C-598/21

CI

proti

Všeobecnej úverovej banke, a. s.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd v Prešove (Slovensko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Charta základných práv Európskej únie – Články 7, 38 a 47 – Smernica 93/13/EHS – Článok 1 ods. 2 – Klauzula o predčasnej splatnosti úverovej zmluvy – Podmienka odrážajúca záväzné zákonné ustanovenie – Článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Zabezpečenie úveru vo forme záložného práva na nehnuteľný majetok – Trvalé bydlisko spotrebiteľa – Výkon záložného práva prostredníctvom dražby – Účinný súdny prostriedok nápravy – Nekalé obchodné praktiky – Smernica 2005/29/ES – Reťaz úverových zmlúv určených na splatenie existujúceho dlhu – Smernica 2008/48/ES – Spotrebiteľský úver – Pôsobnosť – Obchádzanie – Určenie celkovej výšky dlhu“

I. Úvod

II. Právny rámec

A.

Právo Európskej únie

Smernica 93/13

4.

Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“

7.

Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

Smernica 2005/29

8.

5. Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

Smernica 2008/48

10.

Odôvodnenie

14 smernice 2008/48 znie takto:

„Zmluvy o úvere, ktoré sa vzťahujú na poskytovanie úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou, by nemali patriť do rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Tento druh úveru má veľmi osobitnú povahu. Do rozsahu pôsobnosti tejto smernice by nemali patriť ani zmluvy o úvere, ktorých účelom je financovať nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k pozemku alebo existujúcej či projektovanej stavbe. …“

11.

Článok 22 ods. 3 smernice 2008/48 znie takto:

„Členské štáty ďalej zabezpečia, aby sa ustanovenia, ktoré prijmú na vykonávanie tejto smernice, nedali obísť osobitnou formuláciou zmlúv, a najmä tým, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o úvere, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa jej uplatňovaniu.“

B.

Vnútroštátne právo

13.

Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona,… alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,… ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.“

16.

Vnútroštátny súd uvádza, že v tomto paragrafe je po slovnom spojení „podľa osobitného zákona“ vložená poznámka pod čiarou, ktorá odkazuje na zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), a po slovnom spojení „podľa osobitných zákonov“ ďalšia poznámka pod čiarou, ktorá odkazuje na Civilný sporový poriadok a Exekučný poriadok.

17.

Ustanovenie § 151m ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„(1) Predať záloh spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva alebo na dražbe môže záložný veriteľ najskôr po uplynutí 30 dní odo dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, ak osobitný zákon neustanovuje inak.…

Podľa § 16 ods. 1 tohto zákona je dražbu možné vykonať len na základe písomnej zmluvy, ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom.

21.

Podľa § 17 zákona o dobrovoľných dražbách dražobník vyhlási konanie dražby oznámením o dražbe. Ak je predmetom dražby byt, dom, iná nehnuteľnosť, podnik alebo jeho organizačná zložka alebo ak najnižšie podanie presiahne 16550 eur, dražobník uverejní oznámenie o dražbe v registri dražieb najmenej 30 dní pred začatím dražby a oznámenie o dražbe bez zbytočného odkladu zašle aj ministerstvu na zverejnenie v Obchodnom vestníku .

22.

V § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách sa stanovuje, že ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby však zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu, okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby hlásený trvalý pobyt.

23.

Dňa 9. februára 2012 pani SP a pán CI uzavreli so žalovanou Všeobecnou úverovou bankou, a. s. (ďalej len „VÚB banka“) zmluvu o spotrebiteľskom úvere nazvanom „Hypo Pôžička“ v sume 30221,50 eura na obdobie 20 rokov do roku 2032 (ďalej len „sporný úver“). Účel úveru nebol v zmluve o úvere uvedený.

26.

VÚB banka takmer celý sporný úver použila na splatenie predchádzajúcich spotrebiteľských úverov poskytnutých od roku 2004, či už VÚB bankou, alebo spoločnosťou, s ktorou bola banka v minulosti ekonomicky prepojená, konkrétne Consumer Finance Holding, a. s. (ďalej len „CFH“). Žalobcovia vo veci samej (ďalej len „žalobcovia“) si vzali prvý úver od spoločnosti CFH už v roku 2004 ešte v bývalej mene vo výške 18000 slovenských korún (SKK) (597,49 eura). Následne si vzali ďalší spotrebiteľský úver. Žalobcovia neboli schopní splácať úvery. VÚB banka im preto poskytla nové úvery, pričom ich nevyplácala žalobcom, ale používala ich priamo na splácanie pohľadávok vyplývajúcich zo skoršieho spotrebiteľského úveru. VÚB banka jednostranne stanovila výšku pohľadávok. Rovnako použila časť sporného úveru vo vlastný prospech na úhradu nákladov spojených s poskytnutím tohto úveru.

27.

Osobitnou črtou sporného úveru je to, že je zabezpečený záložným právom na nehnuteľnosť – dom, v ktorom majú žalobcovia a ďalšie osoby svoje bydlisko. Po poskytnutí sporného úveru boli žalobcovia v omeškaní so splátkami vo výške 1106,50 eura. Z dôvodu nesplácania úveru VÚB banka v januári 2013 vyzvala na splatenie celého úveru. Zmluvné podmienky sporného úveru stanovovali právo poskytovateľa úveru uplatniť predčasné splatenie úveru a vyhlásiť celkovú splatnosť úveru. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že slovenské právo stanovuje jedinú podmienku na uplatnenie tohto práva, a to omeškanie so zaplatením splátky v trvaní troch mesiacov a upozornenie s poskytnutím dodatočnej 15‑dňovej lehoty veriteľom.

31.

Okresný súd Prešov v druhom rozsudku žalobu opäť zamietol. Odkázal na rozsudok Kušionová. Podľa výkladu tohto rozsudku uvedeným súdom ani nekalé zmluvné podmienky nebránia tomu, aby bol dom žalobcov predaný v rámci mimosúdneho procesu výkonu záložného práva. Uvedený súd v tejto súvislosti uplatnil judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý podľa vnútroštátneho súdu odmietol súdnu ochranu spotrebiteľov ex ante , ktorá by spočívala v pozastavení mimosúdneho predaja ich obydlia v dobrovoľnej dražbe bez časového obmedzenia.

32.

Žalobcovia opäť podali na vnútroštátny súd odvolanie, ktorým sa domáhali zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Dovolávajú sa najmä porušenia svojich spotrebiteľských práv a porušenia svojho práva na obydlie v prípade predaja ich domu.

33.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že slovenské právo v súvislosti s predčasným výkonom záložného práva výslovne nepožaduje, aby sa zohľadnila proporcionalita výkonu a aby sa uplatnili kritériá, ktoré Súdny dvor stanovil v bode 73 rozsudku Aziz ( 8 ). Konkrétnejšie uvádza, že slovenská právna úprava umožňuje predčasné splatenie bez skúmania otázky, či spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.

37.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že ochrana pred neprimeranými zásahmi do práv spotrebiteľov vrátane ich práva na obydlie je osobitne dôležitá pred uskutočnením dražby. Keďže hmotné právo nestanovuje inú možnosť ochrany ex ante , jedinou zostávajúcou možnosťou je žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva v dobrovoľnej dražbe.

38.

Pokiaľ ide o uplatnenie smernice 2005/29, vnútroštátny súd uvádza, že sporný úver a skoršie spotrebiteľské úvery boli zakaždým použité na splatenie predchádzajúcich úverov, hoci žalobcovia nemali dostatočný príjem na ich splatenie. Vnútroštátny súd sa domnieva, že okolnosti, za ktorých bola uzavretá zmluva o spornom spotrebiteľskom úvere, spočívajú v nekalých obchodných praktikách, ktoré by mali patriť do pôsobnosti tejto smernice.

39.

Pokiaľ ide o uplatnenie smernice 2008/48, vnútroštátny súd uvádza, že jedinou okolnosťou, ktorá by mohla viesť k vyňatiu predmetného úveru z pôsobnosti tejto smernice, je jeho zabezpečenie nehnuteľným majetkom. Skutočným účelom zabezpečenia nehnuteľnosťou je však splatenie predchádzajúcich spotrebiteľských úverov. Za týchto okolností existuje úzka väzba medzi sporným úverom a skorším spotrebiteľským úverom, na splatenie ktorého bol sporný úver dohodnutý.

2.

Pre prípad zápornej odpovede na otázku 1 (nebránia) predkladajúci súd kladie nasledovné otázky:

2.a)

Článok 47 v spojení s článkami 7 a 38 Charty, [smernica 93/13], [smernica 2005/29], ako aj princíp efektivity práva Európskej únie bránia takej judikatúre, ktorá meritórne nezadrží vykonanie záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľnosti predstavujúcej obydlie spotrebiteľov, prípadne iných osôb, a súčasne nezohľadňuje závažnosť porušenia povinnosti spotrebiteľa vo vzťahu k výške úveru a úverovému obdobiu, aj keď existuje iný spôsob uspokojenia pohľadávky poskytovateľa úveru súdnou exekúciou, v rámci ktorej predaj obydlia zaťaženého záložným právom nie je prioritným?

2.b)

Má sa článok 3 ods. 1 [smernice 2005/29] vykladať tak, že ochrana spotrebiteľa pred nekalými obchodnými praktikami pri úverovaní spotrebiteľov sa vzťahuje aj na akékoľvek spôsoby uspokojovania pohľadávky poskytovateľa úveru vrátane kontraktácie nového úveru dohodnutého na úhradu záväzkov z predchádzajúceho úveru?

IV. Konanie na Súdnom dvore

42.

Dňa 6. júla 2022 vnútroštátny súd na žiadosť Súdneho dvora poskytol vysvetlenia na základe článku 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

43.

VÚB banka, slovenská vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Na pojednávaní 28. októbra 2022 boli vypočutí žalobcovia, slovenská vláda a Komisia.

V. Posúdenie

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania zamietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva EÚ nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené. ( 9 )

47.

Po prvé treba poukázať na to, že prvá a druhá prejudiciálna otázka sa okrem smernice 93/13 týkajú aj smernice 2005/29. Ako však správne uviedla slovenská vláda a Komisia, vnútroštátny súd v týchto otázkach odkazuje len na poslednú uvedenú smernicu bez uvedenia dôvodu, pre ktorý je výklad tejto smernice nevyhnutný na vyriešenie sporu vo veci samej. Okrem toho nevysvetľuje, v akom zmysle môže konanie o výkone záložného práva napadnuté žalobcami predstavovať nekalú obchodnú praktiku.

48.

Preto navrhujem odpovedať na prvé dve otázky len s ohľadom na ustanovenia smernice 93/13.

49.

prvej otázke

52.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 93/13 v spojení s článkami 7, 38 a 47 Charty, ako aj so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, konkrétnejšie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s jeho § 565, ktorá umožňuje podnikateľovi uplatniť predčasné splatenie úveru z dôvodu, že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote, pričom toto právo nepodlieha požiadavke proporcionality, najmä pokiaľ ide o závažnosť porušenia povinností spotrebiteľa v súvislosti s výškou úveru a dobou jeho splácania.

53.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka môže podnikateľ v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere splácanom v splátkach požadovať splatenie celého úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak sa na tom zmluvné strany dohodli. Výkon tohto práva je podmienený jednak uplynutím lehoty najmenej troch mesiacov od omeškania so zaplatením jednej splátky a jednak predchádzajúcim oznámením spotrebiteľovi najmenej 15 dní pred uplatnením tohto práva.

54.

V konaní vo veci samej sa ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, odrážajú v ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

58.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. ( 13 )

59.

Navyše vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť o objasnenie uviedol, že súhlasí s preformulovaním prvej otázky tak, aby sa pýtala na výklad pojmu „nekalá podmienka“ použitého v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 a na kritériá, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí uplatniť pri skúmaní zmluvnej podmienky, ktorá odráža sporné ustanovenia vnútroštátneho práva.

60.

63.

Je jasné, že dané vylúčenie predpokladá spojenie dvoch podmienok: jednak musí zmluvná podmienka odrážať zákonné alebo regulačné ustanovenie a jednak musí byť toto ustanovenie záväzné. ( 16 )

64.

Na účely určenia, či sú tieto podmienky splnené, Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či dotknutá zmluvná podmienka odráža záväzné ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu, alebo ustanovenia, ktoré sa uplatnia podporne, a teda automaticky, to znamená, ak neexistujú v tomto ohľade odlišné dojednania medzi zmluvnými stranami. ( 17 )

65.

Slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je takýmto záväzným ustanovením. Na jednej strane uvádza, že toto ustanovenie poskytuje zvýšenú ochranu spotrebiteľovi v rozsahu, v akom stanovuje dodatočné záruky v prípade predčasného splatenia spotrebiteľského úveru. Na druhej strane podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa strany nemôžu odchýliť od uplatnenia sporného ustanovenia v neprospech spotrebiteľa.

68.

Presvedčili ma vysvetlenia vnútroštátneho súdu a tvrdenia žalobcov a Komisie. Podľa môjho názoru podporujú záver, že sporné ustanovenia vnútroštátneho práva sa neuplatňujú automaticky, teda v prípade neexistencie iných dojednaní medzi stranami, čo by bolo potrebné na to, aby sa považovali za „záväzné“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13. Naopak, vyžadujú si výslovnú dohodu strán. V prípade neexistencie takej dohody § 565 Občianskeho zákonníka ako pravidlo stanovuje, že veriteľ nemôže požadovať zaplatenie celej pohľadávky za nesplnenie mesačnej splátky.

69.

Treba tiež zdôrazniť, že hoci § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka odkazuje na spotrebiteľskú zmluvu plnenú v splátkach, osobitne nepredpokladá predčasné splatenie zmluvy o dlhodobom úvere ani existenciu zabezpečenia tohto úveru záložným právom na rodinný dom spotrebiteľa. Za týchto podmienok rozhodnutie podnikateľa zahrnúť do zmluvy o úvere zabezpečenom rodinným domom spotrebiteľa nevyjednanú podmienku, ktorá odráža toto ustanovenie, nemožno považovať za nastolenie rovnováhy medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán zo strany vnútroštátneho zákonodarcu.

70.

V každom prípade je nesporné, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má iba vnútroštátny súd právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. ( 18 )

Vnútroštátny súd sa konkrétnejšie pýta, či na účely posúdenia nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky možno zohľadniť proporcionalitu výkonu práva podnikateľa požadovať splatenie celého úveru a najmä závažnosť porušenia povinností spotrebiteľa vo vzťahu k výške úveru a dobe jeho splácania. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje na jedno z kritérií uvedených v bode 73 rozsudku Aziz. ( 20 )

74.

Tento rozsudok stanovuje niekoľko kritérií, na základe ktorých vnútroštátny súd posúdi prípadnú nekalú povahu podmienky týkajúcej sa predčasného splnenia dlhodobej zmluvy, konkrétne zmluvy o hypotekárnom úvere, z dôvodu, že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote. Tieto kritériá boli ďalej rozpracované v rozsudku Banco Primus ( 21 ). Súdny dvor rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby okrem iného preskúmal, či po prvé právo predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného vzťahu podstatná, po druhé, či sa toto právo priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, po tretie, či toto právo predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a po štvrté, či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru. Súdny dvor ďalej vo svojom rozsudku Caisse régionale de Crédit mutuel de Loire‑Atlantique et du Centre Ouest ( 22 ) objasnil, že rozsudok Banco Primus sa má vykladať v tom zmysle, že kritériá, ktoré z neho vyplývajú na účely posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, najmä značnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktoré táto podmienka vytvára v neprospech spotrebiteľa, nemožno chápať ani ako kumulatívne, ani ako alternatívne, ale musia sa chápať ako súčasť všetkých okolností súvisiacich s uzavretím dotknutej zmluvy, ktoré musí vnútroštátny súd preskúmať, aby mohol posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.

77.

Vnútroštátny súd uvádza, že v prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku tak, ako bola preformulovaná, nie je potrebné odpovedať na zostávajúce otázky. Pre úplnosť však zostávajúce otázky preskúmam.

O

druhej otázke

78.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7, 47 a 38 Charty, ako aj so zásadou efektivity práva EÚ bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej nie je možné meritórne pozastaviť výkon záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľnosti, ktorá predstavuje obydlie spotrebiteľov alebo iných osôb.

Po týchto úvodných pripomienkach treba odkázať na kontext položenej otázky. Nie je to prvýkrát, čo slovenské súdy žiadajú Súdny dvor o usmernenie, pokiaľ ide o zlučiteľnosť slovenskej právnej úpravy, ktorá umožňuje veriteľovi dosiahnuť zaplatenie dlhu prostredníctvom mimosúdneho výkonu záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zábezpeku, so smernicou 93/13. Prvým takým prípadom bola vec C‑482/12, Macinský a Macinská. Táto vec bola vymazaná z registra Súdneho dvora v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ( 25 ) hoci v tom čase už generálny advokát Wahl predniesol svoje návrhy. ( 26 ) Vec Macinský a Macinská sa týkala konkrétne otázky, či je v rozpore so smernicou 93/13, ak má členský štát procesné pravidlá, ktoré umožňujú, aby sa nárok založený na nekalej podmienke v spotrebiteľskej zmluve vymáhal mimosúdnymi prostriedkami, a teda – potenciálne – bez akéhokoľvek súdneho dohľadu. Na základe informácií uvedených v spise a vyjadrení účastníkov konania na pojednávaní dospel generálny advokát k záveru, že smernica 93/13 nebráni takému postupu. Tento záver sa v podstate zakladal na nasledujúcich úvahách. Na jednej strane si účinná procesná ochrana spotrebiteľov nevyžaduje povinné súdne preskúmanie nekalých podmienok ex ante . ( 27 ) Na druhej strane sporné konanie v dostatočnej miere zabezpečuje účinnú ochranu práv spotrebiteľov, ktorú si vyžaduje smernica 93/13. ( 28 )

82.

Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Macinský a Macinská, v podstate nasledoval rozsudok Kušionová. Tento rozsudok konštatoval, že slovenský režim mimosúdneho výkonu záložného práva alebo predaja v „dobrovoľnej“ dražbe je zlučiteľný so smernicou 93/13, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Pokiaľ ide o možnosť vnútroštátneho súdu posúdiť proporcionalitu výkonu práva, zdá sa, že rozsudok Kušionová zahŕňa toto preskúmanie v podstate do celkového posúdenia primeranosti a účinnosti prostriedkov dostupných v rámci právneho poriadku vnútroštátnym súdom s cieľom zabrániť súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok podľa článku 7 ods. 1 smernice 93/13. ( 30 ) Odôvodnenie Súdneho dvora preukazuje ústavné rozmery smernice 93/13 v rámci spotrebiteľských sporov. Súdny dvor uviedol, že osobitnú pozornosť treba venovať okolnosti, že majetok dotknutý konaním o mimosúdnom výkone záložného práva je nehnuteľnosť určená na bývanie spotrebiteľa a jeho rodiny . ( 31 ) Odôvodnenie týkajúce sa základných práv je posilnené odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). ESĽP po prvé uviedol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia, a po druhé, že každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na súdne preskúmanie. ( 32 ) Súdny dvor zdôraznil, že vnútroštátne súdy musia pri výklade smernice 93/13 zohľadniť článok 7 Charty, ktorý zaručuje právo na ochranu obydlia. ( 33 ) Nakoniec pripomínajúc svoj rozsudok Aziz ( 34 ), Súdny dvor zdôraznil dôležitosť toho, aby vnútroštátny súd disponoval predbežnými opatreniami umožňujúcimi prerušenie, prípadne zmarenie protiprávneho konania o výkone rozhodnutia s cieľom zabezpečiť účinnosť ochrany sledovanej smernicou 93/13, berúc do úvahy dôsledky vysťahovania spotrebiteľa a jeho rodiny z obydlia predstavujúceho ich hlavné bydlisko. ( 35 )

Naopak slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že slovenská právna úprava, ako je uvedená v rozsudku Kušionová, zabezpečuje účinnú súdnu ochranu spotrebiteľov pred núteným predajom a po ňom a že súdy môžu prijať predbežné opatrenia.

88.

Vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť o vysvetlenie nesúhlasí s právnou analýzou slovenskej vlády. Na úvod vnútroštátny súd odmieta názor, že režim mimosúdneho predaja zabezpečuje zvýšenú ochranu spotrebiteľa len z toho dôvodu, že priamy predaj majetku veriteľom je vylúčený. Domnieva sa, že ustanovenia, na ktoré odkazuje slovenská vláda, a to § 17 ods. 3 a 5 zákona o dobrovoľných dražbách a § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka neuznávajú právo napadnúť exekúciu pred uskutočnením predaja. Tieto ustanovenia podľa vnútroštátneho súdu upravujú formálne podmienky výkonu predaja v dobrovoľnej dražbe, ako aj organizačné aspekty súvisiace s týmto predajom. Pokiaľ ide o možnosť nariadiť neodkladné opatrenia, vnútroštátny súd uvádza, že § 325 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku stanovuje právomoc súdov nariadiť neodkladné opatrenia len v súvislosti s kontradiktórnym konaním. Preto vysvetľuje, že toto ustanovenie nie je uplatniteľné v rámci konania o mimosúdnom výkone záložného práva. Okrem toho vnútroštátny súd uviedol, že § 63 ods. 3 zákona č. 233/1995, Exekučný poriadok, nesúvisí s konaním upraveným v zákone o dobrovoľných dražbách a že podnikatelia vo všeobecnosti nemusia v rámci mimosúdneho konania o výkone dodržiavať zákon č. 233/1995, Exekučný poriadok.

89.

Účastníci konania, ktorí sa zúčastnili na pojednávaní, boli vyzvaní, aby objasnili prostriedky, ktoré majú spotrebitelia k dispozícii na napadnutie prípadnej nekalej povahy exekučného titulu v rámci postupu mimosúdneho predaja. Boli tiež požiadaní, aby určili právny základ, ktorý umožní súdom vedúcim určovacie konanie o možnej nekalej povahe zmluvných podmienok obsiahnutých v exekučnom titule alebo prejednávajúcim záležitosti týkajúce sa výkonu záložného práva nariadiť predbežné opatrenie, ktoré môže prerušiť konanie o výkone záložného práva s cieľom zaručiť plnú účinnosť konečného rozhodnutia vo veci samej.

93.

Hoci podľa článku 267 ZFEÚ má Súdny dvor právomoc vyvodiť z článku 7 smernice 93/13 kritériá, ktoré vymedzujú rámec na to, aby súd posúdil dodržanie povinností vyplývajúcich z tejto smernice, vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či mu ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách môžu v prípade potreby poskytnúť taký rámec. ( 38 )

94.

Preto sa obmedzím na nasledujúce pripomienky. Postup mimosúdneho výkonu záložného práva sa uplatňuje bez ohľadu na postavenie dlžníka a bez ohľadu na druh dotknutého majetku. Môže sa týkať (ako je to v konaní vo veci samej) majetku, ktorý uspokojuje základné potreby spotrebiteľa, a to zabezpečenie obydlia. ( 39 ) Toto konanie môže začať predajca alebo dodávateľ len na základe zmluvy o úvere, ktorá slúži ako exekučný titul, pričom obsah tohto nástroja nepodlieha súdnemu preskúmaniu umožňujúcemu odhaliť prípadnú nekalú povahu jedného alebo viacerých jeho ustanovení. Okrem toho veriteľ určí dlh jednostranne a súkromný subjekt („dražobník“) vykoná výkon záložného práva bez dohľadu orgánu verejnej moci . Vzhľadom na takéto silné a bezvýhradné právo predajcu na začatie výkonu záložného práva je ešte potrebnejšie, aby spotrebiteľ v postavení dlžníka, proti ktorému sa výkon záložného práva vedie, mal k dispozícii účinnú súdnu ochranu. ( 40 ) Ako výstižne vyjadril jeden komentátor, konanie o vyvlastnení niekoho domu musí zabezpečiť „ najvyšší stupeň procesnej prísnosti “ ( 41 ).

95.

98.

Konkrétnejšie v kontexte konania ex parte o vydanie platobného rozkazu Súdny dvor rozhodol, že požiadavka účinnej súdnej ochrany si vyžaduje, aby súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia mohol posúdiť, a to aj po prvý raz, prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, na základe ktorých súd vydal platobný rozkaz na návrh veriteľa, a proti ktorému dlžník nepodal odpor. ( 45 ) V rámci konania o výkone záložného práva v prípade nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou Súdny dvor konštatoval, že účinné preskúmanie prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ktoré si vyžaduje smernica 93/13, by nebolo možné zaručiť, ak by sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala aj na súdne rozhodnutia, ktoré takéto preskúmanie nepotvrdzujú. ( 46 )

99.

Z tejto judikatúry vyplýva, že aj v prípade existencie súdneho rozhodnutia o povolení výkonu záložného práva nemožno zaručiť účinné preskúmanie nekalých podmienok za okolností, keď takéto rozhodnutie neobsahuje nijaký dôvod potvrdzujúci preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok súdom ex offo . Na základe toho o to viac zastávam názor, že účinné preskúmanie nemožno zaručiť, ak sa konanie o výkone záložného práva začne bez súdneho preskúmania ex ante , ak ho vykonávajú výlučne súkromní podnikatelia a ak sú právne predpisy upravujúce prostriedky, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii na napadnutie výkonu záložného práva, ako aj príslušné právomoci súdov nejasné a zložité. Preto sa mi zdá, že prinajmenšom spôsob, akým sa v slovenskej právnej praxi uplatňujú procesné pravidlá upravujúce mimosúdne konanie o výkone záložného práva, nespĺňa normy účinnej súdnej ochrany spotrebiteľov.

102.

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či na jednej strane opakované poskytovanie úverov úverovou inštitúciou spotrebiteľovi, ktorých cieľom je splatenie predchádzajúcich úverov a ktoré spotrebiteľ nie je schopný splatiť, patrí do pôsobnosti smernice 2005/29 a na druhej strane či také konanie predstavuje nekalú obchodnú praktiku v zmysle článku 5 smernice.

103.

Na úvod treba po prvé uviesť, že sporná prax, ako ju opísal vnútroštátny súd, spočíva v tom, že úverová inštitúcia opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery, ktoré pokrývajú splatenie predchádzajúcich úverov tej istej úverovej inštitúcii, ako aj náklady na tieto úvery. Vnútroštátny súd uvádza, že výšku každého nového úveru v „reťazci“ úverov jednostranne určila banka a že dlžníci neboli schopní splácať. Po druhé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že odpoveď na otázku, či sporný postup predstavuje nekalú obchodnú praktiku, je nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd preskúmal okolnosti, za ktorých bol predmetný úver poskytnutý, v rámci posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13. ( 49 )

104.

Pokiaľ ide o otázku, či opakované poskytovanie spotrebiteľských úverov s cieľom splatiť predchádzajúce úvery môže patriť do pôsobnosti smernice 2005/29, treba najprv pripomenúť, že článok 2 písm. d) tejto smernice definuje pojem „obchodné praktiky“ použitím zvlášť širokej formulácie ako „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom“ ( 50 ).

108.

Za týchto podmienok súhlasím so slovenskou vládou a Komisiou v tom, že opakované poskytovanie úverov úverovou inštitúciou spotrebiteľovi, ktorých cieľom je splatenie predchádzajúcich spotrebiteľských úverov a ktoré spotrebiteľ nie je schopný splácať, patrí do pôsobnosti smernice 2005/29.

109.

Pokiaľ ide o otázku, či predmetný postup predstavuje nekalú obchodnú praktiku, treba pripomenúť, že článok 5 smernice 2005/29 v odseku 1 zakazuje nekalé obchodné praktiky a v odseku 2 stanovuje kritériá na určenie nekalej povahy obchodnej praktiky.

110.

Článok 5 ods. 4 tejto smernice najmä stanovuje, že obchodné praktiky, ktoré sú „klamlivé“ v zmysle článkov 6 a 7 smernice 2005/29, ako aj „agresívne“ v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice, sú nekalé.

114.

Hoci v konečnom dôsledku prislúcha vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o povahe obchodnej praktiky dotknutej vo veci samej, Súdny dvor mu môže na základe informácií predložených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania poskytnúť informácie, ktoré môžu byť užitočné na účely kvalifikácie uvedenej praktiky. ( 55 )

115.

V tejto súvislosti treba zohľadniť, že jednotlivé úvery boli žalobcom poskytnuté napriek tomu, že neboli bonitní. Súhlasím s názorom Komisie, podľa ktorého môže vnútroštátny súd túto skutočnosť zohľadniť na účely konkrétnejšieho určenia, či je predmetná prax agresívna v dôsledku použitia „neprimeraného vplyvu“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29.

116.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pojem „neprimeraný vplyv“ definovaný v článku 2 písm. j) smernice 2005/29 zahŕňa využívanie silnejšieho postavenia vo vzťahu k spotrebiteľovi tak, aby sa vyvinul nátlak dokonca i bez použitia alebo hrozby použitia fyzickej sily spôsobom, ktorý významne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie. ( 56 )

120.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že smernica 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že na jednej strane opakované poskytovanie úverov spotrebiteľovi úverovou inštitúciou, ktorých cieľom je splatenie predchádzajúcich úverov a ktoré spotrebiteľ nie je schopný splácať, patrí do pôsobnosti smernice 2005/29 a na druhej strane že takéto konanie môže predstavovať nekalú obchodnú praktiku v zmysle jej článku 5, konkrétnejšie agresívnu obchodnú praktiku v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice, ak vnútroštátny súd zistí, že takáto praktika vo svojom skutkovom kontexte a so zreteľom na všetky jej črty a okolnosti zahŕňala neprimeraný vplyv v tom zmysle, že podnikateľ dlhodobo využíval nadmernú zadlženosť spotrebiteľa.

O

piatej otázke

121.

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/48 v spojení s odôvodnením 10 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že nevylučuje uplatnenie tejto smernice v prípade zmluvy o úvere, ktorého účelom je splatenie predchádzajúcich spotrebiteľských úverov, aj keď je zabezpečená právom týkajúcim sa nehnuteľného majetku.

125.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, domnievajú, že zmluva o úvere, o ktorú ide vo veci samej, je vylúčená z pôsobnosti smernice 2008/48.

126.

Už zo znenia otázky vyplýva, že vnútroštátny súd nespochybňuje, že zmluvy o úvere zabezpečené právom týkajúcim sa nehnuteľného majetku sú vo všeobecnosti vylúčené z pôsobnosti smernice 2008/48. Z jeho vysvetlení však vyplýva, že jeho pochybnosti vyplývajú z osobitných podmienok uzavretia sporného úveru. Cieľom tohto úveru bolo splatiť predchádzajúce úvery banke, pričom žalobcom neboli vyplatené príslušné sumy. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že z ekonomického hľadiska existuje súvislosť medzi sporným úverom poskytnutým v roku 2012 a predchádzajúcimi úvermi poskytnutými od roku 2004.

127.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že znenie článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/48 je jasné. ( 60 ) Harmonizácia v oblasti úverov zabezpečených právom týkajúcim sa nehnuteľného majetku bola dosiahnutá až neskôr prijatím smernice 2014/17, ( 61 ) a to v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá ukázala, že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému. ( 62 )

131.

Z dôvodovej správy k návrhu smernice 2008/48 vypracovanej Komisiou ( 65 ) vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia bolo zabezpečiť, aby sa výnimky z uplatňovania tejto smernice vrátane výnimky pre úver na bývanie nemohli obísť tak, že transakcie, ktorých sa týka, by mohli byť zahrnuté do takýchto zmlúv. Ako príklad bola v dôvodovej správe uvedená žiadosť spotrebiteľa o čerpanie úveru podľa podmienok jeho úveru na bývanie.

132.

Spor vo veci samej sa týka úveru, ktorý z ekonomického hľadiska súvisel s predchádzajúcimi úvermi. Ako totiž vysvetľuje vnútroštátny súd, účelom sporného úveru bolo výlučne refinancovať predchádzajúce úvery. Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či veriteľ touto operáciou začlenil predchádzajúce úvery do sporného úveru, aby sa vyhol uplatneniu smernice 2008/48. V tejto súvislosti by mal vnútroštátny súd zohľadniť vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa do vnútroštátneho právneho poriadku preberá článok 22 ods. 3 smernice 2008/48. Slovenská vláda na pojednávaní uviedla, že vnútroštátna právna úprava v oblasti ochrany spotrebiteľov obsahuje ustanovenia, ktoré sankcionujú úverové inštitúcie za obchádzanie spotrebiteľského práva. Konkrétnejšie uviedla, že slovenská právna úprava zakazuje bankám spájať zmluvy s cieľom obísť zákon alebo uvádzať v zmluvách klamlivé odkazy.

133.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa má článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že nevylučuje uplatnenie tejto smernice v prípade zmluvy o úvere, ktorej účelom je splatenie predchádzajúcich spotrebiteľských úverov, aj keď je zabezpečená právom týkajúcim sa nehnuteľného majetku, pokiaľ vnútroštátny súd určí, že sporná zmluva o úvere bola formulovaná tak, aby sa zabránilo uplatneniu tejto smernice v súlade s jej článkom 22 ods. 3.

136.

Je potrebné pripomenúť, že v rozsudku Radlinger a Radlingerová Súdny dvor rozhodol, že do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmena za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, akými sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. ( 66 ) Súdny dvor dospel k záveru, že tieto ustanovenia, ako aj príloha I bod I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. ( 67 )

137.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že musí určiť výšku dlhu, v súvislosti s ktorým veriteľ začal výkon záložného práva. Okrem toho vysvetľuje, že veriteľ vychádza z toho, že sumy úveru, ktoré boli pridelené na náklady spojené s týmto úverom, boli žalobcom skutočne vyplatené, a že tieto sumy zahrnul do výšky poskytnutého úveru.

138.

V tejto súvislosti podľa môjho názoru z rozsudku Radlinger a Radlingerová jasne vyplýva, že veriteľ nesmie zahrnúť náklady do celkovej výšky úveru.

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvnú podmienku odrážajúcu ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje podnikateľovi uplatniť predčasné splatenie úveru z dôvodu, že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote, pričom toto právo nepodlieha požiadavke proporcionality.

Článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že na jednej strane opakované poskytovanie úverov spotrebiteľovi úverovou inštitúciou, ktorých cieľom je splatenie predchádzajúcich úverov a ktoré spotrebiteľ nie je schopný splácať, patrí do pôsobnosti smernice 2005/29 a na druhej strane že takéto konanie môže predstavovať nekalú obchodnú praktiku v zmysle jej článku 5, konkrétnejšie agresívnu obchodnú praktiku v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice, ak vnútroštátny súd zistí, že takáto praktika vo svojom skutkovom kontexte a so zreteľom na všetky jej črty a okolnosti zahŕňala neprimeraný vplyv v tom zmysle, že podnikateľ dlhodobo využíval nadmernú zadlženosť spotrebiteľa.

4.

Článok 2 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS

sa má vykladať v tom zmysle, že nevylučuje uplatnenie tejto smernice v prípade zmluvy o úvere, ktorej účelom je splatenie predchádzajúcich spotrebiteľských úverov, aj keď je zabezpečená právom týkajúcim sa nehnuteľného majetku, pokiaľ vnútroštátny súd určí, že sporná zmluva o úvere bola formulovaná tak, aby sa zabránilo uplatneniu tejto smernice v súlade s jej článkom 22 ods. 3.

5.

Prístup, ktorý Súdny dvor prijal v rozsudku z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 ), sa uplatní na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa časť úveru nevyplatí spotrebiteľovi, ale je určená na úhradu nákladov veriteľa, takže celková výška úveru nesmie zahŕňať tieto náklady.

( 7 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ).

( 8 ) Rozsudok zo 14. marca 2013, C‑415/11 ( EU:C:2013:164 ).

( 9 ) Rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová ( C‑34/13 , EU:C:2014:2189 , bod 38 a tam citovaná judikatúra).

( 10 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová ( C‑34/13 , EU:C:2014:2189 , bod 42 ).

( 11 ) Rozsudok z 3. septembra 2020, Profi Credit Polska a i. ( C‑84/19, C‑222/19 a C‑252/19 , EU:C:2020:631 , bod 88 a tam citovaná judikatúra).

( 12 ) Rozsudok z 10. júna 2021, Prima banka Slovensko ( C‑192/20 , EU:C:2021:480 , bod 32 a citovaná judikatúra).

( 19 ) Rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz ( C‑415/11 , EU:C:2013:164 , bod 71 a tam citovaná judikatúra).

( 20 ) Rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz ( C‑415/11 , EU:C:2013:164 ).

( 21 ) Rozsudok z 26. januára 2017 ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , bod 66 ).

( 22 ) Rozsudok z 8. decembra 2022 ( C‑600/21 , EU:C:2022:970 ).

( 23 ) Rozsudok z 19. decembra 2019, Bondora ( C‑453/18 , EU:C:2019:1118 , bod 40 ).

( 24 ) Rozsudok z 19. decembra 2019, Bondora ( C‑453/18 , EU:C:2019:1118 , bod 42 ).

( 31 ) Rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová ( C‑34/13 , EU:C:2014:2189 , bod 62 ).

( 32 ) Rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová ( C‑34/13 , EU:C:2014:2189 , bod 64 ). Súdny dvor odkazuje na rozsudky ESĽP, 13. mája 2008, McCann v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0513JUD001900904, bod 50), a 25. júla 2013, Rousk v. Švédsko (CE:ECHR:2013:0725JUD002718304, bod 137). Novší rozsudok v oblasti núteného predaja vlastného obydlia je z 12. júla 2016, Vrzić v. Chorvátsko (CE:ECHR:2016:0712JUD004377713). ESĽP odlíšil túto vec od línie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku McCann v tom zmysle, že na rozdiel od iných vecí, v ktorých sťažovatelia bývali v štátnych alebo sociálnych bytoch, vo veci Vrzić v. Chorvátsko boli ďalšími účastníkmi exekučného konania súkromné osoby. ESĽP konštatoval, že v tomto konkrétnom prípade sa nútený predaj domu musí považovať za „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vzhľadom na riziká, ktoré sťažovatelia vedome podstupujú, keď si požičajú značnú sumu peňazí na svoje podnikanie a svoj dom použijú ako zábezpeku. Okrem toho tento rozsudok zohľadnil skutočnosť, že sťažovatelia nenapadli nijakú zo zmlúv o úvere na vnútroštátnych súdoch v príslušnom konaní.

( 33 ) Rozsudok z 10. septembra 2014, Kušionová ( C‑34/13 , EU:C:2014:2189 , bod 65 ). Rozsudok odkazuje na „právo na obydlie“. Článok 7 Charty, ktorý patrí do jej hlavy II, nazvanej „Slobody“, však zakotvuje právo na rešpektovanie obydlia . V rámci ustanovení Charty týkajúcich sa „Solidarity“ a konkrétnejšie článku 34 ods. 3 Charty Únia „uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní“.

( 40 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 38 ).

( 41 ) WHITEHOUSE, L.: The Home‑Owner: Citizen or Consumer?. In: BRIGHT, S., DEWAR, J.: Land Law Themes and Perspectives . Oxford : Oxford University Press, 1998, s. 183 – 205.

( 42 ) Rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND ( C‑181/20 , EU:C:2022:51 , bod 47 a tam citovaná judikatúra).

( 43 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, EOS KSI Slovensko ( C‑448/17 , EU:C:2018:745 , bod 53 ).

( 44 ) Rozsudky zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco ( C‑600/19 , EU:C:2022:394 , bod 45 ); 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i. ( C‑693/19 a C‑831/19 , EU:C:2022:395 , bod 61 ), a 17. mája 2022, Impuls Leasing România ( C‑725/19 , EU:C:2022:396 , bod 43 ).

( 45 ) Rozsudok zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i. ( C‑693/19 a C‑831/19 , EU:C:2022:395 , bod 66 ).

( 52 ) Rozsudok z 20. júla 2017, Gelvora ( C‑357/16 , EU:C:2017:573 , bod 21 ).

( 53 ) Rozsudok z 20. júla 2017, Gelvora ( C‑357/16 , EU:C:2017:573 , body 22 a 23 ).

( 54 ) Rozsudok z 2. septembra 2021, Peek & Cloppenburg ( C‑371/20 , EU:C:2021:674 , bod 34 ).

( 55 ) Rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska ( C‑628/17 , EU:C:2019:480 , bod 37 ).

( 56 ) Rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska ( C‑628/17 , EU:C:2019:480 , bod 33 ).

( 57 ) Rozsudok z 2. septembra 2021, Peek & Cloppenburg ( C‑371/20 , EU:C:2021:674 , bod 39 ).

( 64 ) Rozsudok z 11. septembra 2019, Lexitor ( C‑383/18 , EU:C:2019:702 , bod 30 ).

( 65 ) Návrh smernice Európskeho Parlamentu a Rady o harmonizácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa spotrebiteľských úverov, KOM(2002) 443 v konečnom znení ( Ú. v. ES C 331 E, 2002, s. 200), s. 221 .

( 66 ) Rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 , bod 86 ).

( ) Rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 , bod 91 ).