C-207/21

Európska komisia , v zastúpení: Ł. Habiak, K. Herrmann, R. Tricot a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Poľská republika , v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

Belgické kráľovstvo,

v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia S. Rodin (spravodajca), J.‑C. Bonichot, L. S. Rossi a O. Spineanu‑Matei,

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. marca 2022,

vyhlásil tento

Článok 16 ods. 4 a 5 ZEÚ stanovuje:

„4. Od 1. novembra 2014 je kvalifikovaná väčšina vymedzená ako väčšina rovnajúca sa najmenej 55 % členov Rady [Európskej únie], ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov a zastupujú členské štáty zahŕňajúce najmenej 65 % obyvateľstva [Európskej] [ú]nie.

Blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyria členovia Rady, v opačnom prípade sa kvalifikovaná väčšina považuje za dosiahnutú.

Ostatné pravidlá, ktorými sa spravuje hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, sú ustanovené v článku 238 ods. 2 [ZFEÚ].

5. Prechodné ustanovenia o vymedzení kvalifikovanej väčšiny uplatniteľné do 31. októbra 2014, ako aj ustanovenia uplatniteľné od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, sú ustanovené v Protokole o prechodných ustanoveniach.“

3

Smernica 2010/75/EÚ

4

Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) ( Ú. v. EÚ L 334, 2010, s. 17 ), nazvaný „Referenčné dokumenty o BAT a výmena informácií“, v odsekoch 1, 5 a 6 stanovuje:

„1. Komisia zorganizuje výmenu informácií medzi členskými štátmi, dotknutými odvetviami, mimovládnymi organizáciami presadzujúcimi ochranu životného prostredia a Komisiou, aby sa vypracovali, preskúmali a v prípade potreby aktualizovali referenčné dokumenty o BAT.

…

5. Rozhodnutia o záveroch o [najlepších dostupných technikách (BAT)] sa prijmú v súlade s regulačným postupom uvedeným v článku 75 ods. 2.

„1. Komisii pomáha výbor.

2. Ak sa odkazuje na tento odsek, uplatňujú sa články 5 a 7 rozhodnutia [Rady] 1999/468/ES [z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu ( Ú. v. EÚ L 184, 1999, s. 23 )], so zreteľom na jeho článok 8.

Lehota uvedená v článku 5 ods. 6 rozhodnutia 1999/468/ES je tri mesiace.“

Nariadenie (EÚ) č. 182/2011

7

Článok 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie ( Ú. v. EÚ L 55, 2011, s. 13 ), nazvaný „Postup preskúmania“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„Ak sa v základných aktoch prijatých pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia ustanovuje vykonávanie vykonávacích právomocí Komisiou v súlade s rozhodnutím 1999/468/ES, uplatňujú sa tieto pravidlá:

…

c)

ak sa v základnom akte odkazuje na článok 5 rozhodnutia 1999/468/ES, uplatňuje sa postup preskúmania uvedený v článku 5 tohto nariadenia…;

…

e)

12

Dňa 30. marca 2017 Poľská republika požiadala, aby výbor hlasoval o tomto stanovisku podľa pravidiel hlasovania uvedených v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36.

13

Dňa 4. apríla 2017 právny servis Rady zaslal výboru stálych zástupcov členských štátov stanovisko, podľa ktorého je na to, aby sa o návrhu aktu hlasovalo podľa pravidiel uplatniteľných pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, v podstate potrebné, aby boli splnené dve podmienky, a to, aby členský štát predložil žiadosť v tomto zmysle najneskôr do 31. marca 2017 a aby sa hlasovanie, ktoré je predmetom tejto žiadosti, tiež uskutočnilo pred týmto dátumom.

14

Dňa 10. apríla 2017 Generálne riaditeľstvo Komisie pre životné prostredie zamietlo žiadosť Poľskej republiky z 30. marca 2017 z dôvodu, že hlasovanie o stanovisku bolo naplánované na 28. apríla 2017, teda po 31. marci 2017, čo je lehota stanovená v článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. októbra 2017 Poľská republika podala žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

18

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 4. a 15. januára 2018 Maďarsko a Bulharská republika podali návrhy na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Poľskej republiky. Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 16. a 25. januára 2018 Belgické kráľovstvo, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo podali návrhy na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie. Rozhodnutiami z 19. a 21. februára 2018 predseda tretej komory Všeobecného súdu (pôvodné zloženie) vyhovel týmto návrhom.

19

Poľská republika na podporu svojej žaloby uviedla päť žalobných dôvodov.

20

V druhom rade v bode 37 tohto rozsudku Všeobecný súd analyzoval vývoj tohto článku 3 ods. 2 tak, že preskúmal, či mandát udelený medzivládnej konferencii zvolanej na účely vypracovania návrhu Zmluvy, ktorou sa mení Zmluva o EÚ a Zmluva ES, poskytoval usmernenia umožňujúce objasniť znenie tohto ustanovenia. Dospel k záveru, že formulácia uvedená v tomto mandáte je veľmi podobná zneniu uvedeného ustanovenia, takže ani táto formulácia neumožňuje vyriešiť nejasnosť týkajúcu sa presného rozsahu pôsobnosti tohto posledného uvedeného ustanovenia.

24

V treťom rade Všeobecný súd v bodoch 38 až 42 napadnutého rozsudku skúmal, či je tento rozsah pôsobnosti možné určiť teologickým výkladom. V tejto súvislosti Všeobecný súd najprv pripomenul, že cieľom Protokolu č. 36 je podľa jeho jediného odôvodnenia „[zabezpečiť prechod] medzi inštitucionálnymi ustanoveniami zmlúv, ktoré sú uplatniteľné pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, a inštitucionálnymi ustanoveniami uvedenej zmluvy“.

25

Všeobecný súd ďalej na jednej strane tiež pripomenul, že článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 priznáva členskému štátu právo požiadať v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 o uplatnenie pravidiel týkajúcich sa vymedzenia kvalifikovanej väčšiny stanovených v článku 3 ods. 3 tohto protokolu, ktoré zodpovedajú pravidlám Zmluvy z Nice. Na druhej strane konštatoval, že toto právo nevyhnutne znamená, že po podaní žiadosti členským štátom v tomto zmysle sa hlasovanie uskutoční podľa týchto istých pravidiel, a to aj vtedy, keď sa toto hlasovanie uskutoční po 31. marci 2017. Podľa Všeobecného súdu iba takýto výklad totiž môže zabezpečiť, aby členský štát mohol účinne uplatniť uvedené právo počas celého tohto obdobia, a to až do posledného dňa stanovenej lehoty.

29

Všeobecný súd najprv poznamenal, že v období od 1. decembra 2009 do 31. októbra 2014 sa uplatňovali pravidlá týkajúce sa vymedzenia kvalifikovanej väčšiny stanovené v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36, zodpovedajúce pravidlám Zmluvy z Nice. Ďalej uviedol, že v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 mohol člen Rady na základe článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 požiadať, aby sa rozhodlo podľa týchto pravidiel Zmluvy z Nice, v opačnom prípade sa uplatnilo vymedzenie kvalifikovanej väčšiny stanovené v článku 16 ods. 4 ZEÚ. Všeobecný súd napokon uviedol, že počas obdobia od 1. apríla 2017 je kvalifikovaná väčšina vymedzená tak, ako je stanovené v článku 16 ods. 4 ZEÚ, bez možnosti požiadať o iný spôsob počítania hlasov.

30

Všeobecný súd zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého článok 3 ods. 2 Protokolu č. 36 predstavuje výnimku z pravidla stanoveného v článku 16 ods. 4 ZEÚ. Dospel k záveru, že tento článok 3 ods. 2 predstavuje prechodné ustanovenie, ako to potvrdzuje jediné odôvodnenie Protokolu č. 36, ako aj znenie jeho názvu a znenie článku 16 ods. 5 ZEÚ. V tejto súvislosti Všeobecný súd poznamenal, že jeho výklad uvedeného článku 3 ods. 2, uvedený v bode 27 tohto rozsudku, je jednak v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z ustálenej judikatúry, podľa ktorej prechodné ustanovenie treba vykladať reštriktívne, a jednak nevyhnutný na to, aby členský štát mohol užitočne a účinne vykonať svoje právo uvedené v bode 25 tohto rozsudku až do posledného dňa lehoty stanovenej v tom istom článku 3 ods. 2.

31

V piatom a poslednom rade Všeobecný súd v bodoch 53 až 56 napadnutého rozsudku uviedol, že tento výklad je podporený zásadou právnej istoty a že výklad presadzovaný Komisiou by viedol nielen k nedostatku predvídateľnosti, keďže by na konci prechodného obdobia viedol k neistote, pokiaľ ide o časovú pôsobnosť kvalifikovanej väčšiny, ako je vymedzená v článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36, ale mohol by viesť aj k obchádzaniu článku 3 ods. 2 tohto protokolu tým, že by stanovil dátum hlasovania na neskorší dátum, než je 31. marec 2017.

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zamietol prvý žalobný dôvod uvedený v bode 17 tohto rozsudku,

–

vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o druhom až piatom žalobnom dôvode, ktoré neboli preskúmané v prvostupňovom konaní, a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

35

Subsidiárne, ak by Súdny dvor vyhovel odvolaniu a zrušil napadnutý rozsudok, Poľská republika navrhuje, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol o druhom až piatom žalobnom dôvode uvedenom v bode 17 tohto rozsudku.

Konanie na Súdnom dvore

36

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora súčasne s jej odvolaním Komisia požiadala o prejednanie tejto veci v skrátenom súdnom konaní upravenom v článkoch 133 až 136 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľných na konanie o odvolaní podľa článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku.

40

Pokiaľ ide ďalej o skutočnosť, že nevyhnutnosť prijatia nového aktu závisí od výsledku odvolacieho konania, treba pripomenúť, že samotný záujem osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktorý je síce legitímny, čo najrýchlejšie určiť rozsah práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, nemôže preukázať existenciu výnimočnej okolnosti, ktorá by odôvodňovala, aby bola vec prejednaná v uvedenom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2022, Caruter, C‑642/20 , EU:C:2022:308 , bod 23 a citovaná judikatúra).

41

Napokon z ustálenej judikatúry vyplýva, že bez ohľadu na to, ako sú dôležité a legitímne hospodárske záujmy, samy osebe nemôžu odôvodniť uplatnenie tohto istého konania (uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 16. marca 2017, Abanca Corporación Bancaria, C‑70/17 , neuverejnené, EU:C:2017:227 , bod 13 a citovaná judikatúra).

42

Za týchto okolností predseda Súdneho dvora po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta 7. júla 2021 rozhodol nevyhovieť návrhu na prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní.

Komisia tvrdí, že výklad článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, ktorý poskytol Všeobecný súd v bodoch 42, 56 a 57 napadnutého rozsudku, je v rozpore s článkom 16 ods. 5 ZEÚ.

45

V tejto súvislosti Komisia uvádza, že na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku, znenie článku 16 ods. 5 ZEÚ nevyvoláva nijaké pochybnosti o jeho výklade. Tvrdí, že toto ustanovenie neupravuje žiadne prechodné obdobie po 31. marci 2017, takže po tomto dátume už nie je možné uplatňovať ustanovenia Protokolu č. 36 týkajúce sa vymedzenia kvalifikovanej väčšiny. Výklad, ktorý podal Všeobecný súd, by ju však zaväzoval k tomu, aby tieto ustanovenia uplatňovala po uvedenom dátume.

46

Komisia tvrdí, že bez ohľadu na skutočnosť, že tak ustanovenia článku 16 ZEÚ, ako aj ustanovenia Protokolu č. 36, sú ustanoveniami primárneho práva Únie, článok 16 ZEÚ má zásadnú povahu, keďže definuje predmet pravidiel uvedených v tomto protokole a obdobie jeho uplatňovania. Domnieva sa, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nevyložil článok 3 ods. 2 uvedeného protokolu tak, aby zabezpečil súlad tohto posledného uvedeného ustanovenia s článkom 16 ods. 5 ZEÚ.

47

50

Podľa Komisie sa však Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 53 až 55 napadnutého rozsudku zohľadnil len záujmy členského štátu, ktorý podal žiadosť podľa článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36. V tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd v bode 55 napadnutého rozsudku nezohľadnil záujem Komisie a ostatných členských štátov zúčastňujúcich sa na predmetnom hlasovaní, aby sa mohli oprieť o jasne vymedzený časový harmonogram, pokiaľ ide o uplatňovanie prechodných ustanovení. Komisia dospela k záveru, že nepríjemnosti vyplývajúce z potreby členského štátu prijať včas konkrétne opatrenia na zabezpečenie potrebného účinku žiadosti podanej podľa tohto ustanovenia by nemali prevážiť nad záujmami ostatných strán postupu vo výbore a ostatných osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

51

Komisia sa domnieva, že výklad Všeobecného súdu je v rozpore so všeobecnou zásadou právnej istoty, keďže z neho vyplýva, že od prijatia Lisabonskej zmluvy a Protokolu č. 36 osoby podliehajúce súdnej právomoci neboli schopné predvídať obdobie uplatňovania kvalifikovanej väčšiny vymedzenej podľa pravidiel Zmluvy z Nice. Zastáva názor, že na rozdiel od tohto výkladu vychádza výklad, podľa ktorého sa posledné hlasovanie touto kvalifikovanou väčšinou mohlo uskutočniť 31. marca 2017, z presného dátumu uvedeného v článku 16 ods. 5 ZEÚ a zodpovedá požiadavke predvídateľnosti, ktorá tejto inštitúcii umožňuje vypracovať návrh aktu s cieľom dosiahnuť túto väčšinu.

52

Okrem toho Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 54 napadnutého rozsudku rozhodol, že výklad článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, ktorý podmieňuje uplatňovanie tohto ustanovenia dátumom uvedeným v tejto žiadosti, je časovo obmedzený z dôvodu, že toto uplatňovanie ukončia uznášania, ktoré vedú k hlasovaniu. Podľa nej tento výklad zasahuje do právnej istoty, keďže Všeobecný súd tým, že sa obmedzil na vymedzenie obdobia uplatňovania uvedeného ustanovenia, nezohľadnil predĺženú platnosť článku 3 ods. 3 tohto protokolu na neurčitú dobu. Dĺžka trvania postupu až do dátumu konečného hlasovania pritom závisí od mnohých externých a nepredvídateľných faktorov.

56

Poľská republika spochybňuje argumentáciu Komisie.

Posúdenie Súdnym dvorom

57

Podľa článku 16 ods. 5 ZEÚ prechodné ustanovenia o vymedzení kvalifikovanej väčšiny uplatniteľné do 31. októbra 2014, ako aj ustanovenia uplatniteľné od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, sú ustanovené v Protokole č. 36. článok 3 ods. 2 tohto protokolu stanovuje, že od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017 môže člen Rady v prípade, že sa uznesenie má prijať kvalifikovanou väčšinou, požiadať, aby sa toto uznesenie prijalo kvalifikovanou väčšinou vymedzenou v článku 3 ods. 3 uvedeného protokolu, to znamená kvalifikovanou väčšinou vymedzenou v Zmluve o EÚ pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy.

58

Nič v znení článku 16 ods. 5 ZEÚ ani v článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 nevylučuje, aby k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou vymedzenou v tomto článku 3 ods. 3 mohlo dôjsť po 31. marci 2017, pokiaľ bola v tomto zmysle podaná žiadosť v období od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že stanovenie dátumu takého hlasovania je do veľkej miery mimo kontroly jednotlivých členov Rady.

62

Je pravda, ako uviedla Komisia, že je potrebné, aby sa článok 16 ods. 5 ZEÚ a protokol, na ktorý tento článok odkazuje, uplatňovali spôsobom, ktorý rešpektuje všeobecné zásady práva Únie, vrátane zásady právnej istoty, a ktorý prostredníctvom striktného výkladu prechodného režimu zavedeného v článku 3 ods. 2 tohto protokolu zabezpečuje, že uplatniteľnosť tohto režimu nebude predĺžená nad rámec presahujúci obdobie od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017.

63

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, je však rozsah pôsobnosti, ktorý Všeobecný súd priznáva týmto ustanoveniam, v súlade s týmito požiadavkami.

64

Na druhej strane, ako uviedol generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, posúdenie Všeobecného súdu nemá za následok neobmedzené predĺženie prechodného obdobia od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017, ktoré je stanovené v článku 16 ods. 5 ZEÚ a článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36. Podľa tohto posúdenia totiž iba žiadosti predložené najneskôr 31. marca 2017, ktoré sa týkajú už navrhnutého, ale zatiaľ neschváleného návrhu aktu Únie, mohli viesť k uplatneniu pravidiel hlasovania vymedzených v článku 3 ods. 3 tohto protokolu. Možnosť, že hlasovanie o takomto návrhu aktu sa môže uskutočniť po 31. marci 2017, vyplýva z prechodného režimu vymedzeného v článku 3 ods. 2 uvedeného protokolu, ktorý sa zakladá na dátume podania žiadosti o uplatnenie týchto pravidiel hlasovania, a nie na dátume uskutočnenia tohto hlasovania. Zdá sa teda, že Všeobecný súd uplatnil reštriktívny výklad tohto prechodného režimu tým, že vychádzal z výkladu, ktorý sa pridŕža znenia Protokolu č. 36, na ktorý odkazuje článok 16 ods. 5 ZEÚ. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že predĺžil trvanie uvedeného režimu nad rámec toho, čo prirodzene vyplýva z toho, čo stanovili autori Lisabonskej zmluvy v tomto protokole.

67

Ako zdôraznil generálny advokát v bodoch 58 a 59 svojich návrhov, tieto úvahy nemožno spochybniť tvrdením Komisie týkajúcim sa dôsledkov vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ani udalosť, ktorá nastala po prijatí a nadobudnutí účinnosti Protokolu č. 36, ako aj po hlasovaní, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, ani praktické dôsledky tohto vystúpenia nepredstavujú relevantné okolnosti na účely výkladu ustanovení tohto protokolu.

70

Komisia tvrdí, že výklad článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, ktorý vykonal Všeobecný súd v bodoch 42, 56 a 57 napadnutého rozsudku, narúša potrebný účinok článku 16 ods. 4 ZEÚ.

71

V tejto súvislosti Komisia pripomína, že toto ustanovenie stanovuje všeobecné pravidlo, a to vymedzenie kvalifikovanej väčšiny uplatniteľnej od 1. novembra 2014, a že len v prípadoch uvedených v článku 16 ods. 4 treťom pododseku sa od tohto dátumu odchylne od tohto všeobecného pravidla uplatňujú „ostatné pravidlá“ stanovené v článku 238 ods. 2 ZFEÚ. Podľa Komisie sa prechodné ustanovenia Protokolu č. 36 uplatňujú do 31. marca 2017. Ak by to bolo inak, uvedený článok 16 ods. 4 by výslovne označoval tieto prechodné ustanovenia ako „ostatné pravidlá“.

72

Okrem toho Komisia tvrdí, že v súlade s článkom 3 ods. 1 Protokolu č. 36 článok 16 ods. 4 ZEÚ nadobudol účinnosť 1. novembra 2014. Okrem toho uvádza, že článok 3 ods. 3 tohto protokolu uvádza, že kvalifikovaná väčšina vymedzená Zmluvou z Nice sa uplatňuje do 31. októbra 2014 bez toho, aby bol dotknutý článok 235 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ, ktorý odkazuje na článok 16 ods. 4 ZEÚ. Podľa Komisie teda zo znenia článku 3 ods. 1 a 3 uvedeného protokolu vyplýva, že neuplatnenie kvalifikovanej väčšiny vymedzenej v článku 16 ods. 4 ZEÚ po 1. novembri 2014 na základe článku 3 ods. 2 toho istého protokolu nemôže narušiť potrebný účinok tohto článku 16 ods. 4 Komisia sa však domnieva, že výklad tohto článku 3 ods. 2, ktorý podal Všeobecný súd, je v rozpore s článkom 16 ods. 4 ZEÚ, keďže má za následok rozšírenie uplatniteľnosti článku 3 ods. 3 Protokolu č. 36 aj po 31. marci 2017.

76

Okrem toho Komisia tvrdí, že špecifickým účelom ustanovení článku 16 ods. 5 ZEÚ v spojení s článkom 3 ods. 2 Protokolu č. 36 nebolo zachovať pravidlá týkajúce sa vymedzenia kvalifikovanej väčšiny uplatniteľné pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy na prakticky neobmedzené obdobie, ale do 31. marca 2017 spomaliť úplné uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa nového vymedzenia tejto väčšiny, ktoré sú uvedené v článku 16 ods. 4 ZEÚ, s cieľom chrániť záujmy členských štátov, ktorých relatívna váha hlasov sa znížila na základe pravidiel Lisabonskej zmluvy.

77

Komisia sa domnieva, že tri obdobia uvedené v bode 45 napadnutého rozsudku tiež spadajú do takejto logiky postupného uplatňovania týchto pravidiel týkajúcich sa nového všeobecného vymedzenia kvalifikovanej väčšiny uvedenej v článku 16 ods. 4 ZEÚ, pričom prvé obdobie sa vyznačuje úplnou neuplatniteľnosťou týchto pravidiel, druhé obdobie sa vyznačuje ich uplatniteľnosťou s výhradou možnosti odchýliť sa od nich v prípade predchádzajúcej žiadosti členského štátu a tretie obdobie, ktoré na rozdiel od prvých dvoch období nemožno označiť za „prechodné“, sa vyznačuje automatickou, systematickou a bezvýhradnou uplatniteľnosťou týchto pravidiel.

78

Komisia sa preto domnieva, že výklad článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36 poskytnutý Všeobecným súdom v bodoch 42, 56 a 57 napadnutého rozsudku narúša tieto tri obdobia tým, že de facto zavádza po 31. marci 2017 tretie prechodné obdobie na neurčitú dobu. Táto inštitúcia dospela k záveru, že vzhľadom na cieľ článku 16 ods. 4 ZEÚ, ktorý spočíval v stanovení vymedzenia kvalifikovanej väčšiny ako všeobecného pravidla, treba akýkoľvek reštriktívny výklad časovej pôsobnosti tohto pravidla, aký prijal Všeobecný súd v bodoch 40 a 41 napadnutého rozsudku, považovať za obmedzenie jeho plného potrebného účinku.

Pokiaľ ide o argumentáciu Komisie týkajúcu sa zásady demokracie, je pravda, že podľa článku 10 ods. 1 ZEÚ je fungovanie Únie založené na zastupiteľskej demokracii, ktorá konkretizuje hodnotu demokracie uvedenú v článku 2 ZEÚ (rozsudok z 19. decembra 2019, Junqueras Vies, C‑502/19 , EU:C:2019:1115 , bod 63 a citovaná judikatúra).

82

Ako však uviedol generálny advokát v bodoch 63 a 64 svojich návrhov, argumentácia Komisie týkajúca sa významu článku 16 ods. 4 ZEÚ pre demokratickú legitimitu aktov Únie nie je sama osebe relevantná na účely výkladu článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36. Prijatie tohto protokolu odráža jasne vyjadrený zámer tvorcov Lisabonskej zmluvy zabezpečiť pružný prechod na pravidlá týkajúce sa vymedzenia kvalifikovanej väčšiny stanovené v tomto článku 16 ods. 4 Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že vo svojom posúdení rozsahu pôsobnosti tohto článku 3 ods. 2 porušil zásadu zastupiteľskej demokracie, keď týmto posúdením Všeobecný súd prostredníctvom striktného výkladu prechodných pravidiel a v súlade so zásadou právnej istoty zaručil, že každý člen Rady má právo podať žiadosť uvedenú v tomto článku 3 ods. 2 počas celého obdobia od 1. novembra 2014 do 31. marca 2017.

83

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výklad článku 3 ods. 2 Protokolu č. 36, ktorý podal Všeobecný súd v bodoch 42, 56 a 57 napadnutého rozsudku, nie je v rozpore s článkom 16 ods. 4 ZEÚ.

84

87

Keďže v prejednávanej veci Poľská republika navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a táto nemala úspech vo svojom jedinom dôvode, je opodstatnené rozhodnúť tak, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil tento členský štát.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.