Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·15.6.2023

C-501/21

ECLI:EU:C:2023:480

Zamieta

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62021CJ0501
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy37

Súdy13

Organizácie26

Osoby14

Miesta13

62021CJ0501

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 15. júna 2023 ( *1 )

„Odvolanie – Žaloba o neplatnosť – Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu – Rozhodnutie (EÚ) 2020/135 – Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska – Dôsledky tejto dohody na postavenie občana Európskej únie a práv spojených s týmto postavením pre týchto štátnych príslušníkov – Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ – Aktívna legitimácia – Podmienky – Záujem na konaní“

Vo veci C‑501/21 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 13. augusta 2021,

Harry Shindler , bydliskom v San Benedetto del Tronto (Taliansko),

Christopher David Randolph , bydliskom v Ballinlassa Belcarra Castlebar (Írsko),

Douglas Edward Watson , bydliskom v Beaumonte (Francúzsko),

Michael Charles Strawson , bydliskom v Serralongue (Francúzsko),

Hilary Elizabeth Walker , bydliskom v Cádize (Španielsko),

Sarah Caroline Griffiths , bydliskom v Claviers (Francúzsko),

James Graham Cherrill , bydliskom v Sainte‑Colombe‑de‑Duras (Francúzsko),

Anita Ruddell Tuttell , bydliskom vo Fontaine‑l’Étalon (Francúzsko),

Joséphine French , bydliskom v Oupii (Francúzsko),

William John Tobbin , bydliskom vo Vannes (Francúzsko),

v zastúpení: J. Fouchet, avocat,

odvolatelia,

ďalší účastník konania:

Rada Európskej únie , v zastúpení: M. Bauer, J. Ciantar a R. Meyer, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: predseda ôsmej komory M. Safjan, sudcovia N. Jääskinen (spravodajca) a M. Gavalec,

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Svojím odvolaním Harry Shindler, Christopher David Randolph, Douglas Edward Watson, Michael Charles Strawson, Hilary Elizabeth Walker a Sarah Caroline Griffiths, James Graham Cherrill, Anita Ruddell Tuttell, Joséphine French a William John Tobbin navrhujú zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 8. júna 2021, Shindler a i./Rada ( T‑198/20 , ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2021:348 ), ktorým tento súd zamietol ako neprípustnú ich žalobu, ktorou sa domáhali úplného alebo čiastočného zrušenia na jednej strane Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 1 , ďalej len „dohoda o vystúpení“), a na druhej strane rozhodnutia Rady (EÚ) 2020/135 z 30. januára 2020 o uzavretí Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 1 , ďalej len „sporné rozhodnutie“) (ďalej spolu len „sporné akty“).

Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné akty

Odvolatelia sú štátnymi príslušníkmi Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorí majú bydlisko v Írsku, Španielsku, Francúzsku a Taliansku.

Dňa 23. júna 2016 sa občania Spojeného kráľovstva vyslovili v referende pre vystúpenie ich štátu z Európskej únie.

Spojené kráľovstvo oznámilo 29. marca 2017 Európskej rade, že má v úmysle vystúpiť z Únie na základe článku 50 ods. 2 ZEÚ.

Dňa 24. januára 2020 podpísali zástupcovia Únie a Spojeného kráľovstva dohodu o vystúpení.

Rada Európskej únie prijala 30. januára 2020 sporné rozhodnutie. Podľa článku 1 tohto rozhodnutia bola dohoda o vystúpení schválená v mene Únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

Spojené kráľovstvo vystúpilo 31. januára 2020 z Únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Dohoda o vystúpení nadobudla platnosť 1. februára 2020.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. marca 2020 podali odvolatelia žalobu, ktorou sa domáhali úplného alebo čiastočného zrušenia sporných aktov.

Dňa 21. apríla 2020 predložili odvolatelia vyjadrenie, v ktorom navrhli, aby Všeobecný súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Dňa 28. apríla 2020 predseda Všeobecného súdu rozhodol nezaložiť toto vyjadrenie do spisu.

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. júla 2020 vzniesla Rada námietku neprípustnosti žaloby.

Dňa 21. augusta 2020 predložili odvolatelia svoje pripomienky k tejto námietke neprípustnosti.

Uznesením z 5. novembra 2020 Všeobecný súd spojil preskúmanie uvedenej námietky neprípustnosti s prejednaním veci samej s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Dňa 18. januára 2021 predložila Rada vyjadrenie k žalobe. Dňa 11. februára 2021 predseda desiatej rozšírenej komory rozhodol, že toto vyjadrenie k žalobe odvolateľom neoznámi.

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. januára 2021 odvolatelia navrhli prerušenie konania týkajúceho sa preskúmania žaloby. Listom doručeným do kancelárie 8. februára 2021 Rada predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu na prerušenie konania. Rozhodnutím z 10. februára 2021 predseda desiatej rozšírenej komory Všeobecného súdu uvedený návrh na prerušenie konania zamietol.

V bodoch 19 až 21 napadnutého uznesenia Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že hoci predtým rozhodol spojiť preskúmanie námietky neprípustnosti s prejednaním veci samej, na základe písomností obsiahnutých v spise má dostatok informácií, aby rozhodol uznesením v súlade s článkom 130 svojho rokovacieho poriadku.

V druhom rade, pokiaľ ide o predmet žaloby, Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 22 až 28 napadnutého uznesenia pripomenul, že ak súd Únie, ktorý rozhoduje o žalobe smerujúcej proti medzinárodnej dohode uzatvorenej s Úniou, prekvalifikuje žalobu tak, že smeruje proti rozhodnutiu, ktorým sa schvaľuje uzatvorenie tejto medzinárodnej dohody, Všeobecný súd prekvalifikuje žalobu podanú žalobcami tak, že smeruje len proti spornému rozhodnutiu.

V treťom rade, pokiaľ ide o dôvodnosť námietky neprípustnosti vznesenej Radou, Všeobecný súd sa domnieval, že odvolatelia nespĺňali žiadnu z podmienok stanovených pre aktívnu legitimáciu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 32 napadnutého uznesenia uviedol, že na účely posúdenia aktívnej legitimácie odvolateľov treba zohľadniť nielen sporné rozhodnutie, ale aj povahu a obsah dohody o vystúpení.

V tomto kontexte Všeobecný súd po prvé v bode 33 napadnutého uznesenia konštatoval, že odvolateľom nie je určené ani sporné rozhodnutie, ani dohoda o vystúpení, a že v dôsledku toho nemajú právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku prvej časti vety ZFEÚ.

Po druhé, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu odvolateľov vzhľadom na článok 263 štvrtý odsek druhú časť vety ZFEÚ, najmä podmienku, podľa ktorej musí byť žalobca osobne dotknutý, Všeobecný súd v bode 49 napadnutého uznesenia pripomenul, že je na žalobcoch, aby preukázali, že sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom ich zbavuje postavenia občanov Únie a práv spojených s týmto postavením, sa ich dotýka z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre ne príznačné, alebo faktickej situácie, ktorá ich vymedzuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje podobným spôsobom, akým by boli individualizovaní adresáti takéhoto rozhodnutia.

Všeobecný súd v bode 57 napadnutého uznesenia konštatoval, že odvolatelia nie sú sporným rozhodnutím osobne dotknutí, a preto nemajú aktívnu legitimáciu z hľadiska článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ, pričom nie je potrebné preskúmať, či sú týmto rozhodnutím priamo dotknutí.

Po tretie, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu odvolateľov z hľadiska článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ, Všeobecný súd v bodoch 62 až 64 napadnutého uznesenia uviedol, že sporné rozhodnutie je „všeobecne záväzným nelegislatívnym aktom“.

Všeobecný súd v bodoch 80 a 81 napadnutého uznesenia rozhodol, že pojem „regulačné akty“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ sa má vykladať tak, že nezahŕňa rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody, ako je sporné rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje uzavretie dohody o podmienkach vystúpenia členského štátu z Únie.

Za týchto podmienok Všeobecný súd v bodoch 82 a 83 napadnutého uznesenia konštatoval, že odvolatelia nemajú aktívnu legitimáciu z hľadiska článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ, že námietke neprípustnosti vznesenej Radou treba vyhovieť, a preto treba žalobu zamietnuť ako neprípustnú.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov odvolacieho konania

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 13. augusta 2021 odvolatelia podali odvolanie proti napadnutému uzneseniu.

Odvolatelia svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnuté uznesenie,

–

zrušil sporné akty v celom rozsahu,

–

subsidiárne čiastočne zrušil sporné akty v rozsahu, v akom tieto akty od 1. februára 2020 rozlišujú občanov Únie a štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva, a najmä šiesty odsek preambuly a články 9, 10 a 127 dohody o vystúpení, a

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania, „vrátane výdavkov súvisiacich s advokátom“.

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

uložiť odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

Podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 6. a 9. januára 2023 účastníci konania písomne odpovedali na otázku položenú Súdnym dvorom na základe článku 61 jeho rokovacieho poriadku, ktorá sa týkala prípadných dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z rozsudku z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques ( C‑673/20 , EU:C:2022:449 ), pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti žaloby podanej na Všeobecný súd.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 1. marca 2023 zástupca odvolateľov informoval Súdny dvor o úmrtí pána Harryho Shindlera, ku ktorému došlo 20. februára 2023, pričom neuviedol, či jeho právni nástupcovia budú pokračovať v konaní.

O odvolaní

Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú v podstate dva odvolacie dôvody založené po prvé na vadách konania pred Všeobecným súdom a po druhé na nesprávnom právnom posúdení prípustnosti žaloby.

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

V rámci prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 130 svojho rokovacieho poriadku, ako aj zásadu spravodlivého procesu.

V tejto súvislosti odvolatelia v prvom rade tvrdia, že cieľom tohto článku je umožniť účastníkom konania začať diskusiu o všetkých dôvodoch predložených Všeobecnému súdu a na tento účel dodržať nové lehoty, ktoré sú im stanovené. Na jednej strane odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že na základe uvedeného článku stanovil Rade lehotu na predloženie jej vyjadrenia k žalobe vo veci samej bez toho, aby im následne poskytol novú lehotu na to, aby mohli predložiť svoje pripomienky tak k námietke neprípustnosti vznesenej touto inštitúciou, ako aj k vyjadreniu k žalobe, ktoré táto inštitúcia predložila.

Na druhej strane odvolatelia spochybňujú odmietnutie Všeobecného súdu poskytnúť im toto vyjadrenie k žalobe a zamietnutie ich žaloby v napadnutom uznesení bez toho, aby sa uskutočnilo pojednávanie alebo aby im boli poskytnuté akékoľvek informácie o priebehu konania v nadväznosti na spojenie s konaním o veci samej.

Odvolatelia z toho vyvodzujú, že boli „uvedení do omylu“, pokiaľ ide o priebeh konania pred Všeobecným súdom, a že účastníci konania neboli zaradení na rovnakú úroveň, pričom odvolatelia tvrdia, že nemali možnosť vyjadriť sa. Všeobecný súd tak porušil zásadu rovnosti zbraní, ktorá je logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces, ktorý je zaručený najmä v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

Okrem toho odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd rozhodol v rozpore s článkom 64 svojho rokovacieho poriadku, keďže podľa znenia tohto článku musí „zohľadn[iť] len procesné písomnosti a prílohy, s ktorými sa zástupcovia účastníkov konania mali možnosť oboznámiť a ku ktorým mali možnosť sa vyjadriť“. Takáto vada konania je podľa odvolateľov potvrdená skutočnosťou, že Všeobecný súd zaslal odvolateľovi vyjadrenie k žalobe predložené Radou vo veci T‑231/20, Price/Rada.

V druhom rade odvolatelia tvrdia, že 19. januára 2021 podali návrh na prerušenie konania na základe článku 69 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, aby Všeobecný súd rozhodol „po vypočutí strán“ podľa článku 54 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Účastníci konania však neboli v súvislosti s týmto návrhom na prerušenie konania vôbec vypočutí.

V treťom rade odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd rozhodol bez toho, aby rozhodol o návrhu Rady obrátiť sa na Súdny dvor z dôvodu „zhodnosti meritórnych otázok položených žalobcami“ a otázok, ktoré boli predmetom návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali Tribunal judiciaire de Perpignan (súd v Perpignan, Francúzsko) a Tribunal judiciaire d’Auch (súd v Auchu, Francúzsko) podľa článku 267 ZFEÚ.

Rada tvrdí, že prvý odvolací dôvod treba zjavne zamietnuť.

Posúdenie Súdnym dvorom

V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenia, ktorými odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že porušil články 64 a 130 svojho rokovacieho poriadku, treba pripomenúť, že žiadne ustanovenie Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nemožno vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že Všeobecný súd sa na základe článku 130 ods. 7 tohto rokovacieho poriadku rozhodol vyhradiť preskúmanie námietky neprípustnosti na konečný rozsudok, znamená, že je zbavený možnosti zamietnuť žalobu ako neprípustnú bez ústnej časti konania odôvodneným uznesením. Z článku 130 ods. 6 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu totiž naopak vyplýva, že v prípade námietky neprípustnosti alebo nedostatku právomoci môže Všeobecný súd rozhodnúť o začatí ústnej časti konania (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. februára 2008, Tokai Europe/Komisia, C‑262/07 P , neuverejnené, EU:C:2008:95 , body 26 a 27 ).

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadnej procesnej vady, keď najprv rozhodol spojiť preskúmanie námietky neprípustnosti, ktorú podala Rada na základe článku 130 ods. 7 jeho rokovacieho poriadku, na spoločné konanie o veci samej, a následne rozhodnúť odôvodneným uznesením.

Okrem toho z bodu 10 napadnutého uznesenia vyplýva, že 21. augusta 2020 odvolatelia podali do kancelárie Všeobecného súdu svoje pripomienky k tejto námietke neprípustnosti. V dôsledku toho stačí konštatovať, že vzhľadom na to, že odvolatelia mohli uplatniť svoje pripomienky k uvedenej námietke neprípustnosti a Všeobecný súd sa obmedzil na to, že rozhodol odôvodneným uznesením bez toho, aby rozhodol o meritórnych otázkach, bola dodržaná zásada kontradiktórnosti, a teda aj právo odvolateľov na obranu.

Okrem toho treba konštatovať, že keďže Všeobecný súd v napadnutom uznesení nerozhodol o veci samej, neporušil ani článok 64 svojho rokovacieho poriadku, keďže je zjavné, že Všeobecný súd nezohľadnil vyjadrenie k žalobe predložené Radou. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, tieto úvahy nemožno spochybniť skutočnosťou, že v rámci iného konania Všeobecný súd zaslal odvolateľovi vyjadrenie k žalobe predložené Radou.

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia, ktorými odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že nevypočul účastníkov konania k ich návrhu na prerušenie konania podanému na základe článku 54 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 69 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, z bodu 16 napadnutého uznesenia vyplýva, že odvolatelia 19. januára a 8. februára 2021 podali návrh na prerušenie konania a Rada predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu na prerušenie konania, pričom predseda desiatej rozšírenej komory Všeobecného súdu rozhodnutím z 10. februára 2021 uvedený návrh na prerušenie konania zamietol. V dôsledku toho tieto tvrdenia nemôžu obstáť a treba ich zamietnuť.

V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenia, ktorými odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že rozhodol bez toho, aby rozhodol o návrhu Rady obrátiť sa na Súdny dvor z dôvodu „zhodnosti meritórnych otázok položených žalobcami“ a otázok, ktoré boli predmetom návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali Tribunal judiciaire de Perpignan (súd v Perpignan, Francúzsko) a Tribunal judiciaire d’Auch (súd v Auchu, Francúzsko) podľa článku 267 ZFEÚ, zo spisu vo veci pred Všeobecným súdom nevyplýva, že by Rada takýto návrh podala. Tieto tvrdenia treba preto tiež zamietnuť.

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy musí byť druhý odvolací dôvod zamietnutý.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

V rámci druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia ich aktívnej legitimácie vzhľadom na článok 263 štvrtý odsek druhú a tretiu časť vety ZFEÚ. Tento odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že sporné rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ.

Odvolatelia pripomínajú, že Súdny dvor v rozsudku z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada ( C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 60 ), rozhodol, že cieľom kritéria „regulačného aktu“ je umožniť fyzickým a právnickým osobám za menej prísnych podmienok podať žalobu o neplatnosť voči všeobecne záväzným aktom s výnimkou legislatívnych aktov. Všeobecný súd však v bodoch 61 a 62, ako aj v bodoch 67 až 81 napadnutého uznesenia doplnil „inú podmienku“, ktorá nevyplýva z judikatúry vyplývajúcej z tohto rozsudku.

V tejto súvislosti odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že v napadnutom uznesení konštatoval, že dohoda o vystúpení je medzinárodnou dohodou. Tvrdia, že Spojené kráľovstvo bolo v čase podpísania tejto dohody ešte členským štátom Únie, a preto sa táto dohoda musí považovať za „vnútorný akt“ Únie.

Podľa odvolateľov je povaha dohody o vystúpení potvrdená na jednej strane samotným cieľom tejto dohody, ktorým je, ako vyplýva zo šiesteho odseku jej preambuly, upraviť situácie vytvorené právom Únie, a na druhej strane ustanoveniami uvedenej dohody, ktoré svedčia o obmedzení zvrchovanosti Spojeného kráľovstva, ako je článok 6 tejto dohody, v ktorom sa stanovuje, že právo Únie sa naďalej uplatňuje, ak sa naň odkazuje v dohode o vystúpení, a článok 4 tejto dohody, v ktorom sa stanovuje, že v prípade sporu musia súdne a správne orgány Spojeného kráľovstva náležite zohľadniť príslušnú judikatúru Súdneho dvora vydanú po konci obdobia stanoveného v článku 126 tejto dohody, nazývanú „prechodné obdobie“.

Okrem toho odvolatelia spochybňujú analýzu vykonanú Všeobecným súdom v napadnutom uznesení týkajúcu sa „regulačných aktov“, a najmä analýzu týkajúcu sa otázky, či rozhodnutia, ktorými sa schvaľuje uzavretie medzinárodnej dohody, možno považovať za takéto akty. Odvolatelia konkrétne vytýkajú Všeobecnému súdu, že nezohľadnil článok 275 ZFEÚ. Keďže tento článok stanovuje, že niektoré medzinárodné dohody alebo určité akty sú vylúčené z právomoci Súdneho dvora Európskej únie, v prejednávanej veci ide o to, „či dohoda o vystúpení je aktom patriacim do spoločnej zahraničnej alebo bezpečnostnej politiky alebo prijatým na základe ustanovení týkajúcich sa tejto politiky“. Podľa odvolateľov však ani rozhodnutie o schválení uzavretia medzinárodnej dohody, ani podpísanie tejto dohody nepatria do spoločnej zahraničnej alebo bezpečnostnej politiky a sporné akty tak nemožno vylúčiť z právomoci Súdneho dvora.

Okrem toho odvolatelia spochybňujú posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa prednosti medzinárodných dohôd, ktoré uzavrela Únia, pred ostatnými všeobecne záväznými aktmi. V tejto súvislosti tvrdia, že právomoc Súdneho dvora sa vykonáva vo vzťahu ku všetkým aktom inštitúcií Únie bez ohľadu na to, či sú legislatívne alebo nie, a že medzinárodné dohody sú v dôsledku toho regulačnými aktmi, na ktoré sa vzťahuje článok 263 ZFEÚ.

Odvolatelia tvrdia, že sporné akty sú regulačnými aktmi, ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia a ktorých účinky, ako je strata postavenia občana Únie a práv spojených s týmto postavením, nezávisia od existencie takýchto opatrení. Domnievajú sa, že majú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti týmto aktom z hľadiska článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o posúdenie ich aktívnej legitimácie z hľadiska článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ z dôvodu, že osobitosť ich situácie preukazuje, že sú spornými aktmi osobne dotknutí.

Odvolatelia v tejto súvislosti tvrdia, že „boli zbavení možnosti demokraticky namietať proti strate svojho európskeho občianstva“, hoci boli sporným rozhodnutím „priamo a osobne dotknutí“.

V tejto súvislosti odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa v bode 51 napadnutého uznesenia dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporné rozhodnutie sa ich dotýka „z dôvodu ich objektívneho postavenia štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva“. Odvolatelia pripomínajú, že ich žaloba smerovala k zrušeniu sporných aktov „v rozsahu, v akom tieto akty nezachovávali európske občianstvo a jeho atribúty“, a že sa snažili preukázať, že občania Spojeného kráľovstva s bydliskom v Únii tvoria „špecifickú skupinu osôb“, takže „ich opomenutie“ sa ich dotýka viac ako ktorejkoľvek inej osoby. Podmienka, podľa ktorej musí byť žalobca osobne dotknutý, sa teda musí posúdiť vzhľadom na účinky sporného rozhodnutia na odvolateľov, a nielen na základe jeho predmetu.

Okrem toho odvolatelia spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bode 52 napadnutého uznesenia, podľa ktorých okolnosti, na ktoré sa odvolávali, neumožňujú domnievať sa, že sú súčasťou „obmedzeného okruhu osôb“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 41 tohto uznesenia.

Odvolatelia v tejto súvislosti tvrdia, že otázka, či je splnená podmienka, podľa ktorej musí byť žalobca osobne dotknutý, sa musí posúdiť aj vzhľadom na kombinované účinky sporných aktov. Podľa nich sa regulačné akty môžu dotýkať veľkého počtu osôb, ale túto podmienku možno skutočne posúdiť len s prihliadnutím na spôsob, akým ovplyvňujú individuálnu situáciu týchto osôb. Odvolatelia sú tak súčasťou „obmedzeného okruhu osôb“, keďže sú potenciálnymi voličmi Spojeného kráľovstva vo francúzskych komunálnych voľbách a medzi nimi sa nachádzajú členovia obecných zastupiteľstiev, ktorí už boli zvolení vo Francúzsku, osoby s bydliskom vo Francúzsku a osoby, ktoré nemohli požiadať o dvojité občianstvo Španielska a Spojeného kráľovstva. Okrem toho strata postavenia občana Únie a práv spojených s týmto postavením mala tiež ďalšie osobitné dôsledky, ako napríklad zníženie ich životnej úrovne, čo preukazuje záujem, ktorý im dáva aktívnu legitimáciu.

Rada spochybňuje tvrdenia odvolateľov a tvrdí, že Všeobecný súd sa správne domnieval, že títo odvolatelia nemajú aktívnu legitimáciu s ohľadom na článok 263 štvrtý odsek druhú a tretiu časť vety ZFEÚ.

Posúdenie Súdnym dvorom

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd rozhodol, že odvolatelia nemajú aktívnu legitimáciu z hľadiska článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, pričom v bodoch 57 a 81 napadnutého uznesenia konštatoval, že sporným rozhodnutím nie sú osobne dotknutí v zmysle druhej časti vety tohto ustanovenia, a že toto rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako regulačný akt v zmysle tretej časti vety uvedeného ustanovenia. V záujme hospodárnosti konania Všeobecný súd vychádzal z predpokladu, že „strata“ alebo „zbavenie“ postavenia občana Únie a práv spojených s týmto postavením sú dôsledkom prijatia uvedeného rozhodnutia.

Bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či sa Všeobecný súd týmto rozhodnutím dopustil nesprávneho právneho posúdenia, Súdny dvor pripomína, že podľa ustálenej judikatúry môže každá okolnosť týkajúca sa prípustnosti žaloby o neplatnosť podanej na Všeobecný súd predstavovať dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý je Súdny dvor rozhodujúci v rámci odvolania povinný zohľadniť ex offo (uznesenia z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada, C‑573/11 P , neuverejnené, EU:C:2013:564 , bod 20 , a zo 4. februára 2021, Pilatus Bank/ECB, C‑701/19 P , neuverejnené, EU:C:2021:99 , bod 23 ).

Podľa ustálenej judikatúry prípustnosť žaloby podanej fyzickou alebo právnickou osobou proti aktu, ktorý jej nebol určený, sa v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ viaže na podmienku, že táto osoba má aktívnu legitimáciu, ktorá je prítomná v dvoch prípadoch. Na jednej strane možno podať takúto žalobu pod podmienkou, že tento akt sa jej priamo a osobne týka. Na druhej strane takáto osoba môže podať žalobu proti regulačnému aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P , EU:C:2013:852 , bod 19 , ako aj zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , bod 59 ).

Po druhé žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná iba vtedy, ak má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, aby samotné zrušenie aktu bolo spôsobilé vyvolať právne následky a aby tak žaloba mohla svojím výsledkom priniesť prospech tomu, kto ju podal. Záujem na konaní teda predstavuje podstatnú a prvú podmienku akejkoľvek žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P , EU:C:1995:339 , bod 13 , ako aj zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , body 55 a 58 ). Naproti tomu záujem na konaní chýba v tom prípade, ak by priaznivý výsledok žaloby nemohol v žiadnom prípade poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2011, Evropaïki Dynamiki/ECB, C‑401/09 P , EU:C:2011:370 , bod 49 , ako aj z 23. novembra 2017, Bionorica a Diapharm/Komisia, C‑596/15 P a C‑597/15 P , EU:C:2017:886 , bod 85 ).

Po tretie predstavujú záujem na konaní a aktívna legitimácia rozdielne podmienky prípustnosti, ktoré musia byť fyzickou alebo právnickou osobou splnené kumulatívne, aby bola žaloba o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ prípustná (rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , bod 62 , ako aj citovaná judikatúra).

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol tak, ako to urobil v bodoch 45 až 57, 61, 62 a 67 až 81 napadnutého uznesenia, sa Súdny dvor domnieva, že je potrebné zaoberať sa ex offo otázkou existencie záujmu odvolateľov na konaní.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 50 ods. 1 ZEÚ stanovuje, že každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. Rozhodnutie o vystúpení je výlučne výsledkom vôle dotknutého členského štátu pri dodržaní jeho ústavných požiadaviek, a teda závisí len na jeho zvrchovanej voľbe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 50 , ako aj z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20 , EU:C:2022:449 , bod 53 ).

Okrem toho, keďže je štátna príslušnosť členského štátu v súlade s článkom 9 ZEÚ a článkom 20 ods. 1 ZFEÚ nevyhnutnou podmienkou, aby osoba mohla získať a udržať si postavenie občana Únie a aby mohla uplatňovať celú škálu práv, ktoré z tohto postavenia vyplývajú, strata tejto štátnej príslušnosti znamená pre dotknutú osobu stratu tohto postavenia a týchto práv (rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20 , EU:C:2022:449 , bod 57 ).

Podľa odvolateľov je teda strata postavenia občana Únie, a v dôsledku toho aj strata práv spojených s týmto postavením, automatickým dôsledkom vyplývajúcim zo samotného zvrchovaného rozhodnutia Spojeného kráľovstva vystúpiť z Únie na základe článku 50 ods. 1 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20 , EU:C:2022:449 , bod 59 ), a nie z dohody o vystúpení alebo zo sporného rozhodnutia.

Z toho vyplýva, že žalobu treba zamietnuť ako neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje proti sporným aktom z dôvodu, že tieto akty mali pre odvolateľov za následok stratu postavenia občana Únie a práv spojených s týmto postavením, hoci táto strata vyplýva výlučne zo zvrchovaného rozhodnutia Spojeného kráľovstva vystúpiť z Únie podľa článku 50 ods. 1 ZEÚ.

Zrušenie sporného rozhodnutia totiž nemôže priniesť odvolateľom prospech, ktorý by mohol odôvodniť záujem na konaní, pretože táto strata by v žiadnom prípade nebola týmto zrušením spochybnená.

Keďže odvolatelia nemajú záujem na konaní proti spornému rozhodnutiu, nie je potrebné preskúmať ich argumentáciu založenú na nesprávnom posúdení ich aktívnej legitimácie s ohľadom na článok 263 štvrtý odsek druhú a tretiu časť vety ZFEÚ. Prípadné nesprávne právne posúdenie by totiž nemalo vplyv na riešenie sporu a neovplyvnilo by výrok napadnutého uznesenia v rozsahu, v akom bola žaloba zamietnutá ako neprípustná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2022, Wagenknecht/Komisia, C‑130/21 P , EU:C:2022:226 , bod 43 a citovanú judikatúru).

Z toho vyplýva, že z dôvodov uvedených v bodoch 69 a 70 tohto rozsudku sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 83 napadnutého uznesenia dospel k záveru, že žalobu treba zamietnuť ako neprípustnú.

Druhý odvolací dôvod teda treba zamietnuť.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba odvolanie zamietnuť.

O trovách

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

Keďže odvolatelia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania, a uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania Rady v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Odvolanie sa zamieta.

Harry Shindler, Christopher David Randolph, Douglas Edward Watson, Michael Charles Strawson, Hilary Elizabeth Walker, Sarah Caroline Griffiths, James Graham Cherrill, Anita Ruddell Tuttell, Joséphine French a William John Tobbin sú povinní nahradiť trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.