C-401/21

62021CJ0401

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

zo 14. júla 2022 ( *1 )

„Odvolanie – Kohézny fond a Európsky fond regionálneho rozvoja (EFRR) – Nariadenie (EÚ) č. 1303/2013 – Uplatniteľná miera spolufinancovania – Zmena miery, ku ktorej došlo medzi podaním poslednej žiadosti o priebežnú platbu a schválením účtov – Zásady každoročného zostavovania účtov a zákazu retroaktivity“

Vo veci C‑401/21 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 29. júna 2021,

v zložení: sudca F. Biltgen, vykonávajúci funkciu predsedu siedmej komory, sudcovia N. Wahl a M. L. Arastey Sahún (spravodajkyňa),

generálna advokátka: L. Medina,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

„Toto nariadenie stanovuje spoločné pravidlá platné pre [EFRR], Európsky sociálny fond (ESF), Kohézny fond, Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka (EPFRV) a Európsky námorný a rybársky fond (ENRF), ktoré fungujú na základe spoločného rámca (ďalej len ‚európske štrukturálne a investičné fondy alebo EŠIF‘). …

V tretej časti sa stanovujú všeobecné pravidlá, ktorými sa riadia EFRR, ESF (ďalej spoločne len ‚štrukturálne fondy‘) a Kohézny fond, pokiaľ ide o úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu (ďalej len ‚fondy‘), kritériá, ktoré majú členské štáty a regióny splniť, aby sa stali oprávnenými na podporu z fondov, dostupné finančné prostriedky a kritériá ich prideľovania.

Vo štvrtej časti sa stanovujú všeobecné pravidlá pre fondy a EMFF, pokiaľ ide o riadenie a kontrolu, finančné riadenie, účtovníctvo a finančné opravy.

…“

3

Článok 2 bod 4 tohto nariadenia stanovuje:

2. V prípade každej prioritnej osi sa v rozhodnutí Komisie stanoví, či sa miera spolufinancovania prioritnej osi uplatní na:

a)

celkové oprávnené náklady vrátane verejných a súkromných výdavkov; alebo

b)

oprávnené verejné výdavky.

3. Miera spolufinancovania na úrovni každej prioritnej osi, a kde je to vhodné, podľa kategórie regiónu a fondu operačných programov v rámci cieľa Investovanie do rastu a zamestnanosti, nesmie byť vyššia ako:

Článok 130 toho istého nariadenia s názvom „Spoločné pravidlá výpočtu priebežných platieb a vyplácania záverečných platieb“ v odseku 1 stanovuje:

„Komisia uhrádza ako priebežné platby 90 % zo sumy, ktorá je výsledkom uplatnenia miery spolufinancovania pre každú prioritu, stanovenej v rozhodnutí, ktorým sa prijíma operačný program, na oprávnený výdavok tejto priority zahrnutý v žiadosti o platbu. Komisia stanoví výšku zostávajúcich súm, ktoré sa majú uhradiť ako priebežné platby alebo vrátiť v súlade s článkom 139.“

6

Podľa článku 131 ods. 1 nariadenia č. 1303/2013 platí, že:

„Žiadosti o platbu zahŕňajú pre každú prioritu:

a)

„1. Certifikačný orgán predkladá pravidelne žiadosť o priebežnú platbu v súlade s článkom 131 ods. 1 zahŕňajúcu sumy zaznamenané v jeho účtovnom systéme v účtovnom roku. Certifikačný orgán však v prípade, keď to považuje za potrebné, môže zahrnúť takéto sumy do žiadostí o platbu predložených v nasledujúcich účtovných rokoch.

2. Certifikačný orgán predloží konečnú žiadosť o priebežnú platbu do 31. júla nasledujúceho po konci predchádzajúceho účtovného roka a v každom prípade pred prvou žiadosťou o priebežnú platbu v nadchádzajúcom účtovnom roku.

3. Prvá žiadosť o priebežnú platbu sa nesmie podať skôr než Komisia dostane oznámenie o určení riadiacich orgánov a certifikačných orgánov v súlade s článkom 124.

4. Priebežné platby sa neuhradia na operačný program, ak výročná správa o vykonávaní nebola zaslaná Komisii v súlade s pravidlami pre jednotlivé fondy.

5. V závislosti od dostupných finančných prostriedkov Komisia uhradí priebežnú platbu najneskôr do 60 dní odo dňa, keď Komisia zaevidovala žiadosť o platbu.“

8

pre každú prioritu porovnanie výdavkov uvedených podľa písmena a) a výdavkov uvedených pre ten istý účtovný rok v žiadostiach o platbu, spolu s vysvetlením všetkých rozdielov.

2. Ak členský štát vylúči z účtov výdavky, ktoré v minulosti už boli zahrnuté do žiadosti o priebežnú platbu za účtovný rok, pretože sú predmetom prebiehajúceho hodnotenia ich oprávnenosti a správnosti, všetky takéto výdavky alebo ich časť, ktoré sa následne uznajú za zákonné a správne, možno zahrnúť do žiadosti o priebežnú platbu týkajúcej sa nasledujúcich účtovných rokov.

…“

9

Článok 139 toho istého nariadenia s názvom „Preskúmanie a schválenie účtov“ stanovuje:

„1. Komisia preskúma dokumenty, ktoré jej predložil členský štát podľa článku 138. Členský štát poskytne na žiadosť Komisie všetky potrebné dodatočné informácie, ktoré jej umožnia zistiť, či sú účty úplné, presné a pravdivé, a to v lehote stanovenej v článku 84.

celkovú výšku platieb uhradených Komisiou počas tohto účtovného roka, pozostávajúcej zo:

i)

sumy priebežných platieb uhradených Komisiou v súlade s článkom 130 ods. 1 a článkom 24, a

ii)

sumy ročnej zálohovej platby vyplatenej podľa článku 134 ods. 2.

7. Komisia v nadväznosti na výpočet vykonaný podľa odseku 1 zúčtuje príslušnú ročnú zálohovú platbu a do 30 dní od schválenia účtov vyplatí akúkoľvek splatnú dodatočnú sumu. Ak existuje suma, ktorú má vrátiť členský štát, stáva sa predmetom príkazu Komisie na vymáhanie, ktorý sa podľa možnosti vykoná započítaním proti sumám, ktoré sa majú vyplatiť členskému štátu v nasledujúcich platbách v rámci toho istého operačného programu. Takéto vrátenie nepredstavuje finančnú opravu a nezníži sa ním podpora z fondov a z ENRF na operačný program. Vrátená suma predstavuje pripísaný príjem v súlade s článkom 177 ods. 3 nariadenia [č. 966/2012].

12

Článok 4 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia z roku 2015 v spojení s prílohou II tohto rozhodnutia stanovil mieru spolufinancovania pre prvú a druhú prioritnú os, ktoré sú uvedené vyššie na 75 %, a spresnil, že táto miera sa bude uplatňovať na oprávnené verejné výdavky.

13

Dňa 6. júla 2018 rumunské orgány zaslali Komisii poslednú žiadosť o priebežnú platbu týkajúcu sa operačného programu na účtovný rok 2017/2018, v súlade s článkom 135 ods. 2 nariadenia č. 1303/2013.

14

Vykonávacím rozhodnutím C(2018) 8890 final z 12. decembra 2018 (ďalej len „vykonávacie rozhodnutie z roku 2018“), prijatým na základe článku 96 ods. 10 nariadenia č. 1303/2013, Komisia zmenila okrem iného prílohu II k vykonávaciemu rozhodnutiu z roku 2015, pričom zvýšila mieru spolufinancovania pre prvú a druhú prioritnú os operačného programu na 85 %.

18

Listom zo 17. mája 2019 Komisia rumunským orgánom potvrdila, že na účtovný rok 2017/2018 sa nemôže uplatniť 85 % miera spolufinancovania pre prvú a druhú prioritnú os operačného programu. Konkrétne vysvetlila, že v rámci programového obdobia 2014 – 2020 a v súlade s usmerneniami príručky uvedenej v bode 15 tohto rozsudku sa na základe zásady každoročného zostavovania účtov akákoľvek zmena miery spolufinancovania uplatňuje len na prebiehajúci účtovný rok a nasledujúce účtovné roky.

19

Dňa 23. mája 2019 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktorým táto inštitúcia jednak schválila účty operačného programu za účtovný rok 2017/2018 v súlade s článkom 139 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1303/2013 a jednak na základe schválených účtov vyčíslila sumu, ktorú mal v uvedenom účtovnom roku znášať Kohézny fond a EFRR v súlade s článkom 139 ods. 6 tohto nariadenia. Z prílohy tohto rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri vyčíslení uvedenej sumy uplatnila 75 % mieru spolufinancovania pre prvú a druhú prioritnú os operačného programu, tak ako bolo stanovené vo vykonávacom rozhodnutí z roku 2015.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

20

Pokiaľ ide najmä o prvú časť prvého odvolacieho dôvodu založenú na porušení článku 120 ods. 3 a článku 139 ods. 6 nariadenia č. 1303/2013, Všeobecný súd zamietol túto časť tým, že najprv v bodoch 29 až 51 napadnutého rozsudku podal doslovný, kontextuálny a teleologický výklad tohto posledného uvedeného ustanovenia a následne v bodoch 53 až 71 napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenia, ktoré Rumunsko uviedlo na podporu názoru, že mierou spolufinancovania uplatniteľnou podľa článku 139 ods. 6 písm. a) nariadenia č. 1303/2013 je miera spolufinancovania platná v čase schválenia účtov.

Návrhy účastníkov konania

24

Rumunsko vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil Rumunsku povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

26

Svojím prvým odvolacím dôvodom Rumunsko v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne vyložil a uplatnil článok 139 ods. 6 písm. a) nariadenia č. 1303/2013 v spojení s článkom 137 ods. 1 písm. a) a d) a článkom 137 ods. 2, článkom 131, článkom 135 ods. 2, ako aj článkom 139 ods. 1, 2 a 7 tohto nariadenia, keď rozhodol, že mierou spolufinancovania uplatniteľnou na výpočet sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a z EFRR za daný účtovný rok, je miera spolufinancovania platná v deň predloženia poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcej danému účtovnému roku zo strany príslušného členského štátu, keďže jednak všetky oprávnené výdavky, ktoré Komisia zohľadňuje v rámci výpočtu sumy, ktorá sa má vyplatiť z týchto fondov, sú výdavky uvedené v poslednej žiadosti o priebežnú platbu a jednak oprávnené výdavky a miera spolufinancovania uplatniteľná na tieto výdavky sú dva neoddeliteľne spojené prvky, na základe ktorých sa vypočíta suma, ktorá má byť vyplatená z týchto fondov.

28

Odvolateľ konkrétne Všeobecnému súdu v prvom rade vytýka, že v bodoch 38, 39, 60 a 68 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že suma výdavkov uvedená v poslednej žiadosti o priebežnú platbu predstavuje základ pre výpočet sumy, ktorá sa má vyplatiť z Kohézneho fondu a EFRR, zatiaľ čo podľa názoru odvolateľa umožňuje určiť uvedenú sumu jedine suma výdavkov uvedená v schválených účtovných závierkach, keďže jedine tieto účty vyčerpávajúco a definitívne odrážajú oprávnené výdavky.

29

Všeobecný súd tak nesprávne stotožnil celkovú sumu oprávnených výdavkov uvedenú v poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcu určitému účtovnému roku s celkovou sumou oprávnených výdavkov uvedenou v schválených účtoch týkajúcich sa tohto obdobia, hoci tieto dve sumy sú odlišné, a podľa článku 139 ods. 6 nariadenia č. 1303/2013 Komisia vypočítava sumu, ktorá sa má vyplatiť z Kohézneho fondu a EFRR na základe schválených účtov.

33

Po tretie odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 40 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia pri výpočte nárokovateľnej sumy zohľadní aj celkovú výšku platieb uskutočnených počas tohto účtovného obdobia, pričom táto suma zahŕňa najmä priebežné platby uskutočnené touto inštitúciou podľa článku 130 ods. 1 nariadenia č. 1303/2013.

34

Na jednej strane je totiž podľa odvolateľa nárokovateľnou sumou suma, ktorá súhrnne predstavuje celkovú podporu z Kohézneho fondu a z EFRR za účtovný rok, ktorá sa vypočíta uplatnením platnej miery spolufinancovania na celkovú sumu výdavkov potvrdených v účtovníctve a schválených Komisiou, takže určenie sumy, ktorú je možné vyžadovať od Kohézneho fondu a EFRR, vyžaduje nový výpočet, ktorý je úplne nezávislý od platieb uskutočnených pred účtovným rokom. Na druhej strane priebežné platby sú podľa odvolateľa len jedným z prvkov, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní sumy, ktorá má byť vyplatená. Platby uskutočnené počas účtovného roka vrátane priebežných platieb sa teda odpočítavajú od celkovej nárokovateľnej sumy, čo umožňuje stanoviť zostatok, ktorý Kohézny fond a EFRR dlhujú členským štátom alebo prípadne členské štáty týmto fondom.

35

Komisia spochybňuje argumentáciu odvolateľa.

Ako vyplýva z výkladu bodov 38 až 41 napadnutého rozsudku, body 38 a 39 tohto rozsudku, ktoré odvolateľ spochybnil, obsahujú odôvodnenie, na ktorom je založené posúdenie, že posledná žiadosť o priebežnú platbu je základom pre určenie výdavkov, ktoré Komisia zohľadňuje podľa článku 139 ods. 6 písm. a) nariadenia č. 1303/2013. Najmä pokiaľ ide o tieto posledné body, Všeobecný súd vyložil toto ustanovenie s ohľadom na kontext, ktorého je súčasťou.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 139 ods. 6 písm. a) nariadenia č. 1303/2013 Komisia na účely výpočtu sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR za účtovný rok, zohľadní sumy v účtoch uvedené v článku 137 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia, pri ktorých sa má uplatňovať miera spolufinancovania každej priority.

40

V článku 137 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1303/2013 sa stanovuje, že účty, ktoré sa vzťahujú na účtovný rok, obsahujú najmä celkovú výšku oprávnených výdavkov zaevidovanú v účtovných systémoch certifikačného orgánu, ktoré boli zahrnuté v žiadostiach o platbu predložených Komisii v súlade s článkom 131 a článkom 135 ods. 2 tohto nariadenia do 31. júla nasledujúceho po skončení účtovného roka.

41

Po druhé každá žiadosť o priebežnú platbu sa začína výpočtom oprávnených výdavkov zaplatených a zaznamenaných v účtovnom systéme certifikačného orgánu počas účtovného roka, takže v poslednej žiadosti o priebežnú platbu, ktorá môže byť predložená najneskôr do 31. júla po skončení tohto roka, sa konsoliduje celková súhrnná suma oprávnených výdavkov vykázaných počas uvedeného roka, ako to konštatoval Všeobecný súd v bodoch 38 a 68 napadnutého rozsudku a ako to uznáva aj samotný odvolateľ vo svojom odvolaní.

45

Po tretie posledná žiadosť o priebežnú platbu tak uzatvára vykazovanie oprávnených výdavkov za príslušný účtovný rok v tom zmysle, že po podaní tejto žiadosti už dotknutý členský štát nemôže predkladať oprávnené výdavky na preplatenie za tento účtovný rok, ako to konštatoval aj Všeobecný súd v bode 38 napadnutého rozsudku. Z toho vyplýva, že celková výška výdavkov, ktorých preplatenie je možné požadovať za účtovné obdobie, ktoré možno zahrnúť do schválených účtov za toto obdobie, na základe ktorej sa vypočíta suma, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR za toto obdobie, sú výdavky uvedené v poslednej žiadosti o priebežnú platbu.

46

Z článku 139 ods. 6 písm. a) nariadenia č. 1303/2013 v spojení s článkom 131 ods. 1, článkom 135 ods. 1 a 2 a článkom 137 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia teda vyplýva, že posledná žiadosť o priebežnú platbu predstavuje základ pre určenie výdavkov, ktoré Komisia zohľadňuje podľa článku 139 ods. 6 písm. a) uvedeného nariadenia, a teda aj pre výpočet sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR, ako to konštatoval Všeobecný súd v bode 37 napadnutého rozsudku, keďže celková suma oprávnených výdavkov uvedená v poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcej danému účtovnému roku predstavuje „východiskový bod“ pre výpočet sumy, ktorá má byť vyplatená z týchto fondov za tento rok.

50

To, že Všeobecný súd na účely určenia uplatniteľnej miery spolufinancovania zohľadnil dátum predloženia poslednej žiadosti o priebežnú platbu, vyplýva teda výlučne z jeho správnych konštatovaní, podľa ktorých jednak posledná žiadosť o priebežnú platbu vyjasní celkovú sumu oprávnených výdavkov, ktoré boli zaznamenané v účtovnom systéme certifikačného orgánu počas dotknutého účtovného roka a boli predložené na účely ich preplatenia za tento účtovný rok, a jednak že táto žiadosť uzatvára vykazovanie oprávnených výdavkov za tento rok, takže po predložení tejto žiadosti už príslušný členský štát nemôže vykázať oprávnené výdavky na preplatenie za tento rok.

51

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že skutočnosť, že niektoré oprávnené výdavky v poslednej žiadosti o priebežnú platbu môžu byť prípadne vylúčené z účtovníctva, okrem iného z dôvodu ich nesprávnosti, nemení, ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 68 napadnutého rozsudku, zistenia uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, o ktoré sa Všeobecný súd opieral, keď dospel k záveru uvedenému v bode 39 napadnutého rozsudku.

52

V rozpore s tvrdením odvolateľa teda odôvodnenia uvedené v bodoch 38, 39 a 68 napadnutého rozsudku neumožňujú dospieť k záveru, že Všeobecný súd stotožnil celkovú sumu oprávnených výdavkov uvedenú v poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcu danému účtovnému roku, s celkovou sumou oprávnených výdavkov uvedenou v schválených účtoch za toto obdobie, a teda implicitne prisúdil definitívnu povahu celkovej sume oprávnených výdavkov v tejto žiadosti. Z týchto odôvodnení nemožno odvodiť ani to, že by sa Všeobecný súd na to, aby dospel k záveru, že referenčným dátumom, ktorý sa berie do úvahy na určenie miery spolufinancovania uplatniteľnej na určité účtovné obdobie, je dátum podania poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcej tomuto obdobiu, opieral o takéto stotožnenie. To isté platí pre bod 60 napadnutého rozsudku, ktorý preberá záver uvedený v bode 39 tohto rozsudku.

56

Okrem toho Všeobecný súd v rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľ, v žiadnom prípade nepodcenil význam konania týkajúceho sa prípravy, preskúmania a schválenia účtov za daný účtovný rok na účely výpočtu sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR, tým, že tomuto konaniu prisúdil formálnu povahu.

57

Okrem toho, že Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku výslovne uznal, že tento postup má na tieto účely „zásadný“ význam, keďže, ako tvrdí odvolateľ, umožňuje Komisii overiť úplnosť, presnosť a pravdivosť účtov predložených dotknutým členským štátom, ako to vyplýva z bodu 59 napadnutého rozsudku, „formálna“ povaha, ktorú Všeobecný súd prisúdil tomuto postupu, súvisí výlučne s tým, ako Všeobecný súd správne konštatoval, že tento postup spočíva v následnom overení oprávnených výdavkov, ktoré sú uvedené v účtoch vypracovaných členskými štátmi na základe žiadostí o priebežnú platbu predložených Komisii, v dôsledku čoho uvedený postup skutočne nemôže viesť k zaúčtovaniu výdavkov, ktorých sa netýkali tieto žiadosti.

58

Po tretie a napokon, pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľa, ktorou napadol bod 40 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že keďže tento bod len pripomína obsah článku 139 ods. 6 písm. b) nariadenia č. 1303/2013 a článku 130 ods. 1 tohto nariadenia, nemôže obsahovať vadu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení.

61

Odvolateľ tvrdí, že pre daný účtovný rok je uplatnenie miery spolufinancovania, ktorá bola stanovená po dátume podania poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcej tomuto roku, ale pred účtovnou uzávierkou za uvedený rok, ako je miera spolufinancovania stanovená vo vykonávacom rozhodnutí z roku 2018, je v súlade so zásadou každoročného zostavovania účtov.

62

Podľa odvolateľa platí, že aj keď sú výdavky vykazované postupne prostredníctvom žiadostí o priebežnú platbu, sú v čase odovzdania účtovnej závierky zhrnuté na účely ich schválenia a výpočtu sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR vo vzťahu k celkovým oprávneným výdavkom zaznamenaným počas účtovného roka, čo umožňuje aktualizovať mieru spolufinancovania kedykoľvek do dátumu schválenia účtov a výpočtu nárokovateľnej sumy bez toho, aby uplatňovanie aktualizovanej miery spolufinancovania viedlo k prepočtom priebežných platieb, ktoré už Komisia vykonala.

63

Komisia spochybňuje argumentáciu odvolateľa.

V súlade so zásadou každoročného zostavovania účtov sa teda na jednej strane môžu na účely výpočtu sumy, ktorá sa má za daný roku vyplatiť z Kohézneho fondu a EFRR, zohľadniť len oprávnené výdavky, ktoré boli zaznamenané v účtovnom systéme certifikačného orgánu „v účtovnom roku“ a ktoré boli predložené Komisii na platbu prostredníctvom priebežných žiadostí o platbu, ako vyplýva z článku 139 ods. 6 písm. a) nariadenia č. 1303/2013 v spojení s článkom 137 ods. 1 písm. a), článkom 131 ods. 1 a článkom 135 tohto nariadenia. Na druhej strane, ako vyplýva z článku 139 ods. 6 písm. b) uvedeného nariadenia, na tieto účely sa môžu zohľadniť len platby uhradené „počas tohto účtovného roka“.

67

Pokiaľ ide o uplatniteľnú mieru spolufinancovania, treba uviesť, že táto miera sa v konečnom dôsledku vzťahuje na percentuálny podiel celkovej sumy oprávnených výdavkov, ktoré vznikli príslušnému členskému štátu počas účtovného roka, ktorý má znášať Únia.

68

Hoci nariadenie č. 1303/2013 nestanovuje mieru spolufinancovania uplatniteľnú na výpočet sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR za daný účtovný rok, v prípade zmeny miery spolufinancovania stanovenej po predložení poslednej žiadosti o priebežnú platbu zodpovedajúcej danému roku, ale pred schválením účtov za ten istý rok, podľa zásady každoročného zostavovania účtov, z ktorej vychádza nariadenie č. 1303/2013, sa napriek tomu môže uplatňovať len tá miera spolufinancovania, ktorá platila v danom rozpočtovom roku, v tomto prípade teda miera spolufinancovania stanovená vykonávacím rozhodnutím z roku 2015.

72

Bolo by však nekoherentné vypočítavať sumu, ktorá sa má vyplatiť z Kohézneho fondu a EFRR za účtovný rok, tak, že by sa na oprávnené výdavky, ktoré vznikli príslušnému členskému štátu v tomto roku, uplatnila iná miera spolufinancovania, než aká sa uplatňovala počas celého roka na výpočet priebežných platieb týkajúcich sa týchto výdavkov, ktoré už Komisia uhradila.

73

Všeobecný súd sa teda nedopustil pochybenia, keď v bode 50 napadnutého rozsudku rozhodol, že uplatnenie miery spolufinancovania prijatej po poslednej žiadosti o priebežnú platbu na výdavky, ktoré vznikli a boli do systému účtovníctva zaznamenané v priebehu účtovného roka, v podstate znamená nedodržanie zásady každoročného zostavovania účtov.

74

Druhý odvolací dôvod je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

77

Svedčí o tom skutočnosť, že administratívne postupy týkajúce sa účtovného roka pokračujú aj po období, ktoré takýto rok zahŕňa, a môžu potenciálne zmeniť právny vzťah existujúci medzi členským štátom a Komisiou na základe poslednej žiadosti o priebežnú platbu až do momentu schválenia účtov.

78

Po druhé odvolateľ tvrdí, keďže sa domnieva, že predloženie účtov a ich schválenie predstavujú účinky nasledujúce po podaní žiadostí o priebežnú platbu za účtovný rok, že aj keby sa bolo treba domnievať, že právna situácia členského štátu nastala v čase predloženia poslednej žiadosti o priebežnú platbu, uplatnenie zásady zákazu retroaktivity by si vyžadovalo uplatnenie novej miery spolufinancovania, keďže v súlade s touto zásadou sa nová právna norma okamžite uplatňuje na budúce účinky právnej situácie, ktorá vznikla za účinnosti staršej právnej úpravy.

79

Po tretie odvolateľ tvrdí, že k retroaktívnemu uplatneniu miery spolufinancovania v skutočnosti dochádza pri výpočte nárokovateľných súm za účtovné roky, za ktoré už boli účty uzavreté a na ktoré už nemajú vplyv administratívne operácie, ktoré by mohli zmeniť právny vzťah medzi členským štátom a Komisiou, čo nie je prípad prejednávanej veci.

Konkrétne v bodoch 57 až 65 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal tvrdenie, že konania týkajúce sa daného účtovného obdobia zostávajú otvorené až do okamihu schválenia účtov a výpočtu sumy, ktorú majú znášať Kohézny fond a EFRR.

83

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku zamietol tento argument, keď v bode 59 tohto rozsudku konštatoval, že fáza konania týkajúca sa schvaľovania účtov, nech je akokoľvek dôležitá, znamená len pristúpenie k následnému overeniu výdavkov, ktoré dotknutý členský štát zahrnul do svojich žiadostí o priebežné platby, týkajúcich sa účtovného roka, ktoré sú prebraté do poslednej žiadosti o priebežnú platbu, takže nemôže viesť k zaúčtovaniu výdavkov neuvedených v tejto poslednej uvedenej žiadosti.

84

V bode 60 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dodal, že práve z tohto dôvodu, ako uviedol v bode 39 tohto rozsudku, sú oprávnenými výdavkami, ktoré Komisia zohľadňuje pri výpočte sumy, ktorá má byť vyplatená z Kohézneho fondu a EFRR, tie výdavky, ktoré boli zaznamenané v účtovnom systéme certifikačného orgánu počas príslušného účtovného roka a predložené v poslednej žiadosti o priebežnú platbu. Všeobecný súd tak dospel k záveru, že miera spolufinancovania uplatniteľná na tieto výdavky by sa mala riadiť rovnakou logikou, keďže normotvorca Únie v tomto ohľade neuviedol žiadne ďalšie spresnenie. Inými slovami, uplatniteľnou mierou spolufinancovania by mala byť miera platná v deň predloženia poslednej žiadosti o priebežnú platbu, ako sa uvádza v bode 39 napadnutého rozsudku.

85

88

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

89

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

90

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.