C-329/21

62021CJ0329

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 20. apríla 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Telekomunikácie – Elektronické komunikačné siete a služby – Smernica 2002/21/ES (‚rámcová smernica‘) – Článok 4 ods. 1 – Smernica 2002/20/ES (‚smernica o povolení‘) – Článok 7 – Udelenie práv na používanie frekvencií – Ponukové konanie – Holdingová spoločnosť nezapísaná v dotknutom členskom štáte ako poskytovateľ elektronických komunikačných služieb – Vylúčenie z postupu zadávania – Právo odvolať sa proti rozhodnutiu o udelení práv“

Vo veci C‑329/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) z 18. mája 2021 a doručený Súdnemu dvoru 26. mája 2021, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia D. Gratsias (spravodajca), M. Ilešič, I. Jarukaitis a O. Spineanu‑Matei,

generálny advokát: G. Pitruzzella,

tajomník: S. Beer, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. júna 2022,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Malferrari a K. Talabér‑Ritz, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta 20. októbra 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby („rámcová smernica“) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33 ; Mim. vyd. 13/029, s. 349), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „rámcová smernica“), článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby („smernica o povolení“) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21 ; Mim. vyd. 13/029, s. 337), zmenenej smernicou 2009/140 (ďalej len „smernica o povolení“), a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

Podľa článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ s názvom „Právo odvolať sa“:

„Členské štáty zabezpečia, aby na vnútroštátnej úrovni existovali účinné mechanizmy, v rámci ktorých má každý užívateľ alebo podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete a/alebo služby, ktorý je dotknutý rozhodnutím národného regulačného orgánu [ďalej len ‚NRO‘], právo podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu odvolaciemu orgánu, ktorý je nezávislý od zúčastnených strán. Takýto orgán, ktorým môže byť súd, musí mať zodpovedajúce odborné znalosti na účinné vykonávanie svojich funkcií. Členské štáty zabezpečia, aby sa skutková podstata prípadov riadne zohľadnila a aby existoval účinný odvolací mechanizmus.

…“

4

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Ciele politiky a princípy regulácie“, vo svojich odsekoch 2 a 5 stanovuje:

„2. [NRO] podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených prostriedkov a služieb okrem iného tým, že:

…

5. [NRO] pri plnení cieľov politiky uvedených v odsekoch 2, 3 a 4 uplatňujú objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané regulačné zásady tým, že okrem iného:

…

c)

chránia hospodársku súťaž v prospech spotrebiteľov a prípadne podporujú hospodársku súťaž v oblasti infraštruktúry.

…“

6

Článok 3 „smernice o povolení“ s názvom „Všeobecné povolenie elektronických komunikačných sietí a služieb“ stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia právo poskytnúť elektronické komunikačné siete a služby, podliehajúce podmienkam vysvetleným v tejto smernici. Na dosiahnutie tohto účelu, členské štáty nebudú brániť podniku, aby poskytoval elektronické komunikačné siete alebo služby, s výnimkou prípadov, kde je to potrebné z dôvodov vysvetlených v článku 46 ods. 1 zmluvy.

2. Poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo poskytovanie elektronických komunikačných služieb môže, bez toho, aby boli dotknuté špecifické záväzky, na ktoré sa odvoláva článok 6 ods. 2 alebo práva na používanie, na ktoré sa odvoláva článok 5, podliehať len všeobecnému povoleniu. Od spomenutého podniku sa môže požadovať predkladanie oznámenia, ale nemôže sa požadovať získanie výslovného rozhodnutia alebo akéhokoľvek iného správneho opatrenia od [NRO] pred vykonávaním práv pochádzajúcich z povolenia. Na základe oznámenia, v prípadoch keď sa to vyžaduje, podnik môže začať činnosť, v prípadoch kde je to potrebné, vzhľadom na ustanovenia o právach používania v článkoch 5, 6 a 7.

…

3. Oznámenie, na ktoré sa odvoláva odsek 2, neznamená viac ako prehlásenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby [NRO] o úmysle začať s poskytovaním elektronických komunikačných sietí alebo služieb a predkladanie minimálnych informácií, ktoré sa vyžadujú na to, aby sa umožnilo národnému regulačnému orgánu uchovávať register alebo zoznam poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb. Tieto informácie musia byť obmedzené na také, ktoré sú potrebné na identifikáciu poskytovateľa, ako napríklad registračné čísla spoločnosti, a kontaktné osoby poskytovateľov, adresy poskytovateľov, krátky opis siete alebo služby a odhadovaný dátum začatia činnosti.“

a)

prisudzovať náležitú váhu potrebe maximalizovať výhody pre používateľov a uľahčiť rozvoj súťaže;

…

3. Ak je potrebné obmedziť udeľovanie práv na používanie rádiových frekvencií, členské štáty udelia takéto práva na základe výberových kritérií, ktoré musia byť objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané. Všetky takéto výberové kritériá musia prikladať náležitý význam dosiahnutiu cieľov článku 8 [‚rámcovej‘ smernice] a splneniu požiadaviek článku 9 uvedenej smernice.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

12

NMHH pokračoval v spornom ponukovom konaní po svojom rozhodnutí vylúčiť z neho DIGI Communications.

13

Táto spoločnosť napadla toto rozhodnutie o vylúčení na súde. Jej žaloba bola zamietnutá v prvostupňovom konaní a na druhom stupni zo strany Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko).

14

Medzitým NMHH prijal sporné rozhodnutie o udelení práv, ktorým práva na používanie frekvencií, ktoré boli predmetom spornej dražby, udelil trom poskytovateľom elektronických komunikačných služieb prítomným na maďarskom trhu.

18

Za týchto podmienok Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

a)

Možno podnik registrovaný a pôsobiaci v inom členskom štáte, ktorý sám neposkytuje elektronické komunikačné služby na trhu, ktorého sa rozhodnutie týka, považovať za konkurenta podnikov, ktorým je určené rozhodnutie [NRO] v zmysle článku 4 ods. 1 [‚rámcovej‘] smernice, ak podnik, ktorý podlieha jeho priamej kontrole, pôsobí na relevantnom trhu ako poskytovateľ služieb a súťaží na ňom s podnikmi, ktorým je predmetné rozhodnutie určené?

b)

3.

a)

Má sa článok 4 ods. 1 ‚rámcovej smernice‘ v spojení s článkom 47 [Charty] základných práv vykladať v tom zmysle, že priznáva právo na odvolanie proti rozhodnutiu [NRO] iba podniku:

–

ktorého postavenie na trhu je rozhodnutím priamo a skutočne dotknuté, alebo

–

S prihliadnutím na odpovede na prvú až tretiu prejudiciálnu otázku, má sa článok 4 ods. 1 ‚rámcovej smernice‘ v spojení s článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že podnik poskytujúci elektronické komunikačné služby, ktorý je dotknutý rozhodnutím [NRO], ktorým sa vyhlasuje výsledok ponukového konania týkajúci sa práv na používanie frekvencií na podporu zavedenia 5G, ktoré súvisia s doplnkovými službami bezdrôtového širokopásmového pripojenia, a ktorý preto má právo na odvolanie, predstavuje podnik:

a)

ktorý nevykonáva hospodársku činnosť ako poskytovateľ služieb na relevantnom trhu, ale priamo kontroluje podnik ponúkajúci elektronické komunikačné služby na tom istom trhu a

b)

ktorému bol zamietnutý zápis do ponukového konania právoplatným a konečným rozhodnutím [NRO] predtým, ako bolo tým istým orgánom vydané rozhodnutie, ktorým sa vyhlasuje výsledok sporného ponukového konania, čo ho vylúčilo z následnej účasti na ponukovom konaní?“

O prejudiciálnych otázkach

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. Preto ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 2. októbra 2018, Ministerio Fiscal, C‑207/16 , EU:C:2018:788 , bod 45 a citovaná judikatúra).

21

V prejednávanej veci, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa položené otázky týkajú najmä výkladu článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ a článku 7 „smernice o povolení“. Okrem toho požadovaný výklad sa zdá byť nevyhnutný na vyriešenie sporu vo veci samej, ktorého existencia navyše nie je spochybnená, a vnútroštátny súd v tomto rozhodnutí poskytol dostatočné skutkové a právne okolnosti na to, aby Súdnemu dvoru umožnil užitočne odpovedať na tieto otázky. Okrem toho tvrdenia, ktoré uvádza NMHH, sa v podstate vzťahujú na pôsobnosť, ako aj rozsah, a teda výklad ustanovení práva Únie, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky. Takéto tvrdenia, ktoré sa týkajú podstaty položených otázok, nemôžu viesť k jej neprípustnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2022, Proximus (Verejné elektronické telefónne zoznamy), C‑129/21 , EU:C:2022:833 , bod 59 a citovanú judikatúru].

24

Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 „smernice o povolení“ vykladať v tom zmysle, že cieľom výberového konania na účely udelenia práv na používanie frekvencií a rozhodnutia o udelení práv, ku ktorému toto konanie vedie, je ochrana hospodárskej súťaže, a v prípade kladnej odpovede na túto otázku, či skutočnosť, že takéto konanie zahŕňa fázu preskúmania súladu prípadných prihlášok so súvisiacimi súťažnými podkladmi, ktorá môže viesť k definitívnemu vylúčeniu uchádzača z tohto konania, môže byť považovaná za odporujúcu tomuto cieľu.

25

V prvom rade treba na jednej strane uviesť, že článok 7 ods. 1 písm. a) „smernice o povolení“ vyžaduje, aby členské štáty v prípade, že zvažujú, či obmedziť počet práv na používanie rádiových frekvencií, ktoré sa majú udeliť, alebo či predĺžiť trvanie existujúcich práv inak ako v súlade s podmienkami ustanovenými v takýchto právach, náležite zohľadnili potrebu uľahčiť rozvoj hospodárskej súťaže. Na druhej strane odsek 3 tohto článku spresňuje, že ak je potrebné obmedziť udeľovanie takýchto práv na používanie, členské štáty ich udelia na základe výberových kritérií, ktoré sú objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané a ktoré náležite zohľadňujú dosiahnutie cieľov stanovených v článku 8 „rámcovej smernice“.

26

Ako už Súdny dvor rozhodol, v článku 8 „rámcovej smernice“ sa členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby NRO prijali všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na podporu hospodárskej súťaže pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb tým, že zabezpečia, aby nedošlo k narúšaniu alebo obmedzovaniu hospodárskej súťaže v odvetví elektronických komunikácií, a odstránia zostávajúce prekážky vo vzťahu k poskytovaniu uvedených služieb na úrovni Únie (rozsudok z 26. júla 2017, Persidera, C‑112/16 , EU:C:2017:597 , bod 37 a citovaná judikatúra).

30

Pokiaľ ide o konania o udelení práv na používanie rádiových frekvencií, právny rámec uplatniteľný v danom prípade v zásade umožňuje, aby sa z dôvodu nedostatku rádiových frekvencií a na účely zabezpečenia ich účinnej správy obmedzil počet práv na používanie rádiových frekvencií, ktoré majú byť pridelené (rozsudok z 26. júla 2017, Europa Way a Persidera, C‑560/15 , EU:C:2017:593 , bod 73 ). Členské štáty majú v tejto súvislosti pri dodržaní cieľov a povinností stanovených uplatniteľným právnym rámcom voľnosť výberu medzi zavedením súťažného alebo porovnávacieho výberového konania, či už je bezodplatné alebo odplatné, pričom vnútroštátny súd musí overiť, či je takéto výberové konanie v súlade s týmito cieľmi a požiadavkami (rozsudok z 26. júla 2017, Europa Way a Persidera, C‑560/15 , EU:C:2017:593 , body 65 a 66 ).

31

Z toho vyplýva, že členské štáty disponujú mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o povahu a podmienky konaní o prideľovaní frekvencií, ktoré organizujú, a že v zásade nič neumožňuje domnievať sa, že takéto konanie nemôže zahŕňať fázu preskúmania súladu prípadných prihlášok so súťažnými podkladmi definovanými NRO, ktorá by prípadne zahŕňala vylúčenie niektorých uchádzajúcich sa subjektov z tohto konania, pod podmienkou, že uvedené konanie ako celok možno považovať za zodpovedajúce požiadavkám a podmienkam stanoveným v článku 7 „smernice o povolení“.

32

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 7 „smernice o povolení“ sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom výberového konania na účely udelenia práv na používanie frekvencií a rozhodnutia o udelení práv, ku ktorému toto konanie vedie, je podporovať a rozvíjať účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž pri dodržaní zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality. Skutočnosť, že takéto konanie zahŕňa fázu preskúmania súladu prípadných prihlášok so súvisiacimi súťažnými podkladmi, nie je v rozpore s týmto cieľom pod podmienkou, že uvedené konanie je ako celok v súlade s požiadavkami a podmienkami stanovenými v tomto článku 7.

Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 26 tohto rozsudku, vzhľadom na to, že NRO majú podľa článku 8 ods. 2 „rámcovej smernice“ povinnosť podporovať hospodársku súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb, ako aj pri poskytovaní súvisiacich zariadení a služieb najmä tým, že zabezpečia, aby nenastalo narušenie alebo obmedzenie hospodárskej súťaže v sektore elektronických komunikácií, bol by striktný výklad článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“, podľa ktorého by toto ustanovenie nepriznávalo právo podať odvolanie iným osobám ako tým, ktorým sú rozhodnutia NRO určené, ťažko zlučiteľný so všeobecnými cieľmi a regulačnými zásadami, ktoré NRO vyplývajú z článku 8 uvedenej smernice, najmä s cieľom podpory hospodárskej súťaže (rozsudok z 22. januára 2015, T‑Mobile Austria, C‑282/13 , EU:C:2015:24 , bod 36 a citovaná judikatúra).

36

Podľa ustálenej judikatúry sa článok 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ vzťahuje jednak na adresátov sporného rozhodnutia a jednak na iné podniky poskytujúce elektronické komunikačné siete alebo služby, ktoré môžu týmto adresátom konkurovať, pokiaľ sporné rozhodnutie môže ovplyvniť ich postavenie na trhu (rozsudok z 22. januára 2015, T‑Mobile Austria, C‑282/13 , EU:C:2015:24 , bod 37 ).

37

Na rozdiel od toho, čo sa zdá byť predpokladom vnútroštátneho súdu a ako uviedol aj generálny advokát v bode 24 svojich návrhov, z tejto judikatúry však nemožno vyvodiť, že pôsobnosť článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ je okrem týchto adresátov obmedzená len na konkurenčné podniky takýchto adresátov.

–

ktorý sám neposkytuje elektronické komunikačné služby na trhu členského štátu, ktorého sa toto ponukové konanie týka, ale priamo kontroluje podnik, ktorý je prítomný na tomto trhu, a

–

voči ktorému bolo vydané rozhodnutie tohto NRO, ktorým bolo zamietnuté zaregistrovať jeho prihlášku v rámci uvedeného konania z dôvodu, že nespĺňa požadované podmienky, pričom toto rozhodnutie sa následne stalo konečným,

na účely spochybnenia neskoršieho rozhodnutia, ktorým uvedený NRO zadal zákazku dotknutú ponukovým konaním tretím osobám.

40

Treba pripomenúť, že podľa článku 3 „smernice o povolení“ členské štáty zabezpečia právo poskytnúť elektronické komunikačné siete a služby, podliehajúce podmienkam stanoveným v tejto smernici. Poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo poskytovanie elektronických komunikačných služieb môže podľa odseku 2 tohto článku 3 podliehať len všeobecnému povoleniu, ktoré podľa článku 2 ods. 2 uvedenej smernice predstavuje právny rámec ustanovený členským štátom, zaručujúci práva na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a ukladajúci osobitné odvetvové povinnosti, ktoré sa môžu vzťahovať na všetky alebo na osobitné druhy elektronických komunikačných sietí a služieb, v súlade s tou istou smernicou.

44

Podľa článku 6 ods. 1 „smernice o povolení“ všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb môže podliehať len podmienkam uvedeným v prílohe k tejto smernici, ktoré musia byť nediskriminačné, primerané a transparentné.

45

Okrem toho podľa článku 3 ods. 2 druhej vety uvedenej smernice „od spomenutého podniku sa môže požadovať predkladanie oznámenia, ale nemôže sa požadovať získanie výslovného rozhodnutia alebo akéhokoľvek iného správneho opatrenia od [NRO] pred vykonávaním práv pochádzajúcich z povolenia“. Odsek 3 tohto článku v tejto súvislosti spresňuje, že oznámenie uvedené v tomto odseku 2 sa obmedzuje na prehlásenie fyzickej alebo právnickej osoby určené NRO, ktorým ho informuje najmä „o úmysle začať s poskytovaním elektronických komunikačných sietí alebo služieb“.

46

Vzhľadom na toto konštatovanie priznanie postavenia podniku, ktorý „poskytuje elektronické komunikačné siete a/alebo služby“, na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ iba podnikom, ktoré už predložili oznámenie príslušnému NRO, by v zásade znamenalo vylúčenie zo súdnej ochrany, ktorá je tam zaručená, každého nového subjektu, ktorý chce vstúpiť na trh, vrátane operátorov, ktorí podaním prihlášky vyvinuli iniciatívu zúčastniť sa ponukového konania s cieľom skutočne vstúpiť na trh. Takýto výklad článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ v spojení s vyššie uvedenými ustanoveniami „smernice o povolení“ by však nerešpektoval podstatu základného práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty, keďže by týchto operátorov zbavil akejkoľvek možnosti napadnúť rozhodnutie, ktoré by im mohlo spôsobiť ujmu, a bol by v rozpore tak s cieľmi pripomenutými v bode 26 tohto rozsudku, ako aj s judikatúrou citovanou v bodoch 33 až 36 tohto rozsudku.

48

Preto na to, aby podnik mohol byť uznaný za podnik, ktorý „poskytuje elektronické komunikačné siete a/alebo služby“ v zmysle článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“, nemusí nevyhnutne predložiť príslušným orgánom dotknutého členského štátu formálne oznámenie v prípade, že takéto oznámenie sa vyžaduje právom tohto členského štátu za uplatnenia článku 3 ods. 2 „smernice o povolení“, ani všeobecnejšie, už byť prítomný na trhu tohto členského štátu, za predpokladu, že tento podnik spĺňa objektívne podmienky, ktorým v uvedenom členskom štáte podlieha všeobecné povolenie uvedené v tomto poslednom uvedenom ustanovení, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

52

Konkrétny postup takéhoto podniku, ktorý spočíva v tom, že podá prihlášku v rámci ponukového konania s cieľom skutočne vstúpiť na trh, ktorého sa toto konanie týka, totiž v zásade postačuje na preukázanie toho, že rozhodnutie, ktorým NRO ukončí toto konanie tým, že tretím osobám udelí práva na používanie rádiových frekvencií, ktorých získanie uvedený podnik očakával, má svojím obsahom vplyv na činnosť zamýšľanú tým istým podnikom, a v dôsledku toho potenciálne zasahuje do jeho práv v zmysle tohto ustanovenia.

53

Samotná skutočnosť, že takýto podnik bol vylúčený z ponukového konania, ktoré viedlo k rozhodnutiu o udelení práv, ktorým sa toto konanie ukončilo konečným rozhodnutím, ako je to aj v prejednávanej veci, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, nemôže uvedený podnik zbaviť jeho postavenia podniku v zmysle článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ dotknutého uvedeným rozhodnutím o udelení práv.

54

Je potrebné dodať, že Súdny dvor už v kontexte verejných obstarávaní, na ktoré sa vzťahuje smernica Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác ( Ú. v. ES L 395, 1989, s. 33 ; Mim. vyd. 06/001, s. 246), rozhodol, že záujem uchádzača, ktorý bol vylúčený z postupu verejného obstarávania, na konaní proti rozhodnutiu o zadaní tejto zákazky, nemožno vyvodiť z toho, že uvedený uchádzač by prípadne mohol získať zákazku za predpokladu, že po zrušení tohto rozhodnutia, by sa verejný obstarávateľ rozhodol začať nové zadávacie konanie (uznesenie zo 17. mája 2022, Estaleiros Navais de Peniche, C‑787/21 , neuverejnené, EU:C:2022:414 , bod 27 ).

58

Po tretie však treba pripomenúť dôležitosť, ktorú má zásada právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Aby totiž bolo možné zabezpečiť tak stabilitu práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby viac nebolo možné napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 185 a citovaná judikatúra).

59

Preto v prípade, že podnik, ktorý bol vylúčený z ponukového konania, akým je sporné ponukové konanie, rozhodnutím NRO, ktoré sa stalo konečným v nadväznosti na súdne rozhodnutie, podá opravný prostriedok podľa článku 4 ods. 1 „rámcovej smernice“ s cieľom napadnúť rozhodnutie o udelení práv, ktorým sa končí toto konanie, tento opravný prostriedok nesmie narušiť právnu silu rozhodnutej veci, ktorá sa spája s týmto súdnym rozhodnutím.

60

–

ktorý sám neposkytuje elektronické komunikačné služby na trhu členského štátu dotknutého týmto konaním, ale spĺňa objektívne podmienky, ktorým v tomto členskom štáte podlieha všeobecné povolenie uvedené v článku 3 ods. 2 „smernice o povolení“, a to bez ohľadu na skutočnosť, že prípadne kontroluje iný podnik, ktorý je prítomný na tomto trhu, a

–

voči ktorému bolo vydané rozhodnutie NRO, ktorým bolo zamietnuté zaregistrovať jeho prihlášku v rámci uvedeného konania z dôvodu, že nespĺňa požadované podmienky, pričom toto rozhodnutie sa stalo konečným v nadväznosti na súdne rozhodnutie zamietajúce žalobu proti tomuto rozhodnutiu,

na účely napadnutia neskoršieho rozhodnutia, ktorým predmetný NRO zadal zákazku dotknutú ponukovým konaním tretím osobám, pod podmienkou, že žaloba podaná týmto podnikom neporušuje právnu silu rozhodnutej veci, ktorá sa spája s týmto súdnym rozhodnutím.

O trovách

–

cieľom výberového konania na účely udelenia práv na používanie frekvencií a rozhodnutia o udelení práv, ku ktorému toto konanie vedie, je podporovať a rozvíjať účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž pri dodržaní zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality,

–

skutočnosť, že takéto konanie zahŕňa fázu preskúmania súladu prípadných prihlášok so súvisiacimi súťažnými podkladmi, nie je v rozpore s týmto cieľom pod podmienkou, že uvedené konanie je ako celok v súlade s požiadavkami a podmienkami stanovenými v tomto článku 7.

2.

Článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, zmenenej smernicou 2009/140, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

voči ktorému bolo vydané rozhodnutie národného regulačného orgánu, ktorým bolo zamietnuté zaregistrovať jeho prihlášku v rámci uvedeného konania z dôvodu, že nespĺňa požadované podmienky, pričom toto rozhodnutie sa stalo konečným v nadväznosti na súdne rozhodnutie zamietajúce žalobu proti tomuto rozhodnutiu,

na účely napadnutia neskoršieho rozhodnutia, ktorým predmetný národný regulačný orgán zadal zákazku dotknutú ponukovým konaním tretím osobám, pod podmienkou, že žaloba podaná týmto podnikom neporušuje právnu silu rozhodnutej veci, ktorá sa spája s týmto súdnym rozhodnutím.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: maďarčina.