C-746/21

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kontrola koncentrácií medzi podnikmi – Nariadenie (ES) č. 139/2004 – Článok 4 ods. 1 – Povinnosť predbežného oznamovania – Článok 7 ods. 1 – Povinnosť zdržať sa konania – Článok 14 ods. 2 – Rozhodnutie o uložení pokút za neoznámenie a uskutočnenie koncentrácie pred jej vyhlásením za zlučiteľnú s vnútorným trhom – Zásada proporcionality – Skreslenie skutočností“

I. Úvod

1.

Toto odvolanie sa týka transakcie pred vydaním rozhodnutia („gun jumping“) alebo nesplnenia oznamovacej povinnosti a povinnosti zdržať sa konania stanovených v nariadení Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (nariadenie ES o fúziách) ( 2 ). V tomto nariadení sa od účastníkov koncentrácie vyžaduje, aby oznámili koncentráciu, na ktorú sa vzťahuje režim povinného oznamovania Európskej komisie. Takisto sa im v tomto nariadení zakazuje uskutočniť koncentráciu pred tým, ako ju povolí Komisia. Nariadením č. 139/2004 sa Komisii poskytuje právomoc ukladať pokuty stranám, ktoré porušia obe uvedené povinnosti. Výkon tejto právomoci viedol k prejednávanému odvolaniu.

Komisia 24. apríla 2018 prijala rozhodnutie C(2018) 2418 final vo veci M.7993 – Altice/PT Portugal (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Spoločnosti Altice sa v ňom uložila pokuta vo výške 62250000 eur za uskutočnenie koncentrácie pred jej povolením, čím porušila článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, a pokuta vo výške 62250000 eur za uskutočnenie koncentrácie pred jej oznámením, čo predstavovalo porušenie článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia. ( 5 ) Komisia dospela k záveru, že dojednania pred zavŕšením akvizície umožnili spoločnosti Altice uplatňovať nad cieľovým podnikom rozhodujúci vplyv, že Altice takýto vplyv skutočne uplatňovala a v tomto smere si s cieľovým podnikom niekoľkokrát vymieňala informácie. ( 6 )

5.

Altice podala návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Rozsudkom z 22. septembra 2021 ( 7 ) Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci znížil pokutu za porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 na 56025000 eur. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. V bodoch 1 až 29 napadnutého rozsudku sa spresňujú okolnosti žaloby.

6.

Vo svojom odvolaní Altice navrhuje, aby Súdny dvor:

–

odvolanie zamietol,

–

uložil spoločnosti Altice povinnosť nahradiť trovy konania.

8.

Rada, ktorá sa zaoberala len prvým odvolacím dôvodom, navrhuje, aby Súdny dvor:

–

A.

Prvý a druhý odvolací dôvod: zákonnosť a uplatňovanie článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004

1. Zhrnutie argumentov

10.

Altice vo svojom prvom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol jej námietku založenú na článku 277 ZFEÚ, ktorou spochybňuje uplatniteľnosť článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia 139/2004 z dôvodu ich nezákonnosti.

11.

14.

V článku 4 ods. 1 nariadenia (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ( 8 ), teda predchádzajúcej verzii nariadenia č. 139/2004, sa vyžadovalo oznámenie koncentrácií najneskôr jeden týždeň po uzavretí zmluvy, po oznámení návrhu vo verejnej súťaži alebo nadobudnutí kontrolného podielu. Toto obdobie sa začalo, keď nastala prvá z uvedených udalostí. V článku 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 4064/89 sa stanovovalo, že koncentrácia nenadobudne účinnosť pred jej oznámením alebo do troch týždňov nasledujúcich po jej oznámení s výhradou predĺženia tohto zákazu. V článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 4064/89 sa Komisii udeľovala právomoc uložiť pokutu od 1000 [európskych menových jednotiek] do 50000 [európskych menových jednotiek], ak strany neoznámia koncentráciu v súlade s článkom 4 tohto nariadenia. V článku 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 4064/89 sa stanovovalo, že Komisia môže uložiť pokuty až do výšky 10 % spoločného obratu dotknutých podnikov, pokiaľ ide o porušenie článku 7 ods. 1 alebo 2 uvedeného nariadenia.

15.

Nariadenie č. 139/2004 obsahuje oznamovaciu povinnosť a povinnosť zdržať sa konania (alebo povinnosť neuskutočniť), ktoré sa líšia od povinností stanovených v predchádzajúcej verzii v týchto podstatných aspektoch. V článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 s nadpisom „Predbežné oznamovanie koncentrácií a postúpenie pred oznámením na žiadosť oznamujúcich osôb“ sa uvádza, že oznamovacia povinnosť vzniká po uzavretí príslušnej zmluvy (alebo uskutočnení verejnej ponuky), ale pred uskutočnením koncentrácie. Článok 7 nariadenia č. 139/2004 nesie nadpis „Pozastavenie koncentrácií“: podľa odseku 1 tohto článku sa koncentrácia neuskutoční pred jej oznámením alebo kým nie je vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom. Podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 Komisia môže za neoznámenie koncentrácie a jej predčasné uskutočnenie uložiť pokuty až do výšky 10 % celkového obratu. ( 9 )

19.

Súdny dvor konštatoval, že v článku 14 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 139/2004 sa stanovuje možnosť uloženia samostatných pokút, ak sú článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 porušené súčasne, uskutočnením koncentrácie pred jej oznámením. ( 14 ) Keď má Komisia podozrenie, že účastníci koncentrácie i) neoznámili koncentráciu včas a ii) uskutočnili ju pred jej povolením, skutkové okolnosti, ktoré musí prešetriť podľa bodu i) a ii), predovšetkým povaha a načasovanie krokov prijatých účastníkmi koncentrácie, ktoré môžu viesť k jej uskutočneniu, sa pravdepodobne budú prekrývať. ( 15 )

20.

Ako sa podľa môjho názoru správne konštatovalo v bodoch 56, 57, 60, 63 a 64 napadnutého rozsudku s odkazom na judikatúru Súdneho dvora, článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia 139/2004 sa ukladajú rôzne povinnosti: prvý nariaďuje včasné oznámenie, kým druhý zakazuje predčasné uskutočnenie, a preto majú tieto ustanovenia samostatné ciele. ( 16 ) Týkajú sa rozdielneho správania, hoci existenciu takéhoto správania možno v určitých prípadoch dokázať odkazom na rovnaké skutočnosti.

21.

Keďže článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 majú samostatné ciele, nemožno prvé ustanovenie so zreteľom na to druhé považovať za nadbytočné. Ako sa s odkazom na judikatúru Súdneho dvora ( 17 ) zdôrazňuje v bodoch 54 a 55 napadnutého rozsudku, porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nespôsobí vždy porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Ak aj bolo oznámenie predložené včas, účastníci koncentrácie môžu prijať kroky na uskutočnenie koncentrácie po jej oznámení, ale pred jej povolením, a v takomto prípade by bol relevantný len článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

24.

Dodal by som, že ak námietky spoločnosti Altice odkazujú na pojmy ako „súbeh zákonov“, „nepravý (zdanlivý) súbeh zákonov“ a „zásada konzumpcie“, sú nepresné. ( 21 ) Podľa spoločnosti Altice sú tieto súvisiace pojmy a zákaz „dvojitého trestu“, ktorý z nich zjavne vyplýva, súčasťou spoločných právnych tradícií členských štátov, a preto predstavujú základné zásady práva Únie. Ako dôkaz predložila Altice Všeobecnému súdu päť právnych stanovísk na ukážku toho, ako sa tieto pojmy vykladajú a uplatňujú v právnych systémoch Belgicka, Španielska, Francúzska, Talianska a Portugalska. Z týchto stanovísk vyplývajú dve témy. Po prvé trestnoprávne systémy uvedených členských štátov obsahujú rôzne pravidlá uplatniteľné v situáciách, keď napríklad „rovnaké správanie“ alebo „rovnaké skutočnosti“ vedú k porušeniu viacerých právnych ustanovení; správania sú prepojené „logickou súvislosťou“ alebo „podobným úmyslom“; trestný čin zahŕňa správanie, na ktoré sa vzťahuje iný trestný čin; „všeobecný trestné činy“ sú zahrnuté do „špecializovaných trestných činov“ alebo sú považované za vedľajšie a „závažné trestné činy“ zahŕňajú „menej závažné trestné činy“. Po druhé vnútroštátne právne predpisy uplatniteľné na takéto situácie sú založené na zásadách procesnej spravodlivosti, zákonnosti, primeranosti sankcií a zásade ne bis in idem ( 22 ), ktoré sú všetky pevne zakotvené v práve Únie ( 23 ), alebo sú vyjadrením týchto zásad.

25.

Za súčasného stavu sa takmer všetky odkazy na pojmy, na ktoré sa odvoláva Altice, nachádzajú v rozsudkoch týkajúcich sa uskutočňovania koncentrácií. V súvislosti s odkazmi na vnútroštátne právo sa len zbežne spomínajú v malom počte rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva. Keďže neexistujú presné a spoločné vymedzenia týchto pojmov, konsenzus o tom, že spolu s dôsledkami, ktoré z nich vyplývajú, sú súčasťou právnych tradícií členských štátov, a nepreukázalo sa tvrdenie, že vypĺňajú identifikovateľnú medzeru v práve Únie, nie som presvedčený o tom, že by bolo užitočné či rozumné ich uplatňovať alebo presadzovať v kontexte prejednávanej veci.

B.

Tretí, štvrtý a piaty odvolací dôvod: uskutočnenie koncentrácie

1. Tretí odvolací dôvod: pojem uskutočnenia

a) Zhrnutie argumentov

29.

Tento odvolací dôvod sa týka dojednaní pred zavŕšením akvizície. Skladá sa z troch častí. Po prvé Altice tvrdí, že v napadnutom rozsudku sa zamieňajú pojmy koncentrácia podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 a uskutočnenie podľa článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia. Tvrdí, že k uskutočneniu mohlo dôjsť až po prevode akcií cieľového podniku spoločnosti Altice, k čomu došlo po tom, ako Komisia vyhlásila koncentráciu za zlučiteľnú s vnútorným trhom. Túto skutočnosť ďalej dokazuje okolnosť, že ak by Komisia koncentráciu zakázala alebo ak by sa účastníci rozhodli, že zmluvu zrušia, neboli by potrebné opatrenia podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 139/2004 na nápravu stavu hospodárskej súťaže, ktorý vládol pred podpisom SPA. ( 24 ) Napadnutý rozsudok v tejto súvislosti argumenty spoločnosti Altice skresľuje. ( 25 )

b) Posúdenie

33.

S tvrdením Komisie, že tretí odvolací dôvod je celkovo alebo čiastočne neúčinný, nesúhlasím. Altice spochybnila zistenie napadnutého rozhodnutia, že jej dojednania pred zavŕšením akvizície poskytli možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv. Odôvodnenie a závery Všeobecného súdu v tomto bode neboli uvedené len pre úplnosť a sú súčasťou odôvodnenia, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby. ( 28 )

34.

V judikatúre Súdneho dvora sa stanovujú dva kľúčové body, ktoré sa týkajú prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu. V článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sa obmedzuje zákaz uskutočnenia koncentrácií vymedzených v článku 3 tohto nariadenia. ( 29 ) Podľa druhého uvedeného ustanovenia sa za vznik koncentrácie považuje, ak je trvalá zmena kontroly spôsobená fúziou alebo akvizíciou, pričom táto kontrola pozostáva z možnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv na podnik, ktorú dávajú práva, zmluvy alebo akékoľvek iné prostriedky. Ku koncentrácii v zmysle článku 7 nariadenia č. 139/2004 dôjde v okamihu, keď účastníci fúzie uskutočnia operácie alebo transakcie, ktoré prispievajú k trvalej zmene kontroly nad cieľovým podnikom. ( 30 ) Tieto body sa rovnako vzťahujú aj na článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

35.

38.

Pokiaľ ide o druhú časť tohto dôvodu, v bode 85 a bodoch 94 až 97 napadnutého rozsudku sa posudzuje trvanie dojednaní pred zavŕšením akvizície. Všeobecný súd rozlišoval medzi opatreniami, ktoré prispievajú k zmene kontroly, ktoré nemusia byť trvalé, a zmenou kontroly ako takou, ktorá na to, aby predstavovala koncentráciu, musí byť trvalá. Takáto analýza je so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora správna. ( 36 ) Preto je nepodstatné, že sa Altice 4 mesiace a 11 dní spoliehala pri uplatňovaní kontroly nad cieľovým podnikom na dojednania pred zavŕšením akvizície.

39.

Za konkrétnych okolností prejednávanej veci navyše miznú všetky pochybnosti o trvalej povahe zmeny kontroly, keď možno konštatovať, že prevodom akcií podľa SPA bola plynulo dokončená zmena kontroly nad cieľovým podnikom, ku ktorej došlo podpísaním SPA, a Altice skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv nad rôznymi aspektmi činnosti cieľového podniku na základe dojednaní pred zavŕšením akvizície. Po prevode akcií cieľového podniku na Altice sa už táto spoločnosť pri kontrole činnosti cieľového podniku nemusela spoliehať na zmluvné dojednania. Skutkové okolnosti teda nepodporujú tvrdenie spoločnosti Altice, že zmena kontroly bola dočasná.

40.

Pokiaľ ide o argument spoločnosti Altice založený na uplatnení kritérií stanovených v bode 49 rozsudku vo veci Ernst & Young, v tomto bode sa uvádza, že uskutočnenie transakcií, ktoré nemajú priamu funkčnú väzbu s uskutočnením koncentrácie, a preto nie sú nevyhnutné na dosiahnutie zmeny kontroly, nepatrí do pôsobnosti článku 7 nariadenia č. 139/2004. Altice argumentuje, že dojednania pred zavŕšením akvizície neboli nevyhnutné, nemali žiadnu priamu funkčnú väzbu s prevodom akcií, a preto nepatria do pôsobnosti uvedeného ustanovenia.

2. Štvrtý odvolací dôvod: pojem „právo veta“

a) Zhrnutie argumentov

44.

Altice tvrdí, že v bodoch 91 až 169 napadnutého rozsudku sa dospelo k nesprávnemu posúdeniu pri preskúmaní dojednaní pred zavŕšením akvizície, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí charakterizované ako poskytujúce spoločnosti Altice „právo veta“ pri strategických rozhodnutiach s vplyvom na cieľový podnik. Altice sa odvoláva na body 18 a 54 oznámenia o právomoci, v ktorých sa uvádza, že kontrola sa môže nadobudnúť na zmluvnom základe len vtedy, keď má dotknutý podnik „právo veta prostredníctvom strategických obchodných rozhodnutí [pri strategických obchodných rozhodnutiach – neoficiálny preklad ]“, konkrétne „právomoc blokovať prijatie strategického rozhodnutia“. Podľa spoločnosti Altice jej SPA neposkytla túto právomoc, pretože jej súhlas sa vyžadoval len v dojednaniach pred zavŕšením akvizície. Odopretie tohto súhlasu by nemohlo „spôsobiť situáciu zablokovania“, keďže jediným nápravným opatrením za nedodržanie dojednaní pred zavŕšením akvizície bolo odškodnenie za straty. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jej námietku proti napadnutému rozhodnutiu.

45.

Z rovnakých dôvodov Altice subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď dospel k záveru, že dojednaniami pred zavŕšením akvizície sa spoločnosti Altice poskytlo právo veta. To následne znamená, že posúdenie v bodoch 170 až 215 napadnutého rozsudku týkajúce sa oddielu 4.2.1 napadnutého rozhodnutia, ktoré vychádza zo záveru, že Altice mala právo veta pri uvedených strategických rozhodnutiach, je nesprávne. Všeobecný súd preto chybne dospel k záveru, že dojednania pred zavŕšením akvizície viedli k uskutočneniu koncentrácie v zmysle článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

Altice sa odvoláva na body18 a 54 oznámenia o právomoci, keď tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal záver Komisie, že dojednania pred zavŕšením akvizície poskytli spoločnosti Altice právo veta. Konkrétne Všeobecný súd nesprávne vykladal pojem právo veta, ako sa stanovuje v uvedenom oznámení.

49.

V oznámení o právomoci sa poskytuje usmernenie, ktoré má podnikom predtým, ako sa obrátia na Komisiu, umožniť zistiť, či a do akej miery sa režim kontroly fúzií Únie môže vzťahovať na ich operácie. Nie je ním dotknutý žiadny výklad, ktorý môže poskytnúť Súdny dvor alebo Všeobecný súd. ( 39 )

50.

V bode 18 oznámenia o právomoci sa uvádza, že aby sa mohla poskytnúť kontrola na zmluvnom základe, musí zmluva „viesť k podobnej kontrole nad riadením a zdrojmi iného podniku ako v prípade nadobudnutia akcií alebo aktív“. Uvádza sa tu viacero príkladov, pričom posledný odkazuje na „právo veta“ v kontexte zmlúv vedúcich „k situácii spoločnej kontroly, ak vlastník aktív, ako aj podnik kontrolujúci riadenie majú právo veta prostredníctvom strategických obchodných rozhodnutí [pri strategických obchodných rozhodnutiach – neoficiálny preklad ]“. Toto tvrdenie dokladajú dve rozhodnutia o fúziách citované v poznámke pod čiarou č. 22 uvedeného oznámenia. Prvé sa týka nadobudnutia skupiny hotelov. Jeden podnik, ktorý je spoločným podnikom, by hotely vlastnil. Druhý podnik by ich riadil na základe zmluvy o riadení. Od podnikov sa požadovalo schválenie prevádzkových plánov správcovskej spoločnosti pre hotely. Pokiaľ by sa strany nedokázali dohodnúť, predložili by spor externému rozhodcovi, čím by zabránili možnosti situácie zablokovania. ( 41 )

52.

Z tohto prehľadu je jasné, že pojem „právo veta“ sa v uvedenej časti oznámenia o právomoci používa na opis situácie, keď sa účastníci transakcie dohodnú, že na určité obchodné rozhodnutia ovplyvňujúce cieľový podnik je potrebný súhlas kupujúceho. V rozsahu, v akom sa v napadnutom rozsudku výslovne alebo implicitne prijíma používanie pojmu „právo veta“ v napadnutom rozhodnutí na opis dojednaní vzťahujúcich sa na dojednania pred zavŕšením akvizície, neobsahuje žiadne pochybenie.

53.

Subsidiárnym dôvodom spoločnosti Altice založeným na podobných tvrdeniach, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, sa v skutočnosti spochybňuje posúdenie skutkových okolností súdom, čo nie je v rámci odvolacieho konania povolené. ( 42 ) Navyše je založený na predpoklade, že v dojednaniach pred zavŕšením akvizície sa neposkytlo „právo veta“, čo Súdnemu dvoru navrhujem zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 50 až 52 vyššie.

56.

V prvej časti piateho odvolacieho dôvodu Altice tvrdí, že v bodoch 226, 235 a 236 napadnutého rozsudku sa skresľuje zmysel odôvodnení 470, 479 a 482 napadnutého rozhodnutia tým, že sa v nich tvrdí, že sa v týchto odôvodneniach neuvádza, že výmena informácií medzi spoločnosťou Altice a cieľovým podnikom bola v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Výklad týchto odôvodnení Všeobecným súdom je neodôvodnený, pretože v znení napadnutého rozhodnutia sa jasne potvrdzuje, že Komisia dospela k záveru, že výmena informácií ako taká predstavuje uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu.

57.

V druhej časti piateho odvolacieho dôvodu Altice tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že výmenou informácií mohlo dôjsť k porušeniu článku 101 ZFEÚ, v ktorom sa stanovuje režim presadzovania ex post . Záver, že výmena informácii patrí do režimu kontroly ex ante stanoveného nariadením č. 139/2004, v rámci ktorého k nej môže dochádzať v situáciách, ktoré napokon vedú ku koncentrácii, ale menia sa na porušenie článku 101 ZFEÚ, ak nedôjde k zmene kontroly, predstavuje anomáliu a nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej by sa rozsahom pôsobnosti článku 7 nariadenia č. 139/2004 nemal obmedzovať rozsah pôsobnosti nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ]. ( 43 )

58.

V tretej časti piateho odvolacieho dôvodu sa tvrdí, že v napadnutom rozsudku sa nevysvetľuje, ako by mala byť výmena informácií nevyhnutná na dosiahnutie trvalej zmeny kontroly alebo predstavovať priamu väzbu s uskutočnením koncentrácie, keď Altice nadobudla akcie v cieľovom podniku. Všeobecný súd preto nedodržal požiadavky stanovené v bode 49 rozsudku vo veci Ernst & Young.

V odôvodnení 470 napadnutého rozhodnutia sa konštatuje, že „prijatie takýchto citlivých a podrobných informácií… mimo akýchkoľvek dohôd o tíme na kontrolu citlivých informácií postavilo Altice do takej pozície, akoby už mala kontrolu nad [cieľovým podnikom] a mala preto nárok požadovať a prijímať takéto informácie“. V odôvodnení 473 napadnutého rozhodnutia sa v záverečnom odseku daného oddielu, ktorý zahŕňa aj odôvodnenie 470, uvádza: „Komisia zastáva názor, že to, že Altice požadovala a prijímala strategické informácie o kľúčových ukazovateľoch výkonnosti a o stratégii budúceho oceňovania cieľového podniku, pomáha preukázať , že Altice uplatňovala rozhodujúci vplyv…“ ( 45 ).

62.

V odôvodnení 479 napadnutého rozhodnutia má prvý odsek oddielu nadpis „Záver o porušení článku 7 ods. 1 [nariadenia č. 139/2004]“. Uvádza sa v ňom, že ustanovenia SPA a správanie spoločnosti Altice od dátumu jej podpísania opísané v oddiele 4.2 napadnutého rozhodnutia viedli k predčasnému uskutočneniu transakcie. Oddiel 4.2 s nadpisom „Vplyv spoločnosti Altice na cieľový podnik“ zahŕňa odôvodnenia 178 až 478. Najprv sa v ňom posudzuje úloha spoločnosti Altice v obchodných rozhodnutiach cieľového podniku (oddiel 4.2.1, odôvodnenia 178 až 377) a následne výmena obchodne citlivých informácií medzi spoločnosťou Altice a cieľovým podnikom (oddiel 4.2.2, odôvodnenia 378 až 478). V odôvodnení 482 sa dospieva k záveru, že celé správanie opísané v oddiele 4.2 predstavovalo skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu.

63.

Zo znenia odôvodnení 470, 479 a 482 napadnutého rozhodnutia je preto jasné, že Komisia nedospela k záveru, že výmena informácií medzi spoločnosťou Altice a cieľovým podnikom sama osebe porušovala článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Kontext, v ktorom sa tieto odôvodnenia objavujú, tento názor potvrdzuje. Všeobecný súd preto neskreslil skutkové okolnosti, keď rozhodol, že Komisia nedospela k záveru, že výmena informácií postačovala sama osebe na stanovenie porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 ( 46 ), a že Komisia v odôvodnení 478 napadnutého rozhodnutia správne dospela k záveru, že výmena informácií prispela k preukázaniu toho, že Altice uplatňovala rozhodujúci vplyv na určité aspekty činnosti cieľového podniku. ( 47 )

C.

Šiesty odvolací dôvod: posúdenie pokút

67.

Altice delí šiesty odvolací dôvod na štyri časti. Možno ich rozdeliť do štyroch širších okruhov: i) či boli porušenia spáchané z nedbanlivosti; ii) odôvodnenie Všeobecného súdu; iii) tvrdenie, že keďže sa porušenia líšia, najmä pokiaľ ide o ich trvanie, mali by sa líšiť aj úrovne pokút; a iv) primeranosť pokút posudzovaných samostatne aj kumulatívne.

1. Prvá časť: porušenia spáchané z nedbanlivosti

a) Zhrnutie argumentov

V bodoch 279 až 296 napadnutého rozsudku sa preskúmali argumenty spoločnosti Altice, že pokuty boli nezákonné z dôvodu neexistencie akejkoľvek nedbanlivosti alebo úmyslu z jej strany. Po stručnom zhrnutí argumentov v bode 279 uvedeného rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 možno pokuty uložiť za porušenia spáchané úmyselne alebo z nedbanlivosti. Následne uviedol, ako sa toto ustanovenie vykladá v judikatúre. V bodoch 284 až 290 napadnutého rozsudku sa posudzujú faktory a dôkazy, na základe ktorých Komisia dospela k záveru, že Altice sa dopustila nedbanlivosti. Všeobecný súd odmieta argumenty spoločnosti Altice spochybňujúce uvedené posúdenie. Zistenia v bodoch 284 až 290 napadnutého rozsudku nie sú v prejednávanom odvolaní sporné. Altice namieta len proti zisteniam uvedeným v bodoch 292 a 293, v ktorých sa posudzujú jej argumenty, že predmetnému právnemu ustanoveniu chýba jasnosť a neexistuje precedens.

71.

Ako sa správne konštatuje v bodoch 282, 292 a 293 napadnutého nariadenia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka nedbanlivosti je splnená v prípade, že dotknutý podnik nemôže nevedieť o povahe svojho správania bez ohľadu na to, či by si uvedomoval, že porušuje pravidlá Únie alebo nie. ( 50 ) Skutočnosť, že takéto správanie s rovnakými črtami nebolo ešte v minulosti skúmané, neznamená, že voči podniku nemožno vyvodiť zodpovednosť za podieľaní sa na takomto správaní. ( 51 )

72.

Altice tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 296 ZFEÚ a článok 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, keď dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie obsahovalo dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o výšku pokút podľa článku 7 ods. 1 a článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Odôvodnenie uvedené v bodoch 297 až 362 napadnutého rozhodnutia, a to najmä – ako bolo vysvetlené počas pojednávania – v bodoch 314 až 324, je preto nedostatočné a protirečivé. Všeobecný súd mal vysvetliť, prečo nemusel posúdiť výšku každej pokuty samostatne, pokiaľ Komisia mala možnosť uložiť za porušenie uvedených ustanovení dve samostatné pokuty.

75.

Komisia sa domnieva, že Súdny dvor by mal tento argument vyhlásiť sa neprípustný, pretože nie je v súlade s požiadavkou, že v odvolaní sa musia presne určiť napadnuté prvky rozsudku, ktorých zrušenie Altice navrhuje, ako aj právne argumenty, ktoré konkrétne predkladá na podporu tohto návrhu. ( 54 )

b) Posúdenie

76.

Komisia správne poukazuje na to, že argument spoločnosti Altice je stručný. Napriek tomu obsahuje dostatočné podrobnosti, ktoré Komisii umožňujú sa proti nemu brániť a Súdnemu dvoru, aby ho posúdil.

80.

Všeobecný súd preto zvážil spoločné prvky porušení spoločne a líšiace sa prvky posúdil samostatne. To, že Všeobecný súd zaujal tento prístup, bolo primerané. Nie je v rozpore s jeho záverom, že Komisia mala možnosť uložiť dve pokuty. Pri neexistencii podrobných usmernení pre výpočet pokút, v ktorých by bola stanovená napríklad váha prisudzovaná trom rôznym kritériám a východiskové body alebo multiplikačné faktory pre jeden alebo viacero z nich, bol Všeobecný súd oprávnený potvrdiť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tomto bode ako dostatočné. ( 56 )

81.

3. Tretia časť: rozdiely medzi porušeniami premietnuté do výšky pokút

a) Zhrnutie argumentov

82.

Altice tvrdí, že body 320 až 324 napadnutého rozsudku obsahujú nesprávne právne posúdenie v tom, že sa v nich tvrdí, že článok 14 ods. 3 nariadenia č. 139/2004 môže viesť k uloženiu dvoch samostatných pokút v rovnakej výške za dve údajne samostatné porušenia, a to napriek ich odlišnej povahe, závažnosti a trvaniu. Altice sa domnieva, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je menej závažné než porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia v tom, že prvé je jednorazové a druhé trvalé. V bode 343 napadnutého rozsudku sa nevysvetľuje, prečo nie je možné porovnať trvanie týchto dvoch porušení. Toto zistenie navyše predstavuje nesprávne právne posúdenie, keďže nariadenie č. 139/2004 neobsahuje nič, čo by ho podporovalo. Ak je pokuta vo výške 62250000 eur primeraná za porušenie, ktoré trvalo 137 dní, pokuta za porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ktoré trvalo len jeden deň, by nemala byť vyššia ako 450000 eur.

83.

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

Pokiaľ ide o údajné nedostatočné odôvodnenie v bode 343 napadnutého rozsudku, v tomto bode, ktorý sa nachádza v oddiele, v ktorom sa posudzuje, či boli pokuty nezákonné vzhľadom na zásadu proporcionality, sa uvádza, že takéto porovnanie je nemožné, pretože „[jednorazové] porušenie nemá trvanie“. Hoci je toto odôvodnenie stručné, vysvetľuje rozhodnutie Všeobecného súdu v tejto otázke a umožňuje vzniesť proti nemu námietku v odvolacom konaní, ako to urobila Altice.

87.

Vo svojej vecnej námietke proti tomuto zisteniu Altice tvrdí, že nič v nariadení č. 139/2004, predovšetkým v jeho článku 4 ods. 1, článku 7 ods. 1 alebo článku 14 ods. 2, záver Všeobecného súdu nepodporuje. S vyššie uvedeným nesúhlasím. Ako sa vysvetľuje v bode 17 vyššie, požiadavka stanovená v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 oznámiť koncentráciu je procesnou povinnosťou, ktorá vzniká, keď sú splnené dve podmienky stanovené v uvedenom ustanovení. Preto je správne konštatovať, že porušenie tohto ustanovenia je jednorazové a nemá trvanie, preto nie je možné porovnávať ho s porušením článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, pretože, ako uznáva aj Altice, druhé uvedené porušenie trvanie má. Vzhľadom na tento záver nemôže jej argument, že pokuta za porušenie článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia by sa mala znížiť na 450000 eur, obstáť. ( 62 )

4. Štvrtá časť: primeranosť pokút, samostatne a kumulatívne

a) Zhrnutie argumentov

88.

91.

Podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 maximálna pokuta nesmie byť vyššia ako 10 % celkového obratu podniku. Komisia poukazuje na to, že pokuty, ktoré uložila spoločnosti Altice, predstavovali 0,5 % jej celkového obratu v roku predchádzajúcom prijatiu napadnutého rozhodnutia. Altice nespochybnila presnosť ani relevantnosť toho, že Komisia túto úvahu zohľadnila vo svojom posúdení primeranosti pokuty vzhľadom na požiadavku odstrašovania. Je zrejmé, že minulé pokuty za podobné porušenia nemali na Altice odstrašujúci účinok, takže jej argument, že uloženie značne vyšších pokút je neprimerané, nemôže obstáť. Ani predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže. ( 65 )

92.

94.

Vo svetle všetkého uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol šiesty odvolací dôvod, a tým aj celé odvolanie.

IV. O trovách

95.

Podľa článku 138 ods. 1 a ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s článkom 184 ods. 1 a 2 tohto rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté úspešným účastníkom konania.

96.

99.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

–

odvolanie sa zamieta,

–

Altice Group Lux, Sàrl, predtým New Altice Europe, BV, v likvidácii, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii,

( 5 ) Články 1 až 4 napadnutého rozhodnutia.

( 6 ) Odôvodnenia 479 až 491 napadnutého rozhodnutia.

( 7 ) Rozsudok z 22. septembra 2021, Altice Europe/Komisia ( T‑425/18 , EU:T:2021:607 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

( 8 ) Ú. v. EÚ L 395, 1989, s. 1 ; Mim. vyd. 08/003, s. 40.

( 9 ) V nariadení č. 139/2004 sa stanovujú viaceré odchýlky od oznamovacej povinnosti a povinnosti zdržať sa konania a výnimky z nich, ktoré pre prejednávané odvolanie nie sú relevantné.

( 10 ) Článok 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva ( Ú. v. ES L 319, 1974, s. 1 ; Mim. vyd. 07/001, s. 61).

( 17 ) Rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia ( C‑10/18 P , EU:C:2020:149 , body 101 , 102 až 109 ).

( 18 ) Pozri dvadsiate prvé a dvadsiate šieste odôvodnenie nariadenia č. 4064/89. Pozri aj rozsudky z 31. mája 2018, Ernst & Young ( C‑633/16 , EU:C:2018:371 , body 41 a 42 a citovaná judikatúra) (ďalej len „rozsudok vo veci Ernst & Young), a zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia ( C‑10/18 P , EU:C:2020:149 , bod 109 ).

( 19 ) Bod 51 napadnutého rozsudku.

( 20 ) Body 51 až 67 napadnutého rozsudku venované námietke nezákonnosti.

( 21 ) Rozumiem tomu tak, že Altice nenamieta proti bodom 326 až 330 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o uplatnenie nemeckej zásady započítania („Anrechnungsprinzip“).

( 22 ) Súdny dvor rozhodol, že zásada ne bis in idem sa neuplatňuje vtedy, keď ten istý orgán uloží pokuty za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 v jednom rozhodnutí, čo sa stalo aj v prejednávanej veci (rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia C‑10/18 P , EU:C:2020:149 , bod 78 ). Keď bola Altice požiadaná, aby sa k tomuto rozsudku vyjadrila, informovala Všeobecný súd, že už ďalej neuplatňuje svoj odvolací dôvod založený na zásade ne bis in idem .

( 29 ) Rozsudok vo veci Ernst & Young (body 43 a 44).

( 30 ) Rozsudok vo veci Ernst & Young (body 45 až 47 a 52).

( 31 ) Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1 , body 18 až 21 a 61 (ďalej len „oznámenie o právomoci“).

( 32 ) Body 77 a 84 in fine napadnutého rozsudku.

( 33 ) Bod 87 napadnutého rozsudku.

( 34 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 41 ) Vec COMP/M.3858 – Lehman Brothers/SCG/Starwood/Le Meridien z 20. júla 2005, body 7 až 10. Druhé rozhodnutie o fúzii, na ktoré sa odkazuje v poznámke pod čiarou č. 22 oznámenia o právomoci (vec IV/M.126 – Accor/Wagon‑Lits z 28. apríla 1992) nie je dostatočne podrobné na to, aby sa z neho mohli vyvodiť užitočné závery na účely prejednávaného odvolania.

( 42 ) Rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia ( C‑44/16 P , EU:C:2017:357 , body 30 a 31 a citovaná judikatúra).

( 43 ) Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205.

( 44 ) Rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia ( C‑44/16 P , EU:C:2017:357 , body 30 a 31 a citovaná judikatúra).

( 45 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri odôvodnenia 477 a 478 napadnutého rozhodnutia.

( 46 ) Bod 226 napadnutého rozsudku.

( 53 ) Je to v súlade s prístupom prijatým v bodoch v bodoch 364 až 368 napadnutého rozsudku.

( 54 ) Rozsudok z 9. novembra 2017, TV2/Danmark/Komisia ( C‑649/15 P , EU:C:2017:835 , bod 34 a citovaná judikatúra).

( 55 ) Rozsudok z 10. marca 2016, HeidelbergCement/Komisia ( C‑247/14 P , EU:C:2016:149 , bod 16 a citovaná judikatúra).

( 56 ) Pozri analogicky rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia ( C‑295/12 P , EU:C:2014:2062 , bod 181 a citovaná judikatúra), a z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia ( C‑194/14 P , EU:C:2015:717 , body 68 a 69 a citovaná judikatúra).

( 57 ) Pozri na tento účel návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Ernst & Young ( C‑633/16 , EU:C:2018:23 , body 44 až 45 ). Komisia uložila symbolické pokuty vo veci IV/M.920, Samsung/AST, rozhodnutie Komisie z 18. februára 1998, a vo veci IV/M.969, A.P. Møller, rozhodnutie Komisie z 10. februára 1999. Vo veci COMP/M.4994, Electrabel/Compagnie Nationale du Rhône, z 10. júna 2009 a vo veci COMP/M.6850, Marine Harvest/Morpol, z 30. septembra 2013, Komisia uložila pokuty v celkovej výške 20 miliónov eur.

( 58 ) Obe tieto okolnosti sú v protiklade k situácii týkajúcej sa porušenia článku 101 ZFEÚ.

( 65 ) Pozri analogicky rozsudok zo 7. júna 2007, Britannia Alltoys & Chemicals/Komisia ( C‑76/06 P , EU:C:2007:326 , bod 60 a citovaná judikatúra).

( 66 ) Pozri bod 86 vyššie.

( 67 ) Body 350, 354, 355 a 363 napadnutého rozsudku.

( ) Pozri bod 47 vyššie.