C-338/21

62021CJ0338

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 30. marca 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Článok 27 – Odvolanie podané proti rozhodnutiu o odovzdaní vydanému vo vzťahu k žiadateľovi o azyl – Článok 29 – Odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní – Lehota na odovzdanie – Prerušenie lehoty na uskutočnenie odovzdania – Smernica 2004/81/ES – Povolenie na pobyt vydané štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nelegálne prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi – Článok 6 – Čas na premyslenie – Zákaz vykonať príkaz na vyhostenie – Opravné prostriedky“

Vo veci C‑338/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Raad van State (Štátna rada, Holandsko) z 26. mája 2021 a doručený Súdnemu dvoru 31. mája 2021, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia A. Kumin a I. Ziemele,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: R. Stefanova‑Kamiševa, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. júla 2022,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, M. H. S. Gijzen a P. Huurnink, splnomocnené zástupkyne,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Hoesch, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 17. novembra 2022,

Právny rámec

Smernica 2004/81/ES

3

Článok 1 smernice Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 o povoleniach na trvalý pobyt [pobyt – neoficiálny preklad ], vydávaných štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nelegálne prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi ( Ú. v. EÚ L 261, 2004, s. 19 ; Mim. vyd. 19/007, s. 69), stanovuje:

„Účelom tejto smernice je definovať podmienky vydávania povolení na [pobyt] s obmedzenou dobou platnosti závisiacou od dĺžky trvania príslušného konania na národnej úrovni štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí spolupracujú v boji proti nezákonnému obchodovaniu s ľuďmi alebo proti konaniu umožňujúcemu nelegálne prisťahovalectvo.“

4

2. Počas času na premyslenie a počas čakania na rozhodnutie príslušných orgánov budú mať dotknutí štátni príslušníci tretích krajín prístup k službám uvedeným v článku 7, pričom nie je možné vykonať voči nim žiadny príkaz na vyhostenie.

3. S časom na premyslenie nesúvisí žiadny nárok na [pobyt] vyplývajúci z tejto smernice.

4. Členský štát môže kedykoľvek ukončiť čas na premyslenie… z dôvodov verejnej politiky a ochrany národnej bezpečnosti.“

6

Článok 7 tej istej smernice definuje zaobchádzanie s dotknutými štátnymi príslušníkmi tretích krajín pred vydaním povolenia na pobyt.

7

c)

či prerušil všetky kontakty s osobami podozrivými zo spáchania činov, ktoré by mohli predstavovať trestné činy uvedené v článku 2 písm. b) a c).

2. Pre vydanie povolenia na [pobyt] a bez toho, aby boli dotknuté dôvody súvisiace s verejnou politikou a s ochranou národnej bezpečnosti, sa bude požadovať splnenie podmienok uvedených v odseku 1.

3. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o zrušení…, bude povolenie na [pobyt] platiť minimálne po dobu šiestich mesiacov. Povolenie sa obnoví, ak budú splnené podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku.“

Nariadenie Dublin III

8

Kapitola VI tohto nariadenia, nazvaná „Postupy na prevzatie a prijatie späť“, obsahuje v oddiele IV, nazvanom „Procesné záruky“, článok 27, nazvaný „Opravné prostriedky“, ktorý vo svojich odsekoch 1, 3 a 4 stanovuje:

„1. Žiadateľ… má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

…

3. Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:

a)

na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo

V oddiele VI kapitoly VI uvedeného nariadenia s názvom „Odovzdania“, článok 29 s názvom „Modality a lehoty“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Odovzdanie žiadateľa… zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

…

2. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.“

Spory vo veci samej a prejudiciálna otázka

11

Žalovaní vo veci samej podali proti týmto rozhodnutiam žaloby o neplatnosť na súdy prvého stupňa.

15

V dňoch 21. novembra 2019, 1. septembra 2020 a 16. septembra 2020 tieto súdy zrušili uvedené rozhodnutia najmä z dôvodu, že uplynula lehota na odovzdanie stanovená v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III, a preto sa Holandské kráľovstvo stalo zodpovedným za posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných žalovanými vo veci samej. Uvedené súdy tiež nariadili štátnemu tajomníkovi, aby o týchto žiadostiach o medzinárodnú ochranu rozhodol znovu.

16

Štátny tajomník podal proti rozsudkom vydaným tými istými súdmi odvolanie na Raad van State (Štátna rada, Holandsko), ktorá je vnútroštátnym súdom. K odvolaniam pripojil návrhy na vydanie predbežných opatrení, ktorými sa domáhal jednak toho, aby bol oslobodený od povinnosti opäť rozhodnúť, kým sa nerozhodne o odvolaní, a jednak toho, aby sa odložila lehota na odovzdanie. Vnútroštátny súd týmto návrhom vyhovel 22. apríla, 21. septembra a 16. novembra 2020.

17

Štátny tajomník na podporu odvolaní podaných proti rozsudkom, ktorými boli zrušené rozhodnutia o odovzdaní, tvrdí, že lehota na odovzdanie podľa článku 29 nariadenia Dublin III sa na základe uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy odkladá podaním návrhu na preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí udelenia povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny ako obeti nezákonného obchodovania s ľuďmi.

21

Vnútroštátny súd tvrdí, že z doslovného znenia článku 27 ods. 3 a článku 29 nariadenia Dublin III vyplýva, že tieto ustanovenia bránia právnej úprave, ktorá stanovuje, že podanie takéhoto návrhu na preskúmanie má za následok odklad výkonu predtým prijatého rozhodnutia o odovzdaní a prerušenie lehoty na odovzdanie.

22

Tento súd sa však domnieva, že štyri argumenty svedčia v prospech opačného riešenia.

23

Po štvrté tri možnosti vymenované v článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III sa navzájom nevylučujú. Skutočnosť, že sa Holandské kráľovstvo rozhodlo prebrať možnosť opísanú v článku 27 ods. 3 písm. c) tohto nariadenia, nebráni konštatovaniu, že na návrh na preskúmanie, o aký ide vo veci samej, sa vzťahuje možnosť uvedená v článku 27 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia.

27

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 27 ods. 3 a článok 29 nariadenia [Dublin III] vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v prejednávanej veci, ktorou sa členský štát rozhodol vykonať článok 27 ods. 3 [ ab ] initio a písm. c) [tohto nariadenia], ale tiež priznal odkladný účinok, vo vzťahu k vykonaniu rozhodnutia o odovzdaní, návrhu na preskúmanie alebo odvolaniu podanému proti rozhodnutiu vydanému v konaní o žiadosti o povolenie na pobyt v súvislosti s nezákonným obchodovaním s ľuďmi, za predpokladu, že uvedené rozhodnutie nie je rozhodnutím o odovzdaní, ktoré dočasne bráni skutočnému odovzdaniu?“

O prejudiciálnej otázke

28

Na účely určenia účinkov článku 29 toho istého nariadenia v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej má uplatniteľná vnútroštátna právna úprava uľahčiť uplatňovanie smernice 2004/81, treba v prvom rade overiť, či táto smernica vyžaduje, alebo prinajmenšom umožňuje, aby bol výkon predtým prijatého rozhodnutia o odovzdaní odložený až do rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt ako obete nezákonného obchodovania s ľuďmi.

32

Podľa článku 1 smernice 2004/81 je jej účelom definovať podmienky vydávania povolení na pobyt s obmedzenou dobou platnosti štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí spolupracujú v boji proti nezákonnému obchodovaniu s ľuďmi alebo proti konaniu umožňujúcemu nelegálne prisťahovalectvo.

33

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, o ktorom sa možno odôvodnenie domnievať, že mohol byť alebo bol obeťou trestných činov súvisiacich s nezákonným obchodovaním s ľuďmi, poskytol čas na premyslenie, ktorý mu umožní vzchopiť sa a uniknúť spod vplyvu páchateľov trestných činov tak, aby mohol dospieť k informovanému rozhodnutiu o tom, či bude spolupracovať s príslušnými orgánmi [pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie obete obchodovania s ľuďmi), C‑66/21 , EU:C:2022:809 , body 47 a 49 ].

34

Okrem toho z článku 6 ods. 3 a 4 tejto smernice jednak vyplýva, že čas na premyslenie ako taký nezakladá právo na pobyt podľa uvedenej smernice, a jednak, že dotknutý členský štát môže čas na premyslenie kedykoľvek ukončiť, najmä z dôvodov verejnej politiky a ochrany národnej bezpečnosti.

38

Po druhé tá istá smernica neobsahuje ustanovenie o správnych alebo súdnych opravných prostriedkoch, ktoré možno podať proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt ako obete nezákonného obchodovania s ľuďmi.

39

Vzhľadom na to, že článok 8 smernice 2004/81 za podmienok uvedených v odseku 1 tohto článku umožňuje uvedeným štátnym príslušníkom tretích krajín vydať povolenie na pobyt, z článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyplýva, že štátni príslušníci tretej krajiny, ktorých žiadosť o povolenie na pobyt založená na tej istej smernici bola zamietnutá, musia mať k dispozícii účinný prostriedok nápravy proti rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti, najmä aby mohli tvrdiť, že príslušný orgán nesprávne uplatnil tento článok 8 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes, C‑353/20 , EU:C:2022:423 , body 49 a 50 ).

40

43

Za týchto podmienok nemožno rozšírenie tejto ochrany na obdobie medzi uplynutím času na premyslenie alebo rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt ako obete nezákonného obchodovania s ľuďmi a výsledkom odvolania proti tomuto rozhodnutiu považovať za potrebné na zabezpečenie účinnosti povinností dočasnej ochrany uložených členským štátom smernicou 2004/81.

44

V druhom rade je dôležité pripomenúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní neznamená vyhostenie dotknutej osoby do tretej krajiny, ale jej odovzdanie do členského štátu, ktorý je povinný dodržiavať najmä Chartu základných práv a všetky povinnosti vyplývajúce zo smernice 2004/81.

45

Z tohto dôvodu situáciu osoby, ktorá je predmetom rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt ako obete nezákonného obchodovania s ľuďmi a rozhodnutia o odovzdaní, nemožno vo všeobecnosti stotožniť so situáciou osoby, u ktorej existujú vážne dôvody domnievať sa, že jej vyhostenie do tretej krajiny je v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia, ktorá musí mať právo na odvolanie s automatickým odkladným účinkom proti výkonu rozhodnutia, ktorým sa takéto vyhostenie povoľuje, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme až do rozhodnutia o tomto odvolaní (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , body 50 a 52 , ako aj z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 54 ).

49

Vzhľadom na to článok 4 smernice 2004/81 stanovuje, že táto smernica nebráni členským štátom prijať alebo ponechať priaznivejšie ustanovenia pre osoby podliehajúce tejto smernici.

50

Z toho vyplýva, že smernica 2004/81 nebráni tomu, aby sa členský štát v rámci výkonu svojej procesnej autonómie rozhodol posilniť ochranu poskytovanú štátnym príslušníkom tretích krajín, na ktorých sa vzťahuje táto smernica, tým, že správnemu alebo súdnemu prostriedku nápravy podanému proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt na základe uvedenej smernice, prizná odkladný účinok vo vzťahu k predtým prijatému rozhodnutiu o odovzdaní, s cieľom umožniť týmto štátnym príslušníkom tretích krajín zostať na jeho území až do rozhodnutia o tomto odvolaní.

51

V dôsledku toho treba v druhom rade určiť, či nariadenie Dublin III bráni tomu, aby členské štáty využili mieru voľnej úvahy, ktorú majú na účely vykonania smernice 2004/81, keď stanovuje, že odvolanie proti rozhodnutiu prijatému na základe tejto smernice má takýto odkladný účinok a pozastavuje plynutie alebo prerušuje lehotu na odovzdanie.

55

Okrem toho článok 27 ods. 4 nariadenia Dublin III dopĺňa uvedené ustanovenie tým, že členským štátom umožňuje stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží v prípadoch, keď by jeho odklad v nadväznosti na podanie odvolania nevyplýval zo zákona alebo súdneho rozhodnutia, ak z okolností súvisiacich s týmto výkonom vyplýva, že dotknutá osoba musí mať na to, aby bola zabezpečená jej účinná súdna ochrana, možnosť zostať na území členského štátu, ktorý rozhodnutie o odovzdaní prijal, a to až do prijatia konečného rozhodnutia o odvolaní podaného proti tomuto rozhodnutiu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , body 54 a 61 ].

56

V prípade, že odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní vyplýva z uplatnenia článku 27 ods. 3 alebo 4 nariadenia Dublin III, potom jeho článok 29 ods. 1 stanovuje, že lehota na odovzdanie neplynie od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, ale naopak od konečného rozhodnutia o odvolaní podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , body 44 a 49 ].

57

Správny alebo súdny prostriedok nápravy proti inému rozhodnutiu ako je rozhodnutie o odovzdaní, napríklad rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o povolenie na pobyt ako obete nezákonného obchodovania s ľuďmi, sa však nemôže považovať za odvolanie alebo preskúmanie uvedené v článku 27 ods. 3 alebo 4 nariadenia Dublin III.

61

Najmä riešenie, ku ktorému dospel Súdny dvor v rozsudkoch z 13. septembra 2017, Khir Amayry ( C‑60/16 , EU:C:2017:675 ), a z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní) ( C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 ), v súvislosti s účinkami odkladu výkonu rozhodnutia o odovzdaní podľa článku 27 ods. 4 tohto nariadenia, nie je možné rozšíriť na takéto odvolanie.

62

Toto riešenie je založené na zohľadnení priznania odkladného účinku odvolaniu podanému proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorý normotvorca Únie výslovne upravil a ktorého cieľom je zaručiť účinnú súdnu ochranu osôb, ktorých sa takéto rozhodnutie týka, v rámci vymedzenom uvedeným nariadením [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , bod 61 ].

63

Skutočnosť, že výnimka uvedená v bode 60 tohto rozsudku nie je uplatniteľná v situácii, o akú ide vo veci samej, však v žiadnom prípade neznamená, že nariadenie Dublin III bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí udelenia povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe smernice 2004/81 má za následok odklad výkonu predtým prijatého rozhodnutia o odovzdaní tohto štátneho príslušníka tretej krajiny.

67

Z cieľov nariadenia Dublin III pripomenutých v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, ako aj zo spojeného výkladu jeho článku 29 ods. 1, ktorý definuje lehotu na odovzdanie, a z článku 29 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že nevykonanie rozhodnutia o odovzdaní v tejto lehote má za následok presunutie zodpovednosti, vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle zaviazať žiadajúci členský štát, aby nevykonával rozhodnutia o odovzdaní vo všetkých prípadoch, ale aby vo vzťahu k dotknutým osobám a ostatným členským štátom prevzal zodpovednosť za dôsledky oneskoreného vykonania takýchto rozhodnutí s cieľom zabezpečiť, aby sa vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu zbytočne nezdržiavalo.

68

V tejto súvislosti sa objasnenie v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III, podľa ktorého sa odovzdanie uskutoční „v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu“, má vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú určitý priestor na voľnú úvahu pri určovaní podmienok výkonu rozhodnutí o odovzdaní a že ako také môžu stanoviť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní môže byť odložený s cieľom zabezpečiť zvýšenú ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín v rámci vykonávania smernice 2004/81.

69

Táto miera voľnej úvahy však nemôže znamenať, že členský štát môže stanoviť, že odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní vyplývajúci z jeho vnútroštátneho práva má za následok pozastavenie plynutia alebo prerušenie lehoty na odovzdanie.

73

Toto posúdenie nie je spochybnené rizikami forum shopping a zneužitia práva, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, v rozsahu, v akom z úvah uvedených v bodoch 32 až 47 tohto rozsudku vyplýva, že tieto riziká v každom prípade nevyplývajú z pravidiel stanovených normotvorcom Únie, ale prípadne vyplývajú z rozhodnutí Holandského kráľovstva v rámci jeho procesnej autonómie.

74

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na položenú otázku treba odpovedať tak, že článok 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III v spojení s článkom 27 ods. 3 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí udelenia povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny ako obeti nezákonného obchodovania s ľuďmi má za následok odklad výkonu predtým prijatého rozhodnutia o odovzdaní tohto štátneho príslušníka tretej krajiny, ale

Článok 29 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v spojení s článkom 27 ods. 3 tohto nariadenia

sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí udelenia povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny ako obeti nezákonného obchodovania s ľuďmi má za následok odklad výkonu predtým prijatého rozhodnutia o odovzdaní tohto štátneho príslušníka tretej krajiny, ale

–

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že takýto odklad má za následok pozastavenie plynutia alebo prerušenie lehoty na odovzdanie uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny.