C-521/21
ECLI:EU:C:2026:242
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62021CJ0521
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62021CJ0521
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 24. marca 2026 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právny štát – Účinná súdna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie – Nezávislosť sudcov – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Článok 47 druhý odsek Charty základných práv Európskej únie – Vnútroštátna právna úprava a judikatúra, ktoré vnútroštátnym súdom zakazujú spochybniť legitimitu súdov a ústavných orgánov alebo konštatovať či posudzovať zákonnosť vymenovania sudcov alebo ich súdnych právomocí – Povinnosť sudcu, ktorému bol predložený návrh na vylúčenie iného sudcu, overiť dodržanie požiadavky ,súdu zriadeného zákonom‘ – Vymenovanie sudcov všeobecných súdov v Poľsku – Nedostatok nezávislosti Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko) – Neexistencia účinného prostriedku nápravy pre kandidátov na dotknutú funkciu sudcu – Sudca, ktorý nie je ‚nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom‘ – Možnosť vylúčiť sudcu z rozhodovacieho zloženia“
Vo veci C‑521/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy Poznań – Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň-Staré Mesto, Poľsko) z 23. júla 2021 a doručený Súdnemu dvoru 23. augusta 2021, ktorý súvisí s konaním:
MJ
proti
AA,
za účasti:
Rzecznik Praw Obywatelskich,
Prokurator Prokuratury Okręgowej w Poznaniu,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen, I. Jarukaitis (spravodajca), M. L. Arastey Sahún, I. Ziemele, J. Passer, O. Spineanu‑Matei a M. Condinanzi, sudcovia A. Kumin, D. Gratsias, M. Gavalec, Z. Csehi, B. Smulders, a R. Frendo,
generálny advokát: D. Spielmann,
tajomníčka: M. Siekierzyńska, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. januára 2025,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
MJ, v zastúpení osobne sebou,
–
Rzecznik Praw Obywatelskich, v zastúpení: J. Roszkiewicz a M. Taborowski,
–
Prokurator Prokuratury Okręgowej w Poznaniu, v zastúpení: M. Smętkowski,
–
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, B. Grabowska‑Moroz a M. Rzotkiewicz, splnomocnení zástupcovia,
–
belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet, L. Van den Broeck a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,
–
dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen a M. Søndahl Wolff, splnomocnené zástupkyne,
–
holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,
–
fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,
–
švédska vláda, v zastúpení: A. Runeskjöld a H. Shev, splnomocnené zástupkyne,
–
Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 29. apríla 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2, článku 6 ods. 1 až 3, ako aj článku 19 ods. 1 ZEÚ, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi MJ a AA, dvoma podnikateľmi, vo veci pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o poskytovaní služieb.
Právny rámec
Ústava
3
Podľa článku 179 Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky; ďalej len „Ústava“):
„Sudcov vymenúva na dobu neurčitú prezident republiky na návrh Krajowa Rada Sądownictwa [Štátna súdna rada (Poľsko) (ďalej len ‚KRS‘)].“
4
Podľa článku 186 ods. 1 Ústavy:
„[KRS] je strážkyňou nezávislosti súdov a sudcov.“
5
V článku 187 Ústavy sa uvádza:
„1. Členmi [KRS] sú:
(1)
prvý predseda [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko)], minister spravodlivosti, predseda [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko)] a osoba vymenovaná prezidentom republiky;
(2)
pätnásť členov zvolených spomedzi sudcov [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], všeobecných súdov, správnych súdov a vojenských súdov,
(3)
štyria členovia, ktorých volí Sejm (Dolná komora parlamentu, Poľsko) spomedzi poslancov, a dvaja členovia, ktorých volí Senat (Horná komora parlamentu, Poľsko) spomedzi senátorov.
…
3. Funkčné obdobie volených členov [KRS] je štyri roky.
4. Režim, oblasť činnosti, spôsob práce [KRS] a spôsob, akým sú jej členovia volení, sú vymedzené zákonom.“
Zákon o KRS
6
Podľa článku 9a ustawa o Krajowej Radzie Sądownictwa (zákon o Štátnej súdnej rade) z 12. mája 2011 (Dz. U. č. 126, položka 714), zmeneného prostredníctvom ustawa o zmianie ustawy o Krajowej Radzie Sądownictwa oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o Štátnej súdnej rade a niektoré ďalšie zákony) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 3) (ďalej len „zákon o KRS“):
„1. Dolná komora parlamentu spomedzi sudcov [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], všeobecných súdov, správnych súdov a vojenských súdov zvolí 15 členov [KRS] na spoločné funkčné obdobie v trvaní štyroch rokov.
2. Dolná komora parlamentu pri voľbe uvedenej v odseku 1 v najvyššej možnej miere zohľadní skutočnosť, že v [KRS] majú byť zastúpení sudcovia zo súdov rôznych druhov a stupňov.
3. Spoločné funkčné obdobie nových členov [KRS] zvolených spomedzi sudcov sa začne dňom nasledujúcim po dni ich zvolenia. Členovia [KRS] vymenovaní na predchádzajúce funkčné obdobie vykonávajú svoje funkcie dovtedy, kým sa nezačne spoločné funkčné obdobie nových členov [KRS].“
7
Článok 44 zákona o KRS uvádza:
„1. Účastník konania môže podať odvolanie na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], v ktorom namietne protizákonnosť uznesenia [KRS], pokiaľ osobitné predpisy nestanovujú inak. …
1a. V individuálnych prípadoch týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] je možné podať odvolanie na [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)]. V týchto veciach nie je možné podať odvolanie na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)]. Odvolanie podané na [Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd)] nesmie byť založené na údajnom nesprávnom posúdení splnenia kritérií uchádzačmi, ktoré sa berú do úvahy pri rozhodovaní o predložení návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)].
1b. Ak všetci účastníci konania nenapadli uznesenie uvedené v článku 37 ods. 1 v individuálnych veciach týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], toto uznesenie [KRS] nadobúda právoplatnosť v časti obsahujúcej rozhodnutie o predložení návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] a v časti obsahujúcej rozhodnutie o nepredložení návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, pokiaľ ide o účastníkov konania, ktorí nepodali odvolanie.
2. Odvolanie sa podáva prostredníctvom Przewodniczący [predseda KRS] v lehote dvoch týždňov od oznámenia uznesenia [KRS] spolu s odôvodnením. …“
Zákon o Najvyššom súde
8
Na základe ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5) došlo okrem iného na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) k zriadeniu Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych (senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, Poľsko).
9
Ustanovenie článku 26 zákona o Najvyššom súde, zmeneného prostredníctvom ustawa o zmianie ustawy ‑ Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019 (Dz. U. z roku 2020, položka 190), v odsekoch 2 a 3 uvádza:
„2. [Senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné] má právomoc rozhodovať o návrhoch alebo vyhláseniach týkajúcich sa vylúčenia sudcu alebo určenia súdu, na ktorom sa má uskutočniť konanie, vrátane rozhodovania o sťažnostiach založených na nedostatku nezávislosti súdu alebo sudcu. Súd konajúci vo veci bezodkladne postúpi návrh predsedovi [senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné], aby o ňom rozhodol v súlade s osobitnými predpismi. Podanie návrhu predsedovi [senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné] nemá za následok prerušenie prebiehajúceho konania.
3. O návrhu uvedenom v odseku 2 sa nerozhoduje, ak sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti.“
10
Podľa článku 47 ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. č. 43, položka 296), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“):
„1. Na prvom stupni súdneho konania veci prejednáva samosudca, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
…
3. Uznesenia mimo pojednávania vydáva samosudca.
…“
11
Podľa článku 48 Občianskeho súdneho poriadku:
„1. Sudca je na základe zákona vylúčený z rozhodovania:
(1)
vo veciach, v ktorých je účastníkom konania alebo v ktorých má s niektorým z účastníkov konania taký právny vzťah, že výsledok konania by mal vplyv na jeho práva alebo povinnosti;
…
(5)
vo veciach, v ktorých sa na súde nižšieho stupňa podieľal na prijatí napadnutého aktu, a tiež vo veciach týkajúcich sa platnosti aktu, ktorý tento sudca preskúmaval alebo ktorý bol vypracovaný za jeho účasti, ako aj vo veciach, v ktorých konal ako prokurator [prokurátor, Poľsko];
…“
12
Ustanovenie článku 49 tohto poriadku stanovuje:
„Bez ohľadu na dôvody uvedené v článku 48 súd na návrh sudcu alebo účastníka konania vylúči sudcu z rozhodovania, ak existuje okolnosť, ktorá môže vyvolať oprávnené pochybnosti o nestrannosti tohto sudcu v danej veci.“
13
Článok 50 uvedeného poriadku stanovuje:
„1. Účastníci konania podávajú návrh na vylúčenie sudcu písomne alebo ústnym vyhlásením urobeným na súde, na ktorom prebieha konanie v danej veci, pričom uvedú dôvody na vylúčenie.
2. Okrem toho účastník konania, ktorý sa zúčastnil na pojednávaní, musí preukázať, že okolnosť odôvodňujúca vylúčenie nastala až neskôr alebo že sa o nej dozvedel až neskôr.
3. Až dovtedy, kým sa nerozhodne o návrhu na vylúčenie sudcu:
(1)
sudca, ktorého sa tento návrh týka, môže naďalej vykonávať úkony v konaní;
(2)
nie je možné prijať žiadne rozhodnutie ani opatrenie, ktorým sa končí konanie.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14
V spore vo veci samej stoja proti sebe dvaja podnikatelia vo veci pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o poskytovaní služieb.
15
Táto zmluva predstavuje obchodnú transakciu v zmysle článku 2 bodu 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách ( Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1 ). Žalobca vo veci samej v rámci svojej žaloby najmä navrhuje, aby bol žalovaný vo veci samej zaviazaný zaplatiť mu náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré mu vznikli, ako to stanovuje článok 6 ods. 1 tejto smernice a článok 10 ods. 1 ustawa o przeciwdziałaniu nadmiernym opóźnieniom w transakcjach handlowych (zákon o predchádzaní nadmerným omeškaniam v obchodných transakciách) z 8. marca 2013 (Dz. U. z roku 2013, položka 403), ktorým sa preberá uvedená smernica.
16
Listom z 21. mája 2021 žalovaný vo veci samej podal návrh na vylúčenie sudkyne S. C., ktorej bola vec sama pridelená. Tvrdí, že táto sudkyňa nebola platne vymenovaná do funkcie sudcu. Uznesenie o jej vymenovaní totiž prijala KRS vo svojom novom zložení, ktorého súlad s Ústavou spochybnil Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd).
17
Sudkyňa S. C. uvádza, že neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by mohla vyvolať pochybnosti o jej nestrannosti, a preto nie je dôvod vylúčiť ju z preskúmania uvedenej veci.
18
Návrh na vylúčenie tejto sudkyne bol predložený Sąd Rejonowy Poznań – Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň-Staré Mesto, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania a ktorý o tomto návrhu rozhoduje ako samosudca.
19
V tejto súvislosti sa predkladajúci súd pýta na určité aspekty vymenovania uvedenej sudkyne. Konkrétne uvádza, že táto sudkyňa bola vymenovaná prezidentom Poľskej republiky ako sudkyňa pridelená na Sąd Rejonowy Poznań – Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň-Staré Mesto) na návrh KRS v jej novom zložení.
20
V tejto súvislosti predkladajúci súd spresňuje, že na toto miesto boli podané tri prihlášky vrátane prihlášky S. C., hlavnej asistentky sudcu na Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň, Poľsko) od roku 2016. Spresňuje, že kolégium Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň) a zhromaždenie zástupcov sudcov okresných súdov v obvode Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň) vydali 21. a 24. septembra 2018 kladné stanovisko ku kandidatúre S. C.
21
Uznesením č. 611/2018 zo 4. decembra 2018 KRS spomedzi troch predložených kandidatúr vybrala S. C. a navrhla prezidentovi Poľskej republiky jej vymenovanie na toto miesto sudcu. Dvaja zostávajúci kandidáti nepodali proti tomuto uzneseniu odvolanie podľa článku 44 ods. 1 zákona o KRS. Dňa 14. marca 2019 prezident Poľskej republiky rozhodol vymenovať S. C. do uvedenej funkcie sudkyne.
22
V tomto kontexte má vnútroštátny súd pochybnosti na jednej strane o zlučiteľnosti postupu vymenovania sudkyne S. C. s právom Únie, najmä vzhľadom na zloženie a úlohu KRS v tomto konaní, ako aj na neexistenciu účinného opravného prostriedku účastníkov uvedeného konania proti tomuto vymenovaniu. Jeho pochybnosti v tejto súvislosti vyplývajú na druhej strane z judikatúry Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko), podľa ktorej je neprípustný návrh na vylúčenie sudcu založený na nezrovnalostiach, ku ktorým došlo pri jeho vymenovaní, ako aj z ustanovení vnútroštátneho práva, podľa ktorých preskúmanie zákonnosti vymenovania sudcu patrí do výlučnej právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné. V tejto súvislosti tiež odkazuje na judikatúru Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktorá vyplýva z rozsudku tohto súdu zo 14. júla 2021 vo veci P 7/20, v ktorom tento súd rozhodol, že článok 4 ods. 3 druhá veta ZEÚ v spojení s článkom 279 ZFEÚ je nezlučiteľný s poľským právnym poriadkom, keďže tieto ustanovenia umožňujú Súdnemu dvoru uložiť Poľskej republike „povinnosti ultra vires “ prostredníctvom predbežných opatrení týkajúcich sa organizácie a právomoci poľských súdov, ako aj konania, ktoré sa na nich uplatňuje.
23
V tejto súvislosti vnútroštátny súd po prvé uvádza, že KRS predstavuje podľa Ústavy základný orgán pre samosprávu súdnej moci, ktorý je poverený zabezpečením nezávislosti sudcov a súdov. Zloženie a fungovanie tohto orgánu by preto mali spĺňať požiadavky stanovené Ústavou, aby sa zabezpečilo, že návrhy na vymenovanie do funkcie sudcu, ktoré uvedený orgán adresuje prezidentovi republiky, pochádzajú od nezávislého a sudcovský zbor zastupujúceho orgánu. Tento súd však spresňuje, že KRS vo svojom novom zložení vyplývajúcom zo zákona o KRS bola zriadená v rozpore so základnými ústavnými zásadami poľského práva, ako aj s hodnotami právneho štátu zakotvenými v práve Únie. Konkrétne, keďže pätnásť členov KRS, ktorí majú postavenie sudcov, bolo zvolených Dolnou komorou parlamentu, a nie samotnými sudcami, viedlo to k strate samosprávy súdnej moci a k zjavnej závislosti tohto orgánu od zákonodarnej a výkonnej moci. Predkladajúci súd zdôrazňuje, že takéto konštatovania výslovne potvrdil Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd), Európsky súd pre ľudské práva, ako aj samotný Súdny dvor, pričom všetci uviedli, že KRS vo svojom novom zložení nespĺňa záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadované najmä právom Únie.
24
Po druhé predkladajúci súd uvádza, že preskúmanie odvolaní podaných proti uzneseniam KRS týkajúcim sa návrhov na vymenovanie na miesto sudcu je zverené senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý sa skladá výlučne z osôb určených v nadväznosti na postup vymenovania, ktorý vedie KRS vo svojom novom zložení. Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že tento senát poskytuje záruky nezávislosti vyžadované od „súdu zriadeného zákonom“. V prípade neexistencie akejkoľvek inej skutočnej možnosti spochybniť zákonnosť tohto postupu by však neexistencia účinného prostriedku nápravy mohla systematicky vyvolávať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť sudcov vymenovaných v rámci uvedeného procesu.
25
Za týchto okolností Sąd Rejonowy Poznań – Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň-Staré Mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa článok 2 a článok 19 ods. 1 ZEÚ a článok 6 ods. 1 až 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že súdom zriadeným zákonom v zmysle práva Únie nie je súd, v ktorého rozhodovacom zložení zasadá osoba vymenovaná do funkcie sudcu tohto súdu v rámci postupu, v ktorom:
a)
výber osoby navrhnutej prezidentovi Poľskej republiky na vymenovanie do funkcie sudcu uskutočnila súčasná [KRS] zvolená v rozpore s poľskými ústavnými a zákonnými predpismi, ktorá nie je nezávislým orgánom a jej členmi nie sú zástupcovia sudcovskej obce vymenovaní nezávisle od výkonnej a zákonodarnej moci, takže nedošlo k účinnému podaniu návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu podľa vnútroštátneho práva;
b)
účastníci výberového konania nemali právo podať opravný prostriedok na [súd] v zmysle článku 2 a článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 6 ods. 1 až 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty]?
2.
Majú sa článok 2 a článok 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty [vykladať] v tom zmysle, že v situácii, keď v rozhodovacom zložení súdu zasadá osoba vymenovaná za podmienok opísaných v [prvej otázke]:
a)
tieto ustanovenia bránia uplatneniu ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré zverujú preskúmanie zákonnosti vymenovania tejto osoby do funkcie sudcu do výlučnej právomoci [senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné] zloženého výlučne z osôb vymenovaných do funkcie sudcu za podmienok opísaných v [prvej otázke] a ktoré zároveň nariaďujú nezaoberať sa námietkami týkajúcimi sa vymenovania do funkcie sudcu, s ohľadom na inštitucionálny a systémový kontext;
b)
v záujme zabezpečenia potrebného účinku práva Únie vyžadujú, aby sa ustanovenia vnútroštátneho práva vykladali tak, aby umožnili súdu aj z úradnej moci vylúčiť takúto osobu z rozhodovania vo veci na základe – analogicky uplatnených – predpisov o vylúčení sudcu nespôsobilého na rozhodovanie [ iudex inhabilis ];
c)
vyžadujú, aby vnútroštátny súd na účely uplatnenia práva Únie a zabezpečenia jeho potrebného účinku nezohľadnil rozhodnutie vnútroštátneho ústavného súdu v rozsahu, v akom sa týmto rozhodnutím konštatuje, že rozhodnutie o návrhu na vylúčenie sudcu z dôvodu uplatňovanej vady vymenovania sudcu, ktoré nespĺňalo požiadavky Európskej únie týkajúce sa existencie nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty], je nezlučiteľné s vnútroštátnym právom;
d)
vyžadujú, aby vnútroštátny súd na účely uplatnenia práva Únie a zabezpečenia jeho potrebného účinku nezohľadnil rozhodnutie vnútroštátneho ústavného súdu, pokiaľ toto rozhodnutie bráni vykonaniu uznesenia Súdneho dvora… vo veci predbežných opatrení, ktorým sa nariaďuje pozastavenie uplatňovania vnútroštátnych ustanovení, ktoré bránia vnútroštátnym súdom v preskúmaní splnenia požiadaviek práva Únie týkajúcich sa nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty]?“
Konanie na Súdnom dvore
26
Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 23. marca 2022 a 11. januára 2024 bolo konanie prerušené až do konečného rozhodnutia v spojených veciach C‑181/21 a C‑269/21 a následne pokračovalo.
O právomoci Súdneho dvora
27
Prokuratura Okręgowa w Poznaniu (Krajská prokuratúra Poznaň, Poľsko) tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to v podstate z dôvodu, že položené otázky sa týkajú organizácie súdnictva, čo je oblasť, ktorá nepatrí do právomoci Únie.
28
V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci samozrejme organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, nič to nemení na skutočnosti, že pri výkone tejto právomoci musia členské štáty dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a že to tak môže byť, najmä pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí o vymenovaní sudcov, a prípadne pravidlá týkajúce sa súdneho preskúmania, uplatniteľné v kontexte takýchto postupov vymenovania [rozsudky zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 75 , ako aj citovaná judikatúra; z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19 , EU:C:2022:201 , bod 56 , ako aj zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 42 ].
29
Napokon argumentácia, ktorú takto uvádza Krajská prokuratúra Poznaň, v skutočnosti súvisí so samotnou pôsobnosťou ustanovení práva Únie uvedených v položených otázkach, a teda s výkladom týchto ustanovení. Takýto výklad však zjavne patrí do právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 76 , ako aj citovanú judikatúru].
30
Súdny dvor má preto právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
O prípustnosti
31
Krajská prokuratúra Poznaň v prvom rade tvrdí, že položené otázky sú hypotetické, keďže predkladajúci súd neuvádza žiadnu osobitnú okolnosť, ktorá by mohla naznačovať, že sudkyňa S. C. neposkytuje záruku nezávislosti alebo že bola vymenovaná nezákonne.
32
V tejto súvislosti treba poznamenať, že cieľom týchto otázok je na jednej strane umožniť vnútroštátnemu súdu posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá upravuje vymenovanie sudcov, konkrétne tejto sudkyne, najmä s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty. Na druhej strane uvedené otázky smerujú k určeniu, či tieto ustanovenia bránia právnej úprave členského štátu a judikatúre jeho Ústavného súdu, ktorá priznáva výlučnú právomoc preskúmať zákonnosť vymenovania sudcu v rámci konania o vylúčení na základe podmienok, za ktorých bol tento sudca vymenovaný, orgánu, ktorý podobne ako senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné nespĺňa požiadavky článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.
33
Treba však konštatovať, že tvrdenia Krajskej prokuratúry Poznaň týkajúce sa záruk nezávislosti, ktoré poskytuje sudkyňa S. C., sa v podstate týkajú rozsahu, a teda výkladu ustanovení práva Únie, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, ako aj účinkov, ktoré môžu vyplývať z týchto ustanovení. Takéto tvrdenia, ktoré sa týkajú podstaty položených otázok, nemôžu zo svojej samotnej povahy viesť k ich neprípustnosti [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 90 a citovaná judikatúra].
34
Uvedené otázky teda nemožno považovať za hypotetické.
35
V druhom rade Krajská prokuratúra Poznaň tvrdí, že predkladajúci súd nedodržal povinnosť stanovenú v článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, týkajúcu sa uvedenia dôvodov, pre ktoré sa pýta na výklad dotknutých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktorú vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej.
36
V tejto súvislosti treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje všetky informácie požadované týmto článkom 94 písm. c), najmä obsah vnútroštátnych ustanovení, o ktoré ide vo veci samej, dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, aby položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu ustanovení práva Únie uvedených v položených otázkach, ako aj súvislosť, ktorú tento súd stanovil medzi týmito ustanoveniami práva Únie a týmito vnútroštátnymi ustanoveniami, takže Súdny dvor má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie o týchto otázkach.
37
Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.
O prejudiciálnych otázkach
Úvodné pripomienky
38
Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že položené otázky sa v podstate týkajú výkladu zásady nezávislosti a nestrannosti súdov, ktorá vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, a na druhej strane z neho vyplýva, že – ako je uvedené v bode 15 tohto rozsudku – vec, v ktorej bol podaný návrh na vylúčenie, o ktorý ide vo veci samej, sa týka najmä poľskej právnej úpravy preberajúcej smernicu 2011/7. Spor vo veci samej preto patrí nielen do pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ale aj do pôsobnosti článku 47 Charty.
39
Za týchto podmienok treba položené otázky preskúmať len z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty bez toho, aby bolo potrebné vykladať aj článok 6 ods. 1 až 3 ZEÚ, keďže vnútroštátny súd neuviedol dôvody, pre ktoré sa pýta Súdneho dvora na výklad tohto posledného uvedeného ustanovenia.
O druhej otázke
40
Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa predkladajúci súd v podstate pýta, či sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu a judikatúre jeho Ústavného súdu, podľa ktorej v rámci konania o vylúčení založeného na podmienkach vymenovania sudcu, ktorého sa toto konanie týka, preskúmanie návrhu na vylúčenie patrí do výlučnej právomoci takého orgánu, akým je senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, a je vylúčené akékoľvek preskúmanie zákonnosti vymenovania tohto sudcu týmto orgánom; ako aj v prípade kladnej odpovede, či je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o tomto návrhu na vylúčenie, na účely zachovania potrebného účinku týchto ustanovení povinný analogicky uplatniť vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa automatického vylúčenia sudcu nespôsobilého na rozhodovanie.
41
Na úvod treba zdôrazniť, že – ako je v podstate pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku – hoci organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie vnútroštátnych súdov vrátane spôsobov preskúmania zákonnosti vymenovania sudcov, patrí do právomoci týchto štátov, tieto štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.
42
V tejto súvislosti zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných členským štátom a bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a teraz je potvrdená v článku 47 Charty [rozsudky z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 219 , ako aj citovaná judikatúra; z 11. mája 2023, Inspecžia Judiciară, C‑817/21 , EU:C:2023:391 , bod 40 , a z 8. mája 2024, AsociažiaForumul Judecătorilor din România (Združenia sudcov a prokurátorov), C‑53/23 , EU:C:2024:388 , bod 35 ].
43
Navyše v rozsahu, v akom Charta stanovuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú koherenciu medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP, a to bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý podáva v prejednávanej veci, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nie je v rozpore s úrovňou zaručenou článkom 6 ods. 1 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 46 , ako aj citovanú judikatúru; z 1. augusta 2025, Dimnev, C‑404/24 , EU:C:2025:595 , bod 44 , a zo 4. septembra 2025, AW T, C‑225/22 , EU:C:2025:649 , bod 46 ).
44
Na základe toho treba pripomenúť, že každý členský štát má podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré v zmysle práva Únie ako „súdne orgány“ môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu tohto práva, a z tohto dôvodu patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany, vrátane požiadavky nezávislosti [rozsudky z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 47 , ako aj citovaná judikatúra; zo 4. septembra 2025, AW T, C‑225/22 , EU:C:2025:649 , bod 47 , a z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 107 ].
45
V prejednávanej veci je vnútroštátny súd poverený preskúmaním návrhu na vylúčenie sudcu z dôvodu, že tento sudca nebol platne vymenovaný. Ustanovenia poľského práva, ako ich vykladá Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), však stanovujú, že preskúmanie zákonnosti vymenovania dotknutej osoby do funkcie sudcu patrí do výlučnej právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, takže podľa tohto práva a judikatúry tohto poľského ústavného súdu neprináleží predkladajúcemu súdu, aby sám vykonal takéto preskúmanie, a tento súd musí toto posúdenie postúpiť tomuto senátu. Okrem toho táto výlučná právomoc zostáva obmedzená, keďže v súlade s článkom 26 ods. 3 zákona o Najvyššom súde uvedený senát o návrhu podanom podľa odseku 2 tohto článku 26 nerozhoduje, ak sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu.
46
V tejto súvislosti po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor v bodoch 201 a 386 rozsudku z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( C‑204/21 , EU:C:2023:442 ), v podstate rozhodol, že Poľská republika tým, že prijala a ponechala v platnosti vnútroštátne pravidlá, ktoré pod hrozbou disciplinárnych sankcií zakazujú vnútroštátnym súdom overiť, či ony samotné alebo ich sudcovia alebo iní sudcovia alebo súdy spĺňajú požiadavky vyplývajúce z práva Únie, týkajúce sa nezávislosti, nestrannosti a predchádzajúceho ustanovenia dotknutých súdov a sudcov zákonom, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zo zásady prednosti práva Únie.
47
Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, totiž Súdny dvor vyhovel prvej a druhej výhrade vznesenej Európskou komisiou, ktoré sa týkali najmä zlučiteľnosti s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a s článkom 47 Charty ustanovenia článku 42a ods. 1 a 2 ustawa – Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001 (Dz. U. č. 98, položka 1070), ktorý zakazuje každému vnútroštátnemu súdu preskúmať dodržanie požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie týkajúcich sa záruky „nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom“, ako aj z článku 107 ods. 1 bodov 2 a 3 tohto zákona, ktoré umožňujú kvalifikovať takéto preskúmanie ako disciplinárne previnenie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2025, AW T, C‑225/22 , EU:C:2025:649 , bod 60 ).
48
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor dospel k tomuto záveru po tom, čo zdôraznil najmä to, že článok 26 ods. 3 zákona o Najvyššom súde vylučuje, aby senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné mohol po tom, čo mu iný súd postúpi návrh na vylúčenie sudcu, preskúmať tento návrh v prípade, ak sa týka určenia a posúdenia zákonnosti vymenovania sudcu alebo jeho legitimity na plnenie úloh v oblasti výkonu spravodlivosti [rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 198 ].
49
Tento záver bol čiastočne odôvodnený aj okolnosťou, že vnútroštátne pravidlá uvedené v bode 46 tohto rozsudku boli z dôvodu zákazov a disciplinárnych previnení, ktoré upravujú vo vzťahu k sudcom Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a sudcom všetkých všeobecných a správnych súdov, spôsobilé zabrániť im, aby určovali alebo posudzovali niektoré skutočnosti, čo im za určitých okolností prináleží podľa práva Únie so zreteľom na požiadavky vyplývajúce z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty, ktoré sa týkajú záruky „nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 285 ].
50
Z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ totiž vyplýva, že členské štáty sú povinné zabezpečiť existenciu účinného súdneho preskúmania umožňujúceho prípadne overiť zákonnosť postupu vymenovania sudcov. Táto povinnosť vyplýva zo samotnej požiadavky „súdu zriadeného zákonom“, ktorá predpokladá, že postup vymenovania sudcov podlieha zárukám, ktoré sú spôsobilé zabrániť akémukoľvek zásahu do ich nezávislosti a nestrannosti. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ tak vyžaduje, aby vnútroštátny súd mohol za určitých okolností overiť, či nezrovnalosť v postupe vymenovania sudcu mohla viesť k porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy pred nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom v zmysle tohto ustanovenia a článku 47 Charty [rozsudky zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , body 130 a 131 , 152 až 154 a 159 , ako aj z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 131 ].
51
Okrem toho článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou, pokiaľ ide o nezávislosť charakteristickú pre súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie. Z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojich právomocí poverené uplatňovaním práva Únie, sú povinné zabezpečiť plný účinok požiadaviek tohto práva, a teda aj tohto článku 19 ods. 1 druhého pododseku, a to tak, že v prípade potreby ponechajú neuplatnené akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je s týmto ustanovením v rozpore [pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 146 , ako aj z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19 , EU:C:2021:1034 , bod 253 , ako aj citovanú judikatúru].
52
Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, je ako orgán členského štátu povinný neuplatniť v prejednávanom spore vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom [rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 61 , ako aj zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 158 a citovaná judikatúra].
53
V prípade preukázaného porušenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ tak zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojich právomocí poverené uplatňovať právo Únie, ponechali z vlastnej iniciatívy neuplatnené ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore požiadavkami vyplývajúcimi z tohto článku 19 ods. 1 druhého pododseku, bez ohľadu na to, či je tvorcom týchto ustanovení zákonodarný orgán alebo Ústavný súd, pričom nemusia podať návrh alebo čakať na to, aby boli uvedené ustanovenia najprv zrušené zo strany zákonodarného orgánu alebo prostredníctvom akéhokoľvek iného ústavného postupu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2021, Asociația Forumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , body 247 a 251 , ako aj z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 53 a citovanú judikatúru].
54
Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, musí v prípade potreby odmietnuť posúdenie vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa, aj keď ide o Ústavný súd, ak sa v súvislosti s výkladom, ktorý podal Súdny dvor, domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom Únie, a v prípade potreby neuplatní vnútroštátny predpis, ktorý mu ukladá povinnosť rešpektovať rozhodnutia tohto súdu vyššieho stupňa. Toto riešenie sa uplatní aj v prípade, že všeobecný súd je na základe vnútroštátneho procesného predpisu viazaný rozhodnutím vnútroštátneho ústavného súdu, o ktorom sa domnieva, že je v rozpore s právom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , body 75 a 76 ].
55
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 196 ), rozhodol, že Poľská republika si v súvislosti s výkladom Ústavy, ktorý podal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) vo svojom náleze zo 14. júla 2021, citovanom v bode 22 tohto rozsudku, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zásad autonómie, prednosti, efektivity a jednotného uplatňovania práva Únie.
56
Z toho vyplýva, že poľský súd je povinný neuplatniť posúdenia vyplývajúce z nálezu Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) zo 14. júla 2021 v rozsahu, v akom potvrdzuje zákaz pre každý vnútroštátny súd overiť, či iný orgán spĺňa požiadavky vyplývajúce z práva Únie, pokiaľ ide o záruku nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom.
57
V prejednávanej veci vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 41 až 56 tohto rozsudku v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej predkladajúcemu súdu bol predložený na preskúmanie návrh na vylúčenie sudcu založený na podmienkach jeho vymenovania, predkladajúcemu súdu prináleží neuplatniť poľskú právnu úpravu, ako ju vykladá najmä Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd), ktorý mu zakazuje preskúmať zákonnosť tohto vymenovania a zaväzuje ho postúpiť toto preskúmanie senátu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, aby tento sám vykonal uvedené preskúmanie a prípadne z toho vyvodil dôsledky tým, že rozhodne o vylúčení dotknutého sudcu.
58
Treba však poznamenať, že zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a najmä z pripomienok uvedených na pojednávaní vyplýva, že nezákonné vymenovania na miesta sudcu majú v Poľsku systémovú povahu. Viac ako 3000 sudcov, teda približne 30 % sudcov tohto členského štátu, totiž bolo vymenovaných na návrh KRS v jej novom zložení bez toho, aby uchádzači vylúčení z postupov vymenovania mali k dispozícii účinný opravný prostriedok proti návrhom KRS. Okrem toho mnohé aspekty tejto reformy už boli vo viacerých rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva a samotného Súdneho dvora vyhlásené za nespĺňajúce požiadavky vyplývajúce z článku 6 ods. 1 EDĽP a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.
59
V tejto súvislosti, ako je v podstate uvedené v bode 44 tohto rozsudku, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá každému členskému štátu povinnosť zaviesť a udržiavať súdny systém spôsobilý zabezpečiť, aby orgány patriace do tohto systému, ktoré majú právomoc rozhodovať o žalobách v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany, vrátane požiadavky nezávislosti.
60
Vzhľadom na systémovú povahu neregulárnych vymenovaní však individuálne posúdenie dodržania požiadavky „súdu zriadeného zákonom“ v rámci konaní o vylúčení založených na podmienkach vymenovania dotknutých sudcov v zásade nemôže stačiť na zabezpečenie úplného dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, aby veci, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, preskúmavali nezávislé súdy.
61
Platí to o to viac, že existencia systémových alebo všeobecných zásahov do nezávislosti vnútroštátneho súdnictva vyplývajúcich z takéhoto protiprávneho vymenovania môže tiež ohroziť riadne fungovanie prejudiciálneho konania, ktoré predstavuje podstatnú zložku systému zavedeného Zmluvami s cieľom umožniť vnútroštátnym súdom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie (rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing, C‑600/23 , EU:C:2025:617 , bod 77 a citovaná judikatúra), čím takéto zásahy vážne ohrozujú jednotnosť, koherentnosť a plný účinok tohto práva.
62
Okrem toho treba tiež poznamenať, že Európsky súd pre ľudské práva, ktorý rozhodoval v súlade s postupom pilotného rozsudku vo svojom rozsudku z 23. novembra 2023, Wałęsa v. Poľsko (CE:ECHR:2023:1123JUD005084921), v podstate rozhodol, že zistené vzájomne prepojené systémové problémy si vyžadujú od poľského štátu legislatívne a iné vhodné opatrenia na riešenie problémov nezávislosti súdnictva súvisiacich s reformami v tomto štáte.
63
S cieľom obnoviť jednak dôveru verejnosti v súdny systém a zabezpečiť dodržiavanie zásady deľby moci a jednak zaručiť kontinuitu a účinnosť fungovania súdnictva, vrátane účinnosti mechanizmu prejudiciálneho konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ, preto prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku na základe článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, aby stanovil normatívny rámec, ktorý vzhľadom na povahu a závažnosť nezrovnalostí, ku ktorým došlo počas postupu vymenovania sudcov, umožní posúdiť možnosti osôb, ktoré boli protiprávne vymenované na miesta sudcu, pokračovať vo výkone svojich funkcií.
64
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ však neukladá členským štátom jednotný model na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany ani na obnovenie dôvery v súdny systém, ktorú verejnosť stratila z dôvodu systémových nezrovnalostí pri vymenúvaní na miesta sudcu.
65
Členské štáty tak disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o konkrétny obsah normatívneho rámca vytvoreného na tento účel, avšak za predpokladu, že tento rámec prostredníctvom objektívnych kritérií zabezpečí, aby len osoby, ktoré boli protiprávne vymenované a ktoré poskytujú dostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti, mohli naďalej vykonávať svoje funkcie.
66
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 47 Charty, ako aj zásada prednosti práva Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu a judikatúre jeho Ústavného súdu vykladajúcej túto právnu úpravu, ktoré priznávajú orgánu výlučnú právomoc rozhodovať o návrhu na vylúčenie sudcu na základe podmienok jeho vymenovania, pričom tomuto orgánu odnímajú možnosť preskúmať takýto návrh, ak spochybňuje zákonnosť postupu vymenovania tohto sudcu. Vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o takomto návrhu na vylúčenie, prináleží, aby neuplatnil túto právnu úpravu, ako ju vykladá táto judikatúra, a sám preskúmal zákonnosť vymenovania uvedeného sudcu, najmä tým, že overí, či tento sudca spĺňa požiadavku „súdu zriadeného zákonom“, a prípadne vyhlási vylúčenie tohto sudcu, ak prípadné nezrovnalosti, ktorými je toto vymenovanie poznačené, zahŕňajú porušenie tejto požiadavky.
O prvej otázke
67
Svojou prvou otázkou sa predkladajúci súd v podstate pýta, či sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa za „nezávislý a nestranný súd“ kvalifikovalo rozhodovacie zloženie, v ktorom zasadá samosudca, ktorý bol vymenovaný do svojej funkcie na základe postupu vymenovania charakterizovaného skutočnosťou, že po prvé jeho kandidatúru odporučil orgán, ktorý nie je nezávislý, a po druhé ostatní účastníci tohto postupu vymenovania nemali právo na účinný súdny prostriedok nápravy s cieľom napadnúť zákonnosť vymenovania tohto sudcu.
68
V tejto súvislosti, ako bolo pripomenuté v bode 42 tohto rozsudku, zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vyplývajúcu z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, ktorá bola zakotvená najmä v článku 6 ods. 1 EDĽP a teraz je potvrdená v článku 47 druhom odseku Charty.
69
Záruky prístupu k nezávislému a nestrannému súdu vopred zriadenému zákonom, a najmä záruky, ktoré vymedzujú tento pojem, ako aj zloženie tohto súdu, predstavujú základný kameň práva na spravodlivý proces. Overenie toho, či je súd z hľadiska svojho zloženia takýmto súdom, pokiaľ v tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti, je nevyhnutné vzhľadom na dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 58 , ako aj citovanú judikatúru; z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 113 , a z 8. mája 2024AsociažiaForumul Judecătorilor din România (Združenia sudcov a prokurátorov), C‑53/23 , EU:C:2024:388 , bod 55 ].
70
Podľa ustálenej judikatúry záruky nezávislosti a nestrannosti takto vyžadované podľa práva Únie predpokladajú existenciu pravidiel upravujúcich najmä zloženie dotknutého orgánu, vymenovanie, funkčné obdobie, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci o neovplyvniteľnosti tohto orgánu vonkajšími faktormi a jeho neutralite vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudky zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 109 ; z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 93 a citovaná judikatúra, ako aj z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 263 ].
71
V tejto súvislosti je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich sudcovskej funkcie musia predovšetkým umožniť vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tým vylúčiť absenciu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci [rozsudky zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 110 ; z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21 , EU:C:2023:442 , bod 94 a citovaná judikatúra, ako aj z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 264 ].
72
V tejto súvislosti Súdny dvor s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodol, že hoci právo na „súd zriadený zákonom“ predstavuje samostatné právo, toto právo má veľmi úzke väzby so zárukami „nezávislosti“ a „nestrannosti“. V súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, musí byť zaručená najmä nezávislosť súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , body 124 a 127 , ako aj citovanú judikatúru; z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , body 117 a 118 , ako aj citovanú judikatúru, a z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii), C‑718/21 , EU:C:2023:1015 , bod 47 ].
73
Navyše cieľom požiadavky „súdu zriadeného zákonom“ v zmysle práva Únie je zabrániť tomu, aby bola organizácia súdneho systému ponechaná na voľnú úvahu výkonnej moci, a zabezpečiť, aby sa táto oblasť spravovala zákonom prijatým zákonodarnou mocou spôsobom, ktorý je v súlade s normami vymedzujúcimi výkon jej právomoci. Tento pojem odráža najmä zásadu právneho štátu a týka sa nielen právneho základu samotnej existencie súdu, ale aj rozhodovacieho zloženia v každej veci, ako aj každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci, čo zahŕňa najmä ustanovenia týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti členov príslušného súdu [rozsudky z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II , EU:C:2020:232 , bod 73 , ako aj citovaná judikatúra; zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 129 , a z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 265 ].
74
Je teda nevyhnutné, aby hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie rozhodnutí o vymenovaní sudcov, boli také, aby u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemohli po vymenovaní dotknutých osôb vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu vo vzťahu k jednotlivým záujmom, o ktorých rozhodujú. Na tento účel je dôležité najmä to, aby boli uvedené podmienky a postupy navrhnuté tak, aby spĺňali požiadavky pripomenuté v predchádzajúcom bode tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 97 a citovanú judikatúru).
75
Pokiaľ ide konkrétne o postup vymenovania sudcov, Súdny dvor s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tiež rozhodol, že so zreteľom na vážne dôsledky, ktoré má uvedený proces na riadne fungovanie a legitimitu súdnej moci v demokratickom štáte, ktorý sa riadi vládou práva, takýto proces nevyhnutne predstavuje prvok vlastný pojmu „súd zriadený zákonom“ v zmysle článku 47 druhého odseku Charty. Nezávislosť súdu v zmysle tohto ustanovenia sa teda meria najmä spôsobom, akým boli jeho členovia vymenovaní [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 57 a citovanú judikatúru; z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 120 a citovanú judikatúru, ako aj z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii), C‑718/21 , EU:C:2023:1015 , bod 60 ].
76
Je pravda, že akékoľvek pochybenie, ku ktorému môže dôjsť v priebehu postupu vymenovania sudcu, nemôže spochybniť nezávislosť a nestrannosť tohto sudcu, a teda ani postavenie rozhodovacieho zloženia, v ktorom sudca zasadá, ako „nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ v zmysle práva Únie [rozsudky z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 123 , a z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 267 ].
77
Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že nezrovnalosť, ku ktorej došlo v postupe vymenovania sudcu alebo viacerých sudcov v rámci dotknutého súdneho systému, môže spôsobiť porušenie požiadavky „súdu zriadeného zákonom“, najmä ak má táto nezrovnalosť takú povahu a závažnosť, že vytvára skutočné riziko, že iné zložky verejnej moci, najmä výkonná moc, môžu uplatniť nenáležitú diskrečnú právomoc ohrozujúcu integritu výsledku, ku ktorému vedie proces vymenovania, a vyvoláva tak u osôb podliehajúcich súdnej právomoci oprávnené pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti dotknutého sudcu alebo sudcov. Platí to v prípade, keď ide o uplatňovanie základných pravidiel, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vytvárania a fungovania tohto súdneho systému [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 130 , ako aj z 29. júla 2024, Valančius, C‑119/23 , EU:C:2024:653 , bod 52 a citovanú judikatúru].
78
Konštatovanie týkajúce sa existencie porušenia požiadavky na „súd zriadený zákonom“ a dôsledkov takéhoto porušenia podlieha celkovému posúdeniu viacerých skutočností, ktoré posudzované ako celok prispievajú ku vzniku oprávnených pochybností u osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť sudcov [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 74 , ako aj citovaná judikatúra, a z 18. decembra 2025, Komisia/Poľsko (Preskúmanie judikatúry Súdneho dvora ultra vires – prednosť práva Únie), C‑448/23 , EU:C:2025:975 , bod 269 ].
79
V prejednávanej veci teda vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 57 tohto rozsudku prináleží v konečnom dôsledku vnútroštátnemu súdu, aby sa s prihliadnutím na všetky zásady pripomenuté v bodoch 68 až 75 tohto rozsudku a po vykonaní posúdení vyžadovaných na tento účel vyjadril k otázke, či všetky podmienky, za ktorých došlo k vymenovaniu sudkyne S. C., a najmä prípadné nezrovnalosti, ku ktorým došlo v rámci postupu jej vymenovania, môžu viesť k záveru, že túto sudkyňu nemožno považovať za „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“ v zmysle práva Únie.
80
Článok 267 ZFEÚ totiž neumožňuje Súdnemu dvoru uplatniť právne normy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie. V súlade s ustálenou judikatúrou však Súdny dvor môže v rámci súdnej spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ na základe skutočností uvedených v spise, ktorý má k dispozícii, poskytnúť vnútroštátnemu súdu výklad práva Únie, ktorý by mu mohol byť užitočný pri posudzovaní účinkov určitého ustanovenia práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 132 a 133 , ako aj citovanú judikatúru].
81
Pokiaľ ide o skutočnosti, o ktoré ide vo veci samej, a konkrétnejšie v prvom rade o skutočnosť, že kandidatúru sudkyne S. C. odporučila KRS vo svojom novom zložení, treba uviesť, ako vyplýva z bodu 23 tohto rozsudku, že KRS podľa ústavy predstavuje základný orgán samosprávy súdnej moci, ktorý je poverený zabezpečením nezávislosti sudcov a súdov.
82
Pokiaľ však ide o KRS v jej novom zložení, Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že prebiehajúci mandát niektorých členov, ktorí dovtedy tvorili KRS, v trvaní štyroch rokov, stanovený v článku 187 ods. 3 Ústavy, bol skrátený a skutočnosť, že v nadväznosti na zmeny zákona o Štátnej súdnej rade, ktoré viedli k prijatiu zákona o KRS, pätnásť členov KRS, ktorí mali postavenie sudcu a boli predtým zvolení svojimi sudcovskými kolegami, bolo určených zložkou poľskej zákonodarnej moci, čo viedlo k tomu, že 23 z 25 členov, z ktorých sa skladá KRS v tomto novom zložení, bolo určených poľskou výkonnou a zákonodarnou mocou alebo sú ich členmi, mohli vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o nezávislosť KRS a jej úlohu na postupe menovania, ktorý mal viesť k uvedeným vymenovaniam na pozície sudcu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19 , EU:C:2021:596 , body 104 , 105 a 108 , ako aj zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , body 146 a 150 ].
83
Z judikatúry Súdneho dvora však tiež vyplýva, že skutočnosť, že KRS vo svojom novom zložení neposkytuje dostatočné záruky nezávislosti na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností o zákonnosti postupov vymenovania sudcov, v ktorých koná, sama osebe nestačí na vyvodenie záveru o porušení požiadaviek vyplývajúcich z článku 19 ods. 1, druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 75 , ako aj citovanú judikatúru].
84
V druhom rade, pokiaľ ide o neexistenciu práva účastníkov dotknutého postupu vymenovania na účinný súdny prostriedok nápravy, keďže ich odvolanie je možné podať len na senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý je sám zložený zo sudcov vymenovaných na návrh KRS v jej novom zložení, treba pripomenúť, že v bode 77 rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), Súdny dvor v rámci posúdenia, či senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné má postavenie „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, rozhodol, že tak systémové prvky, ako aj okolnosti, ktoré charakterizovali vymenovanie sudcov pôvodne vymenovaných do tohto senátu v rámci tohto orgánu, majú za následok, že tento senát nemá postavenie „nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2025, AW T, C‑225/22 , EU:C:2025:649 , body 49 a 50 ).
85
Okrem toho v nadväznosti na tento rozsudok Súdny dvor vo viacerých uzneseniach na základe tých istých dôvodov konštatoval neprípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania podaných senátom pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, ktorý sa skladá, úplne alebo čiastočne, z členov vymenovaných za rovnakých podmienok, o aké išlo vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok [uznesenia z 9. apríla 2024, T. (Audiovizuálne programy pre deti), C‑22/22 , EU:C:2024:313 ; z 15. mája 2024, Rzecznik Finansowy, C‑390/23 , EU:C:2024:419 ; z 29. mája 2024, Prokurator Generalny (Mimoriadny opravný prostriedok v poľskom práve II), C‑43/22 , EU:C:2024:459 ; z 29. mája 2024, Rzecznik Praw Obywatelskich (Poľská mimoriadna žaloba), C‑720/21 , EU:C:2024:489 , a z 21. júna 2024, Kancelaria B., C‑810/23 , EU:C:2024:543 ].
86
V prejednávanej veci, ako vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, v čase vymenovania sudkyne S. C., počas ktorého bolo možné podať odvolanie na senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, boli všetci sudcovia zasadajúci v tomto senáte vymenovaní za okolností, ktoré Súdny dvor preskúmal v rozsudku z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) ( C‑718/21 , EU:C:2023:1015 ), a ktoré viedli ku konštatovaniu pripomenutému v bode 84 tohto rozsudku, podľa ktorého uvedený senát nemá postavenie „nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“.
87
S výhradou posúdení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu súdu, teda odvolanie, ktoré možno podať na senát pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné, nemožno považovať za účinné, keďže bolo podané na súd, ktorého členovia nespĺňali požiadavku „súdu zriadeného zákonom“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty.
88
Pokiaľ ide o otázku, či neexistencia práva účastníkov dotknutého postupu vymenovania na účinný súdny prostriedok nápravy sama osebe postačuje na konštatovanie, že dotknutý súd nie je „zriadený zákonom“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty, Súdny dvor nepochybne rozhodol, že prípadná neexistencia možnosti podať súdny prostriedok nápravy v súvislosti s postupom vymenovania na miesta sudcov vnútroštátneho najvyššieho súdu sa v určitých prípadoch nemusí ukázať ako problematická z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie, najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Inak je to však za okolností, v ktorých všetky relevantné skutočnosti charakterizujúce takýto postup v danom vnútroštátnom právno‑skutkovom kontexte, a najmä podmienky, za ktorých náhle dochádza k zrušeniu doteraz existujúcej možnosti podať súdny prostriedok nápravy, môžu u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolať pochybnosti systémovej povahy, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť sudcov vymenovaných v rámci tohto postupu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 129 ].
89
V prejednávanej veci sa preto nemožno domnievať, že neexistencia takéhoto prostriedku nápravy proti vymenovaniu S. C. do funkcie sudcu, posudzovaná samostatne, postačuje na rozhodnutie o jej vylúčení.
90
Za týchto podmienok treba posúdiť, či dve okolnosti, ktoré sú predmetom prvej otázky, posudzované spoločne, umožňujú dospieť k záveru, že uvedená sudkyňa nespĺňa požiadavku „súdu zriadeného zákonom“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty.
91
V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov a ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, na posúdenie toho, či sudcovia spĺňajú požiadavky nezávislosti a nestrannosti a predstavujú „súd zriadený zákonom“ v zmysle týchto ustanovení, treba preskúmať nielen skutočnosti týkajúce sa postupu ich vymenovania, ale zohľadniť aj iné relevantné kontextuálne okolnosti tým, že sa vykoná celkové posúdenie všetkých skutočností súvisiacich s ich vymenovaním [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 132 ].
92
Ako však vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, v prvom rade sudkyňa S. C. vykonávala funkciu hlavnej asistentky sudcu na Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň). V druhom rade kolégium tohto krajského súdu a zhromaždenie zástupcov sudcov okresných súdov v obvode uvedeného krajského súdu vydali kladné stanovisko k jej kandidatúre. V treťom rade ostatní uchádzači v postupe vymenovania nespochybnili vymenovanie tejto sudkyne. Po štvrté vnútroštátny súd neuviedol žiadnu inú relevantnú indíciu týkajúcu sa okolností súvisiacich s týmto vymenovaním, ktorá by na účely preskúmania uvedeného v bode 91 tohto rozsudku mohla u osôb podliehajúcich súdnej právomoci prispieť k vzniku oprávnených pochybností týkajúcich sa neovplyvniteľnosti uvedenej sudkyne vonkajšími faktormi.
93
S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa teda nezdá, že by v prejednávanej veci bolo možné konštatovať inú skutkovú a právnu okolnosť, ktorá by mohla spochybniť nezávislosť alebo nestrannosť tejto sudkyne.
94
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa za „nezávislý a nestranný súd“ kvalifikovalo rozhodovacie zloženie, v ktorom zasadá samosudca, ktorý bol vymenovaný do svojej funkcie na základe postupu vymenovania charakterizovaného skutočnosťou, že po prvé kandidatúru tohto sudcu odporučil orgán, ktorý neposkytuje dostatočné záruky nezávislosti na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností u osôb podliehajúcich súdnej právomoci o zákonnosti postupov vymenovania sudcov, do ktorých tento orgán zasahuje, a v druhom rade účastníci tohto postupu vymenovania nemali právo na účinný súdny prostriedok nápravy, keďže neexistovali iné relevantné skutočnosti týkajúce sa kontextu uvedeného konania, ktoré by boli takej povahy a závažnosti, že by ako celok mohli spochybniť nezávislosť alebo nestrannosť uvedeného sudcu.
O trovách
95
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1.
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zásada prednosti práva Únie
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia právnej úprave členského štátu a judikatúre jeho Ústavného súdu vykladajúcej túto právnu úpravu, ktoré priznávajú orgánu výlučnú právomoc rozhodovať o návrhu na vylúčenie sudcu na základe podmienok jeho vymenovania, pričom tomuto orgánu odnímajú možnosť preskúmať takýto návrh, ak spochybňuje zákonnosť postupu vymenovania tohto sudcu. Vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o takomto návrhu na vylúčenie, prináleží, aby neuplatnil túto právnu úpravu, ako ju vykladá táto judikatúra, a sám preskúmal zákonnosť vymenovania uvedeného sudcu, najmä tým, že overí, či tento sudca spĺňa požiadavku „súdu zriadeného zákonom“, a prípadne vyhlási vylúčenie tohto sudcu, ak prípadné nezrovnalosti, ktorými je toto vymenovanie poznačené, zahŕňajú porušenie tejto požiadavky.
2.
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia tomu, aby sa za „nezávislý a nestranný súd“ kvalifikovalo rozhodovacie zloženie, v ktorom zasadá samosudca, ktorý bol vymenovaný do svojej funkcie na základe postupu vymenovania charakterizovaného skutočnosťou, že po prvé kandidatúru tohto sudcu odporučil orgán, ktorý neposkytuje dostatočné záruky nezávislosti na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností u osôb podliehajúcich súdnej právomoci o zákonnosti postupov vymenovania sudcov, do ktorých tento orgán zasahuje, a v druhom rade účastníci tohto postupu vymenovania nemali právo na účinný súdny prostriedok nápravy, keďže neexistovali iné relevantné skutočnosti týkajúce sa kontextu uvedeného konania, ktoré by boli takej povahy a závažnosti, že by ako celok mohli spochybniť nezávislosť alebo nestrannosť uvedeného sudcu.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: poľština.