových zmluvách s cieľom zabrániť možnosti predajcu alebo dodávateľa ľahko obchádzať uplatňovanie kogentných ustanovení o nekalých podmienkach tým, že by ich ukladal len na základe súčasnej existencie široko poňatého podnikateľského alebo profesijného účelu v žiadosti o úver. ( 37 )

70.

Pokiaľ ide o analýzu cieľov právnej úpravy podľa smernice 93/13 , nemožno opomenúť ich úzku súvislosť s cieľmi neskorších smerníc , ( 42 ) čo je skutočnosť inklinujúca k jednotnému a extenzívnemu výkladu pojmu spotrebiteľ.

71.

Smernica 2011/83 týkajúca sa zmlúv uzatváraných s obchodníkmi totiž sleduje rovnaký cieľ ako smernica 93/13, ( 43 ) pričom pojem spotrebiteľ uvedený v článku 2 smernice 2011/83 je v oboch týchto predpisoch takmer totožný. Rovnaké úvahy, pokiaľ ide o pojem spotrebiteľ, sa vzťahujú aj na smernicu 2013/11 a nariadenie č. 524/2013.

72.

Väzba vyššie uvedených predpisov so smernicou 93/13 je ešte zreteľnejšia na základe skutočnosti, že smernicou 2011/83 sa zmenila a doplnila smernica 93/13, do ktorej sa týmto spôsobom vložil článok 8a. Nie je náhoda, že obe tieto smernice možno súčasne uplatniť na tú istú zmluvu. ( 44 ) Súvislosť medzi týmito dvoma smernicami nedávno zdôraznil normotvorca Únie schválením smernice 2019/2161 ( 45 ), ktorou sa menia smernice 93/13 a 2011/83, v súvislosti s lepším presadzovaním a modernizáciou predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľa.

76.

Pokiaľ ide o úvahy týkajúce sa uplatniteľného práva z hľadiska časovej pôsobnosti, nejde o uplatnenie právnej úpravy podľa neskorších smerníc na predtým existujúcu situáciu, ale o prijatie teleologického výkladu, ktorý sa uprednostňoval už v čase samotnej účinnosti smernice 93/13 a ktorý normotvorca Únie výslovne vyjadril v neskôr prijatých predpisoch.

77.

V tejto súvislosti v súlade s úvahami, ktoré predniesol generálny advokát Villalón, poznamenávam, že z prípravných prác ( 47 ) v súvislosti so smernicou 2011/83 vyplýva, že odôvodnenie 17 predstavuje kompromis v rámci vyjednávaní medzi inštitúciami Únie vo veci vhodnosti výkladu pojmu spotrebiteľ v dvojúčelových zmluvách v súlade s prahovou hodnotou tzv. kritéria prevažujúceho predmetu. ( 48 ) Aj prípravné práce na smernici 2011/83 potvrdzujú, že rozsah odôvodnenia 17 nemožno považovať za osobitne súvisiaci len so smernicou 2011/83.

78.

S ohľadom na predchádzajúce úvahy zastávam názor, že je potrebné prijať výklad zohľadňujúci potrebný účinok smernice, systém, ktorého je dotknutý legislatívny akt súčasťou, úlohu, ktorú plní, a následne zvoliť na účely kvalifikácie osoby uzatvárajúcej dvojúčelovú zmluvu najširší výklad pojmu spotrebiteľ, ako je výklad uvedený vo vyššie uvedených odôvodneniach smernice 2011/83, smernice 2013/11 a nariadenia č. 524/2013.

V tomto zmysle je vnútroštátny súd povinný podrobiť kvalitatívnej a kvantitatívnej analýze všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie konkrétneho prípadu a musí vykonať celkové posúdenie všetkých okolností prejednávanej veci, najmä povahy tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby. ( 51 )

82.

V nadväznosti na uvedené, niektoré konkrétne okolnosti prítomné v prejednávanej veci môžu, ako navrhol vnútroštátny súd, plniť úlohu všeobecných kritérií, na základe ktorých sa určí, či je v prípade dvojúčelovej zmluvy splnená požiadavka „chýbajúcej prevahy“ podnikateľského účelu nad osobným účelom.

83.

Skutočnosť, že hoci dlžník konal v rámci zmiešanej zmluvy, uzatvoril úverovú zmluvu spoločne s ďalším dlžníkom konajúcim výlučne z dôvodov súkromnej spotreby, je relevantná a môže zohrávať aj funkciu kritéria na určenie, či vo všeobecnom kontexte zmluvy „prevažuje“ podnikateľský účel alebo nie.

84.

87.

Žalovaná vo veci samej napokon požaduje obmedzenie účinkov rozsudku v prípade neprijatia reštriktívneho výkladu pojmu „spotrebiteľ“ uvedeného v článku 2 písm. b).

88.

Na tieto účely uvádzam, že „Súdny dvor môže iba úplne výnimočne prostredníctvom uplatnenia všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie, pristúpiť k obmedzeniu možnosti akejkoľvek dotknutej osoby dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, s cieľom spochybniť právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, a to dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí“. ( 54 )

89.

Žalovaná vo veci samej však neposkytuje určité a presné informácie na preukázanie splnenia dvoch požiadaviek uvedených v predchádzajúcom bode. V skutočnosti len všeobecne poukazuje na okolnosti, ktorými takéto predpoklady nemožno podložiť.

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia tomu, aby do definície pojmu „spotrebiteľ“ bola zahrnutá aj osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť, ktorá uzavrela spoločne s dlžníkom nevykonávajúcim takúto činnosť zmluvu o úvere indexovanom v cudzej mene, ktorý bol čiastočne určený na podnikateľský účel jedného z dlžníkov a čiastočne nebol súčasťou jeho podnikateľskej činnosti, a to nielen v situácii, keď je podnikateľský účel natoľko okrajový, že má v celkovom kontexte danej zmluvy iba zanedbateľný význam. Pri zohľadnení výkladových kritérií uvedených v odôvodnení 17 smernice 2011/83/EÚ totiž v prípade dvojúčelových zmlúv postačuje, aby bol obchodný účel natoľko obmedzený, že v celkovom kontexte zmluvy neprevažuje.

Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách spolu s odôvodneniami tejto smernice

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

o otázke, či účel týkajúci sa podnikania alebo povolania prevažuje v celkovom kontexte zmluvy, má rozhodnúť vnútroštátny súd, ktorý je povinný celkovo posúdiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Na tieto účely môže vnútroštátny súd v prípade žiadosti o úver od úverovej inštitúcie zohľadniť ako kritériá svojho posúdenia: pomer medzi sumou poskytnutou na účely týkajúce sa podnikania alebo povolania a sumou poskytnutou na osobné účely, skutočnosť, že o úver spoločne požiadala osoba, ktorá nevykonáva profesijnú alebo podnikateľskú činnosť a podnikanie druhého žiadateľa sa jej netýka, prípadné podmienenie poskytnutia úveru na súkromné účely súčasným splatením dlhu zmluvne dohodnutého jedným z dvoch žiadateľov na účely podnikania alebo povolania.

( 7 ) Najmä smernica 2013/11/EÚ a tiež nariadenie č. 524/2013.

( 8 ) Pozri rozsudok z 20. januára 2005, Gruber ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 ).

( 9 ) Dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaný v Bruseli v roku 1968 ( Ú. v. ES C 27, 1998, s. 1 – 33 ) (ďalej len „Bruselský dohovor“).

( 10 ) CASSANO, G., DONA, M., TORINO, R.: Il diritto dei consumatori , (editori), Milano: Giuffré, 2021, s. 14.

( 11 ) CARINGELLA, F.: Il lungo viaggio verso la tutela del consumatore quale contraente per definizione debole. In: CARINGELLA, F., DE MARZO, G.: I contratti dei consumatori , Torino, 2007, s. 1 – 51.

( 12 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES ( Ú. v. EÚ L 165, 2013, s. 63 – 79 ) (ďalej len „smernica 2013/11“).

( 19 ) Pozri rozsudok z 20. januára 2005, Gruber ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 , bod 54 ). Rovnako sa Súdny dvor vyjadril aj nedávno v rozsudkoch z 25. januára 2018, Schrems ( C‑498/16 , EU:C:2018:37 , bod 32 ); zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 , bod 91 ).

( 20 ) Konkrétne smernica 2013/11/EÚ, ako aj nariadenie č. 524/2013.

( 21 ) Konkrétne smernica 2013/11/EÚ, ako aj nariadenie č. 524/2013.

( 22 ) Pozri rozsudky z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito ( C‑488/11 , EU:C:2013:341 , bod 31 ); z 15. januára 2015, Šiba ( C‑537/13 , EU:C:2015:14 , bod 22 ); z 3. septembra 2015, Costea ( C‑110/14 , EU:C:2015:538 , bod 19 ).

( 23 ) Pozri rozsudky z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito ( C‑488/11 , EU:C:2013:341 , bod 31 ); z 15. januára 2015, Šiba ( C‑537/13 , EU:C:2015:14 , bod 22 ); z 3. septembra 2015, Costea ( C‑110/14 , EU:C:2015:538 , bod 19 ).

( 24 ) Pozri rozsudky z 26. októbra 2006, Mostaza Claro ( C‑168/05 , EU:C:2006:675 , bod 36 ); zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones ( C‑40/08 , EU:C:2009:615 , bod 30 ); z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing ( C‑137/08 , EU:C:2010:659 , bod 47 ); z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič ( C‑453/10 , EU:C:2012:144 , bod 28 ); zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito ( C‑618/10 , EU:C:2012:349 , bod 40 ); zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 23 ); z 3. septembra 2015, Costea ( C‑110/14 , EU:C:2015:538 , bod 19 ).

( 31 ) Rozsudok z 20. januára 2005, Gruber ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 , body 43 a 44 ).

( 32 ) Pripomienky Komisie, bod 23.

( 33 ) Rozsudok z 20. januára 2005, Gruber ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 , bod 43 ).

( 34 ) Pozri rozsudky z 21. júna 1978, Bertrand ( 150/77 , EU:C:1978:137 , body 17 a 18 ); z 19. januára 1993, Shearson Lehman Hutton ( C‑89/91 , EU:C:1993:15 , body 14 až 16 ); z 19. januára 1993, z 3. júla 1997, Benincasa ( C‑269/95 , EU:C:1997:337 , bod 13 ); z 19. februára 2002, Besix ( C‑256/00 , EU:C:2002:99 , body 26 a 27 a tam citovaná judikatúra); z 20. januára 2005, Gruber ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 , body 43 a 44 ); z 25. januára 2018, Schrems ( C‑498/16 , EU:C:2018:37 , bod 37 ); zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 , bod 21 ); z 28. januára 2015, Kolassa ( C‑375/13 , EU:C:2015:37 , bod 23 ).

( 35 ) „Výklad, ktorým sa neprizná charakteristika spotrebiteľa v zmysle článku 13 prvého odseku Bruselského dohovoru, ak medzi účelom využitia tovaru alebo služieb a obchodnou alebo inou podnikateľskou činnosťou dotknutej osoby existuje nie zanedbateľný vzťah, najviac zodpovedá požiadavkám právnej istoty a predvídateľnosti súdnej právomoci budúcim žalovaným, ktoré predstavujú základ tohto dohovoru“, pozri rozsudok z 20. januára 2005, Gruber ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 , bod 45 ).

( 36 ) V tomto zmysle pozri aj pripomienky poľskej vlády, bod 27, s. 9.

( 43 ) Pozri uznesenie z 15. apríla 2021, MiGame ( C‑594/20 , EU:C:2021:309 , bod 28 ).

( 44 ) Za predpokladu, že ide o zmluvu patriacu do rozsahu pôsobnosti smernice 2011/83.

( 45 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2161 z 27. novembra 2019, ktorou sa menia smernica Rady 93/13/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/6/ES, 2005/29/ES a 2011/83/EÚ, pokiaľ ide o lepšie presadzovanie a modernizáciu predpisov Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa ( Ú. v. EÚ L 328, 2019, s. 7 ).

( 46 ) Pripomienky Komisie, bod 22.

( 47 ) Dokument Rady 10481/11 z 20. mája 2011, odsek 3 a dokument Rady 11218/11 z 8. júna 2011, s. 5.

( 48 ) Európsky parlament navrhol zmenu, z ktorej výslovne vyplývala úprava definície pojmu „spotrebiteľ“, tak, aby sa vzťahovala na „akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá koná s cieľom, nevzťahujúcim sa hlavne k jej obchodnej a podnikateľskej činnosti, remeslu ani povolaniu“. V priebehu následných rokovaní Parlament súhlasil s existujúcou definíciou výrazu „spotrebiteľ“ a vypustil výraz „hlavne“ pod podmienkou, že v odôvodnení určenom na objasnenie definície pojmu „spotrebiteľ“, ktoré bolo pôvodne založené na rozsudku Gruber, sa slovo „okrajový“ nahradí slovom „prevažujúci“; pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Costea ( C‑110/14 , EU:C:2015:271 ), bod 42 .