C-758/21

62021CC0758

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 30. marca 2023 ( 1 )

Vec C‑758/21 P

Ryanair DAC,

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

2.

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 1 až 39 napadnutého rozsudku. Na účely prejednávaného odvolania ich možno zhrnúť takto.

3.

Ryanair je letecká spoločnosť a AMS je jej dcérska spoločnosť, ktorá poskytuje riešenia v oblasti marketingovej stratégie, pričom podstata jej činnosti spočíva v predaji reklamného priestoru na webovom sídle spoločnosti Ryanair. Letisko Klagenfurt (Rakúsko; ďalej len „letisko“) sa nachádza na okraji mesta Klagenfurt, ktoré je hlavným mestom spolkovej krajiny Korutánsko. Vlastníkom a prevádzkovateľom letiska je Kärntner Flughafen Betriebsgesellschaft mbH (ďalej len „KFBG“). Konečnými vlastníkmi akcií spoločnosti KFBG vždy boli orgány verejnej moci alebo verejnoprávne subjekty. KFBG má stopercentnú dcérsku spoločnosť Destinations Management GmbH (ďalej len „DMG“), ktorá poskytuje letisku rôzne služby. DMG najmä poskytovala poradenstvo s cieľom prilákať letecké spoločnosti na letisko a uzavrela viaceré dohody, podľa ktorých letecké spoločnosti dostali značné finančné sumy za poskytovanie marketingových služieb.

4.

6.

Po tretie DMG a AMS uzavreli ďalšiu dohodu o marketingu (ďalej len „DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a AMS“). Táto dohoda, ktorá nadobudla účinnosť v ten istý deň na obdobie piatich rokov, stanovovala možnosť predĺženia na ďalších päť rokov. Podľa tejto dohody DMG poverila spoločnosť AMS, aby najneskôr k 1. máju 2002 za ročné poplatky zriadila a prevádzkovala dva odkazy na webovom sídle www.ryanair.com na webové sídla podľa výberu spoločnosti DMG s cieľom vyzdvihnúť atrakcie spolkovej krajiny Korutánsko. Táto dohoda tiež stanovovala, že AMS môže poskytovať aj ďalšie služby.

7.

Po štvrté bol uzavretý sprievodný list k DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV (ďalej len „sprievodný list z roku 2002“), ktorý nadobudol účinnosť v ten istý deň. Bolo dohodnuté, že v súvislosti s DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV bude splatná ďalšia platba za ďalšie a intenzívnejšie marketingové opatrenia v rámci trvania dohody medzi spoločnosťami DMG a LV, ktorú DMG uhradí spoločnosti LV.

8.

DLS z roku 2002, DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV v zmenenom znení a DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a AMS (spolu len ako „dohody z roku 2002“) prestali platiť 29. októbra 2005, keď Ryanair ukončila poskytovanie služieb osobnej leteckej prepravy medzi letiskom a letiskom London Stansted.

12.

Komisia po tom, čo jeden konkurent spoločnosti Ryanair v európskom sektore osobnej leteckej prepravy predložil sťažnosť, v ktorej uviedol, že okrem iného spolková krajina Korutánsko, mesto Klagenfurt, Kärnten Werbung Marketing & Innovations management GmbH a letisko Klagenfurt prostredníctvom spoločnosti KFBG poskytli spoločnosti Ryanair neoprávnenú štátnu pomoc, 11. októbra 2007 postúpila túto sťažnosť Rakúskej republike a požiadala o ďalšie informácie. Komisia si listami z 15. novembra 2010 a 24. marca 2011 vyžiadala ďalšie informácie od Rakúska. Komisia si 8. apríla 2011 vyžiadala od spoločnosti Ryanair ďalšie informácie, ktoré boli potom postúpené Rakúsku, ktoré následne poskytlo svoje pripomienky.

13.

Komisia 22. februára 2012 informovala Rakúsko o svojom rozhodnutí o začatí vyšetrovacieho konania stanoveného v článku 108 ods. 2 ZFEÚ okrem iného v súvislosti s dohodami z rokov 2002 a 2006 so spoločnosťou Ryanair. ( 3 )

14.

Právny zástupca spoločnosti Ryanair listami z 29. mája 2012 a 20. júla 2012 požiadal okrem iného o prístup k správnemu spisu, ktorý Komisia odmietla.

II. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

18.

Ryanair, AMS a FR Financing na prvom stupni uviedli na podporu svojej žaloby šesť žalobných dôvodov a 24. augusta 2018 podali návrh na vykonanie dôkazov, v ktorom požiadali, aby Komisia predložila určité dokumenty. Dňa 25. septembra 2020 títo účastníci konania predložili dva dokumenty ako dodatočné dôkazy (teda po skončení písomnej časti konania). Týmito dvoma dokumentmi bola tabuľka s odhadmi príjmov zo služieb, ktoré nesúvisia s leteckou dopravou, na odlietajúceho cestujúceho za dohody o letiskových službách a dohody o marketingových službách, ktorú vypracovalo letisko (príloha E.1), a úplná verzia údajov o nákladoch v správe spoločnosti Oxera, ktorá bola ekonomickým poradcom spoločnosti Ryanair, z 3. novembra 2014 (príloha E.2).

19.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že tieto dôkazy sú neprípustné, keďže žalobkyne na prvom stupni neodôvodnili oneskorené predloženie týchto dodatočných dôkazov podľa článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (ďalej len „rokovací poriadok“). Všeobecný súd tiež zamietol všetky uvedené žalobné dôvody ako nedôvodné, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

III. Posúdenie

22.

Článok 85 rokovacieho poriadku upravuje rôzne fázy, v ktorých možno predložiť dôkazy a návrhy dôkazov. Článok 85 ods. 1 stanovuje: „Dôkazy a návrhy dôkazov sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení“ ( všeobecné pravidlo ). Článok 85 ods. 2 stanovuje: „Hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“ ( odchýlka ). Článok 85 ods. 3 stanovuje: „Hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“ ( výnimka ).

23.

Súdny dvor už rozhodol, že tieto pravidlá zohľadňujú zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako aj právo na spravodlivý proces v záujme riadneho výkonu spravodlivosti. ( 4 ) Súdny dvor tiež rozhodol, že „súdy [Únie]… majú právomoc preskúmať dôvodnosť omeškania s predložením týchto dôkazov alebo návrhov na vykonanie dôkazov, ako aj prípadne obsah týchto návrhov, a ak toto omeškanie s predložením nie je dostatočne právne odôvodnené alebo dôvodné, má právomoc ich odmietnuť“ ( 5 ).

24.

Táto pasáž sa týkala článku 85 ods. 2 rokovacieho poriadku a judikatúra, ktorú v nej Súdny dvor citoval, sa vzťahovala na zodpovedajúce ustanovenie predchádzajúceho rokovacieho poriadku. ( 6 )

28.

Z judikatúry Gaki‑Kakouri vyplýva, že pripustenie oneskorene predložených dôkazov predstavuje výnimku. Okrem toho zo samotného znenia článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku vyplýva, že prináleží účastníkom konania, ktorí chcú predložiť také dôkazy, aby dostatočne odôvodnili omeškanie s ich predložením.

29.

V rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, teda Všeobecný súd nie je vždy povinný pripustiť oneskorene predložené dôkazy, pokiaľ nepreukáže, že odmietnutie takých dôkazov je nevyhnutné z „naliehavých dôvodov“ (teda z dôvodu zásady kontradiktórnosti alebo spravodlivého konania na Všeobecnom súde).

30.

Toto omeškanie musia naopak odôvodniť samotní účastníci konania.

34.

V konaní na prvom stupni odvolateľky v súvislosti s tabuľkou príjmov zo služieb, ktoré nesúvisia s leteckou dopravou, získanou od letiska v podstate tvrdili, že Komisia vo svojej duplike odkázala na túto tabuľku. Pokiaľ ide o ich návrh na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, vysvetľujú, že získanie informácií od letiska bolo zložité a trvalo veľmi dlho, lebo tieto informácie boli zastarané, na letisku sa zmenil personál a kríza COVID‑19 ovplyvnila tak personál letiska, ako aj odvolateľky a ich právnych zástupcov. Odvolateľky uviedli, že tieto informácie získali až „v posledných dňoch“.

35.

Podľa môjho názoru je zrejmé – ako možno vyvodiť z už citovanej judikatúry –, že odvolateľky by mali byť schopné predložiť nejaké dôkazy, ktoré preukážu, že sa pokúsili získať túto tabuľku od letiska včas a že v tejto súvislosti sústavne zasielali letisku upomienky, a to najmä po tom, keď im boli doručené pripomienky Komisie k novým dôkazom (zo 14. októbra 2020), v ktorých Komisia okrem iného tvrdila, že toto omeškanie nie je odôvodnené, lebo vysvetlenia sa nedajú overiť. Vzhľadom na to, že od predloženia dupliky Komisie (25. februára 2019) do pojednávania (29. septembra 2020), uplynula taká dlhá doba, odvolateľky mali predložiť nejaké dôkazy takého typu, aký som uviedla vyššie, s cieľom preukázať, že boli schopné podložiť svoje odôvodnenie podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku.

36.

Treba poukázať na to, že odvolateľky nepredložili také dôkazy ani vo fáze odvolania.

40.

Stačí poukázať na to, že prejednávaná vec z vecného hľadiska nie je objektívne porovnateľná s uvedenou vecou aspoň zo štyroch hľadísk, keďže i) odôvodnenie oneskoreného predloženia dôkazov je odlišné, ii) povaha sporných dokumentov je odlišná, iii) konania sú odlišné a iv) postavenie žalobcu je odlišné. Pokiaľ ide o bod i), Qualcomm sa opierala nielen o článok 85 ods. 3 rokovacieho poriadku, ale tiež tvrdila, že v uvedenej veci sa má článok 85 ods. 3 vykladať „s prihliadnutím na článok 92 ods. 7 rokovacieho poriadku“ (právo na vykonanie dôkazu opaku a právo navrhnúť doplnenie vykonaného dokazovania tým nie sú dotknuté). Hoci prístup, ktorý Všeobecný súd použil vo veci Qualcomm, považujem za presvedčivý, stačí uviesť, že odvolateľky v prejednávanej veci (na prvom stupni ani vo fáze odvolania) neuviedli také tvrdenie ani výslovne či implicitne neuviedli takú argumentáciu, a to aj napriek tomu, že samotná Komisia sa výslovne zaoberala článkom 92 ods. 7 a tvrdila, že toto ustanovenie sa neuplatní. Čo sa týka bodu ii), z uvedeného rozsudku vyplýva, že Qualcomm mala objektívne dôvody, pre ktoré nemohla získať sporné dokumenty, a Všeobecný súd v uvedenom rozsudku (body 134 až 153) podrobne vysvetlil, že predloženie doplňujúcich dôkazov ako celku po skončení písomnej časti konania bolo „odôvodnené výnimočnými okolnosťami“, a preto bolo prípustné. Pokiaľ ide o bod iii), vec Qualcomm súvisí s právom hospodárskej súťaže, zatiaľ čo prejednávaná vec sa týka štátnej pomoci (pozri bod 94 nižšie). Čo sa týka bodu iv), príjemca vo veci týkajúcej sa štátnej pomoci nie je žalovaným v konaní na Všeobecnom súde.

44.

Súdny dvor v uvedenej veci v podstate konštatoval, že Všeobecný súd správne poznamenal, že v súlade s článkom 63 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 ( 15 ) nemôže opätovne preskúmať skutkové okolnosti vzhľadom na dôkazy, ktoré boli po prvý raz uvedené v konaní na tomto súde. Účelom konaní na Všeobecnom súde je preskúmať zákonnosť rozhodnutí odvolacích senátov EUIPO v zmysle tohto ustanovenia a táto zákonnosť sa musí posudzovať vzhľadom na informácie, ktoré mali odvolacie senáty k dispozícii v čase prijímania týchto rozhodnutí (body 40 a 41 uznesenia Wilfer/ÚHVT).

45.

Súdny dvor ďalej poukázal na to, že je nesporné, že znalecký posudok a vyobrazenia ochranných známok Únie a národných ochranných známok, ktoré žalobca označil ako dôkazy, boli predložené po prvý raz v konaní na Všeobecnom súde a neboli predložené odvolaciemu senátu EUIPO. Všeobecný súd ich preto správne odmietol ako neprípustné. Týmto odmietnutím preto nebolo porušené právo žalobcu byť vypočutý (bod 42 uznesenia Wilfer/ÚHVT).

46.

Napokon Súdny dvor poznamenal, že z návrhu na začatie konania na Všeobecnom súde ani z napadnutého rozsudku nevyplýva, že odvolateľ na účely preukázania prípustnosti týchto dôkazov v konaní na tomto súde tvrdil, že odvolací senát porušil zásadu, podľa ktorej má preskúmať skutkový stav z úradnej moci (bod 43 uznesenia Wilfer/ÚHVT).

1. O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

49.

Odvolateľky tvrdia, že podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2015/1589 ( 16 ) sa opatrenie Komisie, teda žiadosť o informácie, musí týkať konkrétneho predmetu vyšetrovania. Všeobecný súd nesprávne uplatnil ustálenú judikatúru, podľa ktorej je podmienkou prerušenia premlčacej doby podľa tohto ustanovenia, aby sa žiadosť o informácie týkala konkrétneho opatrenia. Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd tiež porušil zásady legitímnych očakávaní a právnej istoty.

50.

Komisia vo svojom rozhodnutí o začatí konania z 22. februára 2012 uviedla, že na základe informácií, ktoré mala k dispozícii, sa rozhodla vo vzťahu k dotknutým spoločnostiam preskúmať „dohody z roku 2002 so spoločnosťou Ryanair“ a „dohody z roku 2006 so spoločnosťou Ryanair“. Pokiaľ ide o dohody z roku 2002, je zrejmé, že existovala dohoda o spolupráci medzi spoločnosťami KFBG a Ryanair z 22. januára 2002 a dohoda o marketingu medzi spoločnosťami DMG a LV, a to tiež z 22. januára 2002. Čo sa týka rozhodnutia Komisie z 23. júla 2014, ktorým Komisia rozšírila formálne vyšetrovacie konanie, z tohto rozhodnutia vyplýva, že uvedené rozšírenie sa vzťahovalo aj na dohodu o marketingu uzavretú medzi spoločnosťami DMG a AMS z 22. januára 2002 a „dodatok k dohode o marketingu medzi spoločnosťami DMG a LV“, a to tiež z toho istého dňa.

52.

Všeobecný súd následne v napadnutom rozsudku (body 73 až 77) preskúmal jednotlivé skutočnosti a žiadosti o informácie, ktoré boli zaslané rakúskym orgánom a spoločnosti Ryanair pred začatím formálneho vyšetrovacieho konania, a z toho vyvodil, že všetky žiadosti, ktoré preskúmala, sa vzťahovali aj na DMS z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a AMS a dodatok z roku 2002 medzi spoločnosťami DMG a LV, a preto to boli opatrenia, ktoré mohli prerušiť premlčaciu dobu stanovenú v nariadení 2015/1589.

53.

Všeobecný súd ďalej v bodoch 77 až 79 tohto rozsudku konštatoval, že rôzne časti sporného rozhodnutia preukazujú, že DLS z roku 2002 a „dohody o marketingu uzavreté v roku 2002“ boli neoddeliteľne prepojené, takže premlčacia doba skutočne bola prerušená žiadosťou o informácie, ktorú preskúmal Všeobecný súd.

57.

Zdá sa však, že Súdny dvor ešte výslovne neobjasnil, aké presné majú byť informácie, ktoré musí obsahovať opatrenie prijaté Komisiou v zmysle článku 17 (ako je žiadosť o informácie), aby došlo k prerušeniu tejto doby.

58.

V tejto súvislosti Všeobecný súd zatiaľ len konštatoval, že „jednoduchosť [žiadosti o informácie] nemá za následok stratu jej právneho účinku ako opatrenia, ktoré môže prerušiť premlčaciu dobu stanovenú v [súčasnom článku 17 nariadenia 2015/1589]“ ( 19 ).

59.

To vyvoláva otázku, či – ako tvrdia odvolateľky – Všeobecný súd podal príliš široký výklad pojmu „opatrenie“, ktoré môže predstavovať úkon, ktorý prerušuje premlčaciu dobu stanovenú v článku 17 nariadenia 2015/1589.

63.

Po druhé účelom premlčacej doby je zaručiť právnu istotu (pozri odôvodnenie 26 nariadenia 2015/1589), a to najmä v prípadoch, keď poskytnutie neoprávnenej pomoci dlho nebolo zistené. K tomu môže dôjsť napríklad v prípadoch, keď si členský štát neuvedomil, že určité opatrenie možno považovať za štátnu pomoc. ( 20 ) Okrem toho v právnickej literatúre sa ako ďalší účel premlčacej doby uvádza ochrana hospodárskej súťaže. ( 21 )

64.

Na jednej strane predmetné opatrenie musí byť dostatočne konkrétne, aby sa Komisii nepriznala neobmedzená miera voľnej úvahy, s cieľom predísť situácii, v ktorej je možné pravidelne zasielať štandardizované žiadosti o informácie členským štátom a príjemcom, a tak ľahko obísť desaťročnú premlčaciu dobu. Taký výklad by – ako odvolateľky správne uvádzajú – porušoval ochranu legitímnych očakávaní a právnu istotu príjemcu pomoci (a členského štátu). ( 22 ) Podľa môjho názoru treba tiež vziať do úvahy, že už desať rokov, počas ktorých možno očakávať uplatnenie prípadných nárokov na vrátenie pomoci, je pre každú spoločnosť (alebo členský štát) dosť dlhá doba. Táto neistota tiež predstavuje pre každú spoločnosť ekonomickú záťaž.

65.

Na druhej strane Komisia potrebuje dostatočne dlhú dobu na to, aby mohla uskutočniť svoje vyšetrovanie. Nemožno vyžadovať, aby bolo opatrenie, ktoré sa má preskúmať podľa právnych predpisov týkajúcich sa štátnej pomoci, úplne konkrétne. Pre Komisiu by to predstavovalo príliš veľkú prekážku. Každé vyšetrovanie sa na začiatku vyznačuje informačnou medzerou medzi členským štátom alebo príjemcom a Komisiou.

69.

Vzhľadom na požiadavku týkajúcu sa „nevyhnutnosti“ uvedenú v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 súdy Únie objasnili, že Komisia môže požadovať len oznámenie informácií, ktoré jej umožnia overiť jej domnienky týkajúce sa porušení, ktoré odôvodňujú vedenie vyšetrovania a sú uvedené v žiadosti o informácie. ( 25 )

70.

Musí existovať súvislosť medzi informáciami požadovanými Komisiou a prešetrovaným porušením. Komisia musí dôvodne predpokladať, že tieto informácie jej pomôžu určiť existenciu údajného porušenia. ( 26 )

71.

„Nevyhnutnosť“ žiadosti o informácie musí byť uvedená v jej odôvodnení. Pokiaľ ide o účel žiadosti o informácie, Komisia musí jasne, presne a jednoznačne identifikovať údajné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré má v úmysle preskúmať. ( 27 )

75.

Podľa môjho názoru je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na to, že prerušenie premlčacej doby stanovené v článku 17 ods. 2 nariadenia 2015/1589 predstavuje výnimku z desaťročnej premlčacej doby stanovenej v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, treba ho vykladať reštriktívne.

76.

Okrem toho, ako bolo uvedené vyššie, podľa článku 17 ods. 2 na to, aby písomná žiadosť o informácie zaslaná Komisiou spôsobila prerušenie premlčacej doby v súlade s týmto nariadením, táto žiadosť musí byť zaslaná „v súvislosti s neoprávnenou pomocou“ a podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003, ktorý možno uplatniť analogicky, musia byť žiadosti o informácie „nevyhnutné“.

77.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu judikatúry, žiadosť o informácie je „nevyhnutná“ v zmysle článku 11 ods. 1 nariadenia č. 17 ( 30 ), teda ustanovenia, ktoré predchádzalo článku 18 nariadenia č. 1/2003, ak „sa možno oprávnene domnievať, že súvisí s údajným porušením“ ( 31 ).

81.

Treba poukázať na to, že prístup, ktorý som opísala vyššie, už bol uplatnený v judikatúre súdov Únie, v ktorej sa rozoberalo, či žiadosti o informácie zaslané Komisiou podľa nariadenia č. 17 mohli viesť k prerušeniu premlčacej doby stanovenej podľa nariadenia (EHS) č. 2988/74. ( 33 )

82.

V prejednávanej veci Všeobecný súd preskúmal znenie všetkých štyroch žiadostí o informácie, otázok položených Komisiou, ako aj odpovedí poskytnutých spoločnosťou Ryanair. Všeobecný súd potom preskúmal kritériá umožňujúce určiť, či jednotlivé dohody, „v súvislosti s ktorými“ možno vykonať posúdenie zákonnosti, boli dostatočne konkretizované. Domnievam sa, že žiadosti o informácie v prejednávanej veci spĺňajú podmienky na prerušenie premlčacej doby. Neboli nejasné a ich účelom bolo získať nevyhnutné informácie v súvislosti s údajnou pomocou.

83.

S tým priamo súvisí otázka, za akých podmienok sa možno domnievať, že dohody sú neoddeliteľne prepojené. To je relevantné na účely určenia, či sa má konštatovať, že skutočnosť, že dve dohody boli konkrétne uvedené, zatiaľ čo ďalšie dve neboli uvedené, nie je dostatočne presná, a teda nesúvisí so dohodami, ktoré neboli spomenuté.

87.

Domnievam sa, že riešenie, ktoré som navrhla vyššie, vyplýva z výkladu nariadenia 2015/1589 a neznamená, že Komisia má neobmedzenú mieru voľnej úvahy, a tiež nestanovuje nedosiahnuteľné požiadavky týkajúce sa vyšetrovania vedeného touto inštitúciou. Vytvára tak rovnováhu medzi ochranou právnej istoty a obnovením efektívnej súťaže ako dvoma protichodnými zásadami zakotvenými v tomto nariadení (odôvodnenia 25 a 26).

88.

Z toho vyplýva, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

2. O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

89.

Ako sa správne uvádza v bode 80 napadnutého rozsudku, Súdny dvor už jasne konštatoval, že „sa nevyžaduje, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku [296 ZFEÚ], sa musí posudzovať nielen vzhľadom na jeho znenie, ale aj vzhľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť“ ( 36 ).

93.

Keďže „kontext“ zjavne zahŕňa aj všetku korešpondenciu, tvrdenie odvolateliek založené na nesprávnom uplatnení judikatúry týkajúcej sa článku 296 ZFEÚ je v prejednávanej veci nedôvodné.

94.

Treba pripomenúť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci je konaním začatým proti členskému štátu, ktorý je zodpovedný za poskytnutie pomoci, a dotknuté osoby (vrátane príjemcu) nemôžu žiadať o kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, na ktorú má nárok tento členský štát. ( 37 )

95.

Odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd skreslil jasný zmysel dôkazov, ktoré mu boli predložené, keď posudzoval, či Komisia v súlade s právom uplatnila takzvané „kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve“, pri rozhodovaní o tom, či odvolateľky boli zvýhodnené v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Konkrétne tvrdia, že Všeobecný súd skreslil dôkazy týkajúce sa: i) bezpečnostného poplatku stanoveného v dohode o letiskových službách medzi letiskom a spoločnosťou Ryanair, ii) odhadu prírastkových prevádzkových nákladov, ktoré mohlo letisko očakávať (bezpečnostná marža), a iii) koeficientu zaťaženia, z ktorého Komisia vychádzala pri vykonávaní svojho posúdenia ziskovosti ex ante .

98.

Je potrebné posúdiť, či Všeobecný súd skreslil okolnosti, ktoré uviedli odvolateľky, v zmysle judikatúry Súdneho dvora ( 38 ), a ak áno, či toto skreslenie poznačilo záver Všeobecného súdu, podľa ktorého Komisia v podstate založila svoje konštatovanie existencie zvýhodnenia na informáciách a údajoch, ktoré boli dostatočné a hodnoverné.

99.

Nestačí však, aby odvolateľky „uviedli všetky relevantné miesta spisu, ktoré umožňujú Súdnemu dvoru dospieť k záveru, že došlo k protiprávnemu skresleniu“, keďže skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. ( 39 )

1. Bezpečnostný poplatok

103.

Všeobecný súd totiž založil svoj záver na vysvetlení Komisie, podľa ktorého rakúske orgány dvakrát potvrdili, že bezpečnostný poplatok bol nakoniec vrátený spoločnosti Ryanair.

104.

Všeobecný súd v bode 332 napadnutého rozsudku v tejto súvislosti len poznamenal, že Komisia si od dotknutého členského štátu starostlivo vyžiadala relevantné informácie, ktoré umožnili Všeobecnému súdu určiť, či bol bezpečnostný poplatok skutočne vrátený spoločnosti Ryanair.

105.

Domnievam sa, že Všeobecný súd bol oprávnený dospieť k záveru, že Komisia si splnila povinnosti vykonať starostlivé a nestranné preskúmanie a že sa musela spoľahnúť na informácie poskytnuté Rakúskom a konštatovať, že bezpečnostný poplatok bol na účely analýzy ziskovosti dohôd z roku 2006 prírastkovým nákladom pre letisko.

Pokiaľ ide o bezpečnostnú maržu, ktorú rakúske orgány pripočítali k hodnotám, ktoré sa použili ako základ na výpočet prírastkových prevádzkových nákladov relevantných na účely analýzy ziskovosti dohôd z roku 2002, odvolateľky tvrdia, že zo správy spoločnosti Oxera – ich ekonomického poradcu – z roku 2018 vyplýva, že odhady Komisie týkajúce sa prírastkových nákladov boli nevysvetliteľne vysoké a že Všeobecný súd skreslil dôkazy tým, že (v bodoch 301 a 302 napadnutého rozsudku) nezohľadnil alebo riadne neposúdil túto správu.

109.

Je pravda, že v bodoch 301 a 302, ktoré napádajú odvolateľky, nie je spomenutá správa spoločnosti Oxera z roku 2018.

110.

Z toho však ipso facto nevyplýva, že Všeobecný súd skreslil tento dokument. Skôr sa domnievam, že odvolateľky sa svojou argumentáciou v skutočnosti usilujú spochybniť význam, ktorý Všeobecný súd pripísal tvrdeniam Komisie na rozdiel od tvrdení odvolateliek. To však znamená, že odvolateľky sa domáhajú opätovného posúdenia skutkových okolností a dôkazov, čo je v odvolacom konaní neprípustné.

111.

Koeficient zaťaženia bol relevantný pre analýzu ziskovosti ex ante týkajúcu sa dohôd z roku 2002. V spornom rozhodnutí bol použitý koeficient zaťaženia 70 %, ktorý odvolateľky považujú za príliš nízky. Tvrdia, že i) DLS z roku 2002 stanovujú cieľový koeficient zaťaženia 76 %, ii) Komisia vo svojej analýze dohôd z roku 2006 použila vyšší koeficient zaťaženia 85 %, iii) zo sporného rozhodnutia vyplynulo, že letisko začalo prevádzkovať civilné lety krátko po svojom založení v roku 1915, a tak získalo „mnoho desaťročí skúseností s civilnou leteckou dopravou“ a iv) zo správy spoločnosti Oxera z roku 2018 vyplynulo, že cieľový koeficient zaťaženia 76 % sa blížil, aj keď bol trochu nižší, koeficientu zaťaženia vo výške približne 80 %, ktorý Ryanair dosiahla vo svojej sieti. Odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že nezohľadnil alebo riadne neposúdil tieto dôkazy a automaticky považoval písomné vyjadrenia Komisie za správne.

114.

Podľa môjho názoru treba tvrdenia odvolateliek zamietnuť z dôvodov podobných tým, ktoré som uviedla vyššie v súvislosti s bezpečnostnou maržou.

115.

Všeobecný súd konštatoval, že v DLS z roku 2002 bol stanovený cieľový koeficient zaťaženia 76% – ako to odvolateľky tvrdia v rámci tohto odvolacieho dôvodu – a že Komisia v spornom rozhodnutí použila koeficient 70%, pričom sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keďže letisko v tej fáze nemalo nijaké skúsenosti s nízkonákladovými leteckými spoločnosťami a že tieto letecké spoločnosti boli v tom čase menej etablované než v súčasnosti.

116.

D.

O štvrtom odvolacom dôvode založenom na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o výšku pomoci, ktorá sa má vymáhať

119.

Odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že tak existenciu, ako aj výšku pomoci treba posudzovať len na základe dôkazov ex ante . Všeobecný súd sa navyše nezaoberal ich tvrdeniami, podľa ktorých by sa mali vykonať úpravy údajov ex ante , pokiaľ ide o „koeficienty, na ktoré má priamo vplyv poskytovateľ“, a namiesto toho poukázal len na „úplne náhodný“ vývoj. Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne vyložil judikatúru (ktorá Komisii nebráni vo vykonaní takých opráv). Tvrdia, že pochybenie Všeobecného súdu vyplýva zo zámeny pojmov „poskytnutie“ a „vyplatenie“ pomoci.

120.

Zdá sa, že odvolateľky de facto spochybňujú základ kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, teda otázku, čo by v okamihu uzatvorenia dohôd urobil obozretný súkromný investor v trhovom hospodárstve.

124.

V tejto súvislosti sa tiež domnievam, že – v rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky – zo znenia už citovaného bodu rozsudku Larko/Komisia jasne vyplýva, že tento rozsudok sa týka tak existencie pomoci, ako aj výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať.

125.

Ako poznamenala Komisia, v argumentácii odvolateliek sa nerozlišujú dva vyššie uvedené typy situácií, čo má za následok, že ich odvolanie je do určitej miery zmätočné. V každom prípade Všeobecný súd v napadnutom rozsudku správne preskúmal obe situácie, na ktoré odvolateľky poukazujú („marketingové poplatky skutočne vyplatené spoločnosti Ryanair alebo spoločnostiam LV a AMS počas relevantného obdobia“ a „úpravy založené na iných údajoch o príjmoch a výdavkoch ex post , ktoré preukazovali jednoznačné nadhodnotenie nákladov“).

126.

Po prvé Všeobecný súd poukázal na zásady týkajúce sa kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve a – okrem iného v bode 419 napadnutého rozsudku – vysvetlil, že tak existenciu, ako aj výšku pomoci treba posúdiť vzhľadom na stav, ktorý existoval v čase jej poskytnutia. Všeobecný súd, ktorý sa odvolal na túto zásadu, odmietol tvrdenie odvolateliek, že Komisia mala pri výpočte výšky pomoci „opraviť“ prevádzkové náklady letiska pomocou dôkazov ex post , ako je to vysvetlené v bodoch 427 až 429 napadnutého rozsudku.

130.

Po druhé v rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, sa Všeobecný súd správne zaoberal situáciou, keď Rakúsko mohlo upraviť pomoc, ktorá sa má vymáhať, pokiaľ ide o platby príjemcovi, ktoré v skutočnosti neboli zrealizované. Ako Všeobecný súd poznamenal v bode 422 napadnutého rozsudku, Rakúsko počas vyšetrovacieho konania vedeného Komisiou tvrdilo, že určitá dohoda o poskytnutí pomoci v skutočnosti nenadobudla účinnosť, keďže bola nahradená inou dohodou. Rakúsko však nepredložilo nijaké dôkazy na podporu tohto tvrdenia. V dôsledku toho Komisia zaradila spornú dohodu do výpočtu výšky pomoci, ale umožnila Rakúsku, aby upravilo výšku pomoci, ktorá sa má vymáhať, v neskoršej fáze, pokiaľ Rakúsko predloží dôkazy. To je vysvetlené v bodoch 422 a 426 napadnutého rozsudku. Treba poznamenať, že každá taká úprava musí byť založená na dôkazoch, ktoré existovali v čase uzavretia predmetných dohôd.

131.

Treba poukázať na to, že Súdny dvor rozhodol, že „žiadne ustanovenie práva [Únie] nevyžaduje, aby Komisia v rozhodnutí nariaďujúcom vrátenie pomoci, ktorá bola označená za nezlučiteľnú so spoločným trhom, stanovila presnú výšku pomoci, ktorá má byť vrátená. Stačí, ak rozhodnutie Komisie obsahuje údaje umožňujúce jeho adresátovi túto výšku určiť bez neprimeraných ťažkostí“ ( 44 ).

132.

To je zásada, ktorú Všeobecný súd pripomenul v bode 415 napadnutého rozsudku a v bodoch 422 až 426 tohto rozsudku uplatnil na prejednávanú vec.

136.

Pomoc v prejednávanej veci totiž nepredstavovala len „samotné“ prevody finančných súm bez náhrady, ktorých výšku by bolo možné priamo určiť. Naopak išlo o rôzne zložité zmluvné dojednania, prostredníctvom ktorých letisko (a teda orgány verejnej moci) v konečnom dôsledku súhlasilo s vynaložením nákladov – s vynaložením ktorých by súkromný subjekt v trhovom hospodárstve nesúhlasil – v rozsahu, v akom tieto orgány zaplatili za prijaté služby „navyše“ alebo sa vzdali nároku na určité platby (alebo poplatky).

137.

Preto sa domnievam, že Komisia bola oprávnená konštatovať, že tieto sumy treba vypočítať, ako uviedla v odôvodnení 563 sporného rozhodnutia, „na základe zápornej časti predbežných prírastkových tokov (príjmy po odrátaní nákladov) v čase uzavretia transakcie“.

138.

Záväzok použiť štátne prostriedky v prejednávanej veci totiž vznikol práve v tomto okamihu, a preto treba tento okamih použiť na účely určenia výhody, ktorú získali odvolateľky, a v konečnom dôsledku aj výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať.

142.

Okrem toho rozdiel medzi poskytnutím pomoci a jej vyplatením, ktorý sa odvolateľky usilujú preukázať, je podľa všetkého prinajmenšom nepatrný, ak nejde o schému pomoci, ale o individuálnu pomoc.

143.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako neúčinný a v každom prípade nedôvodný.

144.

Vzhľadom na to, že všetky odvolacie dôvody sú nedôvodné, odvolanie treba v celom rozsahu zamietnuť.

( 4 ) Rozsudok zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor ( C‑243/04 P , neuverejnený, EU:C:2005:238 , bod 30 ), ktorý sa týkal zodpovedajúcich ustanovení predchádzajúceho Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

( 5 ) Rozsudok zo 16. septembra 2020, BP/FRA ( C‑669/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:713 , bod 41 ). Súdny dvor v ňom citoval rozsudok zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor ( C‑243/04 P , neuverejnený, EU:C:2005:238 , body 32 a 33 ).

( 6 ) Teda článok 48 ods. 1 bývalého Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

( 7 ) C‑243/04 P , neuverejnený, EU:C:2005:238 , body 32 a 33 .

( 8 ) C‑669/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:713 , bod 47 .

( 9 ) Rozsudok z 15. decembra 2016 ( T‑177/13 , neuverejnený, EU:T:2016:736 , bod 251 ).

( 16 ) Nariadenie Rady z 13. júla 2015 stanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] ( Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9 ).

( 17 ) Pokiaľ ide o článok 15 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (teraz článok 17 nariadenia 2015/1589), pozri rozsudok zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia ( C‑276/03 P , EU:C:2005:590 , bod 36 ).

( 18 ) Pozri analogicky rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo ( C‑387/17 , EU:C:2019:51 , body 61 a 62 ).

( 19 ) Rozsudok z 10. apríla 2003, Département du Loiret/Komisia ( T‑369/00 , EU:T:2003:114 , bod 82 ).

( 20 ) Pozri napríklad SÄCKER, F. J., MONTAG, F. (eds.): European State Aid Law . Beck, 2016, s. 1613.

( 21 ) Tamže. Pozri tiež LÜBBIG, T., MARTIN‑EHLERS, A.: Beihilfenrecht der EU: das Recht der Wettbewerbsaufsicht über staatliche Beihilfen in der Europäischen Union . Beck, 2009, s. 228.

( 28 ) Rozsudok z 10. marca 2016, HeidelbergCement/Komisia ( C‑247/14 P , EU:C:2016:149 , bod 39 ).

( 29 ) Rozsudok z 10. marca 2016, HeidelbergCement/Komisia ( C‑247/14 P , EU:C:2016:149 , bod 19 ).

( 30 ) Nariadenie Rady zo 6. februára 1962 – Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] Zmluvy ( Ú. v. ES 13, 1962, s. 204 ; Mim. vyd. 08/001, s. 3), ktoré predchádzalo nariadeniu č. 1/2003.

( 31 ) Rozsudok z 12. decembra 1991, SEP/Komisia ( T‑39/90 , EU:T:1991:71 , bod 29 ) (Súdny dvor v tejto veci zamietol odvolanie).

( 32 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia ( C‑99/98 , EU:C:2001:94 , body 45 až 67 ).

( 33 ) Nariadenie Rady z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva ( Ú. v. ES L 319, 1974, s. 1 ; Mim. vyd. 07/001, s. 61). Pozri rozsudok z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia ( T‑213/00 , EU:T:2003:76 , body 484 až 511 ) (Súdny dvor zamietol odvolanie).

( 40 ) Čo je pripomenuté v bode 99 vyššie.

( 41 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia ( C‑244/18 P , EU:C:2020:238 , bod 31 ; ďalej len „rozsudok Larko/Komisia“). Pozri tiež body 28 až 30 rozsudku Larko/Komisia.

( 42 ) Rozsudok Larko/Komisia (bod 32).

( 43 ) Rozsudok Larko/Komisia (bod 113).

( 44 ) Pozri rozsudok z 20. marca 2014, Rousse Industry/Komisia ( C‑271/13 P , neuverejnený, EU:C:2014:175 , bod 77 ). Pozri tiež rozsudok z 18. októbra 2007, Komisia/Francúzsko ( C‑441/06 , EU:C:2007:616 , bod 29 a tam citovaná judikatúra).

( 45 ) Bod 419 napadnutého rozsudku, v ktorom sa odkazuje na rozsudok z 19. októbra 2005, Freistaat Thüringen/Komisia ( T‑318/00 , EU:T:2005:363 , bod 125 ), a rozsudok Larko/Komisia, bod 113.