C-513/21

62021CJ0513

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 22. júna 2023 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci Európskej centrálnej banky (ECB) – Podmienky zamestnávania – Disciplinárne konanie – Príslušný orgán – Delegovanie právomoci – Právna istota – Premlčacia lehota v disciplinárnom konaní – Prezumpcia neviny – Trestné konanie – Skreslenie – Neexistencia“

Vo veci C‑513/21 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 19. augusta 2021,

v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia P. G. Xuereb, T. von Danwitz (spravodajca), A. Kumin a I. Ziemele,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 12. januára 2023,

vyhlásil tento

Článok 12.3 Protokolu (č. 4) o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky ( Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 230 ), pripojeného k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ (ďalej len „štatút ESCB“), stanovuje:

„Rada guvernérov prijme rokovací poriadok, ktorý určí vnútornú organizáciu ECB a jej orgánov s rozhodovacími právomocami.“

3

Podľa článku 36.1 tohto štatútu:

„Rada guvernérov na návrh Výkonnej rady stanoví podmienky zamestnávania zamestnancov ECB.“

Rokovací poriadok

Podmienky zamestnávania

5

Na základe článku 36.1 štatútu ESCB Rada guvernérov prijala rozhodnutím z 9. júna 1998, zmeneným 31. marca 1999, podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky ( Ú. v. ES L 125, 1999, s. 32 , ďalej len „podmienky zamestnávania“).

6

Podľa článku 9 písm. a) podmienok zamestnávania:

„Zamestnanecké vzťahy medzi ECB a jej zamestnancami sú upravené pracovnými zmluvami uzavretými v súlade s týmito podmienkami zamestnávania. Podrobné podmienky uplatňovania týchto podmienok zamestnávania zamestnancov sú upravené v pravidlách pre zamestnancov prijatých Výkonnou radou.“ [ neoficiálny preklad ]

písomné upozornenie,

–

písomné pokarhanie;

ii)

Výkonná rada môže navyše uložiť niektorý z nasledujúcich postihov:

…

8

Na základe článku 21.3 rokovacieho poriadku a článku 9 písm. a) podmienok zamestnávania Výkonná rada ECB prijala European Central Bank Staff Rules (ďalej len „pravidlá pre zamestnancov“), ktoré v článku 8.3.2 stanovujú:

„Výkonná rada alebo generálny tajomník pre služby, konajúci v mene Výkonnej rady, podľa konkrétneho prípadu, môžu, vychádzajúc zo správy, v ktorej sa uvádzajú skutočnosti a okolnosti zakladajúce porušenie pracovných povinností…, rozhodnúť:

–

o začatí disciplinárneho konania, a to zo strany Výkonného výboru v prípade zamestnancov zaradených do platových tried vyšších ako platová trieda L, a zo strany generálneho tajomníka pre služby, konajúceho v mene Výkonnej rady, v prípade zamestnancov zaradených do platovej triedy L alebo nižšie. V prípade, že generálny tajomník pre služby, konajúci v mene Výkonnej rady, rozhodne o začatí disciplinárneho konania, Výkonná rada je o tom bezprostredne informovaná.

…

„O najvhodnejšom disciplinárnom postihu… rozhoduje generálny riaditeľ pre služby, konajúci v mene Výkonnej rady, v prípade zamestnancov zaradených do platovej triedy I alebo nižšie, alebo Výkonná rada v prípade zamestnancov zaradených do platovej triedy vyššej ako I.“ [ neoficiálny preklad ]

Okolnosti predchádzajúce sporu

11

Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 1 až 26 napadnutého rozsudku takto:

„1

Žalobca DI sa v roku 1999 stal zamestnancom [ECB]. Keď voči nemu bolo vedené disciplinárne konanie týkajúce [sa] žiadostí o náhradu za faktúry, po prvé za fyzioterapeutické služby, po druhé za príjmové doklady z lekární a po tretie za faktúry za doučovanie, vykonával funkciu hlavného asistenta v oblasti informatiky zaradeného do platovej triedy D.

5

Dňa 23. januára 2015 ECB poskytla prokurátorovi doplňujúce informácie, ktoré jej spoločnosť A poskytla, pokiaľ ide o žiadosti o náhradu za príjmové doklady z lekární.

6

Po vypočutí žalobcu 3. februára 2016 Generálne riaditeľstvo (GR) pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu ECB vypracovalo 8. septembra 2016‚správu o prípadnom nesplnení pracovných povinností‘… podľa článku 8.3.2 [pravidiel pre zamestnancov]. V tejto správe boli žalobcovi vytýkané dva súbory skutočností. V prvom rade od 12. novembra 2009 do 29. septembra 2014 žalobca predložil spoločnosti A 86 faktúr týkajúcich sa fyzioterapeutických služieb, ktoré B poskytovala jeho manželke a ich deťom, ako aj jemu samému, a to vo výške 61490 eur, za ktoré získal náhradu vo výške 56041,09 eura, hoci B nie je fyzioterapeutkou, ale kozmetičkou. V druhom rade žalobca v období od februára 2009 do septembra 2013 tiež podvodne predkladal spoločnosti A príjmové doklady z lekární vypísané rukou na sumu v celkovej výške 21289,08 eura, za ktoré mu bola poskytnutá náhrada vo výške 19427,86 eura.

7

Dňa 12. septembra 2016 prokurátor podal na trestný súd obžalobu, v ktorej žalobcu formálne obžaloval z podvodu v zmysle § 263 ods. 1 Strafgesetzbuch (nemecký Trestný zákon) a falšovania dokumentov podľa § 267 toho istého zákona z dôvodu, že neoprávnene požadoval náhradu za 71 faktúr za fyzioterapeutické služby. V tej istej obžalobe prokurátor podľa § 154 Strafprozessordnung (nemecký Trestný poriadok) zastavil konanie vo veci týkajúcej sa príjmových dokladov z lekární, keďže vytýkané skutky ešte vyžadovali ďalšie rozsiahle vyšetrovacie úkony.

11

Vzhľadom na [uvedenú druhú správu] generálny tajomník pre služby ‚konajúci v mene Výkonnej rady‘ rozhodol 19. septembra 2017 o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru na tieto skutky.

12

Dňa 12. októbra 2017 ECB zaslala prokurátorovi časť veci týkajúcu sa faktúr za doučovanie.

13

Disciplinárny výbor vypočul žalobcu a jeho manželku 17. októbra 2017.

17

Generálny tajomník pre služby následne žalobcovi oznámil návrh rozhodnutia Výkonnej rady o jeho prepustení bez výpovednej doby. Nasledovala výmena korešpondencie.

18

Dňa 7. mája 2019 Výkonná rada [na základe sporného rozhodnutia o prepustení] rozhodla o prepustení žalobcu bez výpovednej doby.

19

Výkonná rada po prvé zastávala názor, že ‚[žalobca] prejav[oval] počas takmer piatich roko[v] úplný a pretrvávajúci nezáujem, pokiaľ ide o otázku, či má [B] kvalifikáciu požadovanú na poskytovanie fyzioterapeutických služieb napriek tomu, že existovali jasné a objektívne dôvody sa o jej kvalifikáciu zaujímať‘, a na druhej strane, že ‚aktívne skrýval časť informácií‘ pred spoločnosťou A a ECB.

Vzhľadom na vyššie uvedené Výkonná rada v podstate uviedla, že právo požadovať náhradu liečebných výdavkov a výdavkov na doučovanie neznamená, že zamestnanci môžu nezohľadniť okolnosti súvisiace s vystavením faktúr alebo prijatím príjmových dokladov, ktoré boli také, že každá primerane obozretná osoba by si položila otázku, či sú tieto faktúry alebo príjmové doklady vhodnou dokumentáciou, ktorá umožňuje realizáciu práva na ich náhradu. Za takýchto okolností Výkonná rada usúdila, že zamestnancom prislúcha, aby o tom aspoň spontánne informovali administratívu a spolupracovali s ňou. Výkonná rada preto dospela k záveru, že žalobca je vinný po prvé z toho, že nesplnil svoju povinnosť lojálnosti voči inštitúcii, po druhé, že nesplnil svoju povinnosť dodržiavať spoločné hodnoty ECB a viesť svoj pracovný a súkromný život v súlade so služobným poriadkom ECB, po tretie, že sústavne neplnil svoju povinnosť chrániť finančné záujmy inštitúcie, a po štvrté, že riskoval dobrú povesť Banky.

23

Medzičasom 30. apríla 2019 prokurátor informoval žalobcu, že vyšetrovanie týkajúce sa faktúr za doučovanie bolo ukončené na základe § 170 ods. 2 Trestného poriadku, a to z dôvodu, že na podanie obžaloby neexistovali dostatočne dôvodné podozrenia.

24

Listom z toho istého dňa, zapísaného do registra ECB 15. mája, prokuratúra tiež informovala ECB o tom, že toto vyšetrovanie bolo zastavené. V tomto liste prokuratúra dodala, že vyšetrovanie odhalilo, že C nie je zapísaná do úradných zoznamov a že daňové číslo uvedené na jej faktúrach nebolo pridelené. Prokurátor sa však domnieval, že nemožno vylúčiť, že predmetné faktúry boli vystavené a zaplatené obžalovaným a že nepravdivé informácie, ktoré obsahovali, bolo možné vysvetliť ‚inými dôvodmi‘.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. júla 2019 podal odvolateľ žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia sporných rozhodnutí, jeho opätovného zaradenia na pracovné miesto, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí a dĺžky trvania disciplinárneho konania.

13

Odvolateľ na podporu svojich návrhov na zrušenie formálne uviedol deväť žalobných dôvodov, no podľa Všeobecného súdu ich vzhľadom na obsah žaloby treba uviesť desať, pričom prvý je založený na nedostatku právomoci autora sporných rozhodnutí, druhý na porušení článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov a zásady právnej istoty, tretí na porušení pravidla „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“, zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti, štvrtý na porušení článku 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov a zásady nestrannosti zakotvenej článkom 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), piaty na porušení práva na obranu, šiesty na viacerých prípadoch zjavne nesprávneho posúdenia, siedmy na porušení práva na prezumpciu neviny a článku 48 Charty, ôsmy na porušení primeranej lehoty a povinnosti náležitej starostlivosti, deviaty na porušení povinnosti odôvodnenia a desiaty, ktorý je uvedený subsidiárne, na porušení zásady proporcionality.

14

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol všetkých desať uvádzaných žalobných dôvodov, a teda aj návrh na zrušenie, druhý a tretí bod žalobných návrhov, a v dôsledku toho aj žalobu ako celok.

Návrhy účastníkov konania

–

v každom prípade uložil ECB povinnosť zaplatiť mu náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy, ohodnotenej na 20000 eur,

–

uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené v konaní pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom.

16

ECB navrhuje, aby Súdny dvor:

Odvolateľ na podporu svojho odvolania uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právomoc autora sporných rozhodnutí, druhý, ktorý sa člení na dve časti, na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov a zásady právnej istoty, tretí na porušení práva na prezumpciu neviny a článku 48 Charty, štvrtý na porušení článku 8.3.7 týchto pravidiel a zásady nestrannosti a piaty na porušení povinnosti súdneho preskúmania.

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

18

Odvolateľ vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý sa týka bodov 45 až 53 napadnutého rozsudku, tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol jeho prvý žalobný dôvod, ktorý bol založený na nedostatku právomoci Výkonného výboru prijať sporné rozhodnutia.

19

ECB zastáva názor, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný.

23

V tejto súvislosti odvolateľ dostatočne presne neidentifikuje body napadnutého rozsudku, proti ktorým namieta, obmedzuje sa na zopakovanie stanoviska vyjadreného v prvostupňovom konaní a snaží sa spochybniť skutkové zistenia Všeobecného súdu, podľa ktorých rozhodnutím z 10. júla 2018 nedošlo k zmene pravidiel pre zamestnancov.

24

Pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, ECB namieta proti argumentácii žalobcu, pričom okrem iného tvrdí to, že Výkonná rada v rozhodnutí z 10. júla 2018 nezmenila článok 8.3.17 týchto pravidiel, a iba uplatnila to, čo je v tomto ustanovení vnútorne obsiahnuté.

Posúdenie Súdnym dvorom

28

Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie zo strany Všeobecného súdu, právne otázky skúmané na prvom stupni sa môžu nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol takto založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by bolo zbavené časti svojho významu (rozsudok z 15. júla 2021, DK/ESVČ, C‑851/19 P , EU:C:2021:607 , bod 33 a citovaná judikatúra).

29

Napokon, tak ako uviedol generálny advokát v bode 27 svojich návrhov, v rozpore s tým, čo zrejme naznačuje ECB, určenie právnej povahy aktu prijatého správnym orgánom na základe uplatniteľných právnych predpisov Únie a stanovenie účinkov, ktoré tento akt vyvoláva, sú právnymi otázkami, ktoré podliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom.

30

Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

34

Na druhej strane, pokiaľ ide o kontextuálny a teleologický výklad článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, článok 8.3.2 týchto pravidiel stanovuje, že rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania môže v prípade zamestnancov zaradených do platovej triedy vyššej ako L Výkonná rada alebo v prípade zamestnancov zaradených do tejto platovej triedy alebo nižšie generálny tajomník pre služby „v mene Výkonnej rady“. Podľa tohto článku 8.3.2 v prípade, že je konanie začaté generálnym tajomníkom pre služby, Výkonná rada o tom musí byť bezprostredne informovaná.

35

Tak ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 60 a 62 svojich návrhov, vyplýva z toho, že uvedená informačná povinnosť má za cieľ umožniť Výkonnej rade, aby v prípade potreby zasiahla do konania a sama rozhodla o disciplinárnom postihu. Takáto možnosť zásahu Výkonnej rady do konania začatého generálnym tajomníkom pre služby je teda vnútorne obsiahnutá v systéme poverenia stanovenom v článku 8.3.17 uvedených pravidiel.

36

Článok 44 písm. ii) podmienok zamestnávania totiž Výkonnej rade ako kolektívnemu orgánu vyhradzuje ukladanie najzávažnejších postihov, pričom iba dva miernejšie postihy, ktorými sú písomné napomenutie a písomné pokarhanie, môže uložiť jedna osoba samostatne, a to generálny riaditeľ pre ľudské zdroje alebo člen Výkonnej rady, v závislosti od platovej triedy dotknutých zamestnancov, čo tiež vyplýva z uvedeného článku 8.3.2.

40

Z toho vyplýva, že toto rozhodnutie nemá dvojakú povahu a že jeho prijatie nevyžadovalo konzultáciu s výborom zamestnancov.

41

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či, tak ako tvrdí odvolateľ, má takýto výklad za dôsledok to, že rozdelenie právomocí v disciplinárnej oblasti v rámci ECB nie je jasne definované, čo má za následok porušenie zásady právnej istoty a pravidiel riadnej správy vecí verejných, treba pripomenúť, že táto zásada vyžaduje, aby právna úprava Únie dotknutým osobám umožnila s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im táto úprava ukladá, pretože osoby podliehajúce súdnej právomoci musia mať možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i., C‑160/20 , EU:C:2022:101 , bod 41 ).

42

Uvedená zásada a nevyhnutná transparentnosť správnych rozhodnutí si v zásade vyžadujú, aby rozdelenie právomocí a rozhodnutia o poverení v rámci inštitúcií boli zverejnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 1986, AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia, 5/85 , EU:C:1986:328 , bod 39 ).

46

Po tretie argumentáciu odvolateľa, podľa ktorej sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 52 napadnutého rozsudku konštatoval, že na základe prijatia sporných rozhodnutí Výkonnou radou nebola odvolateľovi odňatá nijaká záruka, treba zamietnuť ako neúčinnú. Posúdenie Všeobecného súdu uvedené v tomto bode má totiž doplňujúci charakter.

47

Podľa ustálenej judikatúry však v rámci odvolania výhrady smerujúce proti doplňujúcemu odôvodneniu rozsudku Všeobecného súdu nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozsudku, a preto sa musia zamietnuť ako neúčinné (rozsudok z 21. októbra 2021, Parlament/UZ, C‑894/19 P , EU:C:2021:863 , bod 80 a citovaná judikatúra).

48

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba prvý odvolací dôvod zamietnuť.

V tejto súvislosti odvolateľ uvádza, že jeho osobný spis neobsahoval ani „platby“, ani „dôkazy o zaplatení“, že skutočnosti, ktoré boli známe na základe tohto spisu, boli v plnom rozsahu dostupné najneskôr v októbri 2014 a že ECB tak k tomuto dátumu mohla vykonať posúdenie prima facie vyžadované pojmom „zistenie skutkových okolností“, čo však neurobila. Z toho údajne vyplýva, že v rozpore s tým, ako Všeobecný súd rozhodol v uvedených bodoch, skutkové okolnosti týkajúce sa faktúr za doučovanie boli v deň začatia tej časti disciplinárneho konania, ktorá sa ich týka, t. j. 19. septembra 2017, premlčané. Okrem toho odvolateľ namieta proti posúdeniu Všeobecného súdu, podľa ktorého mala v tejto súvislosti vplyv citlivá povaha údajov z jeho osobného spisu, a tvrdí, že neexistoval skutočný dôvod na to, aby disciplinárny výbor vykonal dôkladné preskúmanie tohto spisu.

51

Vo svojej replike odvolateľ dodáva, že Všeobecný súd tým, že odkázal na faktúry za doučovanie v súvislosti s posúdením tvrdenia, podľa ktorého B platil v hotovosti, na účely kvalifikácie tohto pojmu za „zistenie skutkových okolností“ tento súd nielenže nesprávne vyložil uvedený článok 8.3.2, ale tiež skreslil spis.

52

ECB tvrdí, že túto časť treba zamietnuť ako neprípustnú, a subsidiárne ako nedôvodnú.

– Posúdenie Súdnym dvorom

55

Svojou argumentáciou sa totiž snaží preukázať len to, že skutočnosti, ktoré sú dostatočné na to, aby umožnili takéto posúdenie, boli známe najneskôr v októbri 2014, pričom tvrdí, že faktúry za doučovanie sa nachádzali v jeho osobnom spise a že tento spis neobsahoval dôkazy o zaplatení.

56

Takouto argumentáciou sa však odvolateľ snaží dosiahnuť len opätovné preskúmanie svojej žaloby, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 15. júla 2021, DK/ESVČ, C‑851/19 P , EU:C:2021:607 , bod 32 a citovaná judikatúra).

57

Okrem toho v rozsahu, v akom je cieľom takejto argumentácie spochybnenie skutkového stavu, tak ako bol tento zistený a posúdený Všeobecným súdom, takáto argumentácia je tiež neprípustná na základe judikatúry citovanej v bode 53 tohto rozsudku.

60

V druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu, uvádzanej subsidiárne, odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 98 až 100 a 203 napadnutého rozsudku, v rozsahu, v akom tento posledný uvedený bod odkazuje na bod 99 tohto rozsudku, po prvé doplnil skutočnosti do sporného rozhodnutia o prepustení a prekročil svoju právomoc, keď dospel k záveru, že premlčanie prvej a druhej časti veci nepostačuje na to, aby sa vyhovelo jeho druhému žalobnému dôvodu v celom rozsahu a aby sa toto rozhodnutie zrušilo. Odvolateľ totiž tvrdí, že v tomto rozhodnutí chýba vysvetlenie, predovšetkým pokiaľ ide o zásadu proporcionality, z akého dôvodu každý z troch súborov skutočností nezvratne narušil ich vzťah dôvery a postačoval na odôvodnenie prepustenia.

61

Po druhé Všeobecný súd neposkytol odpoveď na výhrady, ktoré odvolateľ uviedol v bode 158 svojej žaloby v rámci svojho desiateho žalobného dôvodu a podľa ktorých ECB nevysvetlila, prečo každý z týchto troch súborov skutočností nezvratne narušil tento vzťah s ohľadom na túto zásadu.

62

Odvolateľ vo svojej replike spresňuje, že namieta práve proti nezohľadneniu zásady proporcionality v rozhodovacom procese a Všeobecný súd rozhodol ultra petita , keď doplnil odôvodnenie, ktoré sporné rozhodnutie o prepustení neobsahovalo, a tiež keď v bodoch 212 až 241 napadnutého rozsudku kvalifikoval stratu dôvery ako priťažujúcu okolnosť.

Po druhé, pokiaľ ide o výhradu smerujúcu proti bodu 99 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že výhrada odvolateľa sa zakladá na izolovanom výklade tohto bodu. V bode 98 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd uviedol dôvody, ktoré ECB použila v spornom rozhodnutí o prepustení v rámci vysvetlenia toho, prečo treba vo vzťahu ku každej z troch častí usudzovať, že nezvratne ovplyvnili dôveru, na ktorej je založený jej vzťah so zamestnancami.

66

Vo zvyšnej časti argumentáciu odvolateľa, podľa ktorej Všeobecný súd pridal k spornému rozhodnutiu o prepustení dôkazy, prekročil svoju právomoc a rozhodol ultra petita , treba zamietnuť ako neprípustnú v súlade s judikatúrou citovanou v bode 25 tohto rozsudku. Odvolateľ totiž s presnosťou vyžadovanou touto judikatúrou neuvádza skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru Všeobecný súd pridal k tomuto rozhodnutiu, a ani dôvody, pre ktoré údajne prekročil svoju právomoc alebo rozhodol ultra petita .

67

Z uvedeného vyplýva, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho aj tento druhý odvolací dôvod ako celok treba zamietnuť.

O treťom odvolacom dôvode

Odvolateľ vo svojej replike dodáva, že keď prokuratúra rozhodla o ukončení vyšetrovania, nevyhnutne konštatovala, že faktúry za doučovanie nemožno považovať za sfalšované a že ECB nesprávne tvrdí, že táto prokuratúra potvrdila neexistenciu úradného zápisu súkromnej učiteľky C, ako aj daňového čísla.

71

ECB navrhuje zamietnutie tohto odvolacieho dôvodu.

Posúdenie Súdnym dvorom

72

V prvom rade sa odvolateľ argumentáciou uvádzanou na podporu svojho tretieho odvolacieho dôvodu v skutočnosti snaží dosiahnuť nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov Súdnym dvorom, a to predovšetkým sporné rozhodnutia a zistenia prokuratúry, čo, tak ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 53 tohto rozsudku, nepatrí do jeho právomoci v rámci odvolania, s výnimkou prípadu ich skreslenia.

76

V bodoch 119 a 120 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval nasledujúce:

„119

V prejednávanej veci bolo voči žalobcovi vedené vyšetrovanie týkajúce sa podvodu v zmysle článku 263 ods. 1 nemeckého Trestného zákona v súvislosti s faktúrami za doučovanie. Vo svojom rozhodnutí o prepustení mu však Výkonná rada vytýka skutočnosť, že neuviedol podobnosti medzi daňovými číslami a adresami uvedenými na faktúrach za fyzioterapie, ktoré vydala B, a faktúrami za doučovanie, ktoré vydala C, hoci z týchto podobností bolo možné vyvodiť, že tieto faktúry za doučovanie neboli pravdivé a pravé. … Keďže existujú objektívne okolnosti vzbudzujúce pochybnosti, pokiaľ ide o právo na uvedenú náhradu, Výkonná rada sa domnievala, že je úlohou dotknutého zamestnanca, aby o tom prinajmenšom informoval administratívu. …

120

V dôsledku toho [sa] ECB sa domnievala, že faktúry predložené žalobcom boli nevhodné na účely náhrady výdavkov za doučovanie bez toho, aby mu bola formálne pripísaná zodpovednosť za to, že neboli pravdivé a pravé. [ECB] sa vo svojom rozhodnutí o prepustení v podstate obmedzila na postihnutie nedbanlivosti, ktorá sa jej zdá byť osobitne závažná, pokiaľ ide o zamestnanca finančnej inštitúcie. Toto rozhodnutie teda neobsahuje nijaké konštatovanie o vine žalobcu vzhľadom na trestný čin podvodu, ktorý bol predmetom trestného stíhania (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 25. augusta 1987, Englert v. Nemecko, CE:ECHR:1987:0825JUD001028283, bod 39), a patrí do rámca autonómie právnej kvalifikácie nesplnenia disciplinárnych povinnosti správnym orgánom v porovnaní s trestným stíhaním za tie isté skutky.“

80

Napokon podľa ustálenej judikatúry je prezumpcia neviny všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá je zakotvená v článku 48 ods. 1 Charty. Táto zásada je porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného pri neexistencii konečného odsúdenia obsahuje jasné vyhlásenie, podľa ktorého sa dotknutá osoba dopustila daného trestného činu. V tejto súvislosti, tak ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 118 napadnutého rozsudku, treba zdôrazniť význam výrazov použitých orgánmi verejnej moci, ako aj osobitných okolností, za ktorých boli tieto sformulované, a povahy a kontextu predmetného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P , EU:C:2021:214 , bod 62 a citovanú judikatúru).

81

Tak ako uviedol aj Všeobecný súd v bode 123 napadnutého rozsudku, cieľom prezumpcie neviny je najmä zabrániť tomu, aby orgány verejnej moci zaobchádzali s jednotlivcami, proti ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, tak, ako keby boli vinní zo spáchania trestného činu, ktorý im bol vytýkaný (rozsudok ESĽP, 28. júna 2018, G.I.E.M. S.R.L. a iní v. Taliansko, CE:ECHR:2018:0628JUD000182806, bod 314).

82

Okrem toho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že nejde automaticky o porušenie prezumpcie neviny vtedy, ak je osoba uznaná za vinnú z disciplinárneho previnenia na základe totožných skutkových okolností ako sú tie, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom trestnom obvinení a na základe ktorých nedošlo k odsúdeniu. Disciplinárne orgány totiž pod podmienkou, že netvrdia, že je táto osoba trestne zodpovedná, majú právomoc a schopnosť nezávisle stanoviť skutkový stav vecí, ktoré im boli predložené (rozsudok ESĽP, 13. apríla 2021, Istrate v. Rumunsko, CE:ECHR:2021:0413JUD004454613, § 59).

85

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvodom, ktorý sa týka bodov 139 až 146 napadnutého rozsudku, odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol štvrtý žalobný dôvod založený na porušení článku 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov a zásady nestrannosti. Všeobecný súd sa v prvom rade dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že disciplinárny výbor nekonal nerozumne ani nevykonal také preskúmanie, ktoré by bolo zaujaté, keď overoval tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého mal vo zvyku platiť svoje faktúry v hotovosti, zatiaľ čo právna otázka, ktorú mal Všeobecný súd preskúmať, spočívala v tom, či stanovený postup oprávňoval tento výbor vykonať tieto overenia. Všeobecný súd mal pritom konštatovať, že to tak nebolo, pretože poverenie, ktoré uvedený výbor dostal, sa týkalo len faktúr za fyzioterapiu a príjmových dokladov z lekárne.

86

Odvolateľ dodáva, že uvedený výbor sa ukázal byť zaujatým, že z jeho osobného spisu nebolo možné zistiť žiadne informácie a že judikatúra citovaná Všeobecným súdom nepotvrdzuje jeho úvahy. Napokon Všeobecný súd skreslil spis, keďže skutočnosť, ktorú tento súd uviedol v bode 141 napadnutého rozsudku, že jeho predchádzajúci právny zástupca vyjadril pochybnosť o tom, že každá platba B zodpovedala jednému výberu prostriedkov, nebola v sporných rozhodnutiach uvedená, a situoval sa do role disciplinárneho výboru, keď uviedol dôvody, ktoré neboli tými dôvodmi, ktorými sa tento výbor riadil. Z uvedeného vyplýva, že faktúry za doučovanie boli získané v rozpore s vyžadovanými podstatnými formálnymi náležitosťami a predstavovali nezákonné dôkazy.

V rozsahu, v akom odvolateľ touto argumentáciou vytýka Všeobecnému súdu to, že neposúdil ani túto právnu otázku, ani žalobný dôvod, ktorý mu bol predložený, však uvedená argumentácia nemôže uspieť.

90

Z bodu 145 napadnutého rozsudku totiž jednoznačne vyplýva, že Všeobecný súd nevyhnutne konštatoval, že tento výbor bol oprávnený nahliadnuť do jeho osobného spisu a vykonať z tohto spisu vyšetrovania a že postup, ktorý uplatnil pri získavaní faktúr za doučovanie, bol zákonný.

91

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že odôvodnenie Všeobecného súdu môže byť implicitné, a to predovšetkým pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré sa nevyhovelo ich tvrdeniam, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie, pričom v prejednávanej veci to tak je (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2017, Ellinikos Chrysos/Komisia, C‑100/16 P , EU:C:2017:194 , bod 32 a citovanú judikatúru).

92

Vo zvyšnej časti sa zdá, že odvolateľ len opakuje tvrdenia, ktoré uviedol pred Všeobecným súdom, a to bez toho, aby presne vysvetlil, v čom sa tento súd údajne dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dané tvrdenia odmietol, a že sa tak snaží dosiahnuť nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov Súdnym dvorom, čo nepatrí do jeho právomoci v rámci odvolania, tak ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 53 tohto rozsudku, okrem prípadu ich prípadného skreslenia.

96

Napokon v rozsahu, v akom odvolateľ uvádza takúto výhradu spočívajúcu v skreslení, odvolateľ presne neuvádza skutočnosti, ktoré Všeobecný súd údajne skreslil, a ani a fortiori nepreukazuje prípadné chyby v analýze, ktorých sa Všeobecný súd údajne dopustil, čo je v rozpore s požiadavkami judikatúry uvedenej v bode 73 tohto rozsudku.

97

Z uvedeného vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť.

O piatom odvolacom dôvode

100

Tak ako vyplýva z bodov 158 až 162 napadnutého rozsudku, ktoré neboli v rámci tohto odvolania napadnuté, Všeobecný súd prekvalifikoval šiesty žalobný dôvod tak, že sa nezakladá na zjavne nesprávnom posúdení ECB vzťahujúcom sa na odôvodnenie sporného rozhodnutia o prepustení, ale na neúplnom preskúmaní okolností prípadu zo strany ECB, na nesprávnom posúdení dôkazov a na nesprávnom právnom posúdení. Všeobecný súd totiž konštatoval, že takéto prekvalifikovanie je nevyhnutné, keďže v súlade s požiadavkou účinnosti súdneho preskúmania zaručenou v článku 47 Charty je jeho úlohou, tak ako vyplýva z bodu 160 napadnutého rozsudku, predovšetkým vykonať celkové preskúmanie vecnej správnosti skutkových okolností, overiť materiálnu presnosť uvádzaných dôkazov, ich spoľahlivosť a koherenciu, ako aj vykonať celkové preskúmanie posúdenia dôkaznej hodnoty dokumentu a hĺbkové preskúmanie dôkazov.

101

Ďalej, v rozsahu, v akom odvolateľ namieta proti bodom 165, 166 a 173 napadnutého rozsudku z dôvodu, že ECB nezohľadnila mnohé dôkazy, ako napríklad jeho vyhlásenia a vyhlásenia jeho rodiny, treba uviesť, že nad rámec týchto vyhlásení, na ktoré odvolateľ odkazuje všeobecne, odvolateľ nespresňuje, ktoré dôkazy údajne poskytol ECB alebo Všeobecnému súdu a ktoré tento súd údajne nezohľadnil. Okrem toho sa zdá, že touto argumentáciou sa odvolateľ obmedzuje len na opakovanie tvrdení, ktoré už predložil Všeobecnému súdu, a v skutočnosti sa snaží dosiahnuť to, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ako aj hodnoty, ktorú im priznal Všeobecný súd, čo však nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, s výnimkou prípadu skreslenia, tak ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 53 tohto rozsudku. Odvolateľ však v rámci tohto odvolacieho dôvodu takéto skreslenie nenamieta.

104

Napokon, pokiaľ odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd nevykonal celkové preskúmanie, ktoré bolo jeho úlohou v súlade s judikatúrou citovanou v bode 160 napadnutého rozsudku, vo svojom odvolaní sa obmedzuje len na všeobecné tvrdenie, pričom nespresňuje, o ktoré body tohto rozsudku ide, a ani v tejto súvislosti nerozvíja právnu argumentáciu. Podľa ustálenej judikatúry uvedenej v bode 25 tohto rozsudku sa však v odvolaní musí presne uviesť, ktoré body rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú, pod hrozbou neprípustnosti dotknutého odvolacieho dôvodu. Z uvedeného vyplýva, že takéto tvrdenie treba zamietnuť ako neprípustné.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

108

Keďže ECB navrhla uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené mu uložiť povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ECB.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.