C-130/21

62021CJ0130

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 24. marca 2022 ( *1 )

„Odvolanie – Ochrana finančných záujmov Európskej únie – Boj proti podvodom – Viacročný finančný rámec – Údajný konflikt záujmov predsedu vlády Českej republiky – Žiadosť o zabránenie jeho stretnutiu s kolégiom európskych komisárov – Žiadosť o ukončenie priamych platieb z rozpočtu Únie v prospech niektorých agropotravinárskych skupín – Žaloba pre nečinnosť – Údajná nečinnosť Európskej komisie – Zloženie Všeobecného súdu Európskej únie – Údajný nedostatok nestrannosti – Neprípustnosť žaloby – Vyjadrenie – Aktívna legitimácia – Záujem na konaní“

Vo veci C‑130/21 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 1. marca 2021,

v zložení: predseda siedmej komory J. Passer, vykonávajúci funkciu predsedu ôsmej komory, sudcovia F. Biltgen (spravodajca) a N. Wahl,

generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

„1

Listom z 30. januára 2020 žalobca…, člen Senátu Parlamentu Českej republiky, požiadal Európsku komisiu, aby prijala záväzné a odrádzajúce opatrenia s cieľom odstrániť alebo vyriešiť údajný konflikt záujmov pána Andreja Babiša, predsedu vlády Českej republiky, a to najmä tým, že na jednej strane zabráni členom kolégia komisárov, najmä jeho predsedníčke, stretávať sa s [pánom Babišom] a diskutovať s ním o otázkach týkajúcich sa viacročného finančného rámca na roky 2021 – 2027 a rozpočtu Únie vo všeobecnosti, ako aj na druhej strane prijme opatrenia na ukončenie vyplácania priamej poľnohospodárskej pomoci z rozpočtu Únie niektorým spoločnostiam, ktoré pán Babiš ovláda a ktorých je skutočným vlastníkom (ďalej len ‚výzva na konanie‘), a to z dôvodu údajného konfliktu záujmov tohto zástupcu Českej republiky, ktorý vyplýva z jeho osobných a rodinných záujmov v podnikoch skupiny Agrofert a skupiny Synbiol, ktoré pôsobia najmä v agropotravinárskej oblasti.

2

Listom z 23. apríla 2020 Komisia vzala na vedomie e‑mail žalobcu z 30. marca 2020 a odpovedala, že k predchádzajúcej korešpondencii nemá čo dodať.“

Žaloba na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie

3

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 9. júna 2020 odvolateľ podal na základe článku 265 ZFEÚ žalobu, ktorou sa domáhal konštatovania nečinnosti Komisie, ktorej sa táto inštitúcia údajne dopustila tým, že opomenula konať v reakcii na jeho výzvu na konanie.

4

Dňa 11. augusta 2020 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobca nepredložil pripomienky k tejto námietke neprípustnosti.

zrušil napadnuté uznesenie a

–

vyhovel návrhom predloženým v prvostupňovom konaní.

7

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

9

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 18 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie tým, že jeden z členov rozhodovacieho zloženia Všeobecného súdu, ktorý rozhodoval o jeho žalobe – sudca J. Laitenberger – si nesplnil svoju povinnosť objektívnej nestrannosti, keď sa nachádzal v situácii zdanlivého konfliktu záujmov vo veci, ale napriek tomu nenamietol svoju zaujatosť. Okrem toho predseda Všeobecného súdu porušil svoju povinnosť upozorniť tohto sudcu na to, že sa nachádza v konflikte záujmov.

10

Podľa odvolateľa má tento konflikt záujmov svoj pôvod v dvoch okolnostiach, pričom aj jedna z nich postačuje na preukázanie nesplnenia uvádzanej povinnosti nestrannosti.

V tejto súvislosti odvolateľ tvrdí, že v období od januára do marca 2018 s pánom Laitenbergerom prostredníctvom jeho hovorcu korešpondoval v nadväznosti na tri otázky, ktoré odvolateľ položil s cieľom zistiť, či skutočnosť, že členský štát nevymáha sumu zodpovedajúcu grantu, ktorý Komisia odmietla uhradiť z rozpočtu Únie, pretože Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) dospel k záveru, že bola vyplatená v rozpore s pravidlami Únie, a ktorá bola preto vyplatená z rozpočtu tohto členského štátu, predstavovala protiprávnu štátnu pomoc podľa práva Únie. V podstate dostal odpoveď, že Komisia v zásade nemôže nariadiť členskému štátu, aby vymáhal pomoc len z toho dôvodu, že táto pomoc bola poskytnutá protiprávne, ak nebola preukázaná nezlučiteľnosť so spoločným trhom. Táto odpoveď, ktorú poskytol hovorca pána Laitenbergera v mene GR pre hospodársku súťaž sa obmedzovala len na všeobecné vyjadrenie k zásadám, na ktorých spočíva štátna pomoc, a nie na konkrétne riešenie sporu, ktorý sa týkal dcérskej spoločnosti Agrofertu.

14

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod nemá právny základ.

Posúdenie Súdnym dvorom

15

Treba pripomenúť, že záruky prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, a najmä záruky, ktoré vymedzujú pojem rovnako ako jeho zloženie, predstavujú základný kameň práva na spravodlivý proces. To znamená, že každý súd má povinnosť overiť, či jeho zloženie zodpovedá takémuto súdu, ak v tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti. Toto overenie je nevyhnutné vzhľadom na dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudiť u osoby podliehajúcej súdnej právomoci (rozsudok z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II , EU:C:2020:232 , bod 57 a citovaná judikatúra).

19

V tejto súvislosti článok 18 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý je vyjadrením práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu zakotveného v článku 47 Charty, vo svojom prvom odseku stanovuje, že žiadny sudca ani generálny advokát sa nemôže zúčastniť rozhodovania o veci, v ktorej predtým vystupoval ako splnomocnený zástupca alebo poradca alebo konal za jedného z účastníkov konania, alebo v ktorej bol vyzvaný, aby o nej rozhodol ako člen súdu, vyšetrovacej komisie alebo z akéhokoľvek iného dôvodu, a v prvej vete druhého odseku, že ak sa z nejakého osobitného dôvodu ktorýkoľvek sudca alebo generálny advokát domnieva, že by sa nemal zúčastniť rozhodovania alebo preskúmavania konkrétnej veci, oznámi to predsedovi.

20

Pokiaľ však ide o zákaz uvedený v článku 18 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého sa sudca nesmie zúčastniť na rozhodovaní o veci, v ktorej predtým vystupoval v inej funkcii, a o odkaz v druhom odseku tohto článku 18 na „osobitný dôvod“, z ktorého by sa sudca nemal zúčastniť rozhodovania o konkrétnej veci, je vzhľadom na konkrétne okolnosti, ktoré uvádza odvolateľ, bezpredmetné odvolávať sa na to, že pán Laitenberger ako generálny riaditeľ GR Komisie pre hospodársku súťaž obhajoval nečinnosť tejto inštitúcie voči skupine Agrofert v inom spore, ktorý sa údajne týkal rovnakej otázky ako spor v tejto veci.

21

Po prvé, hoci sa korešpondencia medzi odvolateľom a Komisiou v priebehu roka 2018, tak isto ako jeho žaloba v prejednávanej veci, týkala údajného konfliktu záujmov českého predsedu vlády, predmetom tejto korešpondencie bola protiprávna štátna pomoc, ktorú údajne poskytla Česká republika, zatiaľ čo predmet prejednávanej veci sa týka platieb z rozpočtu Únie. Nejde teda o tú istú vec, ako uznáva samotný odvolateľ.

25

Prvý odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako nedôvodný.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

26

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bode 36 napadnutého uznesenia dopustil dvoch nesprávnych posúdení, keď kvalifikoval list Komisie z 25. marca 2020 ako vyjadrenie k výzve na konanie.

30

Komisia spochybňuje dôvodnosť tejto argumentácie.

Posúdenie Súdnym dvorom

31

Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, Všeobecný súd v bodoch 33 až 35 napadnutého uznesenia správne pripomenul, že podmienky prípustnosti žaloby pre nečinnosť uvedené v článku 265 ZFEÚ nie sú splnené, ak sa inštitúcia vyzvaná konať vyjadrila k tejto výzve pred podaním žaloby (uznesenia z 8. februára 2018, CBA Spielapparate‑ und Restaurantbetrieb/Komisia, C‑508/17 P , neuverejnené, EU:C:2018:72 , bod 15 , a z 3. decembra 2019, WB/Komisia, C‑270/19 P , neuverejnené, EU:C:2019:1038 , bod 13 ), a že prijatie iného aktu než toho, ktorý si dotknuté osoby želali alebo ktorý považovali za nevyhnutný, ako napríklad riadne odôvodnené odmietnutie konať tak, ako sa požaduje vo výzve na konanie, predstavuje vyjadrenie, ktoré ukončuje nečinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2013, Komisia/Rada, C‑196/12 , EU:C:2013:753 , bod 22 a citovanú judikatúru).

32

V tejto súvislosti zo znenia tohto listu jasne vyplýva, že Komisia odmietla konať v reakcii na výzvu, ktorá jej bola doručená. Komisia totiž prostredníctvom toho, že žalobcovi v uvedenom liste vysvetlila, že už prijala potrebné a primerané opatrenia na ochranu rozpočtu Únie tým, že nevyplatila príjemcom potenciálne dotknutým konfliktom záujmov platby z európskych štrukturálnych a investičných fondov, ako aj tým, že prerušila vyplácanie platieb z EPFRV, implicitne, ale jednoznačne odmietla konať v súlade s dvoma žiadosťami žalobcu obsiahnutými vo výzve na konanie, pričom mu poskytla odôvodnenie. Z toho vyplýva, že sa nevyhýbala odpovedi na tieto žiadosti. Všeobecný súd sa tak nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 36 napadnutého uznesenia konštatoval, že list Komisie z 25. marca 2020 predstavoval vyjadrenie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ.

36

Za týchto podmienok je neúčinné tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého Všeobecný súd v bode 36 napadnutého uznesenia nesprávne odkázal na finančné prostriedky EPFRV ako týkajúce sa priamej poľnohospodárskej pomoci z rozpočtu Únie, keďže bez ohľadu na kvalifikáciu platieb z týchto fondov Komisia odmietla konať v súlade s požiadavkami odvolateľa z toho dôvodu, že pozastavenie týchto platieb predstavuje jedno z potrebných a primeraných opatrení, ktorých účelom je ochrana rozpočtu Únie.

37

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že otázka podmienok prípustnosti žaloby pre nečinnosť sa líši od otázky, či akt prijatý dožiadanou inštitúciou Únie, ktorá ním ukončí svoju nečinnosť, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. júna 2020, CJ/Súdny dvor Európskej únie, C‑634/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:474 , bod 36 a citovanú judikatúru). Preto je neúčinné tvrdenie odvolateľa založené na tom, že podanie žaloby podľa článku 263 ZFEÚ proti listu Komisie z 25. marca 2020 je bezpredmetné.

40

Podľa odvolateľa sa ho akty, ktorých prijatie žiadal vo vzťahu k tretím osobám, môžu priamo a osobne týkať. Ak je prijatie takýchto aktov nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania základných hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ, podľa odvolateľa je potrebné uplatniť široký výklad kritérií prípustnosti, aby sa jednotlivcom umožnilo podať na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa napáda nedodržanie týchto hodnôt zo strany inštitúcie Únie.

41

Odvolateľ tiež tvrdí, že má záujem na konaní. V prvom rade má ako člen parlamentu členského štátu a predseda stáleho výboru českého Senátu povereného kontrolou správy verejných prostriedkov záujem podať na Všeobecný súd návrh, aby preskúmal, či Komisia dodržala povinnosti vyplývajúce z právnej úpravy Únie. V druhom rade má ako európsky daňovník záujem podať na Všeobecný súd návrh, aby overil, či Komisia dodržala a uplatnila pravidlá týkajúce sa riadneho rozdelenia svojich peňazí.

42

Komisia sa domnieva, že argumentácia odvolateľa je nedôvodná.

Argumentácia účastníkov konania

45

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ namieta porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP, článkov 2, 41 a 47 Charty, ako aj článku 2 ZEÚ, ku ktorým došlo tým, že Všeobecný súd v bode 37 napadnutého uznesenia vyhovel námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia bez toho, aby preskúmal meritum veci, pričom konkrétnejšie rozhodol, že hoci odvolateľ je členom vnútroštátneho parlamentu a je vystavený vyhrážkam voči jeho fyzickej integrite, cieľom článku 47 Charty nie je zmeniť systém súdneho preskúmania ustanovený Zmluvami.

46

Odvolateľ sa domnieva, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť nezávislosti v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP, a to z troch dôvodov. Po prvé nekriticky zohľadnil tvrdenia Komisie ako výkonnej moci, pričom takmer úplne ignoroval tvrdenia odvolateľa, čím porušil právo na spravodlivý proces, ktoré vyžaduje preskúmanie hlavných tvrdení všetkých účastníkov konania. Po druhé Všeobecný súd tým, že rozhodol o neprípustnosti žaloby odvolateľa, obmedzil svoje právomoci ako súdny orgán vo vzťahu k výkonnej moci Únie. Po tretie Všeobecný súd porušil požiadavku súdnej nezávislosti z hľadiska základných hodnôt a práv tým, že nekritizoval konanie výkonnej moci a nezachoval vhodnú rovnováhu medzi súdnou mocou a výkonnou mocou.

47

Komisia dôvodnosť týchto tvrdení spochybňuje.

Posúdenie Súdnym dvorom

51

Odvolateľ tým, že uvádza porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP, článkov 2, 41 a 47 Charty, ako aj článku 2 ZEÚ v podstate kritizuje skutočnosť, že Všeobecný súd na základe článku 130 svojho rokovacieho poriadku rozhodol o námietke neprípustnosti bez prejednania veci samej.

52

V tomto smere stačí poukázať na to, ako v podstate pripomenul Všeobecný súd v bode 37 napadnutého uznesenia, že podmienky prípustnosti žaloby podanej na Súdny dvor treba vykladať z hľadiska základných hodnôt a práv práva Únie, ktoré však nemôžu mať za následok zmenu systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách a najmä pravidiel o prípustnosti žaloby podanej priamo na súd Únie (uznesenie Wagenknecht/Európska rada, C‑504/20 P , EU:C:2021:305 , bod 39 a citovaná judikatúra).

55

Svojím piatym odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate kritizuje body 14 až 24 napadnutého uznesenia, ktorými Všeobecný súd vyhovel návrhu Komisie nezohľadniť časti žaloby odkazujúce na stanovisko právnej služby tejto inštitúcie z 19. novembra 2018. Odvolateľ sa domnieva, že Všeobecný súd nesprávne posúdil rozsah, v ktorom sa vo svojej žalobe opieral o toto stanovisko.

56

Odvolateľ tvrdí, že oba odkazy na uvedené právne stanovisko, ktoré uviedol vo svojej žalobe, mali za cieľ poskytnúť doplňujúce, a nie zásadné vysvetlenia jeho vlastných tvrdení, pričom prvý odkaz sa nachádzal v poznámke pod čiarou a druhý odkaz v nadpise jedného bodu žaloby.

57

Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod je neúčinný.

Argumentácia účastníkov konania

60

Šiestym odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu právnej predvídateľnosti, keď mu uložil povinnosť nahradiť trovy konania, hoci ich výška nie je v napadnutom uznesení uvedená a články 133 až 141 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktoré sa týkajú trov konania, nestanovujú vecné pravidlo, ktoré by umožňovalo určiť trovy konania.

61

Komisia uvádza, že tento odvolací dôvod je neprípustný.

Posúdenie Súdnym dvorom

O trovách

65

V súlade s článkom 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľným na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

66

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: