C-587/21

62021CJ0587

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 12. decembra 2024 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Disciplinárne konanie – Služobný poriadok úradníkov Európskej únie – Príloha IX – Článok 3 – Vykonanie rozsudkov Súdu pre verejnú službu a Všeobecného súdu Európskej únie – Zrušenie rozhodnutí menovacieho orgánu – Voľná úvaha – Povinnosť obnoviť konanie presne v bode, v ktorom došlo k protiprávnosti – Právo na obranu – Právo byť vypočutý – Článok 29 – Náhrada spôsobenej škody“

Vo veci C‑587/21 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 23. septembra 2021,

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, vykonávajúci funkciu predsedu piatej komory, sudcovia E. Regan a Z. Csehi (spravodajca),

generálny advokát: P. Pikamäe,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 7. decembra 2023,

vyhlásil tento

„1. Každé porušenie povinností vyplývajúcich z tohto služobného poriadku úradníkom alebo bývalým úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu.

2. Ak ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad ] [(ďalej len ‚menovací orgán‘)] alebo [Európsky úrad pre boj proti podvodom (ďalej len ‚OLAF‘)] získajú dôkaz o porušení povinností v zmysle ods. 1, môžu začať administratívne vyšetrovanie, aby overili, či k tomuto porušeniu naozaj došlo.

3. Disciplinárne predpisy, postupy a opatrenia, a predpisy a postupy týkajúce sa administratívneho vyšetrovania, sú upravené v prílohe IX.“

3

Článok 1 prílohy IX služobného poriadku, nazvanej „Disciplinárne konanie“, stanovuje:

„1. Vždy, keď OLAF vyšetrovaním odhalí možnosť osobnej účasti úradníka alebo bývalého úradníka určitej inštitúcie, táto osoba musí byť o tom urýchlene informovaná, ak sa tým nenaruší ďalší priebeh vyšetrovania. V žiadnom prípade sa závery, poukazujúce menovite na úradníka, nesmú po skončení vyšetrovania spájať s ním bez toho, aby príslušný úradník nedostal príležitosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sa ho týkajú. V záveroch sa musí uviesť odkaz na tieto pripomienky.

Podľa článku 3 uvedenej prílohy IX:

„Na základe vyšetrovacej správy, po oznámení o všetkých dôkazoch v spisoch príslušnému úradníkovi a po vypočutí príslušného úradníka, [menovací orgán] môže:

a)

rozhodnúť, že proti úradníkovi nemôže byť podaná žaloba [neexistujú usvedčujúce dôkazy – neoficiálny preklad ], a v tom prípade úradník musí byť o tom písomne informovaný, alebo

b)

rozhodnúť, že aj keď skutočne došlo alebo pravdepodobne došlo k porušeniu povinností, že nebude prijaté žiadne disciplinárne opatrenie, a v prípade potreby udeliť úradníkovi napomenutie, alebo

6

Článok 11 v rovnakej prílohe IX je formulovaný takto:

„[Menovací orgán] môže rozhodnúť o postihu vo forme písomného napomenutia alebo pokarhania bez konzultácií s komisiou. Príslušný úradník musí byť vypočutý skôr, ako [menovací orgán] prijme toto opatrenie.“

7

Článok 29 prílohy IX služobného poriadku stanovuje:

„Ak proti úradníkovi nebola podaná žaloba [neexistujú usvedčujúce dôkazy – neoficiálny preklad ] podľa článku 1 ods. 3 a článku 22 ods. 2 tejto prílohy, úradník má právo požiadať o nápravu vzniknutej škody prostredníctvom vhodného uverejnenia rozhodnutia [menovacieho orgánu].“

V roku 2009 a potom v rámci hodnotenia za rok 2011 a najmä v rámci opravného prostriedku stanoveného internými pravidlami FRA proti návrhu hodnotiacej správy… žalobca tvrdil, že bol diskriminovaný na základe svojej rasy alebo etnickej príslušnosti.

3

Vzhľadom na výrazy a tón, ktoré použil [žalobca v rámci uplatnenia tohto opravného prostriedku], začal riaditeľ agentúry FRA 9. novembra 2012 administratívne vyšetrovanie.

4

Po vypočutí, ktoré sa konalo 20. februára 2013 a ktorého cieľom bolo vypočuť žalobcu v súlade s článkami 2 a 11 prílohy IX [služobného poriadku], ktoré sa analogicky uplatnia na zmluvných zamestnancov, mu riaditeľ FRA uložil pokarhanie.

5

Naopak Súd pre verejnú službu zamietol návrh žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej administratívnym vyšetrovaním z troch dôvodov: po prvé preto, že žalobca nebol oprávnený tvrdiť, že výhrady vznesené proti nemu neboli definované dostatočne na to, aby sa začalo uvedené vyšetrovanie (zrušujúci rozsudok, bod 74); po druhé preto, že skutočnosť, že administratívne vyšetrovanie sa uskutočnilo bez toho, aby FRA predtým prijala všeobecné vykonávacie ustanovenia k článku 2 prílohy IX služobného poriadku s cieľom vymedziť procesný rámec vyšetrovania, nemohla spôsobiť nezrovnalosť v tomto vyšetrovaní (zrušujúci rozsudok, bod 75), a po tretie preto, že hoci sa vypočutie žalobcu uskutočnilo bez toho, aby si mohol účinne pripraviť obranu, bolo potrebné konštatovať, že žalobca vo svojej žalobe iba poukázal na existenciu stresu a úzkosti počas administratívneho vyšetrovania, svoje tvrdenia však ďalej nepodložil (zrušujúci rozsudok, bod 76).

9

Súd pre verejnú službu ďalej zamietol návrh žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo skutočnosti, že pokarhanie nespravodlivo poškodilo jeho bezúhonnosť, dôstojnosť a dobrú povesť v rámci FRA. Súd pre verejnú službu v tejto súvislosti najmä uviedol, že vzhľadom na to, že zrušenie pokarhania vyplýva z porušenia práva žalobcu byť vypočutý, nemožno vylúčiť, že v prípade jeho vypočutia by bolo prijaté iné rozhodnutie. Súd pre verejnú službu preto rozhodol, že tieto návrhy na náhradu škody boli predčasné, kým FRA nevykonala zrušujúci rozsudok (zrušujúci rozsudok, body 78 až 82).

10

Súd pre verejnú službu tiež zamietol návrh žalobcu na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnosťou rozhodnutia o ukončení zmluvy. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, Súd pre verejnú službu konštatoval, že žalobca sa obmedzil na tvrdenie, že toto rozhodnutie mu spôsobilo psychickú traumu a poškodilo jeho dobrú povesť a dôstojnosť, nepreukázal však, že táto ujma nemôže byť v plnej miere nahradená zrušujúcim rozsudkom (bod 107).

14

EDPS 18. decembra 2017 konštatoval, že keďže neexistuje dostatočný právny rámec na začatie a vedenie administratívnych vyšetrovaní, vyšetrovanie žalobcu porušilo článok 4, článok 5 písm. a) a články 11 a 12 nariadenia č. 45/2001… Tieto závery nadobudli právoplatnosť 16. marca 2018, keď EDPS zamietol žiadosti dotknutej osoby a agentúry FRA o preskúmanie.

15

16

Dňa 19. novembra 2018 [menovací orgán] zamietol žiadosť žalobcu o náhradu škody, pričom okrem iného tvrdil, že zrušujúci rozsudok bol vykonaný, keďže bol opätovne prijatý do zamestnania a pokarhanie bolo odstránené z jeho osobného spisu [(ďalej len ‚rozhodnutie z 19. novembra 2018‘)].

17

Dňa 14. februára 2019 žalobca podal sťažnosť, ktorú [menovací orgán] zamietol 12. júna 2019 [(ďalej len ‚rozhodnutie o zamietnutí z 12. júna 2019‘). [Menovací orgán] v [tomto] rozhodnutí o zamietnutí najmä uviedol, že FRA sa rozhodla nezačať opätovne konanie a že všetky akty týkajúce sa administratívneho vyšetrovania boli zo spisu žalobcu vymazané.“

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

9

po druhé na tom, že administratívne vyšetrovanie a pôvodné disciplinárne konanie boli začaté protiprávne,

–

po tretie na tom, že FRA nenahradila nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z pokarhania zrušeného zrušujúcim rozsudkom,

–

po štvrté na tom, že FRA nevykonala zrušujúci rozsudok a neviedla disciplinárne konanie v primeranej lehote a s náležitou starostlivosťou,

–

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že podmienky týkajúce sa vzniku zodpovednosti FRA neboli v prejednávanej veci splnené. Na jednej strane neuznal dôvodnosť ani jedného z dôvodov protiprávnosti uvedených odvolateľom. Na druhej strane Všeobecný súd konštatoval, že existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním neboli preukázané.

Návrhy účastníkov odvolacieho konania

13

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

14

FRA navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

Argumentácia účastníkov konania

17

Prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že dospel k nesprávnemu záveru, že zrušenie aktu nezaväzovalo inštitúcie, úrady a agentúry Únie, aby obnovili konanie presne v bode, kde došlo k protiprávnosti, keďže tieto inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o prostriedkoch, ktoré treba uplatniť s cieľom vyvodiť dôsledky zo zrušujúceho rozsudku. Z rozsudku z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia ( T‑471/11 , EU:T:2014:739 ), citovaného v bode 45 napadnutého rozsudku, totiž vyplýva, že konanie smerujúce k nahradeniu zrušeného aktu sa musí znovu začať presne v bode, kde došlo k protiprávnosti, pričom zrušenie rozhodnutia nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty.

18

21

Pokiaľ ide o druhú časť, FRA tvrdí, že neupustila od správy z administratívneho vyšetrovania, ale že neobnovila administratívne vyšetrovanie týkajúce sa odvolateľa a odstránila z jeho spisu všetky skoršie akty týkajúce sa tohto vyšetrovania. Článok 266 ZFEÚ upravujúci výkon rozsudkov jej nebránil rozhodnúť, že upustí od disciplinárneho konania, a skutočnosť, že článok 3 prílohy IX služobného poriadku takúto možnosť nespomína, znamená len to, že toto ustanovenie nie je uplatniteľné.

Posúdenie Súdnym dvorom

22

V tejto súvislosti z článku 266 ZFEÚ vyplýva, že inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, musí prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku zrušujúceho tento akt, pričom v záujme dosiahnutia súladu s týmto rozsudkom, ako aj v záujme jeho úplného vykonania sú uvedené subjekty povinné dodržať nielen výrok tohto rozsudku, ale aj dôvody, o ktoré sa tento výrok nutne opiera, takže sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P , EU:C:2016:434 , bod 35 , ako aj citovanú judikatúru).

23

Práve s prihliadnutím na tieto úvahy treba overiť, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 45 až 49 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že výkon zrušujúceho rozsudku so sebou prináša len povinnosť FRA vyňať pokarhanie z osobného spisu odvolateľa z dôvodu, že článok 3 prílohy IX služobného poriadku sa v prejednávanej veci neuplatňoval.

27

V tejto súvislosti treba poznamenať, že zrušujúcim rozsudkom Súd pre verejnú službu zrušil pokarhanie uložené odvolateľovi, z dôvodu, že bolo porušené jeho právo byť vypočutý, keďže riaditeľ FRA vychádzal zo záverov správy z administratívneho vyšetrovania na účely začatia disciplinárneho konania a okamžitého prijatia rozhodnutia o jeho pokarhaní, pričom mu tieto závery neoznámil pred vypočutím z 20. februára 2013, a teda mu neumožnil účinne si pripraviť svoju obranu.

28

Súd pre verejnú službu preto rozhodol, že rozhodnutie o pokarhaní bolo prijaté po skončení protiprávneho konania v rozpore s požiadavkami stanovenými v článkoch 2, 3 a 11 prílohy IX služobného poriadku, ktoré zakotvujú najmä právo odvolateľa byť vypočutý.

29

V prejednávanej veci preto treba konštatovať, podobne ako uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, že keďže zrušenie pokarhania nemalo vplyv na prípravné akty, ktoré predchádzali tomuto rozhodnutiu, FRA bola povinná obnoviť disciplinárne konanie voči odvolateľovi presne od bodu, v ktorom došlo k protiprávnosti konštatovanej zrušujúcim rozsudkom, teda od okamihu prijatia rozhodnutia o opatreniach, ktoré sa majú prijať v nadväznosti na administratívne vyšetrovanie.

33

Okrem toho z bodu 47 napadnutého rozsudku vyplýva, že samotný Všeobecný súd pripomenul, že v nadväznosti na zrušujúci rozsudok sa FRA mohla znovu oprieť o správu z administratívneho vyšetrovania z 12. februára 2013, aby obnovila disciplinárne konanie voči odvolateľovi v štádiu, v ktorom bolo toto konanie poznačené porušením jeho práva na obranu pri dodržaní procesných požiadaviek vyplývajúcich z článku 3 prílohy IX služobného poriadku.

34

Hoci totiž menovací orgán má k dispozícii širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vedenie administratívneho vyšetrovania, musí napriek tomu dodržiavať uvedené procesné požiadavky.

35

38

Ako však Všeobecný súd uviedol v bode 48 napadnutého rozsudku, FRA si nezvolila žiadnu z troch možností stanovených v tomto ustanovení, ale zvolila si „iné riešenie“ spočívajúce v upustení od disciplinárneho konania, pričom zo spisu odvolateľa vymazala všetky predchádzajúce akty týkajúce sa administratívneho vyšetrovania.

39

Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 46, 48 a 49 napadnutého rozsudku rozhodol, že FRA tak konala v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 24 tohto rozsudku a neporušila článok 3 prílohy IX služobného poriadku, pretože toto ustanovenie nebolo uplatniteľné, keďže zrušujúci rozsudok ukladal FRA len povinnosť vyňať pokarhanie zo spisu odvolateľa, ktoré sa považovalo za nulitné.

40

V rozpore s rozhodnutím Všeobecného súdu totiž voľná úvaha FRA v rámci výkonu zrušujúceho rozsudku tejto agentúre neumožňovala odchýliť sa od troch možností taxatívne stanovených v článku 3 prílohy IX služobného poriadku, takže keď sa uvedená agentúra rozhodla upustiť od disciplinárneho konania tým, že zo spisu odvolateľa vyňala všetky predchádzajúce akty týkajúce sa administratívneho vyšetrovania, porušila toto ustanovenie a prekročila hranice svojej voľnej úvahy, ako vyplývajú z judikatúry citovanej v bode 25 tohto rozsudku.

43

Treťou časťou druhého odvolacieho dôvodu a prvou časťou piateho odvolacieho dôvodu odvolateľ spochybňuje dôvodnosť záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého ho FRA na účely správneho vykonania zrušujúceho rozsudku nemusela vypočuť pred prijatím nového rozhodnutia o následných krokoch disciplinárneho konania v súlade s článkom 3 prílohy IX služobného poriadku.

44

Treťou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ v podstate tvrdí, že napadnutý rozsudok je poznačený nesprávnym právnym posúdením a porušuje zásadu právnej istoty, lebo Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci dodržiavanie práva na obranu „nie je potrebné“, „keďže FRA upustila od akéhokoľvek stíhania odvolateľa, a teda neprijala akt, ktorý by sa ho nepriaznivo dotýkal v zmysle článku 41 Charty“.

45

Prvou časťou piateho odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 83 a 84 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nezohľadnil okolnosť, že správne vykonanie zrušujúceho rozsudku si vyžadovalo vypočutie pred ukončením administratívneho vyšetrovania, keďže proti nemu neexistovali usvedčujúce dôkazy, a že k takémuto vypočutiu nikdy nedošlo.

Po prvé treba pripomenúť, že článok 266 ZFEÚ ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby v akte, ktorý má nahradiť zrušený akt, boli tie isté nezrovnalosti, ktoré boli konštatované v zrušujúcom rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C‑41/00 P , EU:C:2003:125 , bod 30 , a z 29. apríla 2004, IPK‑München a Komisia, C‑199/01 P a C‑200/01 P , EU:C:2004:249 , bod 83 ).

49

V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku, Súd pre verejnú službu rozhodol, že FRA tým, že odvolateľovi neoznámila závery administratívneho vyšetrovania pred jeho vypočutím 20. februára 2013, ktorého cieľom bolo práve vypočuť ho v súvislosti s uvedenými závermi, a počas ktorého FRA rozhodla o začatí disciplinárneho konania a následne o uložení sankcie po tomto jedinom vypočutí bez toho, aby odvolateľovi umožnila účinne si pripraviť svoju obranu, porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú najmä z článku 3 prílohy IX služobného poriadku.

50

Pokiaľ ide po druhé o dodržiavanie práva na obranu, ktorého dôsledkom je zásada kontradiktórnosti, treba zdôrazniť, že úradník, voči ktorému inštitúcia Únie začala správne konanie, musí mať v priebehu tohto konania možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutočností, uvádzaných okolností a dokumentov, ktoré voči nemu chce táto inštitúcia použiť na podporu svojho tvrdenia o existencii porušenia ustanovení služobného poriadku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo byť vypočutý sleduje dvojaký cieľ. Na jednej strane slúži na preverenie veci a čo najpresnejšie a najsprávnejšie zistenie skutkového stavu a na druhej strane umožňuje zabezpečiť účinnú ochranu dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2021, Bernaldo de Quirós/Komisia, C‑583/19 P , EU:C:2021:844 , body 63 a 64 ).

54

V prejednávanej veci teda stačí konštatovať, že keď Všeobecný súd v bodoch 49 a 83 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že FRA prijatím rozhodnutia upustiť od disciplinárneho konania a odstrániť všetky predchádzajúce akty týkajúce sa administratívneho vyšetrovania z osobného spisu odvolateľa, neprijala akt, ktorý by sa ho nepriaznivo dotýkal v zmysle článku 41 Charty, takže dodržanie práva na obranu nebolo potrebné, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, pretože ako vyplýva z preskúmania prvej a druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, takéto rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v rozpore s článkom 3 prílohy IX služobného poriadku, zbavilo odvolateľa práva byť vypočutý výslovne zakotveného v tomto ustanovení, pred prijatím jedného z rozhodnutí v ňom uvedených.

55

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že tretej časti druhého odvolacieho dôvodu treba vyhovieť.

O štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu

Argumentácia účastníkov konania

Treba pripomenúť, že otázka, či je odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu rozporuplné, predstavuje právnu otázku, ktorú možno predložiť v rámci odvolania (rozsudok z 29. júla 2010, Grécko/Komisia, C‑54/09 P , EU:C:2010:451 , bod 87 , ako aj citovaná judikatúra).

59

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku v rámci preskúmania tretieho dôvodu protiprávnosti založeného na tom, že FRA nenahradila nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z pokarhania zrušeného zrušujúcim rozsudkom, usúdil, že FRA sa rozhodla upustiť od konania proti odvolateľovi podľa článku 3 písm. a) prílohy IX služobného poriadku. Okrem toho sa zdá, že Všeobecný súd v uvedenom bode 76 naznačuje, že riešenie, ktoré si FRA zvolila na vykonanie zrušujúceho rozsudku, išlo nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na dosiahnutie súladu s požiadavkami článku 3 prílohy IX služobného poriadku.

60

Z bodu 48 napadnutého rozsudku, na ktorý odkazuje bod 76 tohto rozsudku, však vyplýva, že podľa Všeobecného súdu FRA „prijala iné riešenie“, ako sú riešenia ponúkané v článku 3 prílohy IX služobného poriadku, pričom v bode 49 tohto rozsudku usúdil, že toto ustanovenie, najmä jeho písmeno a), sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

61

64

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

65

V tejto súvislosti treba konštatovať, že ako vyplýva z bodu 10 tohto rozsudku, návrhy odvolateľa týkajúce sa náhrady škody smerujú k náhrade ujmy, ktorá mu bola údajne spôsobená z dôvodu, že FRA riadne nevykonala zrušujúci rozsudok, čo predstavovalo protiprávne konanie.

66

Tento aspekt sporu však zahŕňa preskúmanie zložitých skutkových otázok na základe skutočností, ktoré neboli posúdené Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku, keďže tento súd dospel k záveru, že FRA správne vykonala zrušujúci rozsudok, a teda neanalyzoval, či situácia odvolateľa, ktorý bol zbavený možnosti vyvrátiť tvrdenia uvedené v správe z administratívneho vyšetrovania a najmä dosiahnuť, aby FRA rozhodla, že voči nemu neexistujú usvedčujúce dôkazy, môže viesť k ujme, ktorú utrpel z dôvodu protiprávneho konania FRA.

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. júla 2021, DD/FRA ( T‑632/19 , EU:T:2021:434 ), sa zrušuje.

2.

Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie.

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.