C-410/21

FU,

DRV Intertrans BV (C‑410/21),

a

Verbraeken J. en Zonen BV,

PN (C‑661/21),

SÚDNY DVOR (druhá komora),

FU a DRV Intertrans BV, v zastúpení: F. Vanden Bogaerde, advocaat,

–

Verbraeken J. en Zonen BV, v zastúpení: P. Bekaert a S. Bekaert, advocaten,

–

PN, v zastúpení: F. Vanden Bogaerde, advocaat,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a F. van Schaik, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 ( Ú. v. EÚ L 149, 2012, s. 4 ) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), článku 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 ( Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1 ), zmeneného nariadením č. 465/2012 (ďalej len „nariadenie č. 987/2009“), článku 3 ods. 1 písm. a) a článku 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1071/2009, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá týkajúce sa podmienok, ktoré je potrebné dodržiavať pri výkone povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy, a ktorým sa zrušuje smernica Rady 96/26/ES ( Ú. v. EÚ L 300, 2009, s. 51 ), ako aj článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1072/2009 o spoločných pravidlách prístupu nákladnej cestnej dopravy na medzinárodný trh ( Ú. v. EÚ L 300, 2009, s. 72 ).

„Je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.“

4

Hlava II nariadenia č. 883/2004, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje články 11 až 16.

5

Článok 11 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.“

i)

právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa, ak je zamestnaná jedným podnikom alebo zamestnávateľom, alebo

…“

7

Podľa článku 72 písm. a) toho istého nariadenia správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „správna komisia“) sa zaoberá všetkými správnymi otázkami a otázkami výkladu vyplývajúcimi z ustanovení nariadenia č. 883/2004 alebo ustanovení nariadenia č. 987/2009.

8

Článok 90 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 [zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva ( Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2 ; Mim. vyd. 05/001, s. 35)], sa zrušuje od dátumu uplatňovania tohto nariadenia.

…“

Nariadenie č. 987/2009

10

Odôvodnenia 2 a 6 nariadenia č. 987/2009 uvádzajú:

Pod názvom „Právna relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte“ článok 5 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia [nariadenia č. 883/2004] a [tohto nariadenia], ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

2. V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.

3. V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.

4. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.“

14

Článok 20 nariadenia č. 987/2009 s názvom „Spolupráca medzi inštitúciami“ znie:

„1. Dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II [nariadenia č. 883/2004], nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov.

2. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II [nariadenia č. 883/2004], sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.“

15

Článok 96 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

a)

mať skutočné a stabilné miesto usadenia v členskom štáte;

…“

17

Článok 5 tohto nariadenia, nazvaný „Podmienky týkajúce sa požiadavky usadenia“, znie:

„Na splnenie požiadavky stanovenej v článku 3 ods. 1 písm. a) podnik v dotknutom členskom štáte musí:

18

Článok 11 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Dopravnému podniku, ktorý spĺňa požiadavky ustanovené v článku 3, sa na základe žiadosti povoľuje vykonávať povolanie prevádzkovateľa cestnej dopravy. Príslušný orgán rozhodne, či podnik, ktorý predkladá žiadosť, spĺňa požiadavky ustanovené v uvedenom článku.“

19

Článok 12 ods. 1 toho istého nariadenia uvádza:

„Príslušné orgány dohliadajú na to, aby podniky, ktorým udelili povolenie na vykonávanie povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy, nepretržite spĺňali požiadavky ustanovené v článku 3. …“

„Licenciu Spoločenstva vydáva členský štát v súlade s týmto nariadením každému dopravcovi, ktorý prepravuje tovar v prenájme alebo za úhradu a ktorý:

a)

je usadený v uvedenom členskom štáte v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva a vnútroštátnymi právnymi predpismi uvedeného členského štátu a

b)

je v členskom štáte, kde je usadený, oprávnený vykonávať medzinárodnú prepravu tovaru po ceste v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva a vnútroštátnymi právnymi predpismi tohto členského štátu týkajúcimi sa prístupu k povolaniu prevádzkovateľa nákladnej cestnej dopravy.“

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

Činnosti FU a väzby medzi vyššie uvedenými spoločnosťami boli predmetom kontroly zo strany Sociale Inspectie (Inšpektorát sociálnych vecí, Belgicko) (ďalej len „belgický inšpektorát sociálnych vecí“), ktorý odhalil, že Md Intercargo bola v skutočnosti riadená z Belgicka, kde vykonávala väčšinu svojich dopravných služieb. Podľa belgického inšpektorátu sociálnych vecí bola Md Intercargo založená s cieľom prideliť spoločnosti DRV Intertrans lacnú pracovnú silu vyslaním pracovníkov. Hoci bola Md Intercargo držiteľom licencie Spoločenstva na cestnú dopravu vydanej slovenskými orgánmi, na Slovensku nevykonávala žiadnu relevantnú hospodársku činnosť, čo potvrdili aj orgány tohto členského štátu v odpovedi na otázku belgického inšpektorátu sociálnych vecí.

25

Na základe kontroly, ktorú takto vykonal belgický inšpektorát sociálnych vecí, bolo proti FU a spoločnosti DRV Intertrans začaté trestné stíhanie na Correctionele rechtbank West‑Vlaanderen, afdeling Brugge (Trestný súd prvého stupňa Západné Flámsko, oddelenie Brugy, Belgicko) za podvod v oblasti príspevkov na sociálne zabezpečenie v období od 17. júla 2013 do 11. októbra 2014.

26

V priebehu tohto trestného konania belgický inšpektorát sociálnych vecí 26. októbra 2016 požiadal slovenskú inštitúciu, ktorá vydala potvrdenie A1, o retroaktívne zrušenie potvrdení A1 týkajúcich sa dotknutých pracovníkov.

27

29

Rozsudkom z 11. februára 2021 vydaným týmto posledným uvedeným súdom boli FU a DRV Intertrans uznaní za vinných z podvodu v oblasti príspevkov na sociálne zabezpečenie. Z tohto rozsudku vyplýva, že vzhľadom na dočasné zrušenie potvrdení A1 slovenskou inštitúciou, ktorá ich vydala, sa tieto potvrdenia, o ktoré ide vo veci samej, považovali za nezáväzné, a teda bez akejkoľvek dôkaznej sily, pokiaľ ide o systém sociálneho zabezpečenia uplatniteľný na dotknutých pracovníkov. Rovnako sa konštatovalo, že licencia Spoločenstva na cestnú dopravu, ktorú získala MD Intercargo, nemá nijaký vplyv na určenie uvedeného systému a neznamená, že táto spoločnosť mala na Slovensku skutočné a stabilné miesto usadenia na účely nariadení č. 883/2004 a č. 987/2009.

30

2.

Má sa článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) [nariadenia č. 883/2004], článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 11 ods. 1 [nariadenia č. 1071/2009] a článok 4 ods. 1 písm. a) [nariadenia č. 1072/2009] vykladať v tom zmysle, že z okolnosti, že podnik získal licenciu na cestnú dopravu v členskom štáte Európskej únie podľa [nariadenia č. 1071/2009] a [nariadenia č. 1072/2009], a teda musí mať skutočné a stabilné miesto usadenia v tomto členskom štáte, nutne vyplýva, že je tým nevyvrátiteľne preukázané, že tento podnik na účely určenia systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa má uplatniť, má registrované sídlo v zmysle článku 13 ods. 1 [nariadenia č. 883/2004] v tomto členskom štáte, a že úrady členského štátu zamestnania sú viazané týmto určením?“

Vec C‑661/21

32

PN je konateľom spoločnosti Verbraeken J. en Zonen BV (ďalej len „Verbraeken“), prepravnej spoločnosti so sídlom v Melle (Belgicko). Okrem toho je PN spoluvlastníkom spoločnosti UAB Van Daele F. (ďalej len „Van Daele“), spoločnosti špecializovanej na dopravné a logistické služby so sídlom v Litve, ktorá má licenciu Spoločenstva na cestnú dopravu vydanú litovskými orgánmi.

33

PN a Verbraeken podali proti tomuto rozsudku dovolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom najmä tvrdili, že podľa článkov 5, 11 a 12 nariadenia č. 1071/2009, ako aj článku 4 nariadenia č. 1072/2009 držba licencie Spoločenstva na cestnú dopravu spoločnosťou je nevyvrátiteľným dôkazom existencie skutočného a stabilného miesta usadenia v členskom štáte, ktorý ju vydal, a teda registrovaného sídla tejto spoločnosti v tomto členskom štáte na účely článku 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

37

Za týchto okolností Hof van Cassatie (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) [nariadenia č. 883/2004], článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 11 ods. 1 [nariadenia č. 1071/2009] a článok 4 ods. 1 písm. a) [nariadenia č. 1072/2009] vykladať v tom zmysle, že z okolnosti, že podnik získal licenciu na cestnú dopravu v členskom štáte Európskej únie podľa [nariadenia č. 1071/2009] a [nariadenia č. 1072/2009], a teda musí mať skutočné a stabilné miesto usadenia v tomto členskom štáte, nutne vyplýva, že je tým nevyvrátiteľne preukázané, že tento podnik na účely určenia systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa má uplatniť, má registrované sídlo v zmysle článku 13 ods. 1 [nariadenia č. 883/2004] v tomto členskom štáte, a že úrady členského štátu zamestnania sú viazané týmto určením?

2.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa veci C‑410/21 vyplýva, že vzhľadom na žiadosť o opätovné preskúmanie a zrušenie potvrdení A1 dotknutých vo veci samej, ktorú belgický inšpektorát sociálnych vecí zaslal slovenskej inštitúcii, ktorá vydala potvrdenia, táto inštitúcia vzhľadom na pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré viedli k vydaniu týchto potvrdení, a o právnej úprave sociálneho zabezpečenia uplatniteľnej na dotknutých pracovníkov, vyhlásila, že dočasne zruší uvedené potvrdenia, ktoré nebudú záväzné do určenia systému sociálneho zabezpečenia uplatniteľného na dotknutých pracovníkov a že v dôsledku toho o uvedenej žiadosti rozhodne po ukončení trestného konania vedeného pred belgickými súdmi proti obvineným vo veci samej pre skutky, ktoré môžu zahŕňať získanie alebo použitie týchto potvrdení podvodom.

40

Slovenská inštitúcia, ktorá vydala potvrdenia A1, o ktoré ide vo veci samej, teda tým, že ich „dočasne zrušila“, v konečnom dôsledku zamýšľala pozastaviť právne účinky týchto potvrdení počas určitého obdobia.

41

43

Ako už Súdny dvor uviedol, nariadenie č. 987/2009 kodifikovalo judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa rozsahu a právnych účinkov potvrdenia E 101 a postupu, ktorý treba dodržať pri riešení prípadných nezhôd medzi inštitúciami dotknutých členských štátov týkajúcich sa platnosti alebo správnosti tohto potvrdenia, pričom na jednej strane stanovilo záväzný charakter takýchto potvrdení a výlučnú právomoc inštitúcie, ktorá toto potvrdenie vydala, pokiaľ ide o posúdenie jeho platnosti, a na druhej strane výslovne zahrnul postup dialógu medzi príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov a zmierovací postup pred správnou komisiou ako prostriedok na riešenie nezhôd medzi týmito inštitúciami, pokiaľ ide o správnosť vypracovaných dokumentov, ako aj o určenie právnych predpisov uplatniteľných na príslušného pracovníka (pozri rozsudok zo 6. septembra 2018, Alpenrind a i., C‑527/16 , EU:C:2018:669 , bod 43 a citovanú judikatúru).

44

Článok 5 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 teda stanovuje, že dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia nariadení č. 883/2004 a č. 987/2009, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokým ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezruší ani nevyhlási za neplatné.

45

V tejto súvislosti Súdny dvor už spresnil, že potvrdenie A1 vydané príslušnou inštitúciou členského štátu zaväzuje nielen inštitúcie členského štátu, v ktorom sa vykonáva činnosť, ale aj súdy tohto členského štátu (rozsudok zo 6. septembra 2018, Alpenrind a i., C‑527/16 , EU:C:2018:669 , bod 47 ).

49

Vzhľadom na to, že pojem „zrušenie“, ktorý použil normotvorca Európskej únie, znamená vo svojom právnom význame zánik aktu alebo jeho retroaktívne zrušenie na základe rozhodnutia správneho orgánu, ktorý ho vydal, znenie článku 5 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 naznačuje, že rozhodnutie inštitúcie, ktorá vydala potvrdenie A1, dočasne pozastaviť platnosť potvrdenia A1 nespôsobuje zánik záväzných účinkov, ktoré sú s ním spojené. Tento výklad je podporený skutočnosťou, že okrem prípadu zrušenia normotvorca Únie stanovil zánik záväzných účinkov spojených s potvrdeniami A1 iba v prípade vyhlásenia neplatnosti týchto potvrdení, pričom toto vyhlásenie má tiež povahu konečného aktu rovnocenného zrušeniu uvedených potvrdení.

50

Po druhé rozhodnutie inštitúcie, ktorá vydala potvrdenie A1 a ktorá rozhoduje o žiadosti o jeho zrušenie podanej inštitúciou iného členského štátu na účely článku 5 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, musí byť prijaté v rámci postupu dialógu a zmierovacieho postupu medzi inštitúciami upraveného v článku 76 ods. 6 nariadenia č. 883/2004, ktorého spôsoby uplatňovania sú spresnené v článku 5 ods. 2 až 4 nariadenia č. 987/2009, keď sa po opätovnom preskúmaní dôvodnosti vydania uvedeného potvrdenia inštitúcia, ktorá ho vydala, vzhľadom na skutočnú situáciu dotknutého pracovníka domnieva, že jej systém sociálneho zabezpečenia sa na tohto pracovníka nevzťahuje.

51

Z toho vyplýva, že iba rozhodnutie o zrušení potvrdenia A1 prijaté inštitúciou, ktorá ho vydala, v súlade s týmto postupom dialógu a zmierovacím postupom, a teda po opätovnom preskúmaní dôvodnosti vydania takéhoto potvrdenia a určení systému sociálneho zabezpečenia uplatniteľného na dotknutého pracovníka, môže zbaviť uvedené potvrdenie jeho záväzných účinkov.

55

V prípade uvedenom v bode 53 tohto rozsudku by však zásada lojálnej spolupráce, na ktorej je založený postup dialógu a zmierovací postup, bola porušená z dôvodu nedodržania tohto postupu.

56

Okrem toho v takom prípade by neexistencia záväzných účinkov predmetného potvrdenia A1 umožnila inštitúciám iných členských štátov, a najmä inštitúcii členského štátu, ktorá vyjadrila pochybnosti o správnosti a platnosti uvedeného potvrdenia, podriadiť dotknutého pracovníka vlastným systémom sociálneho zabezpečenia. Výklad článku 5 nariadenia č. 987/2009, ktorý by umožnil inštitúcii, ktorá vydala potvrdenie A1, dočasne pozastaviť platnosť tohto potvrdenia tým, že by ho počas tohto prechodného obdobia zbavila záväzných účinkov, by mohol zvýšiť riziko kumulácie systémov sociálneho zabezpečenia, čo by ohrozilo zásadu poistenia zamestnancov len v jednom systéme sociálneho zabezpečenia, ako aj predvídateľnosť uplatniteľného systému, a teda aj zásadu právnej istoty (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o nariadenie č. 1408/71, rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines, C‑370/17 a C‑37/18 , EU:C:2020:260 , bod 70 , ako aj citovanú judikatúru).

57

V tejto súvislosti treba uviesť, že takéto riziko nemožno vylúčiť vyhlásením inštitúcie, ktorá vydala potvrdenie A1, spresňujúc, že počas obdobia dočasného pozastavenia záväzných účinkov uvedeného potvrdenia sa na dotknutého pracovníka naďalej vzťahuje jej systém sociálneho zabezpečenia. Takéto vyhlásenie totiž nemôže mať účinky, ktoré sú vlastné potvrdeniu A1, medzi ktorými sa nachádza záväzný účinok vo vzťahu k inštitúciám a súdom iných členských štátov, než je členský štát, do ktorého patrí inštitúcia, ktorá vydala takéto potvrdenia.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že súd hostiteľského členského štátu, na ktorý bol podaný návrh v rámci konania vedeného proti zamestnávateľovi z dôvodu skutočností, ktoré môžu odhaliť získanie alebo použitie potvrdení A1 podvodom, môže s konečnou platnosťou rozhodnúť o existencii takéhoto podvodu a neprihliadať na tieto potvrdenia, len ak po tom, čo v prípade potreby pristúpi k prerušeniu súdneho konania na základe svojho vnútroštátneho práva, zistí, že hoci bol urýchlene začatý postup dialógu a zmierovací postup upravený v článku 76 ods. 6 nariadenia č. 883/2004, inštitúcia, ktoré uvedené potvrdenia vydala, ich nepreskúmala a v primeranej lehote nezaujala stanovisko ku skutočnostiam predloženým príslušnou inštitúciou hostiteľského členského štátu, pričom mohla v prípade potreby vyhlásiť tieto potvrdenia za neplatné alebo ich zrušiť (pozri analogicky rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines, C‑370/17 a C‑37/18 , EU:C:2020:260 , bod 80 ).

62

Ako už totiž Súdny dvor rozhodol, tento postup dialógu a zmierovací postup predstavuje povinný predpoklad na účely určenia, či sú splnené podmienky existencie podvodu, a teda vyvodenia všetkých potrebných dôsledkov, pokiaľ ide o platnosť predmetných potvrdení A1 a právnu úpravu v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnú na dotknutých pracovníkov. Súd hostiteľského členského štátu, na ktorom bolo začaté trestné konanie, akým je konanie vo veci samej, tak nemôže ignorovať uvedený postup dialógu a zmierovací postup (pozri analogicky rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines, C‑370/17 a C‑37/18 , EU:C:2020:260 , body 71 a 73 ).

66

V každom prípade treba pripomenúť, že osoby, ktorým sa v rámci súdneho konania vytýka využívanie vyslaných pracovníkov na základe potvrdení získaných podvodom, musia mať možnosť vyvrátiť skutočnosti, na ktorých sa toto konanie zakladá, pri dodržaní záruk spojených s právom na spravodlivý proces predtým, ako vnútroštátny súd prípadne rozhodne o neprihliadnutí na tieto potvrdenia a vyjadrí sa k zodpovednosti uvedených osôb podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva (rozsudok zo 6. februára 2018, Altun a i., C‑359/16 , EU:C:2018:63 , bod 56 ).

67

Preto za takých okolností, aké sú uvedené v bode 39 tohto rozsudku, súd členského štátu, v ktorom sa vykonáva práca, rozhodujúci v rámci trestného konania vedeného proti osobám podozrivým z toho, že získali alebo použili potvrdenie A1 podvodom, môže konštatovať existenciu podvodu a v dôsledku toho neprihliadať na toto potvrdenie, pokiaľ sú dodržané záruky obsiahnuté v práve na spravodlivý proces, ktoré sa musia poskytnúť týmto osobám.

68

Svojou druhou otázkou vo veci C‑410/21 a prvou otázkou vo veci C‑661/21, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 883/2004 s prihliadnutím na článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 11 ods. 1 nariadenia č. 1071/2009, ako aj článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1072/2009, majú vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik je držiteľom licencie Spoločenstva na cestnú dopravu vydanej príslušnými orgánmi členského štátu, predstavuje nevyvrátiteľný dôkaz o registrovanom sídle tejto spoločnosti v tomto členskom štáte na účely určenia uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004.

70

Ako vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajú zo skutočnosti, že vydanie licencie Spoločenstva na cestnú dopravu v prospech podniku podlieha najmä požiadavke skutočného a stabilného miesta usadenia v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1071/2009 v členskom štáte vydania tejto licencie.

71

Takáto požiadavka totiž vyplýva najmä z článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1072/2009.

72

Z toho vyplýva, že hraničný ukazovateľ „registrovaného sídla alebo miesta podnikania“, uvedený v článku 13 ods. 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 883/2004, na určenie členského štátu, ktorého právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú, určuje miesto, z ktorého je podnik skutočne riadený a organizovaný.

76

Pokiaľ ide v druhom rade o pojem „skutočné a stabilné miesto usadenia“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1071/2009, ako vyplýva z článku 5 tohto nariadenia, skutočnosť, že podnik má „skutočné a stabilné miesto usadenia“ v zmysle uvedeného článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1071/2009, v podstate znamená, že po prvé má priestory, v ktorých vedie svoje hlavné doklady o podnikateľskej činnosti, po druhé, že disponuje evidovanými motorovými vozidlami, a po tretie, že s náležitým technickým vybavením a príslušenstvom v prevádzkovom stredisku skutočne a sústavne vykonáva svoju činnosť týkajúcu sa týchto vozidiel.

77

Z toho vyplýva, že pojem „skutočné a stabilné miesto usadenia“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1071/2009 odkazuje najmä na miesto, kde sa vedú hlavné dokumenty o podnikateľskej činnosti, kde sa nachádza zariadenie podniku, ako aj jeho technické a vybavenie a príslušenstvo.

78

Za týchto podmienok skutočnosť, že podnik je držiteľom licencie Spoločenstva na cestnú dopravu, môže byť faktorom, ktorý treba zohľadniť pri určovaní jeho registrovaného sídla alebo miesta podnikania na účely určenia uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. i) nariadenia č. 883/2004, ale nemôže automaticky predstavovať dôkaz, a už vôbec nie nevyvrátiteľný dôkaz, ani zaväzovať orgány členského štátu, v ktorom sa práca vykonáva.

82

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku vo veci C‑410/21 a prvú otázku vo veci C‑661/21 odpovedať tak, že článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 883/2004 s prihliadnutím na článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 11 ods. 1 nariadenia č. 1071/2009, ako aj článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1072/2009, sa majú vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik je držiteľom licencie Spoločenstva na cestnú dopravu vydanej príslušnými orgánmi členského štátu, nepredstavuje nevyvrátiteľný dôkaz o registrovanom sídle tejto spoločnosti v tomto členskom štáte na účely určenia uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004.

O druhej otázke vo veci C‑661/21

83

Vzhľadom na odpoveď na druhú otázku vo veci C‑410/21 a prvú otázku vo veci C‑661/21 nie je potrebné odpovedať na druhú otázku v tejto poslednej uvedenej veci.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

potvrdenie A1 vydané príslušnou inštitúciou členského štátu zaväzuje inštitúcie a súdy členského štátu, v ktorom sa práca vykonáva, aj keď v nadväznosti na žiadosť o opätovné preskúmanie a zrušenie, ktorú príslušná inštitúcia tohto posledného uvedeného členského štátu zaslala inštitúcii, ktorá potvrdenie vydala, táto posledná uvedená inštitúcia vyhlásila, že dočasne pozastavuje záväzné účinky tohto potvrdenia do jej konečného rozhodnutia o tejto žiadosti. Za takých okolností však môže súd členského štátu, v ktorom sa vykonáva práca, rozhodujúci v rámci trestného konania vedeného proti osobám podozrivým z toho, že toto isté potvrdenie A1 získali alebo použili podvodom, konštatovať existenciu podvodu a v dôsledku toho neprihliadať na uvedené potvrdenie na účely tohto trestného konania, pokiaľ jednak uplynula primeraná doba bez toho, aby inštitúcia, ktorá ho vydala, pristúpila k opätovnému preskúmaniu dôvodnosti vydania toho istého potvrdenia a zaujala stanovisko ku konkrétnym dôkazom predloženým príslušnou inštitúciou hostiteľského členského štátu, na základe ktorých sa možno domnievať, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom, a prípadne predmetné potvrdenie zrušila alebo odňala, a jednak, pokiaľ sú dodržané záruky obsiahnuté v práve na spravodlivý proces, ktoré sa musia poskytnúť týmto osobám.

2.

Článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením č. 465/2012, s prihliadnutím na článok 3 ods. 1 písm. a) a článok 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1071/2009, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá týkajúce sa podmienok, ktoré je potrebné dodržiavať pri výkone povolania prevádzkovateľa cestnej dopravy, a ktorým sa zrušuje smernica Rady 96/26/ES, ako aj článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1072/2009 o spoločných pravidlách prístupu nákladnej cestnej dopravy na medzinárodný trh,