C-243/21

TOYA sp. z o.o.,

Polska Izba Informatyki i Telekomunikacji w Warszawie

proti

Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej,

za účasti:

Polska Izba Komunikacji Elektronicznej,

–

TOYA sp. z o.o., v zastúpení: M. Jankowski, adwokat,

–

Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej, v zastúpení: M. Kołtoński, radca prawny,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení (prístupová smernica) ( Ú. v. EÚ L 108, 2002, s. 7 ; Mim. vyd. 13/029, s. 323), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „prístupová smernica“), v spojení s článkom 1 ods. 3 a 4 a článkom 3 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/61/EÚ z 15. mája 2014 o opatreniach na zníženie nákladov na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí ( Ú. v. EÚ L 155, 2014, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou TOYA sp. z o.o. a Polska Izba Informatyki i Telekomunikacji (Poľská komora informačných technológií a telekomunikácií, Poľsko) na jednej strane a Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej (predseda Úradu pre elektronické komunikácie, Poľsko) (ďalej len „predseda UKE“) na druhej strane vo veci rozhodnutia vydaného 11. septembra 2018 predsedom UKE, ktorým boli spoločnosti TOYA uložené regulačné povinnosti ex ante upravujúce podmienky a zásady prístupu k jej fyzickej infraštruktúre (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Právny rámec

Odseky 1 a 3 článku 5 prístupovej smernice, nazvaného „Právomoc a zodpovednosť národných regulačných orgánov vzhľadom na prístup a prepojenie“, stanovovali:

„1. Národné regulačné orgány, pri plnení cieľov stanovených v článku 8 smernice 2002/21/ES (rámcová smernica), podporujú a prípadne zabezpečujú, v súlade s ustanoveniami tejto smernice, zodpovedajúci prístup, prepojenie a interoperabilitu služieb, pričom budú uplatňovať svoje právomoci spôsobom, ktorý podporuje efektívnosť, udržateľnú hospodársku súťaž a poskytuje maximálny prospech pre koncových používateľov.

Národné regulačné orgány majú najmä, a bez toho, aby boli dotknuté opatrenia, ktoré môžu byť [prijaté] vo vzťahu k podnikom s významným vplyvom na trhu podľa článku 8, možnosť uložiť:

a)

v rozsahu potrebnom na zabezpečenie prepojiteľnosti koncových subjektov, povinnosti podnikom, ktoré kontrolujú prístup ku koncovým používateľom, v odôvodnených prípadoch vrátane povinnosti prepojiť ich siete, ak ešte nie sú prepojené;

ab)

Článok 8 ods. 1 až 3 prístupovej smernice, nazvaný „Uloženie, zmena a doplnenie alebo zrušenie povinností“, stanovoval:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány mali právomoc uložiť povinnosti uvedené v článkoch 9 až 13a.

2. Ak je operátor určený ako operátor s významným trhovým podielom na konkrétnom trhu, na základe výsledku analýzy trhu, vykonanej v súlade s článkom 16 smernice 2002/21/ES (rámcová smernica), národné regulačné orgány primerane uložia povinnosti stanovené v článkoch 9 až 13 tejto smernice.

3. Bez toho, aby boli dotknuté:

–

ustanovenia článkov 5 ods. 1 a článku 6,

Rámcová smernica

6

Článok 8 smernice 2002/21, zmenenej smernicou 2009/140 (ďalej len „rámcová smernica“), nazvaný „Ciele politiky a princípy regulácie“, stanovoval:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány pri vykonávaní regulačných úloh uvedených v tejto smernici a špecifických smerniciach, uskutočnili všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na dosiahnutie cieľov stanovených v odsekoch 2, 3, a 4. Takéto opatrenia musia byť primerané týmto cieľom.

…

2. Národné regulačné orgány podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených zariadení a služieb…

…“

7

Článok 12 rámcovej smernice s názvom „Spoločné umiestnenie a spoločné používanie sieťových prvkov a pridružených prostriedkov poskytovateľov elektronických komunikačných sietí“ stanovoval:

„1. Ak má podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete podľa vnútroštátnych právnych predpisov právo inštalovať zariadenia na verejnom alebo súkromnom majetku, nad ním alebo pod ním alebo ak môže využívať postup na vyvlastnenie alebo využívanie majetku, národné regulačné orgány môžu pri plnom zohľadnení zásady proporcionality uložiť spoločné používanie takýchto zariadení alebo majetku vrátane budov, vstupov do budov, elektroinštalácie budov, stožiarov, antén, veží a iných nosných zariadení, káblovodov, rúr, vstupných šácht a rozvodných skríň.

2. Členské štáty môžu požadovať, aby držitelia práv uvedení v odseku 1 spoločne používali zariadenia alebo majetok (vrátane fyzického spoločného umiestnenia) alebo prijali opatrenia na uľahčenie koordinácie verejných prác s cieľom chrániť životné prostredie, verejné zdravie alebo verejnú bezpečnosť alebo s cieľom splniť ciele urbanistického a územného plánovania, ale až po uplynutí primeranej lehoty na verejnú konzultáciu, počas ktorej všetky zainteresované strany musia dostať príležitosť vyjadriť svoje stanovisko. Takéto prípravné opatrenia na spoločné používanie alebo koordináciu môžu zahŕňať pravidlá na rozdelenie nákladov na spoločné využívanie zariadenia alebo majetku.

3. Členské štáty zabezpečia vnútroštátnym orgánom právomoc nariadiť po uplynutí primeranej lehoty na verejnú konzultáciu, počas ktorej musia dostať všetky zainteresované strany príležitosť vyjadriť svoje stanoviská, aby držitelia práv uvedení v odseku 1 a/alebo majiteľ elektroinštalácie spoločne využívali elektroinštaláciu vnútri budov alebo po prvý sústreďovací bod alebo rozvádzač, keď je umiestnený mimo budovy, ak je to odôvodnené skutočnosťou, že duplicita takejto infraštruktúry by bola hospodársky neefektívna alebo fyzicky neuskutočniteľná. Takéto režimy spoločného využívania alebo koordinácie môžu zahŕňať pravidlá rozdelenia nákladov za spoločné užívanie zariadenia alebo majetku podľa potreby prispôsobené riziku.

Opatrenia zamerané na zvýšenie efektívnosti pri využívaní existujúcich infraštruktúr a na zníženie nákladov a zmenšenie prekážok, pokiaľ ide o vykonávanie nových stavebnoinžinierskych prác, by mali zásadne prispieť k zabezpečeniu rýchleho a rozsiahleho zavedenia vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí so súčasným zachovaním účinnej hospodárskej súťaže bez toho, aby to malo negatívny vplyv na bezpečnosť, ochranu a bezproblémovú prevádzku existujúcej verejnej infraštruktúry.

…

(11)

Cieľom tejto smernice je stanoviť určité minimálne práva a povinnosti uplatniteľné v celej Únii, aby sa uľahčilo rozšírenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí a medziodvetvová koordinácia. Zabezpečili by sa tak minimálne rovnaké podmienky, no nemali by tým byť dotknuté najlepšie postupy a opatrenia prijaté na celoštátnej a miestnej úrovni, ktoré obsahujú podrobnejšie ustanovenia a podmienky, ako aj dodatočné opatrenia doplňujúce tieto práva a povinnosti v súlade so zásadou subsidiarity.

(12)

S prihliadnutím na zásadu lex specialis , keď sa uplatňujú konkrétnejšie regulačné opatrenia v súlade s právom Únie, tieto opatrenia by mali mať prednosť pred minimálnymi právami a povinnosťami stanovenými v tejto smernici. Touto smernicou by preto nemal byť dotknutý regulačný rámec Únie pre elektronické komunikácie stanovený v smernici 2002/21/ES…, ako aj smernici 2002/19/ES…, smernici 2002/20/ES…, smernici 2002/22/ES… a smernici Komisie 2002/77/ES [zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb ( Ú. v. ES L 249, 2002, s. 21 ; Mim. vyd. 08/002, s. 178)], ani vnútroštátne opatrenia prijaté v súlade s týmto regulačným rámcom, ako sú konkrétne symetrické a asymetrické regulačné opatrenia.“

10

Článok 2 ods. 1 smernice 2014/61 s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú vymedzenia pojmov uvedené v smernici 2002/21/ES.

Uplatňujú sa aj tieto vymedzenia pojmov:

1. ‚prevádzkovateľ siete‘ je podnik poskytujúci verejné komunikačné siete alebo oprávnený na ich poskytovanie, ako aj podnik, ktorý poskytuje fyzickú infraštruktúru určenú na poskytovanie:

a)

vykurovania;

iv)

vody, ako aj zneškodňovania odpadových vôd a splaškov a kanalizačných systémov;

b)

dopravných služieb vrátane železníc, ciest, prístavov a letísk.“

11

Vnútroštátny orgán na riešenie sporov vyrieši spor v čo najkratšom čase a v každom prípade do štyroch mesiacov odo dňa prijatia úplnej žiadosti, pokiaľ nenastali výnimočné okolnosti, bez toho, aby bola dotknutá možnosť ktorejkoľvek strany predložiť prípad súdu.

Ak sa spor týka prístupu k infraštruktúre poskytovateľa elektronickej komunikačnej siete a vnútroštátny orgán na riešenie sporov je národným regulačným orgánom, zohľadní v prípade potreby ciele stanovené v článku 8 smernice 2002/21/ES. Orgán na riešenie sporov stanoví každú cenu tak, aby sa ňou zabezpečilo, že poskytovateľ prístupu bude mať spravodlivú príležitosť na náhradu svojich nákladov, a aby sa v nej zohľadnil vplyv požadovaného prístupu na podnikateľský plán poskytovateľa prístupu vrátane investícií vynaložených prevádzkovateľom siete, od ktorého sa žiada prístup, predovšetkým do fyzických infraštruktúr využívaných na poskytovanie vysokorýchlostných elektronických komunikačných služieb.

…“

Smernica (EÚ) 2018/1972

12

V súlade s článkami 124 a 125 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií ( Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36 ), sa prístupová smernica a rámcová smernica zrušujú s účinnosťou od 21. decembra 2020, čo je dátum uplynutia lehoty na prebratie smernice 2018/1972.

Článok 18 ods. 1 až 3 a 6 zákona WRUIST znie takto:

„1. Podmienky prístupu k fyzickej infraštruktúre vrátane technických, prevádzkových a finančných podmienok spolupráce určia zmluvné strany v zmluve o prístupe k fyzickej infraštruktúre, ktorá musí byť uzatvorená písomne, lebo v opačnom prípade je neplatná.

2. Predseda UKE môže požiadať prevádzkovateľa siete o poskytnutie informácií o podmienkach prístupu k fyzickej infraštruktúre.

3. Keď prevádzkovateľ siete predloží informácie o podmienkach prístupu k fyzickej infraštruktúre, predseda UKE môže v súlade s kritériami stanovenými v článku 22 ods. 1 až 3 rozhodnutím určiť podmienky poskytovania prístupu k fyzickej infraštruktúre. …

…

6. Prevádzkovateľ siete, ktorému bolo vydané rozhodnutie o určení podmienok prístupu k fyzickej infraštruktúre, je povinný uzavrieť zmluvy uvedené v odseku 1 s podmienkami, ktoré nie sú menej priaznivé ako podmienky stanovené v tomto rozhodnutí.“

TOYA je poľská telekomunikačná spoločnosť a prevádzkovateľ siete.

17

V nadväznosti na správne konanie, v rámci ktorého bola TOYA vyzvaná, aby poskytla informácie o podmienkach prístupu k svojej fyzickej infraštruktúre pozostávajúcej z káblovej kanalizácie a telekomunikačných rozvodov budov, predseda UKE prijal 11. septembra 2018 napadnuté rozhodnutie.

18

Toto rozhodnutie sa opiera najmä o článok 18 ods. 3 zákona WRUIST v spojení s článkom 17 tohto zákona. Definuje podmienky prístupu k fyzickej infraštruktúre spoločnosti TOYA, pokiaľ ide o káblovú kanalizáciu a telekomunikačné rozvody budov. Toto rozhodnutie navyše od spoločnosti TOYA vyžaduje, aby sa pripravila na uzatváranie rámcových zmlúv a individuálnych zmlúv a tiež na prijímanie žiadostí o prístup k jej fyzickej infraštruktúre v súlade s uvedenými podmienkami prístupu.

19

Predseda UKE okrem toho uvádza, že univerzálnosť schválených podmienok prístupu sa prejavuje tým, že tieto podmienky môžu byť v rámci spolupráce v oblasti prepojenia uplatňované telekomunikačnými podnikmi s odlišnými obchodnými profilmi a odlišným rozsahom činnosti. TOYA podľa neho navyše nie je zbavená možnosti určiť obsah svojich rámcových zmlúv tak, aby zodpovedali pravidlám fungovania, ktoré sama prijala.

23

Pokiaľ ide o primeranosť, napadnuté rozhodnutie poukazuje na to, že neexistovala iná možnosť určiť podmienky prístupu k fyzickej infraštruktúre spoločnosti TOYA ako prostredníctvom administratívneho rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie tiež spresňuje, že podľa predsedu UKE pravidlá prístupu stanovené v rozhodnutí, hoci sa dotýkajú práva spoločnosti TOYA vlastniť majetok, jej neukladajú neprimerané záväzky a náležite zohľadňujú jej práva a záujmy.

24

V napadnutom rozhodnutí sa tiež uvádza, že ustanovenia zákona WRUIST týkajúce sa podmienok umožňujúcich predsedovi UKE prijímať rozhodnutia určujúce podmienky prístupu k fyzickej infraštruktúre neodkazujú ani na rozsah vlastnenej infraštruktúry, ani na počet sporov vyvolaných v súvislosti s prístupom k tejto infraštruktúre.

25

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti napadnutého rozhodnutia a výkladu článku 18 ods. 3 zákona WRUIST, o ktorý sa rozhodnutie opiera, s relevantnými ustanoveniami práva Únie, najmä s článkom 1 ods. 3 a 4 a článkom 3 ods. 5 smernice 2014/61, ako aj s článkom 8 ods. 3 prístupovej smernice, keďže predseda UKE v tomto rozhodnutí ukladá spoločnosti TOYA regulačné povinnosti ex ante , pokiaľ ide o prístup k jej fyzickej infraštruktúre, hoci tento prístup nevyvolal žiadne spory a hoci nebolo preukázané, že TOYA má významný vplyv na trhu.

29

Okrem toho vzhľadom na to, že prístupová smernica a rámcová smernica boli zrušené a nahradené smernicou 2018/1972, sa vnútroštátny súd pýta, ktoré smernice Únie sú v prejednávanej veci uplatniteľné.

30

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Úvodné poznámky

31

Na úvod je potrebné uviesť, že obe prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sú z vecného hľadiska totožné a líšia sa len v právnom rámci, s ohľadom na ktorý sa od Súdneho dvora žiada, aby na ne odpovedal. Zatiaľ čo sa totiž vnútroštátny súd svojou prvou otázkou pýta Súdneho dvora na výklad článku 1 ods. 3 a 4, ako aj článku 3 ods. 5 smernice 2014/61 a článku 8 ods. 3 prístupovej smernice, druhá otázka odkazuje na tie isté ustanovenia smernice 2014/61 a alternatívne na článok 67 ods. 1 a 3, ako aj na článok 68 ods. 2 a 3 smernice 2018/1972.

32

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 11. septembra 2018. Ako však bolo uvedené v bode 12 tohto rozsudku, k tomuto dátumu boli plne účinné obe smernice, prístupová aj rámcová, pričom smernica 2018/1972 navyše ešte nebola prijatá.

33

36

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB/Lotyšsko, C‑202/18 a C‑238/18 , EU:C:2019:139 , bod 45 , ako aj citovaná judikatúra).

37

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie a kontext uvedených ustanovení, treba najprv uviesť, ako to zdôrazňuje generálny advokát v bode 37 svojich návrhov, že z ustanovení smernice 2014/61 vyplýva, že smernica má širokú pôsobnosť, ktorá zahŕňa všetkých prevádzkovateľov siete bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú významný vplyv na trhu.

38

Článok 2 ods. 1 tejto smernice definuje „prevádzkovateľov siete“ ako podnik poskytujúci verejné komunikačné siete alebo oprávnený na ich poskytovanie, ako aj podnik, ktorý poskytuje fyzickú infraštruktúru určenú na poskytovanie služieb výroby, prepravy alebo distribúcie plynu, elektriny, vykurovania a vody, ako aj dopravných služieb. Treba konštatovať, že táto definícia neobsahuje nijaký odkaz na vplyv tohto podniku na trhu, na veľkosť jeho podielov na trhu, ani na konkurenčnú povahu trhu, na ktorom pôsobí.

42

Uvedený článok 3 ani žiadne iné ustanovenie smernice 2014/61 však výslovne nezakazuje uloženie takýchto regulačných povinností ex ante týkajúcich sa prístupu k fyzickej infraštruktúre prevádzkovateľa siete.

43

V tejto súvislosti z článku 1 ods. 2 a 3 smernice 2014/61 v spojení s odôvodnením 11 tejto smernice vyplýva, že touto smernicou sa ustanovujú iba minimálne požiadavky a že členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť opatrenia v súlade s právom Únie, ktoré presahujú uvedené minimálne požiadavky, aby dosiahli základný cieľ uvedenej smernice, ktorý je zakotvený v odseku 1 tohto článku 1.

44

Z článku 1 ods. 4 tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 12 však vyplýva, že ak je niektoré ustanovenie tejto smernice v rozpore s ustanoveniami iných smerníc spomenutých v uvedenom článku 1 ods. 4, medzi nimi aj rámcovej smernice a prístupovej smernice, majú prednosť príslušné ustanovenia týchto iných smerníc.

48

Článok 5 ods. 1 prístupovej smernice tak stanovuje, že národné regulačné orgány pri plnení cieľov stanovených v článku 8 rámcovej smernice podporujú a prípadne zabezpečujú zodpovedajúci prístup, prepojenie a interoperabilitu služieb, pričom budú uplatňovať svoje právomoci spôsobom, ktorý najmä podporuje efektívnosť, udržateľnú hospodársku súťaž a poskytuje maximálny prospech pre koncových používateľov. Na tento účel toto ustanovenie okrem iného umožňuje národným regulačným orgánom uložiť v rozsahu potrebnom na zabezpečenie prepojiteľnosti koncových subjektov alebo na zabezpečenie interoperability služieb povinnosti podnikom, ktoré kontrolujú prístup ku koncovým užívateľom, a to nezávisle od toho, či tieto podniky majú významný vplyv na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2015, KPN, C‑85/14 , EU:C:2015:610 , bod 39 a citovanú judikatúru).

49

V tejto súvislosti mal Súdny dvor príležitosť konštatovať, že na dosiahnutie cieľov vymenovaných v článku 8 rámcovej smernice, konkrétne v súvislosti s prístupom a prepojením, národné regulačné orgány disponujú intervenčnými právomocami a prostriedkami, ktoré nie sú taxatívne vymenované (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 2008, Komisia/Poľsko, C‑227/07 , EU:C:2008:620 , bod 65 ; z 12. novembra 2009, TeliaSonera Finland, C‑192/08 , EU:C:2009:696 , body 58 až 60 , a zo 17. septembra 2015, KPN, C‑85/14 , EU:C:2015:610 , bod 36 ).

50

Článok 12 rámcovej smernice tiež oprávňuje národné regulačné orgány uložiť bez toho, aby sa predtým zistilo, že dotknutý operátor má významný vplyv na trhu, povinnosti týkajúce sa spoločného umiestnenia a zdieľania sieťových prvkov a pridružených prostriedkov.

54

V tejto súvislosti je potrebné na jednej strane uviesť, že cieľom smernice 2014/61 je v súlade s jej článkom 1 ods. 1 uľahčiť a podnietiť rozširovanie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí podporou spoločného využívania existujúcej fyzickej infraštruktúry a umožnením efektívnejšieho zavádzania novej fyzickej infraštruktúry, aby sa takéto siete mohli rozšíriť pri vynaložení nižších nákladov.

55

Treba však konštatovať, že prax, o ktorú ide vo veci samej, spočívajúcu v stanovení minimálnych podmienok ex ante prístupu k fyzickej infraštruktúre prevádzkovateľa siete bez existencie akéhokoľvek osobitného sporu a bez toho, aby bolo vopred preukázané, že tento prevádzkovateľ má významný vplyv na trhu, môže prispieť k dosiahnutiu všeobecného cieľa smernice 2014/61 v rozsahu, v akom podporuje a uľahčuje spoločné používanie existujúcej fyzickej infraštruktúry. Konkrétne táto prax, ako uvádzajú poľská vláda a Komisia vo svojich písomných pripomienkach a ako zdôrazňuje generálny advokát v bode 43 svojich návrhov, prispieva tiež k predchádzaniu sporov týkajúcich sa prístupu k fyzickej infraštruktúre prevádzkovateľa siete a tým k dosiahnutiu cieľa riešenia sporov, na ktorom je založený článok 3 tejto smernice, ako bol pripomenutý v bode 41 tohto rozsudku.

56

Na druhej strane treba uviesť, že takáto prax prispieva aj k plneniu hlavných cieľov definovaných prístupovou a rámcovou smernicou. Uvedená prax totiž tým, že podporuje a uľahčuje spoločné používanie existujúcej fyzickej infraštruktúry, prispieva k vytvoreniu trvalo udržateľnej hospodárskej súťaže, k posilneniu interoperability elektronických komunikačných služieb, k rozvoju vnútorného trhu v tomto sektore a k podpore záujmov občanov a spotrebiteľov Európskej únie, čo sú ciele zakotvené najmä v článku 8 ods. 2 až 4 rámcovej smernice a v článku 1 ods. 1 prístupovej smernice.

Článok 1 ods. 3 a 4 a článok 3 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/61/EÚ z 15. mája 2014 o opatreniach na zníženie nákladov na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 5 ods. 1 a článkom 8 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/19/ES zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení (prístupová smernica), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ako aj v spojení s článkami 8 a 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica), zmenenej smernicou 2009/140,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

že nebránia tomu, aby národný regulačný orgán príslušný v oblasti elektronických komunikácií uložil prevádzkovateľovi siete, ktorý nemá významný vplyv na trhu, povinnosť uplatňovať podmienky stanovené ex ante týmto orgánom a upravujúce zásady prístupu podnikov pôsobiacich v tejto oblasti k fyzickej infraštruktúre tohto prevádzkovateľa, vrátane zásad a postupov uzatvárania zmlúv a príslušných poplatkov za tento prístup, a to bez ohľadu na to, či existuje spor v súvislosti s uvedeným prístupom a či na trhu existuje efektívna hospodárska súťaž.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: poľština.