C-567/21

62021CJ0567

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 8. júna 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Články 33 a 36 – Uznanie rozsudku vydaného v členskom štáte – Incidenčné uplatnenie na súde iného členského štátu – Účinky tohto rozsudku v štáte pôvodu – Prípustnosť žaloby podanej v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, po prijatí uvedeného rozsudku – Vnútroštátne procesné pravidlá vyžadujúce sústredenie nárokov v rámci jedného konania“

Vo veci C‑567/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) z 8. septembra 2021 a doručený Súdnemu dvoru 15. septembra 2021, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

BNP Paribas SA, v zastúpení: V. Bringer, N. Coutrelis a M. Lévis, avocats,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 16. februára 2023,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 33 a 36 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

Odôvodnenia 2, 6, 16 a 19 nariadenia č. 44/2001 znejú takto:

„(2)

Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie a výkon rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon[u] rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením.

…

(6)

Na dosiahnutie cieľa voľného pohybu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je potrebné a vhodné, aby normy upravujúce právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov sa upravili právnym aktom Spoločenstva, ktorý je záväzný a priamo použiteľný.

4

Článok 33 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole III uvedeného nariadenia týkajúcej sa uznávania a výkonu, v oddiele 1 tejto kapitoly s názvom „Uznávanie“ stanovuje:

„1. Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

2. Ak je otázka uznania rozsudku predmetom sporu, môže zainteresovaný účastník postupom upraveným v oddiele 2 a 3 tejto kapitoly navrhnúť vydanie rozhodnutia o uznaní rozsudku.

3. Ak výsledok konania na súde členského štátu závisí na posúdení uznania ako predbežnej otázky, potom tento súd má právomoc v tejto otázke.“

5

Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7 , ďalej len „dohoda o vystúpení“) bola prijatá 17. októbra 2019 a nadobudla platnosť 1. februára 2020.

8

Článok 67 tejto dohody, nazvaný „Právomoc, uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí a súvisiaca spolupráca ústredných orgánov“, vo svojom odseku 2 písm. a) stanovuje:

„V Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch v situáciách, ktoré sa týkajú Spojeného kráľovstva, sa v súvislosti s uznávaním a výkonom rozsudkov, rozhodnutí, verejných listín, súdnych zmierov a dohôd uplatňujú tieto akty alebo ustanovenia takto:

a)

nariadenie… č. 1215/2012 sa uplatňuje na uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v súdnych konaniach začatých pred skončením prechodného obdobia…“

„Ak zamestnanec počas výpovednej lehoty nepracuje, má nárok na náhradu, ak sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny.“

11

Podľa článku L. 1234‑9 prvého odseku tohto zákonníka:

„Zamestnanec s uzavretou pracovnou zmluvou na dobu neurčitú, ktorý je prepustený… má nárok na odstupné, okrem prípadu závažného porušenia pracovnej disciplíny.“

12

Podľa článku L. 1235‑3 uvedeného zákonníka, ak k prepusteniu zamestnanca dôjde bez skutočného a závažného dôvodu, súd môže navrhnúť opätovný nástup zamestnanca do zamestnania pri zachovaní požitkov, ktoré nadobudol už predtým, a ak jedna či druhá strana odmietne opätovný nástup do zamestnania, sudca prizná zamestnancovi náhradu, ktorú zaplatí zamestnávateľ.

Employment Rights Act 1996 (zákon o právach v oblasti zamestnania z roku 1996, ďalej len „ERA 1996“) obsahuje časť X s názvom „Neoprávnené prepustenie“.

15

Kapitola I tejto časti X s názvom „Právo nebyť neoprávnene prepustený“ obsahuje § 98, ktorý znie takto:

„1 Pri rozhodovaní na účely tejto časti, či je prepustenie zamestnanca oprávnené alebo neoprávnené, musí zamestnávateľ preukázať:

a)

dôvod (alebo, ak je ich viac, hlavný dôvod) prepustenia a

…

4 Ak zamestnávateľ splnil požiadavky uvedené v odseku 1, rozhodnutie o tom, či je výpoveď oprávnená alebo neoprávnená (na základe zamestnávateľom preukázaného dôvodu):

a)

závisí od toho, či za daných okolností (vrátane veľkosti a administratívnych zdrojov podniku zamestnávateľa) zamestnávateľ konal primeraným spôsobom, keď ho považoval za oprávnený dôvod na prepustenie zamestnanca, a

b)

sa prijme v súlade so zásadou spravodlivosti a dôvodnosti konania.

18

Dňa 2. apríla 2009 tieto zmluvné strany podpísali pracovnú zmluvu na dobu neurčitú podľa francúzskeho práva, ktorá stanovovala vyslanie dotknutej osoby do Singapuru. Táto dotknutá osoba bola následne na základe dodatku k tejto zmluve zo 16. augusta 2010 pridelená do pobočky v Londýne.

19

Listom z 30. septembra 2013 bol žalovaný vo veci samej prepustený z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s udalosťami, ktoré sa udiali v období, keď bol vyslaný do Singapuru, pričom toto prepustenie napadol.

20

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že tento zamestnanec podal 20. decembra 2013 na Employment Tribunal, London Central (Pracovný súd Londýn, Spojené kráľovstvo, ďalej len „anglický súd“) žalobu o určenie neoprávnenosti prepustenia zo zamestnania a o náhradu škody z tohto dôvodu, pričom si vyhradil možnosť uplatniť ďalšie nároky na zaplatenie v súvislosti s ukončením jeho pracovnej zmluvy.

Rozsudkom z 22. mája 2019 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) zrušil rozsudok zo 17. mája 2016. Rozhodol, že britský rozsudok má právnu silu rozhodnutej veci v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že k prepusteniu zamestnanca došlo bez skutočného a závažného dôvodu, ale že napriek tomu sú návrhy zamestnanca podané vo Francúzsku prípustné. Tento súd uviedol, že v žalobe podanej na anglický súd sa výslovne uvádzalo, že dotknutá osoba sa domáha „základnej a kompenzačnej náhrady“, ale nie „náhrady škody a požitkov v súvislosti so skončením pracovnej zmluvy“, ktoré chce táto dotknutá osoba získať podaním žaloby na iný súd. Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) rozhodol, že peňažné nároky uplatnené pred anglickým súdom nie sú rovnaké a nemajú rovnaký dôvod ako nároky uplatnené pred týmto francúzskym súdom, a tak voči nim nemožno namietať žiadnu právnu silu rozhodnutej veci. Tento súd uložil banke BNP Paribas povinnosť zaplatiť náhradu škody z dôvodu prepustenia, ktoré sa uskutočnilo bez skutočného a závažného dôvodu, náhradu škody spôsobenej výpoveďou, odstupné, ako aj príplatky a odmeny podľa francúzskeho práva a pracovnej zmluvy dotknutej vo veci samej.

24

26

Podľa vnútroštátneho súdu sa v prejednávanej veci, pokiaľ ide o právo Spojeného kráľovstva, BNP Paribas odvoláva na pravidlo abuse of process vyplývajúce z rozhodnutia z 20. júla 1843, Henderson v. Henderson, Court of Chancery (England and Wales) [Súd Chancery (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo], ktoré „vyžaduje, aby účastníci konania, keď sa ich záležitosť stane predmetom sporu prejednávaným pred príslušným súdom, predložili tomuto súdu svoju vec v celom rozsahu, aby mohol tento súd rozhodnúť o všetkých aspektoch tejto záležitosti, s výhradou odvolania, s konečnou platnosťou“. Vnútroštátny súd dodáva, že pokiaľ ide o francúzske právo, pravidlo tzv. „prejednania veci v jednom konaní“ uvedené v článku R. 1452‑6 Zákonníka práce, ktoré stanovuje, že všetky nároky týkajúce sa pracovnej zmluvy medzi tými istými stranami musia byť v zásade predmetom jedného konania, bolo ešte účinné v čase podania návrhu na Conseil de prud’hommes de Paris (Pracovný súd Paríž).

27

Po druhé za predpokladu, že by sa rozhodlo, že neprípustnosť za takýchto okolností nevyplýva z účinkov cudzieho rozsudku v zmysle článku 36 nariadenia č. 44/2001, sa vnútroštátny súd pýta na vplyv prípadnej zhody v „dôvode“ a „predmete“ na účely uplatnenia článkov 33 a 36 tohto nariadenia, najmä vzhľadom na osobitné nároky, ktoré boli v prejednávanej veci uplatnené na anglickom súde a na francúzskych súdoch.

28

V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd na jednej strane vedieť, či sa všetky návrhy, ktorých cieľom je uložiť peňažnú sankciu za nesplnenie povinností vyplývajúcich z tej istej pracovnej zmluvy, majú považovať za návrhy s „rovnakým predmetom“, alebo či je potrebné rozlišovať tieto návrhy podľa toho, či sa týkajú buď povinností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, alebo povinností týkajúcich sa jej zrušenia.

„1.

Majú sa články 33 a 36 [nariadenia č. 44/2001] vykladať v tom zmysle, že ak právny poriadok členského štátu pôvodu, v ktorom bol rozsudok vydaný, priznáva tomuto rozsudku takú právnu silu, ktorá bráni tomu, aby tí istí účastníci konania podali novú žalobu týkajúcu sa nárokov, ktoré mohli byť uplatnené už v rámci pôvodného konania, účinky tohto rozsudku v členskom štáte, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, bránia tomu, aby súd v tomto členskom štáte, ktorého rozhodné právo z hľadiska ratione temporis stanovilo v pracovnom práve podobnú povinnosť sústredenia nárokov, rozhodol o takých nárokoch?

2.

V prvom rade, pokiaľ ide o pôsobnosť nariadenia č. 44/2001 z hľadiska ratione temporis , treba poznamenať, že toto nariadenie bolo zrušené a nahradené nariadením č. 1215/2012, ale že podľa článku 66 ods. 2 tohto posledného uvedeného nariadenia sa nariadenie č. 44/2001 naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v súdnych konaniach začatých pred 10. januárom 2015.

33

V rámci žiadosti o uznanie alebo výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte treba na účely určenia, ktoré z týchto dvoch nariadení je uplatniteľné z hľadiska ratione temporis , odkázať na dátum podania žaloby, ktorá viedla k vydaniu rozsudku, o ktorého uznanie alebo výkon sa žiada (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2019, Weil, C‑361/18 , EU:C:2019:473 , bod 24 ).

34

V prejednávanej veci bola žaloba, ktorá viedla k rozhodnutiu, ktorého uznanie je predmetom sporu vo veci samej, podaná na anglický súd 20. decembra 2013. Z toho vyplýva, že nariadenie č. 44/2001 je uplatniteľné z hľadiska ratione temporis na spor, ktorý prejednáva vnútroštátny súd.

35

V treťom rade, pokiaľ ide o výklad nariadenia č. 44/2001, treba pripomenúť, že ako vyplýva z odôvodnenia 19 tohto nariadenia, a keďže toto nariadenie nahrádza vo vzťahoch medzi členskými štátmi Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a o výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, v znení zmenenom následnými dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), výklad poskytnutý Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia uvedeného dohovoru, platí takisto vo vzťahu k ustanoveniam uvedeného nariadenia, keď ustanovenia týchto právnych predpisov možno kvalifikovať ako rovnocenné (rozsudok zo 14. septembra 2017, Nogueira a i., C‑168/16 a C‑169/16 , EU:C:2017:688 , bod 45 ako aj citovaná judikatúra).

39

Vzhľadom na ustanovenia osobitne uvedené v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania treba uviesť, že takáto rovnocennosť existuje medzi článkami 26 a 29 Bruselského dohovoru na jednej strane a článkami 33 a 36 nariadenia č. 44/2001 na druhej strane, keďže znenie týchto prvých uvedených článkov bolo v podstate prebraté do týchto druhých článkov. Preto výklad, ktorý už Súdny dvor poskytol vo vzťahu k prvým uvedeným článkom, platí aj pre druhé uvedené články.

40

42

V tejto súvislosti treba uviesť, ako uviedol generálny advokát v bode 37 svojich návrhov, že pojem „uznanie“ nie je definovaný v nariadení č. 44/2001, ktoré vo svojom článku 33 ods. 1 uvádza len to, že rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania, a v článku 36 stanovuje, že za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.

43

V súlade s ustálenou judikatúrou sa ustanovenia nariadenia č. 44/2001 majú vykladať autonómne s prihliadnutím na jeho systematiku a ciele (rozsudky z 15. novembra 2012, Gothaer Allgemeine Versicherung a i., C‑456/11 , EU:C:2012:719 , bod 25 , ako aj zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding, C‑560/16 , EU:C:2018:167 , bod 25 a citovaná judikatúra).

44

Pokiaľ ide o ciele nariadenia č. 44/2001, z jeho odôvodnení 2, 6 a 16 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je najmä zabezpečiť voľný pohyb rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vydaných v členských štátoch viazaných uvedeným nariadením stanovením jednotných pravidiel týkajúcich sa súdnej právomoci, ako aj zjednodušením formálnych náležitostí vyžadovaných na účely uznávania a výkonu týchto rozsudkov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2018, Società Immobiliare Al Bosco, C‑379/17 , EU:C:2018:806 , bod 45 a citovanú judikatúru, ako aj z 12. decembra 2019, Aktiva Finants, C‑433/18 , EU:C:2019:1074 , bod 25 ).

48

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 42 až 52 svojich návrhov, z tejto judikatúry vyplýva, že ak sa o uznanie rozsudku vydaného v členskom štáte žiada na základe nariadenia č. 44/2001, treba v zásade na jednej strane odkázať výlučne na právne pravidlá členského štátu pôvodu na účely určenia účinkov, ktoré tento rozsudok musí mať v členskom štáte, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, a na druhej strane priznať takémuto rozsudku právnu silu a účinnosť, ktorú má v členskom štáte pôvodu.

49

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že právo členského štátu pôvodu ukladá účastníkom konania povinnosť sústrediť všetky ich nároky týkajúce sa toho istého právneho vzťahu v rámci jedného konania, inak sú neprípustné. Treba teda určiť, či sa takéto procesné pravidlo považuje za také, že má právnu silu a účinnosť rozsudku vydaného v členskom štáte pôvodu, ak je tento rozsudok uznaný v členskom štáte, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, a tak nové návrhy podané neskôr na súde členského štátu, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, medzi tými istými účastníkmi konania a na základe toho istého právneho vzťahu by boli neprípustné.

50

V tejto súvislosti treba uviesť, že takéto pravidlo vnútroštátneho práva týkajúce sa sústredenia nárokov má procesnú povahu a jeho cieľom je zabrániť tomu, aby návrhy spojené s jedným a tým istým právnym vzťahom medzi účastníkmi konania viedli k množstvu konaní tak v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, ako aj v záujme dotknutých účastníkov konania. Takéto pravidlo však nemá upravovať právnu silu a účinnosť rozsudku v členskom štáte, v ktorom bolo vydané, v zmysle judikatúry citovanej v bode 47 tohto rozsudku. Uvedené pravidlo sa preto nemá uplatňovať na účely určenia účinkov spojených s rozsudkom, ktorého uznanie sa uplatňuje, s cieľom namietať proti prípustnosti žaloby medzi tými istými účastníkmi konania a týkajúcej sa toho istého právneho vzťahu, ktorá bola podaná v inom členskom štáte po vydaní tohto rozsudku.

54

Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť procesné pravidlá uplatniteľné v nadväznosti na uznanie rozhodnutia vydaného v členskom štáte pôvodu a prípadné procesné dôsledky, pokiaľ ide o nároky uplatnené neskôr.

55

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 33 nariadenia č. 44/2001 v spojení s článkom 36 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby uznanie rozsudku o pracovnej zmluve, ktorý bol vydaný v členskom štáte pôvodu, v členskom štáte, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, malo za následok neprípustnosť návrhov podaných na súd členského štátu, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, z dôvodu, že právna úprava členského štátu pôvodu stanovuje procesné pravidlo sústredenia všetkých nárokov týkajúcich sa tejto pracovnej zmluvy, bez toho, aby boli dotknuté procesné pravidlá členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, ktoré sa môžu uplatniť po vykonaní takéhoto uznania.

O druhej a tretej otázke

56

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby uznanie rozsudku o pracovnej zmluve, ktorý bol vydaný v členskom štáte pôvodu, v členskom štáte, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, malo za následok neprípustnosť návrhov podaných na súd členského štátu, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, z dôvodu, že právna úprava členského štátu pôvodu stanovuje procesné pravidlo sústredenia všetkých nárokov týkajúcich sa tejto pracovnej zmluvy, bez toho, aby boli dotknuté procesné pravidlá členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, ktoré sa môžu uplatniť po vykonaní takéhoto uznania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.