C-42/21

62021CJ0042

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 12. januára 2023 ( *1 )

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Zneužitie dominantného postavenia – Trh železničnej nákladnej dopravy – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 102 ZFEÚ – Prístup tretích podnikov k infraštruktúre v správe litovskej národnej železničnej spoločnosti – Demontáž úseku železničnej trate – Pojem ‚zneužitie‘ – Skutočné alebo pravdepodobné vylúčenie konkurenta – Výkon neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecným súdom – Zníženie výšky pokuty“

Vo veci C‑42/21 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 27. januára 2021,

vedľajší účastníci konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), sudcovia M. Safjan, N. Piçarra, N. Jääskinen a M. Gavalec,

generálny advokát: A. Rantos,

tajomník: M. Longar, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. apríla 2022,

Nariadenie (ES) č. 1/2003

2

Podľa článku 23 ods. 2 prvého pododseku písm. a) a článku 23 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205):

„2. Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

a)

porušujú článok [101 ZFEÚ] alebo článok [102 ZFEÚ]…

4

Odôvodnenie

5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/14/ES z 26. februára 2001 o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii ( Ú. v. ES L 75, 2001, s. 29 ; Mim. vyd. 07/005, s. 404) znie:

„Na zabezpečenie transparentného a nediskriminačného prístupu k železničnej infraštruktúre pre všetky železničné podniky všetky potrebné informácie požadované s cieľom využitia prístupových práv sa majú uverejňovať v podmienkach použitia siete.“

5

V článku 5 ods. 1 tejto smernice sa uvádza:

„Železničné podniky majú na nediskriminačnom základe nárok na minimálny prístupový balík a traťový prístup k servisným zariadeniam opísaným v prílohe II. Poskytovanie služieb uvedených v bode 2 prílohy II sa musí zabezpečiť nediskriminačným spôsobom a požiadavky železničných podnikov sa môžu odmietnuť len vtedy, keď v trhových podmienkach existujú reálne alternatívy. Ak služby neponúka jeden manažér infraštruktúry, poskytovateľ ‚hlavnej infraštruktúry‘ sa musí snažiť o to, aby čo najviac uľahčil zabezpečenie týchto služieb.“

Skutkový stav

8

LG je litovská národná železničná spoločnosť so sídlom vo Vilniuse (Litva). LG je verejnoprávny podnik, ktorého jediným akcionárom je Litovská republika. Ako vertikálne integrovaný podnik je LG manažérom železničnej infraštruktúry, ktorá však zostáva vo vlastníctve Litovskej republiky, a zároveň poskytovateľom služieb železničnej nákladnej a osobnej dopravy v Litve.

9

Orlen Lietuva AB (ďalej len „Orlen“) je podnik so sídlom v Juodeikiai, okres Mažeikiai (Litva), ktorý sa špecializuje na rafináciu surovej ropy a distribúciu rafinovaných ropných produktov. Orlen je 100 % dcérskou spoločnosťou poľského podniku PKN Orlen SA.

10

Na účely prepravy svojich produktov po krátkej trase do Lotyšska využívala Orlen služby spoločnosti LG pre litovskú časť trasy, konkrétne od rafinérie po lotyšskú hranicu. LG v tom čase uzavrela subdodávateľskú zmluvu s Latvijas dzelzceļš, lotyšskou národnou železničnou spoločnosťou (ďalej len „LDZ“), na prepravu po tomto litovskom úseku trasy. Keďže LDZ nemala zákonné povolenia potrebné na nezávislý výkon svojich činností na litovskom území, pôsobila ako subdodávateľ spoločnosti LG. Po prechode cez hranicu LDZ pokračovala v preprave produktov spoločnosti Orlen na lotyšskom území.

14

Obchodné vzťahy medzi spoločnosťami Orlen a LG, ktoré sa týkali dopravných služieb spoločnosti LG v litovskej železničnej sieti vrátane dopravných služieb na krátkej trase do Lotyšska, sa riadili dohodou podpísanou v roku 1999 (ďalej len „dohoda z roku 1999“).

15

Dohoda z roku 1999 okrem toho, že upravovala tarify za dopravné služby účtované spoločnosťou LG, obsahovala najmä osobitný záväzok spoločnosti LG prepravovať náklad spoločnosti Orlen po krátkej trase do Lotyšska počas celého obdobia trvania dohody, t. j. do roku 2024.

16

Dňa 28. júla 2008 LG oznámila spoločnosti Orlen, že s účinnosťou od 1. septembra 2008 vypovedá dohodu z roku 1999.

20

Dňa 2. septembra 2008 LG po zistení, že na niekoľkých desiatkach metrov došlo k deformácii železničnej trate (ďalej len „deformácia“), pozastavila dopravu na úseku 19 km krátkej trasy do Lotyšska medzi Mažeikiai a hranicou s Lotyšskom (ďalej len „železničná trať“), pričom sa odvolávala najmä na bezpečnostné dôvody.

21

Dňa 3. septembra 2008 LG vymenovala kontrolnú komisiu zloženú z vedúcich zamestnancov jej miestnej dcérskej spoločnosti na účely vyšetrovania dôvodov vzniku deformácie. Dňa 5. septembra 2008 predložila kontrolná komisia správu z vyšetrovania a technickú správu. Podľa správy z vyšetrovania bola deformácia spôsobená fyzickým poškodením mnohých prvkov tvoriacich konštrukciu železničnej trate. Z uvedenej správy o vyšetrovaní tiež vyplýva, že doprava musí zostať pozastavená „až do doby, kým nebudú ukončené všetky rekonštrukčné práce a opravy“. Stanoviská uvedené v tej istej správe z vyšetrovania boli potvrdené stanoviskami technickej správy.

22

V januári 2009 LG a Orlen uzavreli novú všeobecnú dohodu o preprave na dobu pätnástich rokov, t. j. do 1. januára 2024. Táto dohoda nahradila dočasnú dohodu, ktorá bola podpísaná 1. októbra 2008.

26

Rokovania medzi spoločnosťami Orlen a LDZ pokračovali až do konca júna 2009, kedy LDZ podala žiadosť o udelenie licencie na prevádzku na litovskej časti krátkej trasy do Lotyšska.

27

Dňa 10. novembra 2009 rozhodcovský súd vyhlásil, že jednostranná výpoveď dohody z roku 1999 spoločnosťou LG je protiprávna a že túto dohodu treba považovať za platnú až do 1. októbra 2008.

28

31

Dňa 6. marca 2013 Komisia rozhodla o začatí konania podľa článku 102 ZFEÚ proti spoločnosti LG.

32

Po tom, čo Komisia zaslala spoločnosti LG oznámenie o výhradách a následne list opisujúci skutkový stav, ku ktorým účastníci konania predložili svoje pripomienky, prijala 2. októbra 2017 sporné rozhodnutie.

Sporné rozhodnutie

Definícia relevantných trhov a dominantné postavenie spoločnosti LG na týchto trhoch

36

Komisia tiež konštatovala, že LG je s výnimkou zanedbateľného objemu prepravy zabezpečovaného spoločnosťou LDZ jediným podnikom pôsobiacim na odberateľskom trhu poskytovania služieb železničnej prepravy ropných produktov, v dôsledku čoho má dominantné postavenie na tomto trhu.

Zneužívajúce správanie

37

Komisia sa domnievala, že LG zneužila svoje dominantné postavenie manažéra železničnej infraštruktúry v Litve tým, že odstránila železničnú trať, čo mohlo mať protisúťažné účinky vylúčenia hospodárskej súťaže na trhu poskytovania služieb železničnej prepravy ropných produktov medzi rafinériou a susednými námornými terminálmi tým, že sa vytvorili prekážky vstupu na trh bez objektívneho odôvodnenia.

38

Pokiaľ ide o protisúťažné účinky vyplývajúce zo správania spoločnosti LG, Komisia sa v nadväznosti na analýzu vykonanú v odôvodneniach 202 až 324 sporného rozhodnutia domnievala, že odstránenie železničnej trate mohlo zabrániť spoločnosti LDZ vstúpiť na litovský trh železničnej nákladnej dopravy alebo prinajmenšom výrazne sťažiť jej vstup na tento trh, a to aj napriek tomu, že podľa názoru Komisie mala LDZ pred odstránením železničnej trate vierohodnú príležitosť prepravovať ropné produkty spoločnosti Orlen určené na vývoz po mori po krátkej trase do Lotyšska vedúcej z rafinérie do lotyšských námorných terminálov.

42

Podľa Komisie po odstránení železničnej trate musela akákoľvek železničná doprava z rafinérie do lotyšského námorného terminálu prechádzať po oveľa dlhšej trase na litovskom území. Komisia sa predovšetkým domnievala, že po odstránení železničnej trate by jedinou možnosťou spoločnosti LDZ ako konkurovať spoločnosti LG bolo pokúsiť sa pôsobiť na trase do Klaipėdy alebo na dlhšej trase do Lotyšska uvedenej v bode 12 tohto rozsudku. Z tohto dôvodu by LDZ bola nútená pôsobiť ďaleko od svojej logistickej základne v Lotyšsku a bola by závislá od služieb správy infraštruktúry svojho konkurenta, konkrétne od spoločnosti LG. Komisia sa za týchto okolností domnievala, že z pohľadu ex ante LDZ čelí značným obchodným rizikám, ktoré pravdepodobne nepodstúpi.

43

Komisia sa v odôvodneniach 325 až 357 sporného rozhodnutia tiež domnievala, že LG nepreukázala nijaké objektívne odôvodnenie na odstránenie železničnej trate, keďže uvedené vysvetlenia neboli vo vzájomnom súlade, niekedy si protirečili a boli málo presvedčivé.

46

Články 1 a 2 sporného rozhodnutia znejú:

„Článok 1

[LG] tým, že odstránila železničnú trať medzi mestom Mažeikiai v Litve a lotyšskou hranicou, porušila článok 102 ZFEÚ. Porušovanie sa začalo 3. októbra 2008 a ku dňu prijatia tohto rozhodnutia stále pokračuje.

Článok 2

Za porušovanie uvedené v článku 1 sa [spoločnosti LG] ukladá pokuta vo výške 27873000 eur.

49

Na podporu svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia LG uviedla päť žalobných dôvodov. Prvý z týchto žalobných dôvodov sa v podstate zakladá na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ, pokiaľ ide o zneužívajúcu povahu správania spoločnosti LG, druhý na nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ, pokiaľ ide o posúdenie predmetného konania, tretí na porušení článku 296 ZFEÚ a článku 2 nariadenia č. 1/2003 z dôvodu nedostatočného vykonania dokazovania a nedostatku odôvodnenia, štvrtý, len vo svojej prvej časti, na pochybení pri určení výšky pokuty a piaty na nesprávnom uložení nápravného opatrenia.

50

Vo svojej žiadosti o zníženie výšky pokuty LG uviedla viacero námietok a v druhej časti svojho štvrtého žalobného dôvodu tvrdila, že táto výška pokuty je neprimeraná, a v podstate spochybnila po prvé percentuálny podiel hodnoty tržieb stanovený Komisiou pri faktore závažnosti, po druhé dobu trvania protiprávneho konania a po tretie rozhodnutie zahrnúť do základnej sumy dodatočnú sumu na účely odradenia.

51

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré LG predložila jednak na podporu svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia, ako aj svojho návrhu na zníženie výšky pokuty.

LG svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu alebo čiastočne v rozsahu, v akom tento rozsudok zamietol jej žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia,

–

zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu alebo čiastočne,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil spoločnosti LG povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

56

Na podporu svojho odvolania LG uvádza štyri odvolacie dôvody, z ktorých prvé tri v podstate smerujú k spochybneniu posúdenia existencie zneužitia dominantného postavenia, ktoré vykonal Všeobecný súd, a štvrtý sa týka posúdenia pokuty, ktorá jej bola uložená.

Okrem toho Komisia vo svojich úvodných pripomienkach odkazuje na tlačovú správu predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa spoločnosti LG z 30. decembra 2019, ktorej prípustnosť a relevantnosť pre potreby tohto odvolania LG spochybňuje.

60

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Posúdenie rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj hodnotenie dôkazov je vo výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Posúdenie týchto skutočností a dôkazov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 24. septembra 2020, Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi/Komisia, C‑601/18 P , EU:C:2020:751 , bod 126 ako aj citovaná judikatúra).

61

Z toho vyplýva, že rôzne skutkové tvrdenia a námietky musia byť vyhlásené za neprípustné.

O prvom odvolacom dôvode

Konkrétne sa Všeobecný súd tým, že v bodoch 90 až 99 napadnutého rozsudku rozhodol, že ten istý test nie je v prejednávanej veci uplatniteľný, dopustil štyroch nesprávnych právnych posúdení.

65

Po prvé na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bode 90 napadnutého rozsudku, ani v judikatúre Súdneho dvora, ani v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), citovaných Všeobecným súdom, neexistuje pravidlo, podľa ktorého sa kritériá vyplývajúce z tohto rozsudku uplatnia len v prípade potreby chrániť motiváciu dominantného podniku investovať do výstavby základných zariadení.

66

Po druhé na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd rozhodol v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, neexistuje ani pravidlo, podľa ktorého tieto kritériá nie sú uplatniteľné, ak platný právny rámec už ukladá povinnosť dodávať predmetné služby.

67

69

Po tretie žiadne z ustanovení, ktoré Všeobecný súd uvádza v bodoch 96 a 97 napadnutého rozsudku, neukladá takému manažérovi infraštruktúry, akým je LG, „absolútnu právnu povinnosť“ poskytnúť prístup ku každej časti trate svojej siete, najmä ak sú k dispozícii alternatívne trasy. Ani jedno z týchto ustanovení takisto neukladá „absolútnu povinnosť“ obnoviť zničenú železničnú trať prostredníctvom riešenia, ktoré by manažér infraštruktúry považoval za neúčinné a ekonomicky neprimerané. V tomto zmysle LG odkazuje konkrétne na článok 5 smernice 2001/14 v spojení s odôvodnením 5 tejto smernice, ako aj na článok 29 ods. 1 tejto smernice.

70

Po štvrté v rozpore s tým, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 91 a 93 napadnutého rozsudku, neexistuje žiadne právne pravidlo, podľa ktorého by sa kritériá vyplývajúce z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), neuplatňovali, ak dominantné postavenie vyplýva zo štátneho monopolu. Podľa bodu 23 rozsudku z 27. marca 2012, Post Danmark ( C‑209/10 , EU:C:2012:172 ), ktorý cituje Všeobecný súd, je potrebné zohľadniť len skutočnosť, že takéto postavenie má pôvod v bývalom štátnom monopole.

71

V prejednávanej veci však nejde o to, či LG bola povinná poskytnúť prístup k funkčnej sieti vybudovanej v minulosti z verejných prostriedkov, ale o to, či bola podľa článku 102 ZFEÚ povinná investovať svoje vlastné zdroje do opravy a výmeny zanedbaného zariadenia, aby uľahčila prístup na relevantný trh a zvýhodnila ho pre určitého konkurenta na odberateľskom trhu. Vyváženie záujmov týchto dvoch spoločností je základom testu stanoveného v rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ).

V bode 99 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď neposúdila, či sporné správanie, ktoré spočívalo, ako vyplýva z bodu 84 tohto rozsudku, v odstránení železničnej trate ako takom, spĺňalo podmienky týkajúce sa neudržateľnosti služby, ku ktorej bol odmietnutý prístup, a odstránenia akejkoľvek hospodárskej súťaže stanovené v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), a že s výhradou prípadného objektívneho odôvodnenia stačilo preukázať, že ide o správanie spôsobilé obmedziť hospodársku súťaž, a najmä predstavovať prekážku vstupu na trh.

75

V bodoch 90 až 98 uvedeného rozsudku Všeobecný súd odôvodnil tento záver vzhľadom na účel výnimočných okolností uvedených v rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), ktorý spočíva v zabezpečení toho, aby povinnosť dominantného podniku poskytnúť prístup k svojej infraštruktúre v konečnom dôsledku nenarušila hospodársku súťaž tým, že tento podnik zníži pôvodnú motiváciu vybudovať takúto infraštruktúru a investovať do nej. Všeobecný súd z toho v podstate vyvodil, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), sa nemôže uplatniť, ak, ako v prejednávanej veci, uplatniteľný regulačný rámec už ukladá dominantnému podniku povinnosť dodávať alebo keď dominantné postavenie vyplýva zo štátneho monopolu, a to o to viac, ak predmetná infraštruktúra patrí štátu a bola vybudovaná a rozvinutá z verejných zdrojov.

76

Na účely posúdenia, či sú tieto úvahy, ako tvrdí LG, postihnuté nesprávnym právnym posúdením, treba pripomenúť, že článok 102 ZFEÚ zakazuje akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Podnik v dominantnom postavení má totiž osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním nenarušil účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu (rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , bod 40 a citovaná judikatúra).

80

Uloženie týchto podmienok v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), bolo odôvodnené okolnosťami veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, ktoré spočívali v tom, že dominantný podnik odmietol poskytnúť konkurentovi prístup k infraštruktúre, ktorú vyvinul pre potreby svojej vlastnej činnosti, s vylúčením akéhokoľvek iného konania (rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , bod 45 ).

81

Po prvé, ako uviedol generálny advokát v bodoch 78 až 82 svojich návrhov, prípad zničenia infraštruktúry dominantným podnikom treba odlišovať od prípadu odmietnutia prístupu v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ).

82

Z vyššie uvedeného vyplýva, že táto judikatúra sa v podstate týka prípadu odmietnutia prístupu k infraštruktúre, ktorým si podnik v dominantnom postavení v konečnom dôsledku vyhradzuje infraštruktúru, ktorú vyvinul, pre svoje vlastné použitie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , bod 47 ). Uvedená judikatúra sa týka, ako zdôraznil generálny advokát najmä v bode 80 svojich návrhov, udržiavania infraštruktúry, ktorej používanie si podnik v dominantnom postavení vyhradil na dosiahnutie okamžitého zisku.

86

Po druhé z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že kritériá stanovené v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), sú určené na vytvorenie spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami neskreslenej hospodárskej súťaže na jednej strane a slobodou uzatvárať zmluvy a vlastníckym právom podniku v dominantnom postavení na druhej strane. V tomto zmysle sa tieto kritériá majú uplatňovať v prípade odmietnutia prístupu k infraštruktúre, ktorej majiteľom je podnik v dominantnom postavení a ktorú vyvinul pre potreby svojej vlastnej činnosti prostredníctvom svojich vlastných investícií (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. novembre 1998, Bronner, C‑7/97 , EU:C:1998:569 , point 37, a z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , bod 47 ).

87

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 90, 93 a 94 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že uvedené kritériá sa vzhľadom na ich účel nemajú uplatniť, ak v situácii, ako je situácia v prejednávanej veci, bola predmetná infraštruktúra financovaná nie z vlastných investícií podniku v dominantnom postavení, ale z verejných zdrojov, a tento podnik nie je vlastníkom tejto infraštruktúry.

88

Po tretie treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že regulačná povinnosť môže byť relevantná na posúdenie zneužívajúceho správania v zmysle článku 102 ZFEÚ. Hoci existencia regulačnej povinnosti dominantného podniku poskytnúť prístup k predmetnej infraštruktúre nemôže Komisiu zbaviť povinnosti preukázať existenciu „zneužívania“ v zmysle článku 102 ZFEÚ, nič to nemení na tom, že uloženie takejto povinnosti má za následok, že dominantný podnik v skutočnosti nemôže odmietnuť poskytnúť prístup k tejto infraštruktúre bez toho, aby tým bola dotknutá jeho rozhodovacia nezávislosť vzhľadom na podmienky takéhoto prístupu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , body 57 a 58 , ako aj citovanú judikatúru).

92

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že Komisia nepochybila, keď neposúdila, či predmetné správanie spĺňa tieto kritériá.

93

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba prvý odvolací dôvod uvedený na podporu odvolania zamietnuť ako nedôvodný.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

97

Po druhé LG tvrdí, že očakávala, že dostane finančné prostriedky na rekonštrukciu železničnej trate, ktoré mali byť k dispozícii v okamihu realizácie väčšiny prác. S odkazom na body 152, 153, 160, 171, 174 až 176 a 196 napadnutého rozsudku LG tvrdí, že žiadosť o financovanie podala 2. októbra 2008, teda pred začatím prác na odstránení železničnej trate, že v tom čase, ako aj neskôr boli k dispozícii európske finančné prostriedky a že nekonala s protisúťažným úmyslom.

98

Tvrdí, že okolnosti uvedené Všeobecným súdom na účely konštatovania zneužívania, ktoré sa jej vytýka, v podstate nastali po 3. októbri 2008. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 164, 165, 170 a 178 toho istého rozsudku vyžadoval od spoločnosti LG povinnosť preukázať alebo odôvodniť čas odstránenia železničnej trate, pričom bolo úlohou Komisie zneužitie preukázať.

99

Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 152 a 170 napadnutého rozsudku nevykonal konkrétnu analýzu svojho tvrdenia týkajúceho sa uskladnenia častí železničnej trate, ktoré sa dajú opätovne použiť, a ich opätovného použitia na iných tratiach siete. V každom prípade na začatie prípravných fáz projektu nie je potrebné vopred zabezpečiť potrebné finančné prostriedky na celý tento projekt.

103

Orlen tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný a v každom prípade neprípustný v rozsahu, v akom spochybňuje posúdenia skutkového stavu a dôkazov vykonané Všeobecným súdom.

Posúdenie Súdnym dvorom

104

Svojím druhým odvolacím dôvodom LG vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil kvalifikáciu odstránenia železničnej trasy, ktorú prijala Komisia, ako „zneužitie dominantného postavenia“ v zmysle článku 102 ZFEÚ. Podľa spoločnosti LG je táto kvalifikácia uvedená v bodoch 168, 170, 177, 197, 204 a 231 napadnutého rozsudku založená na dvoch kumulatívnych prvkoch, a to na okolnosti, že k tomuto odstráneniu došlo „veľmi unáhlene“, a na okolnosti, že k uvedenému odstráneniu došlo „bez [predchádzajúceho] zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov [zo strany spoločnosti LG]“.

105

Všeobecný súd až po tom, čo zamietol všetky tvrdenia predložené spoločnosťou LG s cieľom spochybniť tieto posúdenia, potvrdil dôvodnosť posúdení Komisie.

109

Okolnosť, že Všeobecný súd v bodoch 168, 170, 177, 197, 204 a 231 napadnutého rozsudku, ktoré LG spochybňuje, odkázal len na dva prvky uvedené v bodoch 39 a 107 tohto rozsudku, a to veľmi unáhlené odstránenie železničnej trate bez zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov, nemôže vyvrátiť tento výklad napadnutého rozsudku. V týchto bodoch sa Všeobecný súd obmedzil na preskúmanie konkrétnych tvrdení súvisiacich s týmito okolnosťami, ktoré LG uviedla s cieľom spochybniť konštatovanie „zneužitia dominantného postavenia“ v zmysle článku 102 ZFEÚ.

110

Z toho vyplýva, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tvrdenia týkajúce sa konkrétne týchto dvoch prvkov.

111

Argumentácia účastníkov konania

114

Svojím tretím odvolacím dôvodom LG tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 219 až 233 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval odstránenie železničnej trate ako také a bez ohľadu na predchádzajúce pozastavenie dopravy na tejto trati ako „správanie, ktoré je spôsobilé obmedziť hospodársku súťaž“.

115

Po prvé tento prístup Všeobecného súdu je založený na nesprávnom predpoklade, ktorý vyplýva z bodov 223, 225 a 227 napadnutého rozsudku. Podľa tohto predpokladu Všeobecného súdu možnosť, ktorá spočívala v počiatočných cielených opravách a následnej úplnej rekonštrukcii celej železničnej trate v lehote piatich rokov, ktorú LG označuje za „možnosť č. 1“, predstavuje vhodnú a ekonomicky rozumnú alternatívu možnosti spočívajúcej v úplnej a okamžitej rekonštrukcii železničnej trate, ktorú LG označuje ako „možnosť č. 2“. Všeobecný súd však nezamietol stanovisko spoločnosti LG zhrnuté v bodoch 150, 151 a 167 tohto rozsudku, podľa ktorého bola „možnosť č. 2“ jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou, ale uspokojil sa s ponechaním tejto otázky bez odpovede v bode 168 uvedeného rozsudku. Za týchto podmienok sa LG domnieva, že na účely tohto odvolania treba vychádzať z toho, že „možnosť č. 2“ bola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou. Z toho vyvodzuje, že body 223, 225 a 227 toho istého rozsudku sú protirečivé a nezlučiteľné s výberom poslednej uvedenej možnosti.

116

Po štvrté je v rozpore so zisteniami uvedenými v bodoch 24 a 25 napadnutého rozsudku tvrdenie v bode 225 tohto rozsudku, že účinok vylúčenia vyplýva z toho, že keď Orlen dospela k záveru, že LG nemá v úmysle opraviť železničnú trať v krátkom čase, LDZ stiahla svoju žiadosť o udelenie licencie na prevádzkovanie litovskej časti krátkej trate do Lotyšska. V týchto bodoch 24 a 25 Všeobecný súd konštatoval, že LDZ podala žiadosť o udelenie takejto licencie „do konca júna 2009“, t. j. po odstránení železničnej trate. Toto odstránenie teda nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie stiahnuť žiadosť o udelenie licencie, ktoré bolo v skutočnosti spôsobené tým, že Orlen v polovici roka 2010 dospela k záveru, že LG nemá v úmysle v krátkom čase opraviť železničnú trať, ako to vyplýva z bodu 26 napadnutého rozsudku.

120

Po piate LG vo svojej replike dodáva, že okamžitá realizácia odstránenia železničnej trate nezhoršila situáciu existujúcu po predchádzajúcom pozastavení dopravy. V čase skutkových okolností, t. j. 3. októbra 2008, ak by nedošlo k odstráneniu, v podstate neexistovala „žiadna možnosť, že železničná trať bude v krátkom čase opäť uvedená do prevádzky“.

121

Komisia a Orlen navrhujú zamietnuť všetky tieto tvrdenia ako v podstate nedôvodné.

Posúdenie Súdnym dvorom

125

V bode 168 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd vôbec neoznačil „možnosť č. 2“, ktorá zahŕňa úplnú a okamžitú rekonštrukciu železničnej trasy, ako jedinú vhodnú a ekonomicky rozumnú možnosť. Slovné spojenie „za predpokladu, ako tvrdí [LG], že možnosť č. 2 bola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou“ uvedené v tomto bode naopak jasne naznačuje, ako to LG navyše pripúšťa, že Všeobecný súd nerozhodol o otázke, či táto možnosť bola alebo nebola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou, s vylúčením prípadnej „možnosti č. 1“. Z toho vyplýva, že na rozdiel od názoru, ktorý zastáva LG, zjavne nemožno tvrdiť, že na účely tohto odvolania sa treba domnievať, že „možnosť č. 2“ bola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou.

126

Argumentáciu vychádzajúcu z takéhoto predpokladu, ktorá je založená na rozpornom odôvodnení, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

127

Okrem toho v rozsahu, v akom LG spochybňuje úvahu uvedenú v bodoch 223, 225 a 227 napadnutého rozsudku, podľa ktorej mohla byť železničná trasa uvedená do prevádzky „v krátkom čase“ prostredníctvom počiatočných opráv, stačí konštatovať, že LG sa tým v skutočnosti a pod zámienkou odvolávania sa na údajný rozpor snaží spochybniť skutkové posúdenia Všeobecného súdu. Keďže LG netvrdí, že by Všeobecný súd tieto prvky skreslil, jej argumentácia je v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 60 tohto rozsudku neprípustná.

131

Argumentáciu založenú na rozpore medzi bodmi 164 a 225 napadnutého rozsudku treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

132

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenia smerujúce k spochybneniu bodov 221 až 223 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že vychádzajú zo samostatného a nesprávneho výkladu týchto bodov.

133

V bodoch 221 a 222 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že spoločnosti LG ako manažérovi železničnej infraštruktúry prináleží okrem regulačnej povinnosti zaistiť bezpečnosť dopravy aj regulačná povinnosť minimalizovať poruchy a zlepšiť výkonnosť železničnej siete. V bode 223 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že LG ako dominantný podnik na relevantnom trhu mala tiež osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním nenarušila efektívnu a neskreslenú hospodársku súťaž na tomto trhu. Podľa Všeobecného súdu mala LG túto skutočnosť zohľadniť a vyhnúť sa vylúčeniu akejkoľvek možnosti v krátkom čase opätovne uviesť železničnú trať do prevádzky prostredníctvom postupnej rekonštrukcie. V bode 224 toho istého rozsudku Všeobecný súd z toho vyvodil, že odstránením celej železničnej trate za okolností prejednávanej veci LG nezohľadnila túto osobitnú zodpovednosť, ktorú má podľa článku 102 ZFEÚ.

137

Po štvrté, ako vyplýva z použitia slova „navyše“ v štruktúre poslednej vety bodu 225 napadnutého rozsudku, odkaz v tomto bode na stiahnutie žiadosti spoločnosti LDZ o licenciu na prevádzku na litovskej časti krátkej trasy do Lotyšska predstavuje nadbytočnú úvahu.

138

Z toho vyplýva, že argumentáciu spoločnosti LG založenú na rozpore medzi týmto bodom a bodmi 24 a 25 tohto rozsudku treba zamietnuť ako neúčinnú.

139

Po piate, keďže LG vo svojej replike po prvýkrát tvrdí, že okamžitá realizácia odstránenia železničnej trate nezhoršila situáciu existujúcu po pozastavení dopravy na tejto trati, jej argumentácia je neprípustná z dôvodu jej oneskorenia. Okrem toho smeruje k spochybneniu skutkového posúdenia, ktoré v súlade s judikatúrou citovanou v bode 60 tohto rozsudku nepatrí do právomoci Súdneho dvora v štádiu odvolania.

142

V tejto súvislosti LG zdôrazňuje, že z bodov 98, 196, 204 a 209 napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa Všeobecného súdu sa sporné rozhodnutie a posúdenia Komisie neopierali o konštatovanie protisúťažného úmyslu spoločnosti LG.

143

V rámci preskúmania tvrdení v štádiu preskúmania pokuty založených na novosti právnej teórie prijatej v spornom rozhodnutí a závažnosti porušenia, ktoré sa vytýka spoločnosti LG, však Všeobecný súd poukázal na takýto úmysel. Svedčia o tom formulácie v bodoch 339, 368 a 374 napadnutého rozsudku, podľa ktorých „cieľom“ vytýkaného správania „je udržať konkurentov mimo trhu“ alebo bolo uskutočnené „s cieľom udržať konkurentov mimo trhu“.

144

Všeobecný súd si teda protirečil. Tento rozpor v odôvodnení mal vplyv na posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa potreby uloženia pokuty a prípadne jej primeranej výšky, ako aj závažnosti porušenia. V prípade neexistencie tohto rozporu mal Všeobecný súd uznať novosť právnej teórie, na ktorej sa zakladá sporné rozhodnutie, a mohol zaujať iný prístup k závažnosti porušenia v prípade neexistencie protisúťažného úmyslu, a teda k výkonu svojej neobmedzenej právomoci.

Posúdenie Súdnym dvorom

148

Štvrtým odvolacím dôvodom LG vytýka Všeobecnému súdu rozporné odôvodnenie. Všeobecný súd teda na jednej strane v bodoch 169, 204 a 209 napadnutého rozsudku výslovne vylúčil existenciu protisúťažného úmyslu pri svojom preskúmaní konštatovania zneužitia dominantného postavenia. Na druhej strane však poukázal na takýto úmysel v bodoch 339, 368 a 374 tohto rozsudku a zohľadnil ho pri výpočte výšky pokuty v bodoch 397 až 406 uvedeného rozsudku. Tento rozpor a zohľadnenie protisúťažného úmyslu v štádiu výpočtu pokuty mali vplyv na výkon neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom, a v dôsledku toho na výšku pokuty, ktorá jej bola uložená.

149

Tento odvolací dôvod je neúčinný. Aj za predpokladu, že by si Všeobecný súd protirečil, ako to tvrdí LG, takýto rozpor by nemohol odôvodniť zrušenie napadnutého rozsudku ani viesť k prehodnoteniu výšky pokuty Súdnym dvorom.

150

Naopak Súdny dvor v prípade, že v rámci konania o odvolaní rozhoduje o právnych otázkach, nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie. Konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty, je teda potrebné len v prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že výška sankcie je nielen neprimeraná, ale aj prehnaná, ba dokonca disproporčná (rozsudky z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P , EU:C:2012:738 , body 125 a 126 , ako aj citovaná judikatúra, a z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 137 ).

154

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že Všeobecný súd je pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci viazaný určitými povinnosťami, medzi ktoré patria povinnosť odôvodnenia, ktorú má podľa článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku toho istého štatútu, ako aj zásada rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P , EU:C:2014:2456 , bod 77 , ako aj citovanú judikatúru, a z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 138 ).

155

V prejednávanej veci sa v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 posúdenie výšky pokuty Všeobecným súdom riadilo, ako vyplýva z bodov 394, 395, 397 a 404 napadnutého rozsudku, zohľadnením závažnosti spáchaného porušenia a dĺžky jeho trvania. V bodoch 399 až 402 napadnutého rozsudku Všeobecný súd z dôvodu závažnosti predmetného porušenia zohľadnil povahu tohto porušenia, situáciu spoločnosti LG na relevantných trhoch a geografický rozsah uvedeného porušenia.

159

Okrem toho, pokiaľ má LG v úmysle požiadať Súdny dvor, aby preskúmal výkon neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecným súdom, stačí konštatovať, že vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 153 tohto rozsudku LG nepredložila dôkazy, ktoré by preukazovali, že výška pokuty, ako ju znížil Všeobecný súd, je nielen neprimeraná, ale aj prehnaná, ba dokonca disproporčná.

160

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa musí štvrtý odvolací dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

161

Keďže žiadny z dôvodov uvádzaných na podporu tohto odvolania nebol prijatý, odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu.

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Spoločnosť Lietuvos geležinkeliai AB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Európska komisia a spoločnosť Orlen Lietuva AB.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.