C-570/21

62021CJ0570

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 8. júna 2023 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Dvojúčelová zmluva – Článok 2 písm. b) – Pojem ‚spotrebiteľ‘ – Kritériá“

Vo veci C‑570/21,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Woli w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Wola so sídlom vo Varšave, Poľsko) z 22. júna 2021 a doručený Súdnemu dvoru 13. septembra 2021, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: G. Pitruzzella,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

I. S. a K. S., v zastúpení: P. Artymionek, A. Citko a M. Siejko, radcowie prawni,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. decembra 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

„… účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok;… tieto pravidlá by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi;…“

4

Článok 1 tejto smernice v odseku 1 stanovuje:

„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.“

5

Článok 2 uvedenej smernice znie:

6

Článok 3 ods. 1 rovnakej smernice stanovuje, že „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa“.

7

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

Smernica 2011/83/EÚ

1.

‚spotrebiteľ‘ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania;

2.

‚obchodník‘ je akákoľvek fyzická osoba alebo akákoľvek právnická osoba bez ohľadu na to, či je v súkromnom, alebo verejnom vlastníctve, ktorá v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa týkajú jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, remesla alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo z jej poverenia;

…“

Smernica 2013/11/EÚ

a)

‚spotrebiteľ‘ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá koná na účely, ktoré sú mimo rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti;

b)

‚obchodník‘ je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba bez ohľadu na to, či je v súkromnom alebo verejnom vlastníctve, ktorá koná na účely súvisiace s jej obchodnou, podnikateľskou, remeselnou alebo profesijnou činnosťou, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo na jej účet;

…“

Nariadenie (EÚ) č. 524/2013

a)

‚spotrebiteľ‘ je spotrebiteľ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) smernice [2013/11];

b)

‚obchodník‘ je obchodník v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) smernice [2013/11];

…“

Poľské právo

16

Žalobcovia vo veci samej, I. S. a K. S., uzavreli manželstvo bez uzavretia manželskej zmluvy.

17

Dňa 28. februára 2006 podali žiadosť o hypotekárny úver vo výške 206120 poľských zlotých (PLN) (približne 45800 eur), pričom tento úver bol indexovaný na švajčiarsky frank (CHF), a to u predchodcu žalovanej vo veci samej. Tento úver bol určený jednak na refinancovanie spotrebiteľských dlhov súvisiacich so spotrebiteľským úverom, s bežným bankovým účtom, ako aj kreditnou kartou a jednak na financovanie prác súvisiacich s rekonštrukciou nehnuteľnosti určenej na bývanie.

18

Dňa 21. marca 2006 žalobcovia vo veci samej uzavreli s predchodcom žalovanej vo veci samej zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 198996,73 PLN (približne 44200 eur), ktorý bol indexovaný na švajčiarske franky na dobu 300 mesiacov. Prvá splátka tohto úveru bola určená jednak na splatenie sumy 70000 PLN (približne 15600 eur) v súvislosti s úverom na bežný účet vedený na meno spoločnosti a spravovaný I. S. a na zaplatenie rôznych poistných poplatkov vo výške 1216,80 PLN (približne 270 eur), 3979,93 PLN (približne 880 eur) a 3800 PLN (približne 840 eur). Druhá splátka bola určená jednak na úhradu rôznych finančných záväzkov žalobcov vo veci samej, ktoré zodpovedali sumám 9720 PLN (približne 2200 eur), 7400 PLN (približne 1600 eur) a 9000 PLN (približne 2000 eur), a jednak na financovanie prác súvisiacich s rekonštrukciou bývania vo výške 93880 PLN (približne 20900 eur).

22

Z tohto návrhu okrem toho vyplýva, že na pojednávaní 11. januára 2021 I. S. pred vnútroštátnym súdom potvrdila, že suma 70000 PLN (približne 15600 eur) poskytnutá v rámci dotknutej úverovej zmluvy bola určená na splatenie dlhu na podnikateľskom účte, pričom po jeho splatení bol tento účet zrušený. I. S. tiež uviedla, že uvedené splatenie bolo podmienkou uzavretia tejto zmluvy.

23

Za týchto okolností má vnútroštátny súd pochybnosti, pokiaľ ide o výklad pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 v situácii, keď v rámci „zmiešanej“ zmluvy o úvere časť požičanej sumy, konkrétne 35 % z tejto sumy, ktorá nie je ani prevládajúca, ani okrajová, bola použitá na splatenie úveru spojeného s obchodnou činnosťou jedného zo žalobcov vo veci samej, a druhá časť tejto sumy, teda 65 % z nej, bola použitá na spotrebné účely nesúvisiace s obchodnou činnosťou. Tento súd sa v podstate pýta, či sa výklad pojmu „spotrebiteľ“ založený na pravidlách súdnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv a nachádzajúci sa v rozsudku z 20. januára 2005, Gruber (C‑464/01, ďalej len „rozsudok Gruber“, EU:C:2005:32 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že osoba, ktorá uzavrela zmluvu týkajúcu sa tovaru určeného čiastočne na obchodný účel a čiastočne na účel nesúvisiaci s jej obchodnou činnosťou, sa môže dovolávať výhod vyplývajúcich z týchto pravidiel právomoci, len ak obchodný účel je do takej miery okrajový, že má v celkovom kontexte predmetného plnenia len zanedbateľný význam, môže analogicky uplatniť na výklad pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13.

„1.

Má sa článok 2 písm. b) smernice 93/13 spolu s jej odôvodneniami vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby do definície pojmu ‚spotrebiteľ‘ bola zahrnutá aj osoba vykonávajúca obchodnú činnosť, ktorá uzavrela spoločne s dlžníkom nevykonávajúcim takúto činnosť zmluvu o úvere indexovanom v cudzej mene, ktorý bol čiastočne určený na obchodný účel jedného z dlžníkov a čiastočne nebol súčasťou jeho obchodnej činnosti, a to nielen v situácii, keď je obchodný účel natoľko okrajový, že má v celkovom kontexte danej zmluvy iba zanedbateľný význam, pričom skutočnosť, že prevažuje neobchodný aspekt, nie je v tomto ohľade významná?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Má sa článok 2 písm. b) smernice 93/13/EHS spolu s jej odôvodneniami vykladať v tom zmysle, že pojem ‚spotrebiteľ‘ uvedený v tomto ustanovení zahŕňa aj osobu, ktorá v čase podpísania zmluvy vykonávala obchodnú činnosť, zatiaľ čo druhý dlžník takúto činnosť vôbec nevykonával, a následne obe tieto osoby uzavreli s bankou zmluvu o úvere indexovanom v cudzej mene, ktorého prostriedky boli čiastočne využité na obchodný účel jedného z dlžníkov a čiastočne na účel nesúvisiaci s vykonávanou obchodnou činnosťou, v situácii, keď obchodný účel nie je okrajový a v celkovom kontexte zmluvy o úvere nemá iba zanedbateľný význam, pričom prevažuje neobchodný aspekt, a bez využitia úveru na obchodné účely by nebolo možné ho poskytnúť na neobchodný účel?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

30

Postavenie dotknutej osoby ako „spotrebiteľa“ sa teda musí posudzovať z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či predmetný zmluvný vzťah súvisí s činnosťami, ktoré nie sú obchodom, podnikaním alebo povolaním [rozsudok z 27. októbra 2022, S. V. (Budova v spoluvlastníctve), C‑485/21 , EU:C:2022:839 , bod 25 a citovaná judikatúra]. Súdny dvor mal okrem toho príležitosť spresniť, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré dotknutá osoba môže mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii (rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 24 , ako aj citovaná judikatúra).

31

Znenie článku 2 písm. b) smernice 93/13 však neumožňuje určiť, či a v prípade kladnej odpovede v akých prípadoch môže byť osoba, ktorá uzavrela dvojúčelovú zmluvu, pričom táto len čiastočne súvisí s jej obchodnou činnosťou, považovaná za spotrebiteľa v zmysle tejto smernice.

32

Pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 2 písm. b) smernice 93/13, ako aj ciele sledované touto smernicou, treba pripomenúť, že uvedená smernica, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1, sa uplatňuje na nekalé podmienky v „zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“, ktoré „nebol[i] individuálne dohodnut[é]“ (rozsudok z 15. januára 2015, Šiba, C‑537/13 , EU:C:2015:14 , bod 19 a citovaná judikatúra).

36

V článku 6 ods. 1 tejto smernice sa s ohľadom na toto znevýhodnené postavenie stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri najmä rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C‑600/19 , EU:C:2022:394 , bod 36 a citovanú judikatúru).

37

Okrem toho Súdny dvor už uznal, že široké chápanie pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 umožňuje zabezpečiť ochranu priznanú touto smernicou všetkým fyzickým osobám, ktoré sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v slabšom postavení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 28 ).

38

Za týchto podmienok, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 61 a 66 svojich návrhov, kogentná povaha ustanovení smernice 93/13 a s nimi súvisiace osobitné potreby ochrany spotrebiteľa vyžadujú, aby sa uprednostnil široký výklad pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice s cieľom zabezpečiť jej potrebný účinok.

42

Okrem toho, že definície pojmu „spotrebiteľ“ v článku 2 smernice 93/13 a článku 2 smernice 2011/83 sú do veľkej miery rovnocenné, druhá uvedená smernica sleduje rovnaký cieľ ako smernica 93/13. Smernica 2011/83 sa totiž týka práv spotrebiteľov v súvislosti so zmluvami uzatvorenými s predajcami alebo dodávateľmi a jej cieľom je dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov zabezpečením ich informovanosti a bezpečnosti pri transakciách s predajcami alebo dodávateľmi (pozri v tomto zmysle uznesenie z 15. apríla 2021, MiGame, C‑594/20 , EU:C:2021:309 , bod 28 ).

43

Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát v bode 72 svojich návrhov, smernica 2011/83 úzko súvisí so smernicou 93/13, keďže prvá zmenila druhú a obe sa môžu uplatňovať na tú istú zmluvu za predpokladu, že táto zmluva spadá do vecnej pôsobnosti oboch smerníc. Okrem toho normotvorca Únie nedávno posilnil toto prepojenie prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2161 z 27. novembra 2019, ktorou sa menia smernica Rady 93/13/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/6/ES, 2005/29/ES a 2011/83/EÚ, pokiaľ ide o lepšie presadzovanie a modernizáciu predpisov Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa ( Ú. v. EÚ L 328, 2019, s. 7 ).

44

Za týchto podmienok treba na účely výkladu článku 2 písm. b) smernice 93/13 zohľadniť odôvodnenie 17 smernice 2011/83, ktoré vyjadruje vôľu normotvorcu Únie, pokiaľ ide o definíciu pojmu „spotrebiteľ“ v prípade dvojúčelových zmlúv, a z ktorého vyplýva, že ak sa zmluva uzatvára na účely, ktoré len čiastočne súvisia s obchodnou činnosťou dotknutej osoby, a ak je obchodný účel taký obmedzený, že v celkovom kontexte zmluvy neprevláda, táto osoba by sa mala tiež považovať za spotrebiteľa.

48

V rozsudku Gruber totiž Súdny dvor vyložil články 13 až 15 Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), zmeneného neskoršími dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“).

49

Ako vyplýva najmä z bodov 32, 33 a 43 tohto rozsudku, týkal sa výkladu pravidiel právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv stanovených Bruselským dohovorom, ktoré sa odchyľujú od pravidla všeobecnej právomoci upraveného týmto dohovorom, teda pravidla právomoci súdov zmluvného štátu, na ktorého území má žalovaný bydlisko, a ktoré ako pravidlá právomoci odchyľujúce sa od tohto pravidla všeobecnej právomoci treba vykladať reštriktívne v tom zmysle, že nemôžu viesť k výkladu, ktorý by išiel nad rámec prípadov výslovne uvedených v tomto dohovore.

50

V tomto osobitnom kontexte a tiež s prihliadnutím na ďalšie relevantné prvky pri výklade pravidiel právomoci stanovených v uvedenom dohovore, ako sú požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti príslušného súdu, ako aj cieľ primeranej ochrany spotrebiteľa sledovaný ustanoveniami hlavy II oddielu 4 tohto dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok Gruber, body 34 a 45), Súdny dvor rozhodol, že osoba, ktorá uzavrela zmluvu na účel, ktorý čiastočne súvisí s jej obchodnou činnosťou, a teda len čiastočne s ňou nesúvisí, nemá právo dovolávať sa výhod vyplývajúcich z pravidiel osobitnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv stanovených Bruselským dohovorom, okrem prípadu, že obchodný účel je do tej miery okrajový, že má v celkovom kontexte predmetného plnenia len zanedbateľnú úlohu (pozri v tomto zmysle rozsudok Gruber, body 39 a 54).

O druhej otázke

54

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta na spresnenie kritérií umožňujúcich určiť, či určitá osoba spadá do pôsobnosti pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13, a konkrétnejšie, či obchodný účel zmluvy o úvere uzatvorenej touto osobou je natoľko obmedzený, že v celkovom kontexte tejto zmluvy neprevláda.

55

Z judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov, a najmä podmienok zmluvy povinný overiť, či dotknutá osoba môže byť považovaná za „spotrebiteľa“ v zmysle uvedenej smernice. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2015, Costea, C‑110/14 , EU:C:2015:538 , body 22 a 23 , ako aj z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 26 ).

56

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či sa na určitú osobu vzťahuje pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia, a konkrétnejšie, či obchodný účel zmluvy o úvere, ktorú táto osoba uzavrela, je natoľko obmedzený, že v celkovom kontexte tejto zmluvy neprevláda, je vnútroštátny súd povinný zohľadniť všetky relevantné okolnosti súvisiace s touto zmluvou, tak kvantitatívnej, ako aj kvalitatívnej povahy, akými sú najmä rozdelenie požičaného kapitálu medzi obchodnú činnosť a neobchodnú činnosť, a v prípade viacerých dlžníkov skutočnosť, že iba jeden z nich sleduje obchodný účel, alebo že veriteľ podmienil poskytnutie úveru určeného na spotrebiteľské účely čiastočným určením požičanej sumy na splatenie dlhov spojených s obchodnou činnosťou.

O obmedzení časových účinkov tohto rozsudku

60

Žalovaná vo veci samej vo svojich písomných pripomienkach v podstate navrhla, aby Súdny dvor obmedzil časové účinky svojho rozsudku pre prípad, že by pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 nevykladal podľa rozsudku Gruber. Na podporu svojho návrhu uviedla zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže Súdny dvor iba úplne výnimočne prostredníctvom uplatnenia všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie, pristúpiť k obmedzeniu možnosti akejkoľvek dotknutej osoby dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, s cieľom spochybniť právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, a to dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí (rozsudok z 11. novembra 2020, DenizBank, C‑287/19 , EU:C:2020:897 , bod 108 a citovaná judikatúra).

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na osobu, ktorá uzavrela zmluvu o úvere určenú na účely čiastočne súvisiace s jej obchodnou činnosťou a čiastočne nesúvisiace s touto činnosťou spoločne s iným dlžníkom, ktorý nekonal v rámci svojej obchodnej činnosti, ak je obchodný účel natoľko obmedzený, že v celkovom kontexte tejto zmluvy neprevláda.