C-651/21
ECLI:EU:C:2022:876
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CC0651
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62021CC0651
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 10. novembra 2022 ( 1 )
Vec C‑651/21
M. Ya. M.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Dedičské právo – Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 – Článok 13 – Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobené dedičom v členskom štáte svojho obvyklého pobytu – Ďalší zápis tohto vyhlásenia na súde iného členského štátu, na návrh iného dediča“
1.
Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 13 nariadenia (EÚ) č. 650/2012 ( 2 ). Na vnútroštátny súd podal dedič návrh na zápis vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, ktoré urobil iný dedič na súde iného členského štátu, v ktorom má tento druhý dedič obvyklý pobyt.
2.
V týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby rozhodol, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 nebráni vyššie uvedenému návrhu na zápis.
Právny rámec
Právo Únie
3.
Články 4 a 13 nariadenia č. 650/2012 sa nachádzajú v jeho kapitole II s názvom „Právomoc“.
4.
Článok 4 tohto nariadenia s názvom „Všeobecná právomoc“ stanovuje:
„Právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“
5.
Článok 13 tohto nariadenia s názvom „Prijatie alebo odmietnutie dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu“ stanovuje:
„Právomoc prijímať vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenie, ktorého cieľom je obmedziť zodpovednosť dotknutej osoby v súvislosti s dlhmi patriacimi do dedičstva, majú okrem súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci podľa tohto nariadenia, aj súdy členského štátu obvyklého pobytu ktorejkoľvek osoby, ktorá podľa rozhodného práva pre dedenie môže urobiť pred súdom vyhlásenie, pokiaľ sa podľa právneho poriadku tohto členského štátu môžu urobiť pred súdom.“
6.
Články 21 a 22 tohto nariadenia sa nachádzajú v jeho kapitole III s názvom „Rozhodné právo“.
7.
Článok 21 nariadenia č. 650/2012 s názvom „Všeobecné pravidlo“ stanovuje vo svojom odseku 1:
„Ak nie je v tomto nariadení ustanovené inak, rozhodným právom vo veci celého dedičstva je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“
8.
Článok 22 tohto nariadenia s názvom „Voľba práva“ stanovuje vo svojom odseku 1:
„Osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom.“
Bulharské právo
Zákon o dedení
9.
Zakon za nasledstvo (zákon o dedení) (DV č. 22, z 29. januára 1949), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, vo svojom článku 48 stanovuje, že dedičstvo sa nadobúda prijatím a že prijatie vyvoláva účinky od okamihu začatia dedičského konania.
10.
Podľa článku 49 ods. 1 tohto zákona dedičstvo možno prijať písomným vyhlásením zaslaným na Rajonen săd (okresný súd), v obvode ktorého sa začalo dedičské konanie, a v takom prípade sa prijatie zapíše do registra, ktorý je na to určený.
11.
Článok 51 ods. 1 tohto zákona stanovuje, že na návrh ktorejkoľvek dotknutej osoby Rajonen săd (okresný súd) po predvolaní osoby oprávnenej dediť určí lehotu, v ktorej môže táto osoba urobiť vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva. Ak sa proti dedičovi vedie konanie, túto lehotu určí súd, na ktorom prebieha toto konanie. Článok 51 ods. 2 tohto zákona stanovuje, že ak sa dedič nevyjadrí v lehote, ktorá mu bola určená, stráca právo na prijatie dedičstva. Podľa článku 51 ods. 3 zákona o dedení sa vyhlásenie dediča zapíše do registra uvedeného v článku 49 ods. 1 tohto zákona.
12.
Podľa článku 52 uvedeného zákona k odmietnutiu dedičstva dochádza postupom stanoveným v článku 49 ods. 1 tohto istého zákona; odmietnutie sa zapisuje podľa takého stého postupu.
13.
Článok 26 ods. 1 Graždanski procesualen kodex (Občiansky súdny poriadok) (DV č. 59, z 20. júla 2007), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje, že účastníkmi civilného konania sú osoby, v mene ktorých a proti ktorým sa vedie konanie. Článok 26 ods. 2 tohto súdneho poriadku stanovuje, že nikto nemôže vo vlastnom mene uplatňovať na súde cudzie práva, pokiaľ nejde o zákonom stanovené prípady.
14.
Podľa článku 531 ods. 1 tohto súdneho poriadku sa konanie v nesporových veciach začína na návrh dotknutej osoby.
15.
Článok 532 tohto súdneho poriadku stanovuje, že návrh sa prejedná na neverejnom pojednávaní, pokiaľ súd neurčí, že na správne rozhodnutie vo veci je potrebné verejné pojednávanie.
16.
Podľa článku 533 Občianskeho súdneho poriadku je súd z úradnej moci povinný preskúmať, či sú splnené podmienky na vydanie navrhovaného rozhodnutia. Z úradnej moci môže vykonať dôkazy a zohľadniť skutočnosti, ktoré navrhovateľ neuviedol.
Štatút správy súdov
17.
Pravilnikăt za administracijata v sădilištata (Štatút správy súdov) (DV č. 68, z 22. augusta 2017), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, obsahuje vo svojom článku 39 ods. 1 zoznam registrov vedených v kancelárii elektronicky a/alebo v listinnej podobe, medzi ktorými sa nachádza „register prijatí dedičstiev a odmietnutí dedičstiev“.
Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
18.
M. Ya. M. (ďalej len „navrhovateľ“), bulharský štátny príslušník, tvrdí, že je dedičom po svojej starej matke, M. T. G., bulharskej štátnej príslušníčke, ktorá zomrela v Grécku 29. marca 2019.
19.
Navrhovateľ podal na vnútroštátny súd, Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko) návrh, aby bolo do registra zapísané vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, ktoré vydal manžel zosnulej, grécky štátny príslušník. Tento manžel predložil osvedčenie o dedičstve vydané bulharskými orgánmi, podľa ktorého sú pozostalými dedičmi zosnulej jej manžel, jej dcéra a navrhovateľ (jej vnuk).
20.
V rámci tohto konania navrhovateľ predložil zápisnicu, ktorú spísal Eirinodikeio Athinon (Zmierovací súd Atény, Grécko), podľa ktorej sa manžel zosnulej dostavil na tento súd 28. júna 2019 a vyhlásil, že odmieta svoje dedičstvo. Okrem toho podľa tvrdení uvedených v jeho návrhu manžel zosnulej vyhlásil, že zosnulá mala svoj posledný pobyt v Grécku.
21.
Navrhovateľ nekoná ako splnomocnenec manžela zosnulej, ale uvádza, že ako dedič rovnakého poradia má záujem na zápise odmietnutia dedičstva, ktorý bude mať za následok zvýšenie jeho dedičského podielu.
22.
Vnútroštátny súd v prejednávanej veci uvádza, že nemôže získať informácie o poslednom obvyklom pobyte zosnulej predtým, než potvrdí svoju právomoc na účely zápisu vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, ktoré bolo vykonané na súde obvyklého pobytu dediča odmietajúceho dedičstvo.
23.
Vnútroštátny súd sa totiž pýta, či treba zapísať vyhlásenie o odmietnutí dedičstva vykonané na súde, ktorý je všeobecne príslušný rozhodovať o otázkach dedičstva, pokiaľ toto vyhlásenie bolo zapísané príslušným súdom v súlade s článkom 13 nariadenia č. 650/2012. Okrem toho má pochybnosti o možnosti zapísať odmietnutie dedičstva jedným z dedičov na návrh iného dediča.
24.
Vnútroštátny súd sa domnieva, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 môže spôsobiť konflikt právomocí, keďže podľa všeobecných ustanovení tohto nariadenia sa právomoc neurčuje podľa miesta obvyklého pobytu dediča, ale podľa miesta obvyklého pobytu poručiteľa. Hoci súdom príslušným rozhodnúť v dedičských veciach je v zásade súd posledného obvyklého pobytu poručiteľa, je možné, že tomuto súdu nie sú známe zápisy vyhlásení o odmietnutí alebo prijatí dedičstva, ktoré boli vykonané na súde obvyklého pobytu dedičov.
25.
Podľa vnútroštátneho súdu tak nariadenie č. 650/2012 vytvára medzeru v zákonnej úprave, keďže stanovuje konkurenčnú (alebo kumulatívnu) právomoc súdov rôznych štátov, a síce súdu posledného obvyklého pobytu poručiteľa, ako aj súdu obvyklého pobytu dedičov. Toto nariadenie však tomuto poslednému uvedenému súdu neukladá povinnosť informovať súd, ktorý má v zásade právomoc, o vykonaných vyhláseniach o odmietnutí alebo prijatí dedičstva.
26.
Vnútroštátny súd uvádza, že neexistencia tejto oznamovacej povinnosti nezodpovedá koncepcii bulharského zákonodarcu a vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej sa všetky vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva majú zapísať na tom istom mieste a do jedného súdneho registra, z ktorého možno vykonávať príslušné vyhľadávania informácií. Táto koncepcia má slúžiť na zabezpečenie právnej istoty, ktorá vypláva z možnosti zachovania všetkých informácií o prijatí alebo odmietnutí dedičstva na jednom mieste, čo je cieľ, ktorý je stanovený aj v odôvodnení 23 nariadenia č. 650/2012.
27.
Vzhľadom na to, že v nariadení č. 650/2012 nie je táto oznamovacia povinnosť výslovne stanovená, vnútroštátny súd si kladie otázku o povahe konania, ktoré sa na ňom vedie. Navrhovateľ sa nedomáha zápisu svojho vlastného odmietnutia dedičstva po zosnulej poručiteľke, ale zápisu vyhlásenia o odmietnutí dedičstva jedného z ďalších dedičov. Bulharské právo však neupravuje také konanie. Zásada, podľa ktorej každý bráni svoje vlastné práva pred súdom, nedovoľuje zapísať vyhlásenia iných osôb do registra vyhlásení o prijatí alebo odmietnutí dedičstva.
28.
Vnútroštátny súd sa preto po prvé pýta, či článok 13 nariadenia č. 650/2012 implicitne zakazuje opätovne zapísať odmietnutie dedičstva, ktoré bolo vykonané v štáte obvyklého pobytu dediča, na súde iného členského štátu, v ktorom mal poručiteľ údajne obvyklý pobyt. Zdá sa, že zápis dvoch vyhlásení v odlišnom zmysle, teda vyhlásenia o odmietnutí a vyhlásenia o prijatí dedičstva, nesmie byť dovolený na účely zabezpečenia toho, aby sa nemohli zapísať protichodné vyhlásenia. Porušenie bulharského právneho režimu, podľa ktorého sú všetky vyhlásenia týkajúce sa prijatia a odmietnutia dedičstva zapísané na jednom mieste, sa však nezdá byť v súlade so zmyslom zásady právnej istoty, ktorá je základnou zásadou práva Únie.
29.
Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti prikláňa k riešeniu, ktoré povoľuje zápis viacerých odmietnutí dedičstva vo viacerých krajinách. Uvádza, že toto riešenie by nemalo výrazný vplyv na právnu istotu, keďže na jednej strane právne poriadky členských štátov stanovujú pravidlá upravujúce postup v prípade existencie viacerých po sebe idúcich vyhlásení o prijatí alebo odmietnutí dedičstva a na druhej strane v prípade sporu týkajúceho sa dedičských práv môže súd, na ktorý bol podaný návrh, rozhodnúť o právnom účinku týchto vyhlásení s prihliadnutím na dátumy, kedy boli vykonané.
30.
Ak by na prvú otázku mala byť daná záporná odpoveď, vnútroštátny súd sa po druhé pýta, kto môže požiadať o tento zápis. Tento bod je dôležitý, pretože bulharské právo nestanovuje možnosť dať zapísať na bulharskom súde prijatie alebo odmietnutie dedičstva, ktoré už bolo zapísané v inom členskom štáte. Toto vyhlásenie môže urobiť len dedič osobne. Kladie sa preto otázka, či dedič môže v štáte predpokladaného obvyklého pobytu poručiteľa požiadať o zápis vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, urobeného iným dedičom a zapísaného v štáte obvyklého pobytu tohto iného dediča, pokiaľ to nie je výslovne stanovené v prvom štáte.
31.
Podľa vnútroštátneho súdu uplatňovanie článku 13 nariadenia č. 650/2012, ktoré je účinné a v súlade s cieľom tohto ustanovenia, tak ako ho uvádza odôvodnenie 32 tohto nariadenia, podľa ktorého sa na prijatie alebo odmietnutie dedičstva nesmie vyžadovať, aby dedič cestoval do krajiny obvyklého pobytu poručiteľa a určil si zástupcu v konaní v tomto štáte, vyžaduje, aby každý dedič mohol požiadať o zápis odmietnutia dedičstva, ktoré bolo už skôr vykonané v inom členskom štáte. V prejednávanej veci by to umožnilo vylúčiť uplatnenie bulharských procesných predpisov, keďže na účely zabezpečenia účinného uplatňovania predmetného ustanovenia je potrebné odchýliť sa od zásady procesnej autonómie členských štátov v rámci Únie.
32.
Naproti tomu, ak by bol zápis odmietnutia dedičstva dedičom možný tak v štáte jeho obvyklého pobytu, ako aj v mieste obvyklého pobytu zosnulého v čase jeho smrti, ale len za podmienky, že dedič odmietajúci dedičstvo o to osobne požiada, táto situácia by mala za následok, že ustanovenie článku 13 nariadenia č. 650/2012 by bolo zbavené svojej podstaty.
33.
Vnútroštátny súd v tejto súvislosti dodáva, že nariadenie č. 650/2012 obsahuje medzeru, keďže príslušnému súdu neukladá, len pokiaľ ide o zápis vyhlásenia dedičov o odmietnutí dedičstva, povinnosť zaslať svoje súdne rozhodnutie súdu, ktorý má všeobecnú právomoc konať v dedičskej veci. Z tohto dôvodu a s cieľom predísť sporom medzi dedičmi, ako aj zohľadniť zapísaný prejav vôle dediča, ktorý odmietol dedičstvo, je potrebné, aby bol každý z dedičov oprávnený zapísať túto vôľu v registroch miesta posledného obvyklého pobytu zosnulého.
34.
Za týchto podmienok Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodnutím z 25. októbra 2021, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru v ten istý deň, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa článok 13 [nariadenia č. 650/2012] v spojení so zásadou ochrany právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v prípade, že dal dedič na súde štátu svojho obvyklého pobytu zapísať prijatie alebo odmietnutie dedičstva po poručiteľovi, ktorý mal v čase smrti obvyklý pobyt v inom členskom štáte, mohol iný dedič požiadať o následný zápis uvedeného odmietnutia alebo prijatia v poslednom uvedenom štáte?
2.
V prípade, ak odpoveď na prvú otázku znie, že ďalší zápis je prípustný: Má sa článok 13 [nariadenia č. 650/2012] v spojení so zásadami ochrany právnej istoty a účinného presadzovania práva Únie, ako aj povinnosťou štátov spolupracovať podľa článku 4 ods. 3 [ZEÚ] vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v prípade, že jeden dedič vykonal v členskom štáte svojho obvyklého pobytu odmietnutie dedičstva po spoločnom poručiteľovi, iný dedič, ktorý býva v štáte, v ktorom mal poručiteľ svoj obvyklý pobyt v čase smrti, požiadal o zápis tohto odmietnutia, a to napriek tomu, že procesné predpisy tohto druhého štátu nestanovujú možnosť dať zapísať odmietnutie dedičstva v cudzom mene?“
35.
Európska komisia predložila písomné pripomienky.
Analýza
Úvodné poznámky
36.
Po prvé treba zdôrazniť, ako to uvádza Komisia vo svojich pripomienkach, že v danom prípade nie je možné s istotou určiť členský štát, ktorého súdy sú príslušné rozhodovať o otázkach súvisiacich s dedičstvom zosnulej. Vnútroštátny súd musí najprv vyriešiť túto otázku.
37.
Podľa informácií poskytnutých manželom zosnulej bol jej posledný obvyklý pobyt v Grécku. To by znamenalo právomoc gréckych súdov konať vo veci celého dedičstva, ( 3 ) pričom rozhodným právom by bolo v zásade grécke právo, ( 4 ) okrem prípadu, ak by si zosnulá zvolila za rozhodné právo pre dedenie právo štátu, ktorého mala štátnu príslušnosť, teda bulharské právo. ( 5 )
38.
Vnútroštátny súd uvádza, že v tejto súvislosti nemôže získavať informácie predtým, kým nepreukáže svoju právomoc na účely zápisu vyhlásenia o odmietnutí dedičstva, ktoré bolo urobené na súde v mieste obvyklého pobytu dediča odmietajúceho dedičstvo.
39.
Táto východisková situácia je nejasná: ak by sa ukázalo, že posledný obvyklý pobyt zosnulej bol v skutočnosti v Grécku, znamenalo by to, že vnútroštátny súd nemá právomoc konať podľa článku 4 nariadenia č. 650/2012 vo všetkých otázkach týkajúcich sa dedičstva. Táto právomoc by prináležala gréckym súdom a vnútroštátny súd by mal právomoc iba prijať vyhlásenie v súlade s článkom 13 tohto nariadenia. V dôsledku toho by otázky položené vnútroštátnym súdom boli neprípustné.
40.
Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby predtým, než si položí otázky adresované Súdnemu dvoru, najskôr overil, kde mala zosnulá svoj obvyklý pobyt. Až následne, keď vnútroštátny súd dospeje k záveru, že má právomoc konať v dedičskej veci, si bude môcť položiť otázky adresované Súdnemu dvoru.
41.
Po druhé treba upriamiť pozornosť vnútroštátneho súdu na jeho povinnosť prijať verejnú listinu podľa článku 59 nariadenia č. 650/2012 v rozsahu, v akom by vyhlásenie manžela zosnulej o odmietnutí dedičstva, vykonané pred (gréckym) súdom v mieste jeho obvyklého pobytu, mohlo predstavovať verejnú listinu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. V prípade, že by súd dospel k záveru, že môže prijať toto vyhlásenie podľa článku 59 nariadenia č. 650/2012, položené otázky by sa mohli ukázať ako nedôvodné.
42.
S výhradou týchto úvodných poznámok navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky vnútroštátneho súdu. V každom prípade mu treba pripomenúť, že tieto otázky sú prípustné, iba ak má právomoc konať v dedičskej veci. Ustanovenia vnútroštátneho práva brániace preskúmaniu jeho právomoci konať v dedičskej veci vnútroštátnym súdom by boli v rozpore s nariadením č. 650/2012 a museli by byť zrušené vnútroštátnym súdom.
O prvej otázke
43.
Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či článok 13 nariadenia č. 650/2012 bráni tomu, aby v prípade, že dedič zapísal na súde členského štátu svojho obvyklého pobytu vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva po poručiteľovi, ktorý mal v čase svojej smrti svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte, mohol iný dedič požiadať v tomto poslednom uvedenom štáte o ďalší zápis tohto vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva.
44.
Podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012 okrem súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci (v prípade týchto návrhov: bulharský súd), aj súdy členského štátu obvyklého pobytu ktorejkoľvek osoby, ktorá podľa rozhodného práva pre dedenie (v prípade týchto návrhov: bulharské právo) môže urobiť pred súdom vyhlásenie týkajúce sa najmä odmietnutia dedičstva, majú právomoc prijímať toto vyhlásenie, pokiaľ sa podľa právneho poriadku tohto členského štátu toto vyhlásenie môže urobiť pred súdom.
45.
Pre pripomenutie, pozostalými dedičmi zosnulej sú jej manžel, grécky štátny príslušník, jej dcéra a navrhovateľ (jej vnuk). Manžel vydal vyhlásenie o odmietnutí dedičstva podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012 na súde členského štátu svojho obvyklého pobytu, teda na gréckom súde. Toto vyhlásenie sa považuje za platné. Otázka vnútroštátneho súdu sa teda netýka platnosti uvedeného vyhlásenia, ( 6 ) ale možnosti navrhovateľa zapísať toto odmietnutie dedičstva na vnútroštátnom súde.
46.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 7 )
47.
Článok 13 nariadenia č. 650/2012 priznáva právomoc prijať vyhlásenie o odmietnutí dedičstva tak súdu príslušnému konať v dedičskej veci, ako aj súdu členského štátu obvyklého pobytu dediča. Ide o medzinárodnú doplnkovú právomoc, ktorá sa odchyľuje od systému zavedeného článkami 4 až 11 tohto nariadenia. ( 8 ) Jedná sa, podľa slov Súdneho dvora, o „…obmedzený rozsah“ právomoci. ( 9 ) Toto ustanovenie má za cieľ zjednodušiť úkony dedičov a odkazovníkov tak, že stanovuje výnimky z pravidiel určenia právomoci stanovených v článkoch 4 až 11 uvedeného nariadenia. ( 10 )
48.
Prvá otázka vnútroštátneho súdu teda smeruje k stanoveniu účinkov vyhlásenia o odmietnutí dedičstva urobeného v Grécku manželom zosnulej. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nariadenie č. 650/2012 neukladá súdu, pred ktorým bolo urobené vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, povinnosť informovať o existencii tohto vyhlásenia súd, ktorý má v zásade právomoc konať. Konštatuje v tomto smere existenciu „právnej medzery“.
49.
Treba uviesť, že nariadenie č. 650/2012 vo svojich (normatívnych) ustanoveniach neupravuje spôsob, akým sa vyhlásenie urobené podľa jeho článku 13 oznámi súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci. Jediný údaj sa nachádza v odôvodnení 32 tohto nariadenia, podľa ktorého „osoby, ktoré sa rozhodli pre možnosť vydať vyhlásenia v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, by mali informovať súd alebo orgán, ktorý koná alebo bude konať v dedičskej veci, o existencii takýchto vyhlásení v lehote stanovenej v rozhodnom práve pre dedenie“.
50.
Podľa tohto odôvodnenia, ktoré, ako uvádza Komisia, samozrejme nemá samo osebe právnu silu, ( 11 ) teda neprináleží súdu, ale dotknutej osobe informovať súd s právomocou konať v dedičskej veci o existencii takéhoto vyhlásenia. Nariadenie č. 650/2012 tak zrejme „privatizuje“ oznámenie takejto informácie. ( 12 )
51.
Samotný Súdny dvor už rozhodol, že ani článok 13, ani článok 28 nariadenia č. 650/2012 nestanovujú mechanizmus postúpenia takýchto vyhlásení súdom členského štátu obvyklého pobytu dediča, ktorý odmieta dedičstvo, súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci. ( 13 )
52.
V prejednávanej veci za predpokladu, že vnútroštátny súd má právomoc konať v dedičskej veci a že vyhlásenie o odmietnutí dedičstva z 28. júna 2019 bolo urobené v náležitej forme podľa požiadaviek gréckeho práva, spôsob , akým sa súd, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, dozvie o existencii tohto vyhlásenia, nie je určujúcim faktorom. Dôležité je, že tento súd sa skutočne dozvie o takomto vyhlásení.
53.
Toto konštatovanie nemôže byť zmenené z dôvodu osobitostí bulharského práva uvádzaných vnútroštátnym súdom.
54.
V rozsahu, v akom vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že neexistencia tejto oznamovacej povinnosti súdu, ktorý prijal vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, by bola v rozpore s koncepciou bulharského normotvorcu a s vnútroštátnou judikatúrou, podľa ktorej všetky vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva sú zapísané na jednom mieste a v jednom súdnom registri, z ktorého možno vykonávať príslušné vyhľadávania informácií, treba konštatovať, že ide o vnútorný problém bulharského právneho poriadku. Treba pripomenúť, že prináleží bulharským súdom, vrátane vnútroštátneho súdu, zabezpečiť plný potrebný účinok ustanovení nariadenia č. 650/2012. Inak povedané, ak toto nariadenie, ako som práve preukázal, nestanovuje oznamovaciu povinnosť súdu, ktorý prijal vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, bulharská právna úprava nemôže obsahovať ustanovenia, ktoré sú v rozpore s touto voľbou normotvorcu.
55.
Navrhujem teda odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 nebráni tomu, aby v prípade, že dedič zapísal na súde členského štátu svojho obvyklého pobytu vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva po poručiteľovi, ktorý mal v čase smrti svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte, mohol ďalší dedič následne podať návrh na zápis tohto vyhlásenia v tomto inom členskom štáte.
O druhej otázke
56.
Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či článok 13 nariadenia č. 650/2012 bráni tomu, aby jeden zo spoludedičov, iný než ten, ktorý vydal vyhlásenie o odmietnutí dedičstva v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, mohol informovať súd konajúci v dedičskej veci o existencii tohto vyhlásenia.
57.
Na úvod uvádzam, že odôvodnenie 32 nariadenia č. 650/2012 stanovuje, že „osoby, ktoré sa rozhodli pre možnosť vydať vyhlásenia v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, by mali [ samy ] informovať súd alebo orgán, ktorý koná alebo bude konať v dedičskej veci, o existencii takýchto vyhlásení“ ( 14 ).
58.
Toto odôvodnenie by sme mohli chápať v tom zmysle, že prináleží dotknutej osobe, aby osobne informovala súd alebo dotknutý orgán. Navrhujem však iný výklad. Zdá sa mi totiž, že normotvorca Únie použil pojem „samy“ na účely rozlišovania medzi osobou, ktorá vydala vyhlásenie podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012, a súdom, na ktorom táto osoba urobila toto vyhlásenie – a nie medzi osobou, ktorá vydala vyhlásenie a akoukoľvek inou osobou. Cieľom odôvodnenia 32 nariadenia č. 650/2012 je teda najmä objasniť, že súdu členského štátu obvyklého pobytu vyššie uvedených osôb neprináleží informovať súd alebo orgán, ktorý koná alebo bude konať v dedičskej veci, o existencii takýchto vyhlásení.
59.
Cieľ článku 13 nariadenia č. 650/2012 tiež hovorí v prospech tohto výkladu. Ako som uviedol, toto nariadenie smeruje k odstráneniu prekážok voľného pohybu osôb a k vyhnutiu sa tomu, aby dedičom vznikli problémy pri uplatňovaní ich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. ( 15 ) Pokiaľ ide o prejednávanú vec, dedenie je uľahčené, ak dedič, ktorý môže mať výhodu z odmietnutia dedičstva, môže informovať súd s právomocou konať v tejto dedičskej veci, pokiaľ to dedič odmietajúci dedičstvo neurobil sám.
60.
Zastávam názor, ako som ho uviedol pri skúmaní prvej otázky, že toto konštatovanie nemôže byť zmenené z dôvodu osobitostí bulharského práva uvádzaných vnútroštátnym súdom.
61.
V tejto súvislosti, keďže vnútroštátny súd tvrdí, že bulharská právna úprava nestanovuje dedičovi možnosť požiadať o zápis vyhlásenia spoludediča o odmietnutí dedičstva, treba uviesť, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby zabezpečil plný potrebný účinok článku 13 nariadenia č. 650/2012 tým, že prijme oznámenie tohto vyhlásenia iným dedičom. V opačnom prípade by vnútroštátne procesné právo obchádzalo výklad, ktorý podľa môjho názoru treba dať tomuto ustanoveniu.
62.
Na základe toho navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 nebráni tomu, aby spoludedič, iný než ten, ktorý vydal vyhlásenie o odmietnutí dedičstva v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, mohol informovať súd konajúci v dedičskej veci o existencii tohto vyhlásenia.
Návrh
63.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), takto:
1.
Článok 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby v prípade, že dedič zapísal na súde členského štátu svojho obvyklého pobytu vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva po poručiteľovi, ktorý mal v čase svojej smrti svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte, mohol ďalší dedič následne podať návrh na zápis tohto vyhlásenia v tomto inom členskom štáte.
2.
Článok 13 nariadenia č. 650/2012
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby spoludedič, iný než ten, ktorý vydal vyhlásenie o odmietnutí dedičstva v členskom štáte svojho obvyklého pobytu, mohol informovať súd konajúci v dedičskej veci o existencii tohto vyhlásenia.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107 ).
( 3 ) Pozri článok 4 nariadenia č. 650/2012.
( 4 ) Pozri článok 21 ods. 1 nariadenia č. 650/2012.
( 5 ) Pozri článok 22 ods. 1 nariadenia č. 650/2012.
( 6 ) V súvislosti s pojmom platnosť pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci T.N. a N.N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva) ( C‑617/20 , EU:C:2022:49 , body 40 až 44 ).
( 7 ) Pozri rozsudky z 1. marca 2018, Mahnkopf ( C‑558/16 , EU:C:2018:138 , bod 32 ); z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti) ( C‑277/20 , EU:C:2021:708 , bod 29 ), a z 2. júna 2022, T.N. a N.N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva) ( C‑617/20 , EU:C:2022:426 ).
( 8 ) Pozri WAUTELET, P., In: BONOMI, A.,WAUTELET, P.: Le droit européen des successions. Commentaire du Règlement (UE) n o 650/2012 du 4 juillet 2012 , 2. vyd., Bruylant, Bruxelles, 2016, článok 13, bod 5.
( 9 ) Pozri rozsudok z 2. júna 2022, T.N. a N.N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva) ( C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 44 ).
( 10 ) Pozri rozsudok z 21. júna 2018, Oberle ( C‑20/17 , EU:C:2018:485 , bod 42 ). Pozri tiež rozsudok z 2. júna 2022, T.N. a N.N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva) ( C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 41 ).
( 11 ) V právnom poriadku Únie majú odôvodnenia opisnú a nie normatívnu povahu. Okrem toho otázka ich právnej sily sa zvyčajne nerieši z toho dôvodu, že odôvodnenia sa spravidla odzrkadľujú v právnych ustanoveniach normatívneho textu. Ustálená legislatívna prax politických inštitúcií Únie smeruje k situácii, v ktorej odôvodnenia poskytujú skutkový základ ustanoveniam právneho textu. Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach X a Visser ( C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2017:397 , bod 132 a nasl.).
( 12 ) Nejde však o právnu povinnosť dotknutej osoby a neoznámenie (informácie) nemá žiadne právne následky. Pozri v tomto zmysle DUTTA, A., In: SÄCKER, F. K., RIXECKER, R., OETKER, H., BIMBERG, B. (Hrsgb.): Münchener Kommentar zum BGB , zv. 12, 8.. vyd., C.H. Beck, Munich 2020, Art. 13 EuErbVO, bod 13.
( 13 ) Pozri rozsudok z 2. júna 2022, T.N. a N.N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva) ( C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 47 ). Treba okrem toho pripomenúť, že v prejednávanej veci nejde o formálnu platnosť vyhlásenia podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012, ale iba o spôsob, akým je informovaný súd s právomocou konať v dedičskej veci.
( 14 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( ) Pozri tiež odôvodnenie 7 nariadenia č. 650/2012.