C-779/21

62021CC0779

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

TAMARA ĆAPETA

prednesené 21. marca 2024 ( 1 )

Spojené veci C‑779/21 P a C‑799/21 P

Európska komisia

Front Populaire pour la libération de la saguia el‑Hamra et du Rio de Oro (Front Polisario) (C‑799/21 P)

„Odvolanie – Dohoda o pridružení medzi EÚ a Marokom – Rozhodnutie Rady, ktorým sa schvaľuje rozšírenie preferenčného sadzobného zaobchádzania na tovar s pôvodom v Západnej Sahare – Rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973) – ‚Súhlas‘ ľudu Západnej Sahary – Zásada relatívneho účinku zmlúv – Právo na sebaurčenie“

I. Úvod

1.

Európska únia musí vo vzťahoch so zvyškom sveta dodržiavať medzinárodné právo vrátane zásad Charty Organizácie Spojených národov (ďalej len „Charta OSN“). ( 2 )

2.

Prejednávané odvolania priamo súvisia so súborom súbežných odvolaní, v ktorých sa spochybňuje platnosť rozhodnutia Rady o uzavretí Dohody o partnerstve v odvetví udržateľného rybárstva medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom ( 9 ), ktorá sa vzťahuje na vody priľahlé k Západnej Sahare, ( 10 ) a s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom sa žiada o usmernenie k správnemu označovaniu krajiny pôvodu v prípade výrobkov s pôvodom na území Západnej Sahary ( 11 ). Svoje návrhy vo všetkých uvedených veciach prednášam dnes. Mali by sa posudzovať spoločne.

6.

Ako ilustruje historický prehľad, ktorý uvediem v týchto návrhoch, ale ktorý je relevantný aj pre moje návrhy, ktoré dnes prednášam v ostatných dvoch veciach, ľud Západnej Sahary takmer 50 rokov po začatí procesu sebaurčenia stále nie je o nič bližšie k rozhodnutiu o budúcom postavení svojho územia.

7.

Hoci to predstavuje jasné zlyhanie politického procesu pod záštitou OSN, neznamená to, že riešenie otázky Západnej Sahary možno zveriť súdom Únie. Tieto súdy o budúcnosti Západnej Sahary rozhodovať nebudú.

II. Okolnosti predchádzajúce tomuto konaniu

10.

V roku 1966 Valné zhromaždenie OSN potvrdilo právo ľudu Západnej Sahary na sebaurčenie a vyzvalo Španielsko, aby umožnilo a zaistilo výkon tohto práva, ( 16 ) ktorý sa Španielsko rozhodlo umožniť prostredníctvom referenda.

11.

Protikoloniálne hnutie Front Polisario ( 17 ) vytvorené v roku 1973 ( 18 ) myšlienku referenda podporovalo.

12.

Marocké kráľovstvo však myšlienku, že dekolonizácia by sa mala uskutočniť prostredníctvom referenda o sebaurčení, odmietalo. Tento štát zastával názor, že predtým ako Západnú Saharu kolonizovalo Španielsko, toto územie patrilo pod zvrchovanosť (súčasného) Marockého kráľovstva. Marocké kráľovstvo teda zaujalo stanovisko, že Západná Sahara by sa v rámci procesu dekolonizácie mala opätovne začleniť do jeho územia. ( 19 ) Na tomto stanovisku trvá dodnes.

16.

Približne v rovnakom čase podpísali Španielsko, Marocké kráľovstvo a Mauritánska islamská republika Deklaráciu zásad vo veci Západnej Sahary (známu aj ako „Madridská dohoda“) ( 25 ), ktorou sa územie Západnej Sahary rozdelilo medzi posledné dva uvedené štáty. Krátko nato v januári 1976 marocké vojsko vstúpilo na územie Západnej Sahary.

17.

Španielsko 26. februára 1976 informovalo generálneho tajomníka OSN, že sa zo Západnej Sahary stiahlo, a vzdalo sa svojej pozície spravujúcej mocnosti podľa článku 73 Charty OSN ( 26 ).

18.

Deň po odchode Španielska zo Západnej Sahary vyhlásil Front Polisario vznik Saharskej arabskej demokratickej republiky (ďalej len „SADR“). ( 27 ) Sídlom vlády SADR je utečenecký tábor Západosaharčanov v meste Tindouf (Alžírsko).

22.

OSN sa v súvislosti s dekolonizáciou Západnej Sahary usiluje nájsť riešenie od 70. rokov 20. storočia. Valné zhromaždenie OSN v tom čase iniciovalo a následne podporovalo myšlienku usporiadania referenda, v rámci ktorého by ľud Západnej Sahary mohol vyjadriť svoje želania, pokiaľ ide o budúcnosť daného územia. Myšlienka referenda o sebaurčení sa obnovila v pláne urovnania, ktorý „v zásade“ schválili Front Polisario aj Marocké kráľovstvo a ktorý predchádzal prímeriu z roku 1991.

23.

Bezpečnostná rada OSN s cieľom monitorovať (okrem iných aspektov) prímerie a poskytnúť pomoc pri organizácii tohto referenda v apríli 1991 zriadila Misiu OSN pre referendum v Západnej Sahare (ďalej len „MINURSO“) ( 30 ), ktorej mandát sa každý rok predlžuje a ktorá v súčasnosti stále existuje. ( 31 ) Napriek ďalším iniciatívam ( 32 ) a vypracovaniu zoznamu osôb, ktoré by mali právo hlasovať v referende, zo strany MINURSO zatiaľ žiadne referendum usporiadané nebolo.

24.

Okrem OSN sa do hľadania riešenia otázky Západnej Sahary zapojila aj Africká únia (a Organizácia africkej jednoty, ktorá bola jej predchodkyňou). Podporovala právo Západosaharčanov na sebaurčenie. V roku 1984 bola SADR prijatá za člena Organizácie africkej jednoty, čo viedlo k vystúpeniu Marockého kráľovstva z tejto organizácie na znak protestu. Marocké kráľovstvo v januári 2017 požiadalo o členstvo a bolo opätovne prijaté do Africkej únie. ( 33 )

28.

V nedávnych rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN sa zároveň opakuje, že akékoľvek politické riešenie musí zabezpečiť „sebaurčenie ľudu Západnej Sahary v kontexte usporiadania, ktoré je v súlade so zásadami a zámermi Charty [OSN]“ ( 39 ).

B.

Význam rozsudkov Rada/Front Polisario a Western Sahara Campaign UK

29.

Európska únia a jej členské štáty nadviazali s Marockým kráľovstvom euro‑stredozemské partnerstvo na základe dohody o pridružení uzavretej v roku 1996.

33.

V odvolacom konaní sa Súdny dvor v rozsudku Rada/Front Polisario nezaoberal prípustnosťou žaloby Frontu Polisario ani vecným záverom Všeobecného súdu. Pri výklade pojmu „Marocké kráľovstvo“, ktorý označoval územie, na ktoré sa uplatňuje dohoda o liberalizácii obchodu z roku 2012, namiesto toho dospel k záveru, že daná dohoda sa na územie Západnej Sahary neuplatňuje. ( 43 ) Z toho dôvodu sa žaloba Frontu Polisario považovala za neprípustnú. ( 44 )

34.

Súdny dvor v bode 106 svojho rozsudku Rada/Front Polisario zastával názor, že „ľud Západnej Sahary [sa] musí považovať za ‚tretiu stranu‘ v zmysle zásady relatívneho účinku zmlúv“. Na to, aby sa dohoda o liberalizácii obchodu z roku 2012 uplatňovala na Západnú Saharu, teda musí ľud Západnej Sahary udeliť svoj „súhlas“, „pričom nie je nevyhnutné určiť, či takého uplatňovanie by jej škodilo alebo naopak poskytovalo výhodu“.

35.

V rozsudku Western Sahara Campaign UK sa uplatnila podobná argumentácia. Súdny dvor v ňom zastával názor, že dohoda o partnerstve v sektore rybolovu z roku 2006, ktorá bola takisto súčasťou štruktúry vytvorenej dohodou o pridružení s Marokom, ( 45 ) sa nevzťahuje na územie Západnej Sahary ani na vody priľahlé k jej územiu, pretože pojem „Marocké kráľovstvo“ územie Západnej Sahary nezahŕňa. ( 46 ) Súdny dvor teda dospel k záveru, že výklad v tom zmysle, že dohoda sa uplatňuje na Západnú Saharu, by bol v rozpore s právom na sebaurčenie a so zásadou relatívneho účinku zmlúv.

„(4) Od nadobudnutia platnosti dohody o pridružení sa výrobky pochádzajúce zo Západnej Sahary s osvedčením o pôvode v Maroku dovážali z Únie [do Únie – neoficiálny preklad ] s colnými preferenciami zakotvenými v relevantných ustanoveniach uvedenej dohody.

(5) [V rozsudku Rada/Front Polisario] Súdny dvor však spresnil, že dohoda o pridružení sa vzťahuje len na územie Marockého kráľovstva, a nie na Západnú Saharu, ktorá je nesamosprávnym územím.

(6) Dôležité je zabezpečiť, aby sa nenarušili obchodné toky, ktoré sa vytvorili v priebehu rokov, a zároveň poskytnúť primerané záruky na ochranu medzinárodného práva, vrátane ľudských práv, a na udržateľný rozvoj predmetných území. Rada 29. mája 2017 poverila Komisiu začatím rokovaní s Marockým kráľovstvom s cieľom v súlade s rozsudkom Súdneho dvora ustanoviť právny základ na udelenie colných preferencií stanovených v dohode o pridružení na výrobky s pôvodom v Západnej Sahare. Dohoda medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom predstavuje jediný spôsob, ako zabezpečiť, aby dovoz výrobkov s pôvodom v Západnej Sahare mohol získať štatút preferenčného pôvodu, keďže jedine marocké orgány sú schopné zaručiť dodržiavanie pravidiel potrebných na udelenie týchto preferencií.“ ( 48 )

38.

Sporná dohoda bola uzavretá 25. októbra 2018 vo forme výmeny listov. Do dohody o pridružení sa ňou vkladá spoločné vyhlásenie, ktorým sa preferenčné sadzobné zaobchádzanie rozširuje na výrobky s pôvodom na území Západnej Sahary.

39.

41.

V listoch sa ďalej opakuje, že „obe zmluvné strany opätovne potvrdzujú svoju podporu procesu [OSN] a podporujú úsilie generálneho tajomníka dosiahnuť konečné politické riešenie v súlade so zásadami a s cieľmi [Charty OSN] a na základe rezolúcií Bezpečnostnej rady“.

42.

Sporná dohoda bola na strane Európskej únie schválená prostredníctvom napadnutého rozhodnutia.

43.

V reakcii na bod 106 rozsudku Rada/Front Polisario sa v odôvodneniach 7 až 10 napadnutého rozhodnutia uvádza toto vysvetlenie:

Odhaduje sa, že rozšírenie colných preferencií na výrobky s pôvodom v Západnej Sahare bude mať teda celkovo pozitívny vplyv na dotknuté obyvateľstvo. Je pravdepodobné, že v budúcnosti by sa takýto účinok mal zachovať, alebo dokonca zvýšiť. Z hodnotenia vyplýva, že rozšírenie colných preferencií na výrobky zo Západnej Sahary môže podporovať bezpečnejšie investičné prostredie a podporiť jej rýchly a významný rozvoj priaznivý pre miestnu zamestnanosť. Skutočnosť, že v Západnej Sahare jestvujú hospodárske a výrobné činnosti, pre ktoré by bolo mimoriadne prospešné, keby mohli využívať colné preferencie stanovené v dohode o pridružení, dokazuje, že neposkytnutie colných preferencií by významne ohrozilo vývoz zo Západnej Sahary, najmä vývoz výrobkov rybného hospodárstva a poľnohospodárskych výrobkov. Odhaduje sa, že udelenie colných preferencií by takisto malo stimulovať prílev investícií, a tým pozitívne ovplyvňovať rozvoj hospodárstva Západnej Sahary.

(10)

Všeobecný súd 29. septembra 2021 vydal napadnutý rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušil. ( 50 )

46.

V súvislosti s prípustnosťou žaloby Všeobecný súd zamietol dva hlavné dôvody neprípustnosti uvedené Radou, ktoré sa týkali procesnej spôsobilosti Frontu Polisario a jeho aktívnej legitimácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. ( 51 )

47.

Pokiaľ ide o dôvodnosť žaloby, prvý dôvod neplatnosti uvedený Frontom Polisario, ktorý sa týkal údajného nedostatku právomoci Rady na prijatie napadnutého rozhodnutia, Všeobecný súd zamietol. ( 52 ) Tretiemu dôvodu neplatnosti uvedenému Frontom Polisario, ktorý sa týkal povinnosti Rady rešpektovať požiadavky vyvodené z judikatúry týkajúcej sa práva na sebaurčenie a zásady relatívneho účinku zmlúv, naopak vyhovel. ( 53 ) Ostatné dôvody neplatnosti nastolené Frontom Polisario Všeobecný súd neskúmal.

E.

Pojednávanie sa konalo 23. a 24. októbra 2023 a ústne pripomienky na ňom predložili Komisia, Rada, Front Polisario, Confédération marocaine de l’agriculture et du développement rural, ako aj belgická, francúzska, španielska a maďarská vláda.

III. Analýza

A.

K výkladu medzinárodného práva

51.

Medzinárodné právo v porovnaní s právnym poriadkom Únie alebo právnymi poriadkami jej členských štátov predstavuje menej kompaktný a z hľadiska zabezpečovania jednotnosti významu jeho pravidiel oveľa decentralizovanejší systém.

55.

Tak ako inštitúcie Únie nie sú viazané výkladom medzinárodného práva podaným inými subjektmi daného právneho poriadku, aj výklad, ktorý pravidlu medzinárodného práva pripíše Súdny dvor, je záväzný iba v rámci právneho poriadku Únie. Keď však Súdny dvor pravidlu medzinárodného práva pripisuje význam, je dôležité, aby nezabúdal na skutočnosť, že jeho výklad má účinky na úrovni medzinárodného práva a prispieva k vytváraniu obyčaje a výkladu jej významu. ( 58 )

56.

Výklad medzinárodného práva v rámci právneho poriadku Únie takisto vyvoláva otázku vzťahu medzi súdmi Únie a politickými inštitúciami Únie, pokiaľ ide o výklad toho, ktoré povinnosti medzinárodné právo ukladá Európskej únii.

57.

Politické inštitúcie Únie majú v oblasti vonkajšej politiky Európskej únie široký priestor na voľnú úvahu. ( 59 ) Rozhodnutie uzavrieť medzinárodnú dohodu s iným štátom vrátane rozhodnutia potenciálne rozšíriť uplatňovanie tejto dohody na tretie územie spadá do rámca tejto úvahy. Súdny dvor takúto voľbu nemôže spochybňovať.

61.

To si vyžaduje, aby Súdny dvor vykladal obsah príslušných pravidiel obyčajového práva. V situácii, keď existuje jednotný opinio juris , pokiaľ ide o existenciu právneho záväzku (napríklad záväzku uznať právo nesamosprávneho územia na sebaurčenie), ale nie, pokiaľ ide o jeho presný obsah , si voľná úvaha politických inštitúcií Únie v oblasti vonkajších vzťahov vyžaduje, aby sa Súdny dvor podriadil výkladu zvolenému týmito inštitúciami.

B.

Rámec prejednávaných odvolaní a štruktúra týchto návrhov

62.

Otázka, ktorou sa Súdny dvor zaoberá v rámci týchto odvolaní, sa v podstate týka nasledujúce/tietoho: bolo uzavretie dohody s Marockým kráľovstvom vzťahujúcej sa na územie Západnej Sahary napadnutým rozhodnutím schválené v rozpore s medzinárodným obyčajovým právom, konkrétnejšie s právom na sebaurčenie a so zásadou relatívneho účinku zmlúv, ako ich vykladal Súdny dvor v rozsudkoch Rada/Front Polisario a Western Sahara Campaign UK? ( 62 )

66.

Keďže sú však niektoré otázky nastolené v týchto odvolaniach úzko prepojené s otázkami, ktoré Všeobecný súd stále prejednáva, ( 66 ) stručne sa budem zaoberať aj nimi.

67.

Moja analýza má nasledovnú štruktúru. Na úvod vysvetlím, prečo zastávam názor, že Front Polisario má aktívnu legitimáciu na podanie prejednávanej žaloby (časť C). Potom prejdem k meritu veci a preukážem, že keď Všeobecný súd prijal tretí žalobný dôvod predložený Frontom Polisario ako dôvodný, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia (časť D). Na tento účel budem najprv vykladať rozsudky Rada/Front Polisario a Western Sahara Campaign UK, aby som presne objasnila, ktoré prvky týchto rozsudkov sú relevantné v prejednávanom súbore odvolaní (časť D.1). Po druhé vysvetlím, prečo je konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa chýbajúceho súhlasu v zmysle relatívneho účinku zmlúv nesprávne a prečo sa teda tento súd nesprávne domnieval, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s medzinárodným právom, ako sa vykladalo v rozsudku Rada/Front Polisario (časť D.2). Potom budem analyzovať, či Rada v súvislosti s uzavretím spornej dohody pristupuje k územiu Západnej Sahary ako k samostatnému a odlišnému územiu v súlade s výkladom obsahu práva na sebaurčenie, ktorý vo vzťahu k danému územiu podal Súdny dvor v rozsudku Rada/Front Polisario (časť D.3). Napokon stručne upozorním na povinnosti vyplývajúce z práva na sebaurčenie, ktoré sa v napadnutom rozsudku nerozoberali, ale ktoré napriek tomu Európsku úniu v jej vzťahoch s územím Západnej Sahary zaväzujú (časť E), a na záver uvediem dôsledky svojich návrhov (časť IV).

Ľud Západnej Sahary má právo na sebaurčenie, ktoré Súdny dvor uznal za zásadu medzinárodného obyčajového práva, z ktorej Európskej únii vyplývajú záväzné povinnosti. ( 67 )

70.

Ako v podstate vysvetlil Všeobecný súd ( 68 ), toto právo existuje aj bez toho, aby sa skutočne vykonávalo, a pred takýmto skutočným výkonom. Jeho účelom je okrem iného umožniť danému ľudu zvoliť si svoju politickú budúcnosť.

71.

V tejto súvislosti platí, že vzhľadom na to, že ľudu Západnej Sahary na základe medzinárodného práva patria isté práva, podľa tohto súboru právnych noriem takisto má (aspoň odvodenú) právnu subjektivitu. ( 69 )

72.

Po prvé sa toto rozhodnutie týka územia, v súvislosti s ktorým má ľud Západnej Sahary právo na sebaurčenie. Nevyhnutne teda ovplyvňuje práva, ktoré tento ľud požíva vo vzťahu k danému územiu, vrátane práva na využívanie jeho prírodných zdrojov. Napadnuté rozhodnutie teda má vplyv na právne postavenie ľudu Západnej Sahary.

76.

Po druhé povinnosť priznať preferenčné zaobchádzanie výrobkom s pôvodom v Západnej Sahare Európsku úniu zaväzuje bez potreby akéhokoľvek aktu založeného na voľnej úvahe nad rámec napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie teda právne postavenie ľudu Západnej Sahary ovplyvňuje aj priamo.

77.

Napadnuté rozhodnutie sa tohto ľudu takisto týka osobne.

78.

Front Polisario za jediného zástupcu ľudu Západnej Sahary neuznáva OSN ( 76 ) ani Európska únia ( 77 ).

82.

Front Polisario je samozvaným oslobodzovacím hnutím ( 78 ), ktoré vzniklo s cieľom bojovať za konkrétny druh budúceho modelu správy územia Západnej Sahary, ktorým je nezávislosť tohto územia od Marockého kráľovstva a vytvorenie zvrchovaného a samostatného štátu Západosaharčanov. ( 79 )

83.

Do tejto úlohy však nikdy nebol zvolený ľudom Západnej Sahary, pričom nie je možné s istotou určiť, či Front Polisario má podporu (väčšiny) tohto ľudu. ( 80 )

84.

Tento subjekt navyše drží 20 % územia Západnej Sahary a má tak účinnú kontrolu nad daným územím a ľudom, ktorý tam žije. ( 83 ) Front Polisario teda má záujem na ochrane územnej celistvosti územia Západnej Sahary, ktorú zaručuje právo na sebaurčenie ľudu tohto územia. ( 84 )

88.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že pokiaľ sa Front Polisario usiluje podať žalobu na súdy Únie s cieľom zabezpečiť, aby vzťahy Únie s územím Západnej Sahary nezasahovali do práv priznaných ľudu Západnej Sahary medzinárodným obyčajovým právom, malo by sa uznať, že aspoň čiastočne má postavenie zástupcu tohto ľudu. ( 85 )

89.

Keby to tak nebolo, ľudu Západnej Sahary, ktorý vo svojom súčasnom stave nie je úplne rozoznateľný ani zastúpený jediným alebo uznaným zástupcom, by sa odoprela možnosť presadzovať na súdoch Únie tie práva, ktoré mu kolektívne vyplývajú z tej časti medzinárodného práva verejného, ktorá je takisto súčasťou práva Európskej únie. ( 86 )

90.

93.

S tým nesúhlasím. Podľa môjho názoru Súdny dvor na účely posúdenia zlučiteľnosti napadnutého rozhodnutia o uzavretí spornej medzinárodnej dohody môže svoju právomoc súdneho preskúmania vykonávať vo vzťahu k tej časti medzinárodného práva, ktorá zaväzuje Európsku úniu. Ľudu Západnej Sahary sa toto rozhodnutie, ktoré môže zasiahnuť do práv, ktoré mu patria na základe zásad medzinárodného obyčajového práva, priamo a osobne týka.

94.

Zo Súdneho dvora sa prejednaním tejto veci nestane – ako sa tvrdí – medzinárodný tribunál. Ústavnou povinnosťou Súdneho dvora je naopak zabezpečiť, aby inštitúcie Únie pri uplatňovaní Zmlúv nekonali v rozpore s právom. Na základe článku 3 ods. 5 ZEÚ toto právo zahŕňa medzinárodné obyčajové právo a zásady zakotvené v Charte OSN. Okrem toho neexistuje žiadny iný súd, ktorý môže takúto žalobu prejednať.

95.

V rozsahu, v akom sú dotknuté zásady medzinárodného obyčajového práva dostatočne jasné na to, aby Súdnemu dvoru umožnili posúdiť, či Rade niečo bránilo uzavrieť spornú medzinárodnú dohodu prostredníctvom prijatia napadnutého rozhodnutia, sa Front Polisario týchto pravidiel medzinárodného práva na Súdnom dvore dovolávať môže.

K záveru, že sporná dohoda sa na územie Západnej Sahary neuplatňuje, Súdny dvor dospel na základe nasledovnej argumentácie.

98.

Uznal, že územie Západnej Sahary predstavuje nesamosprávne územie v zmysle článku 73 Charty OSN. ( 89 ) Potom podotkol, že nesamosprávne územie má právo na sebaurčenie, ktoré predstavuje „právo uplatniteľné erga omnes , ako aj jednu zo základných zásad medzinárodného práva“ ( 90 ). Súdny dvor teda konštatoval, že právo na sebaurčenie je súčasťou pravidiel medzinárodného práva verejného uplatniteľných vo vzťahoch medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom, ktoré musia súdy Únie zohľadniť. ( 91 )

99.

Nesamosprávne územie má podľa Charty OSN „samostatné a odlišné postavenie“. ( 92 ) Súdny dvor teda dospel k záveru, že pojem „Marocké kráľovstvo“ nemožno vykladať v tom zmysle, že územie Západnej Sahary je zahrnuté do pôsobnosti dohody o pridružení. ( 93 )

100.

Keďže sa udelenie súhlasu ľudu Západnej Sahary s tým, že bude dotknutý dohodou o pridružení, nepreukázalo, Súdny dvor dospel k záveru, že vykladať danú dohodu v tom zmysle, že sa uplatňuje na územie Západnej Sahary, by bolo v rozpore s právom na sebaurčenie a so zásadou relatívneho účinku zmlúv. ( 99 )

104.

Aké pravidlá možno z týchto konštatovaní Súdneho dvora extrapolovať?

105.

Vo vzťahu k právu na sebaurčenie Súdny dvor objasnil dve otázky. Po prvé konštatoval, že právo na sebaurčenie predstavuje obyčajové pravidlo medzinárodného práva, ktoré sa uplatňuje erga omnes , takže Európska únia je ním viazaná. Po druhé Súdny dvor zastával názor, že právo na sebaurčenie si vyžaduje, aby sa k Západnej Sahare pristupovalo ako k územiu odlišnému od Marockého kráľovstva.

106.

Článok 34 VDZP stanovuje, že zo zmluvy nevznikajú ani záväzky, ani práva tretiemu štátu bez jeho súhlasu. Aj keď sa v tomto ustanovení uvádza súhlas „štátov“, Súdny dvor zastával názor, že rovnaké pravidlo sa uplatňuje vo vzťahu k nesamosprávnym územiam. ( 103 )

110.

Hoci možno tvrdiť, že toto konštatovanie je vo vzťahu k zásade relatívneho účinku zmlúv len výkladom Súdneho dvora, z hľadiska medzinárodného práva nemožno samo osebe vylúčiť, že článok 34 VDZP sa môže ako na „tretiu stranu“ uplatňovať aj na nesamosprávne územie. ( 104 )

111.

Tým sa však nerieši otázka, akým spôsobom – ak vôbec nejakým – by nesamosprávne územie ako Západná Sahara mohlo udeliť súhlas s tým, že bude viazané medzinárodnou dohodou.

112.

To, či Všeobecný súd vykladal požiadavku súhlasu vyjadrenú v rozsudku Rada/Front Polisario správne, budem posudzovať so zreteľom na uvedené.

2. Relatívny účinok zmlúv a požiadavka súhlasu

a) Konštatovania Všeobecného súdu

116.

V prejednávanej veci je nesporné, že zámerom Európskej únie a Marockého kráľovstva bolo uzavrieť dvojstrannú dohodu, ktorá by sa uplatňovala na územie Západnej Sahary. ( 105 )

117.

Všeobecný súd so zreteľom na tieto ustanovenia VDZP vyvodil, že vzhľadom na to, že spornou dohodou sa ľudu Západnej Sahary nepriznávajú práva, ale ustanovujú záväzky, ( 107 ) súhlas by sa musel udeliť výslovne. ( 108 )

121.

Všeobecný súd potom posudzoval, či ľud Západnej Sahary udelil výslovný súhlas, a dospel k záveru, že konzultácie, ktoré viedli Komisia a ESVČ, nemožno chápať ako získanie súhlasu tohto ľudu. ( 109 )

122.

S týmto konštatovaním Všeobecného súdu môžem súhlasiť.

123.

Podľa môjho názoru však otázka, či články 35 a 36 VDZP skutočne určujú spôsob udelenia súhlasu v prípade nesamosprávnych území, nie je relevantná.

127.

Ako vysvetlím, ľud Západnej Sahary ako „tretia strana“ v zmysle článku 34 VDZP podľa môjho názoru vo svojom súčasnom stave organizácie potrebný súhlas sám udeliť nemôže. To však neznamená, že súhlas nemožno udeliť v jeho mene .

b) Ľud Západnej Sahary nemôže udeliť „súhlas“ s tým, že bude viazaný spornou dohodou

128.

V prípade štátu je spôsob, akým udeľuje súhlas s tým, že bude viazaný medzinárodnou dohodou, zrejmý. To, ako môže takýto súhlas udeliť nesamosprávne územie, však nie je zrejmé ani zďaleka. ( 113 )

132.

Západosaharčania nemôžu vyjadriť svoj postoj bez voleného alebo kolektívne uznaného zástupcu. Aj keby sa jasne určilo, ktorí jednotlivci patria k ľudu Západosaharčanov, získanie kolektívneho súhlasu tohto ľudu prostredníctvom konzultácií s každým konkrétnym členom tejto skupiny by bolo nemožné.

133.

Keď Západosaharčania vykonajú svoje právo na sebaurčenie, nadobudnú spôsobilosť udeliť súhlas s medzinárodnou dohodou záväznou na ich území alebo aj spôsobilosť sami takúto dohodu uzavrieť.

134.

Do tej chvíle Západosaharčania súhlas s tým, že budú viazaní medzinárodnou dohodou, udeliť nemôžu.

Ak, ako som naznačila, ľud Západnej Sahary nemôže udeliť „súhlas“ v zmysle, ktorý danému pojmu pripísal Súdny dvor v rozsudku Rada/Front Polisario, prostredníctvom konzultácií s obyvateľmi žijúcimi na území Západnej Sahary ani prostredníctvom Frontu Polisario, kto môže schváliť uzavretie medzinárodnej dohody s územím Západnej Sahary v mene tohto ľudu?

138.

Náležitý referenčný rámec, v ktorom by sa mala zodpovedať táto otázka, predstavujú právne normy týkajúce sa dekolonizácie.

139.

Tento rámec je obsiahnutý predovšetkým v kapitole XI Charty OSN s názvom „Vyhlásenie o nesamosprávnych územiach“, najmä v článku 73. ( 115 )

140.

Z tohto ustanovenia v prvom rade vyplýva, že územia, ktorých ľud ešte nedosiahol úplnú samosprávu, spravuje štát iný než štát tohto ľudu. V danom ustanovení sa tieto štáty označujú ako „členovia [OSN], ktorí majú alebo preberajú zodpovednosť za správu“ nesamosprávnych území. Ja ich budem označovať ako „spravujúce mocnosti“.

144.

Predtým ako ľud nesamosprávneho územia vykoná svoje právo na sebaurčenie, čo je hlavným cieľom článku 73 Charty OSN, medzinárodné dohody týkajúce sa týchto území uzatvára spravujúca mocnosť.

145.

Z toho vyplýva, že práve spravujúca mocnosť je takisto oprávnená udeliť „súhlas“ s uplatňovaním dohody uzavretej medzi dvoma inými štátmi na územie, ktoré daná mocnosť spravuje.

146.

V prípade Západnej Sahary bolo koloniálnym štátom, ktorý niesol túto zodpovednosť, Španielske kráľovstvo. Španielsko sa však tejto zodpovednosti jednostranne vzdalo. ( 120 )

150.

V článku 73 Charty OSN sa takisto uvádzajú štáty, ktoré „ preberajú zodpovednosť “ za nesamosprávne územie.

151.

Rada vo svojom odvolaní v prejednávanej veci zastávala názor, že článok 73 Charty OSN sa uplatňuje na Marocké kráľovstvo ako na spravujúcu veľmoc, pretože tento štát prebral zodpovednosť za územie Západnej Sahary. Rada aj Komisia toto stanovisko potvrdili na pojednávaní. Kvalifikácia Marockého kráľovstva ako „preberajúcej“ spravujúcej mocnosti podľa vysvetlenia týchto inštitúcií vyplýva zo skutočnosti, že Marocké kráľovstvo má účinnú kontrolu nad väčšinou územia Západnej Sahary.

152.

Podľa medzinárodného práva sú v prípade štátu, ktorý má de facto kontrolu nad určitým územím, možné tri právne kvalifikácie: zvrchovaný subjekt, správca alebo okupant. ( 122 )

156.

Politické inštitúcie Únie vo vzťahu k Západnej Sahare nepristupujú k Marockému kráľovstvu ako k okupujúcej mocnosti ( 123 ) ani ako k zvrchovanému subjektu ( 124 ), ale skôr ako k spravujúcej mocnosti. To znamená, že akceptujú zvrchovanosť Západosaharčanov nad územím Západnej Sahary, aj keď v súčasnosti má nad týmto územím kontrolu Marocké kráľovstvo.

157.

Táto pozícia nie je v rozpore s predpokladanou neutralitou Európskej únie v súvislosti s výsledkom procesu pod záštitou OSN týkajúceho sa Západnej Sahary, pretože prístup k Maroku ako k spravujúcej mocnosti nebráni žiadnemu možnému výsledku výkonu práva na sebaurčenie. ( 125 )

158.

Politické inštitúcie Únie majú pri riadení vonkajších vzťahov Európskej únie široký priestor na voľnú úvahu. ( 126 )

162.

To sa vzťahuje aj na výklad noriem uplatniteľných v situácii, ako je situácia v prejednávanej veci, keď podľa medzinárodného práva neexistuje jednoznačné stanovisko, či k danému štátu možno pristupovať ako k štátu, ktorý prebral zodpovednosť za nesamosprávne územie v zmysle článku 73 Charty OSN prostredníctvom účinnej jurisdikčnej kontroly nad daným územím.

163.

Vzhľadom na to, že v práve Únie ani v medzinárodnom práve neexistujú jasné pravidlá, ktoré by takémuto stanovisku bránili, rozhodnutie politických inštitúcií Únie pristupovať k Marockému kráľovstvu ako k („ de facto “) spravujúcej mocnosti v zmysle článku 73 Charty OSN na Súdnom dvore nemožno napadnúť. ( 127 )

164.

Komisia na pojednávaní vysvetlila, že Európska únia by to jednoducho urobila prostredníctvom použitia doložiek „o nedotknutosti“, ktorých uplatnenie predstavuje akceptovaný (a praktický) spôsob nadväzovania vzťahov s tretími štátmi alebo územiami. ( 130 )

168.

Napriek tomu zo skutočnosti, že Európska únia a Marocké kráľovstvo sa pri uzatváraní spornej dohody zhodli, že ich stanoviská k postaveniu Marockého kráľovstva vo vzťahu k územiu Západnej Sahary sa nezhodujú, môžu – ako uvediem v časti E nižšie – vyplývať dodatočné požiadavky na inštitúcie Únie potrebné na splnenie záväzkov podľa medzinárodného práva.

169.

Tieto úvahy vedú k záveru, že Rada zásadu relatívneho účinku zmlúv, ako sa vykladá v rozsudku Rada/Front Polisario, prijatím napadnutého rozhodnutia neporušila. Táto inštitúcia získala súhlas ľudu Západnej Sahary, ktorý je treťou stranou spornej dohody, prostredníctvom Marockého kráľovstva, ktoré vystupuje ako spravujúca mocnosť daného územia.

3. Prístup k Maroku a Západnej Sahare ako k samostatným územiam

173.

Ako som vysvetlila vo svojich návrhoch vo veci Confédération paysanne (Melóny a rajčiaky zo Západnej Sahary), ktoré sa takisto prednášajú dnes, oddelený prístup k územiu Západnej Sahary a územiu Marockého kráľovstva si vyžaduje, aby colné vyhlásenia a označenia krajiny pôvodu výrobkov s pôvodom na území Západnej Sahary ako miesto pôvodu uvádzali Západnú Saharu, pričom sa vylučuje uvedenie pôvodu v Marockom kráľovstve. ( 133 ) To sa týka okrem iného výrobkov s pôvodom v Západnej Sahare, ktorým sa poskytuje preferenčné zaobchádzanie na základe spornej dohody po dovoze na colné územie Európskej únie.

174.

Z toho vyplýva, že Rada prijatím napadnutého rozhodnutia neporušila svoju povinnosť pristupovať k územiu Marockého kráľovstva a územiu Západnej Sahary ako k dvom oddeleným územiam, čo je povinnosť, ktorá vyplýva z práva na sebaurčenie podľa výkladu Súdneho dvora v rozsudku Rada/Front Polisario.

4. Predbežný záver

175.

Konštatovanie, že právo na sebaurčenie v rozsahu, v akom mal Súdny dvor príležitosť vykladať ho vo svojom rozsudku Rada/Front Polisario, nebolo porušené, nevyhnutne nevedie k záveru, že inštitúcie Únie pri uzatváraní spornej dohody s Marockým kráľovstvom splnili všetky povinnosti, ktoré z práva na sebaurčenie vyplývajú.

178.

Súdny dvor zatiaľ nemal príležitosť vysvetliť, aké ďalšie povinnosti má Európska únia v dôsledku práva Západosaharčanov na sebaurčenie. Keďže však Všeobecný súd o tejto otázke nerozhodoval, nepatrí do rámca prejednávaných odvolaní a Súdny dvor ju teda v tejto veci nemôže nezávisle objasniť.

179.

Napriek tomu považujem za potrebné stručne spomenúť dve otázky, ktoré vyplývajú z práva na sebaurčenie a ktoré sú relevantné v scenári, keď inštitúcie Únie k Marockému kráľovstvu pristupujú ako k („ de facto “) spravujúcej mocnosti územia Západnej Sahary.

180.

Z práva na sebaurčenie zakotveného v článku 73 Charty OSN napriek tomu môžu vyplývať záväzky aj pre tie štáty (alebo medzinárodné organizácie), ktoré nadväzujú vzťahy so spravujúcou mocnosťou v súvislosti s nesamosprávnym územím, ktoré spravuje.

184.

V kontexte prejednávanej veci sa Rada a Komisia domnievali, že záväzok „svätej povinnosti“ sa vzťahuje aj na Európsku úniu v rámci jej vzťahov s („ de facto “) spravujúcou mocnosťou nesamosprávneho územia Západnej Sahary. Aj keď Európska únia nie je signatárom Charty OSN, vo svojich vonkajších vzťahoch je ňou viazaná na základe článku 21 ZEÚ.

185.

Možno teda dospieť k záveru, že inštitúcie Únie môžu uzatvárať dohody týkajúce sa Západnej Sahary s Marockým kráľovstvom ako jeho spravujúcou mocnosťou iba v prípade, že sú tieto dohody prospešné pre „obyvateľov daného územia“.

186.

Možno polemizovať, či je právo na využívanie prírodných zdrojov samostatné právo vyplývajúce zo zásady štátnej zvrchovanosti alebo či predstavuje zložku práva na sebaurčenie. ( 134 ) V oboch prípadoch je však toto právo zrejme súčasťou medzinárodného obyčajového práva, ( 135 ) takže je pre Európsku úniu záväzné.

190.

Pokiaľ ide o využívanie prírodných zdrojov nesamosprávnych území, zdá sa, že existuje istý konsenzus postavený na liste Hansa Corella z roku 2002 ( 136 ), podľa ktorého spravujúca mocnosť môže využívať prírodné zdroje, ak sa činnosti využívania zdrojov uskutočňujú v prospech ľudu nesamosprávneho územia alebo po konzultácii s jeho zástupcami. ( 137 )

191.

Sporná dohoda sama osebe na využívanie prírodných zdrojov územia Západnej Sahary neoprávňuje. Toto právo však nepriamo ovplyvňuje. Aké povinnosti v tomto kontexte vznikajú inštitúciám Únie?

192.

195.

Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor sám vydať konečný rozsudok vo veci, ak to stav konania dovoľuje.

196.

V prejednávanej veci táto podmienka splnená nie je.

197.

Hoci konštatujem, že tretí žalobný dôvod predložený Frontom Polisario v prvostupňovom konaní by sa mal z vyššie uvedených dôvodov zamietnuť ako nedôvodný, pokiaľ ide o ostatné žalobné dôvody, ktoré Všeobecný súd zatiaľ neposudzoval, stav konania Súdnemu dvoru nedovoľuje vydať konečný rozsudok vo veci.

čiastočne odvolania zamietol ako nedôvodné a konštatoval, že žaloba podaná hnutím Front Populaire pour la libération de la saguia el‑Hamra et du Rio de Oro (Front Polisario) je prípustná,

–

čiastočne odvolaniam vyhovel, zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom vyhovel tretiemu žalobnému dôvodu predloženému Frontom Polisario, a daný dôvod zamietol,

–

vrátil vec Všeobecnému súdu Európskej únie na rozhodnutie o žalobných dôvodoch, o ktorých nerozhodoval, a

–

( 6 ) Teda v rozsudkoch z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario ( C‑104/16 P , EU:C:2016:973 , ďalej len „rozsudok Rada/Front Polisario“), a z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK ( C‑266/16 , EU:C:2018:118 , ďalej len „rozsudok Western Sahara Campaign UK“).

( 7 ) Rozhodnutie Rady z 28. januára 2019 o uzavretí Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom o zmene protokolov č. 1 a č. 4 k Euro‑stredomorskej dohode o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej ( Ú. v. EÚ L 34, 2019, s. 1 , ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

( 8 ) Napadnutý rozsudok (body 391 a 392).

( 9 ) Ú. v. EÚ L 77, 2019, s. 8 , ďalej len „dohoda o partnerstve v odvetví udržateľného rybárstva“.

( 10 ) Spojené veci C‑778/21 P a C‑798/21 P, Komisia a Rada/Front Polisario.

( 11 ) Vec C‑399/22, Confédération paysanne (Melóny a rajčiaky zo Západnej Sahary).

( 18 ) Podľa Deubela (DEUBEL, T. F.: Between homeland and exile: Poetry, memory, and identity in Sahrawi communities , PhD Dissertation, University of Arizona, 2010, s. 76, k dispozícii na adrese http://hdl.handle.net/10150/146067) sa identita Západosaharčanov začala formovať v rámci opozície voči španielskej kolonizácii. Výraznejšou sa stala v 70. rokoch 20. storočia v reakcii na proces dekolonizácie, ktorý mal vplyv na vznik protikoloniálnych hnutí. Prvé protikoloniálne hnutia vytvárali vodcovia mládeže, ktorí sa vzdelávali v susedných krajinách vrátane Marockého kráľovstva, pod silným vplyvom dekolonizačných hnutí v iných krajinách, najmä v Alžírsku.

( 19 ) Pozri v tejto súvislosti poradné stanovisko k Západnej Sahare (MSD, Zbierka 1975, s. 12, bod 49).

( 20 ) Zdá sa, že poradné stanovisko bolo vyžiadané na podnet Marockého kráľovstva, ktoré sa najprv pokúsilo získať súhlas Španielska s predložením ich sporu týkajúceho sa zvrchovanosti Západnej Sahary MSD na rozhodnutie v sporovom konaní. Pozri poradné stanovisko k Západnej Sahare (MSD, Zbierka 1975, s. 12, body 29 a 36).

( 21 ) Poradné stanovisko k Západnej Sahare (MSD, Zbierka 1975, s. 12, bod 162).

( 22 ) Poradné stanovisko k Západnej Sahare (MSD, Zbierka 1975, s. 12, bod 162).

( 23 ) Maroko zdôrazňovalo prvú vetu bodu 162 poradného stanoviska k Západnej Sahare (MSD, Zbierka 1975, s. 12), v ktorej sa uvádza, že „skutočnosti a informácie, ktoré sú Medzinárodnému súdnemu dvoru známe, svedčia o tom, že v čase španielskej kolonizácie existovali spojenecké právne vzťahy medzi marockým sultánom a niektorými z kmeňov žijúcich na území Západnej Sahary“.

( 30 ) Pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN 690 (1991) z 29. apríla 1991 (ktorou sa rozhodlo o „zriadení Misie [OSN] pre referendum v Západnej Sahare pod jej vedením“).

( 31 ) Pokiaľ ide o posledné predĺženie do 31. októbra 2024, pozri rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN 2703 (2023) z 30. októbra 2023.

( 32 ) Pozri napríklad Bakerov plán z roku 2001 (a jeho revíziu z roku 2003) (oficiálne „Mierový plán sebaurčenia ľudu Západnej Sahary“), ktorý bol výsledkom rokovaní pod záštitou zástupcu OSN Jamesa Bakera III. Pozri v tejto súvislosti ZUNES, S., MUNDY, J.: Western Sahara: War, nationalism, and conflict irresolution . 2. vydanie, Syracuse University Press, 2022, kapitola 9.

( 36 ) Takisto sa tvrdí, že zmenu politiky niektorých členských štátov OSN mohlo podnietiť vyhlásenie prezidenta Donalda J. Trumpa z roku 2020, v ktorom uznal zvrchovanosť Marockého kráľovstva nad Západnou Saharou (pozri Proclamation on Recognizing The Sovereignty Of The Kingdom Of Morocco Over The Western Sahara , k dispozícii na adrese https://trumpwhitehouse.archives.gov/presidential‑actions/proclamation‑recognizing‑sovereignty‑kingdom‑morocco‑western‑sahara). Pokiaľ ide o podrobný prehľad politického vývoja na úrovni Bezpečnostnej rady a Valného zhromaždenia OSN a pozícií jednotlivých členských štátov OSN, ako aj úvahy o dôsledkoch rastúcej podpory marockého stanoviska k Západnej Sahare, pozri ALLEN, S., TRINIDAD, J.: The Western Sahara question and international law. Recognition doctrine and self‑determination . Oxford: Routledge, 2024, s. 47 a nasl.

( 37 ) Naposledy rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 2703 (2023) z 30. októbra 2023.

( 38 ) Pozri napríklad rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN 2703 (2023) z 30. októbra 2023 (bod 2). Pozri tiež ALLEN, S., TRINIDAD, J.: The Western Sahara question and international law. Recognition doctrine and self‑determination . Oxford: Routledge, 2024, s. 48 (kde sa opisuje vývoj formulácií v rezolúciách Bezpečnostnej Rady OSN od roku 2018).

( 39 ) Naposledy rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 2703 (2023) z 30. októbra 2023 (bod 4).

( 40 ) Ú. v. EÚ L 241, 2012, s. 4 , ďalej len „dohoda o liberalizácii obchodu z roku 2012“.

( 41 ) Ú. v. EÚ L 141, 2006, s. 4 , ďalej len „dohoda o partnerstve v sektore rybolovu z roku 2006“.

( 48 ) Napadnuté rozhodnutie (odôvodnenia 4 až 6).

( 49 ) Spoločné vyhlásenie k dohode o pridružení ( Ú. v. EÚ L 34, 2019, s. 4 ). Poznámka pod čiarou bola odstránená.

( 50 ) Tento súd však takisto rozhodol, že účinky napadnutého rozhodnutia sa zachovajú počas obdobia, ktoré nepresiahne lehotu uvedenú v článku 56 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, alebo ak by bolo v tejto lehote podané odvolanie, až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora. Napadnutý rozsudok (bod 396).

( 51 ) Napadnutý rozsudok (body 79 až 114 a 133 až 238).

( 52 ) Napadnutý rozsudok (body 240 až 250).

( 53 ) Napadnutý rozsudok (body 251 až 396).

( 57 ) Pokiaľ ide o príklady modelov rozdielov medzi výkladmi medzinárodného práva, pozri ROBERTS, A.: Patterns of difference and dominance. In: ROBERTS, A.: Is international law international ? Oxford: Oxford University Press, 2017, s. 232 a nasl.

( 58 ) Pozri v tejto súvislosti MALENOVSKÝ, J.: Le juge et la coutume internationale: perspectives de l’Union européenne et de la Cour de justice. In: The Law and Practice of International Courts and Tribunals , roč. 12, 2013, s. 218, a ODERMATT, J.: The European Union’s role in the making and confirmation of customary international law. In: LUSA BORDIN, F., MÜLLER, A., PASCUAL‑VIVES, F. (eds.): The European Union and Customary International Law . Cambridge: Cambridge University Press, 2023, s. 74 a 75.

( 59 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 21. decembra 2016, Swiss International Air Lines ( C‑272/15 , EU:C:2016:993 , bod 24 ), a z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques ( C‑673/20 , EU:C:2022:449 , bod 99 ) (v ktorých Súdny dvor zastával názor, že inštitúcie Únie pri riadení vonkajších vzťahov disponujú širokou voľnosťou politického rozhodovania, čo nevyhnutne zahŕňa rozhodnutia politickej povahy).

( 60 ) Zastávam teda názor, že dokonca aj v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, v ktorej je právomoc Súdneho dvora obmedzená, nemožno vylúčiť jeho právomoc kontrolovať, či je činnosť Únie v súlade so základnými právami. Pozri v tomto zmysle moje návrhy v spojených veciach KS a KD/Rada a i. a Komisia/KS a KD ( C‑29/22 P a C‑44/22 P , EU:C:2023:901 , body 115 až 120 ). Daná vec sa stále prejednáva na Súdnom dvore.

( 63 ) Podľa môjho názoru takisto táto otázka nemá žiadny význam, pretože Európska únia musí mať k dispozícii spôsob, ako interagovať s určitými územiami, na ktorých má legitímny záujem, bez toho, aby nevyhnutne musela ohroziť nestrannosť Európskej únie alebo jej členských štátov vo vzťahu k postaveniu týchto území. Autori odbornej literatúry túto politiku postavenú na dvoch pilieroch opisujú ako snahu o vytvorenie „politického a právneho priestoru“, v rámci ktorého sa oddeľuje nadväzovanie vzťahov od uznania. Pozri FISCHER, S.: The EU’s non‑recognition and engagement policy towards Abkhazia and South Ossetia . Inštitút Európskej únie pre bezpečnostné štúdie (1. – 2. decembra 2010), s. 3, a COPPIETERS, B.: Engagement without recognition. In: VOSIOKA, G., DOYLE, J., NEWMAN, E.: Routledge Handbook of State Recognition (1. vydanie, 2019, London: Routledge), s. 243 – 244 (kde sa uvádza, že prístup Únie k sporným územiam je založený buď na schéme „neuznania a nadviazania vzťahov“, alebo „nadviazania vzťahov bez uznania“). Pokiaľ ide o praktický príklad tohto prístupu v prípade konfliktu týkajúceho sa Abcházska, pozri Rada pre spoluprácu EÚ – Gruzínsko, 14. zasadnutie konané 12. decembra 2023 (UE‑GE 4651/1/13) (bod 4).

( 64 ) Pozri na tento účel napadnutý rozsudok (body 187 až 189 a 240 až 250).

( 65 ) Front Polisario v prvostupňovom konaní predložil na podporu svojej žaloby celkovo desať žalobných dôvodov, pričom základ napadnutého rozsudku tvorí iba prvý a tretí žalobný dôvod. Ostatných osem dôvodov takisto nastoľuje ďalšie otázky medzinárodného práva, ako je dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva (druhý žalobný dôvod), právo na sebaurčenie (siedmy žalobný dôvod), relatívny účinok zmlúv (ôsmy žalobný dôvod) a právna úprava medzinárodnej zodpovednosti (desiaty žalobný dôvod), ako aj otázky práva Únie, ako je ochrana legitímnej dôvery a proporcionalita (piaty a šiesty žalobný dôvod). Vzhľadom na to, že Všeobecný súd sa týmito dôvodmi v napadnutom rozsudku nezaoberal, z rámca prejednávaných odvolaní sú vylúčené.

( 69 ) Pozri napríklad WELLER, M.: Escaping the self‑determination trap . Leiden: Nijhoff, 2008, s. 16 – 17 a poznámka 15 („Skutočne koloniálne subjekty sebaurčenia majú právnu subjektivitu ešte pred uskutočnením aktu sebaurčenia, majú právo na územnú jednotu, právo nebyť vystavené použitiu sily a represívnych opatrení, môžu bojovať prostredníctvom národnooslobodzovacieho hnutia a v rámci svojho boja zrejme aj získať medzinárodnú podporu. Takisto môžu jednostranne začať uplatňovať právo medzinárodných ozbrojených konfliktov namiesto oveľa obmedzenejšieho práva vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, ktoré sa vzťahuje na domáce konflikty“), a KNOLL, B.: The Legal Status of Territories Subject to Administration by International Organisations . Cambridge: Cambridge University Press, 2009, s. 124 (kde sa vyjadruje názor, že „subjekt je právnym subjektom v rozsahu, v akom sa naň vzťahujú pravidlá medzinárodného právneho poriadku“).

( 70 ) Rozsudok z 22. júna 2021 ( C‑872/19 P , EU:C:2021:507 ).

( 71 ) Rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Opatrenia, ktoré sa dotkli tretieho štátu) ( C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , bod 34 ).

( 72 ) Ako konštatoval Všeobecný súd v bode 144 napadnutého rozsudku, podľa ustálenej judikatúry si taká podmienka, podľa ktorej fyzická alebo právnická osoba musí byť priamo dotknutá rozhodnutím, ktoré je predmetom žaloby, ako je podmienka upravená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií. V prvom rade, napadnuté opatrenie Únie musí mať priamo účinky na právne postavenie jednotlivca. V druhom rade toto opatrenie nesmie ponechávať žiadnu voľnú úvahu svojim adresátom povereným jeho vykonávaním, keďže toto vykonávanie má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení. Pozri tiež rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 43 ).

( 77 ) Porovnaj postavenie tohto hnutia s úlohou Palestínskej samosprávy Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy, ktorá v „zmysle dočasnej dohody medzi Izraelom a Palestínou z 28. septembra 1995 o Západnom brehu Jordánu a Pásme Gazy… môže uzatvárať medzinárodné dohody v prospech Palestínskej samosprávy… v určitých oblastiach“. Pozri návrh rozhodnutia Rady o uzavretí Európsko‑stredomorskej dočasnej dohody o pridružení o obchode a spolupráci medzi Európskym spoločenstvom a OOP v prospech palestínskych orgánov Západného brehu a Pásma Gazy Európskym spoločenstvom [ neoficiálny preklad ] (predložený Komisiou) [KOM(97) 51 v konečnom znení].

( 78 ) OSN ani Európska únia a jej členské štáty však Frontu Polisario nikdy nepriznali označenie „ľudové oslobodzovacie hnutie“. Pokiaľ ide o postavenie a právomoci „ľudového oslobodzovacieho hnutia“, pozri CRAWFORD, J.: Brownlie’s Principles of Public International Law . 9. vydanie, Oxford University Press, 2019, s. 113, kde sa vysvetľuje, že politické subjekty uznané za oslobodzovacie hnutia majú viaceré práva a povinnosti, ktoré okrem iného zahŕňajú spôsobilosť uzatvárať záväzné medzinárodné dohody s inými medzinárodnými právnickými osobami a právo zúčastňovať sa na postupoch OSN v úlohe pozorovateľa, pričom toto právo sa výslovne priznáva v rôznych rezolúciách Valného zhromaždenia.

( 79 ) Pozri v tomto zmysle tiež napadnutý rozsudok (body 6 a 104). Podobne preambula a články 1, 24, 32, 46, 144 a 146 „ústavy“ SADR. Jej článok 32 predovšetkým vysvetľuje, že „až do úplného znovunadobudnutia národnej zvrchovanosti predstavuje Frente POLISARIO politický rámec, ktorý Západosaharčanov zjednocuje a politicky mobilizuje, aby vyjadrovali svoje túžby a legitímne práva na sebaurčenie a nezávislosť, bránili svoju národnú jednotu a dobudovali nezávislý štát Západosaharčanov“.

( 84 ) Pozri v tejto súvislosti rezolúciu Valného zhromaždenia OSN 1514 (XV), Declaration on the granting of independence to colonial countries and peoples (14. decembra 1960) (v ktorej sa vyhlasuje, že „akýkoľvek pokus o čiastočné alebo úplné narušenie národnej jednoty a územnej celistvosti krajiny je nezlučiteľný so zámermi a zásadami Charty [OSN]“).

( 85 ) Uvedené by sa však malo uznať iba v rozsahu, v akom sa skutočne usiluje zastupovať záujmy (časti) ľudu Západnej Sahary. Pozri analogicky rozsudok z 21. septembra 2023, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia ( C‑478/21 P , EU:C:2023:685 , bod 67 ) (v ktorom sa postavenie „zastupujúceho združenia“ podmieňuje existenciou všeobecných a kolektívnych záujmov dovozcov alebo vývozcov v treťom štáte, ako aj absenciou zásahu tretieho štátu).

( 86 ) Pozri analogicky rozsudok z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Opatrenia, ktoré sa dotkli tretieho štátu) ( C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , bod 34 ) (v ktorom sa uznáva, že tretí štát má postavenie „právnickej osoby“, pretože inak by daný štát nemal žiadny prostriedok na ochranu svojich záujmov v prípade porušenia jeho práv).

( 87 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada ( C‑156/21 , EU:C:2022:97 , body 127 a 128 ), a zo 16. februára 2022, Poľsko/Parlament a Rada ( C‑157/21 , EU:C:2022:98 , body 192 a 193 ).

( 88 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament ( 294/83 , EU:C:1986:166 , bod 23 ).

( 89 ) Rozsudok Rada/Front Polisario (bod 93).

( 96 ) Viedenský dohovor o zmluvnom práve uzavretý vo Viedni 23. mája 1969 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 1155, s. 331).

( 97 ) Rozsudok Rada/Front Polisario (bod 100).

( 98 ) Rozsudok Rada/Front Polisario (bod 106).

( 99 ) Rozsudok Rada/Front Polisario (bod 106). Týmto spôsobom Súdny dvor zhrnul svoje konštatovania aj v rozsudku Western Sahara Campaign UK (bod 63).

( 100 ) Pozri v tomto zmysle tiež MOLNAR, T.: The Court of Justice of the EU and the Interpretation of Customary International Law: Close Encounters of a Third Kind? In: MERKOURIS, P., FOLLESDAL, A., ULFSTEIN, G., WESTERMAN, P. (eds.): The interpretation of customary international law in international courts: Methods of interpretation, normative interactions and the role of coherence . Cambridge: Cambridge University Press, 2023, s. 14 a 15 (kde sa vyjadruje názor, že „súd Únie sa zdržal skutočného výkladu práva na sebaurčenie“).

( 101 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 2010, Brita ( C‑386/08 , EU:C:2010:91 , body 44 a 52 ), a rozsudok Rada/Front Polisario (bod 100) (v ktorom sa článok 34 VDZP považuje za „osobitný výraz“ zásady relatívneho účinku zmlúv). Pokiaľ ide o príklad situácie, keď VDZP podľa názoru Súdneho dvora medzinárodné obyčajové právo neodrážal, pozri rozsudok zo 16. júna 1998, Racke ( C‑162/96 , EU:C:1998:293 , bod 59 ).

( 107 ) Všeobecný súd konštatoval, že sporná dohoda môže vytvárať práva iba pre jednotlivcov, ako sú vývozcovia výrobkov, na ktoré sa vzťahuje daná dohoda, a nie pre ľud Západnej Sahary, ktorý je „treťou stranou“ tejto dohody. Pozri napadnutý rozsudok (body 321 a 322). V odbornej literatúre a v prípravných dokumentoch k VDZP sa jednoznačne zastáva názor, že možno rozlišovať medzi zmluvami, ktoré vytvárajú faktické výhody pre fyzické alebo právnické osoby v tretích štátoch, a tými, ktoré vytvárajú práva a záväzky pre daný tretí štát. Pozri v tejto súvislosti DAHM, G., DELBRÜCK, J., WOLFRUM, R.: Völkerrecht/Der Staat und andere Völkerrechtssubjekte; Räume unter internationaler Verwaltung , Band I/3. 2. vydanie. Berlin: De Gruyter, 2002, s. 617; FIZMAURICE, M.: Third Parties and the law of Treaties. In: VON BOGDANDY, A., WOLFRUM, R. (eds.): Max Planck Yearbook of United Nations Law , roč. 6, 2002, s. 104 – 105, a WALDOCK, H.: Third Report on the Law of Treaties. In: Yearbook of the International Law Commission , roč. 2, 1964, s. 21 [všetky uvedené publikácie rozlišujú medzi skutočnými zmluvami v prospech tretích strán (teda tými, ktoré tretej strane priznávajú vlastné práva) a zmluvami v prospech tretích strán v technickom zmysle (tými, ktoré ponúkajú výhody tretej strane alebo jej subjektom bez účasti na zmluve alebo priznania určitých práv)].

( 108 ) Napadnutý rozsudok (body 323 až 326).

( 109 ) Napadnutý rozsudok (bod 384).

( 110 ) Pozri v tejto súvislosti WRANGE, P.: Self‑Determination, occupation and the authority to exploit natural resources: trajectories from four European judgments on Western Sahara. In: Israel Law Review , roč. 52, č. 1, 2019, s. 18.

( 117 ) Ako uvádza Crawford, „členovia rozširujú a rozpracúvajú pôsobenie práva na sebaurčenie zväčša prostredníctvom kapitoly XI“. Pozri CRAWFORD, J.: The Creation of States in International Law . 2. vydanie. Oxford: Oxford University Press, 2007, s. 603.

( 118 ) Organizácia Spojených národov: List of Non‑Self‑Governing Territories by Region , k dispozícii na adrese https://www.un.org/dppa/decolonization/en/nsgt.

( 119 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 120 ) Pozri bod 17 vyššie. Generálny advokát Wathelet vo svojich návrhoch vo veci Rada/Front Polisario ( C‑104/16 P , EU:C:2016:677 , body 188 až 191 ) naznačil, že Španielsko sa legálne svojho postavenia spravujúcej mocnosti nemôže vzdať a že teda nemožno vylúčiť, že daný členský štát až dodnes zostáva spravujúcou mocnosťou územia Západnej Sahary.

( 121 ) Pozri napríklad CHAPAUX, V.: The sovereignty over natural resources: „the question of the EU‑Morocco Fisheries Agreement“. In: ARTS, K., PINTO LEITE, P. (eds.): International Law and the Question of Western Sahara . International Platform of Jurists for East Timor, University of Michigan, 2008, s. 241.

( 122 ) TORRES‑SPELLISCY, G.: National Resources in Non‑Self‑Governing Territories. In: BOUKHARS, A., ROUSSELIER, J. (eds.): Perspective on Western Sahara: Myths, Nationalisms and Geopolitics . Lanham: Rowman & Littlefield, 2013, s. 241.

( 125 ) Táto neutrálna pozícia sa vyjadruje v odôvodnení 3 napadnutého rozhodnutia: „Únia neprejudikuje výsledok politického procesu o konečnom statuse Západnej Sahary, ktorý sa vedie pod záštitou Organizácie Spojených národov[,] a zároveň dôsledne opakuje, že jej záleží na urovnaní sporu v Západnej Sahare, aktuálne zapísanej Organizáciou Spojených národov na zozname nesamosprávnych území a v súčasnosti z veľkej časti spravovan[ej] Marockým kráľovstvom. Plne podporuje úsilie generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov a jeho osobného vyslanca s cieľom pomôcť stranám dosiahnuť spravodlivé, udržateľné a obojstranne prijateľné politické riešenie, ktoré umožní sebaurčenie ľudu Západnej Sahary v kontexte dohôd rešpektujúcich ciele a zásady Charty [OSN], ako sú uvedené v rezolúciách Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, najmä v jej rezolúciách č. 2152 (2014), č. 2218 (2015), č. 2385 (2016), č. 2351 (2017) a č. 2414 (2018).“

( 126 ) Pozri okrem iného rozsudok z 21. decembra 2016, Swiss International Air Lines ( C‑272/15 , EU:C:2016:993 , bod 24 ).

( 127 ) Široký priestor na voľnú úvahu, ktorý majú inštitúcie Únie k dispozícii vo vonkajších (obchodných) vzťahoch vzhľadom na to, že toto riadenie zahŕňa zložité politické a hospodárske posúdenia, znamená, že Súdny dvor môže svoju právomoc preskúmania uplatňovať iba vtedy, keď sa tieto inštitúcie dopustili zjavnej chyby. Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 1983, Fediol/Komisia ( 191/82 , EU:C:1983:259 , bod 30 ). To znamená, že ak neexistujú jasné medzinárodné pravidlá, na základe ktorých by Súdny dvor mohol vykonať toto preskúmanie, výklad zvolený inštitúciami Únie nemôže predstavovať zjavnú chybu.

( 130 ) Pozri napríklad Dohodu o stabilizácii a pridružení medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Kosovom* na strane druhej ( Ú. v. EÚ L 71, 2016, s. 3 , ďalej len „dohoda o pridružení medzi EÚ a Kosovom“) (v príslušnej časti tejto dohody sa vymedzuje, že ňou „nie sú dotknuté pozície k štatútu a… je v súlade s rezolúciou BR OSN č. 1244/1999 a so stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora k vyhláseniu nezávislosti Kosova“), Dohodu o hospodárskom partnerstve medzi štátmi CARIFORUM‑u na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na druhej strane ( Ú. v. EÚ L 289, 2008, s. 3 ) a Dohodu o hospodárskom partnerstve medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a štátmi SADC‑DHP na strane druhej ( Ú. v. EÚ L 250, 2016, s. 3 ), v rámci ktorých sa v prvom prípade v prílohe IX k protokolu 1 a v druhom prípade v prílohe VIII uvádza zoznam viacerých nesamosprávnych území, ktorý „neprejudikuje status týchto krajín a území, ani budúce zmeny v ich statuse“.

( 131 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Front Polisario (bod 92).

( 132 ) Ako vysvetľuje Crawford, „v rozsahu, v akom zvrchovanosť znamená neobmedzené právo kontrolovať dotknuté územie alebo s ním nakladať, záväzok v článku 73 písm. b) a súvisiaca zásada sebaurčenia zvrchovanosť spravujúceho štátu podstatne obmedzujú“. Pozri CRAWFORD, J.: The Creation of States in International Law . 2. vydanie. Oxford: Oxford University Press, 2007, s. 615. Skutočnosť, že Marocké kráľovstvo nevykonáva vo vzťahu k územiu Západnej Sahary „všetky“ svoje zvrchované právomoci, bola takisto jedným z dôvodov, prečo Súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario ( C‑104/16 P , EU:C:2016:973 , bod 95 ), dospel k záveru, že dohoda o pridružení sa na toto územie neuplatňuje.

( ) Pozri druhú alternatívu v článku 61 prvom odseku druhej vete Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.